Lifestyle

Koľko skladateliek vážnej hudby poznáte? Zoznámte sa s 9 príbehmi inšpiratívnych žien, ktoré prispeli k rozvoju klasiky

Z dejín hudby si vybavíme skôr mužov, no veľkolepé symfónie (v tieni svojich kolegov) komponovali aj ženy.

Autorka Eva Kopecká

Shutterstock

Dátum24. 5. 2023

Chopin, Bach, Mozart či Schubert – ale aj Mayer, Smyth či Pejačević. Stovky rokov bolo komponovanie klasickej hudby len mužskou doménou, aj keď podľa notového zápisu nie je možné rozlíšiť, či ide o dielo skladateľa alebo skladateľky. V dejinách hudby existovali aj hudobne nadané ženy, ktoré skladby nielen písali – mnohé z nich sa postavili na pódium aj ako interpretky či dirigentky.

Od techna cez metal až po klasickú hudbu. V apke TIDAL si vychutnáte všetky štýly v tej najlepšej kvalite zvuku. Ak máte O2 Paušál, počúvanie je ešte jednoduchšie

Spoznajte 9 výnimočných skladateliek cez ich hudbu aj životný príbeh, aby ani v dnešnej dobe nezostávali v tieni pánskej prevahy:

Fanny Mendelssohn
(1805 – 1847)

Fanny už ako tínedžerka vedela zahrať naspamäť Bachove barokové fúgy a prelúdiá. No nielen ona mala v rodine mimoriadny hudobný talent – jej mladší brat Felix Mendelssohn-Bartholdy sa zapísal do dejín ako významný skladateľ, zatiaľ čo o jeho sestre a zároveň aj blízkej kamarátke sa veľa nevie.

Fanny sa vydala za dvorného pruského maliara Wilhelma Hensela a venovala sa komponovaniu, aj keď s tým jej rodina nesúhlasila. Napísala vyše 400 skladieb, z toho 120 pre klavír, väčšina z nich však zostala v rukopise a niekoľko z nich bolo publikovaných pod Felixovým menom. No obaja súrodenci si zostali veľmi blízki.

Emilie Mayer
(1812 – 1883)

O Beethovenovi počul takmer každý, ale viete, kto sa skrýva za označením „Beethoven v sukni“? Nemecká romantická skladateľka a sochárka Emilie Mayer. Dievča, ktorému zrejme darček v podobe klavíra k 5. narodeninám predurčil osud.

Emilie začala s komponovaním hudby pomerne neskoro, no za svojho života bola veľmi tvorivou skladateľkou – podľa kritikov písala podmanivo krásne melódie podobne ako Beethoven. Preslávila sa v celej Európe a skomponovala najmenej 8 veľkých symfónií, 15 koncertných predohier a veľké množstvo komornej hudby.

V roku 1850 dirigovala svoj vlastný orchester, koncertovala v Kolíne nad Rýnom, Mníchove, Lyone, Bruseli a vo Viedni. Nikdy sa nevydala, bola finančne nezávislá a zomrela vo veku 70 rokov – no krátko nato upadla do zabudnutia.

Teresa Carreño
(1853 – 1917)

Keď sa 9-ročné venezuelské dievča ocitlo pred rozladeným krídlom v prezidentskom sídle vo Washingtone, nahnevalo sa a odmietlo hrať. Jeho poslucháč, americký prezident Abraham Lincoln, ho však presvedčil, aby zahralo jeho obľúbené piesne. Teresa krátko nato debutovala ako sólistka na koncerte s Bostonským symfonickým orchestrom.

Nadaná Venezuelčanka, ktorá z ekonomických dôvodov emigrovala s rodinou do Spojených štátov, zaujala aj symfonikov v Londýne či Paríži. So svojím druhým manželom založila koncertnú spoločnosť a vďaka nej cestovala po celom svete ako klavírna virtuózka.

Teresa Carreño sa venovala hudbe telom i dušou a počas svojej 54-ročnej kariéry bola často označovaná ako „Valkýra klavíra“. Mala štyroch manželov a sedem detí, bola podnikateľka a obchodníčka, ale predovšetkým uznávaná sólistka, ktorá sa stretávala s najvýznamnejšími európskymi majstrami toho obdobia, ako boli Ravel, Debussy, Rossini, Brahms a Liszt. Získala si priazeň kritiky aj publika a jej technika, ktorú sama označila za umenie „hry s nástrojom“, na konci 19. storočia dokonca narušila „pravidlá klasickej hudby“.

Ethel Smyth
(1858 – 1944)

Britská feministická priekopníčka, členka hnutia žien za rovnoprávnosť, spisovateľka a skladateľka Ethel Smyth prežila život ako z filmu. Poburovala vtedajšiu spoločnosť tým, že bola bisexuálna a mala aféry s významnými ženami. Priatelila sa aj so známou spisovateľkou Virginiou Woolf a nakoniec sa pre boj za práva žien dostala aj do väzenia.

Vďaka hudobnej tvorbe získala niekoľko prvenstiev. Bola prvou ženskou skladateľkou, ktorej dielo, operu Der Wald, uviedli na scéne newyorskej Metropolitnej opery v roku 1903. Napísala The March of the Women, ktorá sa stala hymnou sufražetiek, teda členiek hnutia za rovnoprávnosť.

Okrem rozsiahlej tvorby hudobných diel pre zbor a orchester sa jej pripisuje minimálne 6 opier. Na sklonku života stratila sluch, z hudby presedlala na literatúru a vydala viacero autobiografických diel. Uznania sa jej dostalo len nedávno, keď 76 rokov po jej smrti dielo The Prison získalo cenu Grammy za najlepší sólový album v kategórii klasickej hudby v interpretácii sopranistky Sarah Brailey a basbarytonistu Dashona Burtona.

Dora Pejačević
(1885 – 1923)

Pochádzala z aristokratickej chorvátsko-maďarskej rodiny a ako prvá žena v Chorvátsku písala orchestrálne diela. Námety na svoju hudbu hľadala cez filozofické rozhovory s ďalšími umelcami.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny pomáhala ako dobrovoľná zdravotná sestra. V tom čase intenzívne komponovala a vytvorila svoje najlepšie skladby. Jej svojrázna, rafinovane a inštrumentálne prepracovaná hudba dobre reprezentuje hudbu neskorého romantizmu, niekedy sa jej štýl prirovnáva aj k hudbe Sergeja Rachmaninova. Zomrela vo veku 38 rokov na komplikácie po pôrode syna Thea. Zanechala po sebe bohaté dielo, celkovo 58 skladieb, ktoré sa však často nehrávajú.

Grażyna Bacewicz
(1909 – 1969)

Huslistka, klaviristka a skladateľka začínala ako sólistka v Národnom symfonickom orchestri Poľského rozhlasu. Počas druhej svetovej vojny vystupovala na podzemných koncertoch, po vojne koncertovala doma aj v zahraničí.

Po vážnej autonehode sa venovala už len kompozícii a pedagogickej činnosti. Písala skladby pre sólové husle, husle a klavír, sláčikové kvartetá, sólový klavír, kvintetá, ako aj orchestrálnu hudbu. Jej dielo sa vyznačuje folklórnymi prvkami a slobodou tvorby spadajúcej do neoklasicistického prúdu. Dnes je po nej v Poľsku pomenovaných veľa ulíc, škôl, konzervatórií či kultúrnych centier.

Margaret Bonds
(1913 – 1972)

Svoju prvú skladbu napísala v piatich rokoch. Počas univerzitného štúdia na americkej Northwestern University čelila rasistickým útokom, no vo veku 22 rokov sa stala prvou afroamerickou sólistkou, ktorá vystupovala s Chicagským symfonickým orchestrom.

Zažila úspech ako interpretka a skladateľka, no Margaret Bonds prekročila hranice tohto žánru: písala hudbu pre Glenn Miller Orchestra, Louisa Armstronga a Woodyho Hermana, ale aj pre rozhlas, televíziu a film. Zároveň tvorila aj koncertnú hudbu pre orchester, sólový klavír, zbor a vytvorila mnoho známych úprav duchovných piesní Afroameričanov (spirituálov), ktoré sa spievajú dodnes.

Ktorí interpreti a interpretky prispeli svojou tvorbou k rovnoprávnosti?

Počas života obhajovala práva afroamerických hudobníkov a napísala viac ako 200 skladieb, z ktorých sa zachovalo len 75. Keďže si neviedla vlastný archív a originály rozdávala, je pravdepodobné, že jej „melódie na papieri“ sú roztrúsené po celej krajine.

Zomrela bez zanechania závetu len štyri roky pred prijatím zákona o autorských právach. No Margaret Bonds sa naveky zapísala do dejín ako jedna z prvých afroamerických hudobníčok a skladateliek, ktoré získali uznanie v Spojených štátoch.

Vítězslava Kaprálová
(1915 − 1940)

Keď sa narodíte do hudobníckej rodiny, je veľmi pravdepodobné, že talent zdedíte po rodičoch. To bol aj prípad Vítězslavy Kaprálovej, ktorá už v detstve začala skladať prvé skladby. Keď sa ako 15-ročná rozhodla ísť študovať na konzervatórium do Brna, okrem kompozície si vybrala aj dirigovanie, čo vtedy bolo len výsadou mužov – no ani spoločenské normy, ani drobná postava, ani zlé zdravie ju neodradili, aby sa postavila pred orchester.

Študovala aj v Prahe, aj v Paríži, kde sa jej ujal skladateľ Bohuslav Martinů. Vzťah medzi učiteľom a žiačkou prerástol do lásky, ktorej nezabránil ani 25-ročný vekový rozdiel a oficiálne vzťahy oboch milencov.

Neskôr sa Vituška, ako ju doma volali, zoznámila so spisovateľom Jiřím Muchom, za ktorého sa vydala. Ich spoločné šťastie však netrvalo dlho, Vítězslava ochorela na tuberkulózu a o niekoľko týždňov zomrela. Napriek tomu, že sa dožila len 25 rokov, stihla zložiť viac než štyri desiatky mimoriadne hodnotných skladieb hraných a oceňovaných doma i v zahraničí.

Isidora Žebeljan
(1967 − 2020)

Patrila k najvýznamnejším a medzinárodne uznávaným srbským skladateľkám, hudobnú scénu očarila najmä operou Zora D. Isidora ako prvá žena začala učiť na hudobnej fakulte v Belehrade a okrem toho tvorila hudbu pre divadlo a film, napríklad pre Emira Kusturicu či Miloša Radivojevića.

Pôsobila aj ako dirigentka v Londýne či Amsterdame a ako klaviristka v Brodsky Quartet. Pár mesiacov pred smrťou ešte naživo vystúpila na narodeninovom koncerte britskej kráľovnej Alžbety II.

Miesto Mozarta si pre zmenu vypočujte klasické melódie v podaní žien z histórie vážnej hudby:

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Sociológ Roman Džambazovič: Zabúdame, že nerovnosťami v spoločnosti aj odriekame slobodu ľuďom, ktorých sa to týka

Ak si chceme lepšie rozumieť, musíme najskôr pochopiť, že nemáme rovnaké príležitosti.

Autorky Ester Viktória Ziffová

Klaudia Šútorová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum27. 4. 2023

Ako sa k nám bude správať naše okolie a aké budeme mať šance, aký budeme mať prístup ku vzdelaniu, pracovným príležitostiam aj možnostiam v súkromnom živote, sa často rozhodne už pri narodení. So sociológom a vedúcim katedry sociológie Romanom Džambazovičom sme sa rozprávali o Slovensku, na ktorom sa pracovné pozície stále delia na ženské a mužské, no aj o Slovensku, ktoré je každý deň bližšie k zmene k lepšiemu.

Menštruácia sa vás nepýta, či na ňu máte peniaze. O menštruačnej chudobe nepočujeme často, a predsa sa nás týka

V rozhovore so sociológom Romanom Džambazovičom sa dočítate aj o tom:

čo je to fenomén zlých adries,
ako je možné, že ľudia, ktorí sú „krajší“, majú lepšie príležitosti,
prečo chlapcov vychovávame inak ako dievčatá,
ako nahliadame na ženy a mužov v práci
a kedy sa prelomí stigma okolo otcovskej dovolenky.

Ako by ste ako sociológ opísali Slovensko z pohľadu sociálnych nerovností?

Ako krajinu s hlbokými nerovnosťami v rozvrstvení spoločnosti. Skúsme si to povedať na príklade. Ideálne rozvrstvenie si väčšina z nás predstaví ako šišatú loptu na rugby – najširšia časť je stredná vrstva a bohatá aj chudobná vrstva je tá menšia, zúžená. Ak rozvrstvenie spoločnosti pripomína iný útvar a vnímame to ako nespravodlivé a odstrániteľné, tak ide o výrazný sociálny problém. Stredná vrstva u nás v prípade straty práce, dlhotrvajúcej choroby, nutnosti starostlivosti o niekoho v rodine môže mať výrazné finančné problémy.

Aj na Slovensku je bohatším pridané a chudobným aj to málo odobrané. Bohatí idú míľovými krokmi dopredu a chudobných nechávajú ďaleko za sebou.

Ako to vplýva na našu spoločnosť?

Tak, že sa prehlbujú ďalšie nerovnosti. Vidíme napríklad nerovný prístup k vzdelaniu alebo nerovnosť z hľadiska veku, keď trh práce znevýhodňuje ľudí nad 45 rokov. Vidíme aj feminizáciu chudoby – ženy sa dožívajú vyššieho veku, po úmrtí partnera zostávajú samy, v dôsledku rozvodu či zmeny na partnerskom trhu samy vychovávajú dieťa a z malého príjmu či dôchodku nedokážu vyžiť.

Na Slovensku je viditeľná aj etnická nerovnosť, napríklad pri rómskej etnicite, ale máme aj znevýhodnenie vo vzťahu k priestoru. Voláme to fenomén „zlých adries“. Je totiž rozdiel, či sa narodíte do časti obce či mesta so zlou infraštruktúrou a s kumuláciou sociálnych problémov. Veľkou otázkou je aj rodová nerovnosť.

Ďalšou z nerovností je takzvaný lookizmus, teda nerovnosť na základe vzhľadu. Ešte stále majú v spoločnosti lepšie postavenie tí, ktorí sa čo najviac približujú k ideálom krásy. Efekt vzhľadu má pritom jednoznačné ekonomické dôsledky. Keď sme „pekní“, rýchlejšie získame partnera či partnerku, ale aj prácu na pohovore.

Sociálne nerovnosti existujú v každej spoločnosti, neexistuje miesto, kde by neboli.

Predpokladám, že toľko nerovností prispieva aj k polarizácii v spoločnosti.

Ak časť spoločnosti vníma nerovnosť ako nespravodlivú, teda ako niečo, čo sa dá odstrániť, vtedy narastá aj polarizácia. Je to taký paradox. Vnímame to ako nespravodlivé, chceme, aby to štát riešil, ale na druhej strane stigmatizujeme obeť. Naša solidarita je podmienená. Sme ochotní dať, no len ľuďom, ktorí plnia nami zadané podmienky.

Máme nastavené spoločenské normy, vplyvom ktorých majú muži vyšší plat. Takže sa mužovi oplatí ísť do práce a žene zostať doma na materskej – to však nie je slobodné rozhodnutie.

Popritom však zabúdame, že nerovnosťami časti spoločnosti odriekame slobodu. Keď som chudobný, nemôžem si slobodne zvoliť, čo budú moje deti jesť alebo do akej školy ich dám. Nemám slobodnú voľbu v tom, ako si zariadim svoj život, keď sa stanem matkou alebo otcom, lebo tu máme nastavené nejaké spoločenské normy a štruktúry, vplyvom ktorých majú napríklad muži vyšší plat – takže mužovi sa oplatí ísť do práce a žene zostať doma a už to nie je o slobodnom rozhodnutí. Tlačí nás nutnosť naplniť očakávania živiteľa rodiny a strážkyne domáceho krbu.

Nie je to naša slobodná voľba, dotlačil nás do nej systém fungovania spoločnosti.

Z toho predsa nemôže benefitovať ani systém.

Nerád hovorím o ekonomických dôsledkoch, lebo je hrozné, že sociálne následky, ktoré som vymenoval, ako argument nestačia. Malo by záležať najmä na životoch ľudí.

Ak napríklad vyčleníme starších, ženy či etnické skupiny z trhu práce, tak na to doplatíme všetci. Využívanie ľudského potenciálu znamená obrovské ekonomické plus pre každú spoločnosť.

Prečo teda tolerujeme nerovný prístup?

Často sme ochotní privrieť zrak a zvoliť pštrosiu stratégiu – nás sa to netýka, dokonca obviňujeme samotné obete, zľahčujeme a ironizujeme ich ujmu. Aj dáta hovoria jasne – napríklad v dosiahnutí rodovej rovnosti sme dlhodobo podpriemerní. Z hľadiska Indexu rodovej rovnosti sme v rámci Európskej únie štvrtí od konca.

Všimla som si prieskum o polarizácii v spoločnosti, kde sa Slovákov a Sloveniek okrem iného pýtali, či súhlasia, že medzi mužmi a ženami na Slovensku je nerovnosť v neprospech žien a treba to zmeniť. Na téme rodovej nerovnosti sa zhodla väčšia časť spoločnosti.

Je to problém merateľný cez rôzne ukazovatele. Napríklad či majú ženy a muži rovnaké ekonomické prostriedky alebo ako je rozdelená platená a neplatená práca v domácnosti. Ako som spomínal, Slovensko je dlhodobo horšie, ako je priemer krajín EÚ.

Samotný pojem neplatená práca nám napovedá o probléme – s takouto formuláciou to totiž ľudia vnímajú ako menej dôležité. Neplatenú prácu častejšie vykonávajú ženy a takéto vnímanie sa na ne prenáša. Naopak, muž s platenou prácou je chápaný ako živiteľ a chlebodarca. Tieto postavenia nie sú rovnocenné. Rozdelenie neplatenej práce je jedna dimenzia rodovej rovnosti hodná skúmania, no aj platená práca má ďaleko od rovného postavenia.

Ženy na Slovensku majú o 16,6 % nižšie platy ako muži.
Rozdiel v dôchodkoch medzi mužmi a ženami je 10,7 % v neprospech žien.
(dáta za rok 2021)

Na Slovensku je napríklad prítomná nielen vertikálna nerovnosť, teda že vysoké manažérske posty zastávajú muži, ale aj horizontálna nerovnosť, teda horizontálna segregácia na trhu práce. To znamená, že istý typ práce zastávajú väčšinou iba muži alebo iba ženy. Napríklad na Slovensku máme väčšiu prevahu učiteliek, dentálnych hygieničiek, sestričiek a podobne. A to isté platí aj naopak, muži zastávajú istý typ povolaní.

V roku 2021 bolo na manažérskych postoch len 34,7 % žien.

Študentom často hovorím takýto príklad: Predstavte si kanceláriu, v ktorej je pracovný stôl, na ktorom je množstvo papierov. Keď poviem, že ide o stôl muža, napadne nám, že má chudák veľa práce. Žena je, naopak, bordelárka, ktorá si nestíha robiť svoju prácu. Muž nie je pri pracovnom stole? Asi išiel na nejaké dôležité stretnutie. Žena klebetí pri káve alebo si išla nakúpiť.

Tieto stereotypy sú zakorenené hlboko v nás a ženy musia v zamestnaní a na vyšších pozíciách neustále dokazovať, že na to majú.

Aj hudba môže byť hlasom spravodlivosti. Tieto piesne prispeli k rovnoprávnosti

Čím to je spôsobené? Vychádza to zo socializmu a z obdobia neslobody?

Nie, to určite nie. Počas socializmu sa vybojovali také veci, ktoré v západnej Európe trvali feministickému hnutiu výrazne dlhšie. Rodové stereotypy sú v nás kultúrne zakorenené a prejavujú sa v tradičnom vymedzení postavenia mužov a žien a zároveň v očakávaniach, ako bude medzi nimi vyzerať deľba práce vo verejnom aj v súkromnom priestore.

Súvisí to aj so spôsobom, akým vychovávame deti?

Určite áno. Od raného veku máme odlišné očakávania smerom k deťom odlišného pohlavia. Dokonca si dovolím povedať, že už v brušku, keď sa rodičia dozvedia pohlavie dieťaťa. Stačí, keď dieťa kopne – chlapcovi povieme, že kope ako futbalista, a dievčatku, že tancuje v brušku. Pritom je to rovnaký pohyb.

Takéto správanie potvrdzujú aj výskumy – ak máte chlapca, ľudia sa k nemu prihovárajú ako k silnému valibukovi, zatiaľ čo dievčatko je krásna a jemná bábika. Aj knihy a hračky nakupujeme a vyberáme rozdielne, podľa pohlavia.

Pociťujú nejaké znevýhodnenia aj muži?

Vo veľkej väčšine ide o znevýhodnenie žien. No medzi „mužské“ príklady patrí napríklad chápanie roly otca. Keď chce muž zostať na rodičovskej dovolenke, ešte stále nesie v spoločnosti stigmu, že je „pod papučou“ alebo že nedokáže zabezpečiť starostlivosť o dieťa či domácnosť ako matka a žena.

Vnímate však, že sa napriek tejto stigme zvyšuje záujem o otcovskú dovolenku?

Áno, no na Slovensku túto skutočnosť znepríjemňuje nastavenie verejných politík. Jednak vidíme odklad rodičovstva, ktorý zapríčiňuje ekonomická situácia, no na druhej strane je odchod matky zo zamestnania finančne výhodnejší. Často to nie je to slobodné, ale racionálne rozhodnutie.

Pomaličky však prichádza zmena. I keď ešte vždy muži hovoria o tom, že pomáhajú v domácnosti. Prečo hovoria o pomoci a nie o plnohodnotnom zapojení sa do výchovy, domácich prác, starostlivosti o chorých? Obaja partneri majú participovať rovnakým dielom, ak je to možné.

Často uvažujem, či si vôbec muži uvedomujú, čo všetko ženy na materskej musia vedieť zabezpečiť a ako to determinuje ich budúce možnosti na trhu práce.

Muž je obetavý, lebo pomáha, a ženu prirovnávame ku karieristke.

Áno, toto je jeden z najčastejších stereotypov. Často uvažujem, či si vôbec muži uvedomujú, čo všetko ženy na materskej a rodičovskej musia vedieť zabezpečiť a ako to determinuje ich budúce možnosti na trhu práce. Napríklad ak majú 2-3 deti a sú 6 rokov mimo pracovného trhu, ide pri nastavení našej spoločnosti o znevýhodňujúcu situáciu, ktorá sa často nedá dobehnúť. Prejavuje sa v nerovnostiach z hľadiska platu, možnostiach pracovného postupu, neskôr vo výške dôchodku a podobne.

Najlepší príklad je akademické prostredie. Je tu mnoho žien odborných asistentiek, no čoraz menej ich je docentiek či profesoriek, pretože počas rodičovskej dovolenky nepublikujú a nerobia výskum. Tie roky im chýbajú. Nie je to pravidlo, no je to silná forma nerovnosti.

Spoločnosť na ženy pozerá inak. Političiek sa v rozhovoroch často pýtajú, ako stíhajú svoju prácu a súčasne deti alebo domácnosť. V rozhovore s politikom som túto otázku nikdy nepočul.

Je to taký dvojaký meter. Asi by sa inak pozeralo na predsedníčku parlamentu, ktorá by mala 12 detí s rôznymi mužmi, a inak sa pozeráme na muža.

Áno, je to úplne odlišné. Žena má byť v jednom stabilnom vzťahu a viac partnerstiev, aj keď sériovo monogamných, by ju stigmatizovalo a v očiach verejnosti znevýhodnilo. V prípade muža je to dôkaz jeho sily, mužnosti a moci.

Vnímate v téme rodovej nerovnosti aj nejaké zlepšenie?

Samozrejme, keď si porovnáme len posledné 3 desaťročia, vidíme posun. Spoločenská klíma sa mení veľmi pomaly, ale mení sa. Začíname byť citlivejší na prejavy nespravodlivosti. Kým donedávna sme prejavy rodovej nerovnosti vnímali ako individuálny problém, dnes sa stáva problémom, ktorý riešime naprieč celou spoločnosťou. Citlivo reagujeme na prejavy domáceho násilia, sexuálneho obťažovania, na prejavy diskriminácie spojené s vekom, národnosťou, sexuálnou orientáciou.

Rodová nerovnosť je tak hlboko v nás, že si to niekedy ani neuvedomujeme.

Rodová rovnosť je ideálny stav. V podstate to znamená, že si v živote môžem vyberať z možností bez obmedzenia, či som sa narodila ako žena alebo ako muž. Ak ste vo vzťahu, skúste porozmýšľať, kto vyberá film, keď idete do kina.

U čích priateľov oslavujete Silvestra? Rozprávali ste sa, kto zostane doma, keď dieťa ochorelo, alebo to bolo automaticky na partnerke? Kto sa postará o vašich zostarnutých rodičov? Kto spraví večeru, nakúpi, uprace, zoberie auto do opravy? Robíte neustále ústupky alebo komunikujete o týchto rozhodnutiach so svojou polovičkou?

Každý vzťah má svoje spôsoby fungovania, no nikto by nemal byť automaticky v nevýhode len pre svoje pohlavie.

doc. Roman Džambazovič

Docent Roman Džambazovič je sociológ a vedúci Katedry sociológie na FiF UK v Bratislave. Medzi hlavné oblasti jeho záujmu patria sociálne nerovnosti, sociálna stratifikácia a mobilita, rodina, intimita, sexualita, subkultúry mládeže aj dospievanie. O týchto témach napísal niekoľko kníh a množstvo vedeckých štúdií. Ako riešiteľ spolupracuje na mnohých vedeckých grantoch a projektoch.

Páčil sa vám článok?

Fanny Mendelssohn(1805 – 1847)

Emilie Mayer (1812 – 1883)

Teresa Carreño (1853 – 1917)

Ethel Smyth (1858 – 1944)

Dora Pejačević (1885 – 1923)

Grażyna Bacewicz(1909 – 1969)

Margaret Bonds (1913 – 1972)

Vítězslava Kaprálová (1915 − 1940)

Isidora Žebeljan (1967 − 2020)

Mohlo by vás zaujímať

Trúfate si na štúdium v Rokforte? Tak skúste správne odpovedať na týchto 10 otázok o svete Harryho Pottera

Drsná budúcnosť, extrémne efekty aj skľučujúce osudy hrdinov. Týchto 6 dystopických príbehov sa s vami nebude maznať

Realita najmladšej generácie, nadčasové historické drámy aj zložitosť modernej lásky. Týchto 7 nových slovenských a českých filmov sa oplatí vidieť