Powered by O2
Lifestyle

Kráľovský prepych, pomsta a vášeň. Tieto filmy zachytávajú dramatické príbehy inšpiratívnych osobností

Spoznajte 7 príbehov skutočných osobností očami výnimočných filmárov.

29. 3. 2023; Autorka: Laura Bilíková, Foto: HBO Max

Aj sa niečo nové dozviete, aj vás pohltí napínavý dej a filmárske umenie. Prinášame výber filmov a minisérií, ktoré nápaditým spôsobom spracovali osudy historických osobností. Zaujme vás vášnivý románik najslávnejšieho literárneho páru Hemingway a Gellhorn, temná stránka princeznej Diany, zákulisie vzostupu legendárnej kapely Queen alebo realita prepychového života na zámku vo Versailles?

Životopisné príbehy v dramatickom filmárskom svetle ožívajú na HBO Max. Ak máte O2 Paušál, môžete ich pozerať v jeho cene

Nech jedia koláče! 
Marie Antoinette

Zabudnite na historický perfekcionizmus a s chuťou sa ponorte do sladkoružového sveta neslávne známej panovníčky Márie Antoinetty. Dcéra Márie Terézie sa po dohodnutom sobáši už ako 15-ročná stala manželkou nástupcu francúzskeho trónu a netrvalo dlho, kým sa v rozprávkovom Versailles udomácnila naplno. A tak žil zlatý zámok v krutých časoch, keď si mnoho ľudí nemohlo dovoliť ani bochník chleba, hýrivým životným štýlom, drahými večierkami, nákupmi luxusných látok a šperkov aj hazardom s kartami.

Napriek tomu, že o jej kontroverznej osobnosti bolo natočených viacero filmov, originálna snímka americkej režisérky Sofie Coppola sa s jej príbehom vyhrala veľkolepo: nečakajte žiaden presný životopis, Coppola vás zavedie do prepychového sveta Márie Antoinetty (Kirsten Dunst) s absolútnou noblesou a citom pre pôvab.

Za zvuku postpunkových kapiel a vedľa „conversiek“ voľne pohodených na podlahe paláca spoznávame osud i pocity frustrovanej kráľovnej, ktorá svoje šťastie nachádza v presladených koláčoch, čipkách a šampanskom. Niet divu, že si táto cukríková dráma s bohatou výpravou v roku 2007 vyslúžila aj Oscara za najlepšie kostýmy.

Keď je princezná na dne
Spencer

Princezná Diana, miláčik z britskej kráľovskej rodiny, pre mnohých bola a navždy bude mimoriadne inšpiratívnou osobnosťou. V pamäti sa pri jej mene vybaví obrázok modernej princeznej z Walesu, ktorá s hrejivým úsmevom a úprimným spôsobom pomáha všetkým navôkol. Diana to však ako manželka princa Charlesa (dnes Karola III.) a príslušníčka kráľovskej rodiny nemala ľahké.

Temnejšiu a často nepoznanú stránku Diany Frances Spencer odkrýva vo svojej psychologickej dráme režisér Pablo Larraín. Mapuje emočne skľučujúce obdobie, ktoré Diana (Kristen Stewart) zažívala počas vianočných sviatkov v roku 1991, pričom už v tom čase intenzívne zvažovala rozvod s manželom.

Okrem toho princezná, ktorá vždy musí pôsobiť ukážkovo a málokedy môže dať priestor svojim skutočným pocitom, v sebe dlhodobo dusila vlastné problémy. V skutočnosti zažívala silné existenciálne krízy, trpela bulímiou a v najhoršom sa uchýlila i k sebapoškodzovaniu. Napriek tomu, že film Spencer v detailoch nie je historicky presný, snaží sa o autentickú rekonštrukciu tohto neznesiteľného obdobia, čím nabúrava imidž dokonalej princeznej, ktorej život nebol ani zďaleka bezchybnou rozprávkou.

Nedolapiteľní kriminálnici očami Nového Hollywoodu
Bonnie and Clyde

Dramatická balada vykresľuje pohľad na desivo legendárnu dvojicu kriminálnikov Bonnie Parker a Clyda Barrowa zo Spojených štátov amerických, ktorí sa počas obdobia hospodárskej krízy preslávili svojou zručnosťou vo vykrádaní bánk. Pri večnom prenasledovaní políciou sa vždy bleskurýchle ponáhľali, aby unikli dôsledkom svojich kriminálnych činov. Za nespútanú jazdu v riskantnom gangsterskom štýle nakoniec obaja zaplatili životom.

Nejde o žiadne pozitívne historické postavy, no adrenalínový zážitok vo filmovom spracovaní z roku 1967 si užijete spolu s nimi vďaka výnimočnej kamere, za ktorú film získal Oscara. S Bonnie (Faye Dunaway) a Clydom (Warren Beatty) precestujete poriadny kus Ameriky, pričom väčšinu miest, ktoré vo filme uvidíte, ich skutoční predstavitelia počas svojej éry naozaj navštívili. Revolučná snímka režiséra Arthura Penna sa stala jedným z prvých reprezentantov Nového Hollywoodu, ktorý prelomil viacero tabuizovaných tém v kinematografii.

Freddie Mercury vo vašej obývačke
Bohemian Rhapsody

Životopisná hudobná dráma ponúka fascinujúci pohľad do zákulisia raketového nástupu britskej rockovej kapely Queen, ktorá svojimi nadčasovými hitmi dodnes roztancuje obrovské davy ľudí. Počínajúc objavením jemne extravagantného génia a budúceho frontmana kapely Freddieho Mercuryho (Rami Malek) cez osudové stretnutie so ženou jeho života Mary Austin až po hľadanie jeho pravej identity a zároveň pôdy pod nohami ako celosvetovej hviezdy v ťažkom a psychicky vyčerpávajúcom hudobnom biznise.

Čo majú spoločné hity od Queen a Madonny? Patria medzi 9 slávnych piesní, ktoré sa stali hymnami dúhovej komunity

Is this the real life or is this just fantasy? Síce sa filmový príbeh o kapele, ktorá prepísala dejiny rocku, v drobných detailoch od reality líši, vďaka precíznej práci so soundtrackom predstavuje výborne zvládnutý portrét predstaviteľov kapely Queen. Snímka v roku 2019 zahviezdila aj na odovzdávaní Cien akadémie: získala štyri Oscary a okrem ocenenej práce so zvukom a strihom získal predstaviteľ frontmana kapely Rami Malek cenu za fenomenálny herecký výkon, ktorým aj podľa gitaristu Briana Maya vystihol Freddieho skutočnú esenciu.

Románik ako z románu
Hemingway & Gellhorn

Zaujíma vás, ako vyzeral jeden z najznámejších ľúbostných vzťahov zo sveta literatúry? Osobitý príbeh spisovateľa Ernesta Hemingwaya (Clive Owen) a významnej novinárky a vojnovej spravodajkyne Marthy Gellhorn (Nicole Kidman) spája ich vášnivú lásku i oddanosť literárnemu remeslu na pozadí svetových udalostí. Stretli sa, keď obaja pokrývali udalosti španielskej občianskej vojny, a napriek tomu, že vzájomnej príťažlivosti najprv vzdorujú, aj v dôsledku tiesnivej situácie nakoniec láske podľahnú.

Snímka Phillipa Kaufmana s talentom pozorovateľa sleduje spletité osudy ich vzťahu od momentu prvého stretnutia až po búrlivé a časom sa rozpadajúce manželstvo. Koniec koncov, naturalistický Hemingway bol známy svojou neschopnosťou dlhodobo zotrvať v partnerskom vzťahu, čo bolo príčinou mnohých problémov, a nezávislá a ambiciózna Gellhorn zas mala výnimočnú novinársku kariéru, ktorej sa nemienila vzdať.

Ikonická značka verzus ambiciózna Lady Gaga
House of Gucci

Čo znamená byť Gucci? Tragikomický príbeh rodiny, ktorý je inšpirovaný skutočnými udalosťami a postavami z módneho domu Gucci, sleduje vzostupy a pády ikonickej podnikateľskej rodiny v réžii medzinárodne uznávaného Ridleyho Scotta. Horkosladký nádych do harmonického pohodlia bohatej rodiny prinesie Patrizia Reggiani (Lady Gaga), obyčajné dievča, ktoré sa účelovo zamiluje do nesmelého Maurizia Gucciho (Adam Driver).

Patrizia si po rozprávkovej svadbe až prirýchlo zvykne na pozlátko rodinného bohatstva a stáva sa súčasťou podnikateľskej mašinérie. Do rodiny však nikdy celkom nezapadne a svojou rozpínavou snahou „pomáhať“ rodinnému biznisu a sebe nakoniec oslabuje svoje postavenie a Mauriziovo zamilovanie. So stratou statusu Gucci sa temperamentná Patrizia nikdy nedokázala zmieriť a prichádza s pomstou. Temná, no zábavná dráma House of Gucci vyniká nápaditým humorom, skvelými kostýmami i mejkapom a v neposlednom rade aj hviezdnym hereckým obsadením s Jaredom Letom, Salmou Hayek, Al Pacinom a ďalšími.

Jan Palach: „Člověk musí bojovat proti tomu zlu, na které právě stačí.“
Hořící keř

Prostredníctvom filmov si dokážeme pripomínať historické udalosti a prežívať ich aj s odstupom času. V trojdielnej minisérii Horiaci ker sa prenesiete do tvrdej reality počas normalizácie v Československu, pričom dej sa začína sebaupálením Jana Palacha. Sleduje napätú atmosféru v krajine i na politickej scéne. V centre diania je nekompromisná, no citlivá právnička Dagmar Burešová (Tatiana Pauhofová), ktorá sa po urážlivom a situáciu zľahčujúcom prejave poslanca Nového (Martin Huba) rozhodne bojovať za dôstojnosť a česť Jana Palacha a jeho rodiny.

Tento azda najznámejší film oceňovanej režisérky Agnieszky Holland, ktorý vznikol priamo v produkcii HBO, je inšpirovaný skutočnými udalosťami a postavami. Samotná režisérka si na obdobie upálenia Jana Palacha dobre spomína, pretože v tom čase študovala na pražskej FAMU a zároveň sa angažovala v študentskom hnutí.

Vo filme používa autentické zvukové nahrávky a obrazový materiál. Pri práci na scenári, ktorý napísal filmový historik Štepán Hulík, spolupracovali s historikmi a dbali na neskreslené zobrazenie historických reálií. Postava neoblomnej právničky, ktorá sa nedala zastrašiť a bojovala za spravodlivosť, je skutočne inšpirovaná doktorkou Dagmar Burešovou, ktorá sa po revolúcii stala prvou ministerkou spravodlivosti.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super
Príbehy

Terapia je lepšia cesta ako hnev. Odborníčky vysvetľujú, ako budovať sebaprijatie a zdravé vzťahy

Nielen vzťahy s okolím sú pre nás dôležité. Kvalitu nášho života zásadne ovplyvňuje, aký vzťah máme sami so sebou.

27. 2. 2023; Autorka: Ester Viktória Ziffová, Foto: Magdaléna Tomalová

Naši rodičia to s nami síce mysleli dobre, no mohli na nás preniesť rôzne generačné traumy. Sú často neviditeľné, lebo vychádzajú z naučených vzorcov správania. Dobrou správou je, že sa dajú liečiť. Cesta k spokojnému životu sa totiž začína od momentu, keď si ich uvedomíme. O vzťahoch, ktoré si vytvárame, sme sa rozprávali so psychologičkou Dominikou Neprašovou a so zakladateľkou projektu Duše naše, mediátorkou Slavomírou Černákovou.

Ako zotrvať pri knihe, športe alebo aj vo vzťahu? Psychologička vysvetľuje, ako funguje motivácia

V rozhovore s poradkyňou a mediátorkou Slavomírou Černákovou a psychologičkou Dominikou Neprašovou sa dozviete:

  • prečo je dôležitá výchova dieťaťa do šiestich rokov,
  • prečo sa cítime previnilo, keď hovoríme nie, 
  • ako sebaúcta súvisí so správaním rodičov počas detstva a dospievania, 
  • ako si budovať rešpektujúce vzťahy
  • a ako zastaviť prenášanie tráum od našich rodičov.

Správame sa k ostatným rovnako, ako sa správame k sebe?

Dominika: Bohužiaľ, väčšinou sa k sebe správame omnoho horšie ako k ostatným. Mylne sa domnievame, že ostatní sú lepší, rýchlejší, šikovnejší, krajší, chudší… a seba dávame pod nich. Nevieme sa dostať na rovnocennú priečku s ostatnými a už vôbec nie nad nich, lebo sa bojíme, že nás spoločnosť bude vnímať ako namyslených a arogantných. Neustále sa s druhými porovnávame.

Prečo to niektorí ľudia majú takto nastavené?

Dominika: Vnímanie vlastnej hodnoty sa začína budovať v detstve, a keď je to v tom čase zanedbané, dobieha to človeka v dospelosti. Napríklad pri vystavení sa novej situácii má človek strach, že sa strápni alebo bude ponížený. Odráža sa v nás to, ako sa k nám správali naši rodičia alebo vychovávatelia a naše blízke okolie počas detstva. Nie každý mal šťastie byť obklopený ľuďmi, ktorí si uvedomovali dôležitosť budovania hodnoty v deťoch a dôležitosť budovania sebalásky už v takom útlom veku. 

Zároveň si myslím, že sa to líši aj podľa kultúry – my Slováci to máme historicky zakorenené. Boli sme utláčaný národ a sebavedomie u nás je nižšie.

Spomenuli ste slovo sebaláska. Vplyvom sociálnych sietí sa stalo tak trochu toxickým. Čo sebaláska znamená pre vás, ako si ju môžeme vysvetliť?

Slávka: Slovo sebaláska začalo na Slovensku rezonovať pred pár rokmi. Je to v podstate jedno veľké vrece, v ktorom je naše sebavedomie, sebaprijatie a sebaúcta, teda všetko, čo môžeme sami sebe dopriať.

Je potrebné dodať, že momentálne čelíme fenoménu extrémnej sebalásky – na sociálnych sieťach má istá skupina ľudí potrebu ukazovať, ako sa majú radi. Ani to však nemusí byť pre každého prirodzené.

Sebalásku si budujeme vo viacerých smeroch, no podstatná je výchova do šiestich rokov dieťaťa, pretože vtedy intenzívne naberáme všetko dobré aj zlé z nášho najbližšieho okolia. 

Ak nám rodičia neumožňujú dostatok priestoru na sebavyjadrenie, na naše názory alebo prístup, kritizujú, ale nie konštruktívne, nemáme jasne stanovené pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať a v našom okolí sa iba rozkazuje, prikazuje, zakazuje, podmieňuje – máme vytvorenú „živnú pôdu“ na to, aby sa to začalo uberať neželaným smerom. . 

Na to, pre čo žijeme, ako fungujeme a správame sa (aj sami k sebe) tak, ako to máme nastavené, prídeme až neskôr. Často sa to deje vo veku 30-33 rokov, no niekto si to nemusí uvedomiť nikdy.

Zdravé sebaprijatie a sebaúcta sa dajú budovať v akomkoľvek veku, aj po päťdesiatke. Doležité je uvedomiť si, že niečo nie je v poriadku, a chcieť zmenu.

Je to aj dôvod, prečo majú niektorí ľudia výčitky svedomia, keď povedia nie?

Slávka: Detstvo je základom celého nášho ďalšieho života. Vyrastáme vo veľmi úzkom kruhu ľudí, zväčša dvoch osôb, a preto sú vzorce správania také intenzívne.

Pokiaľ je výchova veľmi striktná a autokratická, stáva sa, že dieťa jednoducho nemá priestor na to, aby mohlo niečo povedať, a ak aj povie, tak jeho myšlienky nie sú prijímané, prípadne je to vnímané ako neadekvátne správanie a môže nasledovať trest. Takto však nenaučíme dieťa vnímať, čo samo chce, ale má skôr potrebu vyhovieť všetkým ostatným.

Dominika: Predstavme si detstvo ako laboratórium, kde dieťa pozoruje rodiča a jeho správanie kopíruje. Ak rodičia nevedia otvorene komunikovať, buď sa tomu vyhýbajú, alebo, naopak, komunikácia je veľmi emocionálna, dieťa to odpozoruje. Vidí, že mama sa zavrie do izby a tam plače alebo že otec kričí, alebo že sa spolu nerozprávajú. Tieto rámce správania sa dieťa naučí a v budúcnosti nepôjde do konfliktu, pretože za tým vidí toto, a tak aj prestane hovoriť nie.

A tak si začíname budovať nezdravý vzťah sami so sebou…

Dominika: Keď nevnímame svoje hranice, nevšímame si svoje potreby, ženieme sa za niečím, čo nás nerobí šťastnými, za niečím, čo nám nerobí radosť, tak taký vzťah máme. Robíme veci zo zvyku, pretože sa to od nás očakáva, nie preto, že to my chceme.

Takže na nás rodičia pri výchove prenášajú svoje nedoliečené traumy?

Slávka: Raz som počula vetu: „Nikto nás neučil byť rodičmi.“ 

Rodičia robia to najlepšie, čo v danej chvíli či situácii vedia. Momentálne máme viac času a zdrojov uvažovať nad výchovou, ako mali naši rodičia či starí rodičia. V žiadnom prípade nie je na mieste ich súdiť alebo hodnotiť. Mali inú vedomosť, ako máme my dnes.

Keď nevnímame svoje hranice a robíme veci len zo zvyku, lebo sa to od nás očakáva, nemáme so sebou samým zdravý, ale toxický vzťah.

Dá sa s vlastnou spokojnosťou a vnímaním seba samého niečo urobiť, aj keď si to uvedomíme v neskoršom veku?

Slávka: V každom veku sa s tým dá niečo urobiť. Je len potrebné, aby sme si to uvedomili. Môže sa stať, že niektorí k tomuto poznaniu neprídu, následne sa to môže odraziť na kvalite ich života, najmä vo vzťahoch s inými ľuďmi. Prejavy nespokojnosti so samým sebou pritom môžu byť rôzne – nadávky, osočovanie, urážanie druhých – pretože je to ľahšia cesta ako vstúpiť do svojho vnútra a pracovať s tým.

My však máme na rozdiel od minulosti väčší rozhľad či prístup k informáciám. Dnes sa aj na sociálnych sieťach otvárajú rôzne dôležité témy, ktoré boli tabuizované alebo sa o nich nahlas nehovorilo a vďaka nim vidíme, že sa to dá inak. Aj toto nám pomôže nabrať odvahu a urobiť prvý krok k tomu, aby vyhľadali odbornú pomoc. Ak nás dostatočne nevie podporiť okolie, nenachádzame odpovede na naše trápenie, práve terapia nám môže pomôcť.

Dominika: Základom je uvedomiť si tento problém a chcieť zmenu, ciest k zmene je mnoho.

Spomenuli ste, že dnes máme širšie vedomosti o výchove, ako mali generácie pred nami. Myslíte si, že si viac uvedomujeme zodpovednosť, ktorú so sebou nesie rodičovstvo?

Slávka: Mnohí nie. Neuvedomujú si, že keď budú napríklad celý čas pozerať do telefónu, sú vzorom pre ich dieťa, ktoré bude robiť to isté, pretože to vidí u svojich najbližších a myslí si, že tak je to správne. Veľa rodičov však vedie svoje deti zodpovedne, s láskavosťou k sebe aj k iným.

Dominika: Budúci rodič, ktorý si cestou vyliečenia zo spleti nezdravých vzorcov správania prešiel, dokáže urobiť zmenu a „preťať“ dedenie rodičovskej traumy.

Keďže nechce byť ako jeho rodičia, takýto človek už urobil konkrétne kroky, napríklad išiel na terapiu, aby došlo k zmene. Máme právo hnevať sa na rodičov, no naozaj robili všetko najlepšie, ako vedeli. Terapia je omnoho lepšia cesta ako hnev.

Ako stavať hranice tak, aby sme nechali dieťaťu dostatočný priestor?

Slávka: Byť pri dieťati skutočne prítomný a prítomná. Znie to možno automaticky, no momentálne to je obrovský problém. Hrám sa s dieťaťom, no zároveň píšem správy. Sme na prechádzke, no zároveň s niekým telefonujem. Dieťa vníma všetko.

Dominika: Ja by som doplnila, že je dôležité vysvetľovanie. Čím skôr budeme pristupovať k deťom rovnocenne, tým lepší vzťah si budeme vytvárať. Dieťa plače a chce sa hrať, no rodič mu vysvetlí, že sa s ním teraz nemôže hrať, pretože musí variť. Ukáže hrniec, ukáže mu, čo robí. Takáto komunikácia prehlbuje vzťah.

Apel na jasnú a rovnú komunikáciu sa spomína aj pri partnerských vzťahoch. Je dôležité komunikovať svoje hranice hneď na začiatku vzťahu?

Dominika: Podľa mňa treba odkomunikovať všetky veci, ktoré sú pre nás dôležité. Tak či onak na ne budeme ďalej vo vzťahu narážať. Treba sa rozprávať priebežne, nie je zdravé kopiť v sebe všetky naše vzťahové otázniky.

Slávka: Netreba však zabudnúť, že aj o hraniciach môžeme hovoriť láskavo.

Dokážu ľudia prežiť celý život (spokojne) v jednom vzťahu aj napriek tomu, že sa menia a vyvíjajú ako jednotlivci?

Dominika: Podľa mňa za tým stojí najmä komunikácia, rešpekt, tolerovanie hraníc, vzájomná podpora, zdieľanie myšlienok, autenticita a spoločné záujmy. Toto sú také piliere, vďaka ktorým nezáleží na tom, že sa ľudia vyvíjajú a rastú. Vzťah tak môže porásť spolu s nimi.

Ako zvládať náročné situácie a konflikty na pracovisku? Poradíme vám s  koučkou osobného rozvoja

Pred pár rokmi sa objavil pojem situationship, teda druh voľného vzťahu, v ktorom sa dvaja neviažu, ale emócie predsa prežívajú. Môže existovať dlhodobo?

Dominika: Vždy to závisí od preferencie daných ľudí. Niekomu to naozaj môže vyhovovať, napríklad keď často cestuje za prácou a mení lokality. Vždy to však musí byť naše rozhodnutie, aby sa nestalo, že sme po rokoch nešťastní, že sme si nenašli dlhodobého partnera. A teda opäť sa vraciame k sebe – musíme najskôr zistiť a vedieť, čo chceme od života.

Viete na základe svojich skúseností opísať, ako vyzerá nezdravý vzťah?

Slávka: Nezdravý vzťah je o neschopnosti rešpektovať a byť rešpektovaný, prijímať a byť prijímaný. Vzťah, v ktorom jeden partner manipuluje, ponižuje či využíva druhého partnera.

Ďalšou kategóriou, aj keď nemusí ísť priamo o nezdravý vzťah, je odcudzenie partnerov po narodení dieťaťa, kde častou frázou býva „ty si len doma a staráš sa o dieťa, ja som ten, kto zarába“. Pri týchto slovách na terapiách vždy spozornieme.

A viete takto rozoznať aj zdravý vzťah?

Dominika: Z mojej skúsenosti veľa vidieť aj zo spôsobu, ako jeden hovorí o druhom. Či ho rešpektuje a váži si ho. Aj v slovách môžeme rozoznať lásku.

Slavomíra Černáková a Dominika Neprašová

Slavomíra Černáková je autorkou projektu Duše naše, venuje sa vzťahovému a výchovnému poradenstvu. V individuálnom poradenstve sa sústreďuje na motiváciu a rozvoj osobnosti. Okrem poradenstva organizuje aj rôzne vzdelávacie workshopy.

Dominika Neprašová pôsobí v projekte Duše naše ako psychologička, venuje sa najmä témam stresu, rozvoja a vzťahov alebo emocionálnemu prežívaniu klientov. Okrem psychológie pôsobí aj v oblasti ľudských zdrojov.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super
Rozhovor

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

3. 5. 2021; Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.

Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 

Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Pre tech nadšencov

Hollywoodske efekty a šikovné triky. 5 tipov, ako kreatívne využiť foťák vášho smartfónu

Filmárske triky s približovaním, kreatívny strih či prácu so zeleným pozadím zvládnu aj začiatočníci so svojím smartfónom.

Vráťme rozum na internet

Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu, hovorí Ondrej Schütz

Podľa riaditeľa debatnej asociácie je schopnosť posudzovať informácie ako orientácia v lese.

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac