Spisovateľ Daniel Hevier: Chcel by som, aby deti pri učení ani nezbadali, že sa učia

Zvedavosť, kritické myslenie, sebaskúmanie, sociálne väzby a túžba niečo po sebe zanechať, to sú podľa autora projektu Radostná škola predpoklady, ktoré by malo rozvíjať každé dieťa.

Stretli sme sa jedno upršané ráno vo vestibule Gymnázia Jura Hronca v Bratislave. Spisovateľ a textár Daniel Hevier, ktorý stojí za vzdelávacím projektom Radostná škola, mal u tamojších prvákov dvojhodinovku slovenského jazyka a slohu. Absolvovali sme s ním vyučovanie a v kabinete sme sa porozprávali o dnešných deťoch, o vzdelávacom systéme aj o tom, ako by mala vyzerať ideálna škola.

Priestor sme venovali aj samotnému projektu Radostná škola, ktorej hlavným partnerom je Férová Nadácia O2 a ktorá sa snaží žiakom aj pedagógom sprostredkovať iný pohľad na vzdelávanie.

Pán Hevier, ako vnímate dnešnú generáciu detí?

Dá sa povedať, že dnešné deti sú úplne iné, ako sme boli my v ich veku. Zároveň však platí, že sú presne také isté. Sú, samozrejme, vonkajšie okolnosti, ktoré sa časom menia – technológie či spôsob života, ale tá podstata mladého človeka, ktorý vstupuje do dospelosti, zostáva rovnaká.

Deti sú rovnako vystrašené, sebavedomé, kritické a rebelantské. Majú však veľa informácií a veľa možností, čo im môže spôsobovať zmätok v hlavách, no pomaličky sa hľadajú. A to je podľa mňa úloha učiteľa – nezavadzať im pri tom hľadaní, vycítiť, čo je v nich, a pomôcť im to sformulovať.

Je niečo, čo možno tým deckám závidíte, čo ste vy v detstve alebo v mladosti nemali?

Nenazval by som to závisťou. Majú naozaj rýchlo dostupné informácie, čo však môže byť aj na ich škodu. Keď všetko dostanú jedným klikom, nevyvinie sa v nich potreba zvedavosti či pátrania po niečom. Všetko dostávajú naraz a bezbolestne. Je to teda výhoda aj nevýhoda.

Myslíte si, že majú niečoho nedostatok?

Majú nedostatok nedostatku. (smiech) Majú všetko, aj materiálne, aj v oblasti informácií a nemusia sa až tak veľmi usilovať niečo dosiahnuť. My sme boli možno húževnatejší a išli sme za svojím cieľom, lebo to nebolo až také jednoduché. Ony majú život „poruke“.

Ako teda vnímate vzdelávanie dnes v čase nedostatku nedostatku? Prečo je podľa vás dôležité?

Mne osobne sa dosť ťažko učí v tomto systéme, aj keď Gymnázium Jura Hronca je dosť osvietené. Učia tu skvelí pedagógovia a majú snahu otvárať nové témy, ale stále je to v tom zabehnutom systéme. Už len to, ako decká sedia, nie je podľa mňa dobré.

Keby som mal možnosť, triedu by som si vytvoril úplne inak. A možno by to nebola ani trieda, ale úplne iné priestory. Možno by som ich rozptýlil po celej škole. Ale musím sa zmestiť do určitých limitov, ktoré sú dané touto školou a naším školstvom vôbec.

Takže podľa vás školstvu chýba akási tvorivosť či kreativita?

Určite. Niekedy je hodina veľa, inokedy málo. Občas by sa deti rady venovali celý deň len jednému predmetu, ale musia striedať napríklad chémiu s písaním či s jazykom. Od toho tvorivého skočia niekam inam. Časové nastavenie či spomínané priestorové rozmiestnenie lavíc a stoličiek by sa tiež dalo urobiť úplne inak.

Keď som na dnešnú hodinu priniesol knihy, vôbec o ne nebol záujem, nikto si ich neprišiel prelistovať. V tom je iný svet dnešných detí. Pre nás bola kniha najväčším zdrojom zvedavosti a dobrodružstva, pre ne je to mobil a iné technológie.

„Pre nás bola kniha najväčším zdrojom zvedavosti a dobrodružstva, pre dnešné deti je to mobil a iné technológie.“

Ak by ste si mohli vytvoriť ideálnu školu, aká by bola?

Začal by som od detí. Pýtal by som sa, čo potrebujú na to, aby boli šťastné, spokojné, aby ich to bavilo a do školy chodili rady. Čo by sa chceli od nás dospelých naučiť. Čo by sme im my dospelí mohli dať. Z toho by zrejme vyplynuli úplne iné predmety.

Možno by som zrušil klasické delenia predmetov ako matematika či fyzika a obsahovo ich pozmenil. Deti by viac hovorili, tvorili, prežívali, formulovali a nielen zapisovali a počúvali, čo do nich hustí učiteľ. Učili by sa tým, že budú konať a vytvárať. Nemuseli by memorovať poučky, vzorce a vybrané slová.

Chcel by som, aby deti pri učení ani nezbadali, že sa učia. Vytvoril by som školu, do ktorej by žiak nechodil s pocitom, že sa musí niečo naučiť, že si musí napísať úlohu a bude skúšaný. Naučil by sa toho oveľa viac, efektívnejšie a naozaj do života, do praxe.

Stretávam sa s názorom, že na dnešné deti sa kladú príliš veľké nároky, že z nich robíme malých dospelých. Koľko učenia a krúžkov je už podľa vás dosť?

Dieťa je energetické dynamo. Keď to má preň zmysel, vydrží veľmi veľa a je neúnavné. Keď to robí samo pre seba. Žiadne dieťa nepovie, že sa už nevládze hrať počítačové hry, pozerať videá, alebo že ho už nebaví ísť na rande.

Treba počúvať, čo deti baví. To však neznamená, že sa nebudú učiť. Ako ľudia v sebe máme určitý pud, chceme sa dozvedať nové, ale musí to mať pre nás význam a vychádzať z našej podstaty, nie z nariadenia nejakého ministra alebo učiteľa.

A že z nich robíme dospelých? Deti sú pre mňa svojbytné bytosti. Aj prvákom na gymnáziu vykám. Hoci sú to ešte deti, dávam im hodnotu študentov.

Na jednej strane teda na ne kladieme nároky ako na dospelých, ale potom ich vyvážame, ofúkavame im cestičky a správame sa k nim ako k nesvojprávnym bytostiam. Neveríme im, že nezablúdia, že to zvládnu, chceme im všetko uľahčiť, vyriešiť za nich každý problém. Takže to, že ich berieme ako malých dospelých, je pretvárka. Práve naopak, často ich aj v dospelosti berieme ako malé deti.

„Na jednej strane teda na deti kladieme nároky ako na dospelých, ale potom ich vyvážame, ofúkavame im cestičky a správame sa k nim ako k nesvojprávnym bytostiam.“

Treba ich teda nechať ísť, nech robia chyby?

Áno, treba ich nechať padať, popáliť sa, ublížiť si. Samozrejme, v medziach pozornosti. Nedržať ich za ručičku do tridsiatky. Potom rodičia plačú, že majú na krku deti, ktoré nechcú byť dospelé.

Vidíte zmysel v nadrámcovom vzdelávaní?

Podľa mňa by sa to malo spojiť. Dieťa by si malo ísť za svojím a škola by mu v tom mala pomáhať. Nemôžeme byť predsa všetci matematici alebo športovci či jazykovedci. Každé dieťa má nejaký predpoklad a niečo, čo by chcelo robiť. Škola by mu to mala pomôcť nájsť a sformulovať.

Ak vidím, že niekto nečíta knihy, nenútim ho do nich, ale nechám ho v tom, v čom sa chce nájsť. Možno bude manuálne zručný, športovec alebo úspešný kuchár. Treba len počúvať, čo dieťa chce a pozorovať, v čom je dobré. Nezavadzať mu a nezabíjať to v ňom.

„Dieťa by si malo ísť za svojím a škola by mu v tom mala pomáhať. Nemôžeme byť predsa všetci matematici alebo športovci či jazykovedci.“

Hovorí sa, že človek sa učí celý život. Čo nové ste sa naposledy naučili vy?

Učím sa každým stretnutím s deťmi či s učiteľkou. Po rokoch som napríklad znovu začal hrať šach, bystrím si iné ako literárne a umelecké schopnosti, trénujem logiku. Začal som čítať knihy o fyzike, matematike a vesmíre. To, čo som celý život ignoroval, teraz dobieham a veľmi ma to inšpiruje.

Ako prišlo k tomu, že spisovateľ sa rozhodol venovať sa mladej generácii prostredníctvom vlastného projektu? Čo si máme predstaviť pod Radostnou školou Daniela Heviera?

Nebolo to zo dňa na deň. Už na základnej škole som učil spolužiakov, pod lavicou sme čítali vtedajšiu literatúru, ktorá ešte nebola v učebniciach. Na vojne som učil čítať a písať mladých Rómov. A hoci som bol na voľnej nohe, celý život som trávil na besedách a v školách.

Postupne som začal učiť mimoriadne nadané deti, autistov, seniorov na univerzite tretieho veku, ktorí sa chcú ďalej vzdelávať. Mal som teda bohatú vzorku žiakov, a preto som musel hľadať rôzne prístupy, ktoré dávam do takej syntézy.

Teraz som pridal aj vysokoškolákov z pedagogickej fakulty, takže učím tých, ktorí raz tiež budú učiť. Dokonca učím aj učiteľov z praxe. Radostná škola teda nie je budova ani ucelený systém, ale rozptýlená aktivita, ktorá vyplynula z celoživotného záujmu odovzdať svoje skúsenosti ostatným a zároveň sa tým neustále vzdelávam aj ja sám.

„Radostná škola nie je budova ani ucelený systém, ale rozptýlená aktivita, ktorá vyplynula z celoživotného záujmu odovzdať svoje skúsenosti ostatným a zároveň sa tým neustále vzdelávam aj ja sám.“

V čom je teda vaša škola iná v porovnaní s tou klasickou?

Je iná už len tým, že to nie je každodenná činnosť, nemám v škole úväzok. Samozrejme, deti tak nemôžem spoznať rovnako ako ich učiteľka, ale zároveň je to pre nás s deckami taký sviatok, tešíme sa na seba.

Nie je v tom rutina, neupadám do zabehnutých receptov len preto, že niečo kedysi zafungovalo v jednej triede, tak to budem robiť aj v ostatných. Nemám systematický prístup, aký by som musel mať v klasickej škole, ale zároveň mi to umožňuje mať širšie publikum a prinášať inšpiráciu aj ostatným učiteľom.

Výučbe ktorých predmetov sa v rámci svojho projektu venujete?

Zameriavam sa na literatúru, slovenský jazyk, sloh a tvorivosť. Poznatky z nich sa dajú aplikovať aj pri iných predmetoch, čo práve teraz skúmam. Využívam napríklad matematiku Milana Hejného, ktorá učí hravou názornou metódou.

Tiež verím, že technológie nie sú nepriateľom čítania, písania ani rozvoja, ale sú prostriedkom, ktorý nás môže priviesť na vyšší stupeň vedomia. Nemá význam ich deťom zakazovať či na ne nadávať. Skôr by sme mali hľadať spôsoby, ako ich ďalej využiť a používať tak, aby sme nedegenerovali, ale rozvíjali sa.

„Verím, že technológie nie sú nepriateľom čítania, písania ani rozvoja, ale sú prostriedkom, ktorý nás môže priviesť na vyšší stupeň vedomia.“

Prečo je podľa vás dôležité učiť sa a zdokonaľovať sa v písaní a v práci s textom?

Myslím si, že schopnosť vyjadriť sa a povedať o sebe prostredníctvom nejakého gesta či činu, je základná ľudská potreba. A je jedno, či to vyjadríme športovým výkonom, alebo podnikaním. Žijeme totiž vo svete sebareprezentácie.

Niekto je umelec, niekto copywriter, lekár či manažér, no všetci sa potrebujú vyjadrovať či zaujať stanovisko. Stačí sa pozrieť do parlamentu, ako naši politici nevedia formulovať, nemajú ucelený prejav ani základnú rétorickú zručnosť.

To isté je dôležité aj v písomnom prejave. Aj dnes na hodine som sa snažil deckám povedať, že to nie je len o tom, že si píšeme domáce úlohy, ale že nám to rozvíja celé naše vnútorné nastavenie a našu nervovú sústavu. Vedieť sa vyjadriť je univerzálna potreba, nech máme akúkoľvek profesiu.

Myslíte si, že každé dieťa má talent?

Áno, v detskom veku má každý človek predpoklady skoro na všetko. Ale nedá sa robiť všetko. Človek by to fyzicky ani psychicky nezvládol byť aj športovec, aj matematik, aj umelec.

Postupne to musíme redukovať, nechať si len zopár činností a prehlbovať ich. Môžem byť síce umelec a zároveň matematik, ale už nemôžem byť aj dobrý lekár a operný spevák. Človek si musí vybrať špecializáciu.

„V detskom veku má každý človek predpoklady skoro na všetko. Ale nedá sa robiť všetko. Človek by to fyzicky ani psychicky nezvládol byť aj športovec, aj matematik, aj umelec.“

Spomenuli ste, že nemôžeme všetci robiť všetko. Aké zručnosti či predpoklady by malo mať dieťa v útlom veku a následne ich rozvíjať, aby bolo dobre pripravené na život?

Nebudem hovoriť, že by malo vedieť čítať, písať a počítať, to je len vonkajší prejav. Základnou schopnosťou je podľa mňa zvedavosť, čo znamená, že som otvorený a chcem skúmať svet, mám schopnosť kritického myslenia. Viem rozlišovať medzi pravdou, polopravdou a lžou, ktorá sa ku mne dostáva v množstve informácií.

Dôležité je sebaskúmanie a skúmanie sveta. Dieťa by sa malo zaujímať o svoje miesto vo svete. Dôležité sú sociálne väzby, ktoré sú, zdá sa, vo veľkej kríze, lebo ľudia nevedia komunikovať. Preto treba pracovať na vzťahoch, či už na tých v rodine, medzi priateľmi alebo s cudzími ľuďmi, inými kultúrami či neskôr v prípade prvých lások.

Významná je aj túžba niečo po sebe zanechať. Je jedno, či sme deti, mladí dospelí, rodičia alebo už máme veľké deti. Ak vycítim, prečo som na svete, tak to do niečoho zhmotním a odovzdám ostatným. Či už v podobe majetku, schopnosti, diela, alebo svojou účasťou a pomocou iným. S takouto výbavou nebudeme brať zmeny, otrasy a krízy ako katastrofu, ale ako príležitosť na osobný rast.

Máte za sebou bohatú kariéru a veľa rozmanitých aktivít. Na čo ste vo svojom živote najviac pyšný?

Nenazval by som to pýchou. Za uspokojenie či satisfakciu považujem to, že som udržal svoju rodinu. Že spolu s manželkou žijeme už 35 rokov a máme tri deti, ktoré si nachádzajú svoje miesto v živote. Už sú samostatné, ale stále sa stretávame a spolupracujeme.

Teší ma tiež, že som stále pohyblivý, mnohí v mojom veku sú už dedkovia, ktorí sedia doma pri telke a na všetko nadávajú. Mne nerobí problém sadnúť do auta a ísť na týždeň na východ medzi Rómov do osady.

A ešte taká maličkosť, že som Slovákov naučil svoje priezvisko. (smiech) Hevier nie je také bežné, a keď som začínal, bol som Haviar aj Heviar a ľudia vytvárali aj iné skomoleniny. Dnes už mi ho tak často nekomolia. To by som povedal svojmu otcovi, keby ešte žil.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o vzdelávaní v 21. storočí. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá sa v rámci svojich aktivít zameriava aj na podporu vzdelávania a vyhľadáva projekty a organizácie, ktoré ho chápu inak a snažia sa deti dobre pripraviť na rýchlo sa meniace podmienky. Viac informácií o Férovej Nadácii O2 a jej aktivitách nájdete na spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Daniel Hevier

Slovenský spisovateľ Daniel Hevier sa venuje nielen próze a poézii, ale aj dráme, literatúre pre deti a mládež a patrí aj k rešpektovaným domácim textárom. Zaoberá sa aj prekladom z angličtiny, češtiny a ruštiny, pričom aj mnohé z jeho diel boli preložené do iných jazykov. Dlhé roky sa venuje aj vzdelávaniu rôznych vekových skupín. Stojí za projektom Radostná škola, ktorá predstavuje dlhodobú kontaktnú aktivitu zameranú na zmenu školstva u nás. Hlavným partnerom projektu je Férová Nadácia O2.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

10 inšpiratívnych rozhovorov z roku 2018

Vybrali sme pre vás rozhovory za uplynulý rok, ktoré určite stoja za prečítanie. Venujú sa pohybu, vzdelávaniu, motivácii aj lepšej organizácii času.

V Sóde vám pravidelne prinášame množstvo dobrého čítania – inšpiratívne témy, ktoré ukazujú, ako žiť lepšie, predstavujú výnimočných ľudí, originálne projekty aj krásy Slovenska.

V marci tohto roka sme prešli na tzv. víkendové vydania. Tie minimálne dva razy do mesiaca prinášajú sumár článkov, ktoré spája jedna nosná téma. Venovali sme sa napríklad pohybu, radosti či regiónom Slovenska. Špeciálne vydanie sme venovali aj slobode tlačevýročiu Novembra 89.

Pevnou súčasťou Sódy sa stali rozhovory, ktoré predstavujú inšpiratívnych ľudí a stretávajú sa s pozitívnym ohlasom. Preto sme sa v redakcii rozhodli vybrať pre vás desiatku rozhovorov za rok 2018, ktoré podľa nás určite stoja za prečítanie.

Ďakujeme za priazeň v roku 2018 a spolu s O2 vám želáme príjemné čítanie.

Športový lekár Pavel Malovič: Pohyb z vás urobí usmievavého človeka. S uznávaným odborníkom sme sa porozprávali o tom, ako si udržať fyzické i psychické zdravie aj vo vyššom veku.

 

Odborník na time managment Andrej Mikula: Nesnažte sa robiť všetko. S Andrejom Mikulom sme sa pozreli bližšie na to, kde Slováci robia pri organizovaní času chyby a ako postupovať v prípade, ak chce človek do svojho života vniesť systém.

 

Cestovateľ Milan Bardún: Aj keď je Slovensko malé, každý si tu nájde to, čo mu sedí najviac. Ktoré miesta na Slovensku podľa neho stoja za návštevu a ako je s kvalitou služieb sa dozviete v tomto zaujímavom rozhovore.

 

Laci Strike: Treba robiť maximum pre to, aby sme deti posúvali správnym smerom. S tanečníkom a choreografom sme sa porozprávali nielen o jeho začiatkoch, ale aj o skúsenostiach z motivačnej O2 Roadshow Moja story, tvoja story.

 

Detská trénerka Andrea Ballová: Pohyb je rovnako dôležitý ako strava a spánok. Ako priviesť dnešné deti k pohybu a správne ich motivovať? Viac nám prezradila Andrea Ballová, ktorá bola súčasťou 1. ročníka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

 

Daniel Everett: Robte to najlepšie, čo môžete, každý deň. Americký lingvista sa tajomstvu šťastného života priučil u amazonského kmeňa Pirahov. Prečítajte si náš rozhovor a zistite, prečo môže byť ich život pre nás veľkou inšpiráciou.

 

Matej Tóth: Teraz viem, že dokážem v živote prekonávať aj ťažšie prekážky. Vrcholový športovec a zakladateľ O2 Športovej akadémie Mateja Tótha nám v rozhovore povedal o svojej knižke aj o tom, ako dopingová kauza pozitívne ovplyvnila jeho život.

 

Spisovateľ Daniel Hevier: Chcel by som, aby deti pri učení ani nezbadali, že sa učia. So svojím projektom Radostná škola chodí po slovenských školách. Prezradil nám viac o dnešných deťoch, domácom školstve aj o tom, ako by mala vyzerať ideálna škola.

 

Ivana Rešutíková: Stredné Slovensko je výnimočné rozmanitosťou prírodných krás, folklórom a srdečnosťou. Zakladateľka regionálnej cestovnej kancelárie nám prezradila, prečo sa stredné Slovensko oplatí navštíviť.

 

Janette Motlová: Mám pocit, akoby sme pomaličky dozrievali. Lektorka a odborníčka v oblasti vzdelávania Janette Motlová nám porozprávala o predsudkoch v spoločnosti, o strachu, sile emócií, ale aj o tom, prečo sa jej v detstve zapáčil gadžovský svet.


„Potešilo ma intuitívne ovládanie, krásne fotky a herný mód.” Lucia Šicková hodnotí nový Honor View20

Čím si Honor View20 získal spoluzakladateľku herného štúdia Pixel Federation?

Spoluzakladateľke herného štúdia Pixel Federation sme na skúšku požičali nový Honor View20. Aj keď sa Lucia Šicková považuje za skalnú fanúšičku Apple, vie si bez problémov predstaviť fungovanie s novinkou od Honoru. Očarili ju hlavne živé farby fotiek a ideálny hardvér na hry.

Prvé dojmy

Telefón je ľahší ako môj iPhone 8 a veľmi dobre sa drží v ruke. Na snímač odtlačkov na zadnej strane by som si zvykala ťažšie, ale viem si s ním v pohode predstaviť fungovanie, je to celkom prirodzené. Páči sa mi aj veľký displej, na ktorom okrúhly výrez nepôsobí rušivo.

Fotoaparát

Veľmi rada fotím a kvalita fotoaparátu ma potešila. Fotky majú pekné živé farby a aj keď zvyknem používať sofistikovanejšie nástroje na úpravu, s natívnym fotoeditorom sa dobre pracuje.

Čo na to O2 Guru Michal Kmeť?
Honor View20 nie je obyčajným duálnym fotoaparátom. Okrem veľmi kvalitnej 48 Mpx hlavnej kamery má aj senzor s technológiou Time of Flight, ktorá umožňuje mapovať objekty v 3D a následne ich meniť.”

Ovládanie

Používateľský zážitok je veľmi intuitívny. Napriek tomu, že som Apple človek, nemala som žiadne problémy s ovládaním. Zaujali ma aj netradičné gestá pomocou hánky na ruke.

Bavilo ma robiť hánkou písmená, ktoré mi otvárali moje najviac používané aplikácie. Nechala som si prednastavené písmeno C na otváranie fotoaparátu, k písmenu S som si priradila Slack a K mi otváralo kalendár.

Čo na to O2 Guru Michal Kmeť?
Mimoriadne intuitívne ovládanie má na svedomí nové Magic UI, ktoré prináša aj veľmi prispôsobiteľné ovládanie gestami a prepojenie s umelou inteligenciou. ”

Zobrazenie

Veľkou výhodou je možnosť pripojenia telefónu na väčšiu obrazovku. Či už pri práci, alebo pri video streamovacích appkách. Veľa cestujem a ako pracovný nástroj používam iPad, ktorého kópiou je zároveň môj telefón. Robím veľa prezentácii, takže možnosť preniesť menšie zariadenie na väčší displej je skvelé.

Hlavne ak k tomu pridáme super Split Screen funkciu, vďaka ktorej viem využívať dve appky súčasne.

Čo na to O2 Guru Michal Kmeť?
„Model Honor View20 má 6,4” All-view displej, vďaka ktorému je takmer celá predná strana venovaná len tomu, čo chcete vidieť. Výrez pre prednú kameru má len 4,5 mm a nepôsobí rušivo.”

Hry

Pre mňa sú na telefóne veľmi dôležité hry, mám ich vždy rozohratých niekoľko. Cením si možnosť spravovať všetky hry na jednom mieste aj prepnutie telefónu do herného módu.

Čo na to O2 Guru Michal Kmeť?
„Hoci tak na prvý pohľad nevyzerá, Honor View20 je aj výborným herným telefónom. Dokazuje to výkonný čip, unikátna technológia chladenia  alebo dodatočná wi-fi anténa umiestnená v strede telefónu. ”

Celkové hodnotenie

Honor View20 robí krásne fotky, má intuitívne ovládanie a dobre padne do ruky. Navyše sa veľmi rýchlo nabíja, 50 % baterky je nabitých približne za 30 minút. Aj keď sa mi to ako vernému iPhone používateľovi ťažko hovorí, viem si predstaviť, že by som tento telefón používala naďalej.

Lucia Šicková je spoluzakladateľkou Pixel Federation. Šíri osvetu o hrách a je presvedčená, že videohry sú dobrým vzdelávacím nástrojom. Je projektovou manažérkou iniciatívy Pixel Federation – Edufactory, ktorá si kladie za cieľ podporovať inovácie vo vzdelávaní na Slovensku a zároveň odovzdávať know-how v tejto oblasti.


Huawei 1+1: získajte k smartfónu Huawei aj druhý telefón alebo hodinky

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové