Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

5 futbalových zápasov, ktoré by nemali ujsť žiadnemu fajnšmekrovi

Máte radi futbal a premýšľate, ktorý zápas sa oplatí vidieť priamo z horúceho kotla na štadióne?

Považujete sa skutočného futbalového fanúšika a dobrý zápas je pre vás malým sviatkom? Pripravili sme pre vás výber duelov, ktoré by ste pre ich nezameniteľnú atmosféru určite mali zažiť.

Doprajte si výnimočné futbalové zážitky po celom svete s cestovnou kanceláriou FutbalTour.sk.

Súboje odvekých rivalov a desaťtisíce fanúšikov, ktorých skandovanie sa nesie nielen štadiónom, budú zážitkom, na ktorých len tak nezabudnete.

1. Manchester United vs. Liverpool

V mnohých krajinách je futbal doslova náboženstvom, no na Britských ostrovoch je to ešte o level vyššie, preto na prvé miesto vyberáme anglické derby. Ak by mal futbal ako hra rodný list, miesto narodenia by určite bolo v Anglicku. Obrovská futbalová tradícia tu víkend čo víkend definuje životný štýl miliónov domácich.

Keď ale proti sebe nastúpia hráči Liverpoolu a Manchestru United, zastaví sa čas. Žiadne iné kluby totiž v krajine nenazbierali viac ligových titulov a nedali národnému tímu viac kľúčových hráčov. Rivalita iba 50 km vzdialených metropol severozápadného Anglicka je navyše podčiarknutá aj odvekým ekonomickým súperením. Kedysi slávny prístav v Liverpoole je v súčasnosti už iba spomienkou na rozmach v 19. storočí, dnešnú nadvládu mimo ihriska potvrdzuje priemyselný Manchester.

V deň duelu sú obe mestá na nohách. Tisícky domácich, ale aj zahraničných fanúšikov smerujú na štadión a atmosféra začína hustnúť. Ak ste na podobnom zápase prvý raz, doslova vás paralyzuje. To, čo sa odohráva počas zápasu na ihrisku a na tribúnach, je nápor na všetky zmysly, aký dokáže ponúknuť iba anglický futbal. A či vyhrá jedno alebo druhé mužstvo, verní fanúšikovia svojho obľúbenca len tak nezmenia. O týždeň je tu predsa nový zápas.

2. Real Madrid vs. FC Barcelona

V 20. storočí sa futbalová verejnosť nedokázala dohodnúť, či je lepší Maradona, alebo Pelé a v 21. storočí máme podobnú dilemu. Genialita Cristiana Ronalda a Lea Messiho totiž priniesla slávnemu El Clásicu, teda súboju klubov Real Madrid a FC Barcelona novú dimenziu. Obaja velikáni majú po tridsiatke a ak ich chcete vo vzájomnom súboji sledovať naživo, neváhajte, príležitostí už veľa nebude.

Vzťah kráľovského Madridu a katalánskej Barcelony je dokonalý príklad kultúrnej, politickej a športovej rivality. Hovorí sa, že každé El Clásico trvá dva týždne. Už sedem dní pred zápasom sa doslova všade diskutuje, ako bude zápas prebiehať, kto je favorit či koľko padne gólov. A rovnako dlhý čas je potrebný na hodnotenie zápasov plných emócií, ktoré sa uskutočnia na 100-tisícovom štadióne Camp Nou alebo v 85-tisícovom futbalovom stánku Santiago Bernabeu.

Iba zopár ráz v histórii sa stalo, že hráč jedného či druhého mužstva prestúpil priamo ku konkurentovi. Ide totiž o hriech, ktorý sa len tak neodpúšťa a fanúšikovia ho hráčovi na ihrisku súpera vždy pripomínajú počas celého zápasu. Rovnako sa iba párkrát stalo, že by domáci fanúšikovia vytlieskali hosťujúceho hráča. Keď takýto moment nastane, viete, že sledujete zápas, ktorý sa odohrá len raz za 10 či 20 rokov.

3. AC Miláno vs. Inter Miláno

Poslednou z veľkých líg na starom kontinente, kde sa na štadiónoch fandí „po starom“, je talianska Serie A. Nenapodobiteľnú atmosféru dodávajú zápasom na Apeninskom polostrove Tiffosi, teda talianski fanúšikovia. Počas 90 minút sa na ihrisku vystriedajú všetky druhy emócií, radosť aj slzy. Tribúnam kraľujú futbalový ultras s grandióznymi choreografiami, neúnavne vlajúcimi vlajkami a efektnou pyrošou.

Keď sa budete rozhodovať, ktorý zo zápasov navštíviť, určite neprehliadnite Derby della Madonnina, teda súboj milánskych tímov AC a Inter. Susedia z mesta módy sa roky delili o majstrovské tituly, pri súčasnom výsledkovom útlme im zostalo iba zdieľanie rovnakého štadióna. Hrdosť hráčov a oddanosť fanúšikov stále radí bitku o Miláno k najväčším futbalovým zápasom, ktoré môžete v Európe zažiť. Poraziť rivala v zápase a v konečnej tabuľke súťaže je po ligovom triumfe druhý najdôležitejší ukazovateľ úspešnosti sezóny.

Hlboko veriaci Taliani sa nikdy neprestanú modliť aj k hráčom a trénerom milovaného mužstva. Ak chcete sledovať náboženstvo menom futbal naživo, určite vycestujte do Talianska.

4. Fenerbahce vs. Besiktas

Nevídané, neslýchané a pre našinca neuveriteľné. Ak ste už z klasických derby zápasov videli všetky, odporúčame vybrať sa do Turecka. V Istanbule pôsobí hneď niekoľko veľkoklubov a nech sa v zápase stretne akákoľvek dvojica, bude tam určite poriadne horúco.

Keď zástupcovia Guinessovej knihy rekordov zisťovali, ktorí fanúšikovia vládnu svojimi hlasivkami tribúnam, hlukomer označil za víťazov práve priaznivcov tureckého klubu Besiktas. Pre horkokrvných fanúšikov tímov Fenerbahce či Galatasaray by takáto informácia postačila na to, aby sa snažili ešte viac si vykričať svoje hrdlá a prispieť tak k porazeniu súpera. Oddanosť a neobmedzená podpora fanúšikov sú pre turecké kluby naozaj príznačné a kým sa bude hrať futbal, budú istanbulské štadióny najhlučnejšie v Európe.

Elektrizujúcu atmosféru futbalových zápasov v Turecku perfektne dopĺňa množstvo ďalších možností, ktoré mesto na dvoch kontinentoch ponúka. Na oboch stranách Bosporskej úžiny čakajú architektonické klenoty, slávne trhy s jedlom či oblečením a skutočné zážitky pre chuťové poháriky v tradičných reštauráciách.

5. Boca Juniors vs. River Plate

Ideme do finále, respektíve do Južnej Ameriky. Viac ako 100-ročná rivalita medzi robotníckou triedou a vyššou vrstvou, tak možno charakterizovať odveký súboj medzi argentínskymi klubmi Boca Juniors a River Plate. Superclásico je zápas, ktorý jednoducho treba zažiť.

Pre našinca je výsledok zrejme druhoradý, zápas si vás ale určite získa neuveriteľnou fanúšikovskou vášňou, ktorá sprevádza súboj nielen počas zápasu, ale aj dlho pred výkopom a niekoľko dní po ňom. Život v krajine sa počas zápasu zastaví a tí najšťastnejší sledujú zápas priamo na štadióne.

Výlet do Južnej Ameriky je nesporne aj zaujímavá cestovateľská výzva. Ak už sa na toto dobrodružstvo dáte, odporúčame predĺžiť si pobyt a spoznať zaujímavé miesta nielen v Argentíne, ale aj susednej Brazílii či Uruguaji. Garantujeme zážitok na celý život.

Máte chuť zažiť výnimočný futbalový zápas na vlastnej koži alebo chcete urobiť radosť svojmu blízkemu, ktorý po podobnom zážitku dlho túži? Lístky na futbalové zápasy po celom svete aj organizované zájazdy za športovým dobrodružstvom ponúka cestovná kancelária FutbalTour.sk.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

  • prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
  • čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
  • kedy sa oplatí riskovať úspory, 
  • ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
  • ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
  • a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“. 

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada. 

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť? 

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo. 

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky. 

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo. 

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala. 

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa. 

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok. 

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave. 

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak. 

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci. 

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.


Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.