Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Victor Ibara: Niekedy zabudnem, že som mulat, no každých 12 hodín mi to niekto pripomenie

Victorovi sa napriek tomu, že je Slovák, denne stáva, že prekvapuje ľudí svojou plynulou slovenčinou.

Victor Ibara je herec, model a študent medicíny. Je známy aj vďaka seriálu Druhá šanca, no napriek hereckej kariére je pre neho oveľa dôležitejšia budúcnosť v ambulancii a povolanie lekára. Priznáva, že cíti istú zodpovednosť za mulatov a černochov, ktorí vyrastajú na Slovensku – svojou prezentáciou v televízii a iných médiách a prispieva aj on k rozmanitosti. Podľa jeho slov to ocenia najmä deti, ktoré sa pre svoj vzhľad cítia osamotené. 

Psychologička: Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, no oni často nevedia prijať ani sami seba

Victor vie, aké je cítiť sa iný aj osamelý. V detstve sa mu často stávalo, že pre jeho vzhľad bola všetka pozornosť na ňom. K pozornosti sa však neraz pripojili aj nemiestne poznámky, ktoré sa mu ujdú ešte aj dnes. Hoci to mnohých dokáže prekvapiť, Victor je Slovák, hovorí plynulou slovenčinou a má slovenské občianstvo. 

V rozhovore s hercom, modelom a budúcim lekárom Victorom Ibarom sa dozviete:

  • ako sa dostal k herectvu,
  • prečo je pre neho lekárstvo dôležité, 
  • ako vnímalo okolie vzťah jeho rodičov,
  • ako vnímal svoju identitu v detstve a ako ju vníma dnes,
  • čo pre neho znamená reprezentácia menšín vo filmoch,
  • čo môžeme urobiť, aby sme inakosť vnímali normálne.

Si herec v nemocničnom seriáli Druhá šanca, ktorý sa teší veľkému úspechu. Spoznávajú ťa ľudia na ulici?

Áno, no prišlo to zo dňa na deň. Seriál sme dlho tvorili a zrazu išli jednotlivé časti do televízie. Sledovanosť začala rýchlo stúpať a po dvoch mesiacoch nabral seriál na obrovskej popularite. Keďže som zo Senca, najprv som si myslel, že je to len také lokálne, no potom som šiel do Košíc či do Sniny a stávalo sa mi, že ma ľudia spoznávali.

Ako si sa dostal k herectvu?

Chcel by som povedať, že to bola náhoda, no dostal som echo, že nemám hovoriť o náhodách, lebo tie vraj neexistujú. 

Začalo sa to hrou Štvorec v Slovenskom národnom divadle. Rád som sa totiž rozprával s vrátničkou Dáškou v Anatomickom ústave na Lekárskej fakulte, kde študujem, a raz mi povedala: „Victor, ty si tmavý a vieš dobre po slovensky, moja kamarátka, herečka Mária Breinerová, hľadá niekoho, ako si ty.“

Hľadali „tmavého, ktorý vie dobre po slovensky“?

Presne tak, tak som sa prišiel ukázať a hneď som začal skúšať. To bol úplne prvý kontakt s herectvom, potom prišla Druhá šanca, kde si ma našli oni. Pravdepodobne videli moje sociálne siete a zavolali ma na kasting.

Už natáčaš dlhšie, je herectvo niečo, čomu sa chceš dlhodobo venovať?

Je to nezlučiteľné s medicínou. Nielen so štúdiom, ale najmä so samotnou prácou. Ak chcete pracovať ako lekár a súčasne byť hercom, ani jednu z tých vecí nebudete robiť na 100 %. 

Ja sám ešte nemám zodpovedané, či som ochotný čas v ambulancii zameniť za herectvo. Ako možné to vidím len v prípade, že by šlo o 10 % z môjho času.

Keď som bol dieťa, babka mi ukazovala stránky v Katolíckych novinách s fotkami afrických detí. Bola to jediná možnosť, ako nájsť niekoho, kto mi je podobný. Vždy ma to zahrialo pri srdci.

Prečo je pre teba také dôležité byť lekárom?

Aj ja som si túto otázku položil už niekoľkokrát. Som človek, ktorý občas rád zariskuje, no omnoho dôležitejšie sú pre mňa istoty – a medicína je mojou istotou v tomto svete. Je to síce smutné konštatovanie, ale klientela bude vždy – lebo vždy budeme potrebovať riešiť svoje zdravie. 

Na druhej strane ma zase fascinuje, že v medicíne stále nachádzam niečo nové, čo ešte neviem. Nikdy nebudem vedieť všetko, čiže sa budem kontinuálne učiť. 

Navyše keď si lekár alebo lekárka, neexistuje možnosť byť najlepší. Nemáme najlepšieho lekára či lekárku na svete a tak je to správne. Nechcem ani nepotrebujem súťažiť, netúžim byť najlepší, baví ma celá táto cesta – v lekárskej kariére je omnoho dôležitejšia ako samotný cieľ.

Ako lekár budeš mať obrovskú zodpovednosť za ľudské životy. Nemáš z toho aj strach? 

To asi odbúral môj otec, ktorý ma ako malého brával do nemocnice. Pamätám si moment, keď som si prvýkrát uvedomil, že „existuje smrť“. Ocino ma brával na dialýzu, čistenie krvi, na tabuľke tam boli mená pacientov – chodil som ich vždy pozerať, ako sa im darí. 

Jedného pacienta som si veľmi dobre pamätal, no keď som ho prišiel pozrieť štvrtýkrát, už tam nebol. Pripadalo mi to nepochopiteľné, hneď som od ocina zisťoval, čo sa stalo. Odpoveď bola, že už nikdy nepríde. 

Vtedy som pochopil, že už je na druhej strane. V tej situácii ma to nezasiahlo, no dlho som si to nosil v sebe. Nechcem tým povedať, že smrť už vnímam normálne, no celý život ju mám okolo seba, najmä keď otec hovorí o tom, čo sa v práci stalo. Ak by som si ako lekár dovolil prežívať úmrtie intenzívnejšie, asi by ma to zruinovalo. 

Rýchle otázky a odpovede s Victorom

Aký najhlúpejší stereotyp si počul?

Šialene ma vytáčajú stereotypné otázky a poznámky o veľkosti prirodzenia. Je to veľmi nepríjemné, nevkusné a dokáže to v človeku vytvoriť obrovské bloky, ktoré som počas puberty prežíval aj ja. 

Aký najhlúpejší zdravotný hoax si počul?

Tých je naozaj veľa. Napríklad že infúzia vitamínu C je liek na všetko, pretože je to teraz trendy. Bavil som sa so známym, ktorý si dal drevom a kladivom búchať po chrbte, lebo veril, že mu to pomôže. Začali sa mu zrastať stavce.

Aký najlepší herecký tip si dostal?

Prestaň hrať, pochop situáciu a buď taký, aká by bola postava v tej situácii.

Keď spomínaš otca, je známe, že je z Konga, no tvoja mama je zo Slovenska. Ako sa stretli?

Moja mamina študovala ako zdravotná sestra, takže sa stretli v zdravotnom prostredí. Taký klišé príbeh lekára a zdravotnej sestry, ktorí sa do seba zamilovali. 

Ako ich vzťah v tom čase vnímalo okolie?

Počul som o tom veľa príbehov, muselo to byť veľmi ťažké. Stále ma prekvapuje, že do toho vôbec moja mamina išla a zobrala si na seba riziko predsudkov. Rasizmus bol vtedy veľmi rozšírený a mamina je z malej dediny – z Blatného, takže všetky oči boli na otcovi. Spolu to však zvládli a možno práve to ich teraz tak spája, svoj vzťah si vybudovali spoločne.

Napriek multikultúrnemu pozadiu si zo Senca. Vnímaš sa ako Slovák?

Áno, som Slovák. Niekedy síce zabúdam, že som mulat, no každých 12 hodín mi to niekto pripomenie. Zobudím sa a hovorím po slovensky, mám slovenské občianstvo, škôlku, školu. Cítim sa ako Slovák, i keď mám niektoré zahraničné črty, za ktoré som vďačný. 

Aké?

Od tatina mám temperament, dravosť, energiu, ktorú si priniesol z Afriky. U mňa to nie je také silné ako u neho, no preniesol na mňa niektoré svoje životné postoje. Napríklad to, že každý problém je riešiteľný. Odmalička k nemu vzhliadam – keď mám nejaký problém, pozriem sa na otcovu cestu a len si poviem: „Pozri sa, čo musel zvládnuť tvoj otec. Toto zvládneš.“

Z toho, čo hovoríš, je jasné, že si so svojou identitou stotožnený, no ako to vyzeralo v detstve? Hľadal si sa?

Od útleho detstva ma učili a pripravovali, že budem priťahovať pozornosť ľudí. A bolo to tak – už ako dieťaťa sa ma okolie pýtalo, či si môžu chytiť moje vlasy, mojej maminy sa bežne pýtali, či som adoptovaný. Zvykol som si na to, ani som to nevnímal ako rasizmus. 

Ako vnímaš pozornosť teraz? Asi nechceš, aby sa cudzí ľudia chytali tvojich vlasov.

Často to riešim so sestrou, túto skúsenosť máme totiž rovnakú obaja a sme tým poznačení. No asi na to ešte nemám odpoveď. Keď je poznámok o mojom výzore veľa, väčšinou si to piaty-šiesty človek zlizne nejakou nemiestnou odpoveďou odo mňa, no mne to príde vždy ľúto, snažím sa ospravedlniť, ak sa dá. No aj ja som len človek – niekedy poznámky nezvládam tak, ako by som chcel.

Keď budeme vidieť rozmanitosť všade naokolo, prestaneme vnímať rozdielnosti ako prekážku. Sústredíme sa na prínos do spoločnosti a hodnoty. Uvedomíme si, že všetci sme ľudia a na odlišnostiach nezáleží.

Môj ocino to musel mať ešte ťažšie, vnímal to ako zodpovednosť. Chcel svojmu okoliu ukázať, že černosi sú v pohode, že sú to napríklad aj lekári, ktorí sa tu snažia žiť a vychovávať deti. Vždy mi vravel, že som Ibara, že sa musím snažiť a nemôžem robiť zlé meno. Akoby sme nemohli urobiť chybu, lebo by sme za ňu pykali omnoho viac ako ostatní. 

V poslednom čase sa intenzívne rieši reprezentácia vo filmovom priemysle. Aktuálne máme diskusie o novej morskej panne Ariel, ktorú má hrať herečka (mulatka) Halle Bailey. Časť spoločnosti protestuje, na druhej strane máme videá detí, ktoré pri traileri plačú od radosti, pretože víla vyzerá ako ony samy. Ako by si spoločnosti vysvetlil, že takáto reprezentácia je dôležitá?

Cítim istú zodpovednosť za mulatov a černochov, ktorí na Slovensku vyrastajú. Je skvelé hrať v seriáli alebo urobiť rozhovor, ktorý môže matka ukázať svojmu dieťaťu so slovami: „Pozri, on je taký istý ako ty.“ 

Keď som bol dieťa ja, babka mi ukazovala fotky v Katolíckych novinách so slovami: „Aha, to sú také detičky ako ty!“ Bola to stránka s fotkami detí z Afriky a bola to jediná možnosť, ako nájsť niekoho, kto mi je podobný. Keď som si uvedomil, že tu nie som sám, vždy ma zahrialo pri srdci.

Deti, ktoré sú iné ako ostatné, totiž prežívajú veľmi veľkú osamelosť. Majú „samotku“ vo svete, v ktorom žijú. Či chcú alebo nechcú, vždy sú upozorňované na farbu svojej pleti. Už len pri poznámke: „Obleč si toto, lebo to na tebe pekne svieti.“ A keď vidíte niekoho, kto vám je podobný, aspoň na chvíľu máte pocit, že tu nie ste sám. 

Predpokladajú ľudia mimo tvojich kruhov, že nehovoríš po slovensky?

Áno, jasné, stáva sa to pomerne často. Vždy ich to prekvapí a pýtajú sa, ako je možné, že mám takú peknú slovenčinu. Zvyknem odpovedať, že je to už 25 rokov, odkedy sa so mnou moja mama rozpráva výhradne po slovensky. Vždy sa ozve späť, že je to niečo úžasné. (smiech) 

Ako ťa vnímajú Slováci?

V škole a v práci som sa nikdy nestretol s tým, že by ma vnímali nejako negatívne. Mimo mojich kruhov prevláda v ľuďoch skôr také prekvapenie: ako je možné, že tak dobre hovorím po slovensky, odkiaľ vlastne som a podobne. 

Raz sa ma však na pohovore do gynekologickej ambulancie opýtali, ako na mňa reagujú pacientky. Najskôr som vôbec nerozumel otázke. Povedal som, že s pacientkami žiaden problém nemám, nechápal som ich. Potom mi pripomenuli, že som tmavší a narážajú práve na to. Bol som nahnevaný a urazený, dotklo sa ma to. 

V jednom rozhovore si spomínal, že večer nechodievaš MHD, lebo máš strach. Stále to platí?

Áno, ale je to skôr naučené správanie z detstva, napríklad moji súrodenci tento strach nevnímajú. Môj otec mi vždy hovorieval, že nemôžem ísť večer sám po meste, chcel ma chrániť, sám totiž zažil rôzne rasistické útoky. 

Časom pochopil, že sa svet zmenil, a preto boli moji súrodenci už vychovávaní inak. Ja to však mám stále v sebe. Festivaly, koncerty, otvorené priestory, nočné autobusy – nič mi to nehovorí a nevyhľadávam to.

Svoju zapamätateľnosť by som chcel použiť na šírenie informácií, napríklad o dôležitosti prevencie. Ak môžeme cez showbiznis predávať kolagén, tak verím, že ľudí bude zaujímať aj niečo zmysluplné.

Podľa toho, čo hovoríš sa teda nálada v spoločnosti zmenila a rasizmus z ulíc postupne mizne. Mnoho osobností sa však zhoduje, že nenávisť sa presunula na sociálne siete – ako to vyzerá na tvojich sociálnych sieťach? 

Zvyknú mi chodiť nenávistné komentáre, od Druhej šance to vnímam intenzívnejšie. Keď som si pozeral profily ľudí, ktorí to píšu, uvedomil som si, že by nikdy neboli súčasťou môjho kruhu. Prečo by som im mal venovať pozornosť a prikladať ich tvrdeniam váhu? Nemá to zmysel. 

Keď si bol v diskusii Africko-slovenskej únie a spolu s hostkami ste sa zhodli, že mulati sa občas cítia v zahraničí lepšie, pretože sú tam konečne neviditeľní. Čo by sme mali robiť, aby ste sa cítili dobre aj doma?

Je to taká filozofická odpoveď, no pomohlo by, ak by bola inakosť či už sa týka rasy, národnosti, náboženstva či zdravotného znevýhodnenia zastúpená všade. Keď budeme vidieť rozmanitosť všade naokolo, prestaneme vnímať rozdielnosti ako prekážku.

Našej spoločnosti by pomohlo, ak by sme rozdielnosti začali vnímať ako príležitosť. Absolventov Teach for Slovakia sme sa pýtali, ako vnímajú inklúziu na školách

Sústredíme sa na prínos do spoločnosti a hodnoty. Uvedomíme si, že všetci sme ľudia a na odlišnostiach nezáleží. 

Čoraz viac sa do povedomia dostáva téma sexizmu – keď sa pozrieme na bulvárne titulky, často figuruješ ako magnet pre Slovenky, sexi Victor, fešák či exotický lekár. Myslíš si, že ľudia dostatočne vnímajú tvoj prínos a tvoje hodnoty?

Myslím si, že médiá nafúkli niektoré moje aktivity, robia zo mňa supermana, ale takto sa dá nafúknuť život každého jedného človeka. Možno to bola aj moja chyba, že o niektorých negatívach mlčím a prezentujem len pozitíva. Toto sa vlastne deje aj na sociálnych sieťach, tam totiž konzumujeme len dokonalé útržky života ostatných a je to toxické. 

To, či ma niekto vníma aj vďaka mojim hodnotám, záleží aj na tom, aký je to človek. Ak chcem, aby patril do mojich kruhov, snažím sa s ním rozprávať a vysvetľovať. 

So svojím vzhľadom si predmetom rasizmu a súčasne aj sexizmu, na druhej strane vďaka svojmu vzhľadu pracuješ na projektoch v herectve aj modelingu. Je to teda viac výhoda alebo nevýhoda?

Je to určite výhoda, ale to asi skôr preto, že sa na všetko snažím pozerať z tej lepšej stránky. V dnešnom svete je dôležité byť zapamätateľný, mne sa to darí pomerne ľahko. 

Svoju „zapamätateľnosť“ by som však chcel použiť na šírenie informácií, napríklad o dôležitosti prevencie, už pripravujeme v rámci tejto témy aj projekt. Ak môžeme cez showbiznis predávať kolagén, tak verím, že ľudí bude zaujímať aj niečo zmysluplné – a ak môžem svoj vzhľad použiť na pomoc spoločnosti, je to win-win. 

Victor Ibara

Je študentom medicíny, ale okrem toho sa venuje aj herectvu a modelingu. Je známy vďaka seriálu z nemocničného prostredia Druhá šanca, ktorý je dostupný aj na streamovacej službe Voyo. Napriek jeho hereckej kariére je pre budúceho lekára oveľa dôležitejšia medicína, no svoju tvár vo verejnom priestore chce využívať zmysluplne, napríklad na šírenie informácií o zdraví. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Ako funguje signál, ktorý spája krajinu? „Lovec búrok“ odhaľuje dobrodružné zákulisie budovania najmodernejšej siete

Od nočných pohotovostných zásahov až po šplhanie sa na zamrznuté stožiare – práca v telekomunikáciách nie je nikdy jednotvárna.

Budovať a prevádzkovať sieť znamená mať ideálny pomer medzi prácou v kancelárii a v prírode. A aj dostatok adrenalínu, lebo každý deň (aj noc) prináša nepredvídateľnú výzvu, pri ktorej okrem technických schopností využijete aj základy horolezectva či dobrú odolnosť proti poveternostným podmienkam – ako Tomáš prezradil, najviac porúch siete sa udeje v najhoršom možnom počasí. Pozrite sa do zákulisia jeho práce, ktorá kombinuje šikovnosť, trpezlivosť aj odhodlanie.

Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

V rozhovore s inžinierom sietí Tomášom Kinikom sa dozviete aj to: 

  • prečo pri rozširovaní signálu musia riešiť nájomné zmluvy, 
  • ako riešia „duchárske“ poruchy siete, 
  • prečo niekedy chodia do práce o tretej ráno, 
  • a dal nám aj niekoľko tipov na krásne a málo známe miesta na turistiku na Slovensku.

Čo rozhoduje o tom, že na niektorých miestach máme výborný signál a inde je slabší?

To závisí od viacerých faktorov. Napríklad od toho, v ako veľmi zaľudnenej oblasti sa práve nachádzame, aký je na mieste terén a ako ďaleko sme od vysielača. Samozrejme, čím sme bližšie k vysielaču, tým je signál silnejší.

Najlepšie sa šíri priamo v otvorenom priestore, kde mu nič nezavadzia. Na plánovanie máme dnes softvéry, takže to vieme navrhnúť precízne, no často nás pri tom zastaví ľudský faktor, a tak riešime nájomné zmluvy, vzťahy, „nevysporiadané“ pozemky, pamiatkové budovy a chránené oblasti. 

Ak by sme mali voľnú ruku a mohli postaviť vysielače všade, kde chceme, mali by sme ideálnu sieť. V realite to však nie je možné.

Pozrime sa na to bližšie. Čo všetko sa deje, keď chcete postaviť alebo rozšíriť sieť? 

Myšlienkou postavenia stožiara sa to len začína. Častokrát je potrebné vysporiadať pozemky alebo dostať elektrickú prípojku na miesto 5 až 10 km od dediny, čo je náročné. Je potrebné najskôr nájsť vlastníkov a získať súhlasy – to neraz v praxi môže znamenať aj stovky podpisov. 

Následne všetko detailne pomeriame a navrhneme tak, aby bolo vysielanie funkčné, postavíme vysielač alebo umiestnime anténu na vybrané miesto, skontrolujeme a spustíme prevádzku. To som povedal len v skratke, môže to byť aj rok-dva náročnej práce mojich kolegov.

Ja do toho vstupujem na začiatku a úplne na konci. Vo fáze projektovania vysielača riešim najmä praktické hľadisko, napríklad, či sa tam moji chlapi bezpečne dostanú. Na záver kontrolujem jeho kvalitu, či spĺňa naše prísne štandardy z technického aj bezpečnostného hľadiska. Vysielač musí zvládnuť vysielať vo všetkých podmienkach, poveternostných aj záťažových.

Na štvorkolkách sme zapadli mnohokrát, raz aj pod snežné delo, a keď sme sa konečne vyhrabali, vyzerali sme ako snehuliaci.

V telekomunikáciách pracuješ už 17 rokov, to je naozaj pekné obdobie. Mal si možnosť venovať sa aj iným častiam výstavby siete?

Áno, je to 17 rokov a prešiel som si takmer všetkými časťami celej výstavby. Začínal som hneď po vysokej škole v externej firme, ktorá stavala vysielače pre O2. Bol som v pozícii dodávateľa, riešil som papierovačky aj fyzickú montáž.

Následne som mal na starosti prevádzkové poruchové služby. Boli sme k dispozícii 24/7 a hovorili sme si lovci búrok, lebo v zlom počasí je, pochopiteľne, najviac porúch; práve vtedy musíš ísť do terénu.

Odtiaľ som prešiel priamo do O2 a dnes som na vedúcej pozícii chlapom, ktorí riešia prevádzku siete. Keďže som to sám predtým robil, tak ma len tak neoklamú, že sa niečo nedá. (Smiech.) Samozrejme im verím, sme dobrý tím.

Tvoja práca je teda takým ideálnym balansom medzi kanceláriou a terénom.

Preto to mám tak rád. Dnes však už mám aj tú vymoženosť, že sa sám rozhodujem – ráno sa zobudím a je pekne, idem do terénu. Prší? Mierim do „kanclu“. (Smiech.) 

Samozrejme, žartujem. Aj keď ma zastihne zlé počasie, robím ďalej, no už nenaháňam búrky. Kedysi som bol viac v teréne, dnes máme už mnoho vecí zautomatizovaných, moji chlapci mi posielajú fotky z terénu a mne pribúda administratíva. Prácu v teréne mám však stále rád. Celý deň strávim v lese, keď vyleziem na stožiar, mám pri práci obrovský pokoj a nikto ma neruší.

Na druhej strane mám aj dostatok adrenalínu – na to však máme špeciálne postupy, platné školenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a aj základy horolezectva. Prešli sme si aj školou jazdy v off-roade.

Na štvorkolkách sme zapadli veľakrát, raz sme na Bachledke zapadli rovno pod snežným delom. Keď sa nám podarilo konečne vyhrabať, vyzerali sme ako snehuliaci.

V zime, keď sa celý stožiar obalí ľadom, sú veľké extrémy. Aby sme vedeli vyjsť hore oklepať antény od ľadu, musíme si najskôr vysekať rebrík z ľadu. Keby sme ich nechali tak, znižovalo by nám to kvalitu signálu alebo by sa stratilo spojenie.

Bežný človek vníma výjazdy do prírody ako niečo výnimočné. Pre nás je to rutina, preto je z hľadiska efektivity ideálne dostať sa k vysielačom čo najbližšie a najrýchlejšie, preto potrebujeme terénne vozidlo – džíp, štvorkolku, snežný skúter. Niektoré miesta však nie sú vozidlom dostupné, najmä v zime. Preto máme aj snežnice alebo malé big foot lyže, ktoré sa dajú obuť na vibramy. Je to super, akurát dole ideš so smrťou v očiach. (Smiech.)

Čo musíte mať ešte pri sebe, keď nie ste v kancelárii?

Nevyhnutnosťou je kvalitné outdoorové oblečenie. No a využívame aj lezecké postroje, lebo lezieme, visíme, zlaňujeme.

Na mnohé miesta sa ani autom nedostaneme, napríklad k vysielačom na Chopku sa musíme vyviezť lanovkami.

Živá téma v spoločnosti sú medvede. Ty si v lesoch často, stretávaš zver? 

Medveďa som ešte nestretol, videl som len stopy. Ale diviaky a vysoká zver sú bežné, občas utekajú oproti nám. Keď diviaka vyplašíš, sú len dve možnosti: buď sa zľakne, alebo sa naštve. Zatiaľ sa vždy zľakol. (Smiech.)

Zvláštne situácie nastávajú vtedy, keď sa na miestach a v časoch, keď by ste to nečakali, objaví človek. Raz som bol na montáži pri stožiari o tretej ráno a z lesa sa vynoril spoza mňa človek. Pozdravil sa: „Dobrý večer,“ akoby nič. Mal som husiu kožu.

Tipy na pekné miesta v prírode na Slovensku od Tomáša Kinika

Veľa chodíš do prírody, často na miesta, kde sa len tak bežne turista nevyberie. Ktoré sú tvoje obľúbené?

Určite Kojšovská hoľa. Zaujímavá je najvýchodnejšie položená dedina Nová Sedlica. Vrch Kremenec je trojhraničným bodom, kde sa stretáva Slovensko, Poľsko a Ukrajina. Spravíš tri kroky a prejdeš tri štáty. Rozprestiera sa tu pôvodný zachovaný karpatský prales Stužica, ktorý je zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

V Beňatine je kameňolom, kde sa ťažil biely kameň, aktuálne je zatopený krásnou azúrovou vodou. Tatry sú samozrejmosťou, z televízneho spotu poznajú diváci zase prostredie Chlebu.

To sú celkom záťažové skúšky, mentálne aj fyzicky. Ako pracuješ so strachom?

Musíš mať takú povahu, no veľakrát sa musíš len zaťať. Aj na výšky si vieš zvyknúť. Je pri tom dôležité nastavenie psychiky, presvedčiť samého seba a uvedomiť si, že ak sa dobre zaistím, som v bezpečí. 

Ešte v prvej firme kolega asi v 40 m dostal taký blok, že sa nevedel pohnúť ani hore, ani dole. Museli prísť hasiči, presvedčili ho, aby sa k nim pripol a zlanili ho dole.

Psychológ o strachu: Uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

No už som zažil aj situácie, že vonku lialo, otvorená technologická skriňa, na klávesnici voda a už sa len modlíš, aby ten notebook neporazilo, aby som tú opravu dokončil. (Smiech.) Teda, to je úplne iný typ strachu.

Čo by sa stalo, keby sa to nepodarilo?

Nesmie sa to stať. Sme zo zákona tlačení vysielať kvôli pohotovostným a zásahovým zložkám (112, 158, 150 a 155). Interne to máme nastavené tak, že poruchy riešime do dvoch, štyroch alebo ôsmich hodín podľa dôležitosti pokazeného vysielača.

Akú najzložitejšiu situáciu si pri poruche riešil?

Najhoršie nie sú tie fyzicky ťažké, ale tie, ktorým v našom slangu hovoríme duchárčiny. V noci ťa zobudia, že máš pohotovosť. Predstav si, že ti svieti alarm, a kým tam prídeš, zhasne. Urobíš diagnostiku, odchádzaš o jednej ráno s pocitom, že všetko funguje. O tretej ti volajú znova, vraciaš sa naspäť a nevieš odhaliť chybu. V prípade chybného dielu meníme kus za kus, máme to modulovo riešené. Niekedy to však nie je o chybnom kuse.

Raz nám blesk udrel priamo do stožiara a odpálil nám kompletne všetko. Diely sme našli aj 6 m od stožiara, niektoré vôbec, takže sa museli roztopiť alebo vypariť. Často sa stáva, že nám kravy alebo ovce poškodia vysielač, traktoristi nám oraním presekávajú káble pod zemou alebo nám káble a stožiare rozoberajú ľudia kvôli železu.

V takých prípadoch fungujú vysielače na elektrocentrály, až kým sa porucha neodstráni. Je to náročné nielen na spotrebu, ale aj na obsluhu, lebo tam musíme chodiť dolievať benzín. Neraz som bol odvolaný ako pohotovosť aj na Vianoce či na Silvestra, porucha si nevyberá.

Keď sa povie vysielač, väčšinou si predstavíme samostatne stojaci stožiar niekde ďaleko za mestom. V praxi to však vyzerá inak – môže to byť anténa umiestnená na streche budovy, komíne či veži, ktorá zabezpečí šírenie signálu. Na aké nevšedné miesta ich umiestňujete?

Vysielač dokážeme dať všade, kde si len predstavíte. Máme vysielač na veži pri Štrbskom plese s výhľadom na Tatry aj na Kojšovskej holi, na najvyššom kopci košickej kotliny. Máme ich v obchodných centrách, ale aj v kostoloch a to tak, že si ich letmým pohľadom ani nevšimnete.

Na mnohé miesta sa ani autom nedostaneme, napríklad k vysielačom na Chopku či pod Lomnickým štítom sa musíme vyviezť lanovkami.

Ako to vyzerá s pokrytím dnes?

Aktuálne pokrývame 4G sieťou viac ako 98 % obyvateľov a 5G sieť môže využívať viac ako 85 % populácie, čo je 1 400 lokalít.

Prioritne pokrývame veľké mestá, potom prímestské oblasti a následne dediny. Pred pár rokmi sme pokryli aj tzv. biele miesta, čiže málo zaľudnené obce s pár obyvateľmi. Aktuálne riešime aj dokrývanie časti vlakových tranzitných koridorov.

A je také dôležité mať najrýchlejšiu 5G sieť? Nestačí nám 3G alebo 4G?

Čím je rýchlejšie spojenie, tým je jednoduchšia, ľahšia a spoľahlivejšia komunikácia so svetom. Niekto chce sťahovať rýchlejšie dáta, niekto potrebuje mať veľmi rýchlu odozvu kvôli práci – no 5G ponúka naozaj novú dimenziu v komunikácii a vzájomnom prepojení.

Pre predstavu: 4G bolo zhruba 50-krát rýchlejšie ako 3G. 5G je 2 až 3-krát efektívnejšie ako 4G. V praxi to znamená, že sieť dokáže byť veľmi rýchla a zároveň ponúka aj násobne vyššiu prenosovú kapacitu. Rýchle spojenie nie je dôležité len pre bežné denné používanie či zábavu, ale je mimoriadne dôležité napríklad pri vývoji a vede, pre komunikáciu áut, pre firmy, ale aj v zdravotníctve… A to je zásadné skvalitnenie života.

Existujú v sieťach aj nejaké trendy? 

Trendom v moderných sieťach je, že čas odozvy (latencia) sa znižuje. Zároveň sa zvyšuje prenosová rýchlosť a kapacita siete z pohľadu pripojených zariadení. Vďaka 5G dokážeme výrazne jednoduchšie pokryť veľké festivaly, teda obslúžiť obrovské množstvá zákazníkov na relatívne malej ploche.

Pracuje sa už aj na 6G sieťach, ktoré majú prísť niekedy po roku 2030. Mali by poskytovať špičkové prenosové rýchlosti na úrovni od 50 Gbit/s s dobou odozvy 0,1-1 ms – a to je už komunikácia v reálnom čase.

Kto bude využívať 6G?

Bežní ľudia, ale aj firmy, bude sa vyžívať v robotike, autách, virtuálnej a rozšírenej realite. Pre nás sú to zatiaľ nepredstaviteľné aplikácie,  no vo všeobecnosti platí – čím rýchlejšia sieť, tým viac možností nám ponúka. 

Poďme sa to pozrieť z opačnej strany. Čo by sa dialo, ak by nám nefungoval internet?

V dnešej dobe by to už asi bol problém. Internet a sieť nepotrebujeme len na naše správy a hovory. Prakticky každý z nás ho využíva niekoľkokrát denne a nemusí si to ani uvedomiť.

Napríklad keď platí svoj nákup kartou alebo si kupuje lístok na MHD mobilom. Na pozadí bežného života funguje aj IoT (internet of things), čiže internet vecí. 

To v praxi znamená, že napríklad elektromer môže byť napojený cez našu 4G/5G sieť a hlásiť elektrárňam spotrebu. Rovnako vďaka tomu dokážu aj plynárne na diaľku regulovať či úplne vypnúť prívod plynu. Sieť sa využíva aj v moderných automobiloch na vzdialené ovládanie. Tých aktuálnych možností využitia je nespočetné množstvo a stále pribúdajú nové.

Tomáš Kinik

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.