Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Ako deti dobre pripraviť do života? Základom je dôvera a pocit bezpečia

Pre deti je dôležité, aby boli pochopené a prijaté. „Potrebujú cítiť, že ich má niekto rád a majú slobodu byť samy sebou,“ hovorí psychoterapeutka Zuzana Zimová.

Človek si buduje dôveru a vzťah k ľuďom a k svetu do troch rokov svojho života. Ide o tzv. vzťahovú väzbu, ktorú dlhodobo skúma aj psychoterapeutka Zuzana Zimová. Ako vzťahová väzba vzniká a prečo hrá v našich životoch dôležitú rolu, by mal vedieť každý rodič či vychovávateľ.   

Čítajte aj: Program BUDDY pomáha deťom, ktoré vyrastajú bez rodín. Chce, aby sa mali komu zdôveriť

Téme vzťahovej väzby sa hlbšie venuje aj program BUDDY, kde Zuzana Zimová pôsobí ako odborná garantka. Deťom vyrastajúcim v centrách pre deti a rodiny totiž vzťahová väzba často chýba – ľuďom nedôverujú a majú problémy vo vzťahoch. BUDDY prepája deti s dobrovoľníkmi a jeho cieľom je, aby každé dieťa malo aspoň jedného blízkeho človeka, ktorému môže dôverovať.

Pripútavanie je pre dieťa základ

Vzťahová väzba alebo aj pripútavanie je nesmierne dôležitá pre zdravý duševný vývoj každého dieťaťa. Ak si ju dieťa nevytvorí, pociťuje dôsledky, ktoré sa môžu v jeho vnímaní okolitého sveta prejavovať celý život.

Jej podstatou je vytvorenie pocitu bezpečia prostredníctvom puta medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň primárne stará. Tou býva zvyčajne matka.

„Maličkému dieťaťu je jedno, aké má jeho primárny vychovávateľ pohlavie, vzdelanie, náboženské vyznanie alebo vek. Podstatné je, že má pri sebe niekoho, kto je vyladený a citlivý na jeho potreby. Nemusí to byť matka, ktorej sa dieťa narodilo. Dôležité je, že má svojho primárneho opatrovateľa, ktorý má dve vlastnosti – stálosť a spoľahlivosť,“ vysvetľuje Zuzana Zimová.

Dieťa potrebuje pocit stálosti

Stálosť sa predovšetkým preukazuje tak, že o dieťa sa väčšinou stará tá istá osoba, ktorá sa postupne stáva bezpečnou základňou.

„Batoľa ešte nemá dostatočne vyzretý mozog, aby mohlo odhadnúť, ako ďaleko je od neho matka a koľko jej trvá, kým k nemu príde. Ak sú od seba vzdialení, je to preň nebezpečná situácia,“ hovorí psychoterapeutka.

„Ak sa niečo stane, ak sa dieťa vyľaká alebo ak príde do miestnosti iný človek, nedokáže to vyhodnotiť. Nastane rozrušenie zo stresu,“ opisuje prirodzené reakcie batoľaťa Zuzana Zimová.

To, čo dieťa zažíva prvé mesiace s mamou alebo s primárnym opatrovateľom, sa v ňom následne ukladá ako vzorec.

Prečo sa dieťa nedokáže upokojiť samo

Dieťa má v sebe zakódované pripútavacie správanie. Keď sa dostane do ohrozujúcej situácie, vyhľadáva matku alebo blízkeho človeka. „Keď matku nájde, stačí sa mu na ňu pozrieť a vidí jej reakciu. O pár mesiacov ju má dokonale načítanú. Dieťa nerozmýšľa v slovách, viac vníma rozpoloženie matky. Ak cíti, že je všetko v poriadku, upokojí sa a hrá sa ďalej,“ vysvetľuje psychoterapeutka.

„Dieťa sa nedokáže upokojiť samo. Potrebuje, aby mu danú situáciu označil za bezpečnú niekto, komu dôveruje. Potrebuje cítiť bezpečný vzťah. Ak je jeho rozrušenie väčšie, začne plakať. Nevie urobiť nič viac, než jej dať najavo, že sa necíti dobre. Mama alebo primárny opatrovateľ vtedy musí prísť k dieťaťu a upokojiť ho,“ dopĺňa odborníčka.

Ako sa rodí dôvera

Vzťahová väzba sa buduje pri uspokojovaní potrieb dieťaťa. Dieťa potrebuje mať neustále opakujúcu sa skúsenosť, že je oň postarané. Batoľa sa neustále dostáva zo stavu pohody do nepohody a neuvedomuje si, čo sa deje. A sa však necíti dobre, vysiela signál, ktorým je plač.

„Malé dieťa vie veľmi naliehavo plakať. Čím je menšie, tým väčšia je jeho bezradnosť v situácii, keď sa niečo deje. Zrazu príde mama, vezme ho do náručia a urobí dve veci súčasne – uspokojí jeho potrebu a upokojí jeho rozrušenie,“ hovorí Zuzana Zimová.

U dieťaťa, ktoré opakovane aj niekoľkokrát za deň zažíva upokojenie zo strany matky alebo primárnej opatrovateľskej osoby, rastie pocit dôvery v to, že svet je bezpečné miesto a že je tu stále niekto, kto sa oň postará alebo mu pomôže.

Aj vďaka tomu je úzkosť dieťaťa postupne menšia a dlhšie dokáže vydržať s neuspokojenou potrebou. Ide o reguláciu potrieb – postupne sa naučí, že nemusí mať všetko okamžite.

Nechať dieťa vyplakať alebo nie?

Rodičia často rozmýšľajú nad tým, či nechať dieťa vyplakať. Či ho náhodou nerozmaznajú, ak naň budú neustále reagovať. Je to proces, v ktorom sa matka postupne učí, kedy dieťa dáva naozaj signál, že niečo potrebuje, a kedy je to iba mrnkanie.

Je však dôležité vedieť, že ak svoje dieťa necháte dlho a často plakať, nedochádza k budovaniu pocitu bezpečia a istoty.

„Neistota u mladých mamičiek je prirodzená. Matka sa aj tak nevydrží dlho pozerať na svoje plačúce dieťa. Ten, kto sa stará o malé dieťa, sa naň emočne naladí a trpí spolu s ním. Práve to je poistka, ktorá nás núti postarať sa oň aj vtedy, keď sme napríklad veľmi unavení,“ približuje odborníčka.

Ako sa správať k starším deťom

Rodič alebo dospelá osoba by sa mala k dieťaťu správať primerane jeho veku. „Keď je dieťa maličké, dáva mu najavo: Môžeš sa na mňa spoľahnúť, vždy ťa ochránim. Neskôr sa prístup mení na: Môžeš skúšať nové veci, a keď ti to nepôjde, pomôžem ti,“ vysvetľuje psychoterapeutka.

Rodič môže v tejto životnej fáze nechať dieťa odísť, aby si tvorilo vzťahy s inými deťmi. Dieťa však potrebuje cítiť z rodiča, že mu dôveruje.

„Niekedy deti zostávajú pripútané k rodičom, lebo sa boja, že by im odpútaním sa ublížili. Ide o rovnaké nenapĺňanie potrieb dieťaťa ako v ranom veku, keď ich neprijmú a nedávajú im pozornosť a lásku,“ dodáva Zuzana Zimová.

Ak deti zažijú vo vzťahoch zlé veci, väčšinou sa blízkych vzťahov boja. „Nejdú k druhému človeku tak blízko, aby sa medzi nimi mohol vytvoriť dôverný vzťah. Boja sa, že blízky vzťah rovná sa zranenie, lebo tak to zažívali. V rámci programu BUDDY sa snažíme o to, aby sa vzťah dieťaťa s dobrovoľníkom nerovnal zraneniu. Dieťaťu pomáhame budovať dôveru, že s ním daný človek zostane aj vtedy, keď neprežíva dobré chvíle,“ vysvetľuje terapeutka.

Pre deti je dôležité, aby boli pochopené a prijaté. „Potrebujú cítiť, že ich má niekto rád a majú slobodu byť samy sebou. Vtedy sa učia, že aj ony môžu prijať niekoho ďalšieho. To, že práve nejaký deň nemáme náladu, neznamená, že sa na seba hneváme alebo náš vzťah sa musí skončiť. Dieťa sa s dobrovoľníkom učí prekonávať skutočné aj zdanlivé krízy vo vzťahoch,“ uzatvára Zuzana Zimová.


Deti z detských domovov aj vďaka programu BUDDY dostanú šancu zažiť nezištný bezpečný vzťah a nájsť si dôstojnú prácu a bývanie. Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, pripraviť sa na samostatný život. Projekt môžete podporiť na www.tvojbuddy.sk. K lepšej budúcnosti detí prispieva aj spoločnosť O2, ktorá časť z predaja vianočných Troch kráľov venuje práve na podporu tohto programu.

Zuzana Zimová

Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, no napokon ju zlákala psychoterapia. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve pri sprevádzaní mladých ľudí, kde ju začala zaujímať téma vzťahovej väzby. Skúmala ju aj pri práci s náhradnými rodinami v občianskom združení Návrat. Štyri roky sa usilovala o zlepšenie systému starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodičky na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes je odborná garantka projektu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“

Ani umenie nie je len o inšpirácii, ale aj o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Daniel Hevier patril už pred revolúciou k autorom na voľnej nohe. Táto neistá pozícia ho prinútila budovať disciplínu a schopnosť neustále sa prispôsobovať meniacim podmienkam. Dnes dokonca točí videá na TikTok a vytvára obsah, ktorým môže osloviť ľudí naprieč generáciami. Prekážky preňho nikdy neboli dôvodom zastaviť sa, ale výzvou hľadať nový spôsob, ako tvoriť, zostať slobodný a najmä nezradiť sám seba.

Niekedy pomôže aj priznať si, že niečo jednoducho nevieme a potrebujeme pomôcť. Aj Igor Smitka, ktorý točí reklamy pre svetové značky, zažil posun, keď si vypýtal pomoc.

V rozhovore so spisovateľom a textárom Danielom Hevierom sa dozviete:

  • ako sa vyrovnával s ideologickým tlakom už od detstva,
  • aké bolo „freelancovanie“ pred revolúciou a ako sa naučil prežiť aj bez istôt,
  • prečo je kreativita viac o disciplíne než o inšpirácii,
  • prečo dnes experimentuje s novými formátmi od rapu až po videá na TikTok,
  • a aj to, ako v sebe budovať odvahu, aj keď to nie je jednoduché.

Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát uvedomili konflikt medzi tým, čo ste považovali za správne, a tým, čo sa od vás očakávalo?

Veľmi silným vplyvom bol v tomto osud môjho otca. Hoci mal titul PhDr., po roku 1968 skončil ako pomocný robotník v kanáloch. Nebol vyslovene aktívny odbojár, no svoje postoje neskrýval – chodil do kostola, prednášal v ňom o kultúrnych osobnostiach a okupáciu odmietol nazývať „bratskou pomocou“. Za to prišiel trest. 

Aj ja som ideologické tlaky zažíval už od detstva, napríklad vtedy, keď som chodil do kostola, pred ktorým špicľovali donášači. Keď mi na gymnáziu vyšla prvá kniha, susedia mojej mame neprajne hovorili, že sa na vysokú školu aj tak nedostanem, nech by som mal aj tisíc knižiek. 

Režim sledoval každého, kto vyčnieval. Neskôr som v zistil, že v našom vchode, kde bolo deväť bytov, žili až traja spolupracovníci Štátnej bezpečnosti.

Ako ste to prežívali?

Vládla v nás paranoja, všade sa hovorilo: „Toto nehovor nikomu, s týmto sa nepriznávaj.“ Alebo: „Keď sa ťa budú pýtať, či chodíš do kostola, tak povedz nie.“ 

Otec neustále počúval Slobodnú Európu a stanice zo západu, takže sme toho mali plné uši. A konflikty vznikali aj doma. Mama bola učiteľka a z obavy, že ma nezoberú na strednú školu, mi zakazovala chodiť do kostola. Potom u nás prebiehali komické dialógy, keď sa ma pýtala: „Kde si bol v nedeľu večer?“ Hovorím: „Na pive.“ A ona na to: „Klameš. Ty si bol v kostole!“ Spolužiaci to mali presne opačne. Tvrdili, že boli v kostole, a mamy im nadávali, že klamú a v skutočnosti boli na pive (smiech).

Dá sa v takomto prostredí zachovať slobodná myseľ?

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím. Tú druhú som si v sebe vždy strážil. Bola to pre mňa otázka samotnej existencie.

Keď sa môj otec po roku 1969 rozhodol prijať prácu pomocného robotníka, bol som práve vo veku, keď som sa hlásil na strednú školu. Chcel som mu vyjadriť solidaritu a navrhol som, že nepôjdem na gymnázium, ale nastúpim do práce spolu s ním. On mi však povedal: „Danko, najlepšiu solidaritu mi vyjadríš tak, že z teba vyrastie slušný a vzdelaný človek. Urob si školu a ži poctivý život.“ 

Na vysokú školu ma však pre otca neprijali. Dostal som sa tam až na odvolanie, keď som im poslal desaťcentimetrový štós svojej tvorby vrátane prvej knižky, ktorá mi vyšla ako maturantovi.

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím.

Stanovili ste si hranice, ktoré ste nechceli prekročiť?

Dal som si červené čiary: žiadna strana, žiadny vstup do strany, žiadne oslavné texty na stranu, nič proti imperializmu a žiadne angažované básne. 

Písal som tak, aby som sa mohol ráno pozrieť do zrkadla. Keď som napríklad dostal dobovú objednávku napísať báseň o robotníkoch, poňal som to po svojom – písal som o mojom otcovi v kanáloch. Bola to pocta jemu a jeho ťažkej práci, nie režimu. Tak sme si v tej dobe zachovávali tvár.

Aby som však tieto hranice dokázal udržať dlhodobo, urobiť som jednu chytrácku vec. Po vysokej škole a vojenčine som sa rozhodol nenastúpiť do žiadneho riadneho zamestnania a ostal som na voľnej nohe. Bol na „home office“ takmer celý svoj pracovný život. Dávno predtým, než to bolo bežné.

Malo to pre mňa kľúčovú výhodu: režim ma nemal ako priamo ovládať. Nemohli ma prinútiť chodiť na VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu) ani ma nútiť do politickej aktivity na pracovisku, pretože som nemal žiadneho šéfa. 

Bol som solitér a tento status „slobodného povolania“ bol mojím najlepším obranným štítom pred ideológiou.

V literatúre sme takto boli na celom Slovensku možno traja. Oficiálne sa to volalo „slobodné povolanie“ a museli sme mať v občianskom preukaze pečiatku od národného výboru, inak by nás mohli kedykoľvek zavrieť za príživníctvo.

Čo vás táto neustála neistota a nutnosť postarať sa sám o seba naučili?

Predovšetkým disciplínu. Keď po roku 1989 začali mnohí podnikať a krachovať, ja som už mal vybudované know-how, ako prežiť. 

Pochopil som, že mojím jediným skutočným sponzorom je čitateľ, divák alebo poslucháč. Musel som byť adaptabilný: keď nešli pesničky, robil som preklady, keď nešli knihy, predával som obrazy.

Vyskúšal som aj copywriting a neskôr som založil vlastné vydavateľstvo, lebo mi nestačilo len odovzdať rukopis a čakať. Začal som si sám robiť propagáciu, budovať značku a udržiavať priamy kontakt s publikom. 

Toto však búra romantickú predstavu, že kreatívny človek čaká v ateliéri, kým ho konečne kopne múza.

To som sa musel tiež postupne naučiť. Uvedomil som si, že tvorba je tiež fabrika, v tom najlepšom zmysle slova. Je to proces, ktorý má svoje termíny a záväzky voči ostatným profesiám. Keby som mal čakať na múzu, šičky v divadle by nemali čo šiť, herci by nemali čo hrať, speváci čo spievať.

Pavol Habera mi to raz vedel vysvetliť veľmi priateľsky, no úprimne: „Danko, kašlem ti na tvoju múzu. Potrebujem texty a potrebujem vydať album, lebo kamióny s technikou sú už objednané a pripravené na turné.“ Toto je realita profesionálneho umelca. 

Život ma naučil usilovnosti a disciplíne aj v obdobiach, keď sa mi nedarilo alebo som bol vo finančných problémoch. Umenie nie je len o inšpirácii, ale predovšetkým o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce. 

Je to sebazáchovná vec – neustále si klásť prekážky, prekonávať ich a znova sa dvíhať z prachu. Bez tejto odolnosti by som na voľnej nohe neprežil ani rok, nieto celé desaťročia.

Keď hovoríte, že tvorca sa musí vedieť uživiť, propagovať a zostať v kontakte s publikom, sociálne siete vlastne nie sú až taký odklon od vašej doterajšej cesty. Ako ste sa k nim dostali?

Prišlo to postupne. Začínal som na Facebooku pred mnohými rokmi, kde som sa učil, že k textom musím pridávať aj pútavý vizuálny obsah. Neskôr ma zaujal Instagram a nakoniec ma moji priatelia presvedčili, aby som vyskúšal TikTok. 

Zlomovým momentom bolo stretnutie s ľuďmi z prostredia digitálneho marketingu, konkrétne s Peťom Šebom, ktorý ma pozval do podcastu Digitálni rodičia. Vtedy som si uvedomil, že by bola škoda s takýmito šikovnými a nadšenými ľuďmi nespolupracovať, tak som ich sám vyhľadal a spojili sme sily. 

Práve Peťo mi povedal, aby som išiel na TikTok, a ja som ho poslúchol. Teraz budujem obsah na LinkedIne a ešte chcem rozbehnúť YouTube, podcasty alebo newsletter.

Vnímam to ako súčasť svojej snahy neustále hľadať nové médiá a žánre, ktoré ma môžu uživiť. Keďže som na voľnej nohe a nemám nad sebou šéfa, musím sa o seba a o publicitu svojich výtvorov starať sám. 

Sociálne siete mi v tom nesmierne pomáhajú, pretože majú obrovský dosah. Napríklad na Facebooku môžem osloviť desiatky tisíc ľudí, čo je oveľa viac než bežný náklad knihy.

V tom je naozaj obdivuhodná prispôsobivosť novým podmienkam, nie každý to v sebe má. Čím si vysvetľujete, že vy to v sebe máte?

Možno je to v génoch, výchovou alebo prostredím, v ktorom som musel odmalička kľučkovať. Prežil som exekúcie aj obrovské dlžoby, vždy som sa z toho vyhrabal. Pravda je, že ja krízy a chaos milujem. Beriem to ako skúšku prežitia a vždy sa spolieham na to, že príde niečo lepšie. S neistotou viem pracovať a možno je v tom aj istá dávka odvahy.

Kde sa podľa vás berie v človeku odvaha?

Je to celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa, začínať stále znova a dokázať sa zdvihnúť aj z prachu. 

Súčasťou odvahy je aj budovanie vnútornej odolnosti – fyzickej, mentálnej aj psychickej –, aby nás hneď niečo nepoložilo, pretože môže prísť ťažká doba. Odvaha sa však prejavuje aj v adaptabilite a v ochote skúšať úplne nové veci, ktoré človek nepozná. 

Myslím si, že veľkú odvahu nám ľuďom dodáva aj to, ak niekto stojí po našom boku.

Odvaha je celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa. Ale aj mať po svojom boku niekoho, kto nám ju dodáva, niekoho, kto nás podporuje.

Kto to bol u vás?

Už od detstva som cítil obrovskú podporu rodiny. Keď som chcel byť boxer, otec mi vyrobil vrece z deky, a keď som túžil hrať na bicie, zapísal ma do pionierskeho domu, kde skúšala nejaká kapela. Podporovali ma aj učitelia na gymnáziu. 

Keďže som už vtedy publikoval a moje pesničky hrali v rozhlase, triedna ma uvoľňovala zo školy do Bratislavy. Kaviarne vtedy fungovali ako taký „živý internet“ – boli to sociálne siete, kde ste si našli prácu aj kontakty. Mojím dôležitým mentorom bol Ľubomír Feldek, ako „decku“ mi dával rady, komu mám čo poslať, a ja som bol veľmi usilovný; denne som niečo písal a odovzdával. Svoj prvý časopis som si vydal už ako 12-ročný a zo žartu som tam mal aj stranu na reklamu, už vtedy som cítil, že veci treba propagovať.

Pamätám si, ako mi Dušan Dušek písal list na vojenčinu, aby som sa nebál ísť po návrate do civilu na voľnú nohu, že ma kamaráti v tom nenechajú.

No a dnes v tomto online prostredí je pre mňa kľúčová spolupráca so Soničkou, tvorkyňou obsahu na sociálnych sieťach, ktorá mi s videami pomáha.

Pre umelca môže byť aj citlivé pustiť si k sebe niekoho, kto aj spoluurčuje, ako tvorba vyzerá. Ako ste si so Soničkou vybudovali takúto dôveru?

Priznám sa, že hoci sa občas natočím sám na mobil, postprodukciu a tú technickú „mravčiu“ prácu vôbec neovládam. Bez nej by som to absolútne nedokázal. 

Naša spolupráca funguje tak, že sa stretneme napríklad raz týždenne na dve-tri hodinky a podľa toho, v akej som forme, nasekáme aj päť či desať videí naraz. Ja si sadnem, v hlave mám témy alebo niečo prinesie ona, a potom už je to v jej rukách.

Sonička mi vlastne organizuje celý digitálny život. Vďaka nej už prišli aj prvé veľké spolupráce a reklamy. Je to pre mňa obrovská pomoc, pretože sa môžem sústrediť na to, čo ma baví – na samotný obsah a kreativitu –, zatiaľ čo ona sa stará o to, aby to malo profesionálnu formu.

Čo máte v pláne najbližšie?

Chcem ešte veľa vecí zosumarizovať a dokončiť. Už 10 rokov píšem knihu Tvorivé písanie, chcem napísať aspoň jeden veľký román a nahrať CD svojich pesničiek, ktorých je asi 200. Robím na muzikáli a plánujem otvoriť galériu svojich obrazov, práve chodím obzerať priestory. Plánov mám stále celkom dosť (úsmev).


Ako nám priblížil Daniel Hevier, odvaha nie je len gesto, ale vedomé rozhodnutie, ktoré musí urobiť každý sám za seba. Ale keď pri nás niekto stojí a podporuje nás, ide to oveľa jednoduchšie. O2 si to uvedomuje a ako operátor bude vaším parťákom v technológiách vždy, keď to budete potrebovať.

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.