Nemá zmysel len presviedčať druhú stranu o svojom názore, musíme sa najskôr počúvať. Ako nájsť spoločnú reč, aj keď vidíme svet inak?

Ak vstupujeme do rozhovorov s presvedčením, že len naše zmýšľanie je správne, nikdy sa dobre neporozprávame.

Aj v rozhovoroch s kamarátmi či blízkymi občas cítime, že patríme do iných „názorových táborov“. No mať iný názor na veci nemusí znamenať hádku alebo krik – aj k takýmto debatám vieme pristupovať s rešpektom, aby sme si nezničili vzťahy medzi sebou. O tom, ako sa môžeme slušne rozprávať s ľuďmi, ktorí majú iné videnie sveta ako my, sme hovorili s riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie Ondrejom Schützom.

Marek Madro z IPčka: Otvorenými rozhovormi o vzájomných potrebách môžete pomôcť budovať v rodinách vzťahy a pocit bezpečia

S Ondrejom sme sa porozprávali aj o tom,

  • ako ovplyvňujú témy, o ktorých diskutujeme, náš každodenný život a rozhodnutia,
  • prečo sa z debát začínajú vytláčať ľahké témy, 
  • ako vedia náročné témy a nekonštruktívna diskusia ubližovať vzťahom v rodine, v práci či s kamarátmi,
  • či sa ešte vieme rozprávať slušne,
  • ako si zachovať chladnú hlavu v rozhovoroch o polarizujúcich témach,
  • aké zásady obnáša efektívna komunikácia a prečo je dôležité byť dobrým poslucháčom.

Myslíte si, že sa zo spoločnosti vytráca slušná diskusia?

Určite sa viac vulgarizuje verejná diskusia. V porovnaní s minulosťou je plytšia a nahrádzajú ju statusy v sociálnych médiách. Jednotlivci v dlhých príspevkoch rozoberajú napríklad všeobecnú politiku a následne sa diskutuje v komentároch. To zásadne znižuje kvalitu diskusie. Niekto môže nadobudnúť pocit, že sa stal expertom na danú tému, keďže si o nej (na dnešný spôsob prijímania informácií) veľa prečítal.

Je to podobné, ako keď sa k nám do obchodov v deväťdesiatych rokoch dostalo instantné jedlo – tak dnes konzumujeme informácie. Zalievame si instantné polievky namiesto prípravy poctivého vývaru. Technológie pokročili natoľko, že už stredoškolskí študenti vytvoria funkčnú webstránku, ktorá vyzerá ako CNN News. Nielenže môžeme voľne čokoľvek zdieľať, ale môžeme aj vyzerať ako reálne médium, a preto je náročné rozoznávať, čomu môžeme veriť.

Rozprávame sa teda o dôležitých témach dostatočne?

Mám pocit, že práve celospoločenské témy obsadili väčšinu bežných rozhovorov medzi ľuďmi. Kedysi bežné ľahšie témy, napríklad rozhovory o filmoch, zásadne stratili na dôležitosti, to však neznamená, že sa stratili úplne.

Veľmi dobre to ilustruje situácia v Spojených štátoch. Tam je pre množstvo rodín neprijateľné, že by si teraz vzal republikán demokratku. Je to ukážka toho, ako jeden typ sporu a deliaca línia v spoločnosti dokážu okupovať myseľ ľudí natoľko, že sa z nich stáva záležitosť vlastnej identity.

Takže „náročné“ témy vytláčajú ostatné z komunikácie, navyše ovplyvňujú naše postoje a vzťahy

Uberajú na dôležitosti iným témam a na rozdiel od minulosti máme už jasne vytvorený názor podľa toho, do ktorej skupiny ľudí patríme. Potom sa aj úplne malicherné témy napríklad o tom, kto by mal písať v novinách, môžu zvrhnúť na skandovanie za svoj názor. Symbolické bitky sa stávajú civilizačnými bojiskami.

Témy v našich debatách by však nemali narúšať dôležité vzťahy. Treba si uvedomiť, že vzťahy v kancelárii alebo s rodičmi nie sú o tomto – otec nie je primárne môj politický oponent.

Nemali by sme predpokladať, že ľudia majú v rozhovore s nami zlý úmysel. Nechcú nám ubližovať, iba vidia svet inak.

Existujú nejaké zásady, ako sa spolu rozprávať, aby rozhovor nevyústil do hádky? Napríklad s otcom, kamarátom či kolegom.

V prvom rade si musíme ujasniť svoj cieľ, čiže zodpovedať otázku, prečo vchádzame do komunikácie s nejakou osobou. Úplne iný cieľ má diskusia s niekým na internete v komentároch a iný má rozhovor s rodičom. Iný cieľ má aj rozhovor s kamarátom a rozhovor v pracovnom prostredí s kolegom alebo nadriadeným.

Veľmi dôležité je chcieť pochopiť druhú stranu, či už ide o rozhovor s rodinou, alebo kolegami v práci. Existujú výnimky, ale platí to pre 90 % komunikácie. Cieľom by malo byť pochopiť a počúvať druhú stranu. Ak chceme, aby mal rozhovor konštruktívny záver alebo aby viedol k budovaniu vzťahov, nemá zmysel iba presviedčať druhú stranu o svojom názore, najprv ju treba pochopiť.

Schopnosť dobre sa pochopiť je teda základným predpokladom, aby boli rozhovory efektívne?

Počúvať a pochopiť druhú stranu v rozhovore je dôležité z dvoch dôvodov: ak chcem byť v rozhovore sám počutý, musím vyvolať v druhej strane dôveru. To sa dá počúvaním, lebo to je prejavom rešpektu. Keď počúvame, dokážeme klásť doplňujúce otázky a reagovať – druhá strana nás teda neberie ako ideového nepriateľa, ale ako niekoho, s kým sa dá rozprávať.

Druhým dôvodom je, že sa môžeme mýliť. Ak nepočúvame s cieľom chápať, tak nemusíme prísť na to, že sa mýlime. Neuvedomiť si, že aj druhá strana môže mať pravdu, je koncom kritického myslenia. Musíme si nechávať otvorené zadné dvierka a byť otvorení iným názorom aj napriek tomu, že veríme vlastnému presvedčeniu.

Dá sa počúvanie naučiť? Ako zistíme, či sme dobrým poslucháčom? 

Mali by sme sa nad tým zamýšľať a kontrolovať, ale nie vždy sa to darí. Sám sa niekedy nekontrolujem, iba poviem svoj názor a nevypočujem si druhú stranu, no je to úplne prirodzené. 

Učite sú však situácie, v ktorých si to vieme lepšie uvedomiť, napríklad, keď sa rozprávame so starými rodičmi. Pri týchto rozhovoroch sa stáva, že druhá strana sa potrebuje vyrozprávať, a môžeme na sebe odpozorovať, či ju nechávame. Občas strácame trpezlivosť, lebo starší ľudia rozprávajú pomaly alebo hovoria niečo, čo sa nám nepáči. Práve vtedy môžeme počúvanie trénovať, teda nechať druhú stranu dohovoriť, možno nadviazať doplňujúcou otázkou a nechať druhú stranu rozvinúť svoje myšlienky. 

Rovnako je to aj s malými deťmi, tiež ich počúvame a dopytujeme sa. Tak si všímajme, či nechávame ľudí v komunikácii s nami povedať celý svoj príbeh.

A ak niekoho dobre počúvam, kladiem mu aj doplňujúce otázky, aby som mu porozumela ešte lepšie.

Existuje prístup ku komunikácii, ktorý sa volá aktívne počúvanie. Ide o prístup, ktorým sa snažíme pozerať na svet očami človeka, s ktorým sa rozprávame. Ak chcem pochopiť, ako niekto vidí svet, musím počúvať, čo hovorí, a skúsiť pochopiť, čo vidí. V aktívnom počúvaní sa pýtame ďalej. Dávame otvorené otázky, aby sme druhej strane nevsugerovali vlastnú interpretáciu či názor, a zisťujeme, čo nevieme.

A keď sa rozprávame s niekým, kto nepočúva nás?

Z rozhovoru sa dá vždy odísť. Umelo si záujem druhej strany nevytvoríte, a ak vás niekto počúva menej, môže za tým byť milión dôvodov.

Počas debaty ma však môžu ovládnuť emócie, napriek tomu, že druhú stranu počúvam. O to viac, ak sa ma téma aj osobne dotýka.

Nie vždy je nutné ísť do diskusie o náročných témach. Treba si položiť otázku, prečo sa o tom rozprávame? Záleží aj na tom, s kým sa rozprávame a s akým cieľom. 

Neuvedomiť si, že aj druhá strana môže mať pravdu, je koncom kritického myslenia. Musíme si nechávať otvorené zadné dvierka a byť otvorení iným názorom.

Ak považujeme rozhovor za potrebný, treba si na rovinu priznať a povedať, že pri tejto téme sa občas s ľuďmi pohádame a kričíme na seba. Môžeme sa vopred ospravedlniť za prehnané emócie a začať sa rozprávať. Úprimnosť prináša pochopenie a vyčistí priestor v komunikácii. 

Takéto rozhovory však môžu krikom, hnevom či plačom aj skončiť.

Keď si už počas rozhovoru uvedomíme, že nemáme kontrolu nad emóciami, treba to nahlas povedať. Neexistuje na to žiadna poučka, ale ja by som to povedal, ospravedlnil sa a možno z hádky ustúpil. Prečo by sme mali pokračovať v nejakej hádke, keď sme nad sebou stratili kontrolu?

Musíme sa vrátiť k prvej zásade efektívnej komunikácie a zamyslieť sa, aký je náš cieľ. Mám šancu presvedčiť niekoho o svojom názore tým, že kričím, plačem alebo ho urážam? Nie. Môžem však zachrániť nejaký vzťah alebo ukončiť rozhovor s možnosťou vrátiť sa k nemu v budúcnosti. V takej chvíli môžem povedať, že si stále stojím za svojím názorom, ale táto téma ma rozrušuje, a ak to má zmysel a je to potrebné, vrátime sa k nej v budúcnosti.

No emócií sa nedá vždy zbaviť. Mali by sme si však uvedomiť, že 99 % ľudí nemá pri rozhovore s nami zlý úmysel – nechcú nám ubližovať, iba vidia svet inak. Keď si to uvedomíme, tak ostré hrany názorov, s ktorými nesúhlasíme, otupejú – a to nás k sebe približuje.

Môžeme niečo spraviť alebo povedať, aby sme situáciu upokojili, keď emotívne reaguje opačná strana?

V takej situácii pomáha počúvanie, lebo je prejavom rešpektu. Nechajme druhú stranu rozprávať a pýtajme sa, nie však arogantne, ale so skutočným záujmom. Keď zo seba opačná strana dostane emócie, začne opäť premýšľať racionálne. Keď sa to podarí, sme na dobrej ceste.

Potom je potrebné nájsť niečo, čo máme spoločné. Zhoda na nejakej základnej veci je bodom, od ktorého sa môžeme odraziť a ďalej pokračovať v rozhovore o náročných či polarizujúcich témach, aby debata pokračovala racionálne.

Nielen vzťahy s okolím sú pre nás dôležité. Kvalitu nášho života zásadne ovplyvňuje, aký vzťah máme sami so sebou

Ak to však nefunguje, keďže každý rozhovor je unikátny a úplne iný, treba sa vrátiť k prvej zásade a zamyslieť sa nad cieľom rozhovoru. Možno zistíme, že nie je natoľko dôležitý či potrebný, aby sme ho viedli, a je lepšie ho ukončiť. Môžeme povedať: „Prepáč, že som ťa rozčúlil, Števo, ale ja to vidím inak. Poďme sa rozprávať o niečom inom, lebo ťa nechcem stratiť.“  

Naše vzťahy majú predsa viac dimenzií než len hádky o polarizujúcich témach.

No keď niektoré rozhovory predčasne ukončíme, môžu nás ťažiť ako zlyhania.

Je úplne v poriadku ukončiť rozhovor, keď nemá prínos. Dokonca si myslím, že to pomáha spoločnosti. Spory, ktoré delia spoločnosť, by ju nemali ustavične traumatizovať. Samozrejme, často ide o verejné témy a je v poriadku o nich diskutovať, nemusíme ich však ťahať do každej konverzácie.

Myslím si, že byť permanentne (aj keď spravodlivo) rozčúlený, nie je dobré na psychiku. A aj telu odľahne, keď sa budeme občas rozprávať o tom, ako chutí pivo. 

V rozhovoroch, na ktorých nám záleží, je dôležité aj sebavedomie. Keď sa necítime sebavedomo, môže sa stať, že sa nám nepodarí povedať všetko, čo sme chceli, alebo sa dostaneme do stresu a príliš neskoro si uvedomíme, že sme nepovedali podstatné informácie. Vieme si vo vypätých rozhovoroch nejako pomôcť, aby sme z nich odchádzali so zlým pocitom, že sme povedali všetko podstatné?

Určite, možno sa pripraviť tak, že si vopred explicitne napíšete perom na papier, čo chcete povedať. Nie je to aplikovateľné na všetky situácie, lebo tých môže byť nekonečne veľa. Je však dobré mať v ruke papier s jasným cieľom rozhovoru, spôsobom, ako ho dosiahnuť a otázkami pre človeka na druhej strane komunikácie. 

Znie to veľmi jednoducho, ale je to rada, ktorá je ľahko aplikovateľná, a zvládne to každý, koho čaká náročný rozhovor. Pomáha to sústrediť sa na to, čo chceme dosiahnuť v konverzácii. Emócie a frustrácia plynúce z toho, že nám niekto nerozumie, nám môžu počas rozhovoru zastrieť cieľ, ktorý sme mali vopred stanovený.

V rozhovoroch môžeme ťahať za kratší koniec aj v situácii, keď nám chce niekto hrať na naše city a manipulovať. Pri tom môže využívať pozíciu nadriadeného v práci či staršieho člena v rodine, voči ktorému máme prirodzený rešpekt a úctu. Ako na to môžeme reagovať?

V prvom rade môžeme nahlas pomenovať, čo sa deje. Opäť tu funguje úprimnosť a otvorenosť, ako aj v iných prípadoch, o ktorých sme už hovorili, a rovnako tu platia základné zásady komunikácie. Čiže môžeme povedať, že sa nám takýto typ komunikácie nepáči alebo že nie je férový.


Aj Férová nadácia O2 sa stará o to, aby sme vedeli znovu nájsť spoločnú reč. Finančne podporila projekty a iniciatívy, ktoré sa snažia o spojenie rozdelenej spoločnosti, aby sme si lepšie rozumeli. Jedným z podporených projektov bola aj Olympiáda kritického myslenia pre učiteľov a žiakov od Slovenskej debatnej asociácie.

Ondrej Schütz

Riaditeľ Slovenskej debatnej asociácie. Pochádza z Košíc, neskôr študoval v Brne politológiu a medzinárodné vzťahy. Pôsobil ako hlavný rozhodca Slovenskej debatnej ligy a tréner tímu na majstrovstvách sveta v debatovaní. Je lektorom Akadémie kritického myslenia. Pred Slovenskou debatnou asociáciou pracoval v marketingu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ako viesť náročné rozhovory? Pripravili sme 7 modelových situácií zo súkromia aj z práce

Poradíme vám, ako si v práci vypýtať zvýšenie platu alebo ako slušne reagovať na rozčúlenú susedu.

Nie všetky rozhovory, s ktorými sa stretávame, sú príjemné. V práci potrebujeme občas vyjednávať s nadriadeným, inokedy obhájiť svoj spôsob riešenia či konania, aj keď nám druhá strana oponuje. Môžeme zastávať iný názor, no aj tak nemusíme v debate prejsť do kriku ani hádky.

Ako nájsť spoločnú reč, aj keď vidíme svet inak?

Riaditeľovi Slovenskej debatnej asociácie Ondrejovi Schützovi sme predstavili 7 situácií zo súkromného aj z pracovného prostredia, ktoré môžu byť náročnejšie na komunikáciu, aby nám vysvetlil, ako v nich viesť rozhovor efektívne aj slušne.

Ešte predtým, ako sa spolu začneme rozprávať…

„Pred debatou by sme si mali ujasniť, aký cieľ má rozhovor – môžeme si pomôcť a odpovedať na otázku, prečo vchádzame do komunikácie s nejakou osobou. Iný cieľ má rozhovor s kamarátom a iný rozhovor so šéfom.

Do rozhovoru by sme mali vstupovať s otvorenou mysľou – veľmi dôležité je chcieť pochopiť a počúvať druhú stranu. Počúvanie je nielen prejavom rešpektu, ale ak naozaj počúvame a pýtame sa aj doplňujúce otázky, lepšie dokážeme pochopiť iný pohľad na vec.

Ak totiž vstúpime do rozhovoru s presvedčením, že len naše zmýšľanie je správne, dobre sa neporozprávame,“ vysvetľuje Ondrej.

Ako čo najlepšie zvládnuť náročné rozhovory v práci a v súkromí?

V práci vznikol problém – mojou úlohou je navrhnúť riešenie. O navrhovanom riešení informujem nadriadeného, ktorý však presadzuje vlastné riešenie.

V tejto situácii platia základné zásady komunikácie, ktoré sa začínajú úprimnosťou a otvoreným kladením otázok, počúvaním, dopytovaním sa, pochopením a v ideálnom prípade nasleduje prínosný rozhovor o plusoch a mínusoch jednotlivých riešení. Treba však myslieť aj na možnosť, že riešenie nadriadeného je v skutočnosti vhodnejšie, takže aj v tejto situácii je potrebná otvorenosť návrhom opačnej strany.

V práci mám aktuálne pred sebou veľa úloh a nadriadený mi pridelí ďalšie, aj keď niektorí kolegovia majú práce menej a možno by ich zvládli lepšie. Mám pocit, že to voči mne nie je fér. Ako komunikovať takéto osobné pocity s chladnou hlavou?

V prvom rade nepredpokladať zlý úmysel a otvorene sa pýtať, prečo som nové úlohy dostal ja. Znie to veľmi banálne, ale v otvorenom rozhovore môžete jeden druhému poskytnúť nové informácie. Napríklad si nadriadený nemusí uvedomovať, koľko úloh máte pred sebou, a po komunikovaní vášho problému si môže uvedomiť, že nie je možné splniť ich v stanovenom termíne.

Chcem požiadať o zvýšenie platu. Ako sa môžem na takýto rozhovor pripraviť? 

Veľmi záleží na konkrétnom povolaní a situácii, ale všeobecne platí, že v tejto situácii je dobré vopred si pripraviť argumenty. Teda konkrétne dôvody, prečo si zvýšenie platu zaslúžim.

Jana Balážová vysvetľuje, ako pristupovať ku konfliktom empaticky voči sebe aj voči okoliu

Argumentovať môžete napríklad kvalitou práce, ktorú odvádzate, objektívnymi podmienkami (napríklad inflácia) a podmienkami iných kolegov v práci. V tomto prípade nie je argumentovanie podmienkami kolegov v práci útokom na ich osoby, ale relevantnou poznámkou. (Môžete mať napríklad viac projektov alebo nesiete objektívne väčšiu zodpovednosť.)

Je teda potrebné uvažovať nad svojou situáciou čo najobjektívnejšie a na rozhovor sa vopred dobre pripraviť.   

Je osem hodín večer a skladám nový nábytok – pre pracovnú vyťaženosť nemám inú možnosť. Suseda príde za mnou, že ju to vyrušuje, hoci nočný pokoj sa začína o desiatej. Ako mám v tejto situácii s nahnevanou susedou komunikovať?

V tejto situácii nie je suseda v práve, ale je namieste zamyslieť sa nad tým, či by som jej nemohol vyhovieť. Treba sa opýtať sám seba, prečo prišla susedka nervózna. Možno je to pani, ktorá pravidelne vyvoláva hádky, ale možno je to susedka, ktorá nikdy neotravuje, a práve dnes sa deje niečo, prečo jej to prekáža.

Netreba teda predpokladať zlý úmysel a treba počúvať, v ideálnom prípade je možné nájsť kompromis. V rozumnej komunikácii by ste mali vycítiť, ako veľmi na tom susedke záleží, a aj na základe toho vedieť zareagovať, teda odhadnúť, či má význam hľadať kompromis.

Ako zareagovať v situácii, keď napríklad rodičia alebo partner/-ka ukončia diskusiu o dôležitej téme slovami: „Nebudem sa s tebou o tom už ďalej baviť?“

Ak je to dôležitý rozhovor a je nutné riešiť ho okamžite, je potrebné rátať so zníženou racionalitou na opačnej strane, ktorú prevalcovali emócie, keďže v rozhovore nechce pokračovať. V takejto situácii evidentne druhej osobe nie je jasné, že je pre mňa táto téma dôležitá. 

Preto by som sa v prvom rade nerozprával o pointe pôvodného rozhovoru, ale o tom, prečo je pre mňa táto téma dôležitá, aby druhá strana pochopila dôležitosť rozhovoru.

Ako reagovať, keď nám niekto argumentuje neoveriteľnými informáciami? Ako argument môže používať napríklad svoju skúsenosť.

Všetko, čo sme sami zažili alebo sa stalo našim blízkym, je pre nás omnoho reálnejšie ako fakty, ktoré si prečítame v novinách či počujeme v televízii.

Na takéto tvrdenie preto nemá zmysel reagovať číslami či štatistikami, lebo tie neprekonajú presvedčenie založené na skúsenosti. Skúsil by som reagovať tvrdeniami z vlastného uhla pohľadu a vlastnej skúsenosti – tie môžu pomôcť nájsť spoločnú reč.

Ľudia, ktorí s nami nesúhlasia, nie sú hlúpi, často iba triedia dôveryhodné a nedôveryhodné informácie inak ako my.

V období okolo volieb sa v debate môžeme stretnúť s otázkou, koho budeš voliť, čo nás môže automaticky zaradiť do iného názorového spektra a rozprúdiť silné emócie až hádku.

Keď viem, kam môže debata smerovať, odporučil by som nehovoriť svoju voľbu ako jednoznačnú a jasnú, aj keď v nej mám jasno.

Napríklad, keď som presvedčený, že idem voliť XY, ale viem, že druhou stranou to nemusí byť prijaté, tak nepodám svoju odpoveď jasne – zaobalím ju inak, napríklad: Dlho som nad tým rozmýšľal a nakoniec som sa rozhodol voliť XY. Namiesto toho, aby som povedal: Ja budem voliť XY, vždy ich volím. Je to deeskalácia situácie.


Aj Férová nadácia O2 sa stará o to, aby sme vedeli znovu nájsť spoločnú reč. Finančne podporila projekty a iniciatívy, ktoré sa snažia o spojenie rozdelenej spoločnosti, aby sme si lepšie rozumeli. Jedným z podporených projektov bola aj Olympiáda kritického myslenia pre učiteľov a žiakov od Slovenskej debatnej asociácie.

Ondrej Schütz

Riaditeľ Slovenskej debatnej asociácie. Pochádza z Košíc, neskôr študoval v Brne politológiu a medzinárodné vzťahy. Pôsobil ako hlavný rozhodca Slovenskej debatnej ligy a tréner tímu na majstrovstvách sveta v debatovaní. Je lektorom Akadémie kritického myslenia. Pred Slovenskou debatnou asociáciou pracoval v marketingu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac