Žijeme v spoločnosti, ktorá je orientovaná na výkon. Pod vplyvom tlaku, aby sme urobili dobrú prácu, môžeme pociťovať, že sa problematika vyhorenia miestami oslavuje, akoby bola garanciou úspechu, čo vôbec nie je pravda. Sami za seba však môžeme rozhodnúť, či práca bude to jediné, čo nás definuje. So psychológom Matúšom Bakytom sme sa rozprávali o jeho osobnej skúsenosti s vyhorením a o tom, ako vo svojej súkromnej praxi pomáha klientom nastavovať si zdravé hranice (nielen) v práci.

Psychologička: Dôležité je skúšať a objavovať, čo nám pomôže vypnúť hlavu

V článku so psychológom Matúšom Bakytom sa ďalej dočítate:

• ako sa on sám pre prácu zapálil,
• ako sa z vyhorenia dostal,
• prečo je dôležité, aby sme videli reálne výsledky svojej práce,
• ako predísť frustrácii z práce,
• prečo je problém, keď nás definuje práca, a aké to má následky na život,
• či by sme sa mali riadiť rovnicou: koľko oddychu, toľko práce,
• ale aj to, ako môžu súvisieť traumy a nedocenenie počas dospievania s vyhorením.

Dlhé roky ste pracovali v neziskovom sektore. Pri takejto práci môžeme ľahko nadobudnúť pocit, že je v poriadku, ak pracujeme viac, lebo to robíme pre väčšie dobro. Bol to aj váš prípad? 

Do istej miery určite áno. V deväťdesiatych rokoch, keď som v neziskovkách pôsobil, neexistoval nijaký work-life balance. Aktivizmus sme ani nemohli robiť od 9 do 5. Vkuse sme sa stretávali, rozmýšľali nad záchranou sveta, ktorá bola naozaj v mnohých ohľadoch bezhraničná. Nevnímali sme pritom naše vlastné zdroje ani hranice. 

Takže ste prácou vlastne žili.

Práca ma veľmi bavila, robil som na rôznych projektoch, spolupracoval s dobrovoľníkmi, organizoval letné tábory, výstavy aj kultúrne podujatia. No táto práca nemala hmatateľné ciele, takže bolo otázne, kto ohodnotí, či je moja práca dostatočná.

Keď človek nevidí hmatateľné výsledky svojej práce, môže to spustiť proces vyhorenia. Týka sa to nielen neziskových organizácií, ale aj väčšiny iných profesií, kde jednoducho chýba miera medzi prácou a výsledkom.

Nastúpila z tejto rutiny frustrácia?

V tom čase som netušil, že existuje niečo ako syndróm vyhorenia. Vždy, keď som cítil nejakú nudu, rutinu alebo únavu z práce, tak som mal k dispozícii svoje mechanizmy, ktoré mi pomáhali – buď som zmenil organizáciu, čo mi dodalo viac nadšenia, alebo som mal rôzne koníčky mimo práce. 

Neskôr som však býval veľmi často chorý, cítil som sa vyčerpaný, apatický, všetci mi liezli na nervy, bol som asi najskeptickejší zo všetkých. Najťažšie na tom bolo to, že som nerozumel, čo sa so mnou deje. Cítil som sa, ako keď zrazu v aute zmizne palivo, ale neviete prečo. Bol som sklamaný, lebo som si predstavoval, že budem aktivistom celý život. Veľmi ma to bavilo, ale zrazu oheň úplne vyhasol a nemal som drevo či palivo, aby som to nejakým spôsobom poháňal ďalej.

V ktorom momente ste pochopili, že niečo nie je v poriadku?

Pamätám si jeden silný zážitok. Kanceláriu sme mali v obytnom dome v Starom Meste, kde boli väčšinou byty, bývali tam starší ľudia. Raz, keď som išiel do práce a niesol som balík z pošty, stretol som na schodoch vydesený starší manželský pár, ktorý niekto lúpežne prepadol.

Našťastie im fyzicky veľmi neublížil, ale jednoducho boli v šoku, tak som im povedal, aby išli na políciu, a šiel som ďalej. Až večer doma ma oblial studený pot a uvedomil som si, že som im vôbec nepomohol ani som sa pri nich poriadne nezastavil, pričom by som sa im za normálnych okolností snažil nejako pomôcť. No už som bol taký otrávený a znechutený, že mi boli akoby ukradnutí.

Ak nedokážem prežívať emócie a som apatický/á, mám len krôčik k úplnému vyhoreniu?

Vyháranie je proces, ktorý má viacero fáz, ja používam týchto 5: nadšenie, rovnováha, frustrácia, apatia a úplné vyhorenie.

Apatia je fázou, kedy človek ešte dokáže chodiť do práce, ale nemá z nej už takmer žiadnu radosť. Hoci už toto je pokročilý stav vyhorenia, niekto tak žiaľ dokáže fungovať celé roky. A je to naozaj už len krôčik k úplnému vyhoreniu.

Úplne vyhorenie je ešte vážnejší stav, zvyčajne spojený aj s telesnými prejavmi, kedy je človek úplne vyčerpaný aj po fyzickej stránke, nevie vstať z postele alebo skolabuje.

Ako ste sa z vyhorenia dostali? 

Nastalo niekoľkomesačné obdobie rozmýšľania. Hľadal som, čo iné by som mohol robiť, a vtedy som si začal robiť dennú inventúru svojich aktivít. Uvedomil som si, že som sa tešil, keď som mohol šoférovať. 

Keď som sa dostával z vyhorenia, hľadal som odpoveď na otázku, ktorú mi vtedy položil môj psychoterapeut – kto si, keď nepracuješ?

Mali sme služobnú dodávku, nejazdil som často, ale vždy, keď bolo treba ísť niečo odviezť, tak mi to robilo radosť. No a po dlhom zvažovaní a finančnom plánovaní som si požičal peniaze, kúpil som si ojazdený 9-miestny mikrobus a začal som sa živiť ako autodopravca. V tom čase som už rok študoval na vysokej škole, takže som už vedel, že to, čo sa mi vtedy dialo, bolo vyhorenie. A popri tom som chodil na psychoterapiu.

Takže ak cítim, že niečo dlhodobo nie je v poriadku a vyhorievam, mohol by mi pomôcť akýsi audit môjho života?

Áno, ale určite je lepšie spraviť to ešte v stave, keď človek vládze. Audit je dobrá prevencia v prvotných fázach vyhorenia. Aj na mojich individuálnych sedeniach odporúčam pravidelne si vyhodnocovať stav duševnej a fyzickej rovnováhy. Je možno komplikované robiť to každý deň, ale ide to aspoň raz za týždeň. A potom si dlhodobo sledovať, čo mi energiu berie, čo ma vyčerpáva, čo sa mi nechce a do čoho sa musím nútiť. To sú záťažové rizikové faktory. Druhú misku váh tvorí čokoľvek, čo ma baví, teší a čo mi pomáha vyvažovať to prvé. 

Môžu to byť úplné maličkosti, ako napr. ranná káva alebo horúca vaňa, bicyklovanie – teda niečo, čo netrvá dlho a nestojí veľa peňazí, až po veľké veci typu dovolenka, partnerský vzťah, pes, dieťa, čokoľvek.

Niekedy máme záťažových okolností v práci viacero, napríklad skorý budíček, nepríjemný šéf či šéfka, hluk, nízka mzda. Pri tomto si síce nenájdem päť rovnako veľkých vecí na vyrovnanie, ale môžem to vyvážiť desiatimi menšími. A keď sa to nedá vyvážiť, tak je dobré začať uvažovať o zmene. Moje obľúbené heslo v pracovných vzťahoch je: radšej bolestivý koniec ako bolesť bez konca.

Do akej miery súvisí práca, ktorú robíme, s tým, kto sme?

Keď som sa dostával z vyhorenia, hľadal som odpoveď na otázku, ktorú mi vtedy položil môj psychoterapeut – kto si, keď nepracuješ?

Je to základný kľúč celého procesu a teraz to často riešim so svojimi klientmi. Z praxe vidím, že to, čo nás definuje, je častokrát postavené na tom, čo robíme alebo čo vyštudujeme. Pokiaľ je to jediný pilier, na ktorom je postavená naša identita, tak v situácii, keď sa niečo stane – či už je to vyhorenie, alebo strata práce, alebo ju z nejakých zdravotných dôvodov už nemôžeme vykonávať – sme stratení.

Ako je potom možné nastaviť si v práci zdravé hranice?

Vidím to v dvoch rovinách. Jedna súvisí s tým, kde pracujete, aké sú vonkajšie okolnosti, aká je kultúra v inštitúcii, kde pracujete a ako napr. zamestnávateľ dbá na zdravú mieru pracovného zaťaženia.

Druhú rovinu tvoria osobnostné predpoklady. Môžete mať aj toho najideálnejšieho zamestnávateľa, ale keď v sebe máte motorček, ktorý vás núti neustále rozmýšľať nad prácou aj vo voľnom čase, tak za to zamestnávateľ nemôže. Otázne je, čo je príčinou tohto stavu. Obávam sa, že má tiež viacero dôvodov – či už je to výchova v rodine, alebo naučený workoholizmus.

Keďže sa venujem práci s traumou, vidím, že ľudia, ktorí zažili emočné zanedbávanie v detstve, nevedia, kto sú alebo aké sú ich hranice. Alebo keď sme nezažili dostatok ocenenia v detstve od rodičov či v škole, čo si myslím, že málokto môže dnes povedať, tak si to kompenzujeme prácou, kde sa snažíme robiť niečo užitočné a pomáhať. Môže to prinášať finančný alebo statusový zisk, potom to na nás pôsobí ako droga. 

Môže byť častá zmena zamestnaní tiež signálom, že máme nejaký problém, ktorý môže smerovať k vyhoreniu?

To závisí od toho, čo človeka motivuje. Podľa mňa existujú dva typy ľudí. Tí prví vedia, čím chcú byť, už odmalička. Mám kamarátku, ktorá od škôlky vedela, že chce byť zubárka, a išla si za tým. Samozrejme, že má náročné obdobia, ale nemenila by.

Na druhej strane sú ľudia, ktorí to majú inak, tam by som pokojne zaradil aj seba. Môžem niečo vyštudovať, potom pôjdem iným smerom a napokon presedlám na niečo úplne iné.

Nemyslím si, že jedno je lepšie ako druhé, skôr sa v praxi s klientmi stretávam s tým, že práve druhá skupina trpí ešte dedičstvom bývalého režimu, kde človek, ktorý menil prácu, bol fluktuant. Aj teraz sa ľudia boja mať toho príliš veľa v životopise. No ak to niekomu vyhovuje a nie je to preňho iba útek, tak to môže byť naozaj spestrenie života. Ľudia veľakrát potrebujú zmenu, zažiť niečo nové, lebo rutina ich ubíja.

Venujem sa aj práci s traumou a vidím, že ľudia, ktorí zažili emočné zanedbávanie v detstve, nevedia, kto sú alebo aké sú ich hranice.

Ako rozpoznať, či utekám alebo jednoducho potrebujem zmenu?

Túto tému tiež často riešim s klientmi. Človeka napríklad môže práca baviť a aj by v nej zostal, ale má šéfa/šéfku, ktorý/ktorá ho šikanuje, alebo je tam nejaký iný podobný problém. V tomto prípade klientom radím, aby skúsili spraviť aspoň nejaké kroky pre zmenu, aby si mohli sami pred sebou obhájiť, že urobili všetko, čo bolo v ich silách. Ak sa ani vtedy nič nezmení, tak je zbytočné tam nasilu zostávať a trpieť. To je podľa mňa rozumný odchod. 

Ale keď človek uteká pred nejakými hlbšími témami, tak to je už druhá vec.

V deväťdesiatych rokoch sa o vyhorení veľa nevedelo, dnes je to pomerne bežná téma.  Reagujú firmy na zmeny v spoločnosti týkajúce sa vyhorenia?

Ako ktoré. Jedna klientka, ktorá pracuje v Silicon Valley, mi hovorila, že v niektorých startupoch sa ľudia predháňajú, kto bol v práci o piatej ráno. Otázka tkvie v tom, aké majú priority. Niekedy to volám zlatá klietka. Zamestnanci veľkých firiem, ktorí okrem dobrého platu dostávajú veľké benefity, platia daň za vysoký štandard vo forme vyhorenia. Ale čo majú potom z tých peňazí, keď si ich nemajú vôbec kedy užiť, či už časovo, alebo zdravotne?

No súčasťou spoločenskej zmeny je aj fakt, že sa to už ani firmám neoplatí. Z čisto ekonomického hľadiska je lepšie mať tím stabilnejších zamestnancov, ktorí tam vydržia roky, ako mať veľmi ambicióznych mladých, ktorých vyžmýkajú za 2-3 roky, a potom najmú nových. Je výhodnejšie mať stabilné tempo, čo firmy ponúkajú na trhu ako svoju výhodu. 

Môžem dovolenku považovať za rýchle riešenie, keď mi je v práci ťažko?

Určite. Dva týždne dovolenky sú lepšie ako žiadna dovolenka. Stretávam sa aj s klientmi, ktorí mi povedia, že sedem rokov neboli na žiadnej dovolenke.

Už na úvodnom sedení s nimi riešim, či chcú alebo musia zostať v práci. Podľa toho s nimi riešim skôr drobnejšie zmeny, napríklad time management alebo zvažujeme, či všetky symptómy, ktoré mi opísali, skôr ukazujú na väčšiu zmenu. A tá väčšia zmena nemusí byť automaticky úplne zásadná zmena práce alebo nejaké dlhšie voľno, ale môže to byť dovolenka, skrátenie úväzku alebo PN-ka.

Poznám ľudí, ktorým to fakt pomohlo a vďaka tomu, že boli mimo práce, získali odstup a uvedomili si, že nemusia odísť. Urobili určité zmeny a boli ochotní sa vrátiť. Čiže, keď mi je ťažko, nemusí to automaticky znamenať, že spálim mosty a idem robiť niečo iné.

Kvalitu nášho života zásadne ovplyvňuje, aký vzťah máme sami so sebou. Ako budovať zdravé sebaprijatie?

Existuje teória, podľa ktorej, by sme mali oddychovať toľko, koľko pracujeme. Mali by sme to mať vyvážené – práca a oddych 50 : 50. Súhlasíte s tým?

Mne sa páči koncept, keď 24 hodín rozdelíme na: 8 hodín spánku, 8 hodín práce a 8 hodín voľnočasových alebo súkromných aktivít. Pre mnohých to, žiaľ, znie ako úplné sci-fi.

Existujú aj profesie, kde je práca nárazová, napr. každý štvrťrok mám nejakú finančnú uzávierku a som si vedomý, že budem v práci dlho, aby sa to všetko stihlo. Na začiatku ďalšieho kvartálu mám zase trochu veget. Keďže o tom viem, tak si to viem aj naplánovať.

Čo je podľa vás kľúčom k spokojnému životu?

Mať dosť času pre seba a poznať samého seba. Ľudia aj vďaka vyhoreniu spoznávajú samých seba. Mnohí tínedžeri sa dnes sebapoškodzujú, lebo až pri fyzickej bolesti cítia samých seba. Veľa ľudí sa zase hanbí priznať, že vyhoreli. Je to stále synonymom zlyhania.

Na jednej strane sa hovorí, že práca by mala byť koníčkom, ale nemalo by to človeka úplne zomlieť. Myslím si, že pestrosť aktivít je záruka toho, že nebudeme robiť iba jednu vec, ktorá nás zničí.

Je však dobré mať niečo, na čo sa do práce tešíte a na čo sa tešíte, keď z práce odchádzate. Nezáleží na tom, čo to je – či to je pes alebo partnerka, alebo idete na bicykel, alebo idete do fitka. Veľakrát si myslím, že to, čo najviac ubíja, je monotónnosť, pričom samotná práca nemusí byť monotónna. Súvisí to so stresom, vtedy je človek neustále pod tlakom. Práve vyhorenie vzniká v dôsledku dlhodobého a nespracovaného stresu. To znamená, že keď v práci neustále riešite nejaké maily, eventy s ľuďmi a stačí vám, že sa po práci odveziete na bicykli domov a vyvetráte si hlavu, tak nemáte žiaden problém.