Aj keď v posledných mesiacoch žijeme v názorovo rozdelenej spoločnosti a nefunkčnosť mnohých oblastí nás môže vážne frustrovať, tak zrejme všetci bez rozdielu chceme žiť v krajine, ktorej veríme. Aby sme sa tu mali naozaj dobre, potrebujeme nielen systémové riešenia, ale aj občanov a občianky, ktorí na Slovensko nezanevreli. Jednou z nich je aj Veronika Cifrová Ostrihoňová, ambasádorka kampane, v ktorej vysvetľuje mladým ľuďom, prečo je dôležité voliť.
S moderátorkou Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou sme sa rozprávali o tom:
- čo má na Slovensku rada,
- ako vníma súčasnú situáciu a prečo sa stala tvárou kampane Chcem tu zostať,
- prečo študovala v zahraničí a či po štúdiu uvažovala, že sa na Slovensko nevráti,
- ako môžeme motivovať mladých ľudí, aby sa vrátili zo zahraničia „domov,“
- prečo je dôležité angažovať sa vo verejných veciach, aj keď pociťujeme frustráciu
- a ako môžeme každý deň v malom prispieť k lepšej budúcnosti Slovenska.
Na Slovensku sa v posledných dňoch rozprávame najmä o tom, čo nefunguje a čo treba zmeniť, tak začnime netradičnejšie. Čo u nás už teraz podľa teba funguje dobre?
To je náročná otázka, no ako prvé mi napadajú samosprávy a regióny, kde vidíme veľké kroky vpred. Myslím si, že viaceré mestá sú postupne láskavejšie a priateľskejšie k ľuďom, napríklad Bratislava, Trnava či Košice.
Čiže zmena ide zo spodu?
Áno a týka sa to aj občianskeho sektora. Je vzácne, že práve na Slovensku, v malej krajine, vzniká tak veľa zaujímavých iniciatív. Mnohí pomáhajú bez nároku na honorár, ľudia sa spájajú a vytvárajú komunity, ktoré často suplujú štát. Cesta von, Nadácia Pontis, Teach for Slovakia a mnohé iné. Sú to také ostrovčeky pozitívnej deviácie, ktoré menia Slovensko.
Akí sú v tvojich očiach Slováci a Slovenky?
Láskaví. Myslím si, že sme zvyknutí pomáhať si a sme pokojní, nejdeme len tak bezhlavo proti všetkému. Aj v zahraničí máme dobré meno – vnímajú nás ako pracovitých, disciplinovaných a pohostinných. Možno nás v zahraničí dokonca vidia krajšie, ako sa vidíme my sami.
Žijeme v krásnej krajine, no často na to zabúdame. Veď aj turistom povieme, nech idú radšej do Álp ako do Tatier. Chýba nám také zdravé vlastenectvo, nie sme hrdí na to, odkiaľ sme, aj keď naozaj máme byť na čo.
Čím to je?
Myslím si, že sme až príliš kritickí a hľadáme dokonalosť, ktorá neexistuje. Stále poukazujeme na chyby a má to zásadný vplyv na náladu v spoločnosti – sme veľmi rozdelení, sused neverí susedovi a nedôverujeme ani našim inštitúciám. Je to taký balíček, ktorý by sme mali spoločne zmeniť. Mnohé z týchto vlastností mám, samozrejme, aj ja.
Ľudia sa spájajú, mnohí z nich pomáhajú bez nároku na honorár a vytvárajú komunity, ktoré často suplujú štát.
Slovné spojenie „polarizácia spoločnosti“ sa skloňuje pomerne často. Čo to znamená pre teba, verejnú osobu, v reálnom živote?
Sú to také jednoduché veci, napríklad vždy, keď dám nejaký rozhovor, tak môžem čakať celé spektrum komentárov od tých, v ktorých sa píše, že som super, až po tie, ktoré agresívne útočia na všetko, aj na to, čo nebolo povedané.
Špeciálne veľa reakcií dostávam, keď sa vyjadrím k očkovaniu, zlepšovaniu života žien alebo pomoci Ukrajincom a Ukrajinkám. Vnímam, že tieto reakcie sú omnoho vyhrotenejšie, ako boli pred 5-6 rokmi. Delíme sa na „tých, ktorí sú rovnakí ako ja,“ a „tých zlých“. Vzďaľujeme sa a ani jedna z tých dvoch skupín sa nesnaží spájať.
Vieme to podľa teba ešte zmeniť?
Pomohlo by, ak by politici a političky zmenili svoj slovník. Po voľbách bude vždy jedna obrovská skupina ľudí, ktorá bude nahnevaná, nech to dopadne akokoľvek. No práve politici a političky môžu svojou komunikáciou urobiť veľa – majú veľkú platformu a majú zodpovednosť za atmosféru v spoločnosti.
Mám pocit, že sme si už pomaly na tieto vyjadrenia aj zvykli, no nenávistný slovník nemôže byť naša norma. Keď pôjdu politici a političky príkladom a budú komunikovať s rozvahou a pokojom, ani spoločnosť nebude nasýtená hnevom a agresivitou.
Odhliadnuc od politiky, je niečo, čo môže urobiť každý z nás, aby sa nám tu žilo lepšie a spokojnejšie?
Všímať si svoje okolie. Nedávno som bola na zastávke plnej ľudí a potrebovala som pomôcť s kočíkom. Nikto sa neodhodlal pomôcť mi, až po chvíli prišiel asi 14-ročný chlapec, ktorý mi dokonca neskôr pomohol s kočíkom aj po schodoch pri zastávke.
Vôbec by som nečakala, že sa zo všetkých tých ľudí ponúkne práve pubertiak. Skôr som predpokladala, že prechádza fázou, keď mu je celý svet ukradnutý. Ľudskosť sa nevytratila, stále je medzi nami, len je niekedy zahrabaná pod nánosmi vypätých momentov v spoločnosti.
Podobná situácia sa mi stala tiež pár dní dozadu. V parku som si všimla mladú ženu, ktorá plakala. Chvíľu som si nebola istá, či sa jej mám prihovoriť – predsa, možno sa len chce v pokoji vyplakať. Napokon som za ňou išla, síce som jej nijako neporadila, len som ju počúvala, bola rada.
Neskôr mi napísala na Instagrame, že okolo nej prešlo 50 ľudí a nikto sa nepristavil. Ani ona sama nečakala, že by si k nej niekto prisadol. Je to taká drobnosť, no všetci môžeme niekomu zlepšiť deň a dokázať, že nám na druhých ešte záleží.
Slovensko má obrovský potenciál, ktorý budeme vedieť naplniť, len keď budeme všetci o trošku viac aktívnejší.
Mnoho ľudí si ťa spája s prácou v médiách, no angažuješ sa aj v iných spoločensky prospešných témach. Nedávno si sa napríklad stala ambasádorkou iniciatívy Chcem tu zostať, ktorá sa snaží motivovať mladých, aby mysleli na svoju krajinu a išli voliť. Prečo si sa rozhodla ísť do tohto projektu?
Keď ma oslovili do tejto iniciatívy, ukázali mi dáta, o koľko percent menej mladých ľudí chce ísť voliť v týchto voľbách v porovnaní s rokom 2020. Boli to znepokojujúce čísla, no so Slovenskom by som to ešte nevzdávala. Myslím si, že ako krajina máme obrovský potenciál, ktorý budeme vedieť naplniť, len keď budeme všetci o trošku viac aktívnejší, a pokiaľ mám možnosť presvedčiť mladých ľudí, aby využili svoje právo a išli voliť, tak to pre mňa má veľký zmysel.
Aký argument používaš pri otázke, prečo ísť voliť?
Pretože neísť voliť znamená vzdať sa svojho hlasu. Zrejme nikto nemá rád, ak za seba nechá hovoriť druhých. Nevoliť znamená nechať za seba hovoriť iných. Takých, ktorých názory sa nám vôbec nemusia páčiť.
Nevoliť znamená aj posilňovať takéto názory, keďže sa svojho hlasu dobrovoľne vzdáme. Pre mňa je možnosť voliť jednoducho základné právo, ktoré sme nemali vždy, a zároveň povinnosť, ktorú v demokracii máme. Je to možnosť vyjadriť to, čo cítim – maličký krok, ktorý trvá chvíľku, ale má veľkú silu.
Chcem tu zostať
Nestranná občianska mobilizačná kampaň, ktorej cieľom je podporiť demokratický systém na Slovensku a inšpirovať mladých ľudí k záujmu o veci verejné, ktorou sú aj voľby. Iniciátormi kampane sú Nadácia otvorenej spoločnosti, Nadácia Pontis, Memo 98 a Občianska platforma pre demokraciu.
„Voľby sú príležitosť, keď môžeme spoločne zabojovať o to, aby bolo Slovensko takou krajinou, akú si predstavujeme. Pre seba, pre svojich blízkych, pre svoje deti.“ (Veronika Cifrová Ostrihoňová pre iniciatívu Chcem tu zostať)
Chcem tu zostať, preto volím je jeden zo základných sloganov iniciatívy. No aj ty si istý čas žila mimo Slovenska, študovala si v Spojených štátoch. Vždy si sa chcela vrátiť späť domov?
Mala som viaceré fázy, no prevládajúca emócia bola, že sa vrátim. Chcela som ísť domov, i keď sa za tie 4 roky môjho štúdia táto krajina dosť zmenila a nemala som tu už vybudovanú svoju sieť priateľov. Tesne pred odchodom som zaváhala, či je to dobré rozhodnutie, no napokon som neoľutovala.
Slovensko má však zásadný problém s odlivom mozgov do zahraničia. Ako čítaš kroky mladých, ktorí sa nevrátili späť a zostali žiť v zahraničí?
Rozumiem im. Ja som sa vrátila v čase, keď neboli sociálne siete také rozšírené a atmosféra nebola taká nabitá. Chápem, ak mladí ostávajú v zahraničí, pretože tam majú lepšie platové podmienky alebo tolerantnejšiu spoločnosť.
Myslím si, že ich ani veľmi nepozývame naspäť, skôr ich desíme. Ale aj to sa pomaly mení. Nie je nič zlé na štúdiu v zahraničí, no samozrejme, chceme, aby sa mladí vracali naspäť.
Čo by si im odkázala? Kvôli čomu by sa mali vrátiť?
Možno by ich mohlo motivovať, že Slovensko je malá krajina a ľudia naprieč rôznymi sektormi sú veľmi prepojení. Mladí ľudia sa tak dokážu dostať k pracovným príležitostiam, na ktoré by vo väčších štátoch čakali omnoho dlhšie.
Vidím to aj na svojom príklade – 23-ročná, hneď po škole, som cez veľký kasting prešla do pozície redaktorky televízneho spravodajstva a o chvíľu som robila reportáže aj na Úrade vlády SR, čo by sa mi v zahraničí tak rýchlo nepodarilo, lebo „Veroník,“ ako som ja, tam bolo násobne viac. Rozumiem, prečo mladí odchádzajú, no poradila by som im, aby to poriadne zvážili a nezanevreli na svoju krajinu.
Je z teba cítiť, že máš Slovensko naozaj rada.
Áno, mám. Sme relatívne bezpečná krajina, sme súčasťou Európskej únie a bez problémov sa po nej dokážeme pohybovať, pracovať, študovať. Okrem zmien v dôsledku klimatickej krízy je tu príjemné počasie a krásna príroda. Keďže sme malá krajina, „každý pozná každého“ a za krátky čas môžeme byť na druhej strane krajiny.
Žije sa tu dobre, myslím si, že by viaceré naše mestá mohli ašpirovať na víťazov súťaže o najlepšie miesto na život. Stačí, keď začneme od seba a budeme si všímať svoje okolie, aby sa tu žilo dobre všetkým. Presne také Slovensko nám prajem – plné spokojných ľudí, ktorí ochraňujú tých najzraniteľnejších v spoločnosti.
Veríte ešte v Slovensko? Tak sa pre Slovensko spolu zapnime. O2 záleží, v akej krajine budeme žiť a aké hodnoty budeme aj naďalej vyznávať, preto okrem občianskej iniciatívy Chcem tu zostať podporuje aj iniciatívu Zapni sa pre Slovensko.
Loading...
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
