Spisovateľ Daniel Hevier: Chcel by som, aby deti pri učení ani nezbadali, že sa učia

Zvedavosť, kritické myslenie, sebaskúmanie, sociálne väzby a túžba niečo po sebe zanechať, to sú podľa autora projektu Radostná škola predpoklady, ktoré by malo rozvíjať každé dieťa.

Stretli sme sa jedno upršané ráno vo vestibule Gymnázia Jura Hronca v Bratislave. Spisovateľ a textár Daniel Hevier, ktorý stojí za vzdelávacím projektom Radostná škola, mal u tamojších prvákov dvojhodinovku slovenského jazyka a slohu. Absolvovali sme s ním vyučovanie a v kabinete sme sa porozprávali o dnešných deťoch, o vzdelávacom systéme aj o tom, ako by mala vyzerať ideálna škola.

Priestor sme venovali aj samotnému projektu Radostná škola, ktorej hlavným partnerom je Férová Nadácia O2 a ktorá sa snaží žiakom aj pedagógom sprostredkovať iný pohľad na vzdelávanie.

Pán Hevier, ako vnímate dnešnú generáciu detí?

Dá sa povedať, že dnešné deti sú úplne iné, ako sme boli my v ich veku. Zároveň však platí, že sú presne také isté. Sú, samozrejme, vonkajšie okolnosti, ktoré sa časom menia – technológie či spôsob života, ale tá podstata mladého človeka, ktorý vstupuje do dospelosti, zostáva rovnaká.

 

Deti sú rovnako vystrašené, sebavedomé, kritické a rebelantské. Majú však veľa informácií a veľa možností, čo im môže spôsobovať zmätok v hlavách, no pomaličky sa hľadajú. A to je podľa mňa úloha učiteľa – nezavadzať im pri tom hľadaní, vycítiť, čo je v nich, a pomôcť im to sformulovať.

Je niečo, čo možno tým deckám závidíte, čo ste vy v detstve alebo v mladosti nemali?

Nenazval by som to závisťou. Majú naozaj rýchlo dostupné informácie, čo však môže byť aj na ich škodu. Keď všetko dostanú jedným klikom, nevyvinie sa v nich potreba zvedavosti či pátrania po niečom. Všetko dostávajú naraz a bezbolestne. Je to teda výhoda aj nevýhoda.

Myslíte si, že majú niečoho nedostatok?

Majú nedostatok nedostatku. (smiech) Majú všetko, aj materiálne, aj v oblasti informácií a nemusia sa až tak veľmi usilovať niečo dosiahnuť. My sme boli možno húževnatejší a išli sme za svojím cieľom, lebo to nebolo až také jednoduché. Ony majú život „poruke“.

Ako teda vnímate vzdelávanie dnes v čase nedostatku nedostatku? Prečo je podľa vás dôležité?

Mne osobne sa dosť ťažko učí v tomto systéme, aj keď Gymnázium Jura Hronca je dosť osvietené. Učia tu skvelí pedagógovia a majú snahu otvárať nové témy, ale stále je to v tom zabehnutom systéme. Už len to, ako decká sedia, nie je podľa mňa dobré.

 

 

Keby som mal možnosť, triedu by som si vytvoril úplne inak. A možno by to nebola ani trieda, ale úplne iné priestory. Možno by som ich rozptýlil po celej škole. Ale musím sa zmestiť do určitých limitov, ktoré sú dané touto školou a naším školstvom vôbec.

Takže podľa vás školstvu chýba akási tvorivosť či kreativita?

Určite. Niekedy je hodina veľa, inokedy málo. Občas by sa deti rady venovali celý deň len jednému predmetu, ale musia striedať napríklad chémiu s písaním či s jazykom. Od toho tvorivého skočia niekam inam. Časové nastavenie či spomínané priestorové rozmiestnenie lavíc a stoličiek by sa tiež dalo urobiť úplne inak.

Keď som na dnešnú hodinu priniesol knihy, vôbec o ne nebol záujem, nikto si ich neprišiel prelistovať. V tom je iný svet dnešných detí. Pre nás bola kniha najväčším zdrojom zvedavosti a dobrodružstva, pre ne je to mobil a iné technológie.

„Pre nás bola kniha najväčším zdrojom zvedavosti a dobrodružstva, pre dnešné deti je to mobil a iné technológie.“

Ak by ste si mohli vytvoriť ideálnu školu, aká by bola?

Začal by som od detí. Pýtal by som sa, čo potrebujú na to, aby boli šťastné, spokojné, aby ich to bavilo a do školy chodili rady. Čo by sa chceli od nás dospelých naučiť. Čo by sme im my dospelí mohli dať. Z toho by zrejme vyplynuli úplne iné predmety.

 

Možno by som zrušil klasické delenia predmetov ako matematika či fyzika a obsahovo ich pozmenil. Deti by viac hovorili, tvorili, prežívali, formulovali a nielen zapisovali a počúvali, čo do nich hustí učiteľ. Učili by sa tým, že budú konať a vytvárať. Nemuseli by memorovať poučky, vzorce a vybrané slová.

Chcel by som, aby deti pri učení ani nezbadali, že sa učia. Vytvoril by som školu, do ktorej by žiak nechodil s pocitom, že sa musí niečo naučiť, že si musí napísať úlohu a bude skúšaný. Naučil by sa toho oveľa viac, efektívnejšie a naozaj do života, do praxe.

Stretávam sa s názorom, že na dnešné deti sa kladú príliš veľké nároky, že z nich robíme malých dospelých. Koľko učenia a krúžkov je už podľa vás dosť?

Dieťa je energetické dynamo. Keď to má preň zmysel, vydrží veľmi veľa a je neúnavné. Keď to robí samo pre seba. Žiadne dieťa nepovie, že sa už nevládze hrať počítačové hry, pozerať videá, alebo že ho už nebaví ísť na rande.

Treba počúvať, čo deti baví. To však neznamená, že sa nebudú učiť. Ako ľudia v sebe máme určitý pud, chceme sa dozvedať nové, ale musí to mať pre nás význam a vychádzať z našej podstaty, nie z nariadenia nejakého ministra alebo učiteľa.

 

A že z nich robíme dospelých? Deti sú pre mňa svojbytné bytosti. Aj prvákom na gymnáziu vykám. Hoci sú to ešte deti, dávam im hodnotu študentov.

Na jednej strane teda na ne kladieme nároky ako na dospelých, ale potom ich vyvážame, ofúkavame im cestičky a správame sa k nim ako k nesvojprávnym bytostiam. Neveríme im, že nezablúdia, že to zvládnu, chceme im všetko uľahčiť, vyriešiť za nich každý problém. Takže to, že ich berieme ako malých dospelých, je pretvárka. Práve naopak, často ich aj v dospelosti berieme ako malé deti.

„Na jednej strane teda na deti kladieme nároky ako na dospelých, ale potom ich vyvážame, ofúkavame im cestičky a správame sa k nim ako k nesvojprávnym bytostiam.“

Treba ich teda nechať ísť, nech robia chyby?

Áno, treba ich nechať padať, popáliť sa, ublížiť si. Samozrejme, v medziach pozornosti. Nedržať ich za ručičku do tridsiatky. Potom rodičia plačú, že majú na krku deti, ktoré nechcú byť dospelé.

Vidíte zmysel v nadrámcovom vzdelávaní?

Podľa mňa by sa to malo spojiť. Dieťa by si malo ísť za svojím a škola by mu v tom mala pomáhať. Nemôžeme byť predsa všetci matematici alebo športovci či jazykovedci. Každé dieťa má nejaký predpoklad a niečo, čo by chcelo robiť. Škola by mu to mala pomôcť nájsť a sformulovať.

 

Ak vidím, že niekto nečíta knihy, nenútim ho do nich, ale nechám ho v tom, v čom sa chce nájsť. Možno bude manuálne zručný, športovec alebo úspešný kuchár. Treba len počúvať, čo dieťa chce a pozorovať, v čom je dobré. Nezavadzať mu a nezabíjať to v ňom.

„Dieťa by si malo ísť za svojím a škola by mu v tom mala pomáhať. Nemôžeme byť predsa všetci matematici alebo športovci či jazykovedci.“

Hovorí sa, že človek sa učí celý život. Čo nové ste sa naposledy naučili vy?

Učím sa každým stretnutím s deťmi či s učiteľkou. Po rokoch som napríklad znovu začal hrať šach, bystrím si iné ako literárne a umelecké schopnosti, trénujem logiku. Začal som čítať knihy o fyzike, matematike a vesmíre. To, čo som celý život ignoroval, teraz dobieham a veľmi ma to inšpiruje.

Ako prišlo k tomu, že spisovateľ sa rozhodol venovať sa mladej generácii prostredníctvom vlastného projektu? Čo si máme predstaviť pod Radostnou školou Daniela Heviera?

Nebolo to zo dňa na deň. Už na základnej škole som učil spolužiakov, pod lavicou sme čítali vtedajšiu literatúru, ktorá ešte nebola v učebniciach. Na vojne som učil čítať a písať mladých Rómov. A hoci som bol na voľnej nohe, celý život som trávil na besedách a v školách.

Postupne som začal učiť mimoriadne nadané deti, autistov, seniorov na univerzite tretieho veku, ktorí sa chcú ďalej vzdelávať. Mal som teda bohatú vzorku žiakov, a preto som musel hľadať rôzne prístupy, ktoré dávam do takej syntézy.

 

Teraz som pridal aj vysokoškolákov z pedagogickej fakulty, takže učím tých, ktorí raz tiež budú učiť. Dokonca učím aj učiteľov z praxe. Radostná škola teda nie je budova ani ucelený systém, ale rozptýlená aktivita, ktorá vyplynula z celoživotného záujmu odovzdať svoje skúsenosti ostatným a zároveň sa tým neustále vzdelávam aj ja sám.

„Radostná škola nie je budova ani ucelený systém, ale rozptýlená aktivita, ktorá vyplynula z celoživotného záujmu odovzdať svoje skúsenosti ostatným a zároveň sa tým neustále vzdelávam aj ja sám.“

V čom je teda vaša škola iná v porovnaní s tou klasickou?

Je iná už len tým, že to nie je každodenná činnosť, nemám v škole úväzok. Samozrejme, deti tak nemôžem spoznať rovnako ako ich učiteľka, ale zároveň je to pre nás s deckami taký sviatok, tešíme sa na seba.

Nie je v tom rutina, neupadám do zabehnutých receptov len preto, že niečo kedysi zafungovalo v jednej triede, tak to budem robiť aj v ostatných. Nemám systematický prístup, aký by som musel mať v klasickej škole, ale zároveň mi to umožňuje mať širšie publikum a prinášať inšpiráciu aj ostatným učiteľom.

Výučbe ktorých predmetov sa v rámci svojho projektu venujete?

Zameriavam sa na literatúru, slovenský jazyk, sloh a tvorivosť. Poznatky z nich sa dajú aplikovať aj pri iných predmetoch, čo práve teraz skúmam. Využívam napríklad matematiku Milana Hejného, ktorá učí hravou názornou metódou.

 

Tiež verím, že technológie nie sú nepriateľom čítania, písania ani rozvoja, ale sú prostriedkom, ktorý nás môže priviesť na vyšší stupeň vedomia. Nemá význam ich deťom zakazovať či na ne nadávať. Skôr by sme mali hľadať spôsoby, ako ich ďalej využiť a používať tak, aby sme nedegenerovali, ale rozvíjali sa.

„Verím, že technológie nie sú nepriateľom čítania, písania ani rozvoja, ale sú prostriedkom, ktorý nás môže priviesť na vyšší stupeň vedomia.“

Prečo je podľa vás dôležité učiť sa a zdokonaľovať sa v písaní a v práci s textom?

Myslím si, že schopnosť vyjadriť sa a povedať o sebe prostredníctvom nejakého gesta či činu, je základná ľudská potreba. A je jedno, či to vyjadríme športovým výkonom, alebo podnikaním. Žijeme totiž vo svete sebareprezentácie.

Niekto je umelec, niekto copywriter, lekár či manažér, no všetci sa potrebujú vyjadrovať či zaujať stanovisko. Stačí sa pozrieť do parlamentu, ako naši politici nevedia formulovať, nemajú ucelený prejav ani základnú rétorickú zručnosť.

To isté je dôležité aj v písomnom prejave. Aj dnes na hodine som sa snažil deckám povedať, že to nie je len o tom, že si píšeme domáce úlohy, ale že nám to rozvíja celé naše vnútorné nastavenie a našu nervovú sústavu. Vedieť sa vyjadriť je univerzálna potreba, nech máme akúkoľvek profesiu.

Myslíte si, že každé dieťa má talent?

Áno, v detskom veku má každý človek predpoklady skoro na všetko. Ale nedá sa robiť všetko. Človek by to fyzicky ani psychicky nezvládol byť aj športovec, aj matematik, aj umelec.

 

Postupne to musíme redukovať, nechať si len zopár činností a prehlbovať ich. Môžem byť síce umelec a zároveň matematik, ale už nemôžem byť aj dobrý lekár a operný spevák. Človek si musí vybrať špecializáciu.

„V detskom veku má každý človek predpoklady skoro na všetko. Ale nedá sa robiť všetko. Človek by to fyzicky ani psychicky nezvládol byť aj športovec, aj matematik, aj umelec.“

Spomenuli ste, že nemôžeme všetci robiť všetko. Aké zručnosti či predpoklady by malo mať dieťa v útlom veku a následne ich rozvíjať, aby bolo dobre pripravené na život?

Nebudem hovoriť, že by malo vedieť čítať, písať a počítať, to je len vonkajší prejav. Základnou schopnosťou je podľa mňa zvedavosť, čo znamená, že som otvorený a chcem skúmať svet, mám schopnosť kritického myslenia. Viem rozlišovať medzi pravdou, polopravdou a lžou, ktorá sa ku mne dostáva v množstve informácií.

Dôležité je sebaskúmanie a skúmanie sveta. Dieťa by sa malo zaujímať o svoje miesto vo svete. Dôležité sú sociálne väzby, ktoré sú, zdá sa, vo veľkej kríze, lebo ľudia nevedia komunikovať. Preto treba pracovať na vzťahoch, či už na tých v rodine, medzi priateľmi alebo s cudzími ľuďmi, inými kultúrami či neskôr v prípade prvých lások.


 

Významná je aj túžba niečo po sebe zanechať. Je jedno, či sme deti, mladí dospelí, rodičia alebo už máme veľké deti. Ak vycítim, prečo som na svete, tak to do niečoho zhmotním a odovzdám ostatným. Či už v podobe majetku, schopnosti, diela, alebo svojou účasťou a pomocou iným. S takouto výbavou nebudeme brať zmeny, otrasy a krízy ako katastrofu, ale ako príležitosť na osobný rast.

Máte za sebou bohatú kariéru a veľa rozmanitých aktivít. Na čo ste vo svojom živote najviac pyšný?

Nenazval by som to pýchou. Za uspokojenie či satisfakciu považujem to, že som udržal svoju rodinu. Že spolu s manželkou žijeme už 35 rokov a máme tri deti, ktoré si nachádzajú svoje miesto v živote. Už sú samostatné, ale stále sa stretávame a spolupracujeme.

 

Teší ma tiež, že som stále pohyblivý, mnohí v mojom veku sú už dedkovia, ktorí sedia doma pri telke a na všetko nadávajú. Mne nerobí problém sadnúť do auta a ísť na týždeň na východ medzi Rómov do osady.

A ešte taká maličkosť, že som Slovákov naučil svoje priezvisko. (smiech) Hevier nie je také bežné, a keď som začínal, bol som Haviar aj Heviar a ľudia vytvárali aj iné skomoleniny. Dnes už mi ho tak často nekomolia. To by som povedal svojmu otcovi, keby ešte žil.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o vzdelávaní v 21. storočí. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá sa v rámci svojich aktivít zameriava aj na podporu vzdelávania a vyhľadáva projekty a organizácie, ktoré ho chápu inak a snažia sa deti dobre pripraviť na rýchlo sa meniace podmienky. Viac informácií o Férovej Nadácii O2 a jej aktivitách nájdete na spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Daniel Hevier

Slovenský spisovateľ Daniel Hevier sa venuje nielen próze a poézii, ale aj dráme, literatúre pre deti a mládež a patrí aj k rešpektovaným domácim textárom. Zaoberá sa aj prekladom z angličtiny, češtiny a ruštiny, pričom aj mnohé z jeho diel boli preložené do iných jazykov. Dlhé roky sa venuje aj vzdelávaniu rôznych vekových skupín. Stojí za projektom Radostná škola, ktorá predstavuje dlhodobú kontaktnú aktivitu zameranú na zmenu školstva u nás. Hlavným partnerom projektu je Férová Nadácia O2.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Tereza Molnár z Férovej Nadácie O2: Vzdelanie má deťom ukazovať nielen stromy, ale aj les

Šéfka Komunikácie O2 prezradila, prečo sa modrý operátor pustil do podpory vzdelávacích projektov a ako k nej pristupujú.

Keď som svojho syna odprevádzala počas jeho prvých dní do školy, charakteristická vôňa školských šatní a pripravovaného obeda z jedálne, mi pripomenuli zabudnutý pocit akéhosi strachu.

Strachu, či som pri písaní úloh neprešvihla okraj, či poučka povedaná vlastnými slovami dáva zmysel, či má pero správnu modrú farbu. V súčasnosti vyznieva absurdne. Ale naozaj?

Školstvo, či chcelo, alebo nie, tu dlhé roky vychovávalo generácie ľudí, u ktorých bolo sebavedomie na škodu, iný názor býval nepochopený alebo potrestaný a najlepšie bolo, keď všetci písali rovnakým modrým perom.

A či si to priznáme, alebo nie, tento prístup nás ovplyvňoval celý život a úplne sa nevytratil ani po štúdiu či pobyte v zahraničí. Nechcime, aby naše deti zažívali to isté. Už na to nie je dôvod. Nie je tu povinná ideológia, uniformita a potreba potláčať jednotlivca.

„Už nie je povinná ideológia, uniformita a potreba potláčať jednotlivca. Nechcime, aby to zažívali naše deti.“

Pri pohľade na dnešnú triedu, kde je namiesto tabule whiteboard a lavice nie sú v prísnych radoch, kde linoleum nahradil koberec a katedra si konečne nenárokuje ústredné postavenie v triede, mi je lepšie, ale pri definíciách o skupenstvách vody v učebnici prírodovedy môjho tretiaka mi je jasné, že pred sebou máme stále dlhú cestu.

A práve preto, že pocit, ktorý v nás vyvoláva vôňa školskej jedálne, nevymizne ani po rokoch a môže ovplyvniť celý náš život, je veľmi dôležité, aby mali naše deti iný základ. Nemusia o polnoci vedieť, že bitka pri Moháči bola v roku 1526, a pritom nevedieť, prečo je dôležitá. Možno postačí vedieť, že bola niekedy v 16. storočí, ale radšej poznať jej vplyv na našu históriu.

Nemyslím si, že potrebujeme úplne alternatívne prístupy založené na bezbrehom liberalizme a potlačení autority učiteľa. Nechceme, aby sa deti namiesto učenia násobilky len hrali alebo stavali hmyzie hotely. Ide len o to, aby sa násobilku učili iným, hravým spôsobom chápajúc, ako dospeli k výsledku.

Stačí, aby sme v deťoch nepotláčali zdravý rozum, aby im kritické myslenie nebolo na škodu. Aby mali radosť z toho, že sa učia a najmä aby pochopili, načo sa to všetko učia. Potrebujeme im dať možnosť stretnúť sa s realitou, obchytať si ju, aj keby nás to stálo o poučku menej, ktorú do detí „vtlčieme“. Tú aj tak zabudnú, ale na zážitok nie.

„Nechceme, aby sa deti namiesto učenia násobilky len hrali alebo stavali hmyzie hotely. Ide len o to, aby sa násobilku učili iným, hravým spôsobom.“

Preto sa vo Férovej Nadácii O2 zameriavame na podporu vzdelávania, hľadáme iné cesty a projekty, ktoré sa snažia vzdelávanie chápať INAK. Preto nás nadchol Daniel Hevier, ktorý cestuje po Slovensku a ukazuje žiakom v školách, že hodina slovenčiny môže vyzerať aj inak ako bifľovanie vybraných slov a predsa sa ich deti počas nej naučia.

Preto fandíme projektu iKids, ktorý namiesto učenia sa definície HDP umožňuje deckám zažiť, čo všetko je za podnikaním. A preto podporujeme Sokratov inštitút, ktorý učí neustále sa pýtať a hľadať odpovede a riešenia.

Každý však môže pomôcť svojej škole, učiteľom a deťom. Nie finančne, ale svojím časom a záujmom. Napríklad ponúknuť čosi zo svojich profesijných znalostí a porozprávať žiakom o svojej práci, aby mali kontakt s realitou. Hodina bude hneď iná a deti si vďaka tomu viac zapamätajú. Môžete ísť pomôcť učiteľovi či učiteľke ovládať interaktívnu tabuľu alebo im poradiť, ako písať žiadosti na projekty a ako ich rozumne využiť.

A ešte čosi – dôverovať im. Pretože aj strach z neustálej kritiky rodičov ich môže zväzovať robiť veci inak.

Cítime potrebu posilňovať to zdravé, čo v školstve a v deťoch je, aby pri spomienkach na školu nemali žalúdočné vredy, ale, naopak, aby s radosťou spomínali, čo sa v nej naučili. A to inak ako zážitkom nepôjde.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o vzdelávaní v 21. storočí. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá sa v rámci svojich aktivít zameriava aj na podporu vzdelávania a vyhľadáva projekty a organizácie, ktoré ho chápu inak a snažia sa deti dobre pripraviť na rýchlo sa meniace podmienky. Viac informácií o Férovej Nadácii O2 a jej aktivitách nájdete na spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Tereza Molnár

Je šéfkou Komunikácie O2 a zároveň zodpovedá za Férovú Nadáciu O2, ktorá sa zameriava na podporu vzdelávania, podnikania a inovácií, ale aj kritického myslenia a ľudských hodnôt. Má dve deti, ktorým najradšej sprostredkováva krásu prírody, hôr a vody.


Za účasť v Novembri 89 ju chceli vyhodiť zo školy. Ako revolučné dni prežívala tvár študentského hnutia?

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové