Od použitia vedy ako zaručeného receptu na šťastie či mladosť cez manipulatívne učiteľky a rebelských žiakov až po susedov v jednom paneláku, ktorí sú rozhádaní pre politiku. Cez tieto príbehy vás prevedú známe filmové hlášky, ktoré opisujú komunizmus v Československu.
Nikdy nie je neskoro reflektovať o našej minulosti a s týmito filmami to pôjde jednoduchšie – veď predsa asi každý z nás dobre pozná nesmrteľnú hlášku s jednoznačným odkazom na minulý režim: „Proletáři všech zemí, vyližte si prdel!“
Nielen Pelíšky, ale aj iné klenoty domáceho a českého filmového plátna opisujú, ako vyzeral život v režime, v ktorom bola sloboda cudzia a zakázaná. Či už sa bavíme o tradičnej českej absurdnej komédii zo 70. rokov, alebo o modernom pohľade na totalitný režim, tieto snímky vás prevedú nostalgickými momentmi obdobia druhej polovice minulého storočia.
A aj keď sa nad niektorými z nich schuti zasmejeme, nezabúdajme na trpkosť, ktorou bol charakteristický život v socialistických krajinách. Nezabúdajme na svoju minulosť, aby sa už v budúcnosti nikdy nezopakovala.
„Neber úplatky, neber úplatky, nebo se z toho zblázníš.“
Jáchyme, hoď ho do stroje!
Divácky najúspešnejší film z pera Ladislava Smoljaka a Zdeňka Svěráka patrí medzi klasiky 70. rokov. Komédiu Jáchyme, hoď ho do stroje videli v kinách 3 milióny divákov a český komik Luděk Sobota ňou odštartoval svoju kariéru.
Snímka z roku 1974 opisuje patálie smoliara Františka Koudelku, ktorý odíde z malého roľníckeho družstva na dedine do veľkého autoservisu v Prahe. František sa vo svojom živote riadi predpoveďou šarlatánskeho vedeckého vynálezu menom kondiciogram. Absurdné situácie, ktoré jeho slepá viera v predpovede plodí, sú rodiskom mnohých kultových hlášok reflektujúcich 70. roky minulého storočia.
Azda najznámejšou je replika „Neber úplatky“, ktorá prenasledovala scenáristu a herca Ladislava Smoljaka po zvyšok jeho kariéry. Práve jeho postava vedúceho Karfíka bola totiž posadnutá prijímaním úplatkov v autoservise. Okrem pravidelných debát, kde so zamestnancami filozofoval o tom, či je prípustné vziať miesto peňazí ako úplatok tvárnice alebo ponuku trhania zubov, sa preslávil svojou teóriou, že skromným chlapcom z dediny popletie veľká mestská výplata hlavu. Keď sa na to ešte nabalia časté úplatky od spokojných zákazníkov, každý z nich skončí na psychiatrii u doktora Chocholouška, ktorého meno sa vďaka popularite tejto komédie stalo synonymom psychiatra.
Samotní scenáristi z Divadla Járy Cimrmana uznali, že z Jáchyma chceli spraviť nepriestrelný hit a preplnili ho toľkými vtipnými hláškami, že by to vystačilo aj na dva filmy. Stačí si spomenúť na „Ješito, Ješito, už to máš ušito“, ktorým vítajú zamestnanci psychiatrie japonského umelca Uka Ješitu v sanitke, alebo „Slezte z toho lustru, Donalde, vidím vás“.
„Kdo nekrade, vokrádá rodinu.“
Což takhle dát si špenát
Ďalšou českou mutáciou žánru absurdnej komédie 70. rokov je klasika od režiséra Václava Vorlíčka. Což takhle dát si špenát si vďaka rozpočtu 5 miliónov korún vyslúžil renomé jedného z najdrahších československých filmov svojej doby. Je azda príhodné, že aj tento film sa sústreďuje na tému lepkavých prstov, ktorými disponuje ústredná dvojica Jarda Zemánek (Vladimír Menšík) a Franta Liška (Jiří Sovák).
Tí sa po jednoduchom kradnutí liehu vyšplhajú na vrchol kriminálnej pyramídy – do sveta omladzovania prostredníctvom ukradnutého prototypu urýchľovača častíc. Je však dôležité dávať si pozor na stravu, lebo ten, kto po regeneračnom procese zje špenát, sa môže na druhý deň zobudiť ako batoľa alebo malé dieťa.
Absurdných situacií dvoch zlodejíčkov je vo filme neúrekom. „Nebylo by tam něco lidovějšího?“ pýta sa jednoduchý kšeftár Liška čašníka po tom, ako na neho čašník vychrlí menu plné cudzích názvov. Keď sa na druhý deň prebudí ako malý chlapec, jeho svokor sa nezmôže na nič iné ako nesmrteľné: „Zas už něco!“ Komédia Což takhle dát si špenát jednoducho patrí medzi hláškové klasiky.
„On teda cihlu do ruky neveme, ale odborník je to na slovo vzatej.“
Na samotě u lesa
Pražská rodina Lavičkovcov úplne prepadne chalupárskej horúčke. Všetci ich známi sú v tomto hobby už doma, napríklad inžinier Zvon (opäť Ladislav Smoljak, ktorý napísal scenár so Zdeňkom Svěrákom) renovoval mlyn a naplnil ho maketami vriec s múkou, aby zachoval tradíciu. Lavičkovci sa preto dohodnú s osamelým starcom Komárkom (Josef Kemr), že im do konca roka odpredá svoj dom a zatiaľ môžu chodiť chalupárčiť na víkendy.
Rodinná dramédia Jiřího Menzla opisuje zrážku predstáv uponáhľaných mešťanov s drsnou a monotónnou realitou života uprostred prírody. Film Na samotě u lesa preslávilo viacero známych viet a situácií – každý si zrejme spomenie na slová „Chčije a chčije“, ktorými starec Komárek komentuje neprestajný dážď a ktoré potom do nemoty opakujú deti. Tie zároveň po prvom stretnutí so suchou toaletou hľadajú spôsob, ako po sebe spláchnuť. „To nech ležet,“ poradí im samotár z chalupy.
Okrem prirodzeného humoru ukazuje táto snímka aj komickú silu postáv, ako aj moc selektívnej hluchoty deda Komárka.
„Bojová slepice se nesmí bát ničeho.“
Copak je to za vojáka
Komédia Copak je to za vojáka z prostredia povinnej vojenskej služby opisuje milostné dobrodružstvá vojaka Koubu, ktorý sa zamiluje do veliteľovej sestry. Škoda len, že kapitán Tůma (Karel Roden) ho už predtým mal plné zuby. Film je zároveň debutom českého herca Jiřího Langmajera v úlohe lámača ženských sŕdc.
Svet absurdných rozkazov a protichodných zásad sa priam núka ako obraz obdobia komunizmu. Film Petra Tučka z roku 1987 sa vyžíva v slovných slepých uličkách, čo dokazuje aj v momente, keď sa kapitán pýta Koubu, či z neho robí vola: „Z vás a vola, soudruhu kapitáne? No to přece ani nejde.“
„Modrý trenky a s holkama cvičit, to by vám šlo. Hlavně, že máte pačesy dlouhý.“
Občanský průkaz
Prvým filmom z nášho výberu, ktorý vznikol po páde komunistického režimu v roku 1989, je komédia Ondřeja Trojana Občanský průkaz. Film z obdobia 70. rokov sleduje osudy štvorice chlapcov od ich prvej občianky až po snahu získať modrú knižku, s ktorou by sa mohli vyhnúť povinnej vojenskej službe. Tento film z roku 2010 ocenia nielen milovníci dokladových formátov.
Náročné obdobie dospievania v epoche, keď sa všetci správni súdruhovia snažili obliekať, vyjadrovať a správať rovnakým spôsobom, dokumentuje aj lov chalanov na rebelské oblečenie zo Západu, keď si vystáli dlhý rad v Tuzexe na nové rifle. „Na který mi máma pod záštitou noci nažehlila puky. Když jsem to ráno zjistil, myslel jsem, že se po..ru,“ komentuje zlomený pubertiak, ktorý nechce byť za žiadneho tesilového trapka.
„Česť práci a robote pokoj. Alebo keby niečo, tak nič.“
Eštebák
Film od režiséra Juraja Nvotu je prvý na zozname s čiastočne slovenským autorstvom. Koprodukčný triler Eštebák opisuje kariérny posun člena tajnej bezpečnosti Adama (Jiří Mádl) a osudy jeho najbližších, ktorých zamotá do labyrintu klamstiev a vydierania jeho nadriadený major Dravec (Ondřej Vetchý).
Kruté obdobie normalizácie, počas ktorého si nikto nebol istý svojím súkromím, približujú tvorcovia aj filmovými obrazmi susedov, ktorí potrebujú riešiť úplne všetko: „Čo sa idete kúpať? Veď je iba štvrtok, to netečie teplá voda.“ Eštebák je temným pohľadom na naše dejiny a na to, ako hlboko môžeme všetci klesnúť v totalitnom režime.
„Povedala som, že si to povedal, tak si to povedal a basta!“
Učiteľka
Druhým kúskom slovenskej koprodukcie v našom výbere je Učiteľka od režiséra Jana Hřebejka. Súdružka ruštinárka Mária (Zuzana Mauréry) zo základnej školy v ňom manipuluje rodinami svojich žiakov pre svoj osobný prospech. Niektorí rodičia jej zverencov si kladú otázku, ako sa tejto vdovy po vysokom armádnom dôstojníkovi v roku 1983 zbaviť.
Film je morálnym zrkadlom obdobia totality – moc mali v rukách tí, ktorí sympatizovali s režimom, a len tí, ktorí poslúchali, donášali a ohýbali sa podľa potreby, sa mali „dobre“. Psychologická dráma Učiteľka z roku 2016 vznikla na základe skutočnej predlohy a niektoré z hlášok a historiek sú od slova do slova prepísané tak, ako sa stali – od kaderníckych služieb zadarmo až po dopravu buchiet do Moskvy.
„My jsme tě přijali do rodiny a ty nám tady pracuješ.“
Havel
Skončime inšpiratívne: životopisnou snímkou Havel (2020), ktorá opisuje život budúceho prezidenta Václava Havla (Viktor Dvořák) ešte predtým, ako sa stal slávnym. Stretávame sa s ľahkovážnym dramatikom a scenáristom 60. rokov, ktorý sa pod vplyvom dejinných udalostí mení na bojovníka za ľudské práva.
„Právěže jde o pěkne blbej podpis,“ odpovedá, prečo nemôže podpísať súhlas s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do krajiny. Presne v tomto bode sa začína jeho kariérny pád. Scenárista a režisér Slávek Horák varoval divákov, aby nečakali obraz štátnika. Havlove romantické dobrodružstvá, ako aj rozhádaný vzťah s manželkou Oľgou ukazujú ľudskú tvár budúceho hrdinu nežnej revolúcie z roku 1989.
Loading...
