Zdieľaná ekonomika aj evidencia príjmov a výdavkov: 7 krokov k plnšej peňaženke
S autorkou knihy Kam miznú vaše peniaze Martinou Valachovou sme sa pozreli na návyky, ktoré vám pomôžu k tomu, aby sa vám peniaze každý mesiac len tak nerozkotúľali.
Autor Barbora Daxner v spolupráci s Martinou Valachovou
Foto Magdaléna Tomalová
Shutterstock
Dátum
Mávate v určitých fázach mesiaca plnú a inokedy poloprázdnu chladničku? Viete presne, koľko peňazí máte momentálne v peňaženke? Musíte na konci mesiaca rozmýšľať nad tým, ako prežiť do výplaty? Ak ste si aspoň na jednu z týchto otázok úprimne odpovedali áno, tento článok je určený práve pre vás.
Človek, ktorý zarába povedzme 900 eur mesačne, no vie s nimi rozumne hospodáriť, môže byť bohatší než ten, kto zarába dve tisícky, no tie sa mu zakaždým kdesi „rozplynú“. Rozdiel medzi tým, kto peniaze má, a tým, kto ich nemá, je iba v návykoch.
Martina Valachová vo svojej knihe Kam miznú vaše peniaze vysvetľuje, ako sa na peniaze pozerať inak. Nemíňať ich nezmyselne a zároveň si vytvárať finančnú rezervu. Zhrnuli sme pre vás rady, ako môžete hospodáriť rozumnejšie a nemíňať na to, na čo nemusíte.
Krok 1: Rozlišujte medzi tým, čo chcete a čo naozaj potrebujete
Potrebovať a chcieť je rozdiel. Na tom sa zhodneme. Zimné topánky, do ktorých nám nezateká, potrebujeme. Najnovšie čižmy, ktoré má kolegyňa a nám by tiež pristali, skrátka chceme. Naozaj ich nevyhnutne potrebujeme, najmä ak už v skrini máme veľmi podobné?
Tlak a možnosti, ktoré prináša dnešná doba, nás oberajú aj o kus zdravého rozumu. Ľudia zabudli hospodáriť, nekontrolovateľne sa zadlžujú a často nakupujú bez rozmyslu. Aj oni chcú tak ako kolega či sused vlastniť auto a dom, chodiť na dovolenky, mať najnovší smartfón, značkové oblečenie a kvalitnú stravu.
Koľko vecí, ktoré ste si impulzívne kúpili v návale aktuálneho nadšenia, ste však naozaj nosili a používali? Alebo ste ich využívali len málo, dokonca vôbec? Rozhliadnite sa vo svojom šatníku, v kuchyni, v špajze alebo v garáži.
Skôr než nejakú vec vložíte do nákupného košíka (reálneho alebo virtuálneho), na pár sekúnd sa zastavte a opýtajte sa v duchu sami seba: Naozaj potrebujem práve toto? Ako často a kde všade to budem používať? Možno zistíte, že danú vec si môžete kúpiť aj neskôr alebo nepotrebujete práve tento konkrétny model a postačí vám aj niečo lacnejšie, čo splní účel.
V druhom kole otázok sa môžete opýtať: Viem to neskôr niekomu požičať, predať alebo darovať? Bude mať z toho úžitok aj niekto ďalší?
Krok 2: Nájdite možnosti, kde bezbolestne usporiť
Sú oblasti, kde utiahnutý opasok ani nepocítite. Práve preto, že nejde o žiadne uťahovanie, ale jednoducho o optimalizáciu nákladov. V skratke to znamená, že s nákupom tovarov a služieb sa presuniete k iným dodávateľom. Napríklad začnete nakupovať potraviny v obchode, kde sú lacnejšie než kvalitatívne rovnaký tovar u konkurencie, zrušíte služby, ktoré v skutočnosti nepotrebujete a zoptimalizujete svoje návyky v oblasti varenia, obliekania či dovolenkovania.
Nemálo peňazí napríklad ušetríte na pitnom režime mimo domu. Pollitrovka vody sem, pollitrovka vody tam a ročne môžete ušetriť priemerne až 200 eur na hlavu. Ďalším veľkým žrútom peňazí sú banky a poplatky za vedenie účtov.
Nemalé peniaze môžete ušetriť, keď sa zamyslíte, koľko mesačne míňate za program u svojho operátora, či ho naozaj využívate a u ktorého operátora ste a prečo. Odpovede vás možno prekvapia.
Podobne ako s operátormi je to aj s poistením auta alebo s dodávateľmi plynu a elektriny. Nebuďte leniví a zaujímajte sa, koľko a za čo platíte a či sa to nedá aj inak.
Krok 3: Evidujte si príjmy a výdavky
Skvelým pomocníkom je evidencia všetkých príjmov a výdavkov. Poskytne vám prehľad o tom, na čo každý mesiac míňate, kam vám peniaze unikajú a z čoho by sa dala vytvoriť rezerva. Áno, treba si zapisovať všetko, aj vodu na benzínke, aj kávu počas pracovného dňa.
Možno si poviete, že je to otravné a nemáte na to čas. Bez podrobného každomesačného auditu to však nepôjde. Ak si myslíte, že si to zapamätáte, neverte sami sebe. Nezapamätáte. Za tie ušetrené stovky eur, za ktoré si môžete dopriať napríklad vytúženú dovolenku, vám však tých pár minút času stojí, či nie?
Krok 4: Zapojte do hospodárenia celú rodinu
Určite poznáte tú poučnú príhodu o Svätoplukových prútoch. Je dobré, ak do svojho návyku budovania rezervy už od samého začiatku zapojíte členov svojej rodiny a blízkych. Neobávajte sa, že sa vám budú smiať. Smiech ich prejde, keď uvidia, koľko ušetríte. Získate v nich spojencov, ktorí vás môžu podporiť a podržať práve vo chvíľach, keď vás bude niekto alebo niečo navádzať na cestu späť.
Ak máte deti, je dobré ich tiež zasvätiť do tajov tvorenia rezervy a rozumného hospodárenia s financiami. Pokiaľ to budú vnímať ako hru, do praktického života im dáte oveľa viac, než keď im kúpite ďalšiu hračku.
Krok 5: Využívajte zdieľanú ekonomiku
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, koľko kuchynských robotov a iných pomocníkov do domácnosti alebo záhradného náčinia máte doma a iba na ne sadá prach? Sotva ich vyberiete raz do roka, zbytočne zaberajú miesto, nehovoriac o tom, koľko stáli peňazí. Prečo ich teda vlastniť, ak si ich stačí požičať vtedy, keď ich potrebujete?
Presne o tom je zdieľaná ekonomika, laicky povedané susedská výpomoc. V minulosti bolo bežné, že sme si od suseda požičali kosačku a od susedy ďalšie plechy na pečenie. Dnes je to skôr rarita, a pritom na zdieľaní vecí viete radikálne ušetriť. Zdieľať môžete prakticky čokoľvek.
Napríklad sa môžete so susedmi odviezť do práce či na dovolenku. Skúsili ste niekedy uverejniť na sociálnej sieti post a dohodnúť sa na spoločnom cestovaní? Na Facebooku nájdete množstvo skupín, ktoré si takto vypomáhajú. A skvelé je, že budete šetriť nielen svoju peňaženku, ale aj životné prostredie.
Krok 6: Udržujte sa v čo najlepšom zdraví
Ak ochoriete, je to veľký škrt pre vašu výplatu a podnikanie. Ak nie ste zdraví a ochoriete, prvé dni prichádzate o 75 % príjmu a ďalšie dni o 45 %. A teraz si vypočítajte, čo sa stane, ak ste PN niekoľkokrát ročne.
Zásady zdravého životného štýlu pritom nie sú žiadnym tajomstvom: kvalitná strava, dostatok spánku a odpočinku, pravidelný pohyb a otužovanie. Nič viac, nič menej.
Otužovanie pritom nie je len najnovší módny hit, ktorý sa zjavil z ničoho nič a zaplavuje sociálne siete podobne ako kváskovanie. Je to vedecky podložený spôsob, ako účinne posilniť svoju imunitu. Ak do svojho života zaradíte aj otužovanie, nebudete si musieť kupovať množstvo doplnkov stravy, pretože ich nebudete potrebovať. Možno občas niečo, napríklad vitamín D v zime. Ale nepôjde o žiadne stovky eur.
Mnohí ľudia sú pohodlní a myslia si, že imunita sa dá kúpiť, čo však nie je pravda. Za zdravšie návyky sa vám poďakuje nielen vaša telesná schránka, ale aj vaša peňaženka.
Krok 7: Nevzdávajte to, ani keď občas zlyháte
Každému sa stane, že zíde z cesty, je to normálne a ľudské. Dôležité je, aby ste neuleteli denne.
Základom je naučiť sa nad svojím hospodárením triezvo rozmýšľať a vybudovať si návyky, ktoré vás podržia, ak nastane situácia, že prídete o zamestnanie alebo príde kríza.
Zaujali vás rady Martiny Valachovej a chceli by ste o jej prístupe k financiám vedieť viac? Prečítajte si aj náš rozhovor.
Martina Valachová
Pôsobila ako manažérka v rôznych slovenských a zahraničných spoločnostiach, aktuálne vedie vlastnú agentúru JUICY. Založila inštitút trvalého rozvoja40plus, ktorý aj prostredníctvom online magazínu denne prináša informácie z oblasti práce, podnikania či zdravia. Tvorí aj autorský podcast ODZNOVA. Počas prvej vlny pandémie napísala knižku Kam miznú vaše peniaze.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Sirupy, pirohy a Vlčie hory alebo Ako dvaja kamaráti rozbehli z Uliča podnik, ktorý vytvára jedinečné produkty aj šance tam, kde ich iní nevidia
Dávajú prácu tam, kde jej veľa nie je, zakladajú sady, varia sirupy a dokazujú, že práve zodpovednosť chutí najlepšie.
Autorka Veronika Šeliga Pilátová
Foto Dávid Hanko
Dátum
Juraj Kovaľ a Miroslav Telehanič začínali v malej kuchyni varením prvého uhorkového sirupu. Dnes okrem úspešných prírodných Vlčích sirupov a Uličských pirohov vytvárajú aj pracovné miesta pre ženy z marginalizovaných skupín, zapájajú miestnych farmárov, mladých a budujú vlastné ovocné sady. Z dediny Ulič dokázali vytvoriť značku, ktorá dokazuje, že férovosť a odvaha menia región aj ľudské príbehy. Všimla si ich aj Nadácia Pontis, ktorá ich ocenila titulom za zodpovedné podnikanie Via Bona 2024, a to za inkluzívne zamestnávanie.
Zhovárali sme sa s jedným z majiteľov – Jurajom Kovaľom, ktorý síce s pribúdajúcou manažérskou prácou už netrávi veľa času vo výrobe, no ak treba, aj so spoločníkom Miroslavom Telehaničom si vyhrnú rukávy a spolu s ostatnými varia Vlčie sirupy aj Uličské pirohy. V rozhovore sa dozviete aj to:
prečo dobrý sirup nevznikne bez rešpektu – k ovociu aj k ľuďom,
ako chutí podnikanie, ktoré sa začalo vedľa misy s pirohmi,
ako to vyzerá vo firme, kde ľudia nepracujú pre vás, ale s vami,
prečo je rešpekt k ľuďom tou najlepšou firemnou stratégiou,
ako sa môže obyčajná záhrada premeniť na výnosný sad
a prečo sa neoplatí utekať z regiónu, ktorý ešte len čaká na svoj príbeh.
Juraj, sirupy a pirohy – nie je to trošku kontrast? Ako ste začali podnikať s oboma značkami pod jednou strechou?
Môj kamarát a zároveň spoločník Miro odišiel po strednej škole žiť do Bratislavy. Prepracoval sa do vrcholového gastra a dostal sa aj k miešaniu nápojov – práve sirupy sa využívajú na to, aby ste do drinku priniesli špecifickú chuť, farbu, vôňu.
Zistil, že na trhu nie sú sirupy na čisto prírodnej báze, začal si ich teda pre vlastnú potrebu pripravovať sám. A vtedy ma oslovil, či by sme túto dieru na trhu nezaplátali.
V tom čase už moja mama s tetou podnikali s pirohmi – Mirova (naivná) predstava bola, že som v tom doma a viem, ako sa podniká.
A vedeli ste?
Samozrejme, že nie! (Smiech.) No myšlienka ma nadchla, a tak sme hneď na druhý deň, vtedy ešte v rodičovskom byte, varili náš prvý uhorkový sirup. Dodnes patrí k mojim srdcovkám.
Nasledovali všetky ďalšie kroky k tomu, aby boli Vlčie sirupy skutočne náš podnikateľský chlebíček. Bolo to v roku 2012.
Najskôr teda boli pirohy, až potom prišli sirupy.
Divíziu, ktorá sa venuje ručne lepeným pirohom, ku ktorým neskôr pribudli aj halušky, šúľance a u nás na východe známe holúbky (kapustný list s mletým mäsom a ryžou, pozn. red.), založila moja mamka s tetou.
Vyrastali sme pod ich krídlami, čo nám veľmi pomohlo. Miro sa vrátil z Bratislavy domov, ja som ešte študoval aplikovanú mechaniku.
Vzadu vo výrobni pirohov sme si osvojili veľmi malý nevyužitý priestor v dezolátnom stave. Dva-tri mesiace sme pošetrili, z úspor sme niečo kúpili, potom sme zase sporili a vyliali sme podlahu. Opäť sme sporili a zdvihli stropy, neskôr sa urobila voda.
Prvé dva roky sme iba budovali samotnú prevádzku, riešili byrokraciu a učili sa o ovocí a jeho spracovaní na sirupy.
Nešli sme podnikať tam, kde to bolo jednoduchšie. Išli sme tam, kde sme doma.
Zakladáte si na čistej prírodnej chuti sirupov. Bolo náročné zisťovať, ako spracovávať rôzne druhy ovocia?
Vyžadovalo si to čas a museli sme sa to naučiť, ja som vyučený strojár. (Smiech.) Každé ovocie pracuje inak a môže sa zohrievať pri iných teplotách. Žiadny z našich sirupov nevaríme, podľa druhu ovocia sa zohrieva od 60 °C do maximálne 80 °C tak, aby boli zachované čerstvá chuť aj výživové vlastnosti ovocia.
Napríklad, keď čerešne zohrejete na 65 °C, máte skvelý čerešňový sirup, pri ohreve na 80 °C chutí ako kompótová voda. Ladili sme chute, receptúry, od začiatku sme si zakladali na zaujímavých kombináciách.
Vy ste ešte ladili chute prvých sirupov, zatiaľ čo vedľa už vaša mamina so sestrou naplno vyrábali pirohy. Dodávalo vám to odvahu rozvíjať firmu v regióne ďalej?
Absolútne. Mamka pochádza z Uliča, kde sa nachádza aj výroba. Trápilo ju, že región sa vyľudňuje, mladí odchádzajú za prácou a životom do väčších miest.
S pirohmi chceli vytvárať aj pracovné miesta ako motiváciu pre ľudí zostať doma. Nás s Mirom to inšpirovalo. Ak by sme sa na to pozerali z biznisového hľadiska, bolo by výhodnejšie ísť do pripravených priestorov, kde by sme výrobu mohli spustiť oveľa skôr, jednoduchšie a s menšími nákladmi.
Aj my sme však rodáci a príbeh pirohov nás motivoval. Videli sme, že sa to dá a že môžeme aj odtiaľto preraziť do sveta, k tomu aj pomôcť regiónu.
Miro bol jasný príklad. Okamžite po skončení strednej školy bol zbalený a odišiel do Bratislavy. Pracovné miesta tu chýbajú, a ak aj sú, pracovné podmienky nie sú ideálne. Preto sme sa chceli vypracovať na regionálneho zamestnávateľa a zároveň vytvárať také pracovné podmienky, aby sme sa nehanbili našim zamestnancom pozrieť do očí.
Žijete vo vzácnom regióne nazývanom aj Vlčie hory, názov pre sirupy zrejme pochádza odtiaľ. Akú úlohu zohráva lokalita vo vašom v podnikaní?
Naši vytvorili značku Uličské pirohy aj s cieľom zviditeľniť región, poňali to z prvej ruky. My sme na to išli podobne – obec Ulič sa nachádza v Národnom parku Poloniny, pričom celá oblasť sa v minulosti nazývala Vlčie hory, preto sme aj sirupy nazvali Vlčie. Dokonca aj Ulič má v erbe vlka.
Poloniny sú však najmenej rozvinutým národným parkom na Slovensku, bola to pre nás hravá forma, ako ho zviditeľniť.
Podnikáte už 13 rokov, s Mirom ste začínali dvaja. Koľko vás je dnes?
V samotnej výrobe sirupov zamestnávame osem ľudí, na západe máme dvoch zamestnancov na obchod a máme ešte externistov na marketing. Pirohy vyrába 25 zamestnankýň a zamestnancov.
Rozrástli ste sa, no stále zostávate v obci.
A nikdy odtiaľ neodídeme. Všetky naše kroky smerujú k tomu, aby sme tu zostali a podnikali. Pred tromi rokmi sme začali zakladať aj vlastné ovocné sady.
Naša vízia je spracúvať čo najviac lokálneho ovocia. Preto sme spustili projekt Buď náš farmár – zapájame miestnych, ktorí nevyužívajú svoje záhrady a sady. Máme zoznam byliniek a ovocia a oni sa sami rozhodnú, čo by chceli pestovať – my to od nich potom odkúpime.
Na vlastné náklady nakúpime sadenice podľa veľkosti pozemku. Je to doslova na dôvernom podaní si ruky. Princíp spočíva v tom, že by mali dopestovať jednu až dve úrody, aby nám splatili to, čo sme do nich investovali. My sa zaväzujeme, že všetky ďalšie úrody od nich budeme odkupovať.
Zároveň sme začali sami vysádzať, učíme sa byť farmármi.
Zostávajú u vás pracovať aj mladšie generácie?
Máme brigádnikov, ktorí k nám chodievajú napríklad cez víkendy. Timo z Uliča u nás začal brigádovať na konci deviateho ročníka, zostal celú strednú školu po víkendoch a cez leto a dnes už pracuje na TPP.
Diana zo Sniny brigádovala u nás počas celej strednej, keď skončila, rovno nastúpila k nám a za malú chvíľu sa vypracovala na zástupkyňu vedúcej vo výrobe.
Teší nás, že vieme zamestnávať aj mladých ľudí, ktorým dokážeme dať také možnosti, aby zostali u nás.
Dlhodobo sa snažíte vytvárať príležitosti tam, kde ich nie je veľa – pre mladých, región aj komunity. A tak ste sa rozhodli aj zamestnávať ženy z marginalizovaných skupín, za čo vás ocenila aj Nadácia Pontis. Čo vás k tomu viedlo?
Celá idea mojej mamky a tety mala dva kľúčové body: v regióne bolo málo pracovných miest a drvivú väčšinu z nich tvorila ťažká práca v lese, primárne pre mužov. Preto sa naši snažili podnikanie nastaviť tak, aby si prácu dokázali nájsť aj ženy z regiónu. Lepenie pirohov je činnosť, ktorá to umožňuje.
Dlho u nás pracovala len jedna Rómka. Neviem presne prečo – možno zohral rolu strach či predsudky, s ktorými sa často stretávajú. V Uliči pritom žije približne 300 Rómov a Rómok, komunita je tu početná. Keď sme si to uvedomili, začali sme s nimi cielene komunikovať a ponúkli sme im možnosť práce u nás, aby vedeli, že sa u nás nemusia báť a sú vítané.
Prešlo niekoľko mesiacov a ženy sa samy začali chodiť pýtať na prácu, v rámci možností a potrieb firmy sme ich začali zamestnávať. Uvedomili si, že podmienky majú u nás rovnaké ako všetky ostatné ženy.
Bolo veľmi milé pozorovať, ako sa dokázali začleniť, ako pracovali, odmenili sa nám vzornou dochádzkou aj výkonmi v práci. Sirupy alebo pirohy, oboje sú remeselná ručná výroba – a je rozdiel, keď za hodinu zlepíte 10 pirohov a keď zlepíte 1 000 pirohov. Ony si vážia možnosť pracovať, pracujú veľmi svedomito a usilovne.
Via Bona 2024 – ocenenia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii:
Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma
Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.
DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma
Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu
Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť
Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.
Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie
Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.
Lab.café: Cena za sociálnu inováciu
Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.
Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite
Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.
Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň
Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.
28 % zamestnankýň (aktuálne 10 žien) tvoria Rómky. Vnímate aj reálny vplyv na ich životy?
Za sirupovú časť môžem povedať, že to na naše ženy malo skutočne pozitívny vplyv.
Napríklad, naša Tina je slobodná mama štyroch školopovinných detí, tri z nich sú na základnej škole, štvrtá ešte len teraz nastúpila do prvej triedy. Tina predtým pracovala v hlinikárni v Snine, cestovala tam hodinu autobusom, robila dvanástky a vracala sa o pol ôsmej večer domov.
Deti boli celý čas samy doma, starala sa o ne najstaršia dcéra, ktorá je sama dieťaťom. Práca bola fyzicky náročná a ani pláca nebola ideálna. Tina mala náklady aj s cestovaním a takmer žiadny čas na rodinu a výchovu detí, na ktoré zostala sama.
Dnes pracuje u nás, doslova päť minút pešo od domu, nastupuje o šiestej ráno, končí o druhej poobede a môže byť s deťmi.
Naša Mária zase predtým pracovala s mužom v Čechách. Vrátili sa na Slovensko, narodil sa im syn. Muž má problém sa zamestnať, má len sezónne práce, ona nemala žiadnu. Dnes pracuje u nás.
Marcela mi zase spomínala, že si s mužom prerábajú kuchyňu. Pracuje u nás tretí rok, má stabilný pravidelný príjem. Jej muž pracuje aj v zahraničí.
Snažíme sa zamestnancom vytvárať dobré podmienky. U nás si zarobia v priemere 1 000 až 1 100 € mesačne v čistom a sú doma.
Vždy však dodávam – kto si myslí, že varenie sirupov je ľahká práca, rýchlo by som ho z toho vyviedol. Makajú ako včielky, je to náročná, ale záslužná práca. Určite je to vhodnejšie ako práca niekde v lese, kde sa v zime boríte v snehu, moknete, fyzicky náročne pracujete. U nás majú ženy strechu nad hlavou a pracujú v relatívne čistom prostredí – kým nie sú zašpinené od čučoriedok či jahôd. (Smiech.)
Hovoríte o nich s rešpektom a úctou. Vracajú vám váš prístup?
Ťažko je mi seba samého reflektovať. Pri mnohých príležitostiach sa však ony samy vyjadrovali, že sa im ani nesnívalo o takých šéfoch, akých majú dnes. Určite nám to vracajú. S akoukoľvek prosbou za nimi prídem, nikdy mi nepovedali nie. Keď nemôže jedna, ponúkne sa druhá. To, čo dávame, sa nám vracia. Je to obojstranné.
Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Keď sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.
Veľa sa v spoločnosti hovorí o tom, že zamestnávanie ľudí z marginalizovaných skupín je charita. Vy však ukazujete, že je to aj podnikateľsky dobré rozhodnutie. V čom vám to funguje? Alebo: ako by ste to podnikateľom, ktorí tento spôsob dehonestujú, vysvetlili?
V niektorých prípadoch je od začiatku zlý postoj zamestnávateľa. Predstavte si to opačne. Prišiel by som k vám so záujmom zamestnať sa – je jedno, či som alebo nie som Róm, ak so mnou začnete komunikovať opovrhujúco či nazerať na mňa zhora, aké mám možnosti?
Keď máte voči ľuďom predsudky a správate sa k nim neúctivo, nemôžete od nich čakať nič iné. Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Ak sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, ak nerobíte zo seba poloboha len preto, že im dávate zamestnanie, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.
Ja ich zamestnávam, ale oni tam predsa nestoja, oni nám vyrábajú peniaze. Sme od ľudí závislí, keby sme ich nemali, nemá nám kto vyrábať. Tak ako by si oni mali vážiť, že majú prácu, my by sme si mali vážiť, že máme ich. To je základ, na ktorom by sme mali stavať.
Nemali ste na začiatku obavy, ako verejnosť zareaguje na váš prístup?
Pre mňa ako človeka boli takéto obavy absolútne neopodstatnené. Bohužiaľ, stále žijeme v spoločnosti, kde mnohé veci nie sú akceptované. Moja mierna neistota bola, či to skôr nevezme negatívne spoločnosť.
Sme potravinová výroba, hygienu dodržiavame na 100 %, je však veľká skupina ľudí, ktorí by na to mohli nazerať negatívne. Veľmi rýchlo sme si však uvedomili, že to nemôže byť relevantný dôvod na to, aby sme to nevyskúšali.
V našej malej obci som sa nestretol s negatívnym názorom. Neskôr som sa v rámci širšieho okolia ojedinele stretol s rôznymi reakciami – ja však rázne reagujem a vysvetľujem. Ak by to niekto aj chcel napadnúť, cez nás to neprejde.
Na záver trošku zmeňme optiku – čo vás ľudsky teší, keď ráno otvoríte dvere na výrobni?
Nejdeme si dávať ružové okuliare, sú lepšie a horšie dni. Ak sa ale bavíme aj v súvislosti s rómskymi ženami, sú síce temperamentné povahy, ale sú to veselé kopy. Pri nich sa človek naozaj nikdy nenudí. Sme malý podnik s rodinnou uvoľnenou atmosférou, všetci si tykáme. A ešte aj učia naše baby po rómsky.
A aké sú vaše obľúbené sirupy a príchuť pirohov?
Miro to raz veľmi pekne vystihol: „To ako keby ste sa ma opýtali, ktoré z mojich detí je moje najobľúbenejšie.“ (Smiech.)
Každú príchuť vytvárame my dvaja, riešime vývoj všetkých našich produktov, nikdy sme nepustili von niečo, čo by nám nechutilo a o čom by sme neboli na 100 % presvedčení, že je to fajn.
Uhorka a limetové listy sú dodnes moja srdcovka. A pirohy? Jednoznačne zemiak/bryndza.
Ešte ste sa neprejedli?
Keď sme boli deti, babka strávila štyri hodiny ich prípravou. Dala pred nás misu a v momente boli fuč. Keď naši založili firmu a zrazu sme mali neobmedzený prístup k pirohom, prvý polrok boli na stole na raňajky, obed aj večeru, dva roky nato som pirohy už nechcel ani vidieť – dnes si ich vždy s obľubou dám.
Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom ocenenia Via Bona od Nadácie Pontis.
Juraj Kovaľ
Vyučený strojár, vychovaný „medzi pirohmi a horami na východe Slovenska“, ktorý sa namiesto odchodu na západ rozhodol zostať doma a zveľaďovať región. Spolu s Miroslavom Telehaničom vybudovali firmu Vlčie sirupy a rozvinuli Uličské pirohy, v ktorých nie je dôležité len to, čo vyrábate, ale aj s kým. Dnes vedú podnik, kde takmer tretinu tímu tvoria ženy z marginalizovaných rómskych komunít. Podnikanie pre neho nie je len o produkte, ale najmä o dôvere, férovosti a dôstojnosti – hodnotách, ktoré dokážu meniť región aj ľudské príbehy.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
