Dezinfekcia našich domovov nikdy nebola dôležitejšia. Tento robot zničí až 99,9 % baktérií a vírusov

ROCKUBOT Pro neumýva, o dezinfekciu domácnosti sa stará prostredníctvom UV-C žiarenia a ultrazvuku.

Skladný, výkonný aj zábavný. Taký je ROCKUBOT Pro, ktorý sa postará o hĺbkovú dezinfekciu vášho domova a prináša aj ďalšie praktické funkcie. Poteší nielen alergikov a nadšencov technológií, ale aj každého, komu záleží na vlastnom zdraví.

Venovať pozornosť starostlivosti o svoje zdravie je dôležité nielen v čase pandémie. Okrem bežných odporúčaní, ku ktorým patrí pravidelný pohyb, vyvážená strava či kvalitný spánok, je dobré nezabúdať ani na priestory, v ktorých trávime čas.

Mikroorganizmy tvoria nevyhnutnú súčasť prostredia a mnohé pomáhajú budovať náš imunitný systém. Časť z nich však pôsobí presne opačne. Dostať vírusy a baktérie pod kontrolu a zamedziť množeniu roztočov, bĺch, vší, ich vajíčok či hníd však nemusí byť až taký problém.

Na výber máte hneď niekoľko možností. Dezinfekciou priestorov a predmetov môžete tráviť dlhé hodiny a na čistiace prostriedky minúť nemalé peniaze alebo sa obrátiť na profesionálov, ktorí sa síce o všetko postarajú, no ukroja aj podstatnú časť z rozpočtu.

Riešením môže byť robotický germicídny žiarič ROCKUBOT Pro od UVC Nation, ktorý si poradí s 99,9 % baktérií a vírusov vrátane koronavírusu Covid-19. Zároveň vás zbaví už spomenutých mikroorganizmov a ich vajíčok, ktoré dokážu potrápiť najmä v domácnostiach so školopovinnými deťmi.

My sme sa na osobného germicídneho robota, ktorý na hĺbkovú dezinfekciu používa UV-C žiarenie a ultrazvuk, pozreli bližšie a zhrnuli dôvody, pre ktoré sa oplatí venovať mu pozornosť.

Ide do hĺbky

Zatiaľ čo bežné dezinfekčné prostriedky čistia to, s čím prídu do fyzického kontaktu, UV-C žiarenie v kombinácii s ultrazvukom preniká až do hĺbky 15 cm. Samozrejme, pri materiáloch, ktoré to umožňujú. Hĺbkovo tak môžete vyčistiť matrace, periny, gauč či dokonca spací vak. Práve predmety s nesúvislým povrchom sú doslova rajom pre mikroorganizmy a zbaviť sa ich môže byť extrémne náročné.

ROCKUBOT Pro však môžete použiť aj na dezinfekciu vodorovných povrchov, napríklad stolov, ale aj techniky vrátane klávesníc a smartfónov. Žiarenie pôsobí na genetický materiál, konkrétne na DNA, RNA a proteíny, nemusíte sa teda báť, že by ste žiarením zariadenia pokazili.

Funguje samostatne

Vlastnosti robota predurčujú najmä na dezinfekciu matracov a pohoviek. Vďaka nadštandardnému inteligentnému navigovaniu dokáže rozpoznať prekážku a obísť ju, vie sa však aj zastaviť na okraji, aby predišiel pádu. To, že naozaj premýšľa, si uvedomíte najmä v momentoch, keď v kritickej situácii spomalí, aby vyhodnotil ďalší postup.

Navigačný systém pracuje dvoma spôsobmi. ROCKUBOT Pro sa po dezinfikovanej ploche môže vybrať po dráhe, ktorá pripomína nekonečné písmeno S, alebo zdanlivo náhodným pohybom. Vďaka kombinácii plánovania trasy tak dokáže sám vydezinfikovať nielen obdĺžnikové či štvorcové plochy, ale aj gauč v tvare písmena L.

To, ako sa zariadenie rozhoduje, sme naplno otestovali už pri prvom použití, keď sme ho položili do rohu postele. Z tohto štartovacieho miesta zvolil robot trasu v tvare nekonečného písmena S. Keď sme ho položili na posteľ voľne, rozhodol sa dezinfikovať náhodným pohybom. Prekvapilo nás, že v oboch prípadoch trvala sterilizácia približne rovnako, v prípade postele s rozmermi 180 × 200 cm približne 35 minút.

Skvelý aj na manuálnu sterilizáciu

ROCKUBOT Pro sa pýši tým, že v porovnaní s konkurenciou má celé UV-C trubice, nielen diódy, ktoré umožňujú pokryť väčšiu plochu a sterilizovať dôslednejšie. Trubice sú umiestnené na vrchnej aj spodnej časti, preto možno žiarič bez problémov použiť aj ako ručný sterilizátor, napríklad ak si chcete po návrate domov vydezinfikovať smartfón.

Aby bola práca s ním čo najjednoduchšia, nechýba šikovná rúčka, ktorá sa stará o pohodlnú manipuláciu. Bez problémov to zvládnete aj vtedy, ak máte menšiu ruku, keďže robot sa dá držať aj ako kabelka.

Pri ručnom sterilizovaní je dobré držať zariadenie približne 2 cm nad dezinfikovaným povrchom, aby sa svetlo dostatočne rozptýlilo do strán, a tak zničilo mikroorganizmy. Plusom je, že takáto dezinfekcia trvá chvíľu.

Šikovný spoločník na cesty

Vďaka nízkej hmotnosti a kompaktným rozmerom je ROCKUBOT Pro dobrým pomocníkom aj pri cestovaní. Môžete ho napríklad použiť pri sterilizácii postele v hotelovej izbe.

Dôvodov, prečo si tento robot zaslúži prívlastok cestovný, je však viac. Dokáže sa totiž pohybovať aj pod perinou a zároveň ju sterilizovať. Vďaka zabudovanému senzoru vie, že je prikrytý, a aktivuje aj trubice na vrchnej časti. Príjemne nás prekvapilo, že robot vie vliezť pod perinu aj sám a nevyhodnotí ju ako prekážku.

Poslúži ako reproduktor, uľahčí telefonovanie

Cestovateľskému prívlastku nahráva aj 5 000 mAh batéria, ktorá sa nabíja USB-C káblom a na jedno nabitie dokáže sterilizovať približne 3 hodiny.

Skúšali sme, ako dlho sa musí zariadenie nabíjať po úplnom vybití, ak potrebujeme napríklad rýchlo vydezinfikovať bežnú manželskú posteľ. Stačí 5 až 6 minút na nabíjačke a svoju prácu spraví perfektne. Pri tomto teste sme mu to však nekomplikovali perinami. Ak by sme chceli dezinfikovať aj tie, nabíjať by sme museli dlhšie.

Batériu môžete využiť aj ako externý zdroj energie. Nabíjať tak viete smartfóny, smart hodinky, menšie tablety, čítačky či navigácie použitím USB-A kábla. Plusom je, že ROCKUBOT Pro dokáže sterilizovať a nabíjať súčasne.

Praktickou vychytávkou sú zabudované reproduktory a technológia Bluetooth, cez ktorú pripojíte napríklad smartfón. Zariadenie tak viete využiť aj ako hands-free alebo externý reproduktor. Telefonovanie je tak maximálne pohodlné a obe strany rozumejú krásne čisto. Kvalita zvuku je dobrá aj pri počúvaní hudby a reproduktory sú prekvapivo hlasné.

Prístroje s UV-C žiarením sa využívajú v nemocniciach alebo laboratóriách, kde sa vyžaduje čo najsterilnejšie prostredie. Spravidla sú však veľké a drahé. ROCKUBOT Pro predstavuje veľmi šikovné a rozumné riešenie. Treba si však uvedomiť, že dezinfikuje všetko, na čo zasvieti, až do vzdialenosti 30 cm. Reaguje na genetický materiál, teda aj na vašu pokožku.

Ak si ním omylom zasvietite na ruku, nič sa vám nestane. Pri dlhšom a pravidelnom ožarovaní by sa však mohlo objaviť začervenanie pokožky. Rovnako môže mať UV-C žiarenie nepriaznivé účinky na oči. So žiaričom preto narábajte rozumne, pred prvým použitím si dôkladne prečítajte návod na použitie a dôsledne ho dodržiavajte.

Kompletnú ponuku dezinfekčných zariadení od UVC Nation nájdete na uvcnation.eu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ako vybrať mobil pre školáka? Máme pre vás 8 tipov

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac