Príbehy

Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Aj vám sa už stalo, že vás blízki zaplavili množstvom konšpirácií bez toho, aby si overili, či sú dané informácie pravdivé? Pozreli sme sa na to, ako s nimi bojovať.

Autori Dominik Holič a Natália Žáková

Foto Soňa Maletz

Dátum8. 4. 2020

S publicistom a aktivistom Jakubom Godom sme sa v rámci Sódy nedávno rozprávali o tom, prečo treba podporovať kvalitnú žurnalistiku. Tentoraz sme s ním hovorili o hoaxoch a konšpiráciách, ktoré sa aj v súvislosti s aktuálnou situáciou šíria po celom svete.

V rozhovore sa dozviete:

ako si overiť, či je informácia klamlivá,
či má zmysel hoaxy vyvracať,
aké médiá treba sledovať, ak sa chcete falošným správam naozaj vyhnúť,
ktorý hoax Jakuba naposledy prekvapil.

Poďme na to od začiatku. Čo je hoax? Je to každá klamlivá informácia alebo hoaxy majú aj nejakú ďalšiu vlastnosť?

Hoaxy sú nepravdivé správy, pričom tento výraz sa primárne spája s dobou internetu. Slovo hoax pochádza z anglického hocus, čo znamená podvádzať.

Môže byť hoax pozitívny?

Existuje množstvo virálnych správičiek, ktoré sú založené na určitej „chrumkavosti“ a „chutnosti“, ktoré ľudia jednoducho chcú zdieľať. Patrí k nim napríklad správa, že v zoo v Edinburghu majú pracovnú pozíciu zdvíhač tučniakov.

Hovorí sa, že keď ponad zoo preletí lietadlo, tučniaky z neho údajne nevedia odtrhnúť oči. Nakláňajú hlavy dozadu, až sa prevrátia na chrbát a potom sa nevedia zdvihnúť. Táto pozícia neexistuje a ani tučniaky sa za lietadlami neotáčajú, je to však rozkošná hlúposť, ktorú som už na pobavenie párkrát vytiahol aj ja.

Hoaxy sa však spravidla dotýkajú dôležitých tém, ktoré hýbu spoločnosťou. Ktoré sú základné varovné signály, že informácia môže byť hoax?

Mimoriadne tvrdenia si vyžadujú mimoriadne silné dôkazy. Ak teda niekto tvrdí niečo bombastické, napríklad že existuje univerzálny liek na rakovinu, alebo že ten liek je účelovo utajovaný, je to mimoriadne vážne tvrdenie, pri ktorom treba automaticky spozornieť.

Je dobré pozrieť sa na to, či má takýto článok alebo post na sociálnej sieti autora a ak áno, na ktorý zdroj sa odvoláva.

Existuje nejaký jednoduchý spôsob, ako si overiť, či je správa hoax?

Základ je pokúsiť sa vygoogliť, či už o danej informácii písali inde. Ak je informácia relevantná a pravdivá, je veľká pravdepodobnosť, že o nej už písali v niektorom štandardnom médiu.

Dôležité však je, aby sa témy hoaxov chytali aj tí, ktorí majú veľkú silu a výtlak. Hovorím o televíziách, špeciálne by som sa obracal na verejnoprávnu, o politických špičkách a o štátnych orgánoch.

Je to oveľa pravdepodobnejšie ako tvrdenie, že všetky médiá sa koordinujú a zámerne taja nejakú dôležitú správu, ku ktorej sa zhodou okolností dostal ten náhodný človek na internete, od ktorého ju máte. V takom prípade by som sa radšej držal toho, že to je málo dôveryhodná informácia.

Vieš odporučiť médiá alebo iné zdroje, ktoré dlhodobo a overeným spôsobom vyvracajú hoaxy a na ktoré sa dá v prípade pochybností obrátiť?

Kedysi nás bolo len zopár, ale, našťastie, sa s tým v poslednom čase roztrhlo vreco. Venuje sa tomu napríklad Polícia SR, ktorá má na to vytvorenú špeciálnu FB stránku, veľmi aktívny je aj na Facebooku Vlado Šnídl, v poslednom čase sa tomu pravidelne venuje aj portál Infosecurity, dlhodobo to robieval Juraj Smatana, aktívny je Tomáš Kriššák a nedávno vznikla iniciatíva Digital Infospace Security.

Na konkrétne hoaxy a nepravdy upozorňujem niekedy aj ja na svojom Facebooku alebo v článkoch, ale väčšinou sa tejto téme venujem zoširšia, podobne to robí napríklad Filip Struhárik.

Existuje aj slovenský projekt Checkbot, ktorý pomáha ľuďom odhaliť nepravdy priamo na Facebooku. Odporúčaš ľuďom v prípade neistoty použiť aj takýto nástroj?

Je fajn, že vznikajú rôzne formy a spôsoby upozorňovania na tento problém. Keď niekomu vyhovuje chatbot, určite ho odporúčam vyskúšať.

Malo by podľa teba vznikať viac podobných aktivít, aby ľudia mysleli aj na to, že nie každá informácia na sociálnej sieti musí byť pravdivá?

V poslednom čase je toho čoraz viac, čo je dobré. Dôležité však je, aby sa tejto témy chytali aj tí, ktorí majú veľkú silu a výtlak. Hovorím o televíziách, špeciálne by som sa obracal na verejnoprávnu, o politických špičkách a o štátnych orgánoch.

Vidieť to napríklad práve na facebookovej stránke Polície SR, ktorá dokázala vybudovať silný kanál a ľudia oficiálny účet polície vnímajú prirodzene s rešpektom.

Hoaxy sa prirodzene šíria na sociálnych sieťach. Do akej miery by mali vlastníci platforiem ako Facebook, Instagram či Twitter vstupovať do kontroly obsahu, ktorý sa na ich sieťach šíri?

Musím vyzdvihnúť, že v súčasnosti sa sami hlásia k tomu, že by mali obsah kontrolovať. Debata sa posunula a dnes už nikto netvrdí, že sú len akousi platformou, na ktorej by mala panovať absolútna obsahová anarchia, ako to bolo kedysi.

Problém je skôr v tom, ako to v praxi vyzerá, teda do akej miery dodržiavajú pravidlá, ku ktorým sa sami zaviazali. To sa im stále nedarí, aj keď je to zrejme o niečo lepšie ako v minulosti.

Musím vyzdvihnúť, že v súčasnosti sa vlastníci internetových platforiem sami hlásia k tomu, že by mali obsah kontrolovať. Dnes už nikto netvrdí, že sú len akousi platformou, na ktorej by mala panovať absolútna obsahová anarchia, ako to bolo kedysi.

Dá sa určiť, aké hoaxy fungujú na jednotlivé vekové kategórie najviac, napríklad na mladých ľudí do 20 rokov, teda generáciu, ktorá žije najmä sociálnymi sieťami?

Je známe, že na mladých ľudí funguje vizuálny obsah, teda videá, fotky, meme obrázky a podobne. Zrejme sú menej ochotní čítať dlhé texty alebo sa celkovo preklikávať na články v médiách, aj keď to určite neplatí paušálne.

Naopak, starší ľudia sú zvyknutí čítať, ako príklad môžeme použiť profil Ľuboša Blahu, ktorý píše dlhé traktáty a často cieli práve na dôchodcov.

Spomínaš dôchodcov. Z jedného prieskumu dokonca vyplýva, že zdieľajú dezinformácie až sedem ráz častejšie ako ľudia vo veku do 30 rokov. Vedel by si poradiť, ako naučiť staršiu generáciu selektovať informácie?

Áno, sú výskumy, ktoré naznačujú, že dôchodcovia sú pri dezinformáciách zraniteľnejší. Na druhej strane platí, že mladí ľudia trávia na internete a sociálnych sieťach rádovo viac času, z tohto pohľadu sa táto téma stále primárne dotýka ich.

Naučiť staršiu generáciu orientovať sa na internete nie je ľahká úloha. Do určitej miery, ak je to čo i len trochu možné, by sme mali začať od seba. Ak nám to starí rodičia dovolia, mali by sme sa pozrieť na to, čo sledujú na Facebooku alebo celkovo na internete a porozprávať sa s nimi o tom.

Viem, že v organizácii Transparency International robili školenia o dezinformáciách práve pre starších ľudí (k dispozícii je aj online manuál, pozn. red.), ale takéto veci sa veľmi ťažko škálujú a robia vo veľkom. Preto by bolo skvelé, keby každý začal vo svojej rodine. Ak tam teda je aspoň nejaká šanca niečo s tým robiť.

Stretol si sa s ľuďmi, ktorí tvrdili, že niektoré hoaxy sú zaručene pravdivé, no potom svoj názor zmenili? Ak áno, čo spôsobilo zmenu ich postoja?

Sú ľudia, ktorí zvykli veriť aj pomerne šialeným konšpiračným teóriám, prípadne sledovali médiá, ktoré sú na nich založené a neskôr s tým prestali.

Väčšinou bol za tým dlhší proces, často spojený so zmenou prostredia, napríklad keď ľudia prišli na vysokú školu a stretli nových ľudí. Tieto „premeny“ sa dejú, ale väčšinou nie cez jednorazovú interakciu niekde na internete.

Má zmysel hoaxy vyvracať? Ak áno, prečo?

Je potrebné selektovať ich a nevenovať sa hoaxom, ktoré na seba nedokázali strhnúť veľkú pozornosť. Tie, ktoré sa však začnú šíriť virálne, prípadne preniknú do mainstreamu a preukážu takýto typ životaschopnosti a atraktívnosti, treba určite vyvracať.

Existuje riziko, že im tým prinesieme pozornosť, ale inak by sa mohli šíriť a dostávať do povedomia v oveľa väčšej miere. Zároveň je dôležité, aby sa tá malá časť ľudí, ktorá si aktívne vyhľadáva vysvetlenie, k nejakému vysvetleniu aj dopracovala.

Naučiť staršiu generáciu orientovať sa na internete nie je ľahká úloha. Ak nám to starí rodičia dovolia, mali by sme sa pozrieť na to, čo sledujú na Facebooku alebo celkovo na internete a porozprávať sa s nimi o tom.

Kedysi sa naozaj veľa debatovalo o tom, či hoaxy vyvracať, alebo nie, v poslednom čase sa zdá, že vyhrala cesta vyvracať ich selektívne, pretože nechať atraktívne bludy nekontrolovateľne sa šíriť bez oponentúry, je najhoršia možnosť.

Nie každý človek dokáže vyhodnotiť, či je dané médium relevantné, pre mnohých sú jediným zdrojom informácií posty na sociálnych sieťach, kde sa to môže podobnými informáciami doslova „hemžiť“. Vedel by si poradiť, ako si vybrať relevantné médium? Respektíve odporúčaš ľuďom overovať si informácie z viacerých zdrojov, ako to v bežnej praxi robia novinári?

Určite by som odporúčal klasické médiá ako SME, Denník N, Aktuality, Postoj alebo .týždeň, spravodajstvo televízií alebo rádií.

Novinári, ktorí v nich pracujú, samozrejme, robia chyby. Niektoré články sa jednoducho nepodaria a niekedy aj tam prenikne slabo overená informácia. Majú však určité štandardy práce, vieme si overiť, kto za daným médiom stojí, kto je v redakcii, kde sídli či ako je financované. Mnohí z tých novinárov navyše robia skvelú prácu, ktorá často šetrí naše spoločné peniaze, keď napríklad odhaľujú korupciu.

Ak narazím na niečo, čo ma zaujalo, ale nie som si istý zdrojom, prípadne to znie príliš prekvapujúco a bombasticky, základná vec je otvoriť Google a pozrieť sa, či a čo sa o tom píše inde.

Je to banálny krok, ale väčšina ľudí ho neurobí, pritom by im mohol v priebehu pár sekúnd ušetriť trapas spojený so zdieľaním hoaxu.

Téme hoaxov a dezinformácií sa venuješ dlhodobo. Je nejaký hoax, ktorý sa ťa naozaj prekvapil, či už svojím obsahom, alebo spôsobom, respektíve rýchlosťou šírenia?

Aktuálne ma napríklad prekvapuje, že podľa posledného prieskumu Focusu väčšina Slovákov verí, že v boji s koronavírusom nám najviac pomáha Čína. Pritom čínsky režim všetkým spôsobil problémy, keď zo začiatku tajil informácie o novom víruse, vyhrážal sa lekárom a umlčiaval tých, ktorí o tom hovorili. Aj z tohto dôvodu sa vírus niekoľko týždňov nerušene šíril do sveta.

Okrem toho nám Čína posiela len bežné komerčné dodávky tovaru (humanitárna pomoc z Číny prišla na Slovensko po tomto rozhovore 7. apríla 2020, pozn. red.), skutočnú pomoc dostaneme od Európskej únie, ktorá na boj s aktuálnou krízou uvoľňuje miliardy eur a rozväzuje pravidlá používania eurofondov.

V súvislosti s aktuálnou situáciou sa hneď objavili viaceré klamlivé tvrdenia. Napríklad, že treba piť vodu, pretože spláchne vírus do žalúdka, kde ho zničia kyseliny. V čase neistoty sa môže takáto informácia zdať ako skvelá rada.

Áno, je to téma, na ktorú sa dnes viaže naozaj veľa hoaxov. Tejto téme sa napríklad venoval už spomínaný Vlado Šnídl z Denníka N, ktorý pripravil naozaj zrozumiteľné video. Má deväť minút a všetko veľmi pekne vysvetľuje.

Často spomínaný hoax je spojený s tým, ako vírus vlastne vznikol, čo nie je neobvyklé. Prečo je práve pôvod nejakých udalostí častým terčom konšpirácií?

V minulosti sa šírili rôzne nezmysly o tom, že AIDS vyrobili v CIA, teraz sa šíria konšpiračné teórie, že za koronavírusom sú USA alebo Bill Gates, že vírus vznikol účelovo niekde v laboratóriu a sú za tým ekonomické záujmy.

V tejto téme však vládne vo vedeckej komunite zhoda. Koronavírus vznikol v čínskom meste Wu-chane prenosom zo zvieraťa (pravdepodobne netopiera) na človeka, má teda prírodný pôvod.

Keď sa vo svete stane niečo veľké, napríklad epidémia, teroristický útok, letecké nešťastie alebo veľký požiar, vždy sa vyroja veľkolepé teórie, ako to naozaj je a kto je za tým. Bolo by super, keby sa ľudia naučili byť pri týchto veciach obozretní, keďže realita býva spravidla nudnejšia.

Čítajte aj: Ako zvládnuť aktuálnu situáciu? Pomôcť môže aj spoločné varenie cez videohovor, hovorí psychologička

Aktuálne má veľa ľudí viac času sledovať médiá a prijímať informácie, ktorých je ešte viac ako zvyčajne. Ako si v takejto záplave informácií udržať prehľad?

Základom je mať dobre nastavené filtre. Prestať sledovať stránky a ľudí, ktorí zdieľajú hlúposti alebo veci, ktoré nás nezaujímajú, a začať sledovať ľudí a stránky, ktoré nás zaujímajú a zdajú sa prínosné.

Opierať by sme sa mali o spravodajstvo, v rámci ktorého je úlohou novinárov informácie preberať a triediť, čo je dobrý informačný základ.

Čo robíš ty, aby si si udržal pokojnú hlavu a nemal úzkosti z pretlaku informácií?

Na túto otázku nie som dobrý respondent, pretože mne samému sa to nedarí. Ale nedávno som si vypol notifikácie v rámci Facebooku a mám pocit, že je mi vďaka tomu trochu lepšie.

Jakub Goda

Živí sa ako tvorca reklamných vizuálov a animácií, je známy aj ako oceňovaný bloger píšuci na blogu Denníka N, publicista a aktivista. Venuje sa boju proti dezinformáciám a analyzuje ich šírenie a vplyv na spoločnosť. Spoločne s O2 organizoval menšiu kampaň na podporu serióznych médií.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Prečo nevieme vyhodiť veci, ktoré nepoužívame? Profesionálna organizátorka o „obezite vecí“ a tipoch na jarné oživenie domácnosti

Skutočná zmena neprichádza s usporiadaním skriniek, ale s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Michal Liška

Dátum14. 4. 2026

Žijeme v zahltenom svete. V práci nás zahlcujú povinnosti, na obrazovkách správy a sociálne siete a doma prebytok vecí, ktoré často ani nepotrebujeme. Ako si zlepšiť život vďaka upratovaniu a dobre zorganizovanému priestoru? Návod poskytne Zuzana Mrázová, certifikovaná konzultantka KonMari metódy, ktorá sa zaoberá estetickým organizovaním domácnosti a tzv. declutteringom.

V rozhovore so Zuzanou sa dozviete:

prečo si nechávame veci, ktoré nevyužívame,
aký vplyv má na nás jarné upratovanie a decluttering,
ako čo najefektívnejšie triediť veci v domácnosti,
prečo sa predaj drobností v bazároch zväčša nevyplatí a kedy je lepšie veci darovať,
prečo nás nákup organizérov nezachráni a kedy sa z nich stáva len ďalší zbytočný odpad.

Čo hovoríte na koncept jarného upratovania? Má to pre nás v dnešnej dobe ešte zmysel?

Jarné upratovanie je skvelé. Keď vyjde prvé silné slnko, zrazu jasne vidíme všetok ten prach a mastnotu. Je to v nás zakorenené, potrebujeme vyliezť z pomyselných zimných „brlohov“ a všetko vymiesť. Milujem spomienky na éru našich babičiek, keď sa dom doslova obrátil naruby, koberce sa vyniesli von na slnko a nábytok sa odtiahol.

Dnes takýto radikálny proces zvládne málokto. Máme totiž toľko vecí, že ich fyzicky nemáme kam posunúť, aby sme mohli takto hĺbkovo upratať. Keby ste dnes vyložili obsah všetkých skríň naraz na podlahu, nastal by totálny „sajgon“. Preto dnes upratujeme skôr po fázach a zónach.

Keď sa dnes pozriete na bežnú domácnosť, čo je podľa vás hlavný problém?

Počas rokov, čo sa venujem tejto práci, som zistila, že problémom nie je neschopnosť zorganizovať si priestor, ale obrovské množstvo vecí, ktorými sme zahltení. Ľuďom zvyknem hovoriť: „Pripustime si, že žijeme na budúcich smetiskách. Skončí tam každá vec, ktorú si prinesieme domov.“

Súvisí to podľa vás aj s tým, aký máme k veciam vzťah?

Určite. Čím ďalej, tým menej nám na konkrétnych veciach záleží. Dnes si túžbu po niečom dokážeme splniť okamžite a instantne. Či už luxusná verzia, alebo lacná alternatíva, všetko je dostupné na pár klikov online. Stratil sa aj ten moment „tešenia sa“, keď sme si cestu do obchodu museli naplánovať, čo nám prirodzene dávalo čas si nákup v hlave ešte premyslieť. Dnes vybavíme všetko pohodlne z gauča.

Najväčšie uspokojenie pocítime v momente samotného nákupu. Keď však veci dorazia domov v krabiciach, radosť vystrieda praktická starosť. Musíme ich vybaliť, odstrihnúť visačky, oprať a nájsť im miesto v skrini. V tom momente sa pôvodné nadšenie často rozplynie a nastupuje pocit zahltenia. Ak na to nemáme kapacitu, vec niekam odložíme „na potom“.

Keď sa tento cyklus opakuje, priestor sa postupne plní predmetmi, ku ktorým sme si vlastne ani nestihli vytvoriť vzťah.

„Kľúčová otázka znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď nie, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.“

No hoci k mnohým veciam nemáme vzťah a nevyužívame ich, predsa si ich nechávame. Prečo je to tak?

Dôvodov je celé spektrum. Historicky v nás zostalo zakorenené, že bez vecí neprežijeme. Máme podvedomý pocit, že ich potrebujeme na prežitie alebo na to, aby nám bolo lepšie. Brzdí nás strach z toho, čo bude zajtra, ale aj silné puto k minulosti.

Veľkou témou sú, samozrejme, peniaze. Keď sa chceme niečoho vzdať, nastupuje náročná konfrontácia so sebou samým a s investíciou, ktorú sme nevyužili. Povieme si: „Stálo to tristo eur, predsa nie som taký márnotratný človek, aby som to teraz vyhodil.“ Typickým príkladom je starý digitálny fotoaparát – kedysi stál majland, dnes ho už nikto nepoužíva, no zbaviť sa ho je pre mnohých priam nepredstaviteľné.

Okrem peňazí v tých veciach vidíme aj svoju vlastnú históriu, spomienky na blízkych či dokonca náš osobnostný a partnerský vývoj. Vidíme tam však aj svoje nákupné prešľapy a chyby, čo vyvoláva extrémne výčitky svedomia.

Mám pocit, že v tých veciach sa často schovávajú naše „dávne osobnosti“. Ľudia, ktorými sme boli kedysi a s ktorými je náročné sa rozlúčiť.

Tá psychológia za tým je náročná. Nerodíme sa každý rok do nového života, nezačíname od nuly. Minulosť si nesieme so sebou. Sú momenty, keď ju dokážeme pustiť zásadnejšie, rozchod či sťahovanie detí, ale väčšinou to všetko ťaháme so sebou.

To isté sa týka nakupovania. Nakupujeme pre verziu seba, ktorou by sme chceli byť, nie pre tú, ktorou reálne sme. Myslíme si, že cez tie veci to pôjde jednoduchšie. Chceme začať behať, tak si hneď nakúpime celú výbavu – tenisky na asfalt, trail, špeciálne ponožky, výživové doplnky…

Reklama je silný nástroj a je ťažké jej odolať. Predáva nám verziu života, ktorú by sme chceli žiť, a my nakupujeme v naivnej viere, že tie veci nám pomôžu stiahnuť náskok nášho ideálneho ja.

Takže je to z veľkej časti spoločenský, nielen individuálny problém?

Žijeme v dobe, ktorá nás do zahltenia doslova tlačí. Je jednoduché podľahnúť tomu impulzu. Reklama je vedecky postavená tak, aby nás presvedčila, že každú vec nutne potrebujeme k šťastiu. Nie je to o tom, že by sme boli „mimo“, ale že sme v tom tlaku konzumu stratili vedomý prístup.

Keď tento problém s vecami presiahne únosnú mieru, nastáva paralýza. Zrazu stojíte pred obrovskou kopou predmetov a netušíte, kde a ako začať. Často sa stáva, že sa do toho aj pustíte, ale výsledok sa nedostavuje, čo vás len viac znechutí. Je to začarovaný kruh.

Posun nespočíva v jednom zázračnom upratovaní. Skutočná zmena prichádza s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať.

Mení nás tento proces aj zvnútra?

Minimálne nás núti položiť si základné otázky: Kto som dnes? Čo skutočne potrebujem pre svoj aktuálny život? Kam smerujem? Ide o postupné odpútanie sa od minulosti, na ktorej zbytočne lipneme, a vytvorenie si priestoru pre aktuálny život. Organizovanie priestoru je v tomto zmysle proces „sprítomnenia“ – návratu k realite a tomu, kde sa práve nachádzame.

Predstavme si, že som konečne nabrala motiváciu vytriediť veci v byte. Kde odporúčate začať?

Neexistuje univerzálne pravidlo, ale zvyčajne začíname tam, kde to človeka najviac trápi. Ideálne s niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky. Niečo hmatateľné, čo vás na začiatku nepoloží.

A potom by som postupovala po jednotlivých kategóriách v domácnosti. Teda oblečenie, knihy, dokumenty, potraviny… Samostatnou sekciou sú sentimentálne predmety.

Prečo je lepšie postupovať po kategóriách a nie po jednotlivých miestnostiach? Upratovať izbu po izbe pôsobí intuitívnejšie.

Pretože ak idete po miestnostiach, otvárate ten istý problém niekoľkokrát. Oblečenie nemáte len v spálni – niečo je v predsieni, niečo v garáži, niečo v sezónnom odkladisku. To isté platí pre potraviny alebo čistiace prostriedky. Keď ich zhrniete z celého domu na jedno miesto, až vtedy zistíte, koľko toho reálne máte.

Človek nemá prehľad, kým je to roztrúsené. Navyše, kategórie sú menšie sústa. Ak sa pustíte do celej izby, rýchlo sa vyčerpáte a skončíte v polovici.

S ktorou kategóriou zvyknú mať ľudia najväčší problém?

To je individuálne. Pre niekoho je to kozmetika – niektoré ženy chcú všetko vyskúšať a zrazu sa im to nikam nezmestí. Pre iných je to oblečenie alebo kuchyňa plná vecí na jeden konkrétny recept. No a potom sú tu knihy. Človek neodolá a prinesie si ich desať, hoci vie, že nemá čas ich čítať. Ale hovorí si: „Raz si ich prečítam.“ Je to túžba po ideálnej verzii seba.

Vy často ľudí delíte na „vyhadzovačov“ a „zberačov“. V čom sa ich prístup k veciam najviac odlišuje?

Ide o dve skupiny, ktoré si navzájom často vôbec nerozumejú. Vyhadzovači okolo seba nepotrebujú veľa vecí a neviažu sa na ne. Sú to zväčša racionálne a analytické typy, ktoré prikladajú predmetom nízku dôležitosť. Bez mihnutia oka vytriedia skriňu a ani by im nenapadlo odkladať si drobnosti. Keď im vysvetľujem, čomu sa pracovne venujem, nechápu, prečo by s tým mal niekto potrebovať pomoc. Vyhodiť nepotrebné je pre nich prirodzené.

Na opačnom spektre sú zberači. To sú často umeleckejšie založení ľudia, ktorí za každou vecou vidia príbeh a emóciu. Nedokážu sa rozlúčiť s ničím: od starého telefónu až po prečítaný časopis, v ktorom bol jeden zaujímavý recept. Všetko sa predsa raz zíde.

Spomínaní „zberači“ zrejme potrebujú hlbšie pracovať so svojím nastavením a postojom k veciam…

Niekedy len potrebujú počuť jasnú odpoveď na otázku, čo s danou vecou urobiť. Často sa totiž „zacyklíme“ pri veciach, ktoré majú nulovú hodnotu. Platí to aj pre predaj cez bazáre ako Vinted. Ľudia sa snažia predať kúsky za 5 či 10 eur, no ja ich brzdím otázkou: „Aká je tvoja hodinová sadzba v práci? Ak je to napríklad 30 € a tú vec nepredáš do hodiny aspoň za túto sumu, tak sa ti to ekonomicky nevyplatí robiť.“

Málokto si uvedomuje tú skrytú logistiku – vec musíte nafotiť, komunikovať so záujemcom, zabaliť ju a odniesť na poštu. To je investovaný čas, ktorý vám nikto nevráti.

Človek má však často pocit, že tie veci „stále niečo stáli“, a chce tie peniaze aspoň sčasti dostať späť. Ako sa s týmto mentálnym blokom vyrovnať?

Pravda je taká, že peniaze, ktoré ste za tie veci zaplatili na začiatku, už neexistujú. Sú dávno minuté a ich hodnota v skrini nerastie. Ak v tých veciach stále vidíte nejaký úžitok, radšej ich darujte. Zbavte sa ich čo najrýchlejšie a posuňte ich ďalej, kým sú ešte funkčné a moderné. Pre bežného človeka je predaj drobností po bazároch väčšinou len časová strata.

„Triedenie začnite niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky.“

Čo by sme sa mali sami seba pýtať, aby sme sa vedeli úprimne rozhodnúť, či má daná vec pre mňa skutočnú hodnotu alebo si len hovorím, že „sa to môže zísť“?

Treba sa na to pozrieť veľmi prakticky a položiť si pár priamych otázok: Naozaj túto vec potrebujem? Používam ju reálne alebo len hypoteticky v nejakých predstavách? Skúste sa zamyslieť nad tým, čo by ste robili, keby ste tú vec nemali. Vždy totiž existujú alternatívy. Ak napríklad riešite rýchlovarnú kanvicu, ktorú takmer nevyužívate – keby ste ju nemali, vodu si jednoducho zohrejete na sporáku.

Kľúčová otázka však znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď „nie“, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.

Úplne inou kategóriou je sentiment. Ak k nejakej veci niečo cítite, hoci je nepraktická, je to legitímny dôvod na diskusiu. Ak vám prináša úsmev alebo peknú spomienku, nechajte si ju. Skutočným problémom sú tie predmety, ktoré nemajú praktický úžitok a zároveň k nim nič necítite. Sú tam len preto, že tam „proste sú“. Práve tie musia ísť preč ako prvé.

Čo s vecami, ktoré sme si kúpili kvôli novému hobby, ale po čase nás omrzeli? Prípadne ich vytiahneme len raz za rok a zvyšok času nám doma zavadzajú?

Je to opäť o úprimnosti k sebe samému. Kto som dnes a ako často túto vec reálne využijem? Ak si napríklad kúpite lyžiarsku súpravu za 1 500 eur a na svah sa dostanete trikrát za sezónu, jedno lyžovanie vás vyjde poriadne draho. Ekonomicky by bolo v takomto prípade oveľa výhodnejšie si výstroj jednoducho požičať.

Vlastná výbava totiž prináša aj mnohé skryté náklady, ktoré si pri kúpe málokto uvedomí – zrazu potrebujete väčšie auto alebo strešný box, musíte riešiť servis a najmä priestor, kde to budete celý rok skladovať. Minulý rok v Chorvátsku mala takmer každá rodina vlastný paddleboard z Decathlonu. Všetci ich premiestňovali cez pol Európy, hoci na pláži bola požičovňa za pár eur.

Moja rada znie: dajte každému novému hobby čas. Najprv si veci párkrát požičajte a až v momente, keď si budete istí, že vás to skutočne baví a napĺňa, investujte do vlastných. Vyhnete sa tak nielen zbytočným výdavkom, ale aj ďalšej kope vecí, ktoré vám doma budú len uberať drahocenný priestor.

Máte ešte nejakú užitočnú radu o triedení vecí?

Všetko, čo vyradíte, musí ísť okamžite preč z domu. Nenechávajte vrecia v predsieni ani v garáži. Tie krabice majú totiž zázračnú schopnosť „vrátiť sa späť do obehu“. Nevytvárajte si doma žiadne „čierne diery“ s prísľubom, že to vyriešite neskôr. Ak ste niečo nepoužili rok, s vysokou pravdepodobnosťou to už nepotrebujete.

Takže tá modrá taška z Ikey s oblečením, ktorú mám v skrini už dva roky, musí ísť preč?

Presne tak. Len tak vám reálne ubudne v priestore, ale najmä v hlave. Mojím cieľom je učiť ľudí hľadať v domove jednoduchosť, nie nedosiahnuteľnú dokonalosť. Ak niekam odložíte napríklad playstation, musí byť jednoduché to znova nájsť a zapojiť. Neexistuje univerzálna rada, že táto vec patrí „vždy doprava“. Každý domov má svoju vlastnú logiku a cestičku.

A na záver ešte jedno varovanie: nevykladajte veci na voľné plochy. Malá kopa si pýta viac. Jedny rifle pohodené na stoličke znamenajú, že o dva dni tam máte „Mount Everest“. Čisté plochy sú základom vizuálneho pokoja. Keď ich raz narušíte, neporiadok sa začne nabaľovať.

Pravidlo 5 vecí vyhodím, 5 vecí si môžem kúpiť. Funguje to tak?

V reálnom živote takéto pravidlo veľmi nefunguje. Je to skôr taký „spotrebný mindset“, ktorý nás v kolotoči hromadenia udržiava. Ak si povieme, že za päť vyhodených vecí máme „povolenku“ na päť nových, náš vzťah k vlastníctvu sa nemení, len meníme starý obsah skrine za nový.

V živote prirodzene prichádzajú obdobia, keď potrebujeme nakúpiť viac, a inokedy zasa fázy, keď sa musíme vo veľkom zbavovať nepotrebného. Cieľom by mala byť skôr celková rovnováha medzi tým, čo do domácnosti prichádza a čo z nej odchádza. Netreba sa otrocky upínať na presné čísla, ale skôr na vedomé rozhodovanie o každej jednej veci, ktorú si do svojho priestoru vpustíme.

V čom ľudia najčastejšie zlyhávajú, keď sa pustia do declutteringu?

Je toho na nich priveľa. Neuvedomujú si, koľko času a energie to zožerie. Často sú to hodiny preberania, dvíhania vecí a boja s výčitkami. Človek v polovici stratí nadšenie, lebo nevidí okamžitý úspech. Potom sú tu emocionálne bloky – vypratávanie domu po rodičoch alebo babičke je jedna veľká emócia, ktorá vás vie úplne paralyzovať.

Čo sa vám ešte osvedčilo pri organizácii priestoru? Sú nejaké „vychytávky“ alebo konkrétne „odkladače“, ktoré fungujú?

Kúpiť si organizéry automaticky neznamená, že budete zorganizovaní. Na to, aby akýkoľvek systém fungoval, potrebujete v prvom rade voľný priestor. Paradoxne samotné krabičky niekedy zaberú viac miesta než veci, ktoré do nich chcete schovať. Nespoliehajte sa teda na ne ako na záchranné koleso. Základom je nechať si poruke to, čo reálne používate, a zvyšok uložiť tak, aby ste o tom mali prehľad, no zároveň vám to nezavadzalo.

Najväčšou chybou je kúpiť si organizéry dopredu a až potom pre ne v byte hľadať miesto. Skúste to opačne: mám tu tento konkrétny priestor a presne sem by sa mi hodili tri krabičky. Ak vám to po vyskúšaní dáva zmysel a pomáha vám to udržať systém, pokračujte v tom. Ale nenoste ich domov dvadsať naraz.

Väčšinou totiž ľudia, ktorí cítia nutkavú potrebu všetko „zakrabičkovať“, v skutočnosti bojujú s tým, že na tie krabičky už nemajú v byte žiadne voľné miesto.

Zuzana Mrázová

Takmer 20 rokov pôsobila v medzinárodných finančných inštitúciách, po narodení detí však potrebovala kariérnu zmenu. Dnes sa Zuzana Mrázová živí organizovaním domácností podľa Marie Kondo. Je certifikovanou konzultantkou KonMari metódy a na sociálnych sieťach je známa ako @simplist.