Anketa: Čo je najdôležitejšie pri vzdelávaní v 21. storočí?

Odpovedajú Juraj Hipš, Daniel Hevier, Zuzana Saturová a ďalší zástupcovia občianskych združení, ktoré pomáhajú pripravovať mladých ľudí na výzvy budúcnosti.

Vzdelávanie by nemalo byť len o schopnosti zapamätať si dôležité dátumy, vzorce a poučky. Je to celoživotný proces, v ktorom vek nehrá žiadnu úlohu. Ľudí zo vzdelávacích iniciatív a spolkov, ktorých partnerom je aj Férová Nadácia O2, sme sa pýtali, čo sú najväčšie výzvy v oblasti výučby a ako ich pomáhajú študentom zvládať.

Juraj Hipš, riaditeľ neziskovej organizácie Živica a zakladateľ Sokratovho inštitútu

Všetci od slovenského školstva očakávame, aby naučilo deti myslieť kriticky a kreatívne. Chceme, aby ich pedagógovia učili myslieť samostatne aj v súvislostiach. Chceme myslenie divergentné aj odvážne.

Nalejme si čistého vína. Na začiatok by úplne stačilo, keby sme v našich školách myslieť začali. Väčšinou si bežne na vyučovaní vystačíte s mechanickou pamäťou a so schopnosťou vytvoriť aspoň jedno súvetie. V niektorých školách (aj vysokých) stačia aj holé vety.

Snažíme sa preto vyhľadávať v slovenskom školstve disidentov, ktorí dokážu meniť školstvo aj spoločnosť zdola. Podporujeme učiteľov aj mladých ľudí, ktorí za vzdelanie nepovažujú diktovanie učiva spoza katedry. A sú ochotní byť verejným príkladom pre ostatných. Vyžaduje si to ale odvahu, lebo vyznávači holých viet sa zrazu cítia v ohrození.

Zuzana Šaturová, členka kontrolnej komisie mládežníckej organizácie Plusko

Určite je dôležité aktívne sa venovať mladým ľuďom a pochopiť ich individuality a potreby. Práve takýto osobný prístup je vo vzdelávaní motivujúcim faktorom. V súčasnosti si mladí ľudia vedia veľmi ľahko vyhľadať informácie rôzneho druhu, ale už ťažšie si ich vedia správne interpretovať. Preto je dôležité odovzdať ich takou formou, ktorá ich zaujme a rešpektuje ich potreby a nastavenie.

Mládežnícka organizácia Plusko sa práve prostredníctvom zážitkovej pedagogiky snaží cielene rozvíjať myslenie mladých ľudí. Na našich akciách sa vždy snažíme reflektovať potreby účastníkov, danú tému odprezentovať tak, aby ich zaujala, a zároveň rozvíjať ich „soft skills“. Napríklad komunikáciu či časový manažment. Zároveň sa snažíme k mladým ľuďom pristupovať partnersky, čo je často opak toho, čo zažívajú v školách.

Áno, je to veľmi náročné na čas a úsilie dobrovoľníkov v našej organizácii, ale vidíme, že tento spôsob vzdelávania a rozvoja je pre mladých ľudí veľmi prínosný.

Peter Baláž, koordinátor projektu a občianskeho združenia Edukácia@Internet

Podľa mňa ide hlavne o čo možno najväčšiu dostupnosť vzdelávania a jeho „celoživotnosť“. Umožniť, aby boli vedomosti prístupné naozaj komukoľvek a človek sa mohol vďaka nim vzdelávať celý život. Preč je doba, keď sa stačilo vyučiť remeslu a tieto zručnosti človeku vystačili na celý život. V súčasnosti je celoživotné vzdelávanie niečo ako povinnosť, bez napredovania by človek veľmi rýchlo stratil kontakt s aktuálnym vývojom a napredovaním v rôznych oblastiach.

Preto sa naše združenie zameriava práve na vytváranie bezplatných viacjazyčných vzdelávacích portálov zameraných na výučbu jazykov, ale nielen na to. Aj vďaka našej odhodlanosti a presvedčeniu funguje napríklad jediná mnohojazyčná bezplatná stránka na učenie sa slovenčiny pre cudzincov, ktorá má už viac ako 73 000 používateľov. Taktiež web na učenie sa esperanta či stránka na výučbu nemčiny s viac ako pol milióna registrovaných používateľov z celého sveta.

Okrem toho realizujeme aj vzdelávacie akcie naživo prostredníctvom konferencií, seminárov, prednášok, festivalov a stretnutí. Najväčším z nich bol jazykový festival LingvaFesť 2018, ktorý podporila aj Férová Nadácia O2 a na ktorý prišlo približne 1 500 návštevníkov. Počtom zúčastnených krajín zasa vedie Polyglot Gathering, ktoré je najväčším stretnutím polyglotov na svete – v roku 2018 to bolo 538 ľudí zo 60 krajín.

Milota Torňošová, riaditeľka občianskeho združenia Štúrovo pero

V roku 2011 učiteľ a expert na kreativitu Ken Robinson napísal: „Čím komplexnejší je svet, tým viac tvorivosti potrebujeme na to, aby sme splnili jeho výzvy.“ Toto tvrdenie platí aj vo vzdelávaní. Aby boli ľudia úspešní, potrebujú byť kreatívni. Tento výrok nepopiera, že k úspechu sú potrebné vedomosti a ďalšie zručnosti pre život ako zodpovednosť, kritické myslenie, komunikácia, inovatívnosť a informačná, technologická, mediálna či etická gramotnosť.

Občianske združenie Štúrovo pero podporuje a rozvíja novinárske nadanie študentov stredných a vysokých škôl, prezentuje ich tvorivú prácu, spolupracuje so školami v oblasti masmediálnej výchovy, vydáva metodické publikácie o tvorbe školských časopisov a novinárskych žánrov.

Naše združenie prostredníctvom celoslovenskej súťaže pre stredoškolských a vysokoškolských novinárov už 24 rokov rozvíja kreativitu mladých ľudí z celého Slovenska. Súťaž podporuje vydávanie školských časopisov, v ktorých študenti vytvárajú priestor na konfrontáciu svojich názorov, pomáhajú viesť dialóg s pedagógmi, sú prvou plochou, kde môžu prejavovať novinárske nadanie budúci novinári, publicisti a dopisovatelia.

Súčasťou slávnostného vyhodnotenia súťaže vo Zvolene sú dialógy s porotcami, tlačové besedy s významnými novinármi, redaktormi, osobnosťami politického, spoločenského a kultúrneho života Slovenska. Štúrovo pero si získalo veľkú popularitu, každoročne sa na vyhodnotení zúčastní viac ako 200 mladých ľudí.

Daniel Hevier, autor vzdelávacieho projektu Radostná škola

Inšpirovať a posilniť ľudí, aby sa nikdy neprestávali vzdelávať, nech sú v akomkoľvek veku. To je podľa mňa pri vzdelávaní v súčasnosti to najdôležitejšie. Pretože žijeme v dobe, keď má človek za život nielen niekoľko povolaní alebo dve-tri paralelné profesie, ale je jasné, že súčasné deti a študenti budú vykonávať povolania, pre ktoré dnes nemáme názvy.

Prirodzene, že si nemyslím, že som spasiteľ slovenského školstva. To nijaká individuálna iniciatíva nedokáže. S úctou, rešpektom a nadšením sledujem všetkých svojich kolegov, ktorí chcú meniť veci. Od mnohých sa učím. A, samozrejme, našimi najväčšími a najlepšími spojencami sú samotní učitelia a rodičia. A deti, žiaci, študenti.

Projekt Radostná škola nevznikol zo dňa na deň. Už na základnej škole som učil spolužiakov, pod lavicou sme čítali vtedajšiu literatúru, ktorá ešte nebola v učebniciach. Na vojne som učil čítať a písať mladých Rómov. A hoci som bol na voľnej nohe, celý život som trávil na besedách a v školách. Postupne som začal učiť mimoriadne nadané deti, autistov, seniorov na univerzite tretieho veku, ktorí sa chcú ďalej vzdelávať. Mal som teda bohatú vzorku žiakov, preto som musel hľadať rôzne prístupy, ktoré dávam do syntézy.

Radostná škola nie je budova ani ucelený systém, ale rozptýlená aktivita, ktorá vyplynula z celoživotného záujmu odovzdať svoje skúsenosti ostatným a zároveň sa tým neustále vzdelávam aj ja sám.

Myslím si, že schopnosť vyjadriť sa a povedať o sebe prostredníctvom nejakého gesta či činu je základná ľudská potreba. A je jedno, či to vyjadríme športovým výkonom alebo podnikaním. Žijeme totiž vo svete sebareprezentácie. To isté je dôležité aj v písomnom prejave. Preto sa aj v Radostnej škole zameriavam na literatúru, slovenský jazyk, sloh a tvorivosť. Poznatky z nich sa dajú aplikovať aj pri iných predmetoch, čo práve teraz skúmam.

Prečítajte si: Rozhovor so spisovateľom Danielom Hevierom nielen o jeho projekte Radostná škola

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o vzdelávaní v 21. storočí. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá sa v rámci svojich aktivít zameriava aj na podporu vzdelávania a vyhľadáva projekty a organizácie, ktoré ho chápu inak a snažia sa deti dobre pripraviť na rýchlo sa meniace podmienky. Viac informácií o Férovej Nadácii O2 a jej aktivitách nájdete na spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Tereza Molnár z Férovej Nadácie O2: Vzdelanie má deťom ukazovať nielen stromy, ale aj les

Šéfka Komunikácie O2 prezradila, prečo sa modrý operátor pustil do podpory vzdelávacích projektov a ako k nej pristupujú.

Keď som svojho syna odprevádzala počas jeho prvých dní do školy, charakteristická vôňa školských šatní a pripravovaného obeda z jedálne, mi pripomenuli zabudnutý pocit akéhosi strachu.

Strachu, či som pri písaní úloh neprešvihla okraj, či poučka povedaná vlastnými slovami dáva zmysel, či má pero správnu modrú farbu. V súčasnosti vyznieva absurdne. Ale naozaj?

Školstvo, či chcelo, alebo nie, tu dlhé roky vychovávalo generácie ľudí, u ktorých bolo sebavedomie na škodu, iný názor býval nepochopený alebo potrestaný a najlepšie bolo, keď všetci písali rovnakým modrým perom.

A či si to priznáme, alebo nie, tento prístup nás ovplyvňoval celý život a úplne sa nevytratil ani po štúdiu či pobyte v zahraničí. Nechcime, aby naše deti zažívali to isté. Už na to nie je dôvod. Nie je tu povinná ideológia, uniformita a potreba potláčať jednotlivca.

„Už nie je povinná ideológia, uniformita a potreba potláčať jednotlivca. Nechcime, aby to zažívali naše deti.“

Pri pohľade na dnešnú triedu, kde je namiesto tabule whiteboard a lavice nie sú v prísnych radoch, kde linoleum nahradil koberec a katedra si konečne nenárokuje ústredné postavenie v triede, mi je lepšie, ale pri definíciách o skupenstvách vody v učebnici prírodovedy môjho tretiaka mi je jasné, že pred sebou máme stále dlhú cestu.

A práve preto, že pocit, ktorý v nás vyvoláva vôňa školskej jedálne, nevymizne ani po rokoch a môže ovplyvniť celý náš život, je veľmi dôležité, aby mali naše deti iný základ. Nemusia o polnoci vedieť, že bitka pri Moháči bola v roku 1526, a pritom nevedieť, prečo je dôležitá. Možno postačí vedieť, že bola niekedy v 16. storočí, ale radšej poznať jej vplyv na našu históriu.

Nemyslím si, že potrebujeme úplne alternatívne prístupy založené na bezbrehom liberalizme a potlačení autority učiteľa. Nechceme, aby sa deti namiesto učenia násobilky len hrali alebo stavali hmyzie hotely. Ide len o to, aby sa násobilku učili iným, hravým spôsobom chápajúc, ako dospeli k výsledku.

Stačí, aby sme v deťoch nepotláčali zdravý rozum, aby im kritické myslenie nebolo na škodu. Aby mali radosť z toho, že sa učia a najmä aby pochopili, načo sa to všetko učia. Potrebujeme im dať možnosť stretnúť sa s realitou, obchytať si ju, aj keby nás to stálo o poučku menej, ktorú do detí „vtlčieme“. Tú aj tak zabudnú, ale na zážitok nie.

„Nechceme, aby sa deti namiesto učenia násobilky len hrali alebo stavali hmyzie hotely. Ide len o to, aby sa násobilku učili iným, hravým spôsobom.“

Preto sa vo Férovej Nadácii O2 zameriavame na podporu vzdelávania, hľadáme iné cesty a projekty, ktoré sa snažia vzdelávanie chápať INAK. Preto nás nadchol Daniel Hevier, ktorý cestuje po Slovensku a ukazuje žiakom v školách, že hodina slovenčiny môže vyzerať aj inak ako bifľovanie vybraných slov a predsa sa ich deti počas nej naučia.

Preto fandíme projektu iKids, ktorý namiesto učenia sa definície HDP umožňuje deckám zažiť, čo všetko je za podnikaním. A preto podporujeme Sokratov inštitút, ktorý učí neustále sa pýtať a hľadať odpovede a riešenia.

Každý však môže pomôcť svojej škole, učiteľom a deťom. Nie finančne, ale svojím časom a záujmom. Napríklad ponúknuť čosi zo svojich profesijných znalostí a porozprávať žiakom o svojej práci, aby mali kontakt s realitou. Hodina bude hneď iná a deti si vďaka tomu viac zapamätajú. Môžete ísť pomôcť učiteľovi či učiteľke ovládať interaktívnu tabuľu alebo im poradiť, ako písať žiadosti na projekty a ako ich rozumne využiť.

A ešte čosi – dôverovať im. Pretože aj strach z neustálej kritiky rodičov ich môže zväzovať robiť veci inak.

Cítime potrebu posilňovať to zdravé, čo v školstve a v deťoch je, aby pri spomienkach na školu nemali žalúdočné vredy, ale, naopak, aby s radosťou spomínali, čo sa v nej naučili. A to inak ako zážitkom nepôjde.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o vzdelávaní v 21. storočí. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá sa v rámci svojich aktivít zameriava aj na podporu vzdelávania a vyhľadáva projekty a organizácie, ktoré ho chápu inak a snažia sa deti dobre pripraviť na rýchlo sa meniace podmienky. Viac informácií o Férovej Nadácii O2 a jej aktivitách nájdete na spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Tereza Molnár

Je šéfkou Komunikácie O2 a zároveň zodpovedá za Férovú Nadáciu O2, ktorá sa zameriava na podporu vzdelávania, podnikania a inovácií, ale aj kritického myslenia a ľudských hodnôt. Má dve deti, ktorým najradšej sprostredkováva krásu prírody, hôr a vody.


V čom sa podobá deň trénera a matky? Obaja potrebujú výdrž

Crossfit tréner a blogerka skúšali, či batéria v smartfóne dokáže držať krok s ich každodennými aktivitami.

Vybavovačky, odpisovanie na e-maily, nonstop kontrola sociálnych sietí a stovky fotiek za deň. Väčšinou platí, že čím je človek aktívnejší, tým viac dostáva jeho smartfón zabrať. Niekto so sebou všade nosí káble a externé nabíjačky, iný radšej siahne po telefóne s výbornou výdržou batérie. 

Huawei tvrdí, že zariadenie Mate 20 Lite netreba nabíjať každý deň. Dali sme ho preto na skúšku dvom mimoriadne aktívnym ľuďom, aby ním zdokumentovali svoj deň a otestovali výdrž batérie. 

O svojom bežnom dni vám porozpráva crossfit tréner Jozef Porubský a blogerka na materskej Alexandra Daňková.

Deň s crossfit trénerom

Volám sa Jozef Porubský a som crossfitový atlét, tréner a podnikateľ. S crossfitom som začínal v Prahe a počas siedmich rokov som sa cez Bratislavu dostal až do Nitry, kde som založil gym a crossfitovú komunitu. Dnes pôsobím už len v Nitre, kde chceme spolu s mojou priateľkou rozvíjať našu značku Momentum

Môj deň sa začína o 6.00 hod. Najskôr niekoľkokrát zruším budík a po rannej hygiene smerujem do gymu. Na raňajky nie je čas. V gyme vždy ako prvé zapínam kávovar. Dám si pohár vody, dvojité espresso lungo a som pripravený. 

Prvý tréning s mojimi cvičencami sa začína o 7.00 hod., po ňom vždy trénujem ja. Tréning musí byť efektívny, pretože sa snažím vyladiť si časový manažment tak, aby som stíhal spraviť čo najviac vecí počas dňa.

Snažím sa stanoviť si realistický plán, aby som mohol na konci dňa „odfajknúť“ čo najviac cieľov.

Po tréningu sa konečne dostávam k raňajkám. Dnes mám schwarzwaldskú šunku s vajíčkami a rajčinami. Sladkou alternatívou raňajok sú pre mňa vajíčka s banánom a ovsenými vločkami, ktoré rozmixujem, upečiem na panvici a posypem škoricou. 

Väčšinou nasleduje ďalšia dávka kávy a popri nej si prechádzam, čo ma v daný deň čaká. Snažím sa stanoviť si realistický plán, aby som mohol na konci dňa „odfajknúť“ čo najviac cieľov. 

Počas dňa sa venujem hlavne môjmu online programu. Ide o platformu, na ktorej postujeme tréningový program, a ľudia sa môžu zaregistrovať a sledovať tento tréningový systém.  Popritom spravujem svoje sociálne siete, robím videá a upravujem fotky. Moje obľúbené sú preto aplikácie na tvorbu a strih videí, úpravu fotiek a, samozrejme, aplikácie, ktoré mi umožnia lepšie pracovať so sociálnymi sieťami. 

Jozef odporúča:
FiLMiC Pro: Nahrávanie HD videa pre pokročilých
DJI GO: Nahrávanie a úprava videa, ovládanie dronu
VSCO: Úprava obrázkov

Huawei Mate 20 Lite je v tomto smere veľmi šikovný telefón. Prekvapila ma silná výdrž batérie, čo je pri mojom spôsobe používania smartfónu dosť užitočné. Pri množstve videí a fotiek sa totiž batéria zvykne vybiť rýchlejšie. Uvítal by som lepšiu kvalitu fotoaparátu a kamery, no na druhej strane musím zohľadniť fakt, že v rámci danej triedy telefónu to úplne stačí.

Súčasťou našej značky Momentum je aj oblečenie, ktoré sme však museli na určitý čas posunúť na vedľajšiu koľaj. V súčasnosti plánujeme návrat, takže počas dňa pracujem aj na návrhoch a rozmýšľam, ako to posunúť ďalej.

Obed si varím väčšinou sám, ale keď nestíham a som v meste, zbehnem do nejakej reštaurácie. Moja priateľka ma inšpirovala vegetariánstvom, mäso síce ešte jedávam, ale snažím sa ho podstatne obmedzovať. Na fotke sú sladké zemiaky na fazuľke s rajčinovou omáčkou a s mozzarellou. Nesmie chýbať moja obľúbená zelenina – rajčiny. Po obede si doprajem ďalší kávový zážitok. 

Keď treba vybaviť veci, ísť za účtovníkom, nakúpiť alebo niečo opraviť, stred dňa je pre mňa na to ideálny. Potom nasleduje môj druhý tréning. Znova sa musím „popasovať“ nielen s fyzickou námahou, ale aj s efektívnym časovým rozvrhnutím.

Po tréningu sa znova venujem cvičencom a na záver dňa ma čaká zaslúžená večera, upratovanie gymu, príprava na ďalší deň a chvíľka pokoja, ktorú si naozaj užívam. 

Zhodou okolností som mal dnes sviatok, a tak sa rovno pochválim chutným darčekom, ktorý som dostal, je to horalkový cheesecake. Našťastie, som ho stihol odfotiť, lebo krátko po tom doslova zmizol.

Baví ma byť aktívny, keď nič nerobím, mám pocit, že mi život preteká pomedzi prsty. Mám toho v hlave veľa a chcem všetko stíhať, no dni sú príliš krátke. Treba žiť naplno s tým, čo nás baví. 

Huawei Mate 20 Lite

Elegantný dizajn

Telefón prináša oku lahodiaci dizajn s pocitom prémiovej triedy. Kombinácia skla a kovového rámu s príjemne zaoblenými hranami.

Kvalitné fotky

Predný aj zadný duálny fotoaparát sa postarajú o dobré fotografie aj kvalitné selfíčka.

Skvelá výdrž

Na jedno nabitie bez problémov zvládne aj dva dni bežného používania.

Vysoký výkon

Výkon bohato stačí na stabilný chod systému, prácu s multimédiami aj na hranie náročných hier.

Deň s blogerkou a mamičkou Alexandrou Daňkovou

Volám sa Alexandra Daňková a možno ma poznáte vďaka YouTubemôjmu blogu, kde pôsobím pod pseudonymom biancaprincipessa. Momentálne som už sedem mesiacov súkromná stand-up komička svojej dcéry Amélie. Okrem toho si rada užívam každý deň a večne hľadám nové aktivity. My matky potrebujeme poriadnu výdrž, naše dni sú vždy hektické, no plné radosti, smiechu a super zážitkov.

Môj deň sa začína pred siedmou ráno, keď na zobudenie potrebujem šálku poriadneho talianskeho espressa. A k tomu ideálne aj niečo na zjedenie, pretože len z kávy sa žiť nedá. Keď sa nadopujem energiou, idem zobudiť moju malú princeznú Améliu. A to je tá najlepšia časť dňa.

Každý večer zaspávam s tým, že sa neviem dočkať ranného túlenia s mojou dcérkou.

Poznáte ten pocit, keď sa večer tešíte na to, čo príde ráno? Ja to tak mám každý deň, pretože každý večer zaspávam s tým, že sa neviem dočkať ranného túlenia s mojou dcérkou. 

Po neskutočne dlhom túlení nasleduje raňajková ceremónia. Nakŕmiť Améliu je niekedy riadna výzva. Stačí, keď okolo okna preletí vták, a garantujem vám, že jej pozornosť od kukuričnej kaše odíde skôr ako top kúsky počas vianočných výpredajov. 

Po naplnení bruška máme ďalšiu dôležitú úlohu. Musíme ochutnať všetky hračky a porozprávať sa s každým kamarátom, ktorého sme cez noc nevideli. Viete, aké to je vyčerpávajúce? Treba povedať, že pre obe z nás, pretože vymyslieť každý deň desiatky zaujímavých príbehov o plyšových jednorožcoch, je jednoducho náročné. 

Kým Améliu hranie vyčerpá do ružového spánku, ja začínam pracovať na sebe, pretože viem, že o chvíľu pôjdeme brázdiť ulice Bratislavy. Rýchlo navarím obed sebe aj jej, namaľujem sa, nachystám si všetko, čo budeme vonku potrebovať a potom čakám, kým sa Amélia zobudí. Väčšinou je však hore už v polovici týchto aktivít – nemám doma medveďa spiaceho počas zimného spánku.

Už dlho sa mi tiež nestalo, že by mi stačilo nabíjať telefón raz za dva dni.

Po rýchlom obede môžeme vyraziť von. Keďže bývame v meste, zvyčajne smerujeme do Starého Mesta a pozorujeme turistov alebo mladé páriky. Sme ako dve babky na lavičke, akurát jedna leží v kočíku a druhá nachodí kilometre. 

Z prechádzky musíme ísť rýchlo domov, dať si olovrant, prezliecť sa a nasadnúť do auta. V práci vyzdvihneme tatina a utekáme nakupovať. Narodeniny Améliinho kamaráta sa blížia a my musíme kúpiť darček. 

Ako sa blížia večerné hodiny, začína na mňa trochu padať únava, tak si energiu doplním ďalším dobrým espressom. Aj keď sa deň blíži ku koncu, moja „šichta” sa zďaleka nekončí.

Spolu s manželom si sadneme, porozprávame sa, kto to mal cez deň hektickejšie, a užijeme si jeden druhého.

Prídeme domov a vrhneme sa na hračky. Medvedíky, líšky, zajace, hryzadlá, lopty, traste sa. Ani jedna hračka neostane nepovšimnutá.

Večera je moje obľúbené jedlo dňa. Keď Améliu nakŕmim, okúpem a uspím, konečne si môžem na chvíľu oddýchnuť. Spolu s manželom si sadneme, porozprávame sa, kto to mal cez deň hektickejšie, a užijeme si jeden druhého. Ja mu poukazujem asi stovku fotiek, ktoré za deň spravím, a on ma trpezlivo počúva. 

Fotenie s Huawei Mate 20 Lite bolo jednoduché a vďaka funkcii Portrét vyzerajú aj fotky z bežného dňa nevšedne. Už dlho sa mi tiež nestalo, že by mi stačilo nabíjať telefón raz za dva dni aj napriek tomu, že som si na ňom pozrela nové videá všetkých mojich obľúbených youtuberiek. 

Moje vlastné youtuberské hobby ožíva, až keď Amélia zaspí. Sadnem si pred kameru a porozprávam hocičo. Nové trendy v kozmetike, tipy pre maminy alebo novinky v oblasti módy – to všetko nájdete na mojom bloguYouTube kanáli pod názvom biancaprincipessa.

Kým si spokojne ľahnem s knihou do postele, vybehnem ešte na relax jogu, kde si ponaťahujem unavený chrbát a usporiadam myšlienky. Pretože hodina pohybu a zaspávanie s čistou hlavou je na nezaplatenie.


K výkonnému smartfónu patrí aj poriadny paušál. Zoberte si Huawei Mate 20 Lite so Zlatým O2 Paušálom a užívajte si 10 GB dát a nekonečné hovory a SMS.


Lifetech: Čo je nové