Ako deti dobre pripraviť do života? Základom je dôvera a pocit bezpečia
Pre deti je dôležité, aby boli pochopené a prijaté. „Potrebujú cítiť, že ich má niekto rád a majú slobodu byť samy sebou,“ hovorí psychoterapeutka Zuzana Zimová.
Autor Petra Nagyová
Foto Soňa Maletz
Dátum
Človek si buduje dôveru a vzťah k ľuďom a k svetu do troch rokov svojho života. Ide o tzv. vzťahovú väzbu, ktorú dlhodobo skúma aj psychoterapeutka Zuzana Zimová. Ako vzťahová väzba vzniká a prečo hrá v našich životoch dôležitú rolu, by mal vedieť každý rodič či vychovávateľ.
Téme vzťahovej väzby sa hlbšie venuje aj program BUDDY, kde Zuzana Zimová pôsobí ako odborná garantka. Deťom vyrastajúcim v centrách pre deti a rodiny totiž vzťahová väzba často chýba – ľuďom nedôverujú a majú problémy vo vzťahoch. BUDDY prepája deti s dobrovoľníkmi a jeho cieľom je, aby každé dieťa malo aspoň jedného blízkeho človeka, ktorému môže dôverovať.
Pripútavanie je pre dieťa základ
Vzťahová väzba alebo aj pripútavanie je nesmierne dôležitá pre zdravý duševný vývoj každého dieťaťa. Ak si ju dieťa nevytvorí, pociťuje dôsledky, ktoré sa môžu v jeho vnímaní okolitého sveta prejavovať celý život.
Jej podstatou je vytvorenie pocitu bezpečia prostredníctvom puta medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň primárne stará. Tou býva zvyčajne matka.
„Maličkému dieťaťu je jedno, aké má jeho primárny vychovávateľ pohlavie, vzdelanie, náboženské vyznanie alebo vek. Podstatné je, že má pri sebe niekoho, kto je vyladený a citlivý na jeho potreby. Nemusí to byť matka, ktorej sa dieťa narodilo. Dôležité je, že má svojho primárneho opatrovateľa, ktorý má dve vlastnosti – stálosť a spoľahlivosť,“ vysvetľuje Zuzana Zimová.
Dieťa potrebuje pocit stálosti
Stálosť sa predovšetkým preukazuje tak, že o dieťa sa väčšinou stará tá istá osoba, ktorá sa postupne stáva bezpečnou základňou.
„Batoľa ešte nemá dostatočne vyzretý mozog, aby mohlo odhadnúť, ako ďaleko je od neho matka a koľko jej trvá, kým k nemu príde. Ak sú od seba vzdialení, je to preň nebezpečná situácia,“ hovorí psychoterapeutka.
„Ak sa niečo stane, ak sa dieťa vyľaká alebo ak príde do miestnosti iný človek, nedokáže to vyhodnotiť. Nastane rozrušenie zo stresu,“ opisuje prirodzené reakcie batoľaťa Zuzana Zimová.
To, čo dieťa zažíva prvé mesiace s mamou alebo s primárnym opatrovateľom, sa v ňom následne ukladá ako vzorec.
Prečo sa dieťa nedokáže upokojiť samo
Dieťa má v sebe zakódované pripútavacie správanie. Keď sa dostane do ohrozujúcej situácie, vyhľadáva matku alebo blízkeho človeka. „Keď matku nájde, stačí sa mu na ňu pozrieť a vidí jej reakciu. O pár mesiacov ju má dokonale načítanú. Dieťa nerozmýšľa v slovách, viac vníma rozpoloženie matky. Ak cíti, že je všetko v poriadku, upokojí sa a hrá sa ďalej,“ vysvetľuje psychoterapeutka.
„Dieťa sa nedokáže upokojiť samo. Potrebuje, aby mu danú situáciu označil za bezpečnú niekto, komu dôveruje. Potrebuje cítiť bezpečný vzťah. Ak je jeho rozrušenie väčšie, začne plakať. Nevie urobiť nič viac, než jej dať najavo, že sa necíti dobre. Mama alebo primárny opatrovateľ vtedy musí prísť k dieťaťu a upokojiť ho,“ dopĺňa odborníčka.
Ako sa rodí dôvera
Vzťahová väzba sa buduje pri uspokojovaní potrieb dieťaťa. Dieťa potrebuje mať neustále opakujúcu sa skúsenosť, že je oň postarané. Batoľa sa neustále dostáva zo stavu pohody do nepohody a neuvedomuje si, čo sa deje. A sa však necíti dobre, vysiela signál, ktorým je plač.
„Malé dieťa vie veľmi naliehavo plakať. Čím je menšie, tým väčšia je jeho bezradnosť v situácii, keď sa niečo deje. Zrazu príde mama, vezme ho do náručia a urobí dve veci súčasne – uspokojí jeho potrebu a upokojí jeho rozrušenie,“ hovorí Zuzana Zimová.
U dieťaťa, ktoré opakovane aj niekoľkokrát za deň zažíva upokojenie zo strany matky alebo primárnej opatrovateľskej osoby, rastie pocit dôvery v to, že svet je bezpečné miesto a že je tu stále niekto, kto sa oň postará alebo mu pomôže.
Aj vďaka tomu je úzkosť dieťaťa postupne menšia a dlhšie dokáže vydržať s neuspokojenou potrebou. Ide o reguláciu potrieb – postupne sa naučí, že nemusí mať všetko okamžite.
Nechať dieťa vyplakať alebo nie?
Rodičia často rozmýšľajú nad tým, či nechať dieťa vyplakať. Či ho náhodou nerozmaznajú, ak naň budú neustále reagovať. Je to proces, v ktorom sa matka postupne učí, kedy dieťa dáva naozaj signál, že niečo potrebuje, a kedy je to iba mrnkanie.
Je však dôležité vedieť, že ak svoje dieťa necháte dlho a často plakať, nedochádza k budovaniu pocitu bezpečia a istoty.
„Neistota u mladých mamičiek je prirodzená. Matka sa aj tak nevydrží dlho pozerať na svoje plačúce dieťa. Ten, kto sa stará o malé dieťa, sa naň emočne naladí a trpí spolu s ním. Práve to je poistka, ktorá nás núti postarať sa oň aj vtedy, keď sme napríklad veľmi unavení,“ približuje odborníčka.
Ako sa správať k starším deťom
Rodič alebo dospelá osoba by sa mala k dieťaťu správať primerane jeho veku. „Keď je dieťa maličké, dáva mu najavo: Môžeš sa na mňa spoľahnúť, vždy ťa ochránim. Neskôr sa prístup mení na: Môžeš skúšať nové veci, a keď ti to nepôjde, pomôžem ti,“ vysvetľuje psychoterapeutka.
Rodič môže v tejto životnej fáze nechať dieťa odísť, aby si tvorilo vzťahy s inými deťmi. Dieťa však potrebuje cítiť z rodiča, že mu dôveruje.
„Niekedy deti zostávajú pripútané k rodičom, lebo sa boja, že by im odpútaním sa ublížili. Ide o rovnaké nenapĺňanie potrieb dieťaťa ako v ranom veku, keď ich neprijmú a nedávajú im pozornosť a lásku,“ dodáva Zuzana Zimová.
Ak deti zažijú vo vzťahoch zlé veci, väčšinou sa blízkych vzťahov boja. „Nejdú k druhému človeku tak blízko, aby sa medzi nimi mohol vytvoriť dôverný vzťah. Boja sa, že blízky vzťah rovná sa zranenie, lebo tak to zažívali. V rámci programu BUDDY sa snažíme o to, aby sa vzťah dieťaťa s dobrovoľníkom nerovnal zraneniu. Dieťaťu pomáhame budovať dôveru, že s ním daný človek zostane aj vtedy, keď neprežíva dobré chvíle,“ vysvetľuje terapeutka.
Pre deti je dôležité, aby boli pochopené a prijaté. „Potrebujú cítiť, že ich má niekto rád a majú slobodu byť samy sebou. Vtedy sa učia, že aj ony môžu prijať niekoho ďalšieho. To, že práve nejaký deň nemáme náladu, neznamená, že sa na seba hneváme alebo náš vzťah sa musí skončiť. Dieťa sa s dobrovoľníkom učí prekonávať skutočné aj zdanlivé krízy vo vzťahoch,“ uzatvára Zuzana Zimová.
Deti z detských domovov aj vďaka programu BUDDY dostanú šancu zažiť nezištný bezpečný vzťah a nájsť si dôstojnú prácu a bývanie. Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, pripraviť sa na samostatný život. Projekt môžete podporiť na www.tvojbuddy.sk. K lepšej budúcnosti detí prispieva aj spoločnosť O2, ktorá časť z predaja vianočných Troch kráľov venuje práve na podporu tohto programu.
Zuzana Zimová
Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, no napokon ju zlákala psychoterapia. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve pri sprevádzaní mladých ľudí, kde ju začala zaujímať téma vzťahovej väzby. Skúmala ju aj pri práci s náhradnými rodinami v občianskom združení Návrat. Štyri roky sa usilovala o zlepšenie systému starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodičky na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes je odborná garantka projektu BUDDYpri občianskom združení PRO VIDA, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Párová terapeutka Petra Páneková: Veľké romantické gestá nenahradia každodennú starostlivosť o vzťah. Skutočnú blízkosť si budujeme cez emočné napojenie na druhého aj maličkosti
Dobrý vzťah neznamená, že v ňom nie sú problémy. Dôležité je, ako sa k nim partneri postavia.
Autorka Natália Čerňancová
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Keď sa dvaja ľudia dokážu naladiť jeden na druhého a hovoriť o svojich pocitoch a potrebách bez akýchkoľvek obáv, fungujú ako zohratý tím. Takáto súhra však neprichádza automaticky – vyžaduje si vedomú starostlivosť, napojenie na druhého aj ochotu hľadať spoločné riešenia, hoci to nie je ľahké. Párovej terapeutky Petry Pánekovej sme sa opýtali, čo znamená fungovať vo vzťahu ako dobrý tím a čo pomáha udržať si blízkosť aj v náročnejších chvíľach.
V rozhovore s párovou terapeutkou nájdete niekoľko praktických modelových situácií zo vzťahov aj s riešeniami a dozviete sa:
aké piliere sú predpokladom spokojnosti vo vzťahu,
aká komunikácia môže úplne položiť vzťah,
kto sú štyria jazdci apokalypsy, ako a prečo sa im vyhnúť,
prečo je objatie či úsmev s dobrým načasovaním viac ako nárazové pozvanie na večeru,
ako správne balansovať medzi intimitou vo vzťahu a vlastnou autonómiou
a aj to, ako sa vo vzťahu prejavuje emocionálna závislosť.
Ako vyzerá zdravý, dobre fungujúci vzťah, v ktorom sú obaja partneri spokojní?
Začala by som tým, že žiaden vzťah nie je dokonalý ani bezchybný. Rozlišujeme však dva faktory, ktoré sú základným predpokladom spokojnosti vo vzťahu.
Prvým z nich je emocionálne napojenie partnerov. Ide o to, ako hlboko dokážem vnímať a cítiť toho druhého. Emočné napojenie je základným stavebným prvkom fungujúceho vzťahu.
Druhým kľúčovým faktorom spokojnosti vo vzťahu je pocit bezpečia a stability. Tento pocit zase úzko súvisí s mojím vnútorným prežívaním bezpečia a sebahodnoty – ako stabilne sa cítim vo svojom vnútri, ovplyvňuje aj to, ako sa cítim vo vzťahu.
Vnútorné bezpečie každého z partnerov dáva priestor pre skutočnú lásku so všetkými jej podobami. Jeho miera súvisí so vzťahovou väzbou, ktorá sa vytvára už v ranom detstve. Typ vzťahovej väzby ovplyvňuje ako neskôr fungujeme vo vzťahoch, ako ich nadväzujeme, udržiavame, ako sa v nich cítime, či vieme dôverovať alebo sa bojíme odmietnutia.
Takže ak necítim bezpečie sama v sebe a som vo vzťahu, môžem si napríklad svoje šťastie premietať do partnera?
Áno, v takom prípade môže vzniknúť emocionálna závislosť, ktorá je spojená s nedostatkom vnútorného bezpečia. Vzťahy nám poskytujú prijatie a uznanie a občas môžeme pociťovať strach z ich straty. Ak však tento strach prevládne, začne to vzťah poškodzovať.
Ako to v takomto nevyrovnanom vzťahu vyzerá?
Emocionálne závislá osoba často cíti, že si lásku partnera musí zaslúžiť, a preto robí viac, ako by mala. Nedokáže si predstaviť život bez neho a cíti prázdnotu pri pomyslení na odlúčenie. Uprednostňuje potreby partnera pred svojimi a toleruje aj nevhodné správanie, len aby si vzťah udržala.
Takíto ľudia môžu byť vo vzťahu nároční. Potrebujú časté uistenie o láske, sú žiarliví a ťažko znášajú aj malé náznaky odmietnutia. Často bránia partnerovi v aktivitách, pretože majú problém s jeho autonómiou. Ale rovnováha medzi intimitou a autonómiou je pre zdravý vzťah nevyhnutná.
Bez ohľadu na to, či je človek emocionálne závislý alebo nie, môže jeden z partnerov vo vzťahu nadobudnúť pocit, že dáva viac ako ten druhý.
Ideálny stav je v pomere 50 : 50 – teda že obaja partneri rovnako dávajú aj dostávajú. Áno, je to skôr teoretický ideál, preto je dôležité uvažovať nad tým, či ide len o dočasnú nerovnováhu spôsobenú životnými okolnosťami, napríklad keď má partner náročné obdobie v práci a potrebuje viac podpory, alebo je nerovnováha vo vzťahu dlhodobým vzorcom.
Dôležitým signálom, že niečo nie je v poriadku, je pocit frustrácie a nespokojnosti. Ak mám dlhodobo pocit, že dávam príliš veľa a nedostávam späť takmer nič, treba sa na to spoločne pozrieť a pomenovať, čo a prečo sa deje.
Zdravý vzťah nie je o sebaobetovaní, nevyhnutná je práve rovnováha medzi intimitou a autonómiou.
Ako?
Pomôcť môže objektívna analýza: V akých oblastiach mám pocit, že dávam viac? Je to starostlivosť o domácnosť, financie, emocionálna podpora? Alebo je problém v tom, že partner síce niečo dáva, ale iným spôsobom, než očakávam? Niekedy totiž nemusí ísť o skutočnú nerovnováhu, ale o rozdiel v jazykoch lásky. Každý prejavuje náklonnosť iným spôsobom, a ak partner prejavuje lásku spôsobom, ktorý nevidím alebo neočakávam, môžem mať pocit, že nič nedostávam, hoci on sa snaží. Preto je dôležité aj vnímať, akým spôsobom partner prejavuje lásku a ako sa aj v tomto smere dokážeme lepšie naladiť.
Partneri sú vlastne taký tím, ktorý, ako ste už spomenuli, môže dobre fungovať len vtedy, keď sú na seba obaja skutočne emočne napojení, vnímajú sa a prispôsobujú tomu druhému aj svoju dynamiku.
Tímová práca vo vzťahu je zásadná, pretože vzťah je o dvoch ľuďoch. No výskumy ukazujú, že dlhodobo fungujúce vzťahy nestoja na veľkých romantických gestách, ale na malých pravidelných prejavoch lásky.
Drahé darčeky či grandiózne prekvapenia ani nemôžu nahradiť každodennú starostlivosť o vzťah. Skutočná blízkosť sa totiž buduje práve cez malé prejavy pozornosti, a preto je podstatné, aby si partneri neustále vyjadrovali náklonnosť. Stačia drobnosti, ako úsmev, objatie, záujem o partnerov deň alebo úprimný kompliment. To sú tie drobné dávky lásky, ktoré vytvárajú pevné a trvalé partnerstvo.
Aj americký párový terapeut John Gottman prišiel k záveru, že úspech dlhodobého vzťahu spočíva v kontinuálnom dávkovaní lásky – každý deň po troškách, no neustále. Dôležité je, aby boli zapojení obaja partneri. Ak sa snaží iba jeden, vzťah nikdy nemôže dobre fungovať.
Aké situácie bývajú vo vzťahoch najväčšou skúškou?
Vzťahy môžu výrazne ovplyvniť aj rôzne životné situácie, ktoré prichádzajú zvonka. Napríklad narodenie dieťaťa, dlhodobá materská dovolenka alebo keď deti odídu z domu a nastane syndróm prázdneho hniezda. Aj finančné problémy, strata zamestnania alebo choroba môžu v partnerskom vzťahu vyvolávať stres.
V praxi sa veľmi často stretávam s problémami v komunikácii, lebo partneri nemajú čas porozprávať sa pre každodenné povinnosti a tlak na výkon, a takisto sa stretávam so stratou dôvery v dôsledku akéhokoľvek klamstva, nemusí ísť nutne o neveru.
K emocionálnemu vzďaľovaniu môže viesť aj rutina a stereotyp, ako aj narušená intimita a sexuálny život. A, samozrejme, ťažko sa buduje vzťah s toxickými vzorcami správania, ako je agresivita, verbálna neúcta alebo extrémna kontrola.
Úspech dlhodobého vzťahu spočíva v dávkovaní lásky – každý deň po troškách, no neustále.
Pristavme sa pri jednej z týchto kríz, povedzme, že partner stratí prácu. Ako mu byť oporou, zvládnuť to spoločne, no zároveň sa úplne nevyčerpať?
Prvá a veľmi dôležitá vec je všímavosť. V ťažkých životných obdobiach je nevyhnutné byť voči sebe navzájom pozorní. Vnímať, čo prežíva môj partner, ale aj to, ako celá situácia ovplyvňuje náš vzťah. Keď sa jeden z partnerov ocitne v kríze, môže reagovať rôzne – buď sa uzavrie do seba, je menej komunikatívny, prepadne obavám z budúcnosti a úzkosti, alebo, naopak, jeho frustrácia sa môže prejaviť podráždenosťou či hnevom.
V takejto situácii je kľúčová empatia. Dávať partnerovi verbálne aj neverbálne najavo, že si všímam jeho pocity, napríklad slovami: „Vidím, že si sklesnutý, že ťa to trápi. Môžem ti nejako pomôcť?“ Tým ukazujem, že som tu pre neho a že nie je na situáciu sám.
Zároveň je dôležité vyjadriť podporu spôsobom, ktorý nevyznieva ako ľútosť. Podpora môže byť aj praktická – môžem sa opýtať: „Ako ti môžem pomôcť? Chceš, aby som sa pozrela na tvoj životopis?“
Ak sa frustrácia prejavuje podráždenosťou alebo hnevom, môžem skúsiť zrkadliť jeho emócie a vyjadriť rešpekt k jeho pocitom: „Vidím, že si nahnevaný. Chápem to. Čo môžeme urobiť spoločne, aby sme túto situáciu zvládli?“ Tým dávam najavo, že rešpektujem jeho emócie, ale zároveň nastavujem hranicu – nesúhlasím s nepríjemným správaním, no uznávam, že má právo cítiť sa frustrovane.
Na záver je dôležité vyjadriť aj vlastné pocity: „Keď sa ku mne správaš odmerane, cítim sa zranene. Čo môžeme urobiť, aby sme si v tejto situácii boli navzájom oporou?“ Dôležité je, aby sa obaja partneri rozprávali a cítili, že v tom nie sú sami a že spolu hľadajú riešenie.
Ako riešiť situáciu, ak jeden z partnerov pociťuje, že deľba domácich prác nie je v rovnováhe?
Namiesto výčitiek a útokov je dôležité voliť konštruktívny prístup, inak sa diskusia ocitne v slepej uličke. Správna komunikácia pomáha jasne vyjadriť vlastné pocity a očakávania – teda nielen to, čo nám prekáža, ale aj to, čo by sme potrebovali. Napríklad: „Cítim sa veľmi vyčerpane, keď každý večer upratujem celú kuchyňu sama. Vedel by si mi s tým pomôcť?“
Okrem pomenovania problému upriamte pozornosť aj na jeho riešenie. Môžete skúsiť otázky ako: „Aký postup by si navrhoval? Ako by sme si mohli rozdeliť úlohy tak, aby to bolo pre oboch spravodlivé?“ Spoločná dohoda o rozdelení domácich prác môže výrazne uľaviť obom partnerom.
Do vzťahových kríz určite zasiahli aj sociálne siete. Mnoho párov zažíva situáciu, keď si partner alebo partnerka píše na internete s niekým iným alebo si napríklad lajkujú príspevky. Do akej miery je dôležité stanoviť si hranice v tomto ohľade?
Na túto situáciu sa môžeme pozrieť z dvoch uhlov pohľadu. Ak nás niečo vo vzťahu zraní, stojí za to zamyslieť sa, prečo to v nás vyvolalo takú silnú reakciu. Aké emócie sa mi aktivovali, keď vidím, že partner/ka si s niekým píše na Instagrame?
Dotklo sa to našej sebadôvery, pocitu bezpečia alebo možno starých rán z minulosti? Každý si do vzťahu prináša svoju vlastnú skúsenosť, a práve preto môžu podobné situácie otvoriť hlbšie témy. Druhá rovina je objektívna – zhodnotenie toho, čo sa skutočne stalo, aké správanie partner prejavil a kde leží hranica medzi prijateľným a neprijateľným. Každý vzťah funguje inak, preto je dôležité otvorene hovoriť o tom, čo obaja považujú za v poriadku a čo už presahuje ich hranice.
Keď sa rozprávame o tom, aká by mala byť komunikácia vo vzťahoch, zdá sa to jednoduché. V realite je to však oveľa ťažšie.
Spôsob, akým hovoríme, je kľúčový. Aj jednoduchá zmena formulácie vety robí zásadný rozdiel – a nevhodná komunikácia môže vzťah položiť. Pároví terapeuti John a Julie Gottmanovci tento fenomén nazvali štyria jazdci apokalypsy. Sú to komunikačné vzorce – ak sú prítomné v komunikácii, vzťah je vo veľkom ohrození.
Prvým vzorcom je, keď ma partner či partnerka neustále kritizuje. Vyčíta mi chyby, hodnotí ma miesto riešenia konkrétnej situácie.
Druhým je pohŕdanie a znevažovanie partnera či partnerky. Sem patria aj nevyžiadané sarkastické poznámky.
Vzťahu takisto ubližuje, ak partner či partnerka odmieta akúkoľvek zodpovednosť a používa výhovorky typu „Ja za to nemôžem“ alebo „To nie je moja vina“.
A posledným vzorcom je stavanie múru – a to je úplné uzavretie sa pred partnerom, ignorovanie konfliktu a odmietanie komunikácie.
Komunikácia nie je súťaž, ale spôsob, ako sa vzájomne pochopiť. Ak do toho vstupujem len s cieľom mať pravdu, nedopadne to dobre.
Keď sa nad tým zamyslím, aj s mojím partnerom často skĺzavame k obviňujúcim reakciám typu: „No ale veď ty…“
Najdôležitejšie je vyhýbať sa kritike a namiesto nej formulovať svoje pocity a potreby v prvej osobe. Namiesto toho, aby sme povedali „Ty na mňa nikdy nemáš čas“, môžeme povedať „Cítim sa osamelo, keď spolu netrávime čas“. Tento spôsob komunikácie nie je útočný a namiesto obviňovania otvára priestor na riešenie.
Dobrou stratégiou môže byť aj sendvičová technika. Spočíva v tom, že najskôr povieme niečo pozitívne, potom vyjadríme kritiku (konštruktívnym spôsobom) a nakoniec to opäť uzavrieme niečím pozitívnym. Partner sa tak necíti napadnutý a skôr prijme spätnú väzbu.
A, samozrejme, musíme aktívne počúvať partnera – skutočne vnímať, čo hovorí, overovať si, či sme to pochopili správne, a rešpektovať jeho pocity, nebagatelizovať ich. Nemusíme súhlasiť s partnerom, teda s tým, čo hovorí, ale môžeme prijať to, ako sa cíti.
Dá sa odísť z hádky bez toho, aby sme sa zranili?
Dôležité je nesnažiť sa za každú cenu vyhrať. Ak mi ide len o to, aby som mala pravdu, nemôže to dopadnúť dobre. Komunikácia nie je súťaž, ale spôsob, ako sa vzájomne pochopiť. Hádku by sme však mali vedieť zastaviť v správnom momente. Keď sa konflikt vyhrotí a atmosféra je príliš napätá, je dobré povedať: „Teraz je to už príliš, potrebujem chvíľu pauzu. Môžeme sa k tomu vrátiť neskôr?“ Niekedy je lepšie nechať emócie upokojiť a pokračovať v konverzácii, keď sme obaja pokojnejší.
Rozvodovosť na Slovensku je pomerne vysoká, aj keď v posledných rokoch mierne klesá. Priemerne sa pohybuje na úrovni 35 – 40 %, čiže rozvedie sa každý tretí pár. Ako spoznať, či má vzťah ešte zmysel a je možné obnoviť blízkosť aj po rokoch odcudzenia?
Vzťah má šancu na záchranu, ak existuje vôľa a zaangažovanosť oboch partnerov. No ak viac ubližuje, než dáva, ak sa v ňom necítime bezpečne a sú v ňom toxické vzorce správania, je dôležité zvážiť, či v ňom zotrvať. Niekedy je lepšie odísť než dlhodobo trpieť.Na druhej strane, blízkosť sa dá obnoviť aj po rokoch odcudzenia, ak sú obaja partneri ochotní na vzťahu pracovať. Dôležité je nečakať na zmenu toho druhého, ale položiť si otázku: Čo môžem urobiť ja? Podľa geštalt teórie poľa, keď sa zmení jedna časť poľa, zmení sa aj celé pole – ak teda začneme pracovať na sebe, môže to priniesť pozitívnu zmenu aj do vzťahu. Dočasné vzdialenie nemusí znamenať koniec a môžeme si k sebe opäť nájsť cestu.
Petra Páneková
Petra Páneková je klinická psychologička a psychoterapeutka pôsobiaca v Bratislave. Špecializuje sa na individuálnu psychoterapiu pre dospelých, párovú terapiu a psychodiagnostiku. Vo svojej praxi sa venuje širokému spektru tém vrátane podpory klientov v náročných životných situáciách, ako sú rozchody.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
