Kratšie dni a sychravejšie počasie často spôsobujú, že sa človek cíti unavený, bez života a do ničoho sa mu poriadne nechce.
Autor Natália Žáková
Foto Shutterstock
Dátum
Pozrite si naše tipy, ako bojovať proti nepríjemnej jesennej depresii a zachovať si dobrú náladu. Ich výhodou je, že s nimi môžete začať kedykoľvek.
Hýbte sa
Jedným z overených spôsobov, ako bojovať proti depresii či úzkostným stavom, je pohyb. Pri športe totiž dochádza k vylučovaniu endorfínu, teda hormónu šťastia, ktorý človeka nabije pozitívnou energiou.
Ak však nepatríte k veľkým športovým nadšencom, stavte na jogu alebo na dlhšie prechádzky v prírode.
Zdravá strava
Spojitosti stravy a psychického stavu človeka by si mal byť vedomý každý z nás. Ak sa práve necítite psychicky najlepšie, je dobré vyradiť zo svojho jedálneho lístka priveľmi korenisté a pikantné jedlá, ale aj všetko príliš ťažké.
V boji proti depresiám môže pomôcť napríklad konzumácia banánov či pitie harmančekového čaju. Banány obsahujú tryptofán, vďaka ktorému ľudské telo lepšie zvláda stresové situácie, čaj z obľúbenej bylinky má rovnako upokojujúci účinok.
Nebuďte sami
Hoci občas padne vhod stráviť nejaký čas sám so sebou, samota a izolácia depresiu ešte viac prehlbujú.
Ak sa teda práve necítite najlepšie, obklopte sa spoločnosťou ľudí, s ktorými sa cítite naozaj dobre a ktorí vás obohacujú.
Skúste vstávať skôr
Ak patríte k ľuďom, ktorí radi dlho vyspávajú, skúste začať deň o niečo skôr, a to aj vtedy, keď sa ráno nemusíte nikam náhliť.
Tí, ktorí dlho spia, totiž krátko pred prebudením spotrebujú veľa sérotonínu, hormónu dobrej nálady, v dôsledku čoho majú potom problém vstať z postele a pustiť sa do naplánovaných aktivít. Zároveň platí, že ľudia, ktorí vstávajú skôr, sú psychicky stabilnejší.
Plánujte
V boji proti nie najlepšiemu psychickému stavu môže pomôcť aj plánovanie. A to nielen to krátkodobé, ale aj dlhodobé.
Ak si budete priebežne spisovať, čo chcete spraviť v rámci daného dňa, týždňa, ale napríklad aj v priebehu najbližších desiatich rokov, plnenie cieľov vám bude vypĺňať čas a zároveň sa budete mať stále na čo tešiť.
Nepodceňujte spánok
Aby ste predišli jesennej depresii, nemožno zabúdať na dostatok spánku. Ideálne je chodiť spať a rovnako aj vstávať v ten istý čas. Aby sa vám spalo čo najlepšie, je dobré aspoň dve hodiny pred uložením sa do postele nejesť a nepiť a asi hodinu pred spaním odložiť aj počítač a mobil.
Tieto zariadenia totiž vyžarujú modré svetlo, ktoré zabraňuje aktivácii spánkového hormónu melatonínu, v dôsledku čoho vám zaspávanie trvá dlhšie. Ak sa však mobilu pred spaním nechcete vzdať, nastavte si v smartfóne nočný režim alebo použite vhodnú aplikáciu.
Pozor na tmu
Aby ste sa vyhli stavom úzkosti, odporúča sa nezdržiavať sa dlhodobo v tme alebo v zle osvetlenej miestnosti.
Aj nedostatok svetla môže totiž výrazným spôsobom ovplyvniť váš psychický stav. Trávte preto čo najviac času na svetle a všímajte si svetelné podmienky nielen doma, ale aj na svojom pracovisku.
Vykročte z bežnej rutiny
Aby ste sa cítili o čosi lepšie, je dobré občas vybočiť zo zabehnutých stereotypov. Rutina totiž človeka môže začať ubíjať.
Skúste sa začať venovať novej aktivite – zájdite si zaplávať alebo do sauny, spravte si kurz, o ktorom už roky hovoríte, alebo si vytvorte malý rituál na spríjemnenie dňa či týždňa. Čo takto pravidelné raňajky alebo večere s kamarátmi?
Stavte na veselé farby
Krátko po potom, čo stromy prestanú hrať všetkými farbami, ľudia začínajú aj na svojom oblečení preferovať tmavšie farby, ktoré spravidla nepôsobia veľmi pozitívne.
Ak sa chcete cítiť lepšie, je dobré staviť skôr na veselé svetlejšie odtiene, ktoré vám dni aspoň trošku rozžiaria. Rovnaký prístup môžete zvoliť aj vo svojej domácnosti či v kancelárii. Aj zdanlivé drobnosti totiž často dokážu divy.
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Stôl v kuchyni je miesto, kde sa spomaľuje čas a kde sa učíme mať radi aj seba. Prečo je spoločné stolovanie rituálom blízkosti?
Kristína a Eva zo Žufane veria, že každá chvíľa za spoločným stolom ukrýva obrovský potenciál.
Autor Ester Viktória Bukovinská
Foto Dominika Behúlová
Miesto Prügerka
Dátum
Varenie, prestieranie a jedenie nemusia byť len každodennou rutinou, ale aj malým kúskom radosti. Pre Kristínu a Evu je jedlo zážitkom, ktorý spája ľudí, prehlbuje vzťahy a prináša pokoj. Spoločnému stolovaniu zasvätili svoj projekt Žufaňa aj viaceré knihy. Stolovanie je pre ne priestor, kde sa ľudia približujú k sebe – a aj k sebe samým. Rozprávali sme sa aj o chaose na stole, ktorý prináša radosť, aj o tom, prečo má zmysel prestrieť si pekne, aj keď je stôl prestretý len pre jedného.
V rozhovore so zakladateľkami Žufane Kristínou Hertelovou a Evou Takáčovou sa dozviete:
ako aj v bufete dokážu nájsť priestor na skutočné hostenie a budovanie vzťahov,
čo všetko prináša do života spoločné stolovanie,
prečo je „chaos na stole“ často cennejší než dokonalý servis,
čo všetko sa o sebe môžeme naučiť cez jedlo a ako ho vnímať ako formu sebaláskavosti
a ako si aj v dnešnej uponáhľanej dobe nájsť čas na dobré jedlo a spoločné momenty.
Hovoríte o sebe, že vás najviac baví variť, piecť, hostiť ľudí a rozprávať sa. V súčasnosti prevádzkujete bufet Žufet na bratislavskej Partizánskej lúke. Je aj v rušnom bufete stále čas na hostenie a rozprávanie sa?
Kristína: Keď sa zamyslíte nad podnikmi s príjemnou atmosférou, možno vám napadnú tie, kde je majiteľ v role hostiteľa. Niekto možno hľadá michelinské ocenenia a nevyjde z kuchyne, no nás na tom bavia práve tie spojenia s ľuďmi.
Pamätám si, ako sa nám na začiatku stávalo, že k nám niekto pravidelne chodil a zrazu prestal. My sme však už mali toho človeka nejako zapamätaného, napríklad ako „ryšavú paniu, ktorá si stále dáva kapučíno“, a zrazu sme nevedeli, či sa presťahovala alebo čo sa jej v živote zmenilo.
Je pre vás dôležité budovať vzťah so zákazníkmi?
Eva: Určite, z viacerých našich zákazníkov sa neskôr stali kamaráti, pretože sme ich pohostili, vypočuli, porozprávali sa a vzájomne sme sa priblížili.
Žufaňou aj našimi kuchárskymi knihami sa nesie heslo „jedlo spája“. Aj dnes, keď už viac riešime veci spojené s manažmentom, je pre nás aj mimo práce kľúčové spájať ľudí cez hostenie a spoločné stolovanie.
Čo je na spoločnom stolovaní také výnimočné?
Kristína: Je to jedinečný zážitok, stolovanie v skupine je totiž veľmi intímne – nepozvete k sebe domov k stolu hocikoho. Pri stole vznikajú otvorené rozhovory pomedzi všetky tie nádherné zvuky cinkania pohárov, tanierov a príboru. Je to pre mňa jedna z najprirodzenejších foriem trávenia spoločného času – všetci sa musíme najesť a dokážeme zohľadniť, aby si na stole všetci niečo našli.
To mám na spoločnom stolovaní veľmi rada – zrazu máte veľa rôznorodých misiek, dva druhy šalátu, polievku, tri druhy príloh. Možno to na prvú znie ako veľa zbytočnej práce a chystania, no myslím, že by si to mal skúsiť každý. Spoločné stolovanie je dobrý nástroj, ako budovať vzťahy – stojí to za ten zážitok.
Eva: Pre mňa je to taký rituál zastavenia sa, utíšenia a spojenia. Kristína hovorí o chystaní, to však, samozrejme, nemusí byť len na vašich pleciach. Aj ja som to kedysi vnímala tak, že som chcela všetko nachystať a upraviť, aby to bolo dokonalé podľa mojej predstavy. Vo veľkej skupine to však začala byť nadmerná záťaž, ktorá mi prinášala stres.
Skúsili sme si to teda rozdeliť – niekto prinesie prílohu, ďalší polievku, iný pomôže prestrieť. Možno to nebude vyzerať tak, ako som si to prvotne vysnívala, no je to naše, každý prispel k dielu a ja som sa cítila odľahčená.
Cítite to tak, že už samotná príprava spoločného stolovania je dôležitou súčasťou zážitku?
Eva: Určite áno. Môžete si skúsiť aj spoločné varenie. Nám sa niekedy stáva, že sa naši priatelia hanbia pred nami variť, pretože sa tým živíme.
Na varení je však najkrajšie to, že nikto nevie všetko, je to konštantné učenie sa. Keď vidím variť svojich priateľov, je to pre mňa veľká inšpirácia – aj rovnaké jedlo sa dá urobiť desiatkami spôsobov. To je to, čo ma v kuchyni fascinovalo už odmala – kým boli iné deti vonku, ja som sa motala medzi zásterami.
Kristína: Mám rada spoločné varenie, pretože keď spolu niečo vytvárame, prichádza k nášmu spojeniu. Väčšina ľudí chce žiť v prítomnosti iných ľudí a toto je dobrý spôsob, ako sa k tomu uvoľnene dostať.
Život je pre mňa v niečom ako ten náš jedálenský stôl s mištičkami – nič nie je nalinajkované, je to jeden chaos a obrovský zážitok.
Keď si doprajem pekné ráno s pekne prestretými raňajkami, žijem z neho celý deň. Prestrieť si stôl len pre seba je prejav úcty k sebe.
Takže žiadny zarovnaný servis s tromi druhmi vidličiek?
Kristína: Presne tak, zážitok vznikne aj bez dvanásťdielneho servisu. Páči sa mi taká rôznorodosť – každý už pozná svoj pohár a svoje miesto pri stole.
Eva: Náš stôl je taký živelný ako my – nepredstavujte si biele uhladené stolovanie. V niečom nás taká domáckosť stola vracia do detstva – pamätám si, že aj u babky sme mali na stole veľa rôznych misiek.
Ako vyzerali vaše stolovacie rituály v detstve?
Eva: Môj ocino veľmi trval na spoločnom nedeľnom obede. Dodnes, keď sa stretneme, sa v nedeľu stoluje a obeduje presne o dvanástej, možno to poznáte zo svojho detstva. Nedeľný obed bol pre celú rodinu priestorom na rekapituláciu celého týždňa – iné dni sme boli rozlietaní v škole, rodičia v práci, v sobotu sa upratovalo, ale nedeľa bola vždy priestorom na zastavenie sa. Aj som si na to v detstve pofrflala, no teraz v tom vidím skutočnú hodnotu a zážitok na celý život.
Kristína: Ja som paradoxne takýto tradičný moment v detstve nemala, spoločné stolovanie mám skôr spojené s oslavami v reštaurácii, kde sa zišla celá širšia rodina.
Dnes už mám vlastnú rodinu a veľmi mi na spoločnom stolovaní záleží, no musím povedať, že je náročné zladiť sa: niekto chce jesť neskôr, ďalší zas nikdy nie je hladný – sme iní. Stále sa však snažíme. Nedávno som čítala štúdiu, ktorá potvrdila, že deti z rodín, ktoré spolu stolujú, majú vyššie emocionálne prežívanie. Má to mnoho benefitov.
Pomáha spoločné stolovanie učiť deti aj láske k jedlu?
Kristína: Určite áno, láska k jedlu je zásadná – keď sa už v detstve naučíme, že jedlo nie je strašiak, môžeme v dospelosti predísť rôznym problémom spojenými s mentálnym zdravím a so stravovaním.
V prvom rade však musíme mať radi seba. Mám sa rada, a preto jem to, čo potrebujem, čo je pre mňa zdravé. Bez jedla nevieme existovať, je to, akoby sme nedýchali. Preto je kľúčové budovať si k nemu dobrý vzťah.
Eva: A zároveň sa cez jedlo spoznávame. Po rokoch už presne viem cez kuchyňu navnímať, akú mám náladu a čo práve potrebujem – je to o takom „seba-vedomí“.
Život je pre mňa v niečom ako ten náš jedálenský stôl s mištičkami – nič nie je nalinajkované, je to jeden chaos a obrovský zážitok.
Ako vám jedlo pomáha uvedomovať si samy seba?
Eva: Vždy vidím, v akom som období. Mala som čas, keď som nebola veľmi šťastná, a vtedy som sa prejedala a jedlom som sa snažila nabudiť pocit, že to už bude dobré. Keď sa cítim dobre, som fit a odráža sa to aj na mojom jedálničku – zrazu nepotrebujem ťažšie jedlá.
Kristína: Mnoho ľudí sa nepozná a netrávi so sebou dostatok času, no pri jedle je to naozaj jednoduché. Len sa zastav a navnímaj, čo chceš zjesť. Sú to palacinky s nutelou? Banánové čipsy? Všetky tieto pocity sú veľmi intuitívne, až také živočíšne a je dôležité, aby sme sa počúvali.
Zvyknete niekedy stolovať aj samy so sebou, aby ste si dopriali čas na spoznávanie sa a počúvanie sa?
Eva: Áno, ja som toto čaro objavila pred desiatimi rokmi a mám to veľmi rada. Keď si prestriem, nachystám raňajky, zjem si ich za stolom a v pokoji dopijem šálku kávy alebo čaju, tak je to také zhmotnené pohladenie. Láskavý moment odo mňa pre mňa. Som sama so sebou a pekne sa o seba postarám.
Musím sa priznať, že z toho pomalého ranného momentu potom žijem aj v ťažších častiach dňa a naozaj mi to robí dobre. Je to skoro až terapeutické.
Mám priateľov, ktorým by stôl prestretý len pre jedného pripadal smutný a osamelý. Čo by im pomohlo prekonať tieto predsudky?
Kristína: Môže sa to tak zdať, no všetkým odporúčam zahodiť myšlienky o tom, aké to bude, a len si jednoducho prestrieť. Pre niektorých môže byť jedenie osamote spojené s osamelosťou, no nie je to tak. Urobte si pekný čas – vytiahnite aj tie pekné poháre, ktoré si nechávate na Vianoce, a dajte si do vázy kvety.
Myslím si, že príprava stola pre samého seba je takým prejavom úcty k sebe – tak ako sa musím postarať o svoje telo a umyť si vlasy, rovnako si musím dopriať pokojné jedenie, ktoré je zážitkom.
Hovoríte, že pekné stolovanie je prejavom úcty k sebe. Odhaľuje aj kvalita potravín, ktoré si servírujeme, náš vzťah k sebe samým?
Kristína: Áno, je to aj investícia do nášho zdravia, ktoré by malo byť našou prioritou. Pre mňa je zásadné mať dostatok ovocia a zeleniny od lokálnych farmárov. Znova sa však vraciame k tomu, že v nejakej miere je vždy potrebné vypočuť sa a nasýtiť sa tým, na čo máme práve chuť.
Eva: A ak je to aj nezdravé, netreba sa za to následne trestať v myšlienkach. Jedlo je skvelé a každý má úplne iný apetít. Z detstva si pamätám „neodídeš od stola, kým to nezješ“.
Dnes to už vidím inak – nijako ma neurazí, keď niekomu nechutí niečo, čo som navarila. Existuje toľko možností a rôznorodých jedál, nemôže nám chutiť všetko a je to v poriadku. Najdôležitejšie je, aby sme sa zastavili a naďalej sa cez jedlo spoznávali.
Ako sa vám v tejto zrýchlenej dobe darí zastaviť a nájsť si čas na seba aj na jedlo?
Kristína: Je to náročné, niekedy je nemožné zorganizovať skupinu tak, aby mal každý akurát čas. Myslím, že minimálne ľudia v mestách začínajú byť o spoločné stolovanie ochudobnení, pritom je to náš základ, ktorý je tu „odvždy“. Predstavujem si, že aj lovci a zberači jedli mamuta spolu – je to jednoducho v nás.
Najprv nestíhame nič cez týždeň, tak to necháme na víkend, no vtedy zas chceme ísť na výlet a rovno sa najeme tam. Málokedy máme spoločný čas bez zhonu.
Eva: Dokonca niekedy ľudia používajú formulku „nemal som čas najesť sa“. Na čo potom čas máme? Musíme sa zastaviť a pravidelne jesť, neexistuje v práci nič, čo je také dôležité, aby nás to zastavilo. Postaraj sa o seba – priprav si jedlo vopred do krabičiek a uprednostni seba. Všetko ostatné počká.
Kristína Hertelová a Eva Takáčová
Už 10 rokov fungujú pod značkou Žufaňa, ktorá najskôr fungovala ako bistro na Dulovom námestí v Bratislave a dnes už ako “Žufet” – teda špeciálny bufet na Partizánskej lúke. Okrem podnikania v gastre spoločne píšu kuchárske knihy a zvyšujú povedomie o láske k jedlu.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
