Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 znenazdajky zasiahla do života všetkých obyvateľov. Ako si na tento deň a obdobie po ňom spomínajú ľudia, ktorí ho zažili na vlastnej koži?

Vybrali sme pre vás spomienky čitateľov Sódy, o ktoré sa s nami podelili na našom Facebooku.

Anna Lipová 

Bývali sme pri Botanickej záhrade v Bratislave a pred naším domom dva dni stála kolóna tankov až po kameňolom v Karlovke. Vojaci boli vystrašení viac ako my, boli to mladí chlapci, ani nevedeli, kde sú a prečo. Bolo to veľmi smutné!

Lýdia Žigrayová

Mala som osem rokov, rodičia boli na dovolenke, ja s bratom u rodiny. Teta nás objímala, plakala a my sme len ťažko chápali, čo sa to deje. Dospelí stále počúvali rádio, pozerali správy a bolo cítiť, že majú obavu. Pamätám si aj tanky, aj prelietavanie lietadiel. Všetko je už preč, no našu rodinu to postihlo aj tou najväčšou stratou. Moja sesternica Danka Košánová bola v Bratislave postrelená. Bohužiaľ, zomrela. Danka bola jediným dieťaťom mojej tety.

Juraj Kulisiak

Ja som sa bicykloval, mama doma varila slivkový lekvár a plakala. Po našej ulici prechádzali tanky, vojaci boli vystrašení, nevedeli, kde sú. Otec bol vtedy s hasičmi v Maďarsku, nevedeli sme o ňom nič, báli sme sa. Ľudia po plotoch a mostoch písali rôzne heslá, napríklad Zatvárajte kačky, husi, lebo prišli lační Rusi alebo Lenin zobuď sa, Brežnev sa zbláznil a komunisti to v noci zatierali.

Gabriela Maťaše

My sme boli s rodičmi na dovolenke v západných Čechách. Mali sme problém dostať sa domov na Slovensko, pretože veľa vlakov nešlo. Pamätám sa na tú cestu. Často sme prestupovali a na staniciach dlho čakali na ďalší vlak. Všade boli ruskí vojaci. Kontrolovali stanice a ľudí v nich. Ľudia protestovali tak, že spievali národné piesne a na oblečení mali národnú trikolóru. Jeden ruský vojak strhol trikolóru staršej pani zo saka dosť surovo a ľuďom zakázal spievať. Išiel z toho strach.

Maja Kimličková

Mala som deväť rokov a bola som na prázdninách v Handlovej u tety. Boli sme na Partizánskej lúke a zrazu začali z lietadla padať letáky. Na nich bolo napísané: Nebojte sa, prišli sme vás zachrániť. Z lúky sme sa utekali pozrieť na hlavnú cestu od Žiaru, kadiaľ išli tanky. Stáli sme tam, deťúrence, a pozerali sa. Jeden tank zastavil a vojak ma zobral na ruky. Potom pribehol môj ujo, zobral ma a šli sme domov. Na to nikdy nezabudnem. On mi vysvetlil, čo sa deje.

Jaroslav Oroš

Ja som mal 12, a tak tvrdo som spal, že som sa ani nezobudil. Ráno, keď som vstal, boli všetci uplakaní a na ulici stálo veľa tankov. Večer sme pomáhali starším odnášať tabuľky s názvami ulíc. Mali sme toho plný dvor. Pamätám si aj nápisy na dome, napríklad nakreslenú obesenú sliepku a pod ňou napísané Radšej som si život vzala, ako by som Rusom vajcia dala.

Eva Gajdošová

Mala som vtedy deväť rokov, dovolenka v Maďarsku u rodiny. Hranice zatvorené, museli sme ostať ešte asi týždeň. Ja ako dieťa som nevedela pochopiť, čo sa vlastne deje. Nebohý otec bol každý deň na ambasáde v Budapešti, aby sa informoval o situácii – kedy môžeme cestovať domov. Situácia bola vážna, ešte dnes mám pred očami utrápené tváre rodičov.

Eva Ondrejáková Danková

Mala som 9 rokov. V televízii a miestnom rozhlase znela smutná hudba, hlásateľky boli oblečené v čiernom a mali v očiach slzy. Dlhé a nekonečné rady v obchode, ľudia nakupovali zásoby, hovorili, že bude vojna. Vo výrazoch a v správaní ľudí bolo cítiť strach a napätie. Potom večer starší chalani bielou farbou v plechovici na marmeládu písali azbukou na asfaltovú cestu Rusi, choďte domov. Čakali sme, že tadiaľ pôjdu ruskí vojaci na tankoch.

Ulica pri dome bola rozkopaná, robil sa vtedy vodovod. Môj ocko a susedia hovorili, že keď bude treba, bude to náš úkryt.

Vladimír Žiška

20. augusta večer som sa vrátil zo zájazdu z NDR a hneď som cestoval do Hýb, lebo som potreboval vybaviť veci do školy. Ráno ma zobudila stará mama: „Vstávaj, prepadli nás Rusi, bude vojna.“ Autobusy nechodili, tak sme do Liptovského Hrádku museli pešo. Cestou späť sme išli piati za sebou ako husi a oproti nám kolóna za kolónou – tanky, obrnené transportéry.

Keď to ustalo, na križovatke v Liptovskom Hrádku, pri dnešnej benzínke, sme o dva dni nakŕmili ruského vojačika obloženou žemľou, lebo ho nechali tri dni bez proviantu, aby reguloval dopravu.

Jarmila Zubková Lehotská

Otec ma zobral na križovatku v Kráľovej Lehote, že ideme pozerať tanky. Mala som desať rokov, dodnes to hodnotím ako nerozvážnosť. Prišiel GAZ, terénne vozidlo pre armádu, vystúpil z neho vojak obvešaný vyznamenaniami, ako vtedy Rusi zvykli a rovno ku mne.

Nestačila som sa ani spamätať a už ma držal na rukách a veľmi plakal, že on má tiež takú „dočku“ doma. Zobrali ich, nevedeli prečo, ani veľmi nevedeli, kde sú. Nikdy na tie jeho slzy nezabudnem. Len ma stískal a hladil. Trvalo dosť dlho, kým sa upokojil. Ja som nerozumela ničomu.

Dáša Miklová

My sme sa ráno o piatej vracali z návštevy z dedinky Kalinov na východnom Slovensku. Ľudia vystrašene debatovali, že nás napadli Rusi. Môj otec, vojnový invalid, plakal celou cestou ako malý chlapec. Nikdy som ho takého nešťastného nevidela. V Košiciach na námestí sme zažili prestrelku, všetci sme sa poskrývali v obchodoch. Keď skončila, nastúpili sme do autobusového spoja do Lučenca. V kolóne tankov sme sa vliekli 10 hodín. Bola to veľmi deprimujúca cesta.

Videli sme tanky vyvalené popri ceste, čo už chlapci nevládali ďalej. No kolóna bola bezočivá, nedovolila nám predbehnúť ich. Pri pokuse o predbiehanie sa nám do cesty vovalil tank. A tak sme sa slimačím tempom dostali domov. Chvalabohu, prežili sme, ale na tie útrapy a strach nikdy nezabudnem.

Mária Kozaková

To som mala poobednú smenu, o jedenástej som prišla domov, ešte bolo všetko v poriadku a ráno plná dedina a keďže máme v dedine kaštieľ, tak okolo samé tanky a samí vojaci. Boli to väčšinou Maďari. Babička vedela maďarsky, tak sa od jedného vojaka dozvedela, že pracoval na poli, keď pre neho prišli, že u nás je veľký prevrat, a tak ho hneď brali. Ani rodina nevedela, kde je. Vojaci boli hladní, a tak im ľudia nosili jesť a čaj.

Nestihli ste sa zapojiť do našej ankety a radi by ste sa podelili o svoj príbeh? Podeľte sa oň v komentároch na našom Facebooku.

Téme augusta 1968 a tomu, ako vstup vojsk Varšavskej zmluvy zasiahol do životov bežných ľudí, sa venuje aj projekt Spýtaj sa vašich. V rámci projektu vznikne na stránke spytajsavasich.sk interaktívny online pamätník, kde môžete napísať svoje spomienky na tieto udalosti a pridať aj fotografie či zvukové nahrávky.

Pri príležitosti 50. výročia vznikol aj unikátny dokumentárny film Spýtaj sa vašich 68, v rámci ktorého režisérka Barbora Berezňáková zozbierala dobové svedectvá od ľudí po celom Slovensku aj od Slovákov, ktorí po 21. auguste 1968 odišli do emigrácie.

Premiéra dokumentu je naplánovaná na pondelok 20. augusta v Bratislave. Film sa premietne po zotmení na stene OD Tesco na Kamennom námestí. V rovnaký deň sa uskutoční premietanie aj v Košiciach, Spišskej Novej Vsi a Banskej Štiavnici, 21. augusta vo Zvolene a postupne aj v ďalších mestách po celom Slovensku.

Vlastný program si pri príležitosti výročia augustových dní pripravila aj Nová Cvernovka. Dvojdňové podujatie Okupácia 1968 prinesie diskusie, špecifickú inštaláciu aj hudobný program.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o auguste 1968, ktoré vzniklo pri príležitosti 50. výročia augustových dní. Vydanie vzniklo v spolupráci s projektom Spýtaj sa vašich a občianskym združením Living Memory. Oba projekty a ich myšlienky podporuje aj Férová Nadácia O2.