10 tipov, ako nájsť v živote rovnováhu medzi prácou a súkromím

Aby ste predišli vyhoreniu v práci, je nevyhnutné dosiahnuť v živote určitý balans.

V spolupráci s portálom Vyhorenie.sk, ktorého partnerom je aj Férová Nadácia O2, sme si pre vás pripravili seriál, v ktorom vám postupne predstavíme nielen príznaky tohto syndrómu, ale aj spôsoby, ako mu predchádzať.

Kým v prvej časti sme sa sústredili na faktory, ktoré tento syndróm spôsobujú, tento raz vám ponúkame praktické rady, ako mu predchádzať a nájsť v živote rovnováhu o niečo jednoduchšie a rýchlejšie.

1. Zadefinujte si priority

Začnite tým, že si vytvoríte zoznam svojich životných priorít, priradíte im dôležitosť a následne si ich podľa nej usporiadate. Berte pritom do úvahy aj ich stabilitu. Ak sa totiž faktory ako zdravie, šťastie alebo rodina dostali vo vašom rebríčku pod profesijné ciele, vaše dlhodobé priority stabilné nie sú.

Ďalším dôležitým aspektom je zváženie ich dôsledkov. Spýtajte sa seba samých, čo sa môže stať, ak budete z dlhodobého hľadiska uprednostňovať prácu pred rodinou, priateľmi či vlastnými záujmami, aj to, či ste ochotní tieto dôsledky znášať.

2. Vytvorte si harmonogram

Väčšina ľudí má svoj pracovný harmonogram aspoň do určitej miery naplánovaný. Problém však je, že kým prácu si človek plánuje, osobný život sa len snaží „vtesnať“ do toho času, ktorý mu ostáva. Ak teda chcete žiť spokojný a vyvážený život, je dobré vopred si plánovať aj čas strávený s rodinou a priateľmi.

Foto: Thought Catalog/Unsplash

Vďaka tomu budete mať dôvod na niečo sa tešiť a takéto plánovanie vám zároveň pomôže lepšie si rozvrhnúť pracovné úlohy tak, aby ste ich všetky stihli v stanovenom termíne.

3. Vyhýbajte sa workoholizmu

Mnohí ľudia ostávajú v práci dlhé hodiny v presvedčení, že čím viac času tam strávia, tým väčší výkon podajú. To však nemusí byť vždy pravda. Viac odvedenej práce totiž nezávisí len od času stráveného v práci.

Dôležité je zamerať sa na efektivitu svojej práce. Tá však stúpa len v prípade, ak je človek spokojný, oddýchnutý a nepracuje na úkor spánku či osobného života.

4. Pozor na perfekcionizmus

Perfekcionizmus je vhodné využívať pri práci na usmernenie. Hneď na začiatku si však treba uvedomiť, že dokonalosť je nedosiahnuteľná. Snaha o jej docielenie zvyšuje pracovné zaťaženie, zaberá príliš veľa času a vedie k tomu, že jednej úlohe venujete neadekvátne množstvo energie i času.

Foto: Pixabay

Pôsobením týchto aspektov sa človek postupne prepracuje do bodu, keď jeho výkon začne klesať a pociťuje únavu či znechutenie.

5. Nastavte si hranice

Udržiavanie rovnováhy medzi prácou a súkromným životom si vyžaduje stanovenie hraníc, ktoré je občas potrebné aj tvrdo presadzovať. Užitočnou pomôckou pri dosahovaní tohto cieľa môže byť využívanie rôznych programov.

Môžu to byť napríklad programy blokujúce prístup na internet, plánovanie prostredníctvom kalendára alebo nastavenie pripomienok prostredníctvom alarmov. Po určitom čase sa človek s týmito hranicami zžije a osvojí si ich aj bez nutnosti využívania programov.

6. Nespoliehajte sa na telepatiu a komunikujte

V rodine alebo partnerskom vzťahu je potrebné poznať aj pracovné zaťaženie a hladinu stresu ostatných členov domácnosti. Dobrou pomôckou môže byť využívanie zdieľaného kalendára, prostredníctvom ktorého získajú jednotliví členovia rodiny prehľad o ostatných, môžu sledovať, koľko odpracovali, a všímať si, či u nich úroveň stresu výrazne nenarastá aj bez toho, aby to priamo vyslovili.

Foto: Christin Hume/Unsplash

Na základe týchto informácií môže potom prísť veľmi potrebný podnet a varovanie, že je potrebné niečo zmeniť. Problém môže nastať v prípade, že sa človek spolieha na telepatiu a čaká, že si jeho problémy ostatní všimnú aj bez takýchto prejavov. Táto teória však vo väčšine prípadov zlyhá, preto je verbálna komunikácia dôležitý aspekt.

7. Udržiavajte si svoje záujmy

Ďalším tipom, ako nájsť rovnováhu medzi osobným a pracovným životom, je udržiavanie si vlastných záujmov. A to aj v prípade, ak svoju prácu milujete. Je totiž nevyhnutné mať určité záľuby aj mimo pracoviska. Faktom totiž je, že aj tie najlepšie pracovné miesta v určitých momentoch vytvárajú stres.

Záujmy a koníčky sa v takomto prípade stávajú prostriedkom na uvoľnenie stresu. Ako hovorí jeden citát: „Záľuby sú jednou z najsilnejších metód na spustenie niečoho významného a trvácnej hodnoty.“

8. Rozdeľte si úlohy

V živote každého človeka sú určité úlohy, ktoré musí nevyhnutne splniť, napríklad, aby zabezpečil plynulý chod domácnosti. Nenechávajte všetky tieto činnosti len na svojich pleciach, a ak máte partnera, rozdeľte si ich. Každý môže mať zoznam tých, ktoré robí radšej alebo ich aspoň preferuje a chce sa im venovať.

Foto: Roman Kraft/Unsplash

V prípade, že sa nájde „nežiaduca úloha“, teda úloha, ktorú nemáte záujem vykonávať ani v spolupráci s partnerom, prípadne na ňu nemáte čas, niekoho si na to najmite, či už je to nákup potravín a ich dovoz až domov, alebo pokosenie trávnika.

9. Cvičte, relaxujte a starajte sa o seba

Nájsť si čas na cvičenie, keď máte nabitý program, zvykne byť náročné. V konečnom dôsledku vám to ale možno pomôže viac, ako by ste čakali. Tieto aktivity totiž pomáhajú človeku získať energiu a zlepšujú schopnosť sústrediť sa pri práci.

Ďalším pozitívom je, že si vďaka pohybu nájdete čas na samého seba. Cvičenie je preto vynikajúci spôsob na utriedenie si myšlienok aj vyčistenie hlavy a možno ho považovať za istý druh relaxu.

10. Priebežne sa prispôsobujte okolnostiam

Ani pri dodržiavaní týchto rád nie je možné nájsť rovnováhu za každých okolností. Či už na základe vonkajších okolností, alebo vlastných chýb. Aj to je však v poriadku. Preto je dobré uvedomiť si, že dosiahnutie rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom predstavuje nikdy sa nekončiaci proces.

Je potrebné situácie priebežne vyhodnocovať a na základe toho v danej chvíli prijať potrebné opatrenia.

Vyhorenie.sk

Je prvý slovenský portál, ktorý sa zaoberá prevenciou, príznakmi a následkami syndrómu vyhorenia. Zároveň ponúka možnosť spojiť sa s odborníkmi, ktorí vám pomôžu vyhorenie prekonať. Ďalšie tipy, rozhovory aj užitočné odkazy nájdete na stránke www.vyhorenie.sk alebo na jej Facebooku.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Firemná kultúra: Výhoda, ktorú firmy často zabúdajú predávať

Riaditeľka oddelenia ľudských zdrojov spoločnosti O2 hovorí o tom, prečo si vo firme zakladajú na vzťahoch a uvoľnenej pracovnej atmosfére.

To, či sa firmám podarí zaujať a prilákať dostatok talentovaných a motivovaných ľudí, do značnej miery rozhoduje o ich úspechu, ba dokonca o samotnej existencii. Snažia sa preto zaujať nielen platom, ale aj pracovným prostredím a rôznymi zamestnaneckými výhodami.

Často však nerozvíjajú a „nepredávajú“ to najcennejšie, čo majú –   firemnú kultúru. Práve kultúra, ktorá sa skladá z nespočetného množstva zvyklostí, vzťahov a interakcií medzi ľuďmi je tým, na čom O2 stavia.

„Naša spoločnosť sa kultúrne nachádza v príjemnom strede medzi startupom a korporáciou. Nemáme už tie začiatočnícke negatíva, no zároveň nie sme skostnatená korporátna štruktúra. Naším cieľom je uchovať si ducha nadšenia zo začiatkov, aj keď firma rastie,“ hovorí Mária Rapanová, šéfka oddelenia ľudských zdrojov v O2.

 

Vo firme je od roku 2008, teda takmer od samotného začiatku pôsobenia na slovenskom trhu, ako teda môže firma z niečoho takého abstraktného, čo ostáva prevažne iba vo vnútri, vyťažiť?

Prečo by sa firmy mali viac venovať rozvoju kultúry

Talentovaný človek si nenechá zalepiť oči jedlom zadarmo, nákupnými poukážkami či možnosťou zdriemnuť si v práci (aj keď tým určite nepohrdne). Na takéto výhody si ľahko zvykne a po čase mu neprídu ničím výnimočné. Pre dlhodobú spokojnosť a radosť z práce treba niečo viac.

Potvrdzuje to aj prieskum prestížneho časopisu Fortune 500 medzi zamestnancami najlepších firiem na svete, že kultúra je to, vďaka čomu zamestnanci nielen prídu, ale aj podávajú dobré výkony a ostávajú s firmou dlhý čas.

Niektoré sa snažia osloviť svojou transparentnosťou a otvorenosťou, iné silným dôrazom na rozvoj a vzdelávanie. Každej funguje niečo iné. „U nás sú to ľudské vzťahy. Otvorené, férové, príjemné. Dvere kancelárií sú otvorené nielen fyzicky, ale aj mentálne,“ opisuje atmosféru vo firme.

Nepýtajte sa len na plat a benefity

Pracovné prostredie a firemná kultúra by však mala zaujímať aj nádejných kandidátov. Ak sa na konci pohovoru personalista opýta či má uchádzač nejaké otázky, nejde o zdvorilostnú formulku, ale o jedinečnú šancu naozaj zistiť, či do firmy zapadnete, či ho bude práca baviť a či všetko to každodenné úsilie bude spieť k naplneniu jeho osobných cieľov. Ak si zamestnanec a firma „nesadnú“, bude to znamenať stratu (nielen) času pre obe strany.

Oplatí sa opýtať napríklad na to, aký štýl vedenia a riadenia je vo firme zaužívaný. „V O2 je to neformálnosť, všetci si tykáme od prvého dňa. Každý sa u mňa môže zastaviť a opýtať sa, čo ho zaujíma a čo by potreboval,“ vysvetľuje Rapanová.

Veľa o firme napovie aj to, aké vlastnosti, okrem odbornosti, vyhľadáva u svojich zamestnancov. „V O2 je to jednoznačne prístup a pocit vlastníctva svojej agendy, nie len odsedenie 8,5 hodiny. Pre mňa je to viac než odbornosť, pretože potrebné zručnosti sa vždy človek dokáže doučiť, s prístupom to už také jednoduché nie je,“ dodáva.

 

Samozrejme, nie je žiadnou hanbou či nezdvorilosťou zistiť si presnejšie, aké benefity firma ponúka, prípadne, ako odmeňuje za nadštandardné výkony. „Medzi najobľúbenejšie benefity patrí flexibilný pracovný čas a O2 prázdniny  –  platené voľno nad rámec dovolenky. Chceli by sme, aby sa naša inakosť prejavovala aj v prístupe k zamestnancom a aj v benefitoch. Snažíme sa vytvárať a ponúkať také, ktoré zodpovedajú férovosti a flexibilite, ktorú naši zamestnanci oceňujú,“ uzatvára.

Zdravá firemná kultúra sa nedá okopírovať, hlavne ak je uvoľnená a podporuje budovanie vzťahov medzi ľuďmi. Zázračný recept na jej vytvorenie neexistuje, no ak sa to podarí, atmosféra vo firme podnieti ľudí k lepším výkonom a spokojnosti s prácou, ktorá vydrží oveľa dlhšie, než dobrý pocit z akejkoľvek materiálnej odmeny.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac