Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Aj vám sa už stalo, že vás blízki zaplavili množstvom konšpirácií bez toho, aby si overili, či sú dané informácie pravdivé? Pozreli sme sa na to, ako s nimi bojovať.

S publicistom a aktivistom Jakubom Godom sme sa v rámci Sódy nedávno rozprávali o tom, prečo treba podporovať kvalitnú žurnalistiku. Tentoraz sme s ním hovorili o hoaxoch a konšpiráciách, ktoré sa aj v súvislosti s aktuálnou situáciou šíria po celom svete. 

V rozhovore sa dozviete:

  • ako si overiť, či je informácia klamlivá,
  • či má zmysel hoaxy vyvracať,
  • aké médiá treba sledovať, ak sa chcete falošným správam naozaj vyhnúť,
  • ktorý hoax Jakuba naposledy prekvapil.

Poďme na to od začiatku. Čo je hoax? Je to každá klamlivá informácia alebo hoaxy majú aj nejakú ďalšiu vlastnosť?

Hoaxy sú nepravdivé správy, pričom tento výraz sa primárne spája s dobou internetu. Slovo hoax pochádza z anglického hocus, čo znamená podvádzať.

Môže byť hoax pozitívny? 

Existuje množstvo virálnych správičiek, ktoré sú založené na určitej „chrumkavosti“ a „chutnosti“, ktoré ľudia jednoducho chcú zdieľať. Patrí k nim napríklad správa, že v zoo v Edinburghu majú pracovnú pozíciu zdvíhač tučniakov.

Hovorí sa, že keď ponad zoo preletí lietadlo, tučniaky z neho údajne nevedia odtrhnúť oči. Nakláňajú hlavy dozadu, až sa prevrátia na chrbát a potom sa nevedia zdvihnúť. Táto pozícia neexistuje a ani tučniaky sa za lietadlami neotáčajú, je to však rozkošná hlúposť, ktorú som už na pobavenie párkrát vytiahol aj ja.

Hoaxy sa však spravidla dotýkajú dôležitých tém, ktoré hýbu spoločnosťou. Ktoré sú základné varovné signály, že informácia môže byť hoax?

Mimoriadne tvrdenia si vyžadujú mimoriadne silné dôkazy. Ak teda niekto tvrdí niečo bombastické, napríklad že existuje univerzálny liek na rakovinu, alebo že ten liek je účelovo utajovaný, je to mimoriadne vážne tvrdenie, pri ktorom treba automaticky spozornieť.

Je dobré pozrieť sa na to, či má takýto článok alebo post na sociálnej sieti autora a ak áno, na ktorý zdroj sa odvoláva.

Existuje nejaký jednoduchý spôsob, ako si overiť, či je správa hoax?

Základ je pokúsiť sa vygoogliť, či už o danej informácii písali inde. Ak je informácia relevantná a pravdivá, je veľká pravdepodobnosť, že o nej už písali v niektorom štandardnom médiu.

Dôležité však je, aby sa témy hoaxov chytali aj tí, ktorí majú veľkú silu a výtlak. Hovorím o televíziách, špeciálne by som sa obracal na verejnoprávnu, o politických špičkách a o štátnych orgánoch.

Je to oveľa pravdepodobnejšie ako tvrdenie, že všetky médiá sa koordinujú a zámerne taja nejakú dôležitú správu, ku ktorej sa zhodou okolností dostal ten náhodný človek na internete, od ktorého ju máte. V takom prípade by som sa radšej držal toho, že to je málo dôveryhodná informácia.

Vieš odporučiť médiá alebo iné zdroje, ktoré dlhodobo a overeným spôsobom vyvracajú hoaxy a na ktoré sa dá v prípade pochybností obrátiť?

Kedysi nás bolo len zopár, ale, našťastie, sa s tým v poslednom čase roztrhlo vreco. Venuje sa tomu napríklad Polícia SR, ktorá má na to vytvorenú špeciálnu FB stránku, veľmi aktívny je aj na Facebooku Vlado Šnídl, v poslednom čase sa tomu pravidelne venuje aj portál Infosecurity, dlhodobo to robieval Juraj Smatana, aktívny je Tomáš Kriššák a nedávno vznikla iniciatíva Digital Infospace Security.

Na konkrétne hoaxy a nepravdy upozorňujem niekedy aj ja na svojom Facebooku alebo v článkoch, ale väčšinou sa tejto téme venujem zoširšia, podobne to robí napríklad Filip Struhárik.

Existuje aj slovenský projekt Checkbot, ktorý pomáha ľuďom odhaliť nepravdy priamo na Facebooku. Odporúčaš ľuďom v prípade neistoty použiť aj takýto nástroj?

Je fajn, že vznikajú rôzne formy a spôsoby upozorňovania na tento problém. Keď niekomu vyhovuje chatbot, určite ho odporúčam vyskúšať.

Malo by podľa teba vznikať viac podobných aktivít, aby ľudia mysleli aj na to, že nie každá informácia na sociálnej sieti musí byť pravdivá?

V poslednom čase je toho čoraz viac, čo je dobré. Dôležité však je, aby sa tejto témy chytali aj tí, ktorí majú veľkú silu a výtlak. Hovorím o televíziách, špeciálne by som sa obracal na verejnoprávnu, o politických špičkách a o štátnych orgánoch.

Vidieť to napríklad práve na facebookovej stránke Polície SR, ktorá dokázala vybudovať silný kanál a ľudia oficiálny účet polície vnímajú prirodzene s rešpektom.

Hoaxy sa prirodzene šíria na sociálnych sieťach. Do akej miery by mali vlastníci platforiem ako Facebook, Instagram či Twitter vstupovať do kontroly obsahu, ktorý sa na ich sieťach šíri?

Musím vyzdvihnúť, že v súčasnosti sa sami hlásia k tomu, že by mali obsah kontrolovať. Debata sa posunula a dnes už nikto netvrdí, že sú len akousi platformou, na ktorej by mala panovať absolútna obsahová anarchia, ako to bolo kedysi.

Problém je skôr v tom, ako to v praxi vyzerá, teda do akej miery dodržiavajú pravidlá, ku ktorým sa sami zaviazali. To sa im stále nedarí, aj keď je to zrejme o niečo lepšie ako v minulosti.

Musím vyzdvihnúť, že v súčasnosti sa vlastníci internetových platforiem sami hlásia k tomu, že by mali obsah kontrolovať. Dnes už nikto netvrdí, že sú len akousi platformou, na ktorej by mala panovať absolútna obsahová anarchia, ako to bolo kedysi.

Dá sa určiť, aké hoaxy fungujú na jednotlivé vekové kategórie najviac, napríklad na mladých ľudí do 20 rokov, teda generáciu, ktorá žije najmä sociálnymi sieťami?

Je známe, že na mladých ľudí funguje vizuálny obsah, teda videá, fotky, meme obrázky a podobne. Zrejme sú menej ochotní čítať dlhé texty alebo sa celkovo preklikávať na články v médiách, aj keď to určite neplatí paušálne.

Naopak, starší ľudia sú zvyknutí čítať, ako príklad môžeme použiť profil Ľuboša Blahu, ktorý píše dlhé traktáty a často cieli práve na dôchodcov.

Spomínaš dôchodcov. Z jedného prieskumu dokonca vyplýva, že zdieľajú dezinformácie až sedem ráz častejšie ako ľudia vo veku do 30 rokov. Vedel by si poradiť, ako naučiť staršiu generáciu selektovať informácie?

Áno, sú výskumy, ktoré naznačujú, že dôchodcovia sú pri dezinformáciách zraniteľnejší. Na druhej strane platí, že mladí ľudia trávia na internete a sociálnych sieťach rádovo viac času, z tohto pohľadu sa táto téma stále primárne dotýka ich.

Naučiť staršiu generáciu orientovať sa na internete nie je ľahká úloha. Do určitej miery, ak je to čo i len trochu možné, by sme mali začať od seba. Ak nám to starí rodičia dovolia, mali by sme sa pozrieť na to, čo sledujú na Facebooku alebo celkovo na internete a porozprávať sa s nimi o tom.

Viem, že v organizácii Transparency International robili školenia o dezinformáciách práve pre starších ľudí (k dispozícii je aj online manuál, pozn. red.), ale takéto veci sa veľmi ťažko škálujú a robia vo veľkom. Preto by bolo skvelé, keby každý začal vo svojej rodine. Ak tam teda je aspoň nejaká šanca niečo s tým robiť.

Stretol si sa s ľuďmi, ktorí tvrdili, že niektoré hoaxy sú zaručene pravdivé, no potom svoj názor zmenili? Ak áno, čo spôsobilo zmenu ich postoja? 

Sú ľudia, ktorí zvykli veriť aj pomerne šialeným konšpiračným teóriám, prípadne sledovali médiá, ktoré sú na nich založené a neskôr s tým prestali.

Väčšinou bol za tým dlhší proces, často spojený so zmenou prostredia, napríklad keď ľudia prišli na vysokú školu a stretli nových ľudí. Tieto „premeny“ sa dejú, ale väčšinou nie cez jednorazovú interakciu niekde na internete.

Má zmysel hoaxy vyvracať? Ak áno, prečo?

Je potrebné selektovať ich a nevenovať sa hoaxom, ktoré na seba nedokázali strhnúť veľkú pozornosť. Tie, ktoré sa však začnú šíriť virálne, prípadne preniknú do mainstreamu a preukážu takýto typ životaschopnosti a atraktívnosti, treba určite vyvracať.

Existuje riziko, že im tým prinesieme pozornosť, ale inak by sa mohli šíriť a dostávať do povedomia v oveľa väčšej miere. Zároveň je dôležité, aby sa tá malá časť ľudí, ktorá si aktívne vyhľadáva vysvetlenie, k nejakému vysvetleniu aj dopracovala.

Naučiť staršiu generáciu orientovať sa na internete nie je ľahká úloha. Ak nám to starí rodičia dovolia, mali by sme sa pozrieť na to, čo sledujú na Facebooku alebo celkovo na internete a porozprávať sa s nimi o tom.

Kedysi sa naozaj veľa debatovalo o tom, či hoaxy vyvracať, alebo nie, v poslednom čase sa zdá, že vyhrala cesta vyvracať ich selektívne, pretože nechať atraktívne bludy nekontrolovateľne sa šíriť bez oponentúry, je najhoršia možnosť.

Nie každý človek dokáže vyhodnotiť, či je dané médium relevantné, pre mnohých sú jediným zdrojom informácií posty na sociálnych sieťach, kde sa to môže podobnými informáciami doslova „hemžiť“. Vedel by si poradiť, ako si vybrať relevantné médium? Respektíve odporúčaš ľuďom overovať si informácie z viacerých zdrojov, ako to v bežnej praxi robia novinári?   

Určite by som odporúčal klasické médiá ako SME, Denník N, Aktuality, Postoj alebo .týždeň, spravodajstvo televízií alebo rádií.

Novinári, ktorí v nich pracujú, samozrejme, robia chyby. Niektoré články sa jednoducho nepodaria a niekedy aj tam prenikne slabo overená informácia. Majú však určité štandardy práce, vieme si overiť, kto za daným médiom stojí, kto je v redakcii, kde sídli či ako je financované. Mnohí z tých novinárov navyše robia skvelú prácu, ktorá často šetrí naše spoločné peniaze, keď napríklad odhaľujú korupciu.

Ak narazím na niečo, čo ma zaujalo, ale nie som si istý zdrojom, prípadne to znie príliš prekvapujúco a bombasticky, základná vec je otvoriť Google a pozrieť sa, či a čo sa o tom píše inde.

Je to banálny krok, ale väčšina ľudí ho neurobí, pritom by im mohol v priebehu pár sekúnd ušetriť trapas spojený so zdieľaním hoaxu.

Téme hoaxov a dezinformácií sa venuješ dlhodobo. Je nejaký hoax, ktorý sa ťa naozaj prekvapil, či už svojím obsahom, alebo spôsobom, respektíve rýchlosťou šírenia?

Aktuálne ma napríklad prekvapuje, že podľa posledného prieskumu Focusu väčšina Slovákov verí, že v boji s koronavírusom nám najviac pomáha Čína. Pritom čínsky režim všetkým spôsobil problémy, keď zo začiatku tajil informácie o novom víruse, vyhrážal sa lekárom a umlčiaval tých, ktorí o tom hovorili. Aj z tohto dôvodu sa vírus niekoľko týždňov nerušene šíril do sveta.

Okrem toho nám Čína posiela len bežné komerčné dodávky tovaru (humanitárna pomoc z Číny prišla na Slovensko po tomto rozhovore 7. apríla 2020, pozn. red.), skutočnú pomoc dostaneme od Európskej únie, ktorá na boj s aktuálnou krízou uvoľňuje miliardy eur a rozväzuje pravidlá používania eurofondov.

V súvislosti s aktuálnou situáciou sa hneď objavili viaceré klamlivé tvrdenia. Napríklad, že treba piť vodu, pretože spláchne vírus do žalúdka, kde ho zničia kyseliny. V čase neistoty sa môže takáto informácia zdať ako skvelá rada.  

Áno, je to téma, na ktorú sa dnes viaže naozaj veľa hoaxov. Tejto téme sa napríklad venoval už spomínaný Vlado Šnídl z Denníka N, ktorý pripravil naozaj zrozumiteľné video. Má deväť minút a všetko veľmi pekne vysvetľuje.

Často spomínaný hoax je spojený s tým, ako vírus vlastne vznikol, čo nie je neobvyklé. Prečo je práve pôvod nejakých udalostí častým terčom konšpirácií?   

V minulosti sa šírili rôzne nezmysly o tom, že AIDS vyrobili v CIA, teraz sa šíria konšpiračné teórie, že za koronavírusom sú USA alebo Bill Gates, že vírus vznikol účelovo niekde v laboratóriu a sú za tým ekonomické záujmy.

V tejto téme však vládne vo vedeckej komunite zhoda. Koronavírus vznikol v čínskom meste Wu-chane prenosom zo zvieraťa (pravdepodobne netopiera) na človeka, má teda prírodný pôvod.

Keď sa vo svete stane niečo veľké, napríklad epidémia, teroristický útok, letecké nešťastie alebo veľký požiar, vždy sa vyroja veľkolepé teórie, ako to naozaj je a kto je za tým. Bolo by super, keby sa ľudia naučili byť pri týchto veciach obozretní, keďže realita býva spravidla nudnejšia.

Čítajte aj: Ako zvládnuť aktuálnu situáciu? Pomôcť môže aj spoločné varenie cez videohovor, hovorí psychologička

Aktuálne má veľa ľudí viac času sledovať médiá a prijímať informácie, ktorých je ešte viac ako zvyčajne. Ako si v takejto záplave informácií udržať prehľad?

Základom je mať dobre nastavené filtre. Prestať sledovať stránky a ľudí, ktorí zdieľajú hlúposti alebo veci, ktoré nás nezaujímajú, a začať sledovať ľudí a stránky, ktoré nás zaujímajú a zdajú sa prínosné.

Opierať by sme sa mali o spravodajstvo, v rámci ktorého je úlohou novinárov informácie preberať a triediť, čo je dobrý informačný základ.

Čo robíš ty, aby si si udržal pokojnú hlavu a nemal úzkosti z pretlaku informácií?

Na túto otázku nie som dobrý respondent, pretože mne samému sa to nedarí. Ale nedávno som si vypol notifikácie v rámci Facebooku a mám pocit, že je mi vďaka tomu trochu lepšie.

Jakub Goda

Živí sa ako tvorca reklamných vizuálov a animácií, je známy aj ako oceňovaný bloger píšuci na blogu Denníka N, publicista a aktivista. Venuje sa boju proti dezinformáciám a analyzuje ich šírenie a vplyv na spoločnosť. Spoločne s O2 organizoval menšiu kampaň na podporu serióznych médií.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí

Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.

Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.

Zuzana Smatanová: Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu

V rozhovore s Jurešom Líškom sa dočítate:

  • prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
  • čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
  • aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
  • ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
  • prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
  • čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.

Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?

Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť. 

Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?

Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.

Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim. 

Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov. 

Musel si byť riadne „cool kid“.

Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.

Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec. 

S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.

Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?

Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.

Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.

Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.

Odklonil si sa v tom čase od folklóru?

Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer. 

Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.

Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?

To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.

Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici. 

Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.

Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?

Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.

Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky. 

Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo. 

Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?

Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu. 

Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac. 

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.

Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?

Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia. 

Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.

Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?

Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap. 

Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať. 

Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.

Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom. 

Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.

Čo sú pre teba dôležité hodnoty?

Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.

Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?

Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.

Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?

Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.

Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.

Rád píšeš texty?

Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.

Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu. 

A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.

Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?

Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Kto sú tí tvoji hrdinovia?

Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.

Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?

Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.

Vieš si byť sám sebe kritikom?

Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.

Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?

Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére. 

Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.

Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.

Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?

Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)

Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.

Juraj Jureš Líška

Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.

 

Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.