O otužovaní aj kritickom myslení. Vybrali sme 6 kníh do vašej digitálnej knižnice
Špeciálny režim na Huawei P smart 2021 uľaví očiam a dopraje príjemný relax pri podnetnej literatúre.
Zdieľať
19. 2. 2021;Autor: Juraj Recký, Foto: Juraj Recký
Čítanie kultivuje reč, podporuje rozvoj myslenia, poznávacích funkcií, sebavedomie a empatiu. Nevieme, či tieto benefity platia aj pri statusoch a tweetoch, ale pri knihách určite. Vybrali sme preto pre vás 6 kníh, pri ktorých si oddýchnete a zároveň sa niečo naučíte.
Všetky naše tipy sú dostupné ako e-knihy, takže ich môžete mať stále so sebou vo vašom smartfóne. Pri večernom čítaní však dbajte na to, aby ste sa vyhli žiarivému displeju. Vysoký jas a modré svetlo majú výrazný vplyv na kvalitu spánku. Blokujú totiž tvorbu hormónu melatonínu.
Huawei P smart 2021
Fotoaparát: 48 + 8 + 2 + 2 Mpx
Rozlíšenie displeja: 1 080 × 2 400 px
Automatické prepínanie rozlíšenia na 700 × 1 600 px v prípade potreby úspory batérie.
5000 mAh batéria vydrží dva dni aj s malou rezervou.
Vnútorná pamäť: 128 GB
Operačná pamäť: 4 GB
V smartfónoch dnes preto nájdete režimy, ktoré dokážu zobrazenie displeja upraviť tak, aby vám zbytočne nezaťažoval oči a aby sa modré svetlo znížilo na minimum. Čítať knihu v mobile sa môže na prvý pohľad zdať absurdné, ale v moderných smartfónoch s kvalitným veľkým displejom je čítanie príjemné a pohodlné.
Režim e-knihy znižuje záťaž na oči
Obľúbený model Huawei P smart 2021 dokonca ponúka režim e-knihy, ktorý si viete jednoducho zapnúť v nastaveniach v časti Zobrazenie a jas. Štedrý 6,67-palcový displej sa tak prepne do farebného rozhrania, ktoré vám môže pripomínať sépiový filter na fotkách. Odporúčame nekombinovať tento režim s iným nastavením ochrany zraku, mohli by ste o želaný účinok prísť.
Majitelia novších zariadení Huawei môžu využívať aj predinštalovanú appku Knihy, kde režim obrazovky e-ink funguje rovnako ako režim e-knihy, ale iba priamo v aplikácii. Takže keď knihu „odložíte“ a appku vypnete, môže vás nepríjemne ožiariť pôvodné nastavenie displeja.
6 tipov na knihy, od ktorých sa nebude vedieť odtrhnúť
Pamäť Huawei P smart 2021 má dosť miesta na knižnicu s počtom kníh 100-tisíc, ale my sme pre vás vybrali 6 našich obľúbených kníh, ktoré nás bavili čítať aj v mobile.
Cirkadiálny kód Satchin Panda
Ľudské telo má svoj skrytý rytmus, ktorý vypína a zapína určité funkcie, a tie zásadným spôsobom vplývajú na regeneráciu tela a naše zdravie. Tento cirkadiálny rytmus sa do veľkej miery riadi východom a západom slnka. Ak si umelým svetlom, či už lampou alebo displejom, budete deň predlžovať, rytmus narušíte.
Telo sa nebude prepínať do regeneračnej fázy, čo môže mať z dlhodobého hľadiska vplyv na vaše zdravie. Satchin Panda v knihe vysvetľuje, ako si nastaviť deň tak, aby sme rytmus nášho tela podporili a posilnili svoje zdravie.
Ako sa mozog s nami zahráva Albert Moukheiber
Osvojiť si kritické myslenie neznamená, že máme automaticky spochybňovať všetko, čo vidíme, čo čítame alebo o čom sme počuli. Dôvod je jednoduchý. Náš mozog je počas života vystavený odhadom, ilúziám a omylom. V skutočnosti vlastne netušíme, čo je pravda. Máme len svoj pohľad na svet.
Autor knihy sa nám snaží vysvetliť, že kriticky sa máme stavať najmä k nášmu vlastnému pohľadu na svet. Príklady zo života, ktoré sú v knihe uvedené, vás niekedy rozosmejú, inokedy možno dvihnú krvný tlak.
Dizajn regeneratívnych kultúr Daniel Wahl
Napriek tomu, že sme sa o svete dokázali veľa naučiť, je naivné si myslieť, že rozumieme tomu, ako funguje. Daniel Wahl sa v knihe snaží vysvetliť, že vysnívaná istota je len fatamorgána a kontrola sveta je nereálna. Podľa autora je dôvodom kríz, aj tej súčasnej klimatickej, práve mylné presvedčenie, že dokážeme všetko so spôsobom myslenia, ktorý teraz máme.
Kniha nie je len zbierkou kritiky, ale ponúka možné riešenia takmer vo všetkých spoločenských smeroch. Zatiaľ je dostupná v angličtine, ale vydanie slovenského prekladu je v procese.
Myslenie rýchle a pomalé Daniel Kahneman
Očakávané dielo držiteľa Nobelovej ceny za ekonómiu, ktorý sa dlhodobo venuje tradičným modelom rozhodovania. Svoje myšlienky doteraz cielil veľmi presne na ekonomiku, medicínu alebo politiku. Nastal však čas, aby vydal univerzálnu príručku plnú praktických rád, ako a o čom premýšľať.
Pracuje s dvoma systémami, z ktorých prvý je intuitívny, rýchly a emocionálny, druhý je zas pomalý, váhavý a logický. Ak sa ich naučíme rozpoznávať, zásadným spôsobom to ovplyvní naše premýšľanie a správanie.
(Ne)bezpečný internet Tomáš Šalmon
Kniha je sprievodcom svetom internetových hrozieb. Odhaľte falošné súťaže, podvody a útoky na internete, skôr než sa stanete ich obeťami. Osobné informácie, heslá, údaje o platobných kartách či fotografie majú dnes cenu zlata a ich odcudzením vám doslova môžu odcudziť identitu a zničiť život.
Autor problematiku vysvetľuje na reálnych príbehoch obetí a dáva praktické rady, ako sa na internete správať bezpečne.
Metóda Wima Hofa Wim Hof
Ak vám sociálne siete v tejto sezóne nezaplavili fotografie známych, ktorí sa začali otužovať, zázrakom ste sa vyhli obrovskému trendu posledných mesiacov. Je to dobré? Odpoveď vám môže dať najznámejší ľadový muž na svete Wim Hof. Holanďan v knihe prostredníctvom vlastného príbehu predstavuje metódu dýchania a otužovania, vďaka ktorej v šortkách vyšiel na Kilimandžáro alebo bosý vydržal v nádobe s ľadom 120 minút.
Tvrdí, že ak ho budete nasledovať, dostanete pod kontrolu vlastnú fyziológiu. Na rozdiel od iných má Wim Hof v rukách vedecké štúdie z ôsmich rôznych univerzít, ktoré jeho metódy potvrdzujú.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Potlačenie nepríjemných pocitov z práce nevedie k ich riešeniu. Jana Balážová vysvetľuje, ako pristupovať ku konfliktom empaticky voči sebe aj voči okoliu.
Loading...
