Ako si na udalosti Novembra 89 spomínajú ľudia, ktorí pre nás vybojovali slobodu

Počas novembrových udalosti zaplnili námestia desaťtisíce ľudí, ktorí túžili po zmene a slobode, ktorá im dovtedy chýbala. Za ňu dnes môžeme ďakovať práve im – tváram slobody.

Zozbierali sme pre vás niekoľko spomienok tých, ktorý počas Novembra 89 neúnavným štrnganím kľúčmi vybojovali pre nás všetkých to najcennejšie – slobodu. Všetky dobové svedectvá nájdete na www.tvareslobody.sk.

S prípravou niektorých z nich nám pomohla nezisková organizácia Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia.

Zuzana Revúcka

tlmočníčka, Bratislava

„Nezabudnem na tú obrovskú radosť, nadšenie a súdržnosť ľudí. Okamžite sme išli demonštrovať, aj keď sme nevedeli, ako to dopadne. Konečne sloboda! Ani sa nám to nechcelo veriť. Ako tlmočníčka som s kolegami tlmočila zadarmo zahraničným novinárom. Bolo to úplne spontánne a normálne, chceli sme našou pomocou do sveta vyniesť správu, že naša krásna krajina je konečne slobodná a ide cestou demokracie!“

Dušan Koniar

kamenník, Bratislava

„Keď sme na SNP čakali na prvý príhovor a organizačné pokyny, tak z davu zaznievali výkriky a viali na kolene robené transparenty. Vtedy niekto zakričal: ,Preč so socializmom!ʼ Neďaleko mňa stojaci pán, asi 45-ročný v okuliaroch a baretke, taký intelektuálny typ, niečo ako dnešný hipster, sa vtedy ozval: ,Páni ,ale pozor, opatrne, takto nie…ʼ Môj kolega sa ho opýtal: ,A čo myslíte, kvôli čomu sme tu?ʼ A bolo po debate. Vedeli sme, že nikto už nechce socializmus renovovať. To sa dávno skončilo.

Alebo zaznievali z davu také výkriky: ,Štefánik, vráť sa!ʼ a kolega to nejak prepočul a začal skandovať : ,Štepán je prasa!ʼ Tak sme ho rýchlo upokojovali: Jožko, nie, Štefánik, vráť sa…ʼ Veľmi silný a emotívny bol prejav Mariána Labudu. Celkovo ľudia, ktorí sa zapojili, do toho išli naozaj naplno. Napríklad Tublatanka, ktorá doniesla ozvučovaciu aparatúru a podobne. Stretával som aj ľudí, o ktorých som vedel, že sú komunisti. Dokázali nosiť na hrudi trikolóru aj červenú hviezdu. Práve oni sa v celej situácii zorientovali ako prví. Dôsledky toho nakoniec cítime dodnes.“

Prečítajte si: Kompletný príbeh Dušana Koniara, ktorý počas Novembra 89 vytvoril aj jedinečné nahrávky

Ondrej Berta

pracovník výskumného ústavu VUNAR, Nové Zámky

„Zamatová revolúcia 1989 podľa mňa zvrátila komunistickú éru vo východnej Európe. Na fotografii je hlavné námestie môjho domovského mesta Nové Zámky počas novembrových zhromaždení. Dokumentoval som revolučné udalosti a mám najväčšiu fotografickú zbierku nežnej revolúcie ako takej. Medzi silné momenty môžem zaradiť privítanie pána Dubčeka na novozámockom letisku, ale najsilnejší zážitok som mal z humanitárnej pomoci Rumunsku a konkrétne Temešváru v dňoch 22. až 25. decembra 1989.

Bola to veľmi nebezpečná, ale dojímavá cesta. O celej ceste bola 2.  januára odvysielaná reportáž v Slovenskej televízii a 9. januára bol v okresných novinách zverejnený článok. Či to stálo za to? Na to mi dala odpoveď moja dcéra žijúca v Kanade. ,Vďaka tvojmu úsiliu a povstaniu v Novembri 89 môžem dnes viesť život, o ktorom sa mi snívalo – slobodne žiť tam, kde som si vybrala. Ďakujem, tati!ʼ povedala.“

Miroslav Cipár

výtvarník, Bratislava

Akademický maliar Miroslav Cipár zohral v prvých týždňoch nežnej revolúcie významnú úlohu. Práve v jeho byte sa začalo organizovať hnutie, ktoré si neskôr dalo názov Verejnosť proti násiliu. „V nedeľu ráno sme si telefonovali a stretli sme sa u mňa jedenásti. Deviati výtvarníci, spisovateľ a filmár. Zvolali sme na večer stretnutie do Umeleckej besedy. Hneď na druhý deň sme v malej sále divadla ustanovili Verejnosť proti násiliu,“ spomína. Cipár patril k výrazným aktérom nežnej revolúcie od jej úplných počiatkov.

Zdeněk Michalov

elektromechanik, Piešťany

„Novembra 89 som sa zúčastnil aj aktívne ako člen VPN v Piešťanoch, ale bol som v ňom, len kým sme nedostali komunistickú stranu z podnikov. Pamätám si neuveriteľnú atmosféru spolupatričnosti na námestiach v Piešťanoch a v Bratislave. Tiež som bol na nádhernom koncerte Karla Kryla v Bratislave. A hoci nie je všetko tak, ako sme chceli, neľutujem. Máme oveľa viac slobody, prístup k necenzúrovaným informáciám, filmom a hudbe. Máme slobodu prejavu a zhromažďovania a svoj ďalší osud máme iba vo vlastných rukách. Chce to len zaujímať sa o veci verejné a nájsť si na to čas.“

Karol Rosmány

grafický dizajnér, autor loga VPN, Bratislava

„Moje stretnutie s Novembrom 89 začalo vlastne vo Vysokých Tatrách, kde sme boli v dňoch 16. – 19. novembra 1989 s kolegom Honzom Meisnerom a mojím synom Karolom prezentovať návrhy na nový informačný systém pre oblasť Vysokých Tatier. V piatok a v sobotu večer bol v hotelovom bare problém si niečo objednať, pretože personál bol stále vzadu v kuchynke pri rádiu. Počuli sme vzrušené hlasy aj Modlitbu pro Martu… Potom už nasledovala prvá demonštrácia, v pondelok či v utorok pred Hviezdoslavom, a tam som si uvedomil ,absenciuʼ nejakého symbolu tohto pohybu, hnutia.

V noci som doma navrhol prvé skice, robil som na nich aj na druhý deň a zavolal kolegovi Mirovi Cipárovi. To už existovalo Koordinačné centrum VPN, ktoré privítalo moju otázku, či už má VPN symbol a vyzvalo ma, aby som doniesol to, čo mám. A nasledoval hektický hádam aj polrok tvorby veľkého množstva tlačovín pre VPN už v Mozartovom dome. Spolupracoval som aj s grafickým dizajnérom Honzom Meisnerom. Práve tam vo VPN-ke ma Študentské hnutie, sídliace oproti v Akademii Istropolitana (VŠMU), požiadalo o vytvorenie loga aj pre nich. Končilo to vlastne až volebnou kampaňou k prvým slobodným voľbám na jar 1990.“

Mária Oravcová

zdravotná sestra, Bratislava

„Novembra 89 som sa zúčastnila od prvých zhromaždení, ktoré sa začínali na Hviezdoslavovom námestí. Na tribúne stál Milan Kňažko a popisoval udalosti, ktoré sa udiali v Prahe. Vedľa nás stáli policajti so psami a nebolo nám všetko jedno. Spomenula som to v práci a mala som z toho nepríjemnosti, vraj agitujem ľudí do štrajku a dávam podpisovať listiny proti vláde. Bola som aj predvolaná pred nadriadeného, lenže ja som o žiadnej podpisovej akcii nič nevedela. Neprestala som chodiť na zhromaždenia a zúčastnila som sa všetkých mítingov s vierou, že bude lepšie. Cením si slobodu, o ktorú sme bojovali. Stálo to za to a bol to zázrak, že bol prevrat uskutočnený pokojnou cestou.“

Štefan Lazorišák

literát, Košice

Vďaka sestre žijúcej v Prahe mal počas normalizácie prístup k vtedy zakázanej literatúre a samizdatovým textom, čo ho mimoriadne ovplyvnilo. Počas gymnaziálnych štúdií ho sestra pozvala na leto do Prahy, kde nasával undergroundovú kultúru. Začiatkom 80. rokov začal publikovať vlastné literárne pokusy v undergroundovom časopise VOKNO. Aktívne sa angažoval v košickej nezávislej kultúre a je jedným zo zakladajúcich členov Občianskeho fóra v Košiciach.

Na prvé novembrové dni si spomína s nadšením: „To bola neskutočná eufória. Ľudia nemali strach. Vôbec sme neuvažovali, či voči nám vykročia ľudové milície, či nás zatknú. Robili sme aj rôzne konfrontačné stretnutia s niektorými kovanými komunistami, ale oni si už sami uvedomovali, že strácali moc a že odchádzajú do minulosti. Neskôr sa začali infiltrovať do rôznych politických strán, začalo sa politikárčiť, ale to je už iná kapitola dejín.“

František Stank

v Novembri 89 obchodný zástupca, Bratislava

„Vo vzduchu viselo všetko – studený vzduch novembra, študentské povstanie, noviny a televízie opatrne komentujúce udalosti, herci v prvej línii a my ostatní. Aj my, mladí rodičia s dvomi deťmi (1,5 roka a 3 mesiace), sme si našli miesto pri poľskom kultúrnom stredisku. Odtiaľ sme vzrušene vnímali revolúciu. Že dostane meno nežná nikto neriešil. Naopak, zmeniť intelektuálne prekonané a unavené mocenské štruktúry, trochu vystrašení, zato odhodlaní Slováci – to stálo proti sebe. A študentom a hercom vzdávam hold, keďže sa to mohlo zvrtnúť každú sekundu a už by sme ich nevideli, možno nikdy.

Prepásť takú šancu, keď Maďari púšťali Nemcov, tí doma zvalili múr a Poliakom velila Solidarnoscz… Ostať na chvoste, aká hanba! Tak sme tam chodili s kočíkom, synčekom na pleciach a doštrngali sme to až sem. ,Nežnáʼ je minulosťou, ale spomienky na revolučnú mladosť ostanú navždy. Boli sme pri tom.“

Alžbeta Sissy Poparová

historička, Bratislava

„Každý deň bol zážitkom. 1. deň, v pondelok, sme išli cca 15 ľudí z Hviezdoslavovho námestia na Gottwaldovo námestie (teraz Námestie Slobody), viedol nás pán Fedor Gál. Po ceste sa k nám pripájali niektorí odvážlivci. Až sme sa na Hviezdoslavovo námestie vrátili už v početnej skupine. Mohlo nás tam byť odhadom 200 až 300. Nevynechala som ani jeden deň demonštrácie na Námestí SNP.

A po demonštrácii rovno na diskusie v kluboch a v rôznych fórach. Žili sme tými udalosťami celý deň a každý deň. Vtedy sme ešte so snúbencom takto randili celý čas. V čase aj nečase. A to bolo vtedy ozaj kruté počasie. Sneh, mráz a vietor boli častými spoločníkmi.

Ľudia však boli na námestí šťastní, naplnení očakávaním a radosťou z postupných zmien. Eufória pozitívnej energie len tak sálala vo vzduchu. Vtedy som bola šťastná a hrdá, že som z Československa. A 10. decembra 1989, počas prvého slobodného vycestovania na západ, bolo už krásne slnečné počasie, aj keď mrazivé. Išli sme na 1. slobodný pochod do Hainburgu. Fotka je práve z Hainburgu, pri drôtenom srdci, s vlajkou Československa.“

Ondrej Prostredník

evanjelický farár, Krupina

„Bolo to v deň generálneho štrajku, 27. novembra 1989. Mali sme práve poradu evanjelických farárov v Krupine. Bola zvolaná dávno pred tým, ako sa začali protesty. Sedeli sme po skončení porady v reštaurácii na námestí. Cez okná bolo dovnútra počuť štrnganie kľúčov a prejavy z tribúny. Mal som vtedy 26 rokov.

Spolu s ďalším mladším farárom Dušanom C. sme navrhli starším kolegom, že teraz asi nie je čas, aby sme sedeli pri sviečkovej s knedľou a treba ísť dolu na námestie. Jeden starší kolega nás napomenul, že to nie je dobrý nápad, lebo nikto nevie ako to všetko skončí. Napriek tomu sme sa aj s Dušanom C. zodvihli a išli sme na námestie. Dokonca sme požiadali aj o slovo a pozdravili sme zhromaždených ako evanjelickí farári aj s trpkou poznámkou, že starší kolegovia pozerajú spoza okna a čakajú, ako všetko dopadne.“

Anna Kožuchová

pestúnka, Malacky

„V roku 1989 som mala 43 rokov. Pracovala som ako pestúnka v DD Malacky, manžel bol lekár v Skalici. Hrával na organe a všetci sme chodili do kostola, čo v okolí nebolo vítané a dávali nám to riadne najavo. Stretávali sme sa s tajne vysvätenými kňazmi, a tak boli návštevy ,tajnýchʼ dosť časté. Pamätám si, že keď sme neboli doma, tak nám dokonca zabudovali ,odposluchyʼ. Veľkú lásku k vtedajšiemu režimu sme nemali.

Na revolučných stretnutiach v Bratislave som bola niekoľkokrát, lebo najstarší syn tam študoval teológiu. Ak si dobre spomínam, tak 25. novembra 1989 som na zhromaždenie na námestí zobrala aj najmladšiu dcérku, vtedy 11-ročnú. Na výkres namaľovala farebnú zástavu, ktorú nalepila na špajdľu, a takto pripravená išla so mnou na námestie… Ešte vôbec nechápala celkovú situáciu, ale z toho, čo tam videla, bola nadšená, lebo cítila radosť, ktorú sme všetci naokolo, aj ja a jej bratia, prežívali. Ešte donedávna sme mali tú zástavu s pamätným dátumom uloženú.

Atmosféra na námestí bola úžasná. Nezabudnuteľné, prekrásne a výstižné piesne Karla Kryla boli úžasné. Aj keď ich teraz občas počujem, vraciam sa v myšlienkach na rozbúrené námestie a počujem, ako sa v tom chlade Karlovi rozladila gitara. Musel ju často dolaďovať. Nezabudnem ani na veľký potlesk každému, kto hovoril na tribúne. Na to obdobie mám krásne spomienky, lebo cítila som, že sa nám zmení život.“

Maroš Kozár

obchodný referent, Bratislava

„Vysokú školu som absolvoval v júni 1989 a ako jeden z posledných som mal štátnice z ,Vedeckého komunizmuʼ. Dodnes si pamätám tú trápnu situáciu. Vytiahol som si otázku:,Aký je rozdiel medzi komunistickou stranou ZSSR a ostatnými komunistickými stranami v bratských krajinách?’ Povedal som niečo v tom zmysle, že ZSSR sa už nachádza v etape ,všeobecne rozvinutého socializmuʼ, kým my a ostatné bratské krajiny ju ešte len budujeme. Bol to neskutočný nezmysel, ZSSR som navštívil s rodičmi pár rokov pred tým ešte ako stredoškolák počas dovolenky a videl som na vlastné oči obchody, kde nebolo absolútne nič na predaj, a keď dostali servítky a toaleťák vytvoril sa nekonečný rad.

Vedeli sme, že život v ZSSR je omnoho horší ako u nás, ale musel som povedať tento nezmysel. Skúšajúci sa mierne pousmial, vzal si index a bolo to. Bol to oportunizmus z jeho aj z mojej strany. Otec bol mimoriadne inteligentný človek a mnohokrát mi povedal skutočnú pravdu o komunizme napriek tomu, že bol tiež ,straníkʼ komunizmus hlboko nenávidel, vždy však dodal , aby som bol ticho. Ešte aj počas novembrových dní mi volal do práce, aby som nešiel na protesty. Samozrejme, som ho neposlúchol, ale spočiatku som mal strach. Určite som nebol sám, nikto vtedy netušil, čo sa stane.

V čase revolúcie som pracoval na svojom prvom mieste v podniku zahraničného obchodu Incheba. Odbor propagácie, kde som pôsobil, bol na Laurinskej ulici priamo v centre. Generálnym riaditeľom Incheby bol vtedy ,súdruhʼ Krmáčik a nikdy nezabudnem, ako si všetkých zamestnancov po prvých demonštráciách zvolal do veľkej zasadačky a mal príhovor, kde nám okrem zákazu účasti na demonštráciách, povedal aj túto pamätnú vetu: ,Súdruhovia spolupracovníci, strana stratila svoju dôveru a je na nás straníkoch, aby ju znovu obnovila, ale aj na vás nestraníkoch, aby ste s tým pomohli.ʼ

Vyznelo to akurát úsmevne, ako veľa podobných vyjadrení ešte počas perestrojky. Napriek tvrdému zákazu sme všetci z našej kancelárie chodili na demonštrácie, ja som bol na všetkých a bolo to skvelé.“

Ivan Novotný

výtvarník, Praha

V roku 1986 ho po viacerých neúspešných pokusoch prijali na Vysokú školu umelecko-priemyslovú v Prahe do ateliéru úžitkového sochárstva. Škola sa v novembri 1989 pridala k okupačnému študentskému štrajku a koordinačný výbor si napokon za predsedu zvolil práve jeho. „Zvolili sme si do funkcií pár ľudí, no zároveň sme si zvolili aj tieňových nástupcov, pretože sme rátali s tým najhorším – fyzickou likvidáciou. A na vysokej škole sme potom zahájili okupačný štrajk – ,stávkuʼ.

Na tretí deň okupačného štrajku sa odohralo také divadlo, že pred školy začali chodiť autobusy s plne naloženými milicionármi. A postupne začali aj prvé provokačné telefonáty typu: ,Počujte, opustite školu, idú na vás ozbrojení milicionári. Budú vás likvidovať.ʼ Po takomto telefonáte mi do smiechu nebolo,“ spomína. Nakoniec bol ako zástupca študentov pozvaný na rokovanie s komunistickým vedením, ktoré však postupom času prichádzalo o svoju moc nielen na univerzite, ale aj v celom štáte. Študenti zostali v štrajkovej pohotovosti celý zvyšok semestra až do vypísania slobodných volieb. Po novembri 1989 vyučoval na Prešovskej univerzite a Technickej univerzite v Košiciach, kde pôsobí dodnes.

Ivan Mačura

vysokoškolský pedagóg, podnikateľ, Nitra

Vyštudoval Fakultu telovýchovy a športu na Univerzite Komenského v Bratislave, neskôr sa presťahoval do Nitry,
kde počas Pražskej jari založil Klub angažovaných nestraníkov. Za normalizácie vyučoval na pedagogickej fakulte v Nitre a trénoval univerzitný volejbalový klub. Ako tréner bol v priebehu januára 1989 v Prahe na stretnutí trénersko-metodickej komisie. Zhodou okolností sa ocitol na Václavskom námestí práve v čase, keď tam prebiehala demonštrácia v rámci tzv. Palachovho týždňa, na ktorej sa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí.

Sám na to spomína: „Vtedy mi bola jasná jedna vec. Keď sa ocitne desaťtisíc ľudí pokope, tak ich nemôžete rozohnať ani strieľať do nich. Keď je na jednom mieste len zopár ľudí, tak je to iné. A mne stačilo byť na tej manifestácii dvadsať minút a ja som pochopil, že komunistický režim musí padnúť.“ Počas nežnej revolúcie sa podieľal na množstve aktivít miestneho aj celoštátneho významu. V novembri 1989 spoluzakladal Fórum nestraníkov, ktoré odštartovalo revolučné zmeny na pedagogickej fakulte. V meste Nitra spoluorganizoval generálny štrajk. Od decembra 1989 až do januára 1991 bol aj predsedom VPN v Nitrianskom okrese.

 

Štefan Kováč

psychológ, jedna z popredných osobností nežnej revolúcie, Banská Bystrica

Podľa záznamov z archívu ÚPN bol preverovaný pre svoje „nepriateľské postoje k socialistickému zriadeniu“.
Už 20. novembra 1989 vystúpil v aule na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici pred študentov a strhol ich k tomu, aby sami bojovali za svoju slobodu a nenechali sa klamať komunistickými súdruhmi a ich interpretáciou pražských udalostí zo 17. novembra. „Predsednícky stôl v aule bol vtedy obsadený samými súdruhmi a tí po jednom rečnili. A ja som stál hore pri dverách, počúval som, až nastal istý moment, keď som sa pozrel dole na študentov, ktorí tam tiež mlčky sedeli a počúvali.

Takže som zbehol dole, zobral som jednému z komunistov mikrofón a začal som hovoriť: ,Milí priatelia, študáci, nedajte sa zavádzať týmito rečami, ktorými sa vás snažia iba ubezpečiť, aby ste nič nepodnikali, nič nerobili, lebo je tu všetko úžasné a nádherné.ʼ A naraz som videl, že majú sánky dolu a počúvajú.“ Štefan Kováč sa stal jedným zo zakladateľov Občianskeho fóra v Banskej Bystrici. Začiatkom roka 1990 bol kooptovaný do Federálneho zhromaždenia v Prahe, no poslaneckého mandátu sa čoskoro vzdal, keďže si ho jeho priateľ, generál Andrej Sámel, vyžiadal do rezortu vnútra. Po vzniku Slovenskej republiky v januári 1993 mal problém nájsť si zamestnanie a na slovenských úradoch bol častovaný prívlastkami Čechoslovák či federalista.

Zaujali vás spomienky ľudí z Novembra 89? Viac príbehov a dobových svedectiev nájdete na www.tvareslobody.sk.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Boli ste v Novembri 89 na námestí? Patrí vám verejná vďaka

O2 ďakuje ľuďom, ktorí pre nás v Novembri 89 vybojovali slobodu.

Udalosti z Novembra 89 patria k najdôležitejším momentom v histórii nášho národa. Na ich význam sa však často zabúda a mladšia generácia neraz ani len netuší, že 17. novembra si v rámci Dňa boja za slobodu a demokraciu pripomíname práve nekrvavý pád socialistického režimu.

Sloboda k nám neprišla sama, získali ju pre nás desaťtisíce ľudí z námestí našich miest, ktorí vyšli do ulíc a postavili sa vtedajším pomerom. Spoločnosť O2 Slovakia už tretí rok po sebe pokračuje v kampani, ktorá prispieva k zvýšeniu povedomia o Novembri 89.

„Deň, keď sme získali slobodu a demokraciu, by sme si mali stále aktívne pripomínať a nemali by sme skĺznuť k tomu, že budeme brať to, čo máme teraz, ako samozrejmosť, či už je to možnosť slobodne vyjadriť svoj názor, alebo voľne cestovať,“ hovorí šéfka Komunikácie O2 Tereza Molnár.

Tento rok modrý operátor spustil omnoho osobnejšiu kampaň pod názvom Tváre slobody. Na špeciálnej stránke www.tvareslobody.sk mohli ľudia od polovice októbra zdieľať svoje spomienky, prípadne zážitky svojich blízkych alebo sa označiť na fotografiách. Na stránke pribudli desiatky príbehov, pričom stále môžete doplniť aj ten váš.

V druhej časti kampane spoločnosť O2 Slovakia verejne ďakuje ľuďom, ktorí boli na námestiach. Ďakuje symbolicky dnes, 17. novembra, prostredníctvom SMS, ktoré dostanú zákazníci pri prechode hraníc. Spomienkovú SMS dostanú aj obyvatelia miest, v ktorých sa protesty konali. Ľuďom, ktorí navštívia nezabezpečený zahraničný web, sa zobrazí špeciálny banner. Ďakovné bannery sú aj na webstránkach a sociálnych sieťach.

O2 sa chce poďakovať aj piesňou od skupiny Ultrazvuk, za ktorou stoja Vec a Tono S a Zuzany Mikulcovej.

K poďakovaniu sa pridávajú mnohé ďalšie firmy, organizácie a osobnosti. Ich zoznam aj možnosť pridať sa nájdete na www.tvareslobody.sk/pridajte-sa.

Viac informácií na www.tvareslobody.sk.


Lifetech: Čo je nové