Kratšie dni a sychravejšie počasie často spôsobujú, že sa človek cíti unavený, bez života a do ničoho sa mu poriadne nechce.
Autor Natália Žáková
Foto Shutterstock
Dátum
Pozrite si naše tipy, ako bojovať proti nepríjemnej jesennej depresii a zachovať si dobrú náladu. Ich výhodou je, že s nimi môžete začať kedykoľvek.
Hýbte sa
Jedným z overených spôsobov, ako bojovať proti depresii či úzkostným stavom, je pohyb. Pri športe totiž dochádza k vylučovaniu endorfínu, teda hormónu šťastia, ktorý človeka nabije pozitívnou energiou.
Ak však nepatríte k veľkým športovým nadšencom, stavte na jogu alebo na dlhšie prechádzky v prírode.
Zdravá strava
Spojitosti stravy a psychického stavu človeka by si mal byť vedomý každý z nás. Ak sa práve necítite psychicky najlepšie, je dobré vyradiť zo svojho jedálneho lístka priveľmi korenisté a pikantné jedlá, ale aj všetko príliš ťažké.
V boji proti depresiám môže pomôcť napríklad konzumácia banánov či pitie harmančekového čaju. Banány obsahujú tryptofán, vďaka ktorému ľudské telo lepšie zvláda stresové situácie, čaj z obľúbenej bylinky má rovnako upokojujúci účinok.
Nebuďte sami
Hoci občas padne vhod stráviť nejaký čas sám so sebou, samota a izolácia depresiu ešte viac prehlbujú.
Ak sa teda práve necítite najlepšie, obklopte sa spoločnosťou ľudí, s ktorými sa cítite naozaj dobre a ktorí vás obohacujú.
Skúste vstávať skôr
Ak patríte k ľuďom, ktorí radi dlho vyspávajú, skúste začať deň o niečo skôr, a to aj vtedy, keď sa ráno nemusíte nikam náhliť.
Tí, ktorí dlho spia, totiž krátko pred prebudením spotrebujú veľa sérotonínu, hormónu dobrej nálady, v dôsledku čoho majú potom problém vstať z postele a pustiť sa do naplánovaných aktivít. Zároveň platí, že ľudia, ktorí vstávajú skôr, sú psychicky stabilnejší.
Plánujte
V boji proti nie najlepšiemu psychickému stavu môže pomôcť aj plánovanie. A to nielen to krátkodobé, ale aj dlhodobé.
Ak si budete priebežne spisovať, čo chcete spraviť v rámci daného dňa, týždňa, ale napríklad aj v priebehu najbližších desiatich rokov, plnenie cieľov vám bude vypĺňať čas a zároveň sa budete mať stále na čo tešiť.
Nepodceňujte spánok
Aby ste predišli jesennej depresii, nemožno zabúdať na dostatok spánku. Ideálne je chodiť spať a rovnako aj vstávať v ten istý čas. Aby sa vám spalo čo najlepšie, je dobré aspoň dve hodiny pred uložením sa do postele nejesť a nepiť a asi hodinu pred spaním odložiť aj počítač a mobil.
Tieto zariadenia totiž vyžarujú modré svetlo, ktoré zabraňuje aktivácii spánkového hormónu melatonínu, v dôsledku čoho vám zaspávanie trvá dlhšie. Ak sa však mobilu pred spaním nechcete vzdať, nastavte si v smartfóne nočný režim alebo použite vhodnú aplikáciu.
Pozor na tmu
Aby ste sa vyhli stavom úzkosti, odporúča sa nezdržiavať sa dlhodobo v tme alebo v zle osvetlenej miestnosti.
Aj nedostatok svetla môže totiž výrazným spôsobom ovplyvniť váš psychický stav. Trávte preto čo najviac času na svetle a všímajte si svetelné podmienky nielen doma, ale aj na svojom pracovisku.
Vykročte z bežnej rutiny
Aby ste sa cítili o čosi lepšie, je dobré občas vybočiť zo zabehnutých stereotypov. Rutina totiž človeka môže začať ubíjať.
Skúste sa začať venovať novej aktivite – zájdite si zaplávať alebo do sauny, spravte si kurz, o ktorom už roky hovoríte, alebo si vytvorte malý rituál na spríjemnenie dňa či týždňa. Čo takto pravidelné raňajky alebo večere s kamarátmi?
Stavte na veselé farby
Krátko po potom, čo stromy prestanú hrať všetkými farbami, ľudia začínajú aj na svojom oblečení preferovať tmavšie farby, ktoré spravidla nepôsobia veľmi pozitívne.
Ak sa chcete cítiť lepšie, je dobré staviť skôr na veselé svetlejšie odtiene, ktoré vám dni aspoň trošku rozžiaria. Rovnaký prístup môžete zvoliť aj vo svojej domácnosti či v kancelárii. Aj zdanlivé drobnosti totiž často dokážu divy.
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Mária Melková z projektu Zošívané rodiny: Pre mňa je tradičná rodina taká, kde dieťa nachádza prijatie a pocit bezpečia bez ohľadu na usporiadanie
Fungujúca rodina nevzniká podľa jedného vzorca, ale vďaka vzájomnej spolupráci všetkých členov – a vôbec nemusí zapadať do stereotypu.
Autorka Natália Černancová
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Na prvý pohľad vyzerá ako „stereotypná“ rodina – mama, otec, deti. No v skutočnosti má zošívaná rodina – teda taká, kde si partneri prinášajú deti z predchádzajúcich vzťahov – veľmi osobitú dynamiku. Nie je totiž jednoduché byť „novou mamou“ alebo „novým otcom“, keď dieťa už svojich biologických rodičov má. Na Slovensku funguje v zošívaných rodinách takmer 50-tisíc domácností, v ktorých žije 100-tisíc detí. Koučka Mária Melková ju sama má a už viac ako 10 rokov pomáha členom iných zošívaných rodín nájsť harmóniu a bezpečné zázemie.
S koučkou a mediátorkou Máriou Melkovou sme sa rozprávali, ako budovať zdravé vzťahy v zošívanej rodine, a aj o tom:
prečo sa nevlastný rodič cíti ako outsider a ako sa to dá prelomiť,
ako označenie „macocha“ ovplyvňuje postavenie nevlastných rodičov v spoločnosti,
prečo „zošívanie“ trvá roky,
kedy deti prizvať do diskusie,
prečo by sme pred výčitkami z neumytého riadu mali dať prednosť budovaniu dôvery s deťmi
a ako zapojiť do celého procesu expartnerov.
Keď si partneri prinášajú do rodiny deti z predchádzajúcich vzťahov, novú partnerku zvykneme označovať ako nevlastnú mamu či dokonca macochu. No tieto pomenovania v sebe už nesú istú nálepku.
V každej žene, ktorá sa dostane do tejto pozície, prebieha vnútorný boj, že sa z nej stane nevlastná mama. Ona by sa však ani nemala správať ako mama, pretože deti už svoju mamu majú. Je to trochu mätúce: som mama, nie som mama?
Je teda veľmi ťažké správať sa prirodzene, keďže nechápeme, aká je naša rola. A čo sa týka pomenovania macocha – ako vám to znie?
Dosť negatívne.
Presne. Väčšinou to s nevlastnou mamou býva tak, že má potrebu dokázať, že nie je „tá zlá macocha“. Cíti, že sa musí naozaj snažiť, aby všetci videli, že je tá dobrá nevlastná mama. Z vonkajšej strany je totiž veľmi jednoduché povedať: „Veď vedela, do čoho ide“ alebo „Deti musí mať hneď rada“, ale nie každý má túto skúsenosť.
Aj ja som mala neustále pocit, že musím dokazovať, že som dobrá a že neplánujem deti nechať v lese. (Smiech) Sama som si tým vytvárala tlak. Keď prišli deti, prišlo s tým aj vedomie, že sa musím veľmi snažiť, čo spôsobovalo, že som sa na víkendy vôbec netešila.
Takže je dobré, keď si sami pre seba ozrejmíme, čo rola nevlastného rodiča znamená pre mňa a aký v nej chcem byť.
Stačí si uvedomiť a prijať svoju rolu a potom to už ide „samo“?
Poviem to na svojom príklade. V novej rodine sme boli spolu asi tri alebo štyri mesiace. Dovtedy bolo všetko ružové – deti si sadli, nikto nerobil problémy, my dvaja sme boli zahĺbení do vzťahu a zdalo sa, že všetko funguje.
A potom to zrazu prestalo. Začalo mi prekážať, že deti kričia, že sú malé, a kládla som si otázku, prečo by mali byť mojimi dcérami len preto, že ich otec je môj partner. Prekvapilo ma to a mala som pocit, že vzťah sa končí, pretože to nefunguje.
Deti v zošívanej rodine majú za sebou skúsenosť s rozvodom rodičov, a tak poznajú pocit straty. Musia sa prispôsobiť novým okolnostiam, meniť prostredie a pendlujú medzi dvoma domácnosťami.
Čo vám vtedy pomohlo?
V tom čase som narazila na teóriu americkej psychologičky, ktorá rozdelila vývoj patchworkovej rodiny do siedmich fáz.
Prvá je fáza zamilovanosti, kde partnerom nič neprekáža – ani deti, ani chaos. A potom príde bod zlomu – spustia sa konflikty a začne sa dlhý proces zošívania rodiny, ktorý môže trvať roky.
Keby som to vtedy vedela, ušetrilo by nám to veľa stresu. Neskôr som začala chodiť aj na osobný koučing, aby som pochopila, čo sa so mnou deje a prečo reagujem tak, ako reagujem.
A tak sa vlastne začal môj príbeh so zošívanými rodinami. Rozhodla som sa niečo s tým urobiť – začala som písať blogy a poskytovať konzultácie a vznikla platforma Zošívané rodiny.
Ak by ste mali dať nejakú najzásadnejšiu radu rodinám, ktoré sa práve začínajú zošívať, čo by to bolo?
V prvom rade je dôležité, aby sa o tom partneri rozprávali a nastavili si očakávania. Často sa totiž stáva, že sa dvaja stretnú, preskočí medzi nimi iskra – najmä po komplikovanom rozvode alebo dlhšom období samoty. Sú šťastní, že sa našli a že si rozumejú, a tak posledná vec, o ktorej chcú hovoriť, sú domáce pravidlá či rozdelenie povinností.
No práve to je veľmi dôležité – aby si vyjasnili svoje predstavy o živote hneď na začiatku. Mali by sa porozprávať o tom, či chcú v budúcnosti spolu žiť, aké majú názory na výchovu detí, aké očakávania majú od seba ako nevlastného či biologického rodiča, ale aj o tom, ako budú fungovať finančne.
A čo deti? Tieto rozhodnutia ovplyvňujú aj ich.
Určite na to treba ísť postupne a, samozrejme, zapájať do toho aj deti. Nezačať hneď riešiť spoločné bývanie, ale najskôr sa zoznámiť s deťmi na neutrálnej pôde. Neskôr môžu spolu stráviť večer doma, potom občas prespať, aby si deti zvykli a mali čas na adaptáciu.
Dospelí však často zabúdajú do celého procesu vhodne zapojiť deti. Je dôležité dať im priestor vyjadriť svoj názor – napríklad ako by si predstavovali svoju izbu v novom domove. Ak ich do procesu aktívne zapojíme, bude oveľa väčšia šanca, že situáciu prijmú a budú sa v novom prostredí cítiť ako doma.
Navonok môže zošívaná rodina pôsobiť ako každá iná, no vnútri to funguje inak. V čom je jej dynamika špecifická?
V spoločnosti stále existuje silný tlak na podporu tradičnej rodiny, a preto začnem tým, že pre mňa je tradičná rodina taká, kde dieťa žije v akomkoľvek usporiadaní, kde ho dospelí prijímajú a kde sa cíti bezpečne. Môže to byť zošívaná rodina, biologickí rodičia, starí rodičia alebo len jeden rodič…
Možno si to málokto uvedomuje, ale nevlastní rodičia sa často cítia ako outsideri. Predstavte si, že stojíte pred domom, váš partner a deti sú vnútri a vy sa musíte pozerať zvonku, akoby ste tam nesmeli vojsť. Oni tvoria rodinu, zatiaľ čo nevlastný rodič zostáva vonku. V dome skrátka preňho nie je miesto.
S partnerovými alebo partnerkinými deťmi neriešte hneď disciplínu. Pravidlá sú dôležité, ale skôr ako na neumytý riad by ste sa mali zamerať na budovanie dôvery a spojenie.
To je veľmi náročné.
Tento pocit je ťažké spracovať, pretože každý túži po „normálnej“ rodine a vzťahu a kladie si otázku, prečo je vonku. Je dobré uvedomiť si, že tento pocit je normálny, je to v poriadku. Zároveň je dôležité, aby aj partner s deťmi vedel, že takýto pocit môže nastať, a snažil sa vtiahnuť svojho partnera do rodinného života.
Rovnako sú výzvou nereálne očakávania, že druhý vzťah bude fungovať rovnako ako prvý. Lenže v zošívanej rodine sú stále prítomní druhí rodičia. Pri vlastnom dieťati si vzťah budujete už počas tehotenstva, zatiaľ čo pri nevlastných deťoch tento proces trvá dlhšie. Chvíľu sa len spoznávate, učíte sa byť k sebe prirodzení a bez obáv, čo si kto pomyslí.
Ak si dospelí na začiatku neuvedomia, že vzťahy sa musia vyvíjať postupne, môžu veci brať osobne – nerozumieť, prečo deti nie sú vždy nadšené, keď majú prísť, alebo, naopak, oni sami sa s nimi nechcú vídať tak často. To často vedie ku konfliktom.
Čo v takých chvíľach pomôže najviac?
Na začiatku je dobré uvedomiť si, čo sa vlastne s nami deje. Často prídu ku mne nevlastní rodičia a prvé, o čom hovoria, sú domáce práce – ako deti po sebe nechávajú neporiadok a oni to musia upratovať. V skutočnosti to nie je o tanieri na stole, ale o niečom hlbšom.
Nevlastný rodič zistí, že mu prekáža, že ho deti nerešpektujú alebo že sa ho partner nezastane. Hnev na tanier je len dôsledok niečoho, čo nevlastný rodič prežíva vnútorne. Dôležité je naučiť sa zamyslieť, čo nám vlastne prekáža, prečo to tak je a čoho sa bojíme. Len tak budeme vedieť správne reagovať.
Ako si s deťmi vybudovať dôveru?
Na začiatku je dôležité uvedomiť si, že deti, ktoré vstupujú do zošívanej rodiny, nie sú nepopísaný list ako novorodené bábätko. Už majú za sebou skúsenosť s rozchodom alebo rozvodom rodičov. Poznajú pocit straty, museli sa prispôsobiť novým okolnostiam, často meniť prostredie, možno aj školu, a niektoré z nich neustále pendlujú medzi dvoma domácnosťami.
Teraz sa ocitnú v novej rodine, s novým človekom vo svojom živote a to, čo predtým zažili, ovplyvňuje aj ich postoj k nemu. Preto je dôležité, aby nevlastný rodič pochopil ich skúsenosti, snažil sa porozumieť ich správaniu a vedel s nimi postupne nadviazať vzťah.
Veľmi pomáha, ak sa na začiatku nezameriame na disciplínu. Samozrejme, pravidlá a hranice sú dôležité, ale prioritou by malo byť budovanie vzťahu. Zaujímať sa o deti, o to, čo ich baví, hľadať spoločné aktivity a tráviť spolu čas. Až keď sa vytvorí dôvera, možno postupne riešiť otázky disciplíny a výchovy.
Zošívané rodiny na Slovensku v číslach
Pri poslednom sčítaní obyvateľov sa prvýkrát zisťoval počet zošívaných rodín, pričom výsledok ukázal okolo 50-tisíc takýchto domácností. Mária si však myslí, že ich je až o polovicu viac, čiže 100-tisíc, keďže štatistiky sa sústredili najmä na rodiny, kde deti žijú s matkou. Deti však žijú v takýchto rodinách aj s otcami.
Na začiatku potrebujeme pochopiť, aká je naša rola, potom postupne budovať vzťah s deťmi. Lenže to môže byť také vyčerpávajúce, že zabudneme na samotný vzťah s partnerom. Ako sa oň starať?
Podobne ako v štandardnom vzťahu, aj v tomto type rodiny je veľmi dôležité mať čas pre seba. Tento čas môže byť i len 10 minút každý deň, počas ktorých si poviete, čo sa počas dňa stalo.
Alebo to môže byť raz za týždeň, keď si zájdete do kina, alebo občas idete na dovolenku, aby ste strávili čas len spolu. Máme pocit, že deti musia byť vždy na prvom mieste a že ak si chceme oddýchnuť s partnerom, ublížime tým dieťaťu.
No deti nás vnímajú ako vzory, ako druhú šancu na to, ako by mal fungovať vzťah, a preto potrebujú vidieť, že do nášho partnerského vzťahu investujeme a že môže fungovať.
Najskôr partnerom nič neprekáža – ani deti, ani chaos. A potom príde bod zlomu, spustia sa konflikty a začne sa dlhý proces zošívania rodiny, ktorý môže trvať aj roky.
A ako do toho vstupujú expartneri?
V mojom prípade máme šťastie v tom, že obaja naši expartneri sú veľmi rozumní a vzťahy medzi nami sú naozaj dobré. Dokážeme sa stretnúť a vyjsť si navzájom v ústrety. Ale nechcem to prezentovať ako ideálny model, pretože nie vždy to ide hladko a nie vždy záleží len na nás.
Nie je to teda vždy tak, že musíme vychádzať dokonale. Dôležité je, aby sme dokázali udržiavať korektné vzťahy a nájsť spoločnú reč, ak ide o deti. A to je úplne postačujúce.
Zošívané rodiny môžu mať svoje výzvy, ale určite prinášajú aj príjemné momenty. Čo pozitívne na nich vnímate?
Celá komplexnosť zošívaných rodín má veľmi pozitívny efekt – a tým je odolnosť. Nielen deti, ale aj dospelí sa stávajú odolnejšími, pretože museli zvládnuť množstvo konfliktných situácií a naučiť sa, ako s nimi pracovať.
Deti si osvoja schopnosť fungovať v dynamickom prostredí, kde sa rôzne deti stretávajú v rôznych časoch, musia sa medzi sebou dohodnúť a naučiť sa akceptovať odlišné názory.
Rovnako sa učia zvládať aj rozdiely – napríklad ak jedno dieťa má lepšie finančné podmienky vďaka druhému rodičovi a môže si dovoliť lepšiu školu či krúžky, zatiaľ čo druhé také možnosti nemá.
Tieto skúsenosti ich dobre pripravujú na život – stávajú sa samostatnejšími, flexibilnejšími a lepšie sa včleňujú do kolektívu či spoločnosti.
Navyše dieťa už od začiatku vidí rôzne spôsoby života a v dospelosti dokáže lepšie porozumieť tomu, že každý je iný a že niektoré veci môžu byť odlišné.
Mária Melková
Koučka a mediátorka, ktorá sa už vyše 10 rokov venuje problematike zošívaných rodín – čiže takých, kam partneri prinášajú deti z predchádzajúcich vzťahov. K tejto téme ju priviedla osobná skúsenosť, a keďže vie, aké je to náročné, rozhodla sa založiť platformu Zošívané rodiny. S kolegami zo Slovenskej akadémie vied vydala knihu Ako zošiť rodinu, ktorá pomôže všetkým, ktorí žijú alebo začínajú žiť v zošívanej rodine a nevedia, čo ich čaká.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
