Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Ako deti dobre pripraviť do života? Základom je dôvera a pocit bezpečia

Pre deti je dôležité, aby boli pochopené a prijaté. „Potrebujú cítiť, že ich má niekto rád a majú slobodu byť samy sebou,“ hovorí psychoterapeutka Zuzana Zimová.

Človek si buduje dôveru a vzťah k ľuďom a k svetu do troch rokov svojho života. Ide o tzv. vzťahovú väzbu, ktorú dlhodobo skúma aj psychoterapeutka Zuzana Zimová. Ako vzťahová väzba vzniká a prečo hrá v našich životoch dôležitú rolu, by mal vedieť každý rodič či vychovávateľ.   

Čítajte aj: Program BUDDY pomáha deťom, ktoré vyrastajú bez rodín. Chce, aby sa mali komu zdôveriť

Téme vzťahovej väzby sa hlbšie venuje aj program BUDDY, kde Zuzana Zimová pôsobí ako odborná garantka. Deťom vyrastajúcim v centrách pre deti a rodiny totiž vzťahová väzba často chýba – ľuďom nedôverujú a majú problémy vo vzťahoch. BUDDY prepája deti s dobrovoľníkmi a jeho cieľom je, aby každé dieťa malo aspoň jedného blízkeho človeka, ktorému môže dôverovať.

Pripútavanie je pre dieťa základ

Vzťahová väzba alebo aj pripútavanie je nesmierne dôležitá pre zdravý duševný vývoj každého dieťaťa. Ak si ju dieťa nevytvorí, pociťuje dôsledky, ktoré sa môžu v jeho vnímaní okolitého sveta prejavovať celý život.

Jej podstatou je vytvorenie pocitu bezpečia prostredníctvom puta medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň primárne stará. Tou býva zvyčajne matka.

„Maličkému dieťaťu je jedno, aké má jeho primárny vychovávateľ pohlavie, vzdelanie, náboženské vyznanie alebo vek. Podstatné je, že má pri sebe niekoho, kto je vyladený a citlivý na jeho potreby. Nemusí to byť matka, ktorej sa dieťa narodilo. Dôležité je, že má svojho primárneho opatrovateľa, ktorý má dve vlastnosti – stálosť a spoľahlivosť,“ vysvetľuje Zuzana Zimová.

Dieťa potrebuje pocit stálosti

Stálosť sa predovšetkým preukazuje tak, že o dieťa sa väčšinou stará tá istá osoba, ktorá sa postupne stáva bezpečnou základňou.

„Batoľa ešte nemá dostatočne vyzretý mozog, aby mohlo odhadnúť, ako ďaleko je od neho matka a koľko jej trvá, kým k nemu príde. Ak sú od seba vzdialení, je to preň nebezpečná situácia,“ hovorí psychoterapeutka.

„Ak sa niečo stane, ak sa dieťa vyľaká alebo ak príde do miestnosti iný človek, nedokáže to vyhodnotiť. Nastane rozrušenie zo stresu,“ opisuje prirodzené reakcie batoľaťa Zuzana Zimová.

To, čo dieťa zažíva prvé mesiace s mamou alebo s primárnym opatrovateľom, sa v ňom následne ukladá ako vzorec.

Prečo sa dieťa nedokáže upokojiť samo

Dieťa má v sebe zakódované pripútavacie správanie. Keď sa dostane do ohrozujúcej situácie, vyhľadáva matku alebo blízkeho človeka. „Keď matku nájde, stačí sa mu na ňu pozrieť a vidí jej reakciu. O pár mesiacov ju má dokonale načítanú. Dieťa nerozmýšľa v slovách, viac vníma rozpoloženie matky. Ak cíti, že je všetko v poriadku, upokojí sa a hrá sa ďalej,“ vysvetľuje psychoterapeutka.

„Dieťa sa nedokáže upokojiť samo. Potrebuje, aby mu danú situáciu označil za bezpečnú niekto, komu dôveruje. Potrebuje cítiť bezpečný vzťah. Ak je jeho rozrušenie väčšie, začne plakať. Nevie urobiť nič viac, než jej dať najavo, že sa necíti dobre. Mama alebo primárny opatrovateľ vtedy musí prísť k dieťaťu a upokojiť ho,“ dopĺňa odborníčka.

Ako sa rodí dôvera

Vzťahová väzba sa buduje pri uspokojovaní potrieb dieťaťa. Dieťa potrebuje mať neustále opakujúcu sa skúsenosť, že je oň postarané. Batoľa sa neustále dostáva zo stavu pohody do nepohody a neuvedomuje si, čo sa deje. A sa však necíti dobre, vysiela signál, ktorým je plač.

„Malé dieťa vie veľmi naliehavo plakať. Čím je menšie, tým väčšia je jeho bezradnosť v situácii, keď sa niečo deje. Zrazu príde mama, vezme ho do náručia a urobí dve veci súčasne – uspokojí jeho potrebu a upokojí jeho rozrušenie,“ hovorí Zuzana Zimová.

U dieťaťa, ktoré opakovane aj niekoľkokrát za deň zažíva upokojenie zo strany matky alebo primárnej opatrovateľskej osoby, rastie pocit dôvery v to, že svet je bezpečné miesto a že je tu stále niekto, kto sa oň postará alebo mu pomôže.

Aj vďaka tomu je úzkosť dieťaťa postupne menšia a dlhšie dokáže vydržať s neuspokojenou potrebou. Ide o reguláciu potrieb – postupne sa naučí, že nemusí mať všetko okamžite.

Nechať dieťa vyplakať alebo nie?

Rodičia často rozmýšľajú nad tým, či nechať dieťa vyplakať. Či ho náhodou nerozmaznajú, ak naň budú neustále reagovať. Je to proces, v ktorom sa matka postupne učí, kedy dieťa dáva naozaj signál, že niečo potrebuje, a kedy je to iba mrnkanie.

Je však dôležité vedieť, že ak svoje dieťa necháte dlho a často plakať, nedochádza k budovaniu pocitu bezpečia a istoty.

„Neistota u mladých mamičiek je prirodzená. Matka sa aj tak nevydrží dlho pozerať na svoje plačúce dieťa. Ten, kto sa stará o malé dieťa, sa naň emočne naladí a trpí spolu s ním. Práve to je poistka, ktorá nás núti postarať sa oň aj vtedy, keď sme napríklad veľmi unavení,“ približuje odborníčka.

Ako sa správať k starším deťom

Rodič alebo dospelá osoba by sa mala k dieťaťu správať primerane jeho veku. „Keď je dieťa maličké, dáva mu najavo: Môžeš sa na mňa spoľahnúť, vždy ťa ochránim. Neskôr sa prístup mení na: Môžeš skúšať nové veci, a keď ti to nepôjde, pomôžem ti,“ vysvetľuje psychoterapeutka.

Rodič môže v tejto životnej fáze nechať dieťa odísť, aby si tvorilo vzťahy s inými deťmi. Dieťa však potrebuje cítiť z rodiča, že mu dôveruje.

„Niekedy deti zostávajú pripútané k rodičom, lebo sa boja, že by im odpútaním sa ublížili. Ide o rovnaké nenapĺňanie potrieb dieťaťa ako v ranom veku, keď ich neprijmú a nedávajú im pozornosť a lásku,“ dodáva Zuzana Zimová.

Ak deti zažijú vo vzťahoch zlé veci, väčšinou sa blízkych vzťahov boja. „Nejdú k druhému človeku tak blízko, aby sa medzi nimi mohol vytvoriť dôverný vzťah. Boja sa, že blízky vzťah rovná sa zranenie, lebo tak to zažívali. V rámci programu BUDDY sa snažíme o to, aby sa vzťah dieťaťa s dobrovoľníkom nerovnal zraneniu. Dieťaťu pomáhame budovať dôveru, že s ním daný človek zostane aj vtedy, keď neprežíva dobré chvíle,“ vysvetľuje terapeutka.

Pre deti je dôležité, aby boli pochopené a prijaté. „Potrebujú cítiť, že ich má niekto rád a majú slobodu byť samy sebou. Vtedy sa učia, že aj ony môžu prijať niekoho ďalšieho. To, že práve nejaký deň nemáme náladu, neznamená, že sa na seba hneváme alebo náš vzťah sa musí skončiť. Dieťa sa s dobrovoľníkom učí prekonávať skutočné aj zdanlivé krízy vo vzťahoch,“ uzatvára Zuzana Zimová.


Deti z detských domovov aj vďaka programu BUDDY dostanú šancu zažiť nezištný bezpečný vzťah a nájsť si dôstojnú prácu a bývanie. Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, pripraviť sa na samostatný život. Projekt môžete podporiť na www.tvojbuddy.sk. K lepšej budúcnosti detí prispieva aj spoločnosť O2, ktorá časť z predaja vianočných Troch kráľov venuje práve na podporu tohto programu.

Zuzana Zimová

Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, no napokon ju zlákala psychoterapia. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve pri sprevádzaní mladých ľudí, kde ju začala zaujímať téma vzťahovej väzby. Skúmala ju aj pri práci s náhradnými rodinami v občianskom združení Návrat. Štyri roky sa usilovala o zlepšenie systému starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodičky na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes je odborná garantka projektu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Stylistka Martina Karny: Spôsob, akým sa obliekame, je výsledkom mentálneho procesu spoznávania seba samého

Ak sa zaujímame o oblečenie, ktoré nosíme, neznamená to, že sme povrchní, práve naopak.

Módny vkus je veľmi individuálny – niektorí sa za oblečenie schovávajú, aby príliš nevytŕčali z davu, iní v ňom nachádzajú spôsob sebavyjadrenia. Stylistka Martina Karny žijúca v Namíbii verí, že štýl obliekania je dôležitý nástroj na spoznanie seba samého. V rozhovore prezrádza, ako sa menil jej vzťah k móde – od nezáujmu cez osobné vyjadrenie seba samej až po prácu stylistky. Pre Martinu je móda nástrojom, ktorý spája kultúry, šíri rešpekt a vyjadruje slobodu prejavu.

Dermatologička: Športovanie je zásadné pre naše zdravie, dlhý život aj vzhľad pokožky

V rozhovore so stylistkou Martinou Karny sa dočítate aj o tom:

  • čo ju po štúdiu jazykov a politológie priviedlo k móde,
  • ako seriál Sex v meste ovplyvnil jej pohľad na styling a vlastné obliekanie, 
  • prečo osobný štýl považuje za kľúčový pre sebapoznanie,
  • ako môže móda šíriť posolstvá od rôznorodosti po empatiu,
  • ako oponuje jednostrannosti a uniformite, 
  • aký vplyv majú tradície na módu na Slovensku a v Namíbii 
  • a prečo si myslí, že by sme nemali aplikovať tradície do módy bez hraníc.

Študovala si nemčinu a slovenčinu, neskôr si k tomu pridala slavistiku a politické vedy. Na prvú to neznie veľmi príbuzne s módou ani so stylingom, ktorému sa venuješ.

Moje štúdium a práca stylistky možno znie paradoxne, ale mnohé poznatky zo školy využívam aj teraz – napríklad jazyky, ktoré mi otvárajú dvere aj vo svete módy. Jazyky som študovala, pretože ma veľmi bavili, no takisto ma zaujímala politika a spoločnosť, preto tie politické vedy.

K umeniu som však vždy mala blízko – chodila som napríklad na dramatický krúžok, recitovala poéziu. Bola som v kruhu priateľov hudobníkov, výtvarníkov, a tak som bola stále obklopená kreatívnymi ľuďmi.

Ako si sa nakoniec dostala k móde?

Bol to dlhý proces – módu som najskôr vnímala veľmi povrchne. Postupne som si však začala uvedomovať, že nielen duchom je človek živý – teda môžeme dobre vyzerať a aj byť vzdelaní, empatickí a vnímať problémy v spoločnosti.

Bude to znieť ako klišé, ale k zmene postoja mi pomohol seriál Sex v meste, ktorý v tom čase fičal. Uvedomila som si, že žena môže byť atraktívna a súčasne vzdelaná, mať dobrý vzťah s priateľmi, s ktorými sa navzájom podporujú. Tak som postupne začala zisťovať, čo sa mi páči. Nešlo o značky a dizajnérov, skôr o kombinácie a štýl. 

Medzičasom som sa presťahovala do Namíbie, kde žijem spolu s manželom už 20 rokov. Stylingu som sa tu začala profesionálne venovať v roku 2019. 

Prakticky sa to celé začalo, keď ma známa namíbijská speváčka Lize spomenula v rozhovore v denníku. Pýtali sa jej, kto je jej módna inšpirácia, a ona spomenula mňa. Veľmi ma to prekvapilo – odvtedy sme začali spolu aj pracovať. 

Spolupracovali sme nielen na jej osobnom stylingu, ale aj na projektoch pre mladých začínajúcich hudobníkov. Učím ich, ako je vizuálna stránka súčasťou ich osobnej značky a ako ju budovať.

Takže móda sa pre teba stala nástrojom, ako ešte lepšie vyjadriť, kto si?

Áno, móda ma oslobodila. Dnes už viem, že móda z môjho intelektu neuberá, ale, naopak, poukazuje naň. Moja kamarátka vždy vravievala, že inteligencia človeka sa meria aj podľa toho, čo si na akú príležitosť oblečie – a ja viem posúdiť, aký styling je kedy vhodný, v čom sa cítim aj vyzerám dobre.

Myslím, že si to vyžaduje aj istú dávku odvahy. S kamarátkami sa často rozprávame, že sa napríklad na pracovné stretnutie nechceme obliekať veľmi farebne ani používať výrazný mejkap, aby sme nepútali veľa pozornosti. Výzor radšej zatlačíme do úzadia, ale aspoň máme istotu, že si o nás niekto hneď niečo nepomyslí a nezaškatuľkuje si nás.

Možno je to aj mojím charakterom, lebo mne naozaj nezáleží na tom, čo si o mne ľudia myslia. Na druhej strane, keď si niekto urobí o mne názor len na základe môjho vzhľadu bez toho, aby ma spoznal, tak to viac hovorí o ňom ako o mne. Ja sa predsa poznám, viem, aká som.

Musíme si však dovoliť cítiť sa vo svojom oblečení pekne, atraktívne, pohodlne, a to v každom veku. Je čas búrať hranice – nemôžeme sa skrývať za nevýrazné oblečenie, len aby sme iným dokázali, že sme aj dosť inteligentní.

Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to najmä mentálny proces – musíme sa nad sebou zamyslieť, ísť hlboko a hľadať súvislosti.

Ako vníma tvoju prácu okolie?

V Namíbii už mám svoj okruh, zúčastňujem sa na módnych prehliadkach a iných akciách, takže mám pocit, že som tam ako stylistka rešpektovaná. Na Slovensku sa ma často pýtajú, čo vôbec práca osobnej stylistky znamená.

Môžeš to priblížiť aj nám?

Radím (najčastejšie) klientkam, ako nájsť oblečenie, v ktorom sa budú cítiť sebavedome a komfortne. Vždy ich najprv musím spoznať – nejde len o spoločné triedenie šatníka, ale aj o mnohé otázky: kde pracujú, čo ako kombinujú, v čom sa cítia dobre a čo im je, naopak, nepríjemné. 

Svojich klientov vnímam ako biele plátno. Konečný výzor je moja interpretácia toho, ako ich vidím a vnímam, s rešpektom k ich individuálnemu vkusu.

Vnímaš teda módu aj ako formu umenia?

Každý odev nesie rukopis nejakého dizajnéra. Ide o zdĺhavý proces – najprv musíte mať inšpiráciu a potom ju pretaviť z papiera na modela alebo modelku. Neskôr prídu stylisti a dodajú tomu dušu. Ide o kreatívu, v ktorej sa spájajú rôzne elementy výtvarného umenia.

Všimla som si, že aj o oblečení hovoríš s rešpektom. V čase neetickej rýchlej módy je dobré pripomenúť si, že napríklad pred nákupom oblečenia by sme sa mali poriadne zamyslieť, či ho naozaj vynosíme.

Mnohí moji priatelia sú dizajnéri a viem, aké je to namáhavé. Osobne sa snažím, aby bol môj šatník kombinovateľný, aby som nevlastnila oblečenie, ktoré nevynosím. No ak chceme byť udržateľní, musíme sa v prvom rade poznať – musíme vedieť, v čom sa cítime sami sebou. Toto zisťovanie môže byť niekedy aj desivé. Určite je to aj mentálna cesta. 

Cez oblečenie sa môžeme aj lepšie spoznať?

Komunikujeme nielen slovami, ale aj tým, ako sa obliekame. Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to vlastne intelektuálny proces – musíme sa zamyslieť, ísť hlboko do seba a hľadať súvislosti. Preto si myslím, že móda sa v tomto smere veľmi podceňuje. Nie je to len povrchná záležitosť, je to spôsob, ako lepšie spoznať samého seba.

Ak dokážeme cez módu vyjadriť seba samých, môže móda pomôcť zviditeľniť aj nejaké dôležité témy? Máš s tým nejakú skúsenosť?

Mala som napríklad možnosť pracovať s kvír komunitou na projekte Miluj sám seba. Bolo to farebné a veselé fotenie, kde sme cez módu vyjadrovali rôznorodosť a radosť zo života. 

Pracovala som aj na projekte s názvom Láska je láska, ktorým fotografka vzdávala poctu svojmu strýkovi gejovi. Modelov sme obliekali do mužských aj ženských kúskov, aby sme zdôraznili, čo znamená prejavovať svoju identitu cez módu.

Vďaka týmto projektom som sa naučila aj citlivejšie pracovať so slovami, pretože slová majú veľkú silu. Napríklad keď neviem, ako chce byť človek oslovený, vždy sa opýtam, lebo je dôležité, aby sa každý cítil rešpektovaný. V Namíbii som si uvedomila aj to, že nie každý rozumie môjmu slovenskému sarkazmu. 

Bola som vychovaná tak, že všetci ľudia si zaslúžia môj rešpekt. Keď vojdem do obchodu, rovnako pozdravím predavačku či predavača aj majiteľov firmy – ľudskosť nepozná žiadnych „lepších“ a „horších“. Móda pomáha vnímať ľudí hlbšie a s väčšou empatiou, bez predsudkov.

Ako nájsť spoločnú reč, aj keď vidíme svet inak? Poradíme vám s odborníkom na komunikáci

Aké postavenie má móda v Namíbii?

Už 10 rokov máme módne dni plné prehliadok. Príležitosť dostávajú aj mladí návrhári a návrhárky, vnímam, že scéna je kvalitnejšia. Sú inovatívnejší, kreatívnejší a skvele kombinujú tradičné odievanie s modernými prvkami. Pre mňa osobne je súčasná namíbijská móda veľmi inšpiratívna.

Ak sa pozriem na majoritu, musím dodať, že väčšina ľudí je tu zameraná na známe dizajnérske značky. Je to taký statusový symbol, hlavne pri mladšej generácii.

Ak sa za oblečenie len schovávame, obmedzujeme sa a prehlbujeme si tak ďalšie traumy.

Vyzdvihla si, ako dizajnéri v Namíbii dokážu do odevov zakomponovať tradičné prvky. Mám pocit, že aj na Slovensku kroje zažívajú znovuzrodenie. Myslíš si, že tento trend môže prispieť k hlbšiemu porozumeniu tradíciám alebo to skôr vedie k ich povrchnému využívaniu?

Naše kroje sú úžasné, máme byť na čo pyšní. Aj proces ich výroby je veľmi náročný. Mrzí ma, že sa na Slovensku stretávame skôr s tou druhou možnosťou. Kroje sa často zneužívajú na vyjadrenie nejakého vlastenectva, pričom často sa aj nosia nesprávne. Tradície však patria celej spoločnosti. Treba ich zachovávať, no to neznamená, že budeme žiť ako v 15. storočí.

No myslím si, že organizácie, ktoré uchovávajú históriu krojov a rozumejú jej, by sa podľa mňa mali jasnejšie vyhraniť a učiť spoločnosť, čo jednotlivé oblečenie znamená a ako je možné preberať isté tradičné prvky krojov aj do súčasného obliekania. Verím, že raz sa o nich bude viac hovoriť, napríklad aj v súčasnej móde.

Kde je potom hranica medzi módou a tradíciou?

Toto je aktuálne dôležitá otázka aj v Namíbii. Napríklad máme kmeň Herero, ktorý má špecifické oblečenie – má základ vo viktoriánskom štýle. Ženy nosia šaty s dlhými rukávmi a sukňami a na hlave majú kúsok, ktorý pripomína rohy kravy. Ide o symbol, ktorý je pre túto komunitu dôležitý – len čo by ho prevzala iná kultúra, vytvorilo by to medzi nimi napätie. Hranica sa posúva len postupne. Napríklad je už „dovolené“ nosiť náušnice či náramky iného kmeňa.

Myslím si, že je dôležité rešpektovať tieto náležitosti, a o to viac ma teší, že dizajnéri v Namíbii viac využívajú prvky vlastnej kultúry.

A kde máš hranicu v móde ty?

Moja hranica v móde je rovnaká ako v živote – rešpektovať ostatných a tvoriť tak, aby som nikomu neublížila.

Martina Karny

Rodená Prešovčanka sa presadila ako módna stylistka v Namíbii. Študovala učiteľstvo slovenčiny a nemčiny na prešovskej univerzite, po štúdiu pracovala pre National Democratic Institute for International Affairs. Presťahovala sa do Nemecka, kde učila slovenčinu na univerzite v Mníchove, popritom študovala slavistiku a politické vedy. Od roku 2005 žije v Namíbii, kde učila nemčinu a neskôr pôsobila ako vedúca katedry jazykov a komunikácie na univerzite. Dnes sa venuje módnemu stylingu, osobnému stylingu a zaujíma sa o práva LGBTI+ ľudí a žien.

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.