Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Barbora Piešová: Vyskúšať mnoho povolaní naučí porozumieť ľuďom rôznych názorov

Speváčka Barbora Piešová prezradila, čo formovalo jej prístup k hudbe a prečo nedá dopustiť na skúsenosť v chemických závodoch či na verejných toaletách.

Sú hviezdy, ktoré zažiaria intenzívne na chvíľu, a potom sú také, ktoré svietia mnoho rokov. Barbora Piešová začala spievať už v detstve, svoj talent rozvíjala na umeleckých školách či v speváckej súťaži a dnes pokračuje v autorskej tvorbe. Na lavičke v priemyselnom parku Vlčie hrdlo sme sa s Barborou rozprávali o jej ceste zo strojárskeho do hudobného priemyslu.

V rozhovore sa dočítate aj o tom: 

  • kto mladej speváčke otvoril „uši aj dušu“,
  • čo dáva a berie účasť v súťaži Superstar,
  • prečo nechce v klipoch zaujať luxusom ani drahými autami, 
  • kedy naposledy precítila, že život stojí za to, 
  • prečo si klipy režíruje sama a čo formovalo jej hudobný výraz.

Herec Martin Klinčúch: Rodina ma drží pri zemi, jednou nohou som stále doma na dedine

Pochádzaš z dediny neďaleko Prievidze, na strednú školu si chodila do Novák. Ovplyvnilo ťa nejakým spôsobom priemyselné prostredie?

Moje prvé zamestnania určite reflektovali prostredie, v ktorom som vyrastala. Stážovala som v chemických závodoch, pracovala som ako zváračka okien aj ako predavačka lístkov na toalety. Neviem, či to súvisí s priemyslom, ale rozhodne ma to ovplyvnilo v tom, že rozumiem širšej skupine ľudí z rôznych vrstiev – ich problémom aj radostiam. Naučilo ma to zodpovednej práci a tomu, že ku každej práci treba pristupovať s rešpektom. 

Pracovala si už počas strednej? 

Vždy som bola viac na prácu než na štúdium, takže pracujem dobrovoľne už od 13 rokov.

V roku 2020 si vyhrala Superstar. V čom ťa spevácka súťaž obohatila?

Veľmi výrazne a pomerne rýchlo mi zmenila myslenie. Zistila som, že hranice neexistujú, a keď niečo chceš, tak sa to dá. Pred súťažou som mávala oveľa väčší strach riskovať. Dnes riskujem každým ďalším koncertom, pretože nikdy neviem, či zarobím a ostanem v pluse alebo som práve stratila päťtisíc eur. 

Som odvážnejšia aj pri tvorbe; keď chcem urobiť nejakú pesničku a klip, tak ich urobím a dám do toho všetko. Zároveň mi súťaž priniesla veľa príležitostí pracovať s ľuďmi ako Marián Čekovský alebo Leoš Mareš. Zažiť ich aj mimo obrazovky bolo veľmi obohacujúce. 

A čo ti, naopak, zobrala? 

Ľudia sa na mňa začali pozerať inak a pre mnohých už mám nálepku „Superstar“. Súťaž mi vzala aj veľa času stráveného s priateľmi. Často ma to stojí aj moje súkromie, ale inak je to v pohode. Nesťažujem sa. 

Myslím si, že človek, ktorý vyrastá v skromnejších pomeroch na dedine, si skôr či neskôr uvedomí, že to, čo skutočne potrebuje, je priateľstvo a rodina.

Dnes už razíš vlastnú hudobnú cestu. Máš vyhranený hudobný štýl alebo ho ešte hľadáš? 

Nie som zatiaľ taký profesionál, aby som vedela povedať, ktorý štýl má ako znieť. Snažím sa robiť hudbu pocitovo. Keď si niečo vypočujem, musí to ísť „do uší“ hneď. Staviam na prvý pocit. 

Vyberáš si smer svojej hudobnej kariéry sama alebo si dáš poradiť? 

Povedzme, že 90 % sa rozhodujem sama a 10 % si dám poradiť. Oceňujem, keď mi ľudia povedia svoj názor, aj keď to niekedy zabolí. Pracujem pod vydavateľstvom, ktoré mi vie veľmi úprimne povedať, čo si myslia, a som rada, že to robia. Získavam tak novú perspektívu.

Znamená to, že si sama skladáš texty, navrhneš k tomu klip aj si ho zrežíruješ?

Presne tak. Dám si poradiť od ľudí, s ktorými mám podobný vkus. 

Mnohí interpreti chcú zaujať drahými autami a sexy dievčatami, zatiaľ čo v tvojich klipoch sú prítomné témy priateľstva, úprimnosti a pomoci. Prečo?

Myslím si, že je to výchovou a tým, kde a ako som vyrastala. Rodičia nás so sestrami viedli k uvoľnenému životnému štýlu, no zároveň k zodpovednosti. Nikdy sme si nepotrebovali dokazovať, že máme peniaze alebo že ich, naopak, nemáme.

Je veľmi dôležité, aby speváčka nebola vždy sólistkou, ale aby vedela byť aj druhá. Naučilo ma to vedieť sa zaradiť do komunity a byť tímovým hráčom.

Myslím si, že človek, ktorý vyrastá v skromnejších pomeroch na dedine, si skôr či neskôr uvedomí, že to, čo skutočne potrebuje, je priateľstvo a rodina. Svojou hudbou chcem ľudí inšpirovať práve k týmto hodnotám. 

Vystúpila si aj ako hudobný hosť na akcii Pride Freedom Night pod záštitou Prague Pride. Máš blízko k podpore tejto témy alebo to bola náhoda? 

Mám okolo seba veľa ľudí vrátane kolegov z brandže, ktorí patria do LGBTQ+ komunity. Na Prague Freedom Night som sa dostala vďaka organizátorom, s ktorými som sa poznala už predtým, a rada som podporila myšlienku rôznorodosti a búrania predsudkov aj týmto spôsobom.

Psychologička: Je dôležité, či sme v celom dni venovali niečo aj sebe

Nemali by sme nikoho odsudzovať len preto, že sa rozhodne ľúbiť človeka rovnakého rodu. Koniec koncov, môže to byť aj vaše dieťa. 

5x rýchlo a úprimne s Barborou Piešovou

Aká je tvoja najväčšia dilema posledného mesiaca a ako ju zvládaš?

Najväčšia dilema je pandémia a už aj vojna na Ukrajine. A vyrovnávam sa s tým tak, že chodím do práce a rozprávam sa s ľuďmi na iné témy. 

Čo podľa teba ľudia vo veľkom ignorujú a mali by tomu venovať viac pozornosti?

Životné prostredie.  

Kedy máš pocit, že sa učíš najviac?

Na vlastných chybách a keď sa s niekým hádam.

Kedy si naposledy precítila, že život fakt stojí za to?

Keď som sa dostala na Téryho chatu v nových topánkach. Vtedy som si povedala, že keď som zvládla toto, tak už zvládnem úplne všetko. 

Na čo si v poslednom mesiaci minula najviac peňazí? 

Na jedlo. 

Často hovoríš, že držíš s ľuďmi, ktorí sa na nič nehrajú. Stalo sa ti, že si sa ocitla v situácii, keď si nebola sama sebou? 

Určite. Napríklad keď som vystupovala v televíznej šou a obliekla som si šaty a mejkap, ktorý nebol úplne podľa môjho vkusu. Šla som do toho aj preto, lebo tam boli ľudia, ktorí si tiež len robili svoju prácu najlepšie, ako vedeli. A keď si niekto robí svoju prácu, nechceš mu ju komplikovať.

Do maskérne vždy prídem s tým, že som šťastná, že všetkých vidím, a to, že spievam v nepohodlnom kostýme a čudnom mejkape, už nejako prežijem. Koniec koncov, som tolerantný a prispôsobivý človek, ktorý je vďačný za každú príležitosť. 

Navonok pôsobíš „drsňácky“, no z tvojich pesničiek aj zo Superstar ťa ľudia vnímajú ako citlivú osôbku. Ako to teda máš? 

Možno vyzerám navonok drsne – aj sa o to snažím (smiech), no občas ma okolnosti zlomia. Väčšinou svoje emócie držím dlho na uzde a potom príde moment, keď už to neviem vydržať a rozplačem sa. Vždy však držím do poslednej možnej chvíle. 

V jednom rozhovore si spomínala, že ti na základnej umeleckej škole (ZUŠ) otvorili uši aj dušu“. Čo to znamená? 

Keď som ako malá a nevyhraná začala chodiť na ZUŠ do Bojníc, chcela som namiesto toho chodiť von a jazdiť na bicykli. Môj postoj sa zmenil na strednej škole a na ZUŠ v Novákoch. Mala som veľmi príjemnú pani učiteľku, s ktorou sme mali kamarátsky vzťah.

V umeleckej škole nám dokonca dali priestor hrať na klavíri aj mimo bežného vyučovania. Bolo to prvýkrát, keď som videla, že učitelia dali svojim študentom priestor na rozvoj, a teda aj dôveru, že nepoškodíme školský majetok. Nemali sme peniaze na prenájom, aj preto to bola pre mňa veľká pomoc. 

Nemali by sme nikoho odsudzovať len preto, že sa rozhodne ľúbiť človeka rovnakého rodu. Koniec koncov, môže to byť aj vaše dieťa.

Zároveň sme v škole mali aj bigband, kde nás v kolektíve speváčok učili kamarátstvu a tímovej spolupráci. Raz bola jedna sólistka a ostatné jej robili vokály – čo je podľa mňa oveľa ťažšie ako spievať sólo. Je veľmi dôležité, aby speváčka vedela byť aj druhá. Samozrejme, že som na začiatku cítila poranené ego, ale naučilo ma to vedieť sa zaradiť do komunity a byť tímovým hráčom. 

Dá sa naučiť spievať? 

Spievať sa dá naučiť technicky, ale musí tam byť moment, keď ti príroda dá farbu hlasu. Poznala som mnoho ľudí, ktorí sa to naučili. Nebol to síce až taký emotívny zážitok, no zároveň ich spev nebol ani falošný. 

A dá sa zabudnúť vedieť spievať? 

Keď prestaneš trénovať hlasivky – najdôležitejší sval, ktorý ti spievanie umožňuje, tak áno. 

Kto ťa zo slovenskej hudobnej scény baví a s kým by si chcela spolupracovať? 

Na Slovensku som veľmi chcela spolupracovať s No Name, čo sa mi už aj podarilo. Zo zahraničia asi s Imagine Dragons. Dlhé roky som počúvala rockovejších The Paranoid. Mám rada aj tvorbu Nely Pociskovej, staršie albumy Alana Murina.

Ako speváčky sa ma ľudia celkom často pýtajú, čo počúvam a kým sa pri tvorbe inšpirujem, tak som aj pre vašich čitateľov pripravila playlist so svojimi obľúbenými pesničkami.

10 obľúbených pesničiek Barbory Piešovej


Barbora Piešová

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí

Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.

Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.

Zuzana Smatanová: Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu

V rozhovore s Jurešom Líškom sa dočítate:

  • prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
  • čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
  • aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
  • ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
  • prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
  • čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.

Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?

Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť. 

Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?

Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.

Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim. 

Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov. 

Musel si byť riadne „cool kid“.

Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.

Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec. 

S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.

Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?

Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.

Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.

Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.

Odklonil si sa v tom čase od folklóru?

Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer. 

Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.

Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?

To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.

Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici. 

Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.

Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?

Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.

Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky. 

Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo. 

Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?

Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu. 

Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac. 

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.

Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?

Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia. 

Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.

Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?

Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap. 

Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať. 

Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.

Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom. 

Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.

Čo sú pre teba dôležité hodnoty?

Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.

Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?

Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.

Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?

Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.

Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.

Rád píšeš texty?

Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.

Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu. 

A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.

Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?

Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Kto sú tí tvoji hrdinovia?

Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.

Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?

Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.

Vieš si byť sám sebe kritikom?

Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.

Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?

Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére. 

Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.

Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.

Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?

Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)

Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.

Juraj Jureš Líška

Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.

 

Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.