Deti budú lepšie zvládať stres, keď sa budú vzdelávať aj fyzicky. Matej Stuška vedie iniciatívu rodičov, ktorá zlepšuje podmienky pre deti v školách

Aj zapájanie sa do diskusie na rodičovských združeniach môže priniesť pozitívne zmeny do školstva.

O tom, čo všetko by mohlo v školstve fungovať lepšie, dokážeme viesť dlhé debaty. No ak nechceme zostávať v teoretickej rovine, potrebujeme k tomu pristúpiť iniciatívne, hoci v menšom a na lokálnej úrovni. So spoluzakladateľom občianskeho združenia Rodičia.sk a manažérom z O2 Matejom Stuškom sme sa rozprávali o možnostiach, ktorými rodičia môžu prispieť k rýchlym a dôležitým zmenám v školách.

Byť rodičom je náročná práca. Ako viesť rozhovory s tínedžermi, aby ste v rodine budovali silné vzťahy a pocit bezpečia?

V rozhovore s Matejom Stuškom z OZ Rodičia.sk sa dočítate aj o tom:

  • prečo sa rozhodol pomôcť škole, do ktorej vtedy ešte len nastúpilo jeho dieťa,
  • ako sa vďaka iniciatíve rodiča môže zmeniť burina na multifunkčné ihrisko
  • a ako môžu rodičia aj malou snahou prispieť k dôležitým zmenám na lokálnej úrovni,
  • prečo sa výsledky školskej reformy ukážu v praxi až o niekoľko desiatok rokov neskôr
  • a aj o tom, prečo je dôležité klásť dôraz na telesnú či výtvarnú výchovu.

Popri manažérskej práci v O2 ste iniciatívne založili občianske združenie Rodičia.sk, ktoré sa okrem iného snaží zlepšiť stav školstva na Slovensku. Čo vás k tomu viedlo?

Ako otec dvoch synov som si uvedomil, že aj iniciatíva rodičov v školskom systéme je veľmi dôležitá a nemôžeme všetko nechať len na školy. Pre staršieho syna bol náročný posledný rok v škôlke, a tak som ho chcel motivovať, čo všetko ho v škole čaká.

Išli sme sa teda pozrieť na školský dvor, kde sa bude môcť venovať všetkým športom, ktoré má rád, no čakalo nás nemilé prekvapenie. Dvor bol po kolená zarastený burinou a trávou, bolo tam len jedno malé zničené betónové ihrisko a povaľovali sa tam prázdne fľaše.

V tom momente som si uvedomil, že to tak nemôžem nechať. Tým, že sa živím manažovaním verejných záležitostí v súkromnej sfére, bola to pre mňa prirodzená výzva.

Čo ste s tým urobili?

Začal som sa oboznamovať so vzťahmi medzi školou, jej zriaďovateľom, magistrátom mesta a podobne. Po pár mesiacoch som sa začal zúčastňovať stretnutí rady školy. Od zamestnávateľa sme mohli žiadať podporu na verejnoprospešné projekty a podarilo sa mi takýmto spôsobom získať 1 500 eur, za ktoré sme objednali geodetické zameranie pozemku, architektonický návrh a následne sme žiadali o grant.

Pomáhal som so školským dvorom, ako som vedel, až nám raz povedali, že aj telocvičňa je v havarijnom stave a musí byť uzavretá – takže deti pol roka nemali telesnú výchovu. Vtedy som si uvedomil, aký enormný investičný deficit máme na našich školách.

Nebolo to síce jednoduché, ale vďaka snahe rodičov, školy a, samozrejme, mestskej časti dnes k funkčnému dvoru, multifunkčnému ihrisku s dráhou pribudne aj vonkajšie cvičisko.

Mali by vôbec takéto veci riešiť rodičia?

Rieši to riaditeľ/-ka so svojimi zástupcami, ale tí sú zároveň pedagógmi s množstvom iných povinností. Administratívnych pracovníkov je tiež žalostne málo, čo prispelo k tomu, že za posledných 20 – 30 rokov sa v školstve vytvoril obrovský investičný deficit. Môžeme to vidieť nielen na tom, ako vyzerajú školské dvory, ale aj triedy, kancelárie učiteľov či vybavenie, s ktorým pracujú deti.

Dopracovali sme sa k absurdnému stavu, keď je mnoho škôl závislých od pomoci rodičov s grantmi. My sa tu síce rozprávame o príbehu ihriska, ale niektoré deti v živote nemali normálnu telesnú výchovu alebo sú „nedovzdelané“ len preto, lebo nemali šťastie na dobrú školu. Nechcem, aby (ani moje) deti vyrastali v krajine, kde sú také obrovské disproporcie. Aj preto som sa rozhodol pomôcť založiť občianske združenie.

Čo je vaším hlavným cieľom v združení v oblasti vzdelávania?

Aby bol pre našu krajinu, ale rovnako aj pre rodičov prioritou vzdelávací systém. Aby sa už nikdy nestalo, že v špecifických situáciách, akou bola napríklad nedávna pandémia, sa školy zatvárali ako prvé a otvárali ako posledné. Musí to byť presne naopak. 

Mimochodom, stále sme na Slovensku poriadne nevyhodnotili ani všetky vplyvy pandémie na našu spoločnosť, nielen čo sa týka ekonomických dosahov na štát, firmy a rodiny, ale najmä to, ako tie mesiace izolácie doma  vplývali na naše deti. Čo to znamenalo pre mladých ľudí, keď sa vôbec nemohli prirodzene socializovať.

Cieľom školstva by malo byť vychovať úspešného mladého človeka, ktorý je vzdelaný, ale aj zdravý. Nepripadá mi preto vhodné, ak sa školy vyhovárajú, že za fyzickú stránku detí môžu len rodičia.

Školy majú byť pre deti bezpečným priestorom, kde budú chcieť tráviť väčšinu času, pretože tam sú ich kamaráti a aktivity, ktoré majú rady.

V OZ Rodičia.sk tiež chcete, aby „každé dieťa malo možnosť byť v jednom športovom, prípadne aj v jednom umeleckom krúžku“. Neponúkajú školy dostatok priestoru na zmysluplné trávenie popoludňajšieho času? 

Sú školy, kde je to fantasticky zvládnuté, no sú skôr výnimkou. Preto sme si dali za cieľ, že budeme komunikovať práve tému voľnočasových aktivít v školách ako niečo, čo dopĺňa komplexný vzdelávací proces. 

Možno to vyzerá ako utopistický cieľ, no vidíme aj u nás, že sa to dá a je to určite rýchlejšie dosiahnuteľné ako práve prebiehajúca reforma kurikula. Navyše sú tieto ciele odporúčané aj Svetovou zdravotníckou organizáciou. Pre zdravý a prospešný vývin dieťaťa sú tieto aktivity nevyhnutné.

Mnohí neprisudzujú veľkú dôležitosť telesnej, hudobnej či výtvarnej výchove, no moderné a vyspelejšie krajiny im začínajú prikladať možno väčší význam ako čisto teoretickým predmetom. Vedia, že prístup k informáciám dnes už nie je nevyhnutne taký problém, ako duševné a fyzické zdravie detí, schopnosť komunikácie či odolnosť proti zmenám.

To je asi komplexnejší problém, ktorý si vyžaduje systémové riešenia.

Samozrejme, my nemáme kapacitu urobiť reformu školstva. Napokon, kurikulárna reforma školstva práve prebieha, ale kým sa reálne prejaví v praxi, potrvá to možno 10 – 15 rokov. My rodičia sme si povedali, že budeme riešiť veci, ktoré majú najrýchlejší vplyv na životy našich detí. A na to, aby škola otvorila zopár krúžkov, nie je potrebná reforma, stačí iniciatíva.

Príkladom môže byť, že sa rodič skúsi obrátiť na miestny klub, či by tréner neprišiel trénovať do školy, aby si trebárs futbal mohli zahrať aj tie deti, ktoré nepatria medzi najväčšie talenty. Jediné, čo potrebujete, je poskytnúť ihrisko a dohodnúť sa, v ktorom čase to bude. Rodičia sú dnes ochotní za to aj zaplatiť.

Máte s niečím takým skúsenosť?

V škole, ktorú navštevujú moji synovia, máme už aj thajský box či tanečné krúžky vďaka iniciatíve rodičov a pozitívnemu prístupu vedenia školy. Skvelým príkladom je aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha. Všetko sú to externé organizácie, ktoré tieto aktivity ponúkajú ako službu pre školy. Ale máme tu aj zanietených učiteľov či vychovávateľa, ktorý vedie futbalový krúžok pre deti len preto, že má pocit, že je to správne. Takých ľudí treba nosiť na rukách.

Niektoré školy, žiaľ, také možnosti nemajú. Niekedy nemajú ani to ihrisko. Potom sa nečudujme, keď vidíme hrôzostrašné štatistiky, koľko detí má problémy s obezitou či s depresiami a inými duševnými ochoreniami.

Ako sa rozprávať s dieťaťom, keď má problém s váhou, a ako mu nastaviť jedálniček a režim pohybu?

Pointou je vychovať úspešného mladého človeka, ktorý by mal byť nielen vzdelaný, ale aj zdravý. Deti sa musia vzdelávať aj fyzicky, aby boli odolné – to ich pripraví do života, budú vedieť zvládať stres. A to bez zdravých návykov nejde.

Čo v tomto smere čaká rodič od školy a, naopak, čo očakáva škola od rodiča? Čo sa týka pohybu, predpokladám, že dieťa by malo mať návyky z domu.

V troch rokoch idú deti do škôlky, neskôr v šiestich/siedmich rokoch do školy, kde trávia čas približne od pol ôsmej ráno do štvrtej-piatej popoludní, rodičia sú vtedy v práci. Pre deti to je veľmi významné obdobie, už tam sa profilujú a faktom je, že vtedy škôlka a škola dominuje nad rodičom.

Na ilustráciu nám môže poslúžiť opäť téma pohybu. Do školy prídu deti, ktoré nemajú vyvinutý vzťah k športu. Pozornosť sa uprie na rodiča – ten sa však môže ohradiť, že sme mu na dva roky počas pandémie zavreli dieťa doma, popri tom musel pracovať a starať sa o domácnosť a iné povinnosti, mal popri tom po večeroch robiť ešte aj trénera?

Návyky z domu sú, samozrejme, potrebné, ale čo keď sa dieťa narodí do zlých sociálnych podmienok? Alebo čo má robiť jednorodič? Dnes máme na Slovensku až 380-tisíc jednorodičovských rodín. Budeme takémuto rodičovi vyčítať, že nemá čas venovať sa pohybovej aktivite dieťaťa?

Na to, aby škola otvorila zopár krúžkov, nie je potrebná reforma, stačí iniciatíva. Môžete napríklad osloviť miestneho trénera alebo telocvikára a hľadať vzájomne uspokojivé podmienky.

Otvára to naozaj veľa ďalších tém, ale nedebatujme o tom, čo všetko je zlé a kto za to môže, to nás nikam neposunie. Treba hľadať riešenia. Niekde je dôležitý štát a jeho iniciatívy, inde sú lepšie miestne aktivity. Keď vám však telocvikár povie, že siedmak nevie hodiť loptu, niekde sa zjavne musela stať chyba.

V tomto smere pomerne dosť zarezonovala debata o tretej hodine telesnej výchovy.

Na moje prekvapenie bolo proti aj veľa organizácií z oblasti vzdelávania. Dokonca sa na nás zniesla veľká vlna kritiky od učiteľov z celého Slovenska, prečo sa my vôbec pletieme do vzdelávania. Školy sú tu vraj na to, aby vzdelávali, na športové aktivity sú tu rodičia. Ja som so svojimi deťmi chodil po práci na ihrisko, ale nedá sa to z rôznych dôvodov čakať od všetkých rodičov.

Nezabúdajme na to, že na Slovensku máme verejný systém vzdelávania. Teda ako spoločnosť chceme, aby všetci mali prístup k vzdelaniu, je to naše ústavné právo. Keď to nejakej časti spoločnosti odoprieme, tak sa nám to neskôr vráti s takými nákladmi, že je to nielenže spoločensky a morálne neúnosné, ale aj ekonomicky nevýhodné.

Bolo zvláštne sledovať, že najkontroverznejšou témou vo vzdelávaní za posledné roky bola práve tretia hodina telesnej výchovy, ktorú sme, mimochodom, mali do roku 2008.

Aktivitami a činnosťou OZ Rodičia.sk apelujete na rodičov školopovinných detí, aby neboli pasívni. Na druhej strane sú aj rodičia, ktorí na podobné aktivity majú naozaj málo času, sám ste spomenuli napríklad jednorodičov. Ako by sa mohli viac angažovať, povedzme aj v menšej miere, aby to malo zmysel?

Prvý krok je zaujímať sa – chodiť na rodičovské združenia. Zvoliť si triedneho zástupcu do rodičovskej rady na škole a mať šikovných zástupcov v rade školy, ktorá má obrovské kompetencie a veľký vplyv na to, čo sa v škole deje. Jej členmi sú okrem rodičov zástupcovia vedenia školy, pedagogickí a nepedagogickí zamestnanci, v zmysle zákona aj zástupcovia zriaďovateľa a miestni poslanci.

Pri stredných školách je dobré mať aj zástupcu študentskej rady. Úplne by stačilo, keby žiaci upozornili napríklad na to, že im chýbajú tácky na obede alebo futbalové bránky – tým sa aj oni postupne učia zapájať sa do takýchto procesov.

Možností je veľa, každý rodič vie nejako pomôcť. Raz treba opraviť okno, pomôcť s niečím praktickým, raz zase zohnať financie, niekto by mohol zohnať sponzora, niekto vie zase priniesť do školy zaujímavé aktivity. V našej škole sa napríklad organizujú pre študentov prednášky rodičov v ich odbore. Jednoduché a veľmi prospešné. Aj pre deti, aj pre rodiča.

Takže aj v malom to má veľký zmysel.

Vždy sa musí nájsť určitá skupinka rodičov, ktorí skutočne musia spraviť niečo navyše: niečo preštudovať, naformulovať, napísať listy, granty, viesť rozpočet či spisovať zápisnice z rokovaní. No nie každý si to môže dovoliť, preto treba prísť aspoň na rodičovské združenie, porozprávať sa s ostatnými rodičmi, pomenovať problémy a hľadať riešenia.

Vydali ste aj nejakú praktickú príručku, ktorá by v týchto veciach pomohla rodičom?

Aktuálne na tom pracujeme. Chceme tieto myšlienky spropagovať, vytvoriť manuály či náučné brožúry. I keď v istých oblastiach už takéto materiály existujú – rád si prezerám napríklad brožúry neziskovej organizácie Živica, ktorá chcela do vzdelávania rýchlo a efektívne priniesť moderné prvky súvisiace so životným prostredím a jeho ochranou. Vydali vzdelávacie publikácie a začali tiež organizovať rôzne aktivity, ktorých cieľom je spestriť vyučovací proces.

V tejto súvislosti som si spomenula na základnú školu v Štiavnických Baniach, kde majú aj predmet sokoliarstvo. Okrem dravcov chovajú veľa iných zvierat, v lete som tam videla aj klokana či páva. Zaujímavé je, že ich chodia ráno pred vyučovaním kŕmiť deti, a to aj cez prázdniny.

Toto je krásnym dôkazom toho, že argument, že dnešné deti sú zlé a lenivé, neobstojí. Všade, kde dostanú šancu, ukážu, že sú rovnako zanietené. V niektorých témach dokonca aj zanietenejšie, ako sme boli my.


Občianske združenie Rodičia.sk a jeho iniciatívu, aby boli školy lepším priestorom pre všetky deti, finančne podporila aj Férová nadácia v rámci Zamestnaneckého grantu O2 Férovej nadácie.

Matej Stuška

Manažér pre verejné záležitosti v O2. Stará sa o to, aby mala firma dobré a produktívne vzťahy s kľúčovými inštitúciami štátu a mala dobré podmienky na podnikanie. V rokoch 2014 – 2016 sa prvýkrát snažil o založenie OZ, no nakoniec sa to podarilo až medzi rokmi 2019 a 2020, keď sa stretol tím ľudí, ktorí významu takejto organizácie rozumeli. V OZ Rodičia.sk boli doteraz prioritou témy v oblasti vzdelávania a výchovy detí a mládeže vrátane športu a zdravotnej starostlivosti. Keď vidí, že sa dá niečo rýchlo zmeniť k lepšiemu, má nesmiernu potrebu sa do toho pustiť.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Vzťahová a sexuálna výchova nie je náuka o polohách. Učí deti o zdravých vzťahoch, prevencii a vlastnom tele

Vekovo primeraná vzťahová a sexuálna výchova je na Slovensku len v zárodku, pritom je primárnou prevenciou sexuálneho a domáceho násilia.

Pri prvom kontakte so sexuálnou výchovou môžu mať dospelí predsudky – prečo by sa moje dieťa malo učiť o sexe, veď je ešte malé… Vzťahová a sexuálna výchova však vôbec nie je o zdieľaní skúseností či o sexe. Zuzana Bendíková a Radka Mikšík z organizácie InTYMYta, ktoré sa venujú odbornej, vekovo primeranej vzťahovej a sexuálnej výchove na školách, nám vysvetlili, ako vzťahová a sexuálna výchova učí o zdravých vzťahoch, aby mladí ľudia vedeli, na čo majú právo, ako sa v rôznych situáciách brániť a ako robiť rozhodnutia.

Každá desiata žena v EÚ si nemôže dovoliť kúpiť základné hygienické potreby. Ako vyzerá realita menštruačnej chudoby na Slovensku?

V rozhovore s odborníčkami sa dozviete:

  • ako vyzerá hodina vzťahovej a sexuálnej výchovy,
  • čo najčastejšie zaujíma deti,
  • aké následky má nedostatočná vzťahová a sexuálna výchova,
  • aké nedostatky majú v tejto téme dospelí,
  • ako vyzerala sexuálna výchova počas komunizmu 
  • a aký je priemerný vek dieťaťa, keď narazí na porno.

Ako je na tom Slovensko v otázke sexuality? Lebo z môjho laického pohľadu stále nesie isté momenty trápnosti – pri vyťahovaní vložky počas menštruácie sa červenáme, máme problém otvorene sa rozprávať vo vzťahoch a časť spoločnosti sa oháňa tradičnou rodinou.

Radka: Najvýpovednejšie sú dáta. Štatistiky o násilí a obťažovaní hovoria, že každá tretia žena zažíva domáce násilie a každá desiata sexuálne a rodovo podmienené násilie. Každá tridsiata ôsma tínedžerka je tehotná, Slovensko má piaty najhorší prístup k antikoncepcii spomedzi členských krajín Európskej únie a máme aj katastrofické čísla v rámci kyberobťažovania.

Zuzana: Pri tom kyberbezpečí dokonca čísla hovoria, že viac ako polovica rodičov ani nevie, že ich dieťa natrafilo na obsah, ktorý nie je vekovo adekvátny. Rodičia nevedia, s čím sa deti stretávajú a ako ich pred tým chrániť. Toto všetko sú životy reálnych ľudí.

Chýba nielen samotná výchova, ale aj rôzne služby. Na Slovensku vnímame regionálnu nedostupnosť služieb, neexistujúcu systematickú podporu a k tomu všetkému ešte musíme pripočítať stigmatizujúcu spoločnosť.

Je to následok neslobody a komunizmu, v ktorom naši rodičia vyrastali?

Zuzana: Práve naopak, Československo bolo v témach sexuality jednou z najprogresívnejších krajín.

Napríklad v Prahe fungovalo výskumné stredisko Inštitút sexuológie. Láska a poznanie charakteru budúceho partnera boli základom socialistickej rodiny. V príručkách o manželstve sexuológovia zhrnuli anatómiu tela, vývin pohlavných orgánov, pudy a sexualitu jedinca.

Študovali ženský orgazmus, kde porovnávali sexuálne prežívanie tehotných a neplodných žien. Prišli na to, že ženy, ktoré nezažili orgazmus, svojho partnera nemilovali. Zobrali si ho z praktických dôvodov: chceli odísť od rodičov alebo to bolo od nich očakávané.

Ako potom došlo k tomu, že sa situácia otočila? 

Zuzana: Toto je skôr moja teória, faktorov je viac. Počas komunizmu bolo zakázané verejne prejavovať svoju vieru, no keď padol režim, viera sa dostala aj do niektorých verejných otázok a politík. Prijali sme Vatikánske zmluvy, ktoré veľmi vplývajú na každodenný život v téme sexuálneho a reprodukčného zdravia až dodnes. 

Chceme deti naučiť znaky zdravého vzťahu, prečo je dôležité poznať svoje telo, ako komunikovať v ambulancii a rôzne iné témy. 

Ako teda vyzerá sexuálna výchova na školách dnes? 

Radka: Aktuálne máme na Slovensku prierezový predmet s názvom výchova k manželstvu a rodičovstvu. Už samotný názov je veľmi limitujúci a osnovy predmetu nereflektujú potreby dnešnej mládeže. Ide o predmet, ktorý sa vyučuje v rámci iných predmetov, ako je biológia, občianska výchova, etika a podobne.

Spôsob napĺňania osnov môže byť veľmi rozmanitý – škola si môže pozvať na workshop našu organizáciu, teda ľudí, ktorí majú odborné zázemie a vedia podať informácie didakticky vhodne a vekovo primerane, ale môže si pozvať aj lekárku, lekára s prednáškou či manželský pár, ktorému deti kladú otázky. Aj lekárske prednášky a besedy s jednotlivcami či pármi môžu byť v poriadku, len to nemôžeme definovať ako vzťahovú a sexuálnu výchovu v pravom slova zmysle.

Môže sa teda stať, že dieťa z jednej školy odchádza s úplne iným poznaním zo sexuálnej výchovy ako druhé z inej školy.

Zuzana: Áno, no to v podstate platí v prípade celého školstva. Pri vzťahovej a sexuálnej výchove je to však naozaj veľmi individuálne.

Ako by mala takáto výchova v ideálnom prípade vyzerať?

Zuzana: Keď niekto príde prvýkrát do kontaktu so vzťahovou a sexuálnou výchovou, môže mať predsudky. Často počujeme, že sa chceme rozprávať o sexe, o polohách a o vlastných skúsenostiach, no to nie je pravda. 

Chceme deti naučiť znaky zdravého vzťahu, prečo je dôležité poznať svoje telo, ako komunikovať v ambulancii a rôzne iné témy.

Prenesme sa na chvíľu do triedy. Ako vyzerá hodina sexuálnej a vzťahovej výchovy, ktorú vediete vy?

Radka: Keďže táto výchova zahŕňa mnoho tém, väčšinou do školy chodíme na polovicu dňa. Ešte pred hodinou si dotazníkom zistíme, aké znalosti a potreby deti majú. Vopred vieme aj ich vek, podľa toho vyberáme vekovo primeranú tému.

V triede na začiatok nastavíme pravidlá, aby sme mali bezpečné a rešpektujúce prostredie. My ako lektorky nikdy nemôžeme prinášať vlastnú skúsenosť, základ našej profesionality je v tom, že deťom prinášame modelové situácie, na ktorých môžu riešiť nejaké vekovo adekvátne problémy, ktoré sú v téme časté.

Deti počas hodín kladú otázky a v triede máme aj možnosť vhadzovať do krabice anonymné komentáre. Aktivít máme naozaj mnoho, či už je to myšlienková mapa, kde sa napríklad pýtame, čo je súhlas, alebo obľúbená aktivita, ktorú voláme škála. Na jeden koniec triedy umiestnime „áno“ a na druhý koniec „nie“. Deti sa stavajú na škálu podľa toho, ako súhlasia s rôznymi tvrdeniami, a zároveň argumentujú, prečo si to myslia. V rámci tejto aktivity sa okrem iného učia aj to, že zmeniť názor je v poriadku a počúvajú aj rôzne postoje k daným témam. To im pomáha správať sa k sebe navzájom s rešpektom, aj keď nesúhlasia.

Aktivity sa obmieňajú, no základom každého workshopu sú modelové situácie. Hodiny väčšinou uzatvárame tým, že si vyhodnotíme, aké sú možnosti pomoci a podpory v danej téme a kam sa obrátiť na dôveryhodné zdroje informácií.

Na čo sa deti najčastejšie pýtajú?

Zuzana: Deti kladú naozaj úžasné otázky, bolo by krásne, ak by sa takto pýtali aj dospelí. Napríklad sa pýtajú, či je v pohode pozerať porno a či je v poriadku, keď si dajú dve dievčatá pusu. V otázkach sa chcú uistiť, či nerobia niečo nebezpečné alebo nezdravé. Potom sa pýtajú aj špecifické veci, napríklad načo je kondóm, lebo tieto veci niekde započuli a teraz cítia príležitosť, že im na to niekto úprimne odpovie.

Radka: Mne napadla nedávna otázka, či mali aj neandertálci menštruáciu alebo čo mám robiť, keď mám frajera. Sú to naozaj milé a zaujímavé otázky.

Priemerný vek, kedy dieťa vidí porno prvýkrát, je 11 rokov. V tom veku to deti nevnímajú so žiadnym sexuálnym kontextom, práve naopak, zväčša sú zhrozené a je im to nechutné. 

Nedávno ste so skupinou odborníkov a odborníčok pripravovali nové osnovy pre vzťahovú a sexuálnu výchovu na školách, ktorá je súčasťou tzv. kurikulárnej reformy. Čo nové osnovy obsahujú? 

Zuzana: Vzťahovú a sexuálnu výchovu navrhujeme rozdeliť do troch hlavných oblastí: človek a príroda, človek a spoločnosťzdravie a pohyb.

V prvej časti človek a príroda by sme okrem iného chceli mládež naučiť viac o tele, o tom, ako funguje, načo sú jednotlivé orgány, ako sa starať o hygienu a ktoré časti tela sú súkromné a nemá sa ich dotýkať nikto bez súhlasu.

V pokročilejšej časti sa dozvedia o puberte, menštruácii a celkovo o akceptácii vlastného tela. V poslednom cykle z časti človek a príroda sa učí o prevencii pred pohlavne prenosnými infekciami alebo o neželanom tehotenstve. Legálny vek na pohlavný styk je 15 rokov, a preto je dôležité, aby mali informácie, podľa ktorých sa budú v budúcnosti zodpovedne a bezpečne rozhodovať.

Do oblasti človek a spoločnosť patrí napríklad prevencia sexuálneho násilia a obťažovania, súhlas a rešpektovanie nesúhlasu a rozprávame sa aj o základných vedomostiach o vzťahoch a prejavoch náklonnosti. Ďalej ide najmä o podrobnejšiu prevenciu šikanovania, diskriminácie, o mediálnu gramotnosť v kontexte tém sexuality a vzťahov. Dôležitou témou je emocionálna inteligencia, aby mládež vedela napríklad rozoznať vášeň od zamilovanosti.

A do časti zdravie a pohyb patrí zdravý životný štýl, v rámci ktorého hovoríme o strave, pohybe, spánku, pitnom režime a ďalších pilieroch, ktoré sú veľmi dôležité, no rovnako sa venujeme aj duševnému zdraviu.

Táto reforma by mala byť uzavretá na jar.

Ministerstvo školstva malo viaceré výhrady, napríklad k antikoncepcii. Medzi námietkami zaznelo, že deťom nemáme hovoriť, kde si môžu kúpiť kondóm, pričom sú dostupné pri pokladniach v bežných obchodoch. Nemáte občas pocit, že deti už niektoré informácie dávno majú?

Zuzana: Všetka odborná literatúra aktuálne hovorí, že mládež je presexualizovaná. To znamená, že majú informácie a vnemy zo sociálnych sietí, z rôznych videí a filmov, kde sú postavy presexualizované.

V dnešnej dobe je nevyhnutné rozprávať sa s deťmi o vzťahovej a sexuálnej výchove, pretože potrebujeme, aby nad týmito zdrojmi rozmýšľali kriticky. V niečom je to taká „dospelácka“ pohodlná pozícia – keď to nevidíme, tak sa to nedeje. To však nie je pravda.

Radka: Priemerný vek, kedy dieťa vidí porno prvýkrát, je 11 rokov. To je vekovo absolútne neadekvátne. V tom veku to deti nevnímajú so žiadnym sexuálnym kontextom, práve naopak. Sú zväčša zhrozené a je im to nechutné.

Prečítajte si tiež: Kvalitu nášho života zásadne ovplyvňuje, aký vzťah máme sami so sebou

Predpokladám, že zavedenie vekovo primeranej a odbornej vzťahovej a sexuálnej výchovy na školy by prinieslo pozitívne zmeny do celej spoločnosti. 

Zuzana: Svetová zdravotnícka organizácia hovorí, že keď máme kvalitné reprodukčné a sexuálne zdravie, zvyšuje to kvalitu nášho života, a keď, naopak, máme túto oblasť zanedbanú, kvalita života sa nám zníži až o 80 %.

Vzťahová a sexuálna výchova je tiež primárna prevencia voči sexuálnemu a domácemu násiliu. Mali by sme lepšie zdravotnícke služby, menej neželaných tehotenstiev.

Radka: Každý človek má nejaký vzťah, či už je to partnerský, kamarátsky, pracovný, rodinný, alebo vzťah so sebou. Na to, aby sme mali rovné a rešpektujúce vzťahy, potrebujeme nejaké vedomosti, zručnosti a postoje. A to je presne vzťahová a sexuálna výchova.

Vekovo primeraná a kvalitná vzťahová a sexuálna výchova znamená pozitívny dopad na zdravie, bezpečie a rešpekt v celej spoločnosti.

Stalo sa vám niekedy, že ani dospelí nevedeli niečo z tejto oblasti?

Zuzana: Keď máme workshopy pre rodičov, veľmi ich prekvapuje online prostredie a štatistiky o porne. Je pre nich nepredstaviteľné, že tieto čísla hovoria aj o ich deťoch. Pravidelne sa opakuje aj mýtus, že dievčatá nemôžu používať tampóny skôr, než majú prvý sex.

Radka: Viackrát nastalo prekvapenie, že biologicky má ženská anatómia tri otvory, nie dva. Rovnako sa často pýtajú, ako vyzerá klitoris a kde ho nájsť. Mnoho neznáma je aj o menštruačnom cykle. 

Stretávame sa však s otvorenosťou a vôľou pýtať sa. Okrem týchto otázok je pre rodičov zaujímavá téma queer detí – hovoria najmä o strachu, ako okolie prijme ich deti, ak by boli queer. Boja sa diskriminácie.

K pozitívnej zmene v spoločnosti môžeme prispieť aj menšími zmenami, napríklad pri výbere slov. Aké slová by sme nemali používať, ak chceme k téme sexuality pristupovať rešpektujúco? 

Zuzana: Konečne by sme mohli prestať hovoriť sexistické vtipy. Je to naozaj zbytočné a ničí to atmosféru vo všetkých kolektívoch.

Radka: Za mňa je to zľahčovanie násilia a vtipkovanie o súhlase. Prečo je v poriadku, že vrcholoví politici zľahčujú násilie? Dokonca to často ani tematicky nesúvisí s tým, čo hovoria. Pri politickom diskurze sa často sama seba pýtam, kde to žijeme.

Zuzana Bendíková a Radka Mikšík

Zuzana Bendíková je výkonná riaditeľka organizácie InTYMYta a súčasne aj lektorka vzťahovej a sexuálnej výchovy a autorka komiksu Dospej Matere. Radka Mikšík pôsobí v organizácii InTYMYta ako lektorka a venuje sa aj PR, rovnako písala kapitolu Prvýkrát pre Dospej Matere.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Aké slúchadlá si vybrať k smartfónu? Poradíme vám, na čo všetko treba myslieť

Bezdrôtové slúchadlá sú perfektným doplnkom vášho smartfónu pri práci, pri športe aj relaxe.

Slúchadlá boli vždy verným pomocníkom smartfónov, no dnes už získavajú status nevyhnutného doplnku každého inteligentného telefónu. Funkcie a schopnosti bezdrôtových slúchadiel sa neustále rozširujú a čoraz väčší zmysel dávajú aj tým, ktorí cez svoj smartfón hudbu nepočúvajú. 

S novými slúchadlami si užijete pozeranie obľúbeného seriálu či filmu na smartfóne kdekoľvek budete. O to viac, ak máte Netflix v cene vášho O2 Paušálu

Telefonovať bez nutnosti mať smartfón bezprostredne pri sebe, vyťahovať ho z vrecka či kabelky, ovládať hlasového asistenta, prepínať hudbu v playliste alebo sa sústrediť na prácu potlačením hluku okolitého sveta. Kombo slúchadlá + smartfón toho dnes dokáže naozaj veľa, preto sme si pre vás pripravili niekoľko rád, ktoré vám pomôžu vybrať si ideálne slúchadlá pre vaše potreby.

Zvuk nie je jediné kritérium

Vybrať si perfektne vyhovujúce slúchadlá môže byť rovnako zložité ako nájsť dokonalý smartfón. Aj v tomto prípade ide o otázku osobných preferencií a kompromisov. Je však zopár vecí, ktoré by ste pred výberom mali vedieť.

Prirodzene a logicky sa núka, že najdôležitejšou charakteristikou slúchadiel je zvuk. Povedzme si však úprimne, hľadať slúchadlá s hi-fi zvukom ako doplnok k smartfónu je úplne zbytočné. Dokonalý zvuk si totiž najlepšie vychutnáte v pohodlí, keď sa naň sústredíte a máte samotné skladby v dostatočnej kvalite. Obmedzenie kvality pre vás neplatí, ak máte ako súčasť svojho O2 Paušálu predplatné na TIDAL, službu, cez ktorú môžete streamovať hudbu v nekomprimovanom formáte FLAC.

Uniformita má logický dôvod

Samozrejme, rozdiel v kvalite zvuku medzi 30- a 180-eurovými slúchadlami budete počuť, no nebude až taký zásadný. A to aj z toho dôvodu, že výrobcovia dnes vedia veľa vecí vyladiť softvérovo.

Dôvod, prečo sú takmer všetky slúchadlá ladené do prebasovaného zvuku, ktorý dokáže vytiahnuť každý jeden detail skladby, je ten, že takýto zvuk je pomerne univerzálny v mainstreamovej hudbe a najmä funkčný. Cez slúchadlá totiž čoraz viac telefonujeme, ovládame nimi smartfón a počúvame hovorené slovo v podcastoch.

Aj preto pri smartfónových slúchadlách argumentovať v prospech lepšieho zvuku pripojením cez 3,5 mm jack konektor nie je práve presné. Najmä ak máte k dispozícii pripojenie Bluetooth 5.0 a viac. Možnosť použiť kábel na pripojenie slúchadiel k smartfónu sa vám však hodí, ak na smartfóne hráte hry, veľa cestujete, pozeráte filmy, prípadne striháte videá.

Výdrž batérie bezdrôtových slúchadiel na úrovni 6 a viac hodín môže pôsobiť postačujúco, no nie je to vždy tak. Samozrejme, záleží najmä na tom, či aj váš smartfón má ešte možnosť pripojiť slúchadlá cez 3,5 mm jack.

Pri práci nepodceňujte kvalitný mikrofón

Buďme však konkrétnejší. Ste manažér, pre ktorého je smartfón v prvom rade pracovný nástroj? Potom je pre vás dôležité, aby ste mohli mať slúchadlá pohodlne nasadené v ušiach aj celý deň bez toho, aby vás obťažovali.

Presne pre takéto použitie sú vhodné štuple. Či sa rozhodnete pre tie s nožičkou, ako majú napríklad Xiaomi FlipBuds Pro, alebo bez nožičky, ako napríklad Samsung Galaxy Buds2, je len vecou osobnej preferencie.

Dôležité pre vás je, aby mali slúchadlá dostatočne dlhú výdrž batérie na jedno nabitie, prípadne ponúkali puzdro, ktoré ich dokáže nabiť. Ako napríklad Apple AirPods (2022), ktoré vďaka puzdru bez nabíjacieho kábla vydržia okolo 30 hodín počúvania hudby a 24 hodín telefonovania.

Pre podnikateľov, študentov či manažérov je dôležitý parameter ANC, teda aktívne potláčanie okolitého ruchu, čo je veľmi užitočné, keď sa treba sústrediť. Preto sa zamerajte na to, aby výrobca kládol dôraz aj na zapracovanie kvalitných mikrofónov. Užitočnou funkciou je aj schopnosť slúchadiel automaticky sa prepnúť z jedného zariadenia na druhé. Napríklad po príchode do kancelárie zo smartfónu na notebook.

Hľadáte niečo univerzálne?

Nemáte na slúchadlá špeciálne požiadavky? V tom prípade bude výber o niečo jednoduchší a aj lacnejší. Dnes už vyložene zlé a nekvalitné slúchadlá kúpite, len ak sa rozhodne pre nejakú úplne neznámu značku v niektorom z čínskych online marketov. 

Konkurenčný boj je čoraz intenzívnejší, a preto aj známe značky dnes dokážu za pár desiatok eur pripraviť zaujímavú ponuku. Jedným z veľmi milých prekvapení sú nové bezdrôtové slúchadlá O2 pods.

Za skutočne priaznivú cenu ponúkajú výbavu, o ktorej by ste v dostupnej kategórii ani len nesnívali. O2 pods majú dobrý zvuk, na telefonovanie sú priam ideálne. Okrem integrovaného mikrofónu aj pre pohodlné dotykové ovládanie.

Párovanie so zariadením – smartfónom, tabletom alebo notebookom – je viac ako spoľahlivé a rýchle. Prirodzene si slúchadlá rozumejú ako s operačným systémom Android, tak s iOS a aj Windows či MacOS. 

Nabíjacie puzdro sa postará o 20-hodinovú výdrž na jediné nabitie, vybavené je aj technológiou na bezdrôtové nabíjanie. Inak je k dispozícii aj USB-C konektor.

Ak preferujete skôr klasickú konštrukciu slúchadiel a nie „štuple“, zaujímavou voľbou sú bezdrôtové slúchadlá Music Hero s mäkkými náušníkmi, zabudovaným mikrofónom a multifunkčnými tlačidlami na ovládanie hudby a vybavovanie telefonických hovorov.

Sú štuple vhodné pre športovcov?

Napriek tomu, že výrobcovia často tvrdia, že bežné štupľové slúchadlá sú vhodné aj na šport, poobzerajte sa radšej po tých s prívlastkom športové. Líšia sa konštrukciou, na štupľoch sú napríklad malé ramienka, ktoré lepšie držia. Aktívne potláčanie hluku je v tomto prípade skôr zbytočné, možno až nebezpečné. Ak behávate v meste popri ceste, je určite lepšie, ak môžete vnímať svoje okolie.

Pre športovcov nemusí byť vždy ideálne ovládanie dotykom na štupli. Keď máte dotykovú plochu vlhkú od potu, nemusí správne reagovať, preto je praktickejšie ovládanie na šnúrkach na krku. Zaujímavým tipom na športovanie sú napríklad flexibilné a mäkké Sony WIC200.

Pre milovníkov dizajnu

Ak je pre vás dôležitý dizajn a väčšiu dôveru máte skôr k tradičným výrobcom zvukovej techniky, nebojte sa vyskúšať niektorú z overených značiek, ako je napríklad Bang & Olufsen. Aj firmy z hi-fi sveta totiž vidia potenciál v praktických štupľoch.

S dobrými slúchadlami a šikovnými apkami budú tréningy ľahšie. Tréneri a trénerky odporúčajú tieto smart aplikácie

Pravda však je, že aj v prípade smartfónových slúchadiel sa sústredia primárne na zvuk, preto môžu ponúkať o generáciu starší Bluetooth alebo nemajú aktívne potláčanie hluku.

Nie je to však prípad dizajnových SONY LinkBuds, ktorých netradičný dizajn dopĺňajú 12 mm meniče, Bluetooth 5.2 alebo 17,5-hodinová výdrž batérie, samozrejme, v spojení s puzdrom. Nechýbajú ani kodeky SBC a AA.

Ani klasiky nie sú krokom vedľa

Dôvodov, prečo vám nemusia vyhovovať štuple a radšej siahnete po klasických slúchadlách, je veľa a všetky sú legitímne. Aj tu ide o vec osobných preferencií. Klasické slúchadlá sú väčšie, prekryjú ucho, čím môžu do určitej miery suplovať funkciu potláčania hluku a pasívne ucho izolovať od okolitých ruchov a zvukov.

Pre mnohých ľudí sú pohodlnejšie na nosenie, ale nie na dlhé hodiny. S veľkými slúchadlami vám môže byť teplo a sú oproti štupľom ťažšie.

Klasické veľké slúchadlá ocenia skôr hráči, pre ktorých sú dôležité rôzne zvukové kodeky. Samozrejme, spokojnejší budú aj milovníci hudby, keďže pri takýchto slúchadlách sa so zvukom už pracuje inak, dôkazom čoho sú napríklad aj slúchadlá  SONY WHCH510, ktoré okrem kvalitného zvuku ponúkajú výdrž batérie na jedno nabitie 35 hodín.


Bohatú ponuku bezdrôtových slúchadiel na rôzne účely nájdete aj v e-shope O2.


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac