V starom Ríme, keď niekto ašpiroval na najvyššie pozície, bolo zvykom, že pre pospolitý ľud usporiadal megabrutálnu show. A platí, že aj mega, aj brutálnu.

Poriadna kampaň

Žiadne trápne karafiáty k MDŽ, žiadny profesionálny guláš a vlažný moderátor, prípadne naopak. Rímske hry, to bola niekoľkodňová opulentná slávnosť s divadlom, tancom, hostinou a gladiátorskými zápasmi. Politik nimi ukazoval, že ak ide o blaho občanov, nešanuje námahou ani sesterciom (tj. rímske euro; konverzný kurz 1:5).

Zoberme si ako príklad Gaia Iulia Caesara, geniálneho stratéga a tvorivého tyrana s dušou umelca. Keď sa Caesar dosýta naprekračoval rieky Rubikon a keď donútil Galského vodcu Victorinoxa zložiť zbrane (zrejme zatvárací meč s vývrtkou), vrátil sa dobyť Rím ako politik.

Na podporu svojich ambícií usporiadal hry legendárne, doslova, lebo sa o nich rozprávajú legendy podnes.

Lov divokej zveri

Úvodným bodom programu hier býval „lov“. Do arény sa vpustili levy, tigre, slony, pštrosy… a buď mali zvery bojovať proti sebe, alebo proti ľuďom.

Ak tí ľudia boli gladiátori, to bol ten lepší prípad. Dobrý gladiátor bol síce otrok a majetok svojho pána, ale bol to majetok trénovaný a vzácny. Za poškodenie gladiátora sa majiteľovi muselo platiť mastné penále. Tým pádom to bolo nastavené tak, aby mreli zvery.

Ale k dobrej šou v Starom Ríme patrila aj smrť človeka, takže sa tým zverom predhadzovali aj vojnoví zajatci alebo štátu obzvlášť odporné indivíduá. Napríklad kresťania.

Gaius Iulius Caesar spravil lov, v ktorom účinkovalo 400 levov. Keď to s vami nič nerobí, predstavte si, že to máte ako pracovné zadanie. Uloviť, previezť a skladovať – so starovekou technikou. Žiadne verejné obstarávanie, to niekto musel naozaj urobiť.

Krvavé jatky ako tradičná hodnota  

Potom sa presuňme na rímsky štadión Circus Maximus. Kapacita 250 000 divákov. Zvyčajne slúžil na preteky konských záprahov. Zvyčajne, lebo občas bolo treba mať ozaj veľký štadión aj na rekonštrukcie slávnych bitiek. So živými hercami. Ktorí skončili mŕtvi.

Ale pozor, to nebola krvilačnosť, to bola tradícia.

Od tretieho storočia pnl. sa v Ríme totiž ujal nápad, že na každom slušnom pohrebe aristokrata by mala byť rekonštrukcia boja, ktorou sa pripomenie bojové hrdinstvo zosnulého. Ako herci sa použili otroci alebo zajatci a bojovalo sa na smrť.

Takže aj Gaius Iulius Caesar vyhlásil, že hry sú na počesť jeho zosnulého otca. Bol síce mŕtvy už dvadsať rokov, ale na úrade to prešlo.

Na štadióne sa tak proti sebe postavilo 20 slonov, 200 koní a 2000 ľudí.

Podľa mňa nejeden hollywoodsky producent pri tomto uronil slzku. Taký obrovský komparz a nikomu netreba platiť honorár…

Pridaj, Caesar, pridaj

Ale nič z týchto podujatí Gaius Iulius Caesar nevymyslel, iba to vyhnal do šialených čísel. Má však jedno prvenstvo. Ako k tomu došlo, to si môžeme len predstavovať.

Povedzme, že Caesar pozval na neformálny brunch vedúceho technického zabezpečenia svojho paláca a pomedzi slimáky na mlieku, labutie jazýčky na prírodno a sýrske slivky na polovicu, začal len tak opatrne:

„Tibius…“ (Poznám len dve latinské slová a to druhé je femur, tak radšej nech je to Tibius.)

„Tibius, hovorím…“ (Ale skáčeme Caesarovi do reči. Pardon.)

„Tibius, Tibius, Tibius…! Môj obľúbený zamestnanec… Čo vieš o vode?“

„Furt vám zateká do vomitoria?  (Dobre, poznám tri latinské slová.) Veď som tam ja sám osobne nacápal dva kýble malty.“

„Nie, to už je v poriadku, ďakujem. Iné som mal na mysli… Čo keby – čisto teoreticky –niekto chcel spraviť veľkú vodnú nádrž na Marsovom Poli?“

„A to ktorú chorú hlavu taká sprostosť napadla?“

„Moju.“

„Ale inak je to veľmi pekná myšlienka, pane.“

„Takže…?“

„No, bolo by treba to celé vykopať. A potom, odkiaľ pôjde voda? Najskôr asi kanálom z Tiberu. To treba tiež vykopať. To je strašne veľa roboty. To sa nedá.“

„Ale keby to už – teoreticky – bolo hotové, dala by sa potom do nádrže preniesť zajatá vojenská loď?“

„Diove oči! Vy máte fantáziu! To radšej postaviť novú zgruntu rovno tam.“

„A keby bolo tých lodí viac, mohli by spolu aj zápasiť, čo povieš, Tibius?“

„Hahaha! To by som sa pozrel! A čo ešte nevymyslíte? Do vody nahádzať krokodíle, nech posádka bojuje jak o život, nie?“

„Vidím, že si rozumieme. Chcem to mať hotové do júla.“

A mal.

Egyptské a fenické birémy, trirémy a qinquerémy nechal obsadiť vojnovými zajatcami, z čoho 2000 ľudí bojovalo a 4000 veslovalo. 6000 ľudí, živých bytostí, jedna Gelnica, Vrbové alebo Rajec, bojovalo na život a na smrť pre pobavenie publika.

Caesarovo dedičstvo

Caesarove oslavy boli tak prehnané, že sa proti nim vzbúrili občania. Dvoch demonštrantov nechal exemplárne popraviť kňazom na Marsovom Poli. Potom už bolo publikum pokojné.

Tohto pána by sme za premiéra nechceli, ale Starí Rimania naňho museli spomínať v dobrom. Nebol totiž ani najšialenejší, ani najvelikášskejší.

Augustus , inšpirovaný Caesarom, dal 3000 bojovníkov a 30 lodí. Klaudius nechal na Fucínskom jazere zbudovať ostrov aj s pevnosťou; 50 lodí. Nero, trochár, dal zaplaviť iba amfiteáter.

Dobre už bolo

Hovorí sa, že dobre už bolo. S ohľadom na šoubiznis je to pravda – nikdy predtým a nikdy potom to už nikto nerozbalil tak vo veľkom, ako Starí Rimania.

Žiadne peniaze dnes pospolitému ľudu neprinesú poriadnu show s gladiátormi, bitku s leopardami, ani námorné bitky na Zlatých pieskoch. Musíme si vystačiť s hollywoodskymi veľkofilmami, kde sa tlčú kaskadéri gumou a tečie len kečup.

Chvála Bohu – tomu kresťanskému. Toto náboženstvo sa nedokázalo uspokojiť s tým, že v Starom Ríme bude len jedno z mnohých, a tak si vynútilo, že bude jediným.

Kresťanskej morálke milosrdenstva sa bridilo zabíjanie ľudí pre zábavu. Takže sa zabíjalo už len vážne – pre vieru v nesprávneho boha.

A to naozaj bol pokrok – s ohľadom na to, čomu sa dnes hovorí ľudské práva.