Majitelia PHOčkárne: Ak hosť cíti z kuchyne zlé emócie, ani najlepšie jedlo mu nebude chutiť

„Podnikanie v gastronómii nie je len o úsmevoch a dobrom jedle, ale aj o riešení operatívnych problémov, s ktorými ste nepočítali,” hovoria zakladatelia úspešnej siete vietnamských bistier.

Premeniť „gastroskúsenosť“ z festivalu na sieť úspešných prevádzok v najväčších nákupných centrách v Bratislave vyžaduje nadšenie, kvalitný biznis plán a tím ľudí, ktorí dokážu aj pod tlakom pracovať s úsmevom na tvári. Ako prejsť z realít do gastrobiznisu, rozbiehať prevádzky po narodení dieťaťa a prečo to bez dôrazu na kvalitu nemôže fungovať, hovoria Lucia Huong Šimeková a Dávid Thang Tran, ktorí stoja za obľúbeným vietnamským street foodom PHOčkáreň.

Založenie živnosti rýchlo a bezbolestne? Prečítajte si prehľadný návod, ako to zvládnuť bez zbytočných vrások. Chcem vedieť viac

„Nápad otvoriť reštauráciu, kde varia dobré Pho a kde sa človek cíti príjemne, vznikol z nutnosti,“ spomínajú zakladatelia PHOčkárne so smiechom. Keďže majú vietnamské korene, na kvalitu ich domácej kuchyne sú obzvlášť nároční. Preto sa rozhodli ukázať ju v úplne novom svetle.

Pred dvoma rokmi otvorili prvú prevádzku a dnes vedú tri úspešné bistrá po celej Bratislave s desiatkami zamestnancov. O svojom inšpiratívnom príbehu, podnikaní na Slovensku a o spôsoboch, ako to robiť správne, sa rozprávali s Otom Kóňom.

V seriáli O2 pre biznis vám Oto Kóňa predstavuje inšpiratívnych a férových podnikateľov z celého Slovenska z rozličných oblastí biznisu. Oto podnikal v gastronómii (Regal Burger, NYC Corner) a momentálne sa venuje podpore a konzultáciám pre malých podnikateľov.

Začnem zhurta. Keďže som profesionálne deformovaný, v každej gastroprevádzke si všímam hlavne rýchlosť, procesy a zohratosť tímu. Do vašej pobočky v Eurovei chodím veľmi často po tréningu počas obednej špičky. Aj keď občas čakám v rade dlhšie, po zaplatení si vychutnávam svoje Pho bo spravidla do 3 minút. Ako to robíte, že viete vydávať jedlo tak rýchlo bez akéhokoľvek stresu?

Lucia: Lebo naši vietnamskí kuchári a kuchárky naozaj makajú! Vieme, že obedy sú u nás naozaj silné, tak poriadna príprava sa začína už deň predtým. Hovädzí vývar, ktorý vždy varíme 10 hodín, začíname pripravovať už večer predtým.

Ráno nám chodia čerstvé bylinky a zelenina, a všetci v kuchyni majú svoje jasné miesto a úlohy. Keď príde čas obeda, máme všetkého dostatok a v pokoji vieme vydať aj 200-300 porcií medzi 11.00 − 13.00 hod. Bez akéhokoľvek kompromisu v kvalite. A s úsmevom na tvári.

Vždy ma fascinuje, že aj v špičke je atmosféra uvoľnená a ešte mi obsluha povie aj vtip. Skôr som u nás zvyknutý na napätie a stres, keď je toho veľa. Ako sa vám darí udržať dobrú atmosféru v tíme?

Dávid: V kuchyni sa pohybujem už veľmi dlho a za najdôležitejšie považujem vzájomný rešpekt a pohodu. Môžete robiť najlepšie jedlo na svete, ale ak hosť cíti zlé emócie z kuchyne, nebude mu chutiť.

My sa tým riadime a je pre nás veľmi dôležité, aby sa každý zamestnanec cítil dobre a bol spokojný v práci. Potom sa celému tímu robí dobre, žartujeme a užívame si, aj keď je to ťažká práca.

Aké boli vaše začiatky? Kedy presne ste predali svoje prvé Pho bo?

Lucia: Začínali sme na festivale Grape v auguste 2017 s malým stánkom a bez festivalových skúseností. Idealisticky sme mali na začiatku v ponuke sedem jedál. Už po pár hodinách sme si uvedomili, že to nie je optimálna cesta a okresali sme menu na dve jedlá.

„Každému, kto chce začať podnikať v gastronómii, odporúčame vyskúšať si to na festivale alebo na podobnej akcii. Hneď pochopíte, či je to pre vás, alebo nie.“

V momente sme zmenili celú stratégiu a zamerali sa výlučne na Pho bo a Bun bo nam bo. Vôbec sme neodhadli zásoby a zamestnancov. Všetci sme počas tých dvoch dní nonstop pracovali a mali nekonečný rad zákazníkov. Dokonca sme za jeden deň vypredali dvakrát a niekoľkokrát sme chodili po suroviny do Bratislavy. Môj otec behal do Metra a nosil veci, keď sme nestíhali.

Dokonca sme za jeden deň vypredali dvakrát a niekoľko krát sme chodili po suroviny do Bratislavy. Dokonca môj otec behal do Metra a nosil veci, keď sme nestíhali.

To mi pripomína naše začiatky s Regal burger na Pohode 2013. Osem hodín spánku za 3 dni, ale na konci úžasný pocit, ako ľuďom chutilo a ako nás podporili. A aj údiv, že prvá „gastroskúsenosť” sa skončila len s malou stratou. Ako ste na tom boli vy?

Lucia: My sme na tom boli lepšie, boli sme totiž v miernom pluse. (smiech) Zisk však nebol cieľom. Skôr sme si chceli otestovať fungovanie a receptúry. Dodalo nám to energiu a silu otvoriť o pár mesiacov prvú prevádzku.

Najlepšie sa učí zo skúsenosti iných. Prečítajte si 10 rád biznismana Ota Kóňu začínajúcim slovenským podnikateľom. Chcem vedieť viac

Dávid: Presne tak. Každému, kto chce začať podnikať v gastronómii, odporúčame vyskúšať si to na podobných akciách. Nemusí to byť hneď veľký festival, stačí lokálna akcia alebo jarmok. Náklady nie sú až také vysoké v prípade, že to náhodou nevyjde.

A hneď pochopíte, či je gastropodnikanie pre vás, alebo nie. Vôbec to totiž nie je len o úsmevoch a dobrom jedle, ale aj o riešení operatívnych problémov a o situáciách, s ktorými ste nepočítali.

„Keby mi niekto pred dvomi rokmi v mojej malej reštaurácii v Hlohovci povedal, že budeme mať so sesternicou tri prevádzky s 50 zamestnancami, pomyslel by som si, že má veľmi bujnú fantáziu.“

Prečo ste sa rozhodli pre podnikanie v gastronómii?

Lucia: V našej rodine je varenie a spoločný čas strávený pri jedle veľmi dôležitý. Mama je úžasná kuchárka a vždy nám varila poctivé jedlo. Pre moje problémy s ekzémom som sa ešte viac ponorila do skúšania toho, ktoré jedlá mi vyhovujú a pomáhajú.

A prišla som na to, že poctivo a poriadne pripravené vietnamské polievky Pho sú tým pravým. Len málokde som si ich vedela dať v kvalite bez kompromisov.

V Bratislave mi chýbal priestor, kde sa kvalitné vietnamské jedlo spája s príjemným prostredím s dobrým konceptom. Keď prišla možnosť ísť do Bory Mall, rozhodnutie skúsiť to padlo veľmi rýchlo.

Začali ste s biznisom preto, lebo si chcela na dobré jedlo chodiť aj mimo svojej kuchyne?

Lucia: Keď sa nad tým spätne zamýšľam, tak áno. (smiech) Ale bolo to aj tým, že aj keď v niektorých podnikoch varili naozaj dobre, nepáčilo sa mi dané miesto. Priestor vo vietnamských reštauráciách ma skôr odpudzoval.

Takže sme si od začiatku dávali záležať na peknom a čistom dizajne, aby ku kvalitnému jedlu ladilo aj okolie.

Koľko máte prevádzok teraz a koľko zamestnancov?

Lucia: V súčasnosti máme tri prevádzky − v Bory Mall, Avione a v Eurovei. Celkovo máme približne 50 zamestnancov vrátane brigádnikov.

Kedy a kde ste otvárali prvú prevádzku a aké boli začiatky?

Dávid: Otvárali sme v novembri 2017 v Boroch. Začiatky boli veľmi hektické a postupy v kuchyni sme menili doslova každý deň, aby sme dokázali mať dostatočné zásoby a aby sme jedlo vedeli rýchlo vydať. Mesiac pred otvorením nám odstúpil hlavný kuchár, bol to obrovský stres. Taktiež nám chýbal staff na pokladni a rodina a priatelia nám pomáhali, ako sa dalo.

„Vyznávame filozofiu tzv. slow fast food − základ Pho bo napríklad tvorí vývar varený 10 hodín , čiže na obed musíme myslieť už večer predtým. Nevieme a ani nechceme skracovať čas varenia.“

Vyznávame filozofiu tzv. slow fast food − základ Pho bo napríklad tvorí vývar varený 10 hodín , čiže na obed musíme myslieť večer predtým. Nevieme a ani nechceme skracovať čas varenia. Počas obeda musí byť všetko pripravené, lebo nie je čas na dorábanie vývaru či varenie mäsa.

Aký máte priemerný mesačný obrat?

Lucia: Keďže je to veľmi sezónny biznis, vie sa to dosť líšiť. Mesačný obrat sa stále zvyšuje, ale aktuálne za posledný rok je to približne 200 000 eur, čo predstavuje viac ako 30 000 jedál.

To je neskutočný úspech za dva roky fungovania. Bolo to tak od začiatku? Nemali ste aj „červené“ mesiace so stratami?

Lucia: Do biznisu sme šli spoločne aj s mojím manželom a všetko sme si starostlivo prepočítali. V realitnom biznise je to často hlavne o číslach a exceli. Spísali sme si realistický biznis plán a boli sme pripravení aj na ťažšie obdobie rozbehu.

Všetkých nás pozitívne prekvapil obrovský záujem a rast. Návratnosť nákladov na jednu prevádzku máme aktuálne približne 1,5 roka.

Koľko sú celkové náklady na gastroprevádzku vo foodcourte v nákupnom centre?

Aby sme vedeli kvalitne a stabilne pripravovať toľko porcií, potrebujeme mať veľmi dobré gastronomické zázemie a kvalitné spotrebiče. Náklad na novú prevádzku máme v rozmedzí 150 000 až 200 000 eur, takže najmä prvotné náklady vo veľkých nákupných centrách boli vysoké.

„Náklad na novú prevádzku máme v rozmedzí 150 000 až 200 000 eur, takže najmä prvotné náklady vo veľkých nákupných centrách boli vysoké.“

Keď ste rozbiehali druhú a tretiu prevádzku, práve sa vám narodil synček Vincent. Ako sa vôbec dá spojiť materstvo a biznis?

Lucia: My Vietnamci máme naozaj tuhý koreň. Odmalička som videla inšpiráciu vo svojich rodičoch, tvrdo pracovali, aby sme sa my deti mali dobre. Preto keď sa po veľkom úspechu prvej prevádzky naskytla príležitosť expandovať, chopili sme sa jej.

Mala som úžasnú podporu od mojej rodiny a aj keď to znie ako klišé, bez skvelého tímu, ktorý s Dávidom máme, by sme nezmohli nič. A bolo úžasné sledovať, ako sme toto obdobie pracovali a navzájom sa držali. Za to som veľmi vďačná.

Ako to máte vo firme podelené, aby si sa mohla o Vincenta plnohodnotne starať?

Lucia: Dávid má pod palcom celú kuchyňu a dohliada každý deň na kvalitu. Často ho v čase obeda môžete vidieť priamo v kuchyni. Ráno chodieva pre čerstvé vietnamské bylinky od overených dodávateľov. Ďalej máme spoľahlivých zamestnancov, ktorí majú jasne rozdelené úlohy, a spoločne rozvíjame firmu. Tento rok prišla do tímu Katka na pozíciu Operation Managera a jej mnohoročné skúsenosti v gastre sú pre mňa výrazná pomoc.

Máme pravidelné stretnutia, ktoré hravo stíham a nerobí mi to žiadny problém. Keď môžem, rada sa zastavím na prevádzkach, ale vedia super fungovať aj bez toho, aby som tam musela byť každý deň.

Dávid, kde si pred PHOčkárňou pracoval?

Dávid: Mal som obchod s textilom a bistro v Hlohovci. A pokojný život. (smiech)

Zmenil ti nový biznis život?

Dávid: V našej rodine má podnikanie v gastronómii silnú tradíciu. S Luciou pochádzame z provincie Nam Dinh v severnom Vietname (mimochodom, miesto, kde vzniklo Pho) a aj keď roky žijeme na Slovensku a veľmi sa nám tu páči, vďaka našim rodičom ochutnávame naše tradičné jedlá.

„Mala som úžasnú podporu od svojej rodiny a aj keď to znie ako klišé, tak bez skvelého tímu, ktorý máme s Dávidom, by sme nič nezmohli.“

Odkedy sme otvorili PHOčkáreň s Luciou a Jožkom, je to veľká jazda. Veľmi ma to však baví. Mám veľmi rád prácu v kuchyni, a keď mám čas, vždy ho využijem.

Ale keby mi niekto pred dvomi rokmi v mojej malej reštaurácii v Hlohovci povedal, že budeme mať so sesternicou tri prevádzky s 50 zamestnancami, pomyslel by som si, že má veľmi bujnú fantáziu.

Pri stretnutí s Vietnamcami mám väčšinou úsmev na tvári a nebolo to inak, ani keď si nám ukazoval vaše zázemie. Páči sa mi na vás pracovitosť a dobrá nálada.

Lucia: Sme veľmi silná komunita. Rodina je pre nás na prvom mieste. Vážime si, že môžeme žiť a podnikať na Slovensku, lebo máme radi Slovákov. Veľmi nás teší, že im chutia naše tradičné jedlá − vtedy cítim skutočnú hrdosť a spokojnosť.


Potrebujete mať neustály prehľad o dianí vo svojich prevádzkach a spotrebujete veľké množstvo dát na aplikácie? Využite služby O2 pre podnikateľov. Zlatý O2 SMART paušál vám ponúka okrem neobmedzených volaní, SMS a MMS aj množstvo dát a predplatné aplikácií, ktoré si môžete variabilne vybrať tak, aby maximálne uľahčili váš biznis.

PHO

Lucia Šimeková s bratrancom Dávidom Tranom, po veľkom úspechu ich kuchyne na festivale Grape, založili v roku 2017 vietnamskú reštauráciu Phở – vietnamese street food. V súčasnosti majú 3 prevádzky v najväčších bratislavských nákupných centrách a ponuky expandovať nielen na Slovensku. Za svoj úspech podľa vlastných slov vďačia nekompromisnej kvalite surovín a postupov, zladenému tímu a dôrazu na vzhľad prostredia, ktorý väčšine iných ázijských bistier chýba.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ako vybrať mobil pre školáka? Máme pre vás 8 tipov

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac