Riaditeľka družstva: Keď doceníme lokálne výrobky, urobíme krok k potravinovej sebestačnosti

Ak budeme mať s miestnymi farmármi bližšie vzťahy, dostaneme sa ku kvalitnejším potravinám a aj naša krajina bude vyzerať lepšie

Riaditeľka Martina Luptáková z Poľnohospodárskeho družstva Lieskovec v otvorenom rozhovore hovorí, kedy pôda trpí, prečo u nich ako prví začali nakupovať dôchodcovia, ako naučili Slovákov jesť jahňacinu a prečo by najradšej dodávali potraviny iba ľuďom v okolí.

V seriáli O2 pre biznis vám Oto Kóňa predstavuje inšpiratívnych a férových podnikateľov z celého Slovenska z rozličných oblastí biznisu. Oto podnikal v gastronómii (Regal Burger, NYC Corner) a momentálne sa venuje podpore a konzultáciám pre malých podnikateľov.

V rozhovore sa dozviete:

  • koľko ľudí pracuje v PD Lieskovec a čo všetko dorábajú,
  • ako dokázali, že do ich lokálneho obchodíku príde vyše 100 zákazníkov denne,
  • ako sa im podarilo predať stovky jahniat, keď im vypadol veľký odberateľ,
  • prečo je poľnohospodárstvo na Slovensku na ústupe a čo by mu pomohlo.

Čo chováte, pestujete a vyrábate v Poľnohospodárskom družstve Lieskovec? Na čo sa najviac zameriavate?

Spájame rastlinnú a živočíšnu výrobu. Na tritisíc hektároch pestujeme 18 druhov plodín plus zeleninu. Chováme slovenské strakaté plemeno hovädzieho dobytka, sliepky na vajcia i na mäso, mangalice a ovce.

Martina Luptáková, riaditeľka PD Lieskovec

Verím, že rastlinná a živočíšna výroba patria k sebe a oddeliť sa dajú len na určitý čas, inak začne pôda trpieť. Starí rodičia vedeli, prečo sa na jeseň orie. Pre pôdu je dôležité správne obrábanie, aby sa do nej dostala naspäť slama a maštaľný hnoj.

Vidíme, že hlavne na juhu sa porušila živočíšna výroba a živiny sa do pôdy aplikujú len umelými hnojivami. Začali sme preto peletovať trus z hydiny, ktorú chováme, a snažíme sa s peletami dostať na trh.

Okrem toho máme malú syráreň, mliekarenskú výrobu, prevádzkujeme obchodík a rozvážame naše produkty po Slovensku.

Máte naozaj široký záber. Koľko ľudí u vás pracuje?

Zamestnávame 58 ľudí. Máme siedmich vedúcich pracovníkov, dve ženy pracujú v syrárni a ďalší zamestnanci sú pol na pol v rastlinnej a živočíšnej výrobe. Udržať všetkých zamestnancov v práci je veľmi náročné.

„Verím, že rastlinná a živočíšna výroba patria k sebe a oddeliť sa dajú len na určitý čas, inak začne pôda trpieť.“

Minimálna mzda nie je vysoká, no keď sa k nej pripočítajú príplatky, soboty a nedele, máme čo robiť, aby sme zaplatili ľudí z toho, čo vyprodukujeme.

Ako dostávate svoje produkty k zákazníkom?

Odkedy pracujem ako riaditeľka, tvrdohlavo som chcela, aby sme mali vlastný obchodík. Otvorili sme ho pred dvoma rokmi v apríli. Nazvali sme ho Lieskovský farmárik.

Na začiatku som chcela predávať iba hydinu, ale veľmi rýchlo sme zistili, že musíme rozšíriť sortiment, aby za nami prišli ľudia.

Pol roka po otvorení obchodu sme začali chovať sliepky vo voľnom výbehu a ponúkať na predaj vajíčka. To nás naštartovalo. Cez vajíčka sme sa dostali do malých lokálnych farmárskych obchodov. 

Najskôr sme na rozvoz nášho tovaru do ďalších obchodíkov využívali donáškovú službu. Postupne to nabralo také obrátky, že sme pochopili, že musíme mať vlastné auto a vlastný pravidelný rozvoz. Ľudia potrebovali presne vedieť, kedy im tovar príde.

5 vecí, ktoré ste nevedeli o slovenských farmároch

Dnes už máme dve autá a harmonogram rozvozu na celý týždeň. Zásobujeme už 45 obchodíkov po celom Slovensku a robíme aj ambulantný predaj.

Keď sme videli, že o naše výrobky je záujem, otvorili sme v Lieskovci malú syráreň. Vyrábame hlavne nite, parenice, tvaroh, ricottu, kravský syr. Syry vyrábame ručne. Sú drahšie ako tie, ktoré sú vyrábané strojmi, lebo ručná práca trvá dlhšie a aj viac stojí.

Vďaka sieti, ktorú sme si takto vytvorili, dokážeme predať aj naše mlieko. Mlieko od plemena slovenské strakaté je výborné, obsahuje najmenej 4 % tuku. Vyrábame aj bezlaktózové mlieko.

Váš obchodík Lieskovský farmárik je na okraji malej dedinky a aj tak k vám ľudia chodia. Ako sa vám to podarilo?

Treba to skúsiť a hlavne vydržať. Na začiatku sme mali len jeden kontajner, 6 x 2,7 metra. Tento rok v januári sme pridali ešte jeden. Obchodík začal prinášať ovocie po dvoch rokoch. Trvalo to, kým sa ľudia naučili, zvykli si.

Dnes k nám chodí denne 100 až 120 zákazníkov. Sú to všetko ľudia, ktorí dokážu oceniť kvalitu a chápu naše ceny.

Rozumiem, že niektorí ľudia musia pozerať na cenu. Paradox je, že keď sme obchod otvorili, najprv sme získali ako zákazníkov dôchodcov. Povedali nám, že radšej si kúpia menej, ale záleží  im na kvalite. Chválili naše potraviny, že chutia ako kedysi a že sa cítia opäť ako malé deti.

Najväčším problémom u nás je, že tu nie vždy všetko kúpite. Napríklad, keď chcete kuracinu, musíte si ju dopredu objednať, pretože keby sme naskladnili čerstvé mäso vo veľkom a nepredali by sme ho, nemali by sme s ním čo robiť.

Bolo veľmi náročné zákazníkov naučiť, že všetko vyžaduje čas a postupnosť. Dnes už ľudia, ktorí idú okolo, vedia, že nás tu nájdu, a vedia aj to, že môžu predavačkám poslať e-mail alebo zavolať, urobiť si objednávku vopred, a keď prídu, už ich tu čaká pripravená.

Sme ďaleko, nemáme vždy všetko a ľudia sem predsa zavítajú. Zakaždým ma poteší, keď vidím auto, ako zastavuje pri obchode. Presne vieme, ktorí zákazníci sa vracajú, kto na čo chodí a vnímame s veľkou vďačnosťou, keď ľudia prichádzajú a nakupujú opätovne.

Je otvorenie lokálneho obchodíka cesta aj pre ďalšie farmy?

Nie je to veľmi rozšírené, pretože je to veľmi náročné na čas aj na ochotu. O obchod sa nestarajú iba dve predavačky, stará sa oň 15 ľudí a všetci kmitáme, keď treba.

Podnikateľov najviac odrádza, že prevádzkovanie obchodíka vyžaduje kopu úsilia a prináša iba malý osoh. Nedá sa na to pozerať iba cez financie. Ide o to, že chceme dať ľuďom viac.

Nie každý zákazník príde s optimistickou náladou, niektorí ľudia vedia byť nevďační, treba sa obrniť. Aj dievčatá v obchode musíme motivovať. Verím, že sa to raz prelomí a ľudia si uvedomia, čo pre nich robíme.

Všimol som si, že v obchodíku predávate produkty aj od iných výrobcov. Ako si medzi nimi vyberáte?

Snažíme sa podporovať menšie skupiny ľudí, ktorí vyrábajú niečo srdcom. Napríklad balené čaje a bylinky máme značky Harmoni z Bánoviec nad Bebravou. Vyrábajú ich v chránenej dielni, kde zamestnávajú vozičkárov..

Mak máme  od dievčiny, ktorá ho aj s rodinou pestuje v Jasení. Mak zbierajú ručne a je neopísateľne dobrý. Minulý aj tento rok bola nízka úroda maku a ľudia sa nás neustále pýtali, kedy už bude mak v predajni. Kupujú ho od nás napríklad ženy, ktoré pečú štrúdle. Je obdivuhodné, že pestovateľka napriek dvom rokom nízkej úrody stále vytrváva.

„Snažíme sa dať prácu drobným hospodárom, ktorí žijú naokolo.“

Vodnú hydinu máme z Farmy Trnka, ktorá sa na ňu špecializuje. V obchodíku predávame ich produkciu, ktorú vychovajú.

Mangalice z nášho družstva dávame poraziť a spracovať súkromne hospodáriacim roľníkom z okolia. Pán Knap z Lukového nám vyrába produkty, ktoré ďalej predávame. Snažíme sa dať prácu drobným hospodárom, čo žijú naokolo.

Ako zasiahla váš obchodík korona?

Prvú vlnu sme vnímali veľmi pozitívne, pretože ľudia vyhľadávali menšie obchody, nechceli sa stretávať s veľkými množstvami ľudí a dlho čakať vo veľkých obchodoch. Ľudia si nás našli. Počas prvej vlny opatrení sme v obchodíku mali 300 zákazníkov denne.

Keď sa uvoľnili opatrenia, klientela nám trošku odbudla a ľudia sa vrátili späť do väčších obchodov. Určite sme však získali veľa nových zákazníkov.

Na druhej strane sme mali problém so zahraničnými odberateľmi. Prvá vlna opatrení prišla práve v čase, keď sme mali vyviezť naše jahňatá do Talianska.

Slovenskí producenti vyvážajú jahňatá do Talianska, lebo na Slovensku nie je o ne záujem. Skúšali ste ich predať aj doma?

Áno, pred tromi rokmi sa nám v obchodíku podarilo predať 56 kusov. Bol to veľký úspech, za ktorý nás všetci chválili, pretože aj veľké firmy predali len po 10-20 kusov. Mali sme však až 800 jahniat, takže vývoz sme vnímali ako nutnosť.

No prišla korona a taliansky odberateľ si nemohol jahňatá prevziať. V obchodíku sme brali objednávky už od novembra, ale mali sme nahlásených iba 15 kusov.

Ako vystaviť faktúru do zahraničia

Čas, v ktorom potrebujeme jahňatá predať, je veľmi krátky. Ovce sa môžu začať dojiť na mlieko, až keď jahňatá odídu. Boli sme v zúfalej situácii.

Na farme ste mali stovky jahniat, odberateľ nikde a čas bežal. Ako sa vám podarilo situáciu vyriešiť?

Dali sme na Facebook správu, že nás zastihla kríza, potrebujeme pomoc a ponúkame jahňatá na predaj. Spustil sa obrovský kolotoč, správa mala vyše 7 000 zdieľaní.

Museli sme vyčleniť tri ženy, ktoré intenzívne dva týždne prijímali telefonáty. Ľudia sa sťažovali, že sa nám nevedia dovolať a že nezdvíhame, aj keď linky boli nonstop obsadené.

Nabralo to také rozmery, že sme začali brať objednávky na termíny. Vedeli sme, koľko jahniat dokážeme pripraviť v ktorý deň a ľudia boli nahlásení na termíny na dva alebo tri týždne dopredu.

Neviem, ako sa to cez Facebook dostalo až do Bratislavy, ale aj odtiaľ sa nám ozvalo množstvo záujemcov. Jahňacie mäso sme tam priviezli v termoizolačnom aute a záujemcov bolo toľko, že sme museli ísť na dvakrát. Ľudia vedeli, kde budeme stáť, a prišli si tam jahňatá prevziať. Bolo to neuveriteľné.

Takže ste naučili Slovákov jesť jahňacinu a popritom ste dokázali vašou aktivitou vykryť aj výpadok veľkého dodávateľa?

Áno a dokonca som oslovila ďalších okolitých chovateľov, ktorí boli tiež v beznádejnej situácii. Podarilo sa nám pomôcť ďalším piatim a predať aj ich jahňatá. Dva týždne sme od rána do noci nerobili nič iné. Stále mám z toho pozitívnu emóciu a som vďačná kolegom, že ma v tom podporili.

Po tom, čo sa nám všetko podarilo predať, sa ozvali Taliani, že jahňatá chcú, ale už nemali čo kúpiť.

Čo vnímate ako najväčšiu výzvu pre slovenských poľnohospodárov?

Žiaľ, dnes je jednoduchšie doviezť potraviny z krajín, kde ich vlády dotujú, než sa snažiť vyrobiť ich u nás doma. Poľnohospodárstvo sa podieľa na HDP iba dvomi percentami a takú pozornosť aj dostáva. Zabúda sa na hodnotu krajinotvorby.

„Pritom by nám stačilo, keby si každý Zvolenčan týždenne od nás kúpil liter mlieka, aby sme predali celú našu produkciu.“

Zároveň vnímam ako problém, že na Slovensku nefungujú blízke vzťahy miestnych ľudí s lokálnymi dodávateľmi, ako je to napríklad v Rakúsku. Pritom by sa ľudia mohli ľahko dostať ku kvalitným potravinám a zároveň by sa poľnohospodári mohli venovať krajinotvorbe.

Pritom by nám stačilo, keby si každý Zvolenčan týždenne od nás kúpil liter mlieka, aby sme predali celú našu produkciu. Radi by sme boli lokálnymi dodávateľmi a pokrývali iba naše okolie. Nemuseli by sme zavážať výrobky po celej krajine. Na Slovensku však toto, žiaľ, zatiaľ nefunguje. Vnímam to ako veľkú výzvu.


V obchodíku Lieskovský farmárik potrebujú byť neustále online, pretože komunikujú so zákazníkmi cez sociálne siete a vybavujú e-mailové objednávky. Zároveň sa potrebujú spoľahnúť na to, že s dodávateľmi budú vždy v kontakte bez problémov a obmedzení. Ak ste na tom rovnako, využite služby O2 pre podnikateľov. Titánový O2 SMART Paušál vám ponúka okrem neobmedzených volaní, SMS, MMS a dát aj predplatné aplikácií, ktoré si môžete variabilne vybrať tak, aby maximálne uľahčili váš biznis.

Martina Luptáková

Výkonná riaditeľka Poľnohospodárskeho družstva Lieskovec pri Zvolene vyštudovala Vysokú školu poľnohospodársku. 15 rokov pracovala v družstve v Zvolenskej Slatine, kde prešla viacerými pozíciami. V Lieskovci pôsobí ako riaditeľka 5 rokov.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ste pripravení na 5G? Vybrali sme 5 mobilov s rýchlym pripojením a naloženou výbavou

Čítaj viac

Rozhodujete sa medzi smart náramkom a smart hodinkami? Toto by ste mali vedieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac