Dobre už bolo. Starí Rimania robili najväčšie šou v histórii
Komik Samo Trnka si myslí, že dobre už bolo. Nikdy predtým a nikdy potom už nikto nerobil showbiznis tak, ako Starí Rimania.
Zdieľať
18. 2. 2016;Autor: Samo Trnka, Foto CC 2.0: yeowatzup
V starom Ríme, keď niekto ašpiroval na najvyššie pozície, bolo zvykom, že pre pospolitý ľud usporiadal megabrutálnu show. A platí, že aj mega, aj brutálnu.
Poriadna kampaň
Žiadne trápne karafiáty k MDŽ, žiadny profesionálny guláš a vlažný moderátor, prípadne naopak. Rímske hry, to bola niekoľkodňová opulentná slávnosť s divadlom, tancom, hostinou a gladiátorskými zápasmi. Politik nimi ukazoval, že ak ide o blaho občanov, nešanuje námahou ani sesterciom (tj. rímske euro; konverzný kurz 1:5).
Zoberme si ako príklad Gaia Iulia Caesara, geniálneho stratéga a tvorivého tyrana s dušou umelca. Keď sa Caesar dosýta naprekračoval rieky Rubikon a keď donútil Galského vodcu Victorinoxa zložiť zbrane (zrejme zatvárací meč s vývrtkou), vrátil sa dobyť Rím ako politik.
Na podporu svojich ambícií usporiadal hry legendárne, doslova, lebo sa o nich rozprávajú legendy podnes.
Lov divokej zveri
Úvodným bodom programu hier býval „lov“. Do arény sa vpustili levy, tigre, slony, pštrosy… a buď mali zvery bojovať proti sebe, alebo proti ľuďom.
Ak tí ľudia boli gladiátori, to bol ten lepší prípad. Dobrý gladiátor bol síce otrok a majetok svojho pána, ale bol to majetok trénovaný a vzácny. Za poškodenie gladiátora sa majiteľovi muselo platiť mastné penále. Tým pádom to bolo nastavené tak, aby mreli zvery.
Ale k dobrej šou v Starom Ríme patrila aj smrť človeka, takže sa tým zverom predhadzovali aj vojnoví zajatci alebo štátu obzvlášť odporné indivíduá. Napríklad kresťania.
Gaius Iulius Caesar spravil lov, v ktorom účinkovalo 400 levov. Keď to s vami nič nerobí, predstavte si, že to máte ako pracovné zadanie. Uloviť, previezť a skladovať – so starovekou technikou. Žiadne verejné obstarávanie, to niekto musel naozaj urobiť.
Krvavé jatky ako tradičná hodnota
Potom sa presuňme na rímsky štadión Circus Maximus. Kapacita 250 000 divákov. Zvyčajne slúžil na preteky konských záprahov. Zvyčajne, lebo občas bolo treba mať ozaj veľký štadión aj na rekonštrukcie slávnych bitiek. So živými hercami. Ktorí skončili mŕtvi.
Ale pozor, to nebola krvilačnosť, to bola tradícia.
Od tretieho storočia pnl. sa v Ríme totiž ujal nápad, že na každom slušnom pohrebe aristokrata by mala byť rekonštrukcia boja, ktorou sa pripomenie bojové hrdinstvo zosnulého. Ako herci sa použili otroci alebo zajatci a bojovalo sa na smrť.
Takže aj Gaius Iulius Caesar vyhlásil, že hry sú na počesť jeho zosnulého otca. Bol síce mŕtvy už dvadsať rokov, ale na úrade to prešlo.
Na štadióne sa tak proti sebe postavilo 20 slonov, 200 koní a 2000 ľudí.
Podľa mňa nejeden hollywoodsky producent pri tomto uronil slzku. Taký obrovský komparz a nikomu netreba platiť honorár…
Pridaj, Caesar, pridaj
Ale nič z týchto podujatí Gaius Iulius Caesar nevymyslel, iba to vyhnal do šialených čísel. Má však jedno prvenstvo. Ako k tomu došlo, to si môžeme len predstavovať.
Povedzme, že Caesar pozval na neformálny brunch vedúceho technického zabezpečenia svojho paláca a pomedzi slimáky na mlieku, labutie jazýčky na prírodno a sýrske slivky na polovicu, začal len tak opatrne:
„Tibius…“ (Poznám len dve latinské slová a to druhé je femur, tak radšej nech je to Tibius.)
„Tibius, hovorím…“ (Ale skáčeme Caesarovi do reči. Pardon.)
„Tibius, Tibius, Tibius…! Môj obľúbený zamestnanec… Čo vieš o vode?“
„Furt vám zateká do vomitoria? (Dobre, poznám tri latinské slová.) Veď som tam ja sám osobne nacápal dva kýble malty.“
„Nie, to už je v poriadku, ďakujem. Iné som mal na mysli… Čo keby – čisto teoreticky –niekto chcel spraviť veľkú vodnú nádrž na Marsovom Poli?“
„A to ktorú chorú hlavu taká sprostosť napadla?“
„Moju.“
„Ale inak je to veľmi pekná myšlienka, pane.“
„Takže…?“
„No, bolo by treba to celé vykopať. A potom, odkiaľ pôjde voda? Najskôr asi kanálom z Tiberu. To treba tiež vykopať. To je strašne veľa roboty. To sa nedá.“
„Ale keby to už – teoreticky – bolo hotové, dala by sa potom do nádrže preniesť zajatá vojenská loď?“
„Diove oči! Vy máte fantáziu! To radšej postaviť novú zgruntu rovno tam.“
„A keby bolo tých lodí viac, mohli by spolu aj zápasiť, čo povieš, Tibius?“
„Hahaha! To by som sa pozrel! A čo ešte nevymyslíte? Do vody nahádzať krokodíle, nech posádka bojuje jak o život, nie?“
„Vidím, že si rozumieme. Chcem to mať hotové do júla.“
A mal.
Egyptské a fenické birémy, trirémy a qinquerémy nechal obsadiť vojnovými zajatcami, z čoho 2000 ľudí bojovalo a 4000 veslovalo. 6000 ľudí, živých bytostí, jedna Gelnica, Vrbové alebo Rajec, bojovalo na život a na smrť pre pobavenie publika.
Caesarovo dedičstvo
Caesarove oslavy boli tak prehnané, že sa proti nim vzbúrili občania. Dvoch demonštrantov nechal exemplárne popraviť kňazom na Marsovom Poli. Potom už bolo publikum pokojné.
Tohto pána by sme za premiéra nechceli, ale Starí Rimania naňho museli spomínať v dobrom. Nebol totiž ani najšialenejší, ani najvelikášskejší.
Augustus , inšpirovaný Caesarom, dal 3000 bojovníkov a 30 lodí. Klaudius nechal na Fucínskom jazere zbudovať ostrov aj s pevnosťou; 50 lodí. Nero, trochár, dal zaplaviť iba amfiteáter.
Dobre už bolo
Hovorí sa, že dobre už bolo. S ohľadom na šoubiznis je to pravda – nikdy predtým a nikdy potom to už nikto nerozbalil tak vo veľkom, ako Starí Rimania.
Žiadne peniaze dnes pospolitému ľudu neprinesú poriadnu show s gladiátormi, bitku s leopardami, ani námorné bitky na Zlatých pieskoch. Musíme si vystačiť s hollywoodskymi veľkofilmami, kde sa tlčú kaskadéri gumou a tečie len kečup.
Chvála Bohu – tomu kresťanskému. Toto náboženstvo sa nedokázalo uspokojiť s tým, že v Starom Ríme bude len jedno z mnohých, a tak si vynútilo, že bude jediným.
Kresťanskej morálke milosrdenstva sa bridilo zabíjanie ľudí pre zábavu. Takže sa zabíjalo už len vážne – pre vieru v nesprávneho boha.
A to naozaj bol pokrok – s ohľadom na to, čomu sa dnes hovorí ľudské práva.
Páčil sa vám článok?
Slabé
(No Ratings Yet)
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
