Powered by O2
Lifestyle

Silné emócie, skvelé herecké výkony aj jedinečné filmové remeslo na jednom mieste. Spoznajte tohtoročné oscarové nominácie

Týchto 8 nominovaných filmov nájdete na Netflixe.

8. 3. 2024; Autorka: Laura Bilíková, Foto: Netflix

Oscarové nominácie sú väčšinou zárukou, že si pozriete kvalitné filmové umenie – od dôležitej témy cez nekonvenčné spracovanie až po herecké výkony. Inak to nie je ani tento rok. Spoznajte fascinujúci príbeh 60-ročnej plavkyne, nahliadnite do zákulisia ľudskoprávnych protestov s Rustinom a objavte liečivú silu hudby s Jonom Batistom. Ani nemusíte chodiť do kina, lebo túto kopu skvelých filmov nájdete už dnes na Netflixe.

Tieto filmy nominované na Oscarov si môžete pozrieť na Netflixe aj v cene svojho O2 Paušálu

Snežné bratstvo

Nominácie: najlepší cudzojazyčný film, najlepšie masky

V momente, keď do lietadla s úsmevom nastúpia hráči uruguajského rugbyového tímu, ešte netušia, že ich čakajú najhrozivejšie dni v živote, ktoré si dokáže len málokto predstaviť.

Mladíci sa počas letu zabávajú, no stačí zlomok sekundy a všetko je úplne inak. Aj keď majú niektorí z nich šťastie a prežijú pád lietadla, nebude to stačiť. Zostanú uväznení v snežnej krajine bez jedla a signálu, bez kohokoľvek, kto by im mohol pomôcť. Dokážu prežiť v neľútostných podmienkach mrazivých hôr? A za akú cenu?

Strhujúca dráma, ktorá bola nakrútená podľa skutočných udalostí, síce rozpráva mrazivý príbeh o prežití v extrémnych podmienkach, no je najmä o odvahe, vnútornej sile a obetavom priateľstve. Ako svojim priateľom odkáže umierajúci Numa: „Niet väčšej lásky ako položiť život za svojich priateľov.“

Španielsko-uruguajská snímka Snežné bratstvo je nominovaná v silnej kategórii cudzojazyčných filmov, no nomináciu si zaslúžila aj výborná práca maskérov.

Maestro

Nominácie: najlepší film, najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe, najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe, najlepší pôvodný scenár, najlepšia kamera, najlepšie masky, najlepší zvuk

Po úspešnom režijnom debute (Zrodila sa hviezda) prichádza Bradley Cooper s novou snímkou a opäť nás vezme do hudobného prostredia. Tentoraz nám v životopisnom príbehu Maestro približuje osud i dielo geniálneho skladateľa Leonarda Bernsteina, ktorého vo filme sám stvárnil. 

A robí to veľmi dobre, pretože z filmu priam sála všadeprítomná vášeň pre hudbu, ktorá sa zapísala do dejín. Talentovaný americký dirigent Bernstein sa totiž preslávil množstvom famóznych skladieb i orchestrov svetovej úrovne.

A hoci je Cooperov obdiv k jeho hudbe zjavný, vo filme rozvíja aj výrazne osobnejšiu líniu – tematizuje komplikovaný vzťah s vernou priateľkou a manželkou Feliciou (Carey Mulligan). Ich formálne, no úprimné spojenectvo fungovalo ako spoločenský úkryt pred pravdou o Bernsteinovej sexuálnej orientácii. Ale každý má svoje limity…

NYAD

Nominácie: najlepšia herečka v hlavnej úlohe, najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe

Zdá sa, že 60-ročná Diana Nyad (Annette Bening) má už svoju športovú kariéru dávno za sebou. Nedokáže však nečinne sedieť, preto sa na staré kolená rozhodne prekonať samu seba a dokázať niečo, čo sa ešte nikomu nepodarilo – preplávať 160 kilometrov z Kuby na Floridu.

Jej priateľka a trénerka Bonnie (Jodie Foster) si nemyslí, že to je vzhľadom na jej vek dobrý nápad, no napriek tomu Dianu podporí a spoločne začínajú trénovať. Čaká ju viac ako 50 hodín nepretržitého plávania a k tomu nebezpečenstvo morských vôd vrátane žralokov a medúz.

Jej cestu sprevádzali mnohé neúspechy, no keď v roku 2013 doplávala na pobrežie Key West, odkázala nám tri veci: „Po prvé – nikdy sa nevzdávajte. Po druhé – nikdy nebudete príliš starí na to, aby ste šli za svojimi snami. A po tretie – môže to vyzerať ako osamelý šport… ale chce to tím.“ 

A práve tím je jadrom celého filmu – Diana a Bonnie totiž netrénujú len fyzickú vytrvalosť jedného tela, ale aj trpezlivosť a silu svojho vzťahu. Obe herecké predstaviteľky v tomto prípade odviedli skvelú prácu a vzťahovú drámu na pozadí veľkého športového úspechu stvárnili presne, takže si rozhodne zaslúžili aj svoje nominácie na Oscara.

Rustin

Nominácia: najlepší herec v hlavnej úlohe

Životopisná snímka o málo známom príbehu amerického aktivistu za ľudské práva Bayarda Rustina.

Rustin bol totiž jednou z najdôležitejších figúr v organizácii významného Pochodu na Washington za prácu a slobodu v roku 1963, ktorý uzavrel Martin Luther King svojou slávnou rečou „I Have a Dream“ o rovnosti a konci rasovej diskriminácie. Rustin bol jeho mentorom, podporoval Kingove líderské schopnosti a učil ho o nenásilí. Ich spolupráca bola pre rozvoj ľudskoprávnych hnutí v 60. rokoch zásadná.

Biografia Rustin zároveň tematizuje aj druhú vrstvu jeho aktivizmu – boj za práva gejov. K svojej sexuálnej orientácii sa otvorene prihlásil, čo v danej dobe nebolo bežné, spôsobilo mu to značné komplikácie aj v rámci postavenia v občianskom hnutí. Rustin sa však nikdy nevzdal. Za spravodlivosť a rovnosť bojoval až do konca svojho života.

Vo filme ho stvárnil skvelý Colman Domingo, ktorý bol na Oscara nominovaný ako najlepší herec v hlavnej úlohe.

Nimona

Nominácia: najlepší celovečerný animovaný film

Zdá sa, že v kráľovstve budúcnosti svitá na lepšie časy – všetci sú v bezpečí a strážcami mieru sa môžu stať aj tí, ktorí nemajú kráľovskú krv. Sir Ballister, budúci kráľovský rytier, to vníma ako veľkú poctu, z ktorej sa teší aj jeho kolega a partner Ambrosius. Všetko sa však zvrtne v momente, keď ho kráľovná pasuje za rytiera – stane sa obeťou podvodu a z ničoho nič začne byť vnímaný ako zloduch.

Na pomoc mu však príde Nimona. Bytosť, ktorá dokáže meniť tvar a bojuje proti nespravodlivosti. Začína sa šialená jazda, keď všetkým spoločne ukážu, aká je pravda a na čom skutočne záleží.

Nimona je dojímavý príbeh o láske bez hraníc, búraní predsudkov a prijatí seba samého. Po dlhom čase vyšiel citlivý a mimoriadne aktuálny animovaný film, ktorý s pochopením objíme všetkých (mladých) ľudí, ktorých spoločnosť považuje za „monštrá“, hoci táto nezmyselná nenávisť je jediným skutočným zlom.

El Conde

Nominácia: najlepšia kamera

Máte radi historické drámy a neprekáža vám, ak sú o niečo „pikantnejšie“, teda okorenené fantáziou? Temné dejiny sa niekedy až priveľmi podobajú hororovým filmom, a preto sa v najnovšom filme Pabla Larraína (Spencer, Ema, Jackie) pozrieme na príbeh čilského diktátora Augusta Pinocheta trochu netradične. Krvilačný generál v ňom totiž predstavuje starnúceho upíra, ktorý si chce pred smrťou vychutnať ešte jeden či dva krvavé drinky.

Ostrá satira na jedného z najhorších diktátorov vôbec poukazuje, že niektorí ľudia  dokážu byť omnoho horší než vymyslené monštrá z tých najdesivejších príbehov. V kombinácii s úchvatnou čiernobielou kamerou, za ktorú získala aj nomináciu na Oscara, predstavuje to najlepšie spojenie politického s poetickým. Aj preto niet divu, že snímka si za svoje dômyselné posolstvo priniesla cenu za najlepší scenár z festivalu v Benátkach.

The Wonderful Story of Henry Sugar

Nominácia: najlepší krátky hraný film

Nový Wes Anderson je pre mnohých filmových nadšencov vždy ako sviatok. A v minulom roku nám tento výnimočný režisér skutočne doprial, pretože uviedol až 5 nových filmov (z toho 4 krátkometrážne), v ktorých neopúšťa svoj zmysel pre vizuálnu symetriu, vypointované príbehy a kompozície premyslené do najmenších detailov.

Uhádnete, za ktorými dverami na vás čaká dokonalý pán Bridgerton či Wednesday Addams?

Krátkometrážna snímka rozpráva príbeh bohatého muža (Benedict Cumberbatch), ktorý sa rozhodne ovládnuť tajomstvá meditácie a absolútnej kontroly mysle. Svoje (mentálne) bohatstvo neskôr zúročí tým, že začne pomáhať druhým. Podivuhodný príbeh Henryho Sugara je prvým zo série krátkych príbehov, ktoré sú adaptáciami poviedok Roalda Dahla (a tiež ich nájdete na Netflixe).

American Symphony

Nominácia: najlepšia pôvodná pieseň

Americký skladateľ a spevák Jon Batiste je vychádzajúca hudobná hviezda, držiteľ niekoľkých cien Grammy i Oscara za hudbu k filmu Duša. V dokumentárnom filme Americká symfónia sa však pozrieme pod povrch jeho úspešnej kariéry – kým oznamujú  jeho 11 nominácií na cenu Grammy, jeho manželka prežíva prvý deň chemoterapie. Spoločne sa predierajú životom plným kontrastov, ale držia spolu aj v tých najťažších chvíľach.

Vo filme sledujeme, ako sa Jon vyrovnáva s horkosladkými situáciami v živote, kým sa snaží zložiť majstrovskú symfóniu pre svoju ženu. „Hudba pramení zo životných skúseností,“ prezrádza v dokumente. Možno aj preto je taká silná. Snímka je nominovaná na Oscara za najlepšiu pieseň „It Never Went Away“, ktorej autorom nie je nik iný ako sám Batiste.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super
Príbehy

Happytarián Aleš Bednařík: Návod na šťastný život nehľadajte v motivačných citátoch. Radšej lepšie spoznajte seba samého a venujte čas svojím blízkym

Ľudia, ktorí sú vnútorne stotožnení sami so sebou a sú si vedomí svojich hodnôt, sú tí najšťastnejší.

30. 11. 2023; Autorka: Eva Kopecká, Foto: Magdaléna Tomalová

Zrejme všetci túžime v živote po spokojnosti a hľadáme spôsoby, ako ju dosiahnuť. Náš mozog má však prirodzený sklon k negatívnemu hodnoteniu sveta vôkol nás – ľahko sa tak staviame do pozície obete a je pre nás oveľa náročnejšie urobiť zmenu, aby sme sa cítili lepšie. Happytariána a psychológa Aleša Bednaříka sme sa spýtali, či a ako sa dá dosiahnuť šťastný život a čo môžeme urobiť, aby sme sa cítili dobre.

Ako sa cítiť dobre v práci a nevyhorieť? Poradí vám psychológ Matúš Bakyta

V rozhovore s Alešom Bednaříkom, ktorý sa venuje pozitívnej psychológii, sa dozviete:

  • prečo je šťastie v našom živote dôležité,
  • čo je to optimálne prežívanie,
  • kedy sa dostávame do tzv. flow módu, ktorým si spúšťame spokojnosť,
  • ako sa vymaniť zo zlozvyku sťažovania sa,
  • ale aj to, kedy je sebaľútosť prospešná
  • a ako so spokojnosťou súvisí nastavenie mysle.

Ako by ste definovali šťastie?

Šťastie je abstraktný psychologický konštrukt, ktorý zastrešuje veľa rozličných vecí, a preto existuje aj viacero definícií. Ja pracujem s teóriou troch dimenzií, ktoré prinášajú šťastie.

Tak aké tri dimenzie prinášajú šťastie?

Prvá dimenzia je aktuálne šťastie – prežívané v prítomnosti. Býva sprevádzané pozitívnymi emóciami – vzrušujúcimi alebo upokojujúcimi. Môže to byť radosť, vďačnosť za nečakaný zážitok, vzrušenie z toho, že sa mi niečo podarilo urobiť, alebo nadšenie, že som niekoho príjemného stretol. Je dobré, ak takéto stavy zažívame počas dňa viackrát, pretože práve ich frekvencia má vplyv na našu úroveň prežívaného šťastia.

Druhý rozmer tvorí spokojnosť, čiže vyhodnocovanie toho, čo som zažil cez deň, počas minulého týždňa alebo dlhšieho obdobia. Pozerám sa do minulosti, všímam si aj náročné a nepríjemné chvíle, ale vnímam aj kvality – lebo aj keď sa mi niečo nepodarilo, viem sa z toho niečo naučiť.

Potom je tu tretí rozmer – zmysluplnosť. Môžeme mať ťažký projekt, pociťovať nervozitu, prežívať vnútorný boj a môže sa nám aj nedariť, no ďalej nás ťahá túžba niečo vytvoriť, lebo to pokladáme za dôležité. Môžeme byť aj dlhodobo frustrovaní, ale uvedomujeme si, že pri ukončení projektu si povieme, že sa to oplatilo, lebo to malo zmysel.

Hovorí sa, že každý je strojcom svojho šťastia. Stotožňujete sa s týmto tvrdením?

Nie. Toto je teória, ktorá sem prišla zo západu, podobne ako predstava, že šťastie je vecou rozhodnutia. No na to, aby sme boli šťastní, sa nestačí len rozhodnúť, začať sa usmievať a hovoriť si mantru hnutia pozitívneho myslenia. To je mylné presvedčenie, ktoré sa objavuje najmä v motivačnej literatúre.

Podľa nej sa nemôžeme na nikoho spoľahnúť, a preto nemáme brať do úvahy to, čo si myslia iní. Toto je iba cesta k egocentrizmu a k odpútaniu sa od ostatných, čo spôsobí len ďalšie nešťastie.

Od čoho teda závisí pocit môjho šťastia?

Výskumy potvrdzujú, že najdôležitejšia vec, ktorá ovplyvňuje mieru nášho šťastia, spokojnosti a pocitu zmysluplnosti v živote, je budovanie a udržiavanie si dobrých medziľudských vzťahov. Či už ide o vzťahy v rodine, s priateľmi, susedmi, kolegami v práci, s úplne cudzími ľuďmi alebo v komunitách, v ktorých sa pohybujeme.

Terapia je lepšia cesta ako hnev. Odborníčky vysvetľujú, ako budovať sebaprijatie a zdravé vzťahy

Môžu to byť ale aj náboženské skupiny, záujmové krúžky, mamičky s deťmi na pieskovisku, to je jedno. Preto vždy zdôrazňujem, že šťastie nie je len o tom, čo robím pre seba, ale aj o tom, čo robím pre druhých alebo čo robím s druhými, aby som bol šťastný.

Budovanie kvalitných vzťahov so sebou aj so svojím okolím je teda najzásadnejšou vecou na dosiahnutie spokojnosti. Čo ďalšie ovplyvňuje pocit šťastia?

Je toho viac. Určite by som zdôraznil aj nejaké namáhavé aktivity – teda niečo, pričom sa učíme, posúvame svoje hranice a zisťujeme, čoho všetkého sme schopní. To je jedna z vecí, ktorá sa mi páčila vo výskume psychológa Mihályho Csíkszentmihályia.

Ako rozumieť označeniu happytarián? 

Happytarián je človek, ktorý vedome a aktívne robí pre seba a pre druhých veci, ktoré jeho aj iných robia šťastnými.

Keď som raz išiel v električke a počul som slovo saleziáni, môj mozog začal sám od seba vytvárať slovné hračky: saleziáni, vegetariáni, happytariáni…

Kým vegetarián sa vedome vyhýba mäsu, zaoberá sa stravou a sústreďuje sa na zdravie, tak happytarián je človek, ktorý vedome a aktívne robí pre seba a pre druhých veci, ktoré jeho aj iných robia šťastnými.

S kolegami sledoval tzv. optimálne prežívanie. Zameral sa na umelcov a skúmal, v čom spočíva ich tvorivosť. Tanečníci napríklad potvrdili, že keď začnú na pódiu s choreografiou, ktorú predtým dlho trénovali, tak stratia pojem o čase, prestanú vnímať publikum a stanú sa pohybom. Keď sa to celé skončí, tak cítia hlboké uspokojenie. Prepojenie medzi ponorením sa do činnosti a hlbokým šťastím psychológ nazval pojmom flow.

Takže aj práca a sústredenosť môžu prinášať spokojnosť.

Keď je niečo ľahké, tak je to nuda, a keď je niečo príliš ťažké, tak je to strašný stres. Z toho vyplýva, že treba mať rovnováhu medzi zručnosťami a náročnosťou práce.

No nemusí to byť len práca v pravom zmysle slova, ale aj nejaká aktivita – šport, počítanie matematických príkladov alebo čokoľvek iné. Musí to byť činnosť, ktorá je do istej miery náročná a do ktorej sa vieme hlboko ponoriť. Vynorenie z tejto činnosti je potom sprevádzané hlbokým a dlhodobým uspokojením.

No ak hovoríme o práci v pravom zmysle slova, dnes si ňou často podmieňujeme svoje šťastie.

Hovorí sa, že ak urobíš dobrú kariéru, budeš šťastný. Zmysel však môžeme nachádzať vo veľmi rôznorodých aspektoch života, práca je iba jeden z nich a často sa preceňuje.

Britský spisovateľ Tom Hodgkinson je napríklad zástancom lenivosti – nehovorí, aby sme nepracovali, hovorí, aby sme nerobili zbytočne veľa a bez rozmyslu. Lebo naozaj netreba robiť zbytočnosti, ale podstatné veci.

V angličtine existuje fráza, ktorá sa mi páči – good enough. To znamená, že dobre, už som sa dosť snažil, toľko som urobil a stačí. Oproti tomu stoja perfekcionisti, ktorí veľmi veľa energie dávajú do toho, aby niečo vylepšili až na 110 %. Drenie im aj tak nakoniec neprinesie nič navyše a žijú nešťastné životy.

Akú úlohu v tom zohrávajú peniaze? Môžu nás urobiť šťastnými?

Peniaze sú dôležité, ale je dobré si uvedomovať, či robím niektoré veci len kvôli peniazom a nimi si potom kompenzujem nešťastie v práci, napríklad drahými dovolenkami. Musím sa vrátiť k Tomovi Hodgkinsonovi, ktorý tvrdí, že sme ochotní nudiť sa v robote za veľké peniaze, aby sme ich potom minuli na zábavu vo voľnom čase. To však nedáva žiadny zmysel.

Ľudia, ktorí berú sami seba s väčšou ľahkosťou, sú šťastnejší. Tí, ktorí sa berú príliš vážne, trpia ako kone.

Ja sa držím radšej toho, že by sme mali žiť taký život, z ktorého si nemusíme brať dovolenku ako kompenzáciu utrpenia v jeho ostatných oblastiach.

Robme radšej to, čo nás baví, a zarábajme menej, aby sme si pokryli základné veci. Niekedy je dôležitejšie rozmýšľať nad tým, ako žiť minimalistickejšie a spokojnejšie, než dávať energiu do rôznych činností, ktoré mi pokryjú nákladný život. To nemá konca-kraja.

Takže moju spokojnosť do veľkej miery ovplyvňuje moje nastavenie mysle a nezávisí až tak od externých okolností?

Nastavenie mysle je všeobecný pojem, pod ktorým sa dá predstaviť všeličo. Patrí sem aj postoj k úspechu a k neúspechu, postoj k sebe samému a k iným, ale aj to, do akej miery vnímam seba ako hodnotného človeka, a to nezávisle od vonkajších úspechov a vonkajších reakcií na moju osobu.

Ak som v niečom uspel, som spokojný a teším sa, že som si to „odrobil“. Zdravý vzťah k neúspechu spočíva v uznaní, že za niečo som zodpovedný ja a za niečo môžu okolnosti – jednoducho stalo sa, ale idem ďalej. To sa síce v ťažkých situáciách ľahšie hovorí, ako robí, ale naozaj sa ukazuje, že ľudia, ktorí berú samých seba s väčšou ľahkosťou, sú šťastnejší. Tí, ktorí sa berú príliš vážne, trpia ako kone.

A to by sa dalo nazvať ako nastavenie mysle. Aj výskumy potvrdzujú, že v 90 % je to o tom, ako sa staviame k veciam, ktoré sa nám dejú. Čiže postoj ovplyvňuje naše emócie.

Na Slovensku sme však súčasťou kultúry, v ktorej prevláda skôr „postoj sťažovateľa“. Môžem sa v takejto atmostére stále cítiť dobre alebo ma to neovplyvňuje?

Z pohľadu psychológie je sťažovanie sa pochopiteľné. Keď hovoríme, ako sme na tom zle a aké je všetko hrozné, tak to prináša istú formu uspokojenia, ale aj sťažovanie má hranice. Na otázku ako sa máme zvyčajne odpovedáme: „To keby si vedel! Ani sa radšej nepýtaj!“ Ak sa podelíme o nejaké trápenia či nespokojnosť, môžeme vyvolať ľútosť a ľahšie sa zblížime s druhými.

Treba sa chvíľku aj pomojkať, keď sa cítim ublížený. Je to ako vnútorné objatie.

Len škoda, že nás väčšinou nespája to, čo máme radi, na čo sa tešíme a čo nás baví. Týmto pohľadom na svet si sami zhoršujeme kvalitu šťastia a vyhodnocovania toho, aký máme život. Odporúčam nenechať sa odradiť frflaním a snažiť sa nájsť v rozhovore témy, ktoré majú tí druhí radi. Môžeme sa zamerať na deti, vnúčatá, ktoré nám robia radosť, alebo iné aktivity, ktoré nás bavia.

Veľký posun vnímam pri mladej generácii, ktorá cestovala a študovala v zahraničí, a zistila, že existujú aj iné verzie sveta. Ľahšie sa im potom nastavujú hranice v práci, kde sa dokážu postaviť za seba a odmietnu pracovať nadčasy. Keď sa im niečo nedarí, tak sú ochotní a schopní to zmeniť. Môžu sa odsťahovať, odísť z práce alebo čokoľvek iné, ale nezostanú len pri frflaní.

Aká je zdravá hranica ľútosti?

Keď sa cítime zle, vtedy je dobre sa aj poľutovať. Treba sa chvíľku pomojkať, je to také vnútorné objatie a uznanie toho, že sme zranení a že nám ublížili. V tomto prípade je sebaľútosť prejavom sebalásky a je liečivá.

Odmalička sme vychovávaní, aby sme boli ohľaduplní voči druhým, ale častokrát nie sme láskaví sami k sebe. Tento typ sebasúcitu je nevyhnutný, aby sme sa vedeli sami o seba postarať. Samostatnosť a kontrola nad tým, ako, kde a s kým trávim čas, naozaj zvýši pozitívne prežívanie spokojnosti. Vtedy berieme do úvahy seba a svoje potreby. Faktor slobody a autonómie je jedným zo zdrojov celkového šťastia v živote.

Keď prežívam ťažké obdobie, môže mi pomôcť cítiť sa lepšie aj niečo iné okrem ľútosti?

Keď sa cítime zle, sme ublížení, neistí alebo oslabení, naše telo sa prirodzene sťahuje. Aj zranená mačka sa schová do kúta. Je to síce intuitívne, ale z psychologického hľadiska nesprávne, lebo vtedy by sme mali radšej zavolať blízkym kamarátom, ísť s nimi von, začať sa hýbať alebo ísť do prírody. Vtedy sa nám zmení nálada aj fyzicky sa začneme cítiť inak. To má za následok premenu emocionálneho prežívania a zrazu si uvedomíme, že život nie je až taký zlý, aj keď sme sa chvíľku utápali v sebaľútosti.

Aleš Bednařík

Psychológ, rečník, tréner soft-skillových zručností a happytarián. Rád popularizuje vedecké výskumy súvisiace s poznaním človeka, ľudí, vzťahov a komunikácie. Prepája ich s praktickými zručnosťami, ako žiť lepší, zmysluplnejší a šťastnejší život.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super
Rozhovor

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

3. 5. 2021; Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.

Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 

Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Pre tech nadšencov

Hollywoodske efekty a šikovné triky. 5 tipov, ako kreatívne využiť foťák vášho smartfónu

Filmárske triky s približovaním, kreatívny strih či prácu so zeleným pozadím zvládnu aj začiatočníci so svojím smartfónom.

Vráťme rozum na internet

Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu, hovorí Ondrej Schütz

Podľa riaditeľa debatnej asociácie je schopnosť posudzovať informácie ako orientácia v lese.

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac