Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Jeho tvorba pôsobí ako recesia, no práve preto prilákal k čítaniu nespočetné množstvo detí na celom Slovensku.

Kus dieťaťa, ktoré v sebe stále má, mu vidieť aj v očiach. Pomedzi neuveriteľné príbehy svojich knižných postáv hovorí o slobode, ktorú mu dala abstinencia. Abstinuje už 19 rokov a podľa neho sú to jeho najlepšie roky. Rozhovor robíme po jeho vystúpení v jednom z bratislavských parkov, kde sa na jeho knižných príbehoch, ktoré dopĺňa hudbou a zábavnou šou, smejú nielen deti, ale aj dospelí.

Aj obyčajná pochvala dokáže v deťoch prebudiť obrovskú silu. Frederik a Beáta tak pristupujú k vzdelávaniu v Zebra kluboch

V rozhovore s Braňom Jobusom sa dočítate:

  • čo funguje na pozornosť detí, 
  • ako ich motivovať čítať knihy,
  • prečo s nimi rozoberať aj náročné témy, napríklad alkoholizmus,
  • čo majú spoločné sociálne siete a „šenky“   
  • a ako v sebe vieme objaviť kus dieťaťa.

Knihy pre deti píšete už 19 rokov, robíte k nim aj besedy, ročne aj niekoľko stoviek. Aké sú deti publikum?

Mám obrovskú výhodu, pretože na každej takejto akcii aj spievam. Ak aj deti nemajú šajnu o mojej knižnej tvorbe, tak sa to vždy zvrhne na koncert a skončí sa to dobre. Veľa besedujeme na školách, takže veľa záleží aj na učiteľkách.

Koľkokrát pozerám ako puk, ako sú deti na mňa pripravené, čo všetko majú prečítané a ako sú o mojom živote informované, pretože pani učiteľky to s nimi v škole riešia.

Ročne mám asi 250 akcií a na všetky volajú mňa, ja sa nikde neponúkam. A ak ma deti aj nepoznajú, len pozerajú, aj tak sa bavia. Hudba má svoju silu.

Vnímate, že sa pozornosť detí vplyvom smartfónov alebo sociálnych sietí v poslednej dobe zmenila?

Z môjho pohľadu by toto hodnotenie nebolo korektné, lebo ja zo všetkého robím šou – spievam, vyťahujem napríklad rýľ, na ktorom hrám. Sú to bonusy, ktoré druhí spisovatelia nemajú.

Dôležitosť by som však neprikladal digitálnym technológiám, ale zase pani učiteľkám. Poviem príklad: vystupovanie v škôlkach je náročnejšie, pretože tie deti ešte nevedia čítať. Nedávno som bol však v jednej materskej škole, tam mali deti všetko načítané od pedagógov a prevýšili tak aj niektoré základné školy. Tým chcem poukázať, že učiteľ zohráva naozaj dôležitú rolu a je „vácej“ ako táto digitálna doba a sociálne siete či hry.

Áno, deti môžu byť nepozorné a aj jedno dieťa vie znepríjemniť besedu a náladu celej triede. Ja mám však výhodu, lebo nie som učiteľ, mám mikrofón a viem trošku ten hlasíček aj zvýšiť. Väčšinou na to, že dieťa nedáva pozor, upozorním vtipom.

Alebo prepnem na úplne inú tému a opýtam sa, čím by chcel alebo chcela byť, keď bude veľký alebo veľká.

A o čom deti snívajú, kým sa chcú stať?

Ony povedia hocičo. Ja sa im len snažím ukázať, že všetko je reálne. Hovorím im svoj príbeh, ako som osemročný písal prvú knižočku a dodnes ju mám schovanú na pamiatku. Sníval som o tom celý život.

Moje knižky vyzerajú ako recesia, ale ja si v nich žmýkam srdce a svoje pocity.

A presne toto hovorím aj deťom: „Vidíš, keď som bol malý ako ty, keď som mal dvanásť, už som mal hudobnú skupinu a sníval som, ako ísť do sveta. Chcel som, aby mi vychádzali platne a cédečká. A to bolo ešte pred rokom 1989. Robiť bláznivé knižky či hudbu vtedy pripadalo bežnému človeku nepredstaviteľné a nemožné.“ Takto sa im snažím vysvetliť, že aj napriek prekážkam sa to dá.

Kde ste na to zobrali odvahu vy?

Odvahu som nabral, až keď som sa oslobodil a začal som abstinovať – až vtedy som sa odhodlal otvoriť svoje vnútro cudzím ľuďom. Moje knižky vyzerajú ako „sranda“ a recesia, ale ja si v nich žmýkam srdce a svoje pocity. Keď som pil, hanbil som sa za seba a nemal som prirodzenú sebadôveru. A to hovorím aj deťom.

Akú úlohu zohrávajú v plnení detských snov dospelí?

Určite ich treba podporovať a pomáhať im. Ak chcú hrať na bicie, treba ich zobrať do hudobnej školy. Aj ich baví kresliť, nech kreslia. Mali by si však slobodne vybrať a nemali by sme im prikazovať, čo majú robiť, akým smerom sa vybrať.

Aj keď má dieťa tieto možnosti, môže sa kadečo stať. Počítače, internet a hry sú veľkými ťahúňmi. Keď sa dieťa do toho dostane, môže stratiť záujem o iné veci. My sme také niečo nemali, ale my sme mali zas „šenky“. Ale ono to je vlastne to isté.

Na besedách rozprávate aj o ťažkých témach, napríklad o spomínanom alkoholizme. Ako k tomu pristupujete, aby to deti chápali aj ich to bavilo?

Základom je spontánnosť. Nikdy som nesedel nad scenárom a nerozmýšľal, čo budem hovoriť. To je jednoducho život. Všetko, čo počujete na besedách alebo na mojich koncertoch, vzniklo niekoľkoročným obrusovaním a tým, že som vždy trepol nejakú inakšiu hlúposť.

Keď je človek mladší, závislosť vzniká oveľa rýchlejšie. Ak si dieťa dá len párkrát, už je namotané.

V podstate, keby ste išli zajtra na moju besedu, tak môže byť rovnaká ako tá dnešná. Nie je to ale tým, že to mám niekde napísané, skôr sa to rokmi na seba ukladalo počas množstva koncertov a besied. Nepíšem to ako divadelnú hru s cieľom upútať. Ja odovzdám informáciu a mám čisté svedomie, lebo ak to zasiahne aspoň jedno dieťa z tisícky a zmení mu to život, tak to stálo za to.

Osvetu proti pitiu alkoholu, prípadne iným omamným látkam, nerobíte len vy, no napriek tomu mnohí tínedžeri po alkohole či drogách stále siahajú.

Ja som bol ako dieťa veľmi vysoký, taký vyrastený. Keď som mal dvanásť, vyzeral som na sedemnásť, a tak som nemal problém kúpiť si alkohol. A zážitok z akejkoľvek drogy, nielen z alkoholu, je pre detské telíčko veľmi intenzívny – je jasné, že ide o okamžitý zásah.

Závislosť u dospelého človeka nevznikne tak rýchlo ako u detí. Preto je napríklad v USA povolený alkohol až od 21 rokov, nie od 18 ako u nás. Keď je človek mladší, závislosť vzniká oveľa rýchlejšie, a keď si dieťa dá len párkrát, už je namotané.

Pred chvíľou tu bola redaktorka z iného média a pýtala sa, či deti ešte čítajú. Povedali ste, že menej. Ako ich motivovať alebo ako budete motivovať svojho syna?

Zase je to o slobode, ktorú tu často spomínam. My sme v škole čítali knihy nasilu, to nie je dobrá stratégia. Moje knihy sú také bláznivé, že sa mi už veľakrát stalo, že mi volala nejaká matka, ktorej dieťa nikdy nečítalo knihy, no začalo práve po prečítaní tej mojej.

Dieťa zistilo, že v knihe je aj zábava, aj recesia a že z toho nemusí robiť čitateľský denník alebo niečo podobné. Dôležitý je preto prvý kontakt a niekto, kto deti na čítanie navedie, buď rodičia, alebo učitelia. 

Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, je veľmi dôležité. Vidím to aj v divadle, keď napríklad hráme operu Muflón Ancijáš, chodia aj 5-ročné deti. A ja zas len čumím ako puk.

Vaše knihy sú plné hravosti, rovnako aj vystúpenia, ako keby ste si stále zachovávali v sebe kúsok dieťaťa. Máte to tak asi aj v bežnom živote – hovorili ste o tom, ako so svojím bratom vždy na Vianoce vykopete panáčika z Človeče, nehnevaj sa, ktorého ste zakopali ešte ako deti. Máte recept, ako si v sebe stále zachovať dieťa?

Áno, vykopeme panáčika, zaželáme si niečo a zas ho na rok zakopeme.

Ak chcete byť zase dieťaťom, príďte na Vrbovské vetry. My tam máme napríklad preteky na hojdacích koňoch alebo máme streľbu z poplašnej pištole, alebo sa hráme na formulu ako malé deti. Alebo chodíme loviť krokodíla.

Je to úplná hlúposť, no takýchto aktivít tam máme veľa. Spomeniem ešte naše Medzinárodné vedecké sympózium. Máme „kecpult“ a každý má nejakú tému – takto sme vyriešili aj celosvetový hlad. Jednoducho sme povedali, že dáme ľuďom najesť.

My sme s bratom neprešli do dospelosti ako bežní ľudia, nás to nezošrotovalo. Ostali sme sa ďalej hrať. Podľa mňa by sa tak mohli hrať aj ostatní dospeláci, ale nie sú natoľko slobodní alebo nemajú takú odvahu, aby sa išli zosmiešniť. Mne to nerobí nič. Pre mňa je podstatná radosť z tej aktivity a hotovo.

Happytarián Aleš Bednařík: Ľudia, ktorí si zo seba vedia urobiť srandu, majú spokojnejší život

Čo pre vás znamenajú deti?

Poviem absolútnu pravdu – nesmrteľnosť. Keď máš deti, ľahšie sa ti bude odchádzať z tohto sveta, lebo ty tu ostávaš aj tak. To je z môjho pohľadu nesmrteľnosť.

Nie však v takom zmysle, že teraz majme deti len kvôli tomu, aby sme boli nesmrteľní. Ide o to, že deťom odovzdáš kus seba – aj to dobré, aj to zlé. Ľudia môžu mať neviemaký pestrý život, môžu cestovať, chodiť za kultúrou a podobne, ale to dieťa prináša takú obrovskú radosť a pestrosť ako nič iné na svete. Aj keď je to svojím spôsobom náročné, je to skratka k šťastiu.

Máte troch synov. Dvaja vás ešte zažili ako závislého od alkoholu, ten najmladší nie. Vidíte tam rozdiely vo výchove?

Pri najstaršom si pamätám, že keď bol malý, tak som sa vedel rýchlejšie vytočiť. Pri prostrednom som už prestával piť, tak si nepamätám ani na situáciu, že by som na neho zvrieskol, tam sa to veľmi zlepšilo.

Teraz, keď už som o 20 rokov starší a mám tretieho syna, ktorý má teraz štyri roky, tak sa občas prichytím, že som nervóznejší. Bolo to najmä počas pandémie, keď sme boli zavretí doma. Nikdy to ale nebolo nič extra, skôr tak vnútorne som to prežíval. Tá emócia lásky a radosti, ktorú dieťa prináša, bola a je sústavná.

Vždy pôsobíte ako veľmi pozitívne naladený človek, z ktorého ani trochu necítiť nespokojnosť a negativitu.

To je sloboda. Tých 19 rokov abstinencie, a teda slobody, si ma tak namotalo, že porovnávať život predtým a teraz, to je obrovský rozdiel. Je však dehonestujúce hovoriť pred blízkymi, že keď som pil, nestálo to za to.

Práve naopak, veď sa mi narodili deti a to sú dôležité veci. Život nebol vtedy márny, no čo sa týka jeho kvality, tak to, ako sa dokážem teraz tešiť a prežívať veci, je neporovnateľné. Sloboda je pre mňa najsilnejšia droga na svete.

Braňo Jobus

Braňo je multifunkčný umelec, o čom svedčí aj množstvo aktivít, ktorým sa venuje. Ako spisovateľovi mu tento rok vyjde už v poradí 23. kniha pre deti. Jeho tvorba sa vyznačuje hravosťou a nezvyčajným humorom. Popri písaní stíha s knihami cestovať po celom Slovensku na školy, kde počas literárno-hudobných pásiem hovorí aj o slobode, ktorú nadobudol abstinenciou. Je spoluautorom opery v SND Muflón Ancijáš. Okrem toho každý rok organizuje festival Vrbovské vetry, no organizuje aj rodinný festival Huncútko. Pôsobí vo viacerých kapelách, akými sú Vrbovskí víťazi, Karpatské chrbáty a Abusus.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Čím viac na dieťa pôsobí mobil, tým intenzívnejšie ovplyvní jeho formovanie. Výchovná poradkyňa Martina Vagačová radí, ako nestratiť puto, aj keď nám ho prerušujú technológie

S technologickým pokrokom môže deťom chýbať dostatočné množstvo kontaktu aj dotykov.

Smartfóny sú neoddeliteľnou súčasťou našich životov a zásadne menia naše vnímanie sveta. Kým staršie generácie sa ich museli naučiť používať, deti si bez nich nevedia predstaviť deň. S výchovnou poradkyňou Martinou Vagačovou sme sa preto rozprávali o tom, ako nastaviť deťom hranice v digitálnej dobe, ako ich ochrániť pred možnými hrozbami a zároveň nestratiť to najdôležitejšie – vzácny a krehký vzťah rodiča s dieťaťom.

Odborník na digitálnu bezpečnosť: Čo raz napíšete či pošlete online, je navždy

V rozhovore Martinou Vagačovou, ktorá sa venuje technike efektívneho rodičovstva, sa dozviete aj to:

  • ako smartfóny zmenili nielen naše bežné fungovanie a výchovu detí,
  • prečo by deti do 3 rokov vôbec nemali mať mobil vo svojej blízkosti, 
  • kedy je vhodný čas kúpiť dieťaťu vlastný telefón, 
  • ako sebahodnota a výchova vplývajú na správanie dieťaťa na sociálnych sieťach,
  • a nájdete aj mnoho modelových situácií, ktoré rodičom napovedia, ako sa zachovať v konkrétnych prípadoch.

Čo sa s nami deje, ak používame smartfóny nekontrolovane?

Smartfóny sú naša platforma na všetko – máme v nich noviny, cestovné poriadky, kontakt so známymi aj so svetom. Nadobúdame pri nich pocit, že toho dostávame veľa a zadarmo, no platíme naším duševným zdravím, lebo telefóny nám zaťažujú mozog. Niektorí si to už, našťastie, uvedomujú a na čas si napríklad odinštalujú sociálne siete, lebo je toho už na nich veľa.

Mnohí však stále nevedia narábať s „online“ kritikou – je pre nich veľmi silné a bolestivé, keď dostanú negatívny komentár či nedostanú lajk. To prostredie má na nás veľký vplyv, aj keď v tom sme vedome.

Do akej miery ovplyvňujú telefóny, v ktorých máme dnes všetko, rodičov a výchovu?

S digitálnym svetom prišla doba, keď deti vedomostne predbiehajú svojich rodičov. Intuitívne vedia používať technológie, kým rodičom to nie je tak prirodzene jasné.

Vďaka nim však máme prístup k množstvu kultúrnej inšpirácie, diverzity a chápania sveta. No na druhej strane aplikácie či hry sú cielene robené tak, aby ich používaním vznikala potreba.

Napríklad, ak dieťaťu vypnem hru, treba rátať so silnou emočnou odpoveďou a rodič sa musí naučiť, ako to zvládať. Rodičia to majú náročné aj v tom, že nechcú, aby ich dieťa bolo vyčlenené z kolektívu len preto, že ešte nemá telefón.

A ďalším obrovským negatívom je, samozrejme, strata pozornosti spôsobená rýchlym skrolovaním na obrazovke telefónu. Platí, že čím viac na dieťa pôsobí mobil, tým viac ovplyvní jeho formovanie – lebo smartfón je pre jeho rozvíjajúci sa mozog príliš intenzívny.

Často vidím rodičov, ako pozerajú do mobilu, tlačiac kočíky, prípadne na ihriskách, čo môže byť nebezpečné. Iní používajú mobil ako pomôcku, aby sa dieťa najedlo, oblieklo, aby ho prebalili.

V digitálnej dobe máme, paradoxne, oveľa viac času na deti, ako mali rodičia predtým, lebo ich život bol omnoho komplikovanejší. My sme sa však zapratali rýchlo dostupnými informáciami a orientujeme sa na výkon. Štúdie ukazujú, že s technologickým pokrokom, nielen v smartfónoch, ale celkovo v technologických pomôckach môžu byť deti podvyživené už len tým, že nemajú dotyk či také množstvo kontaktu, aké by potrebovali.

Tak poďme rovno na jedno z náročných rodičovských rozhodnutí. Kedy je vhodné a bezpečné dať dieťaťu telefón?

Deti do 3 rokov vôbec mobil nepotrebujú. Má to na ne naozaj negatívny vplyv, potrebujú počuť ľudský hlas a vnímať dotyk, lebo sa učia cez spojenie – cez vzťah a pozornosť. Vedomie, ktoré o sebe majú, sa odvíja od toho, ako im rodičia odpovedajú. Keď im rodičia dajú mobil, prestanú ich vnímať.

Je to akoby strata kontaktu s prirodzeným rytmom života. Berieme tým dieťaťu možnosť si uvedomovať, že žije. Malé dieťa si medzi kŕmeniami dokáže samo uvedomiť, že je hladné, keď vydá signál plačom a dostane jesť. A zje len toľko, koľko potrebuje. Ak mu však dáme mobil, dieťa sa odpája od seba, nevníma svoje telo cez zmysly, upiera pozornosť inam. A to už je problém.

Rovnaký čas, počas ktorého používame mobil, by sme mali mať aj na vyčistenie a vytriedenie informácií – inak vyvíjame na mozog tlak. Jeho výživou sú vzťahy, kontakt jedna k jednej alebo pobyt vonku.

No nie je to len o smartfónoch, mnohým nám doma „beží“ nonstop ako podmaz televízia či rádio, a tak deti neustále vnímajú pasívne stimuly, ktoré by do 3 rokov vôbec nemali prijímať. Ich mozog sa k tomu utieka, sťažujeme im možnosť sústrediť sa.

Deti staršie ako 3 roky už môžu prijímať aj nejaké podnety cez technológie?

Všetko, čo malé dieťa potrebuje pre svoj život, má v hlave. V minulosti sa deti všetko učili od rodičov či z kníh. Najskôr musíme deťom pomôcť vytvoriť základ – motorické zručnosti a reč, aby vôbec mohli technológie používať.

Deťom do 6 rokov sa rapídne vyvíja mozog, nastavujú sa v ňom základné presvedčenia o živote, učia sa, ako svet funguje. V tom čase sú pre ne digitálne stimuly stále nevhodným vplyvom.

Samozrejme, je v poriadku dať dieťaťu pozrieť rozprávku, ale nedávala by som mu ju pozerať na mobile. Pri malých deťoch je taktiež dôležité, že počas používania technológií na ne dohliadame.

A čo staršie deti a potreba mobilu prichádzajúca s nástupom do školy?

Rodičia často tvrdia, že dávajú deťom telefón kvôli bezpečnosti. Alternatívnou k mobilom sú však detské smart hodinky, ktoré bezpečnostný účel spĺňajú lepšie ako telefón. My si totiž neuvedomujeme, že s mobilom dávame k dieťaťu prístup aj cudzím osobám.

Pretože mozog sa vyvíja, odporúča sa dať dieťaťu vlastný mobil až medzi 12. a 14. rokom. Približne od desiatich rokov sa mozog dostáva do štádia, v ktorom už chápe, že druhí rozmýšľajú inak. Dieťa si zrazu uvedomí potrebu obhájiť svoju pozíciu v kolektíve. V rovnakom období prichádza aj šikana, často veľmi nenápadne, v spoločných četovacích skupinách.

Rozumiem, že je veľmi ťažké nedať do desiatich rokov dieťaťu mobil, lebo v tomto období ho väčšina detí už má, ale je to úplne zbytočné. Zachytila som návrh zákona z ministerstva školstva o zákaze mobilov na školách, čo je podľa mňa veľmi dobre. Deti sa naozaj musia učiť sociálnemu kontaktu, ktorý im chýba, keď chytia do rúk telefóny.

Ešte predtým, ako dáte dieťaťu do ruky smartfón
Tipy pre rodičov od Martiny Vagačovej

Keď už sa rodič rozhodne dať dieťaťu mobil, musí si byť istý, že dieťa rozumie, čo všetko sa tam deje.

  • Treba dieťaťu vysvetliť, ako to funguje, s kým môže komunikovať a že vám má povedať, ak ho kontaktuje ktokoľvek cudzí.
  • Dohodnite sa, že si raz za týždeň spoločne prejdete sociálne siete. 
  • Vysvetlite mu prejavy kyberšikany aj nástrahy zdieľania osobných a intímnych informácií či fotografií. Ale naučte ho aj vedieť sa za seba postaviť a vyjadriť slušne svoj názor.
  • Naučte ho, že v online priestore máme „dotyk“ verbálny, že ide cez slová. Obrázky a reč, ktoré používame na sociálnych sieťach, majú byť rešpektujúce a úctivé. Môžeme si hovoriť vtipy aj posielať emotikony, ale nič, čo nechcem, aby prišlo mne, nebudem posielať ani druhej strane.
  • Naučme deti, že to, čo by sme nepovedali druhému priamo do očí, nemá byť ani v písomnej komunikácii. Učme ich pravidlá bezpečného, rešpektujúceho, poctivého a slušného správania.

Predpokladám, že väčšina rodičov sa obáva najmä toho, že ich dieťa bude terčom kyberšikany.

S dieťaťom by sme mali viesť diskusiu – a ešte predtým, ako sa niečo také vôbec môže začať. Napríklad: „Fúha, počúvaj ma, ja by som sa rozplakala, keby mi toto niekto napísal. Tebe to nič nerobí? Ty to ako zvládaš?“

Deti sa v rovesníckej skupine prispôsobujú ostatným a sú naozaj úplne iné ako my – aj ich komunikácia má inú významnosť. Ako rodičia sa to potrebujeme od nich učiť, mali by sme teda prejavovať úprimný záujem. Ak zažíva dieťa niečo ťažké a máme s ním naozaj dôverný vzťah, tak nám to povie. V nižšom veku sa zdôverí, lebo má strach a je mu to nepríjemné.

Na druhej strane je náročné si pripustiť, že aj moje dieťa môže šikanovať tie ostatné. Ako sa zachovať v takejto situácii?

Stáva sa to často. Ak sa deje niečo, čo rieši nebodaj už aj škola či aspoň učiteľka v triede, môžete povedať: „No počúvaj ma, dostala som takú správu od učiteľky, že toto sa deje a že ty si spravil/spravila toto. Prosím ťa, ja viem, že takto to vníma pani učiteľka, ale ja tomu nerozumiem, pretože viem, že ty cielene neubližuješ. Ja ťa poznám ako jemnú/jemného, láskavú/láskavého. Muselo to byť niečo veľmi silné, že toto robíš. Čo sa deje?“ Ponúknite deťom pomoc či možnosť sa z toho vyrozprávať.

V tomto momente má rodič väčšinou veľmi veľký problém, lebo začne svoju frustráciu, strach, obavy nakladať na dieťa, ono sa však okamžite stiahne a už sa o tom nechce rozprávať. Rodič má s dieťaťom kľúčový vzťah, podľa neho sa orientuje, čo je v živote správne. 

Prednášky teda zrejme fungovať nebudú.

Prednáškam o správnosti a nesprávnosti činov dieťaťa by sme sa mali úplne vyhnúť. Ak má dieťa pocit, že mu nerozumiem ani ja ako jeho najbližšia osoba, tak nemám šancu ho v tomto veku previesť touto komplikáciou.

Nie spôsobom, že mu budem hovoriť, ako to má robiť, ale naozaj ho vydržím počúvať. Rodič musí byť pripravený spracovať svoje emócie. Priznať si, že je to môj vlastný problém, keď mi to pripomína detstvo. Moje dieťa má inú tému a ja mu chcem pomôcť ju odkryť a vyriešiť, ale cez jeho súkromnú logiku a vedomie. Ak máme takýto vzťah s dieťaťom, tak sa naozaj príde zdôveriť či poradiť.

Niektorí rodičia môžu smartfóny deťom striktne zakazovať, možno aby ich ochránili pred negatívami internetu. No na druhej strane sami telefón denne používajú a dieťa to vidí. Nie je to pre dieťa mätúce? A predsa bez telefónov dnes už nevieme fungovať.

Keď som takýto striktný rodič, musím mať aj na seba rovnaké nároky. Keď dieťa nevidí moje záujmy, len to, že sa starám o rodinu a pracujem s mobilom, nemá dobrý príklad. Rodič si musí uvedomiť, koľko na mobile trávi času, a nastaviť pravidlá, ktoré platia pre všetkých. 

Neuvedomujeme si, že keď dáme dieťaťu mobil, dávame aj cudzím osobám prístup k dieťaťu.

Samozrejme, že rodič môže tráviť viac času na mobile ako dieťa, jeho mozog už je vyvinutý. To je veľmi dôležitý rozdiel, pretože si v tejto fáze vytvárame návyky inak. Napríklad moja generácia je na Facebooku, kde máme priateľstvá vytvorené len s tými, s ktorými sa poznáme. Dnešné deti už inklinujú viac k „otvoreným“ sociálnym sieťam. Je preto dôležité, aby sme si ako rodičia uvedomili, ako žijeme, a nastavili všeobecné pravidlá tak, aby ich spĺňali všetci.

Napríklad?

Môžete si doma určiť zóny, kde mobily nepoužívame – pri jedle, keď sa s niekým rozprávame, v spálni alebo hodinu pred spaním. Môžete si tiež zaužívať pravidlo, že keď zazvoní mobil, nemusíte v určitých situáciách, napríklad počas spoločnej večere, okamžite odpovedať.

To, ako fungujeme, však musíme naučiť aj ostatných známych a blízkych okolo nás. Ľudia to okamžite akceptujú a dovolia si len to, čo im dovolíme. Buďme vzorom aj pre naše deti a sami vedome používajme technológie.

Je celkom milé vidieť, že sú aj rodičia, ktorí delegujú pomoc na dieťa a povedia mu, že keď porušia pravidlá oni, má ich na to upozorniť. Deti sú tomu rady. Naozaj od nás čakajú, že budeme regulovaným vzorom, a chcú vidieť, ako to zvládame. A keď to nezvládame, nie sme pre ne ani prirodzená autorita.

Fungujú vôbec prísne zákazy? Lebo dieťa zvykne pri zákaze automaticky robiť opak. Uvažujem, či nie je lepšie nechať to na deti a veriť, že pôjdu podľa nášho vzoru.

Nechať to „na voľno“ neexistuje, hranice a limity musia byť. Pri menších deťoch je to jednoduchšie, proste im mobil zoberieme, nebudú ho mať k dispozícii a hotovo.

Prvá vec, ktorú si musíme uvedomiť, je, že práve preto, že sú smartfóny skonštruované tak, aby nás stále lákalo ich používať, musíme očakávať, že prirodzenou odpoveďou na zákazy a limity môže byť veľmi silná emočná reakcia. Ono to naozaj niekedy vyzerá, ako keby sa dieťa zbláznilo.

Čiže za mňa – hranice určujme tak, aby boli časom prijaté, aj keď s nevôľou a nechuťou. Aby dieťa vnímalo, že síce nedostane presne to, čo chce, ale pozná dôvod. Musíme spolu hľadať rovnováhu a vymyslieť, ako to budeme robiť. Dobre funguje napríklad pravidlo, že najprv si splním svoje povinnosti a potom sa môžem hrať. Samozrejme, že deti sa po príchode zo školy chcú hneď hrať na mobile alebo okamžite komunikovať s kamarátmi, s ktorými sa teraz rozlúčili. No vysvetlime im, že ich mozog si potrebuje oddýchnuť: Môžeš sa rozhodnúť, či si vezmeš mobil teraz na 15 minút alebo si najskôr oddýchneš, prípadne si splníš povinnosti, a potom môžeš mať mobil 30 minút.

Štúdie ukazujú, že s technologickým pokrokom môžu byť deti podvýživené už len tým, že nemajú dotyk či také množstvo kontaktu, ako by potrebovali.

Je to finta pre mozog. Nakoniec zistia, že to lepšie funguje, lebo majú za sebou pocit dobre vykonanej práce a už ich neznervózňuje, že musia ešte niečo nepríjemné robiť.

Čo robí používanie sociálnych sietí tínedžermi? Už si načrtla rozdiel medzi relatívne staršou generáciou, ktorá využíva Facebook a má na ňom len skutočných známych, kým generácia Z má bližšie k Instagramu či TikToku, kde im algoritmus podsúva aj negatívne vzory.

Mnohí hovoria, že nám tu vyrástli pre sociálne siete egoisti, no toto nemá s egom nič spoločné. Je to spojené s bezpečím v oblasti intimity, so schopnosťou povedať nie, postaviť sa za seba napriek tomu, že to môže byť veľmi ťažké. Je to tiež o sebaistote dieťaťa, ktorá reálne stojí na tom, ako my rodičia reagujeme, keď odpovedáme dieťaťu na veci, ktoré sú pre nás konfliktné a nesprávne.

Vety typu Ty nie si normálna. Ako ti toto mohlo vôbec napadnúť? sú poznámky z našej frustrácie. Lenže keď to opakujeme mnohokrát rozvíjajúcemu sa mozgu dieťaťa, rastie v ňom neistota. Rovnako nebezpečné sú poznámky o vzhľade dieťaťa: Ty si taká moja buchtička, zlatá, šťavnatá.

Strach z trestov nahradili obavy zo sklamania. Prečo je dôležité, aby rodičia pochopili, čo naozaj trápi ich tínedžerov?

Potrebujeme, aby naše deti od nás počuli, že sú úžasné, krásne a dokonalé TAKÉ, AKÉ SÚ. Že každý sme reálne úplne iný, neexistuje porovnávanie typu ty si krajšia a ty si škaredšia. A práve preto, že rozumiem inakosti druhého, nedávam mu nálepky.

Dávajme si pozor, aby sme nehodnotili náš vzťah s nimi, čo robia a ani ich osobu. Prejavme im dôveru: „Verím ti, pretože ty najlepšie vo svojom vnútri vieš, ako to máš. Všetko, čo potrebuješ, máš vo svojej hlave.“ Toto im treba dookola od začiatku hovoriť.

A naučme ich využívať svoje prednosti. „Toto je to, v čom si silný/silná, a tým môžeš konštruktívnym spôsobom k sebe prilákať ľudí, s ktorými si budeš rozumieť, lebo máte buď spoločný záujem, humor, alebo čokoľvek.“ Keď podobné vety dieťa počuje doma, je to potom preň ľahšie aj v správaní sa v online priestore.

Podľa výskumov má používanie sociálnych sietí obrovský vplyv na sebahodnotu dievčat. Ako u nich môžem ako rodič posilňovať zdravý vzťah k sebe či svojmu telu?

U dievčat je to často postavené na potrebe zapadnúť. Aktuálne vládne svetu kórejský pop, napriek tomu, že je známe, že títo ľudia chodia na operácie už ako deti. Ženy sú úplne vychudnuté, preoperované, majú dolámané kosti. Lenže naše deti tomu neveria. A o tom sa treba rozprávať a, samozrejme, treba klásť dôraz na citlivú rétoriku, pričom platí to, čo som spomenula vyššie. 

Je veľmi dôležité dievčatá počúvať, aby sme pochopili, čo vytvára ich logiku, a pomohli im zistiť, či je to niečo, po čom úprimne vo svojom vnútri túžia, alebo je to len o odvahe byť iná. Potrebujú pocítiť, že sa nemusia zaoberať získavaním druhých, na ktorých im v konečnom dôsledku aj tak nezáleží.

V čom ako rodičia najčastejšie zlyhávame? Čo by sme mohli robiť inak?

Nie sme im vzorom. Áno, je to náročné, pretože sami si v tom musíme urobiť poriadok. Často to krachuje napríklad na tom, že ako rodičia nedávame veľmi jednoznačnú odpoveď na niektoré kľúčové situácie. Napríklad, chcem dieťaťu vziať mobil, lebo dohoda bola pol hodiny, ale keď si predstavím, aký nastane „humbuk“, tak to radšej nechám tak. Nedržím hranice.

Rodičia často argumentujú, že ich dieťa cez týždeň na mobil aj tak nemá čas. Neuvedomujú si, že deti ten mobil, keď s nimi nie sme, proste používajú. Skúste jednoduché pravidlo: Už si ho dnes používal/používala a ja ani neviem, ako dlho. Tak ho odkladáme, ale aj ja ho odložím. Toto je čas, keď sme spolu a môžeme spolu niečo prežiť.

Učme ich, že keď nájdeme rovnováhu, objavíme aj iné možnosti a inú škálu zážitkov. Časom zistíme, že je to pre nás oboch v podstate lákavejšia cesta, pretože zážitok nám prinesie uspokojenie. Bez extrémnych emočných výkyvov, ktoré súvisia s používaním mobilov.

Martina Vagačová

Efektívnemu rodičovstvu sa venuje od roku 2010. Ide o overený koncept výchovy s dlhoročnou tradíciou, ktorý sa zaoberá nielen výchovnými problémami a spôsobmi ich riešenia, ale najmä budovaním vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Martina vedie kurzy, na ktorých vyškolila už vyše 1 000 rodičov. Organizuje tiež rodičovské kluby, prednáša a robí aj individuálne poradenstvo. Vydala knihu Ako prežiť rodičovstvo, láskavý sprievodca rešpektujúcim prístupom.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac