Ako deti dobre pripraviť do života? Základom je dôvera a pocit bezpečia
Pre deti je dôležité, aby boli pochopené a prijaté. „Potrebujú cítiť, že ich má niekto rád a majú slobodu byť samy sebou,“ hovorí psychoterapeutka Zuzana Zimová.
Autor Petra Nagyová
Foto Soňa Maletz
Dátum
Človek si buduje dôveru a vzťah k ľuďom a k svetu do troch rokov svojho života. Ide o tzv. vzťahovú väzbu, ktorú dlhodobo skúma aj psychoterapeutka Zuzana Zimová. Ako vzťahová väzba vzniká a prečo hrá v našich životoch dôležitú rolu, by mal vedieť každý rodič či vychovávateľ.
Téme vzťahovej väzby sa hlbšie venuje aj program BUDDY, kde Zuzana Zimová pôsobí ako odborná garantka. Deťom vyrastajúcim v centrách pre deti a rodiny totiž vzťahová väzba často chýba – ľuďom nedôverujú a majú problémy vo vzťahoch. BUDDY prepája deti s dobrovoľníkmi a jeho cieľom je, aby každé dieťa malo aspoň jedného blízkeho človeka, ktorému môže dôverovať.
Pripútavanie je pre dieťa základ
Vzťahová väzba alebo aj pripútavanie je nesmierne dôležitá pre zdravý duševný vývoj každého dieťaťa. Ak si ju dieťa nevytvorí, pociťuje dôsledky, ktoré sa môžu v jeho vnímaní okolitého sveta prejavovať celý život.
Jej podstatou je vytvorenie pocitu bezpečia prostredníctvom puta medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň primárne stará. Tou býva zvyčajne matka.
„Maličkému dieťaťu je jedno, aké má jeho primárny vychovávateľ pohlavie, vzdelanie, náboženské vyznanie alebo vek. Podstatné je, že má pri sebe niekoho, kto je vyladený a citlivý na jeho potreby. Nemusí to byť matka, ktorej sa dieťa narodilo. Dôležité je, že má svojho primárneho opatrovateľa, ktorý má dve vlastnosti – stálosť a spoľahlivosť,“ vysvetľuje Zuzana Zimová.
Dieťa potrebuje pocit stálosti
Stálosť sa predovšetkým preukazuje tak, že o dieťa sa väčšinou stará tá istá osoba, ktorá sa postupne stáva bezpečnou základňou.
„Batoľa ešte nemá dostatočne vyzretý mozog, aby mohlo odhadnúť, ako ďaleko je od neho matka a koľko jej trvá, kým k nemu príde. Ak sú od seba vzdialení, je to preň nebezpečná situácia,“ hovorí psychoterapeutka.
„Ak sa niečo stane, ak sa dieťa vyľaká alebo ak príde do miestnosti iný človek, nedokáže to vyhodnotiť. Nastane rozrušenie zo stresu,“ opisuje prirodzené reakcie batoľaťa Zuzana Zimová.
To, čo dieťa zažíva prvé mesiace s mamou alebo s primárnym opatrovateľom, sa v ňom následne ukladá ako vzorec.
Prečo sa dieťa nedokáže upokojiť samo
Dieťa má v sebe zakódované pripútavacie správanie. Keď sa dostane do ohrozujúcej situácie, vyhľadáva matku alebo blízkeho človeka. „Keď matku nájde, stačí sa mu na ňu pozrieť a vidí jej reakciu. O pár mesiacov ju má dokonale načítanú. Dieťa nerozmýšľa v slovách, viac vníma rozpoloženie matky. Ak cíti, že je všetko v poriadku, upokojí sa a hrá sa ďalej,“ vysvetľuje psychoterapeutka.
„Dieťa sa nedokáže upokojiť samo. Potrebuje, aby mu danú situáciu označil za bezpečnú niekto, komu dôveruje. Potrebuje cítiť bezpečný vzťah. Ak je jeho rozrušenie väčšie, začne plakať. Nevie urobiť nič viac, než jej dať najavo, že sa necíti dobre. Mama alebo primárny opatrovateľ vtedy musí prísť k dieťaťu a upokojiť ho,“ dopĺňa odborníčka.
Ako sa rodí dôvera
Vzťahová väzba sa buduje pri uspokojovaní potrieb dieťaťa. Dieťa potrebuje mať neustále opakujúcu sa skúsenosť, že je oň postarané. Batoľa sa neustále dostáva zo stavu pohody do nepohody a neuvedomuje si, čo sa deje. A sa však necíti dobre, vysiela signál, ktorým je plač.
„Malé dieťa vie veľmi naliehavo plakať. Čím je menšie, tým väčšia je jeho bezradnosť v situácii, keď sa niečo deje. Zrazu príde mama, vezme ho do náručia a urobí dve veci súčasne – uspokojí jeho potrebu a upokojí jeho rozrušenie,“ hovorí Zuzana Zimová.
U dieťaťa, ktoré opakovane aj niekoľkokrát za deň zažíva upokojenie zo strany matky alebo primárnej opatrovateľskej osoby, rastie pocit dôvery v to, že svet je bezpečné miesto a že je tu stále niekto, kto sa oň postará alebo mu pomôže.
Aj vďaka tomu je úzkosť dieťaťa postupne menšia a dlhšie dokáže vydržať s neuspokojenou potrebou. Ide o reguláciu potrieb – postupne sa naučí, že nemusí mať všetko okamžite.
Nechať dieťa vyplakať alebo nie?
Rodičia často rozmýšľajú nad tým, či nechať dieťa vyplakať. Či ho náhodou nerozmaznajú, ak naň budú neustále reagovať. Je to proces, v ktorom sa matka postupne učí, kedy dieťa dáva naozaj signál, že niečo potrebuje, a kedy je to iba mrnkanie.
Je však dôležité vedieť, že ak svoje dieťa necháte dlho a často plakať, nedochádza k budovaniu pocitu bezpečia a istoty.
„Neistota u mladých mamičiek je prirodzená. Matka sa aj tak nevydrží dlho pozerať na svoje plačúce dieťa. Ten, kto sa stará o malé dieťa, sa naň emočne naladí a trpí spolu s ním. Práve to je poistka, ktorá nás núti postarať sa oň aj vtedy, keď sme napríklad veľmi unavení,“ približuje odborníčka.
Ako sa správať k starším deťom
Rodič alebo dospelá osoba by sa mala k dieťaťu správať primerane jeho veku. „Keď je dieťa maličké, dáva mu najavo: Môžeš sa na mňa spoľahnúť, vždy ťa ochránim. Neskôr sa prístup mení na: Môžeš skúšať nové veci, a keď ti to nepôjde, pomôžem ti,“ vysvetľuje psychoterapeutka.
Rodič môže v tejto životnej fáze nechať dieťa odísť, aby si tvorilo vzťahy s inými deťmi. Dieťa však potrebuje cítiť z rodiča, že mu dôveruje.
„Niekedy deti zostávajú pripútané k rodičom, lebo sa boja, že by im odpútaním sa ublížili. Ide o rovnaké nenapĺňanie potrieb dieťaťa ako v ranom veku, keď ich neprijmú a nedávajú im pozornosť a lásku,“ dodáva Zuzana Zimová.
Ak deti zažijú vo vzťahoch zlé veci, väčšinou sa blízkych vzťahov boja. „Nejdú k druhému človeku tak blízko, aby sa medzi nimi mohol vytvoriť dôverný vzťah. Boja sa, že blízky vzťah rovná sa zranenie, lebo tak to zažívali. V rámci programu BUDDY sa snažíme o to, aby sa vzťah dieťaťa s dobrovoľníkom nerovnal zraneniu. Dieťaťu pomáhame budovať dôveru, že s ním daný človek zostane aj vtedy, keď neprežíva dobré chvíle,“ vysvetľuje terapeutka.
Pre deti je dôležité, aby boli pochopené a prijaté. „Potrebujú cítiť, že ich má niekto rád a majú slobodu byť samy sebou. Vtedy sa učia, že aj ony môžu prijať niekoho ďalšieho. To, že práve nejaký deň nemáme náladu, neznamená, že sa na seba hneváme alebo náš vzťah sa musí skončiť. Dieťa sa s dobrovoľníkom učí prekonávať skutočné aj zdanlivé krízy vo vzťahoch,“ uzatvára Zuzana Zimová.
Deti z detských domovov aj vďaka programu BUDDY dostanú šancu zažiť nezištný bezpečný vzťah a nájsť si dôstojnú prácu a bývanie. Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, pripraviť sa na samostatný život. Projekt môžete podporiť na www.tvojbuddy.sk. K lepšej budúcnosti detí prispieva aj spoločnosť O2, ktorá časť z predaja vianočných Troch kráľov venuje práve na podporu tohto programu.
Zuzana Zimová
Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, no napokon ju zlákala psychoterapia. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve pri sprevádzaní mladých ľudí, kde ju začala zaujímať téma vzťahovej väzby. Skúmala ju aj pri práci s náhradnými rodinami v občianskom združení Návrat. Štyri roky sa usilovala o zlepšenie systému starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodičky na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes je odborná garantka projektu BUDDYpri občianskom združení PRO VIDA, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Párová terapeutka: „Počas zamilovanosti sme zahalení do krásneho závoja, no samotná láska na fungujúci vzťah nestačí.“ Čo rozhoduje o tom, či pár zvládne aj náročné obdobia?
Mnohí ľudia po odznení prvotného opantania zistia, že ich priťahovala skôr samotná emócia než človek, ktorého mali vedľa seba.
Autorka Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Dominika Behúlová
Dátum
„Keď sa milujeme, nič zlé sa nám nemôže stať. My sme výnimka.“ Párová terapeutka Jolana Kusá hovorí, že práve toto je jedna z najväčších pascí vo vzťahu – spoliehať sa iba na pocit zamilovanosti. Ten však postupne slabne a až vtedy sa ukáže, či dokážeme vo vzťahu naozaj zvládať aj náročné obdobia. Skutočná odolnosť páru a vzájomná opora pritom nevznikajú až v čase krízy. Budujú sa oveľa skôr – v každodenných prejavoch záujmu či v schopnosti vytvárať bezpečný priestor, v ktorom sa obaja partneri cítia prijatí.
Aby sme mohli byť oporou druhému človeku, musíme sa najprv naučiť stáť pri sebe. Prijať sa so všetkým, čo k nám patrí, a pristupovať k sebe s väčšou láskavosťou a sebasúcitom – napríklad tak, ako to robí modelka Liberty Simon.
V rozhovore s párovou terapeutkou Jolanou Kusou sa dozviete:
prečo samotná láska nestačí na dlhodobo fungujúci vzťah,
ako si partneri budujú dôveru a pocit bezpečia ešte skôr, než príde kríza,
prečo sa za kritikou často skrýva nenaplnená potreba blízkosti,
ako sa hádať tak, aby konflikt partnerov nevzďaľoval, ale, naopak, zbližoval,
kde je hranica medzi zdravou oporou a nezdravým zachraňovaním partnera.
Existuje bezpodmienečná láska?
Myslím, že v partnerstve je to nereálne. Na partnera totiž prirodzene máme určité nároky a aj vzťah by mal napĺňať naše očakávania, potreby a priania.
Počas praxe som sa stretla s ľuďmi, ktorí boli presvedčení, že milujú bezpodmienečne. Často išlo o ľudí, ktorí sa vo vzťahu neustále vzdávali sami seba a dúfali, že za to budú bezvýhradne prijatí – ako dieťa túžiace po prijatí od rodiča.
Lenže partnerský vzťah stojí na vzájomnosti. Očakávame oporu, rešpekt a ochotu oboch partnerov podieľať sa na vzťahu. Samotná „bezpodmienečná láska“ na to nestačí.
Mnohí ľudia napriek tomu používajú výroky typu: „Keby si ma naozaj miloval, prijal by si ma takú, aká som.“
A druhý by mohol odpovedať: „A keby si ty milovala mňa, neočakávala by si to odo mňa.“
Jednou z najväčších pascí lásky je očakávanie, že keď sa milujeme, všetko sa dá prekonať. Vyrastáme s predstavou, že láska je akási všemocná sila, ktorá dokáže vyriešiť každý problém. Lenže v realite potrebujeme aj vzájomný rešpekt, hranice a ochotu počúvať potreby toho druhého.
Bez lásky to nejde, ale sama osebe na fungujúci partnerský vzťah nestačí.
Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého, a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.
Príliš sa teda spoliehame na predstavu, že láska všetko prekoná?
Áno, najmä vo fáze zamilovanosti. Vtedy si páry často hovoria: „My sa naozaj milujeme. My sme tá výnimka. Nám sa to nestane.“ Keď sme zamilovaní, máme pocit, že náš vzťah je iný a odolá všetkým prekážkam. No potom príde realita.
Počas zamilovanosti akoby sme boli zahalení do krásneho závoja. Prežívame jeden z najsilnejších citov, aké môže človek zažiť. No nie je to trvalý stav. Jeho intenzita postupne slabne a my začíname partnera vidieť realistickejšie.
Zrazu si všimneme veci, ktoré sme predtým prehliadali, alebo počujeme výroky, ktoré nás prekvapia. Vnímame ho bez ružových okuliarov.
Mnoho ľudí po odznení zamilovanosti zistí, že ich priťahovala najmä tá emócia, nie samotný človek. Preto sa mnohým vzťahom nepodarí prehupnúť z fázy zamilovanosti do dlhodobo fungujúceho vzťahu.
Preto často hovoríte, že zamilovanosť je taký malý podvod v partnerskom vzťahu? Dostane ľudí dohromady, ale potom prestane fungovať.
Áno, presne tak. Je to taká potvora. (smiech) Kým sme zamilovaní, často sa nevedomky prispôsobujeme, ukazujeme sa v tom najlepšom svetle a snažíme sa zapáčiť. A keď zamilovanosť opadne a objaví sa realita, mnohí zistia, že vlastne ani nevedia, kto ten druhý naozaj je – lebo sa mu ukazovali ako verzia seba, o ktorej si mysleli, že ju chce vidieť.
Od čoho teda závisí kvalita partnerského vzťahu?
Už sme spomenuli slovo očakávanie. To je individuálne, každý pár je iný a to, čo funguje jednému, nemusí sedieť druhému.
Vo všeobecnosti rozhoduje skôr to, či je vzťah dlhodobo prínosný pre oboch, či majú k sebe úctu a berú na seba zodpovednosť a či sú dostatočne zrelí, teda či sa vedia najprv postarať sami o seba a nehádžu na partnera vlastné očakávania či zranenia.
Dôležitá je aj emocionálna kapacita a schopnosť byť tu pre toho druhého, keď to potrebuje. A napokon množstvo malých pozitívnych vecí – všímať si detaily, oceňovať, nekritizovať –, pretože práve to buduje to spoločné „my“, ktoré vzťah drží pokope aj v ťažkých obdobiach.
Často to teda nie je o nejakých veľkých gestách, ale o maličkostiach a spôsobe, akým na seba reagujeme.
Psychológ John Gottman, ktorý dlhé roky skúma partnerské vzťahy, tieto momenty nazýva „bids for connection“ – teda malé pokusy o spojenie, keď jeden partner ponúkne druhému drobný podnet a podvedome čaká, ako naň zareaguje. Napríklad prídem domov a partnerovi poviem: „Dnes som videla takého pekného vtáčika…“
A partner môže odpovedať „aha“ a ďalej sa pozerať do telefónu. Neurazil ma, nepovedal nič zlé, ale jeho reakcia v skutočnosti vysiela správu: „Toto ma nezaujíma.“ Ak sa takéto momenty opakujú roky, aj pri úplne bežných a nevinných situáciách, postupne sa medzi partnermi vytvára odstup.
Ale môže reagovať aj inak: „Naozaj? Aký bol? Akej farby?“ Odloží telefón, otočí sa ku mne a venuje mi pozornosť. Možno ho samotný vtáčik vôbec nezaujíma, ale zaujíma ho môj svet. A tým mi dáva najavo, že som pre neho dôležitá.
Podobne môže prísť partner domov a povedať: „Dnes som videl kyticu, ktorá by sa ti podľa mňa páčila. Nekúpil som ju, pretože tam boli dve podobné a nevedel som sa rozhodnúť. Tak aby som to nabudúce vedel – ktorá farba sa ti páči viac, ružová alebo fialová?“
Nejde pritom o kvety. Ide o to, že na mňa myslel, keď sme neboli spolu. A teraz chce lepšie spoznať môj vkus a moje predstavy.
Práve z takýchto momentov sa skladá partnerská intimita.
Dá sa teda povedať, že schopnosť byť si navzájom oporou nevzniká až vtedy, keď príde problém, ale vytvára sa každodennými prejavmi záujmu?
Presne tak. Práve vďaka týmto malým momentom si postupne budujeme bezpečie, dôveru a vzájomné poznanie, teda základ, z ktorého potom môžeme čerpať, keď prídu náročnejšie obdobia.
Výskumy ukazujú, že šťastné páry majú minimálne päťnásobne viac pozitívnych interakcií ako negatívnych. Myslím si, že toto je veľmi dôležitá vec, pretože sme často naučení všímať si najmä to, čo nefunguje. Vidíme, čo nás na partnerovi hnevá, čo urobil zle alebo čo nám chýba. A to, čo je v poriadku, často považujeme za samozrejmosť a prestávame to vedome vnímať.
Pritom niekedy stačí veľmi málo – zastaviť sa a pomenovať to pekné. Napríklad: „Vieš, veľmi ma potešilo, keď si sa spýtal na tie kvety.“
Nemali by sme čakať iba na situácie, keď partner urobí chybu, aby sme na ňu upozornili. Rovnako dôležité je všimnúť si chvíle, keď sa snaží, keď nám venuje pozornosť alebo keď urobí niečo pekné, a dať mu vedieť, že to vidíme a vážime si to.
Často aj o svojich potrebách a prianiach vo vzťahu hovoríme prostredníctvom kritiky – napríklad namiesto „chýbaš mi“ povieme „nikdy tu nie si“. Prečo?
Pretože hovoriť o sebe a o svojich potrebách sa u nás dlho považovalo za sebecké. Zároveň je oveľa jednoduchšie povedať „nikdy tu nie si“ ako „chýbaš mi“ – lebo to druhé nás robí zraniteľnými.
Priznávame tým, že niečo potrebujeme, že nám na tom záleží, a zároveň riskujeme, že toto prianie náš blízky človek nenaplní alebo ho odmietne. Niekde v podvedomí máme často obavu: ak ukážem, že mi na niečom záleží, dávam druhému do rúk možnosť zraniť ma.
Kritika je často iba vrchná vrstva. Pod ňou bývajú ukryté oveľa zraniteľnejšie emócie.
Aké napríklad?
Často ide o smútok, strach, osamelosť alebo potrebu blízkosti. Problém je, že keď sa rozbehne hádka, je takmer nemožné zastaviť sa – tá bolesť si „žiada“ okamžité vyliatie. Preto sme vymysleli takzvanú konštruktívnu hádku, aby sa v tom dalo zastaviť skôr, než hádka narobí paseku a zranenie sa prehĺbi.
Ako taká konštruktívna hádka vyzerá?
Vopred si dohodneme, čo presne riešime. Poviem: „Poďme si k tomu sadnúť zajtra alebo dnes večer o šiestej.“ Robíme to preto, lebo práve teraz je tá emócia príliš akútna.
Platí pravidlo, že sa hovorí len o jednom probléme v presne vymedzenom krátkom čase – 10 až 15 minút, nie dlhšie. Rozprávame sa striedavo a približne rovnaký čas obaja. Napríklad ja poviem svoje stanovisko, argumenty a ponuku riešenia. Druhý reaguje: v čom súhlasí, v čom to vidí inak, nad čím sa chce zamyslieť.
Napokon sa buď na niečom dohodneme, alebo skonštatujeme, že sme sa nedohodli, že naše postoje sú príliš odlišné, ale urobili sme, čo sa dalo. Na konci sa objímeme.
To znie ako presný opak spontánnej hádky, ktorá sa jednoducho strhne.
Presne. Pri spontánnej afektívnej hádke iba ventilujem svoje emócie, no nestávam sa tým ani lepším človekom, ani lepším partnerom.
Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.
Ako často sa v skutočnosti nehádame o tom, čo sa stalo, ale o tom, aký význam tomu každý z nás dal?
Zo svojej skúsenosti by som povedala, že vo väčšine prípadov. Spomínam si napríklad na jeden pár. Manžel bol presvedčený, že už pre svoju ženu nie je dosť zaujímavý. Ona bola umelkyňa, ktorá počas života zdedila veľký majetok po rodičoch, a on o sebe hovoril ako o obyčajnom úradníkovi. Začal mať pocit, že už jej nemá čo ponúknuť.
Nikdy sa jej však na to nespýtal. Namiesto toho sa začal vzďaľovať, prestal iniciovať spoločný čas a rezignoval na vzťah, aby sa vyhol možnému odmietnutiu.
Jeho manželke vôbec nenapadlo, že by ho takto vnímala. Peniaze ani spoločenské postavenie pre ňu neboli dôležité. Na párovú terapiu prišli, lebo nerozumela, prečo sa od nej manžel odťahuje.
Ukázalo sa, že sa obaja trápili, ale každý z úplne iného dôvodu. On bojoval so svojím pocitom nedostatočnosti, ona s pocitom, že o ňu partner stratil záujem.
Práve preto je vo vzťahu také dôležité vedieť odlíšiť, čo je moja interpretácia reality a čo je skutočne realita.
To je dobrý príklad toho, ako môže nízka sebahodnota jedného z partnerov ovplyvniť celý vzťah.
Áno, keď si človek neverí, často ani neskúsi zistiť, ako veci naozaj sú. Radšej sa stiahne, aby nebol odmietnutý. Pritom nie všetko, čo druhý človek robí, súvisí s nami.
Spomínali ste, že dôležitá je aj emocionálna kapacita – schopnosť spolu zvládať krízy. Čo presne to znamená?
Emocionálna kapacita znamená schopnosť zostať s emóciou druhého človeka. Keď je partner nahnevaný alebo zranený, potrebujem mať empatiu – vedieť si predstaviť nielen jeho emóciu, ale aj situáciu, ktorá k nej viedla. Na chvíľu sa skúsiť pozrieť na svet jeho očami, akoby som chodila v jeho topánkach.
Napríklad prídem domov s niečím, čo som si priniesla zvonka – s hnevom, so zranením alebo s frustráciou, trebárs ma nahnevala kolegyňa. Môj partner práve rieši niečo na počítači, no všimne si, že som rozrušená. Na chvíľu teda odloží počítač, venuje mi pozornosť a pýta sa: „Čo sa stalo? Ako to prebiehalo?“
Ideálne je, ak sa dokáže opýtať aj na to, čo v tej chvíli potrebujem: „Chceš, aby sme to spolu rozobrali, alebo ti teraz stačí, že ťa vypočujem?“
Nie je to len o vypočutí, ale aj o uvedomení, že na to nie som sama. Aj o tomto je opora vo vzťahu.
Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.
Niekedy sa však môže stať, že mi partner síce venuje pozornosť, ale zareaguje spôsobom, ktorý mi v skutočnosti nepomôže.
Áno, napríklad ma začne hneď poučovať. Často je za tým dobrý úmysel – chce pomôcť a vyriešiť problém. Problém však vznikne vtedy, keď nepoznáme alebo nerešpektujeme očakávania toho druhého.
Keď poviem „urob toto a tamto“, ale partner v skutočnosti nechcel radu, iba potreboval byť vypočutý, môže sa to skončiť hnevom a pocitom nepochopenia. A keď na to ešte príde reakcia typu „keď si to nechcela počuť, tak prečo si mi to vôbec hovorila?“, môže sa z toho ľahko stať hádka s osobnými výpadmi. Niekto má svoje vlastné riešenia a potrebuje len priestor, aby bol vypočutý.
Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého – a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.
Preto je oveľa lepšie pýtať sa, čo by som mohol urobiť ja, než povedať: „Ja by som na tvojom mieste urobila toto.“ Pretože ten druhý na našom mieste nie je.
Medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa majú radi a chcú si pomôcť, sa práve pri tejto najlepšej snahe často stane, že sa navzájom najviac zrania.
Aj zdanlivo malý rozdiel v spôsobe podpory sa môže stať zdrojom veľkého odcudzenia.
Kde je hranica medzi tým, keď sme oporou, a tým, keď už partnera „zachraňujeme“?
Opora je vtedy, keď si vypočujem, keď som prítomná, keď sa pýtam, čo ten druhý vlastne potrebuje. Ale keď mu už beriem z rúk riešenie, keď mu hovorím, čo má robiť, keď preberám jeho problém ako svoj vlastný, keď sa cítim zodpovedná za to, aby bol šťastný, to už nie je opora, ale záchrana.
Toto záchranárstvo vytvára vo vzťahu dynamiku rodiča a dieťaťa. Jeden sa pasuje do roly toho, kto rozhoduje a stará sa, druhý sa necháva viesť a používa viac svoju detskú časť.
Dobrý spôsob, ako si to overiť, je spýtať sa sám seba: pomáham mu, aby si poradil sám, alebo to riešim zaňho? Podporujem ho, aby zostal dospelý, alebo mu beriem z rúk zodpovednosť?
Skutočná opora totiž neznamená niesť život druhého človeka zaňho, ale stáť pri ňom tak, aby ho dokázal niesť sám.
Jolana Kusá
Dlhodobo sa venuje partnerským a rodinným vzťahom a patrí medzi osobnosti, ktoré stáli pri rozvoji predmanželského a manželského poradenstva na Slovensku. Viac ako štyri desaťročia pracuje s pármi, jednotlivcami a rodinami, pričom sa zaoberá témami partnerskej komunikácie, vzťahových kríz a hľadania riešení v náročných životných situáciách. V súčasnosti naďalej poskytuje poradenstvo párom a jednotlivcom, venuje sa aj podpore žien zažívajúcich násilie v telefonickej poradni Aliancie žien a online v Lige za duševné zdravie.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
