Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Zdieľaná ekonomika aj evidencia príjmov a výdavkov: 7 krokov k plnšej peňaženke

S autorkou knihy Kam miznú vaše peniaze Martinou Valachovou sme sa pozreli na návyky, ktoré vám pomôžu k tomu, aby sa vám peniaze každý mesiac len tak nerozkotúľali.

Mávate v určitých fázach mesiaca plnú a inokedy poloprázdnu chladničku? Viete presne, koľko peňazí máte momentálne v peňaženke? Musíte na konci mesiaca rozmýšľať nad tým, ako prežiť do výplaty? Ak ste si aspoň na jednu z týchto otázok úprimne odpovedali áno, tento článok je určený práve pre vás. 

Čítajte aj: Milionárom nemôže byť každý, ale aj vy môžete žiť bez finančného stresu, hovorí Martina Valachová

Človek, ktorý zarába povedzme 900 eur mesačne, no vie s nimi rozumne hospodáriť, môže byť bohatší než ten, kto zarába dve tisícky, no tie sa mu zakaždým kdesi „rozplynú“. Rozdiel medzi tým, kto peniaze má, a tým, kto ich nemá, je iba v návykoch.

Martina Valachová vo svojej knihe Kam miznú vaše peniaze vysvetľuje, ako sa na peniaze pozerať inak. Nemíňať ich nezmyselne a zároveň si vytvárať finančnú rezervu. Zhrnuli sme pre vás rady, ako môžete hospodáriť rozumnejšie a nemíňať na to, na čo nemusíte.

Krok 1: Rozlišujte medzi tým, čo chcete a čo naozaj potrebujete

Potrebovať a chcieť je rozdiel. Na tom sa zhodneme. Zimné topánky, do ktorých nám nezateká, potrebujeme. Najnovšie čižmy, ktoré má kolegyňa a nám by tiež pristali, skrátka chceme. Naozaj ich nevyhnutne potrebujeme, najmä ak už v skrini máme veľmi podobné?

Tlak a možnosti, ktoré prináša dnešná doba, nás oberajú aj o kus zdravého rozumu. Ľudia zabudli hospodáriť, nekontrolovateľne sa zadlžujú a často nakupujú bez rozmyslu. Aj oni chcú tak ako kolega či sused vlastniť auto a dom, chodiť na dovolenky, mať najnovší smartfón, značkové oblečenie a kvalitnú stravu.

Koľko vecí, ktoré ste si impulzívne kúpili v návale aktuálneho nadšenia, ste však naozaj nosili a používali? Alebo ste ich využívali len málo, dokonca vôbec? Rozhliadnite sa vo svojom šatníku, v kuchyni, v špajze alebo v garáži.

Skôr než nejakú vec vložíte do nákupného košíka (reálneho alebo virtuálneho), na pár sekúnd sa zastavte a opýtajte sa v duchu sami seba: Naozaj potrebujem práve toto? Ako často a kde všade to budem používať? Možno zistíte, že danú vec si môžete kúpiť aj neskôr alebo nepotrebujete práve tento konkrétny model a postačí vám aj niečo lacnejšie, čo splní účel.

V druhom kole otázok sa môžete opýtať: Viem to neskôr niekomu požičať, predať alebo darovať? Bude mať z toho úžitok aj niekto ďalší?

Krok 2: Nájdite možnosti, kde bezbolestne usporiť

Sú oblasti, kde utiahnutý opasok ani nepocítite. Práve preto, že nejde o žiadne uťahovanie, ale jednoducho o optimalizáciu nákladov. V skratke to znamená, že s nákupom tovarov a služieb sa presuniete k iným dodávateľom. Napríklad začnete nakupovať potraviny v obchode, kde sú lacnejšie než kvalitatívne rovnaký tovar u konkurencie, zrušíte služby, ktoré v skutočnosti nepotrebujete a zoptimalizujete svoje návyky v oblasti varenia, obliekania či dovolenkovania.

Nemálo peňazí napríklad ušetríte na pitnom režime mimo domu. Pollitrovka vody sem, pollitrovka vody tam a ročne môžete ušetriť priemerne až 200 eur na hlavu. Ďalším veľkým žrútom peňazí sú banky a poplatky za vedenie účtov.

Nemalé peniaze môžete ušetriť, keď sa zamyslíte, koľko mesačne míňate za program u svojho operátora, či ho naozaj využívate a u ktorého operátora ste a prečo. Odpovede vás možno prekvapia.

Podobne ako s operátormi je to aj s poistením auta alebo s dodávateľmi plynu a elektriny. Nebuďte leniví a zaujímajte sa, koľko a za čo platíte a či sa to nedá aj inak.

Krok 3: Evidujte si príjmy a výdavky

Skvelým pomocníkom je evidencia všetkých príjmov a výdavkov. Poskytne vám prehľad o tom, na čo každý mesiac míňate, kam vám peniaze unikajú a z čoho by sa dala vytvoriť rezerva. Áno, treba si zapisovať všetko, aj vodu na benzínke, aj kávu počas pracovného dňa.

Možno si poviete, že je to otravné a nemáte na to čas. Bez podrobného každomesačného auditu to však nepôjde. Ak si myslíte, že si to zapamätáte, neverte sami sebe. Nezapamätáte. Za tie ušetrené stovky eur, za ktoré si môžete dopriať napríklad vytúženú dovolenku, vám však tých pár minút času stojí, či nie?

Krok 4: Zapojte do hospodárenia celú rodinu

Určite poznáte tú poučnú príhodu o Svätoplukových prútoch. Je dobré, ak do svojho návyku budovania rezervy už od samého začiatku zapojíte členov svojej rodiny a blízkych. Neobávajte sa, že sa vám budú smiať. Smiech ich prejde, keď uvidia, koľko ušetríte. Získate v nich spojencov, ktorí vás môžu podporiť a podržať práve vo chvíľach, keď vás bude niekto alebo niečo navádzať na cestu späť.

Ak máte deti, je dobré ich tiež zasvätiť do tajov tvorenia rezervy a rozumného hospodárenia s financiami. Pokiaľ to budú vnímať ako hru, do praktického života im dáte oveľa viac, než keď im kúpite ďalšiu hračku.

Krok 5: Využívajte zdieľanú ekonomiku

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, koľko kuchynských robotov a iných pomocníkov do domácnosti alebo záhradného náčinia máte doma a iba na ne sadá prach? Sotva ich vyberiete raz do roka, zbytočne zaberajú miesto, nehovoriac o tom, koľko stáli peňazí. Prečo ich teda vlastniť, ak si ich stačí požičať vtedy, keď ich potrebujete?

Presne o tom je zdieľaná ekonomika, laicky povedané susedská výpomoc. V minulosti bolo bežné, že sme si od suseda požičali kosačku a od susedy ďalšie plechy na pečenie. Dnes je to skôr rarita, a pritom na zdieľaní vecí viete radikálne ušetriť. Zdieľať môžete prakticky čokoľvek.

Napríklad sa môžete so susedmi odviezť do práce či na dovolenku. Skúsili ste niekedy uverejniť na sociálnej sieti post a dohodnúť sa na spoločnom cestovaní? Na Facebooku nájdete množstvo skupín, ktoré si takto vypomáhajú. A skvelé je, že budete šetriť nielen svoju peňaženku, ale aj životné prostredie.

Krok 6: Udržujte sa v čo najlepšom zdraví

Ak ochoriete, je to veľký škrt pre vašu výplatu a podnikanie. Ak nie ste zdraví a ochoriete, prvé dni prichádzate o 75 % príjmu a ďalšie dni o 45 %. A teraz si vypočítajte, čo sa stane, ak ste PN niekoľkokrát ročne.

Zásady zdravého životného štýlu pritom nie sú žiadnym tajomstvom: kvalitná strava, dostatok spánku a odpočinku, pravidelný pohyb a otužovanie. Nič viac, nič menej.

Otužovanie pritom nie je len najnovší módny hit, ktorý sa zjavil z ničoho nič a zaplavuje sociálne siete podobne ako kváskovanie. Je to vedecky podložený spôsob, ako účinne posilniť svoju imunitu. Ak do svojho života zaradíte aj otužovanie, nebudete si musieť kupovať množstvo doplnkov stravy, pretože ich nebudete potrebovať. Možno občas niečo, napríklad vitamín D v zime. Ale nepôjde o žiadne stovky eur.

Mnohí ľudia sú pohodlní a myslia si, že imunita sa dá kúpiť, čo však nie je pravda. Za zdravšie návyky sa vám poďakuje nielen vaša telesná schránka, ale aj vaša peňaženka.

Krok 7: Nevzdávajte to, ani keď občas zlyháte

Každému sa stane, že zíde z cesty, je to normálne a ľudské. Dôležité je, aby ste neuleteli denne.

Základom je naučiť sa nad svojím hospodárením triezvo rozmýšľať a vybudovať si návyky, ktoré vás podržia, ak nastane situácia, že prídete o zamestnanie alebo príde kríza.


Zaujali vás rady Martiny Valachovej a chceli by ste o jej prístupe k financiám vedieť viac? Prečítajte si aj náš rozhovor.   

Martina Valachová

Pôsobila ako manažérka v rôznych slovenských a zahraničných spoločnostiach, aktuálne vedie vlastnú agentúru JUICY. Založila inštitút trvalého rozvoja 40plus, ktorý aj prostredníctvom online magazínu denne prináša informácie z oblasti práce, podnikania či zdravia. Tvorí aj autorský podcast ODZNOVA. Počas prvej vlny pandémie napísala knižku Kam miznú vaše peniaze.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Začínal s turistickou kamerou, dnes točí kampane aj pre svetové módne domy. Filmára Igora Smitku však najviac formovali chvíle neistoty, keď sa učil pýtať si pomoc

Spolupracuje s prestížnymi značkami, no odmieta robiť len pekné obrazy bez výpovede.

Nie je typ, ktorý by kričal, že točí pre veľké značky ako Hugo Boss, Apple alebo Armani. Skôr ten, kto sa ticho díva a v obrazoch zachytáva to, čo iným uniká. Igor je režisér, kameraman a fotograf, ktorého tvorba balansuje medzi krásou a dôležitými spoločenskými odkazmi. Z malých osobných projektov sa dostal do veľkého sveta, a predsa ho značne formovali chvíle, keď si dovolil priznať, že niečo nevie a potrebuje poradiť.

Stylistka Martina Karny: „Štýl obliekania je tiež nástroj na spoznanie seba samého.“

V rozhovore s umelcom Igorom Smitkom sa dočítate aj to:

  • ako sa dostal od turistickej kamery k módnym kampaniam so 100-členným štábom, 
  • ako ho prvý veľký projekt pre značku Gucci naučil pýtať si pomoc bez pocitu zlyhania,
  • prečo sa autentickosť nedá oklamať,
  • ako sa dajú aj ťažké témy spracovať citlivo a krásne, 
  • aké príbehy Igor v detstve nevidel a prečo ich dnes tvorí pre ďalších, 
  • prečo je bezpečné prostredie dôležitejšie než perfektné technické podmienky.

Pre niekoho si „ten kameraman, ktorý robí pre veľké módne značky“, pre iného úspešný režisér, ktorý sa nebojí otvárať aj náročné témy. Keby si sa mal opísať ty sám, napríklad obrazom, čo by sme na ňom videli?

Nedávno som v Národnej galérii v Prahe narazil na obraz, pri ktorom som mal silný pocit, že sa s ním stotožňujem. Bol na ňom biely kôň uprostred takej mystickej lesnej scenérie a vedľa neho stál mladý muž, ktorý sa mi aj celkom podobal.

Bola to len taká symbolická, snová scéna, ale veľmi sa mi páčila. Biely kôň má v sebe niečo magické, čo so mnou rezonuje. Jeho symbol má veľa vrstiev a duchovných významov, ktoré sú mi blízke.

Aj kampane, ktoré si robil pre značku Gucci, v sebe nesú dávku mágie. Práve tá prvá sa stala pre tvoju kariéru prelomovou. Ako si na tento projekt spomínaš?

Predtým som robil veľa vlastných projektov – boli malé, slobodné, osobné. V tíme nás bolo zopár a boli sme zvyknutí, že si robíme všetko sami. Zrazu sme sa ocitli na profesionálnom „sete“, kde nás obklopovalo sto ľudí, z ktorých každý mal svoju špecializáciu a skúsenosti zo svetových projektov. 

Bol to obrovský skok v štandardoch, ktoré sme museli nastaviť. Zároveň to bola príležitosť, ktorú sme nemohli odmietnuť. Išli sme do toho úplne úprimne, našťastie, aj to pracovné prostredie bolo otvorené a podporujúce.

No aj tak som cítil veľký tlak – nie zvonka, ale od seba samého. Bola to pre mňa obrovská škola.

Čo si sa v nej naučil?

Naučil som sa púšťať kontrolu, priznať si, že niečo neviem, že je v poriadku sa pýtať. Bolo to pre mňa náročné – podľa mňa je pýtanie si pomoci špecifická téma, a to najmä v technických profesiách, ako je kamera, kde je milión detailov a väčšina z nich sa nedá naučiť z kníh. Potrebuješ ich zažiť. 

Znamená to byť často nováčikom a dostávať sa do zraniteľnej pozície. Musíš sa naučiť povedať: „S týmto ešte nemám skúsenosti, vysvetlite mi to.

Všetko, čo vytvárame, je odrazom niečoho hlbšieho, čo v sebe nosíme.

To si vyžaduje veľkú dávku odvahy, obzvlášť v dnešnej dobe, keď sa hovorí Fake it till you make it (v preklade: Predstieraj, kým sa ti to nepodarí) a neistota býva vnímaná ako slabosť.

Áno, presne. Je za tým veľa vnútorných procesov. Čo sa týka mojej osobnej skúsenosti, ľudia okolo boli takmer vždy veľmi ochotní mi pomôcť, vysvetliť, podporiť… Bolo v poriadku niečo nevedieť. Niekedy to však nestačí, lebo aj ty sám sa musíš cítiť dostatočne bezpečne a sebaisto, aby si tú pomoc vedel prijať.

Keď som bol mladší a začínal som pracovať na veľkých projektoch, chýbali mi skúsenosti a často som pociťoval imposter syndróm (stav, keď má človek pocit, že si svoj úspech nezaslúži – napriek objektívnym výsledkom má obavy, že bude „odhalený“ ako podvodník, pozn. red.). 

Práve naučiť sa pýtať si podporu bez pocitu zlyhania mi s tým pomohlo. To bolo pre mňa rovnako dôležité ako všetky technické zručnosti.

Tie si vraj začal naberať ešte počas strednej školy, keď si chodil s vyklápacou turistickou kamerou. Ako si spomínaš na svoje začiatky?

Áno, začínal som tým, že som dokumentoval svoj život, výlety s kamarátmi – spočiatku skôr intuitívne. Ale zároveň som sa na tom postupne učil remeslo: ako pracovať s videom, strihať, rozmýšľať nad obrazom a strihom. 

Bolo skvelé, že sa na to časom nabalila aj platená práca a už to nebolo len nákladné hobby. Technika bola drahá a to, že som si ňou mohol začať aj zarábať, mi veľmi pomohlo. 

Robil som veľa pracovných projektov, ktoré síce neboli umelecké, ale dali mi výborný základ. Naučil som sa technické zručnosti, ale aj to, ako fungovať v tíme a ako komunikovať s ľuďmi.

Odmietol si už niekedy komerčný projekt, ktorý bol zaujímavý, ale nerezonoval s tvojimi hodnotami?

Veľakrát. A som rád, že som pomerne skoro pochopil, že rovnako dôležité ako prijímať prácu je vedieť ju odmietnuť. Ak projekt necítim, viem, že niekto iný ho možno urobí lepšie, lebo sa s ním bude viac stotožňovať. 

Niekedy ide o hodnotový nesúlad, inokedy je to len vedomé rozhodnutie, že svoj čas chcem investovať inam. Stalo sa mi však aj to, že sa projekt navonok tváril ako angažovaný, ale po rozhovoroch s tímom som zistil, že o danej téme vôbec nič nevedia a ide len o tzv. pinkwashing (situácia, keď sa firma alebo organizácia navonok prezentuje ako podporujúca kvír komunitu, no v skutočnosti túto podporu využíva len ako marketingový nástroj, pozn. red.) či iné formy „washingov“.

Ako by si dnes opísal svoju prácu? Čo tvoríš a pre koho?

Momentálne sa snažím venovať väčšinu svojho času autorským projektom, ktoré sú v rôznych štádiách vývoja. Veľa sa venujem výskumu a písaniu. Popri tom pracujem aj na komerčných projektoch, ktoré majú v ideálnom prípade nejaký priesečník s mojou tvorbou alebo aspoň estetikou. 

Funguje to napríklad tak, že mi príde kreatívne zadanie na vizuálnu kampaň, kde mám vytvoriť video, fotografie alebo kombináciu. To potom musím ideovo a esteticky uchopiť a nájsť cestu, ako to odkomunikovať.

Naučiť sa pýtať si podporu bez pocitu zlyhania bolo pre mňa rovnako dôležité ako technické zručnosti.

Vo svojej tvorbe si viditeľne dávaš záležať aj na výbere tém. Ktoré z nich sú pre teba najdôležitejšie?

Keď to zovšeobecním, tak je to nejaká forma oslobodzovania sa a vybalansovávania, čo asi môže znieť veľmi abstraktne. Často v sebe cítim veľký tlak, ak niekde vnímam nerovnosť alebo nerovnováhu. Preto som často pracoval na príbehoch vychádzajúcich z minorít, chýbala mi ich prítomnosť a hlas – či už v umení, alebo vo verejnom priestore.

Veľmi rád spomínam na krátky film Rite of Spring, v ktorom túto rovnomennú operu od Stravinského interpretujú performeri z londýnskeho súboru Culture Device. Je to súbor, kde ich okrem lásky k divadlu a vystupovaniu spája aj to, že všetci majú Downov syndróm. Bolo to jedno z najkrajších natáčaní a mali sme na naň veľmi silné reakcie.

V našom lokálnom priestore to zas bol krátky film House of Velvet, v ktorom sme vytvorili portrét prvého slovenského ballroomového housu. Vnímanie ballroomovej scény bolo pre mňa zaujímavé už dlho, ale prekvapilo ma, pre koľko ľudí bol tento film introm do toho, že tu táto subkultúra existuje. 

Snažili sme sa film podať tak, aby neukázal len jej performatívne časti, ale ukázal aj akýsi ponor do života postáv, ktoré túto scénu tvoria. Je to v krátkom formáte, ktorý zvládne aj väčšinový divák.

Máš konkrétne dielo, ktoré považuješ za najosobnejšie?

Asi najbližšie k môjmu vnútornému hlasu z doterajšej tvorby má krátky film As Above So Below, ktorý spája veľa elementov, ktoré sú pre mňa dôležité. Názorovo, ale aj formálne a esteticky. 

Vznikal absolútne slobodne v dialógu so Spunkeym, s ktorým sme ho spoluvytvárali a organicky sa dopĺňali. Povedali sme v ňom veľa osobných vecí, aj keď sú asi dosť skryté v jeho symboloch a vizuálnych metaforách.

No myslím, že to najosobnejšie dielo ešte len vzniká. (Úsmev.) Postupne ako dospievam, sa aj moje projekty stávajú osobnejšími a dovolím si viac hovoriť o veciach, ktoré mnou hýbu. Aby to malo silu, musí to byť skutočné. Inak sa to ľudí nedotkne.

O aký projekt ide?

Už dva roky vyvíjame seriál zameraný na tínedžerov, kde sú hlavné postavy kvír ľudia. Uvedomil som si, že som sa ako tínedžer na obrazovke vôbec nevidel a chýbalo mi to. 

Zdá sa mi dôležité vytvoriť dielo zasadené do nášho geopolitického priestoru, v ktorom sa budú prirodzene vyskytovať kvír ľudia, ich príbehy a vzťahy. A špeciálne, keď ide o tínedžerov – mali by cítiť, že sú videní. Baví ma vytvárať prostredie, ktoré je prirodzené, plné a ukazuje rôzne životné linky, rôzne situácie a rôznych ľudí.

Mení sa podľa teba smerovanie kvír filmov či seriálov?

Vnímam, že zobrazenie kvír postáv vo svete sa rozširuje. V našom priestore sa však stále zobrazujú veľmi stereotypne a je to podľa mňa prirodzený dôsledok toho, že ich tu vidíme tak málo. Aj preto robíme spomínaný seriál. Ak je reprezentácia postáv bohatšia, viac ľudí sa v nich môže nájsť.

Nedávno som videl film s mladými kvír hrdinami. Bol až prekvapivo optimistický a ja sám som si uvedomil, aké nezvyčajné je niečo také vidieť. Ale hovorím si, prečo nie? Odľahčených romantických filmov pre hetero publikum sú stovky. Prečo by ich nemohlo byť viac aj v kvír priestore?

Mám pocit, že niektoré témy – najmä tie, ktoré sa týkajú minorít alebo kvír postáv – sa často zobrazujú len ťaživým spôsobom. Cítim potrebu to robiť inak. Neznamená to, že sa vyhýbam náročným témam, ale že hľadám spôsob, ako o ťažkých veciach hovoriť citlivo a vyvažovať ich nádejou a optimizmom.

Šťastné a ľahké momenty majú svoje miesto, aj keď sú súčasťou zložitých príbehov.

Vnímaš vo svojom okolí nejaké talenty, ktoré ťa aktuálne inšpirujú?

Neviem, či viem povedať konkrétne mená, ale vo všeobecnosti ma inšpirujú ľudia, ktorí sú autentickí. Keď je niekto naozaj napojený sám na seba, jeho tvorba má silu, pretože vychádza z čistého zdroja.

Často sa mi to deje pri hudbe – pozorujem niekoho, kto vie extrémne dobre komunikovať svoj príbeh, atmosféru a kontext ako človek. Pre toto sa dokážem nadchnúť.

Umelkyňa Katarína Poliačiková: „Keď píšem, zažívam bytostné šťastie. Som napojená na niečo zo seba, čo ma presahuje.“

Máš pocit, že to dokážeš aj ty?

Myslím si, že sa to stále učím. Ale viem, že keď sa mi podarí napojiť sa na seba, tie veci prichádzajú samy. Najviac sa stotožňujem práve s projektmi, ktoré vznikli prirodzene, bez tlaku.

Čo ti v tom pomáha?

Je to niečo, čo som sa musel učiť postupne. Byť slobodným a môcť si manažovať všetok svoj čas a tvorivú prácu je skvelé, ale môže to byť zároveň aj dosť paralyzujúce. 

Veľmi mi pomohla postupne vytvorená pracovno-životná rutina a rituály ako meditácia alebo písanie denníka. Pomáha mi to naladiť sa na seba. Nie egocentricky, ale úprimne – na to, čo sa vo mne práve deje. 

Myslím si, že vytvárať vlastný odkaz a vyživovať ho je to najdôležitejšie. A to sa nedá bez toho, aby sme sami seba skutočne poznali. Všetko, čo vytvárame, je podľa mňa odrazom niečoho hlbšieho, čo v sebe nosíme.


Igor Smitka

Režisér, kameraman a fotograf, ktorý vo svojej tvorbe prepája vizuálnu precíznosť s osobným presahom. Vyštudoval fotografiu, no prirodzene sa presunul k filmu a pohyblivému obrazu. Začínal ako tínedžer s vyklápacou turistickou kamerou, dnes má za sebou medzinárodné projekty vrátane kampane pre značku Gucci. Vo svojich autorských dielach sa venuje témam inakosti, viditeľnosti a vnútornej pravdivosti. V súčasnosti pripravuje seriál z prostredia kvír tínedžerov.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.