Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Herec Martin Klinčúch: Rodina ma drží pri zemi, jednou nohou som stále doma na dedine

Martin Klinčúch porozprával, čo ho zatiaľ naučila rozbehnutá kariéra a prečo kedysi nechcel byť hercom.

Má len 19 rokov, no stihol stáť na nitrianskych divadelných doskách, zabaviť publikum v úspešnej televíznej šou, vydať singel či zahrať si v populárnom televíznom seriáli. Zisťovali sme, aký je Martin Klinčúch aj mimo obrazovky, ako ho formoval život na dedine a čím ho dnes obohacuje život herca, ale aj to, prečo si myslí, že ľudia by sa mali viac venovať svojmu vnútru.

V rozhovore sa dozviete: 

  • prečo robí chyby rád a často,
  • čo ho zatiaľ naučilo herectvo,
  • čím chcel byť, keď bol mladší,
  • aký má vzťah k sociálnym sieťam.

Obľúbili ste si seriály zo slovenskej produkcie? Na VOYO nájdete seriál Profesor, ale aj mnoho ďalších. Vyskúšajte si VOYO v cene paušálu

Si seriálový, filmový aj divadelný herec. Aký je v tom pre teba rozdiel?  

Podstata je rovnaká. Herec, ktorý miluje svoje povolanie, si váži všetky tri typy hrania, na akékoľvek hranie totiž človek potrebuje odhodlanie a databázu pocitov. Divadlo je navyše aj o láske k divadlu, nielen k herectvu.

Vyhovuje ti takáto rozmanitosť alebo zatiaľ len objavuješ, čo ti najviac sedí?

V hereckej brandži nie som veľmi dlho, všetko je preto pre mňa nová skúsenosť. Pán profesor je môj prvý väčší a zároveň prvý televízny projekt, kde sa cítim naozaj veľmi dobre. V kolektíve sme si všetci sadli a aj samotné natáčanie býva veľmi uvoľnené. Je to seriál o študentoch, ktorí si zo všetkého robia srandu a popritom majú svoje vlastné problémy. Nejde o žiadne komplikované charaktery.

Je to seriál z tebe blízkeho prostredia. Dá sa porovnať so štúdiom na konzervatóriu?  

Tak v podstate na natáčaní sa učíme len akože. Navyše je to prostredie gymnázia, kde je vyučovací proces úplne iný. Na konzervatóriu sme v škole niekedy od rána do večera a môže to byť skutočne vyčerpávajúce. 

V čom ťa zatiaľ obohatilo tvoje herecké pôsobenie? 

Každá herecká postava alebo charakter si vyžaduje vytrvalosť a sústredenosť, takže pri každej novej role sa herec určite zdokonaľuje práve v týchto vlastnostiach. Život herca je ako jazda na horskej dráhe. Niekedy je to neuveriteľný adrenalín a niekedy zas hlbočina.

Keď som bol malý, chcel som byť elektrotechnikom. Moja mama však vo mne videla potenciál a chcela, aby som šiel na konzervatórium.

Ako herec sa musíš vedieť do postavy ponoriť a trochu sa v nej aj utopiť, pretože len v hlbočine môžeš prísť na to, čo tvoja postava naozaj potrebuje a kým v skutočnosti je. Vyžaduje si to veľa rozmýšľania. Myslím, že bez herectva by som nikdy nebol taký sústredený a nenašiel by som sa ako Martin Klinčúch. A to nemyslím ako osobnosť šoubiznisu, ale ako človek. 

Ty si však nechcel byť hercom. 

Keď som bol malý, chcel som byť elektrotechnikom. Moja mama však vo mne videla potenciál a chcela, aby som šiel na konzervatórium. Mne sa tam najskôr veľmi nechcelo, lebo som vedel, že budem musieť vedieť veľmi veľa vecí a je to drina. Raz som chcel ísť v lete do tábora, kam ma rodičia nepustili bez toho, aby som predtým išiel na prijímačky na konzervatórium. Takže vďaka táboru a mame je zo mňa dnes herec.

Ako to vnímaš s odstupom času? 

Herectvo ma veľmi baví. Mňa to bavilo aj predtým, len som bol lenivý. Herec nemôže byť lenivý, lebo musí každý deň prekonávať zábrany. Tvoj výstup spočíva v energii, ktorú do toho vložíš, ale tak je to asi so všetkým.

Čitajte aj: Seriál Oteckovia si ľudia obľúbili, žijú s postavami už štyri roky, hovorí Braňo Deák

Asi musíš vedieť potlačiť svoju osobnosť, ak sa chceš vcítiť do roly niekoho iného. 

Áno, každá rola si neustále vyžaduje diskomfort a niečo, v čom ti nie je vlastne úplne dobre. V tom je to ťažké, a preto to niekto ani nevydrží dlho. Herectvo môže začať pekne liezť na mozog.

Aktívny si aj na sociálnych sieťach. Aký máš k nim vzťah?

Ako asi každý mladý človek, aj ja trávim veľa času na sociálnych sieťach. Je to niečo, kde sa odreagujem, odtrhne ma to na chvíľu od reality, kde si môžem písať s niekým, kto je ďaleko, kde môžem lajkovať fotky a pozrieť sa, čo ten človek robí. Samotnú technológiu by som asi nemenil, no zmenil by som náš prístup k nej a to, čo na sieťach zdieľame. Ľudia sú niekedy veľmi ľahostajní k informáciám, ktoré iní dokážu zneužiť. 

Kontroluješ si svoj imidž v online priestore alebo pridávaš príspevky skôr spontánne?

Som človek, ktorý rád cvičí a má rád herectvo. Nie som influencer, môj účet je lifestylový. Nepotrpím si na dokonalé fotky a pridávam to, čo sa mi chce a kedy sa mi chce.

Vnímaš rozdiel medzi tým, kým si v súkromí a ako si vykreslený v médiách? 

Myslím, že zatiaľ veľký rozdiel medzi tým, ako ma médiá vykresľujú a kto v skutočnosti naozaj som, nie je. Raz o mne akurát napísali, že som milionár, čo, žiaľ, pravda nie je.

Tvoj vzťah k spevu prišiel spontánne alebo si ho pestoval už dlhšie? 

Spievam oveľa dlhšie, ako hrám, dá sa povedať, že odmalička. V detstve brával môj otec na opekačky gitaru, potom som štyri roky chodil na spev na základnej umeleckej škole a ďalej som ho študoval aj na konzervatóriu, kde je spev jedným z hlavných predmetov. Spievať sa teda učím dokopy deväť rokov.

Myslím, že zatiaľ veľký rozdiel medzi tým, ako ma médiá vykresľujú a kto v skutočnosti naozaj som, nie je. Raz o mne akurát napísali, že som milionár, čo, žiaľ, pravda nie je.

Rosetta Stone je zatiaľ tvoj prvý singel aj videoklip väčšej produkcie. Jak.sha, Toello, Jan Strach – to sú veľké mená na hudobnej scéne. Čím si týchto ľudí tak rýchlo očaril? 

Keď som točil šou Tvoja tvár znie povedome, Markíza si všimla, že mi to trochu spieva, spýtali sa ma, či by som nechcel spraviť nejakú vlastnú pieseň. Oslovili sme Yak.shu, majiteľa hudobného labelu F*CK THEM, ktorý spolupracuje s Markízou a pozná dobrých producentov. Do spolupráce som prizval aj Matúša Kollárovského alias Yael-a, s ktorým sme si naživo vypočuli podmaz od beat-makera Toella. Hneď prvý sa nám ohromne páčil, začali sme písať text, Matúš vymyslel refrén a o dve hodiny sme to mali hotové.

To asi nie je úplne štandardný postup. Vedel by si aj iným mladým tvorcom odporučiť, ako začať? 

Byť trpezlivý a robiť všetko od srdca. Ak niekto robí či už hudbu, alebo hocičo iné pre peniaze, tak to asi nemá šťastnú budúcnosť. 

Zúčastnil si sa aj na konkurze do filmu Nech je svetlo. Ide o slovenský film o mladých brancoch, o korupcii na polícii aj v cirkvi, o bezmocnosti, ale aj o sile rodiny a láske. Aká bola tvoja motivácia zahrať si jednu z hlavných postáv? 

Chcel som si vyskúšať konkurz. Nevedel som presne, o čom bude film, lebo kým som si neprečítal scenár, informácií nebolo zverejnených až tak veľa. Prešiel som skoro všetkými kastingovými kolami a v tom poslednom, kde sme boli už iba dvaja chlapci, som rolu nedostal. Nakoniec som však rád, že sa tak stalo, pretože by som to v tom čase asi ani nedokázal zahrať. V prvom ročníku na konzervatóriu som bol ešte len také herecké bábätko.

Máš nejakú filozofiu alebo čokoľvek, čo ťa formovalo počas dospievania? 

Mám len 19 rokov, takže zatiaľ nemám vyhranenú filozofiu, ktorá by ma všade sprevádzala. Ale mám niečo, čoho sa držím: keďže som vyrastal na dedine, snažím sa byť jednou nohou stále tam. Aj keď som teraz v hlavnom meste, stále premýšľam nad tým, ako by to, čo urobím alebo poviem, zobrali moji rodičia. Ako by som sa správal, keby som bol doma? Stále sa snažím byť bežný chlapec z dediny, ktorý má veľké sny, na ktorých musí pracovať.

Aj keď som v hlavnom meste, stále premýšľam nad tým,  ako by to, čo urobím alebo poviem, zobrali moji rodičia. Ako by som sa správal, keby som bol doma?

Formovala ťa skôr rodina, vidiek a príroda než kultúra a umenie? 

Áno, moja rodina ma určite drží pri zemi. Tým, že mám veľkú a silnú rodinu, je to pre mňa alfa a omega všetkého. 

Kde ťa uvidíme hrať v najbližšom čase? 

Pána profesora aj Tvoja tvár znie povedome si ľudia stále môžu pozrieť na Voyo. V priamom prenose budú čoskoro Oteckovia, kde si takisto zahrám, a okrem toho aj epizódnu postavu v jednom dramatickom seriáli, ktorého názov zatiaľ nemôžem povedať, na Markíze. Ak to situácia dovolí, všetkých pozývam do Nitry na aktuálne divadelné predstavenie Jozef a jeho zázračný plášť.

5x rýchlo a úprimne s Martinom Klinčúchom

Aká je tvoja najväčšia dilema posledného mesiaca? 

Škola. Tým, že som v nej v poslednom čase nebol, musím veľa učiva dobiehať a makať. 

Na čo si minul v posledných dvoch rokoch najviac peňazí?

Nájomné. Veľmi bolestivá záležitosť. 

Čo podľa teba ľudia vo veľkom ignorujú a mali by tomu venovať viac pozornosti? 

Mentálne zdravie mladých ľudí. Veľa ľudí sa počas pandémie začalo opúšťať, príliš analyzovať a rozmýšľať nezdravo. Bolo by super, ak by na školách umožnili psychologické poradenstvo. Ďalšia vec, ktorá ma osobne trápi, je nízka miera zaočkovanosti. 

Kedy máš pocit, že sa učíš najviac? 

Najviac sa učím na chybách, ktoré spravím. Idem niekam, kam by som nemal, poviem niečo, čo nemám, urobím niečo, čo som urobiť nemal. Tým, že som herec a venujem sa svojmu vnútru, veľa sa na tom učím. Ako hovorí moja profesorka: „Fixuj, fixuj, fixuj pocit.“ Z každej skúsenosti si môžeš niečo zobrať. Všetko má v sebe nejaký pocit, každá vec má nejaký charakter. 

 Kedy si naposledy precítil, že život fakt stojí za to? 

Keď som po dlhom čase prišiel domov a s rodinou sme šli na prechádzku a piknik do lesa. Vtedy som si uvedomil, že rodina je tu naozaj stále. Je to to, čo nám zostane, keď sa všetko pokašle, keď práce niet a kamaráti sa otočia na druhú stranu. Drží ma to pri živote a vtedy cítim, že som so životom spokojný. 

Martin Klinčúch

Pochádza z Trenčianskych Stankoviec, dedinky pri Trenčíne. Herectvo študuje na konzervatóriu v Bratislave. Zahral si v televíznej šou Tvoja tvár znie povedome, v seriáli Pán profesor a v divadelnej inscenácii Jozef a jeho zázračný plášť. Aktuálne spolu s kolegami zo seriálu Pán profesor moderuje vlog k úspešnej hudobnej šou Superstar. Okrem herectva a spevu sa aktívne venuje športu. Má 19 rokov, žije v Bratislave. 

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Často mlčíme, aj keď nám niečo prekáža. Lektorka sebaobrany radí, ako v sebe nájsť odvahu povedať nie a vedieť sa na ňu spoľahnúť v náročných situáciách

Ľudia, ktorí obťažujú, počítajú s tým, že budeme ticho. Pritom niekedy stačí nahlas pomenovať, čo sa deje, a vyjadriť tak svoje hranice.

Násilie nie je len fyzický či sexuálny útok. Aj zdanlivo nevinné pokrikovanie na ulici, tlačenie sa v MHD či nevyžiadané dotyky od kolegov môžu prekračovať naše hranice. Lektorka sebaobrany Bianka Urbanovská učí, ako sa v takýchto momentoch ozvať a ako sa na ne pripraviť. „Väčšina situácií však k fyzickému útoku nikdy nedospeje,“ hovorí v rozhovore pre magazín Sóda. Dôležité je preto využiť svoj hlas, vedieť včas povedať nie a zabrániť tomu, aby sa situácia vyhrotila. 

Čo privádza chlapcov do tzv. manosféry? Psychologička Kristína Blažeková vysvetľuje, prečo ich priťahuje, a približuje, ako sa s deťmi rešpektujúco rozprávať o toxickom obsahu na internete.

V rozhovore s lektorkou sebaobrany Biankou Urbanovskou sa dozviete:

  • prečo vo vypätých situáciách potláčame intuíciu,
  • ako reagovať, keď sa na nás niekto lepí v MHD alebo nás obťažuje na pracovisku,
  • akých päť zásad sebaobrany nám môže pomôcť,
  • kedy je namieste zvýšiť hlas a ako požiadať o pomoc,
  • ktoré miesta na tele zasiahnuť, aby sme útočníka zneškodnili,
  • ako deti naučiť kričať a upozorniť okolie, keď sa ich niekto pokúša uniesť.

Keď sa povie sebaobrana, väčšina z nás si predstaví útočníka v tmavej uličke a učenie sa fyzických chmatov. Vy však tento stereotyp búrate a pracujete aj s nastavovaním hraníc a zmierňovaním konfliktov. Ako spoznať, že sa situácia začína zhoršovať, skôr než je to zjavné?

Na úvod je dôležité povedať, že násilie a obťažovanie najčastejšie prichádzajú od ľudí, ktorých poznáme. Pred fyzickým, ale aj slovným útokom sa takmer vždy odohráva sled udalostí, ktoré vieme spozorovať. Útočníci si najprv testujú hranice: zisťujú, koľko im kto dovolí.

Čo už naznačuje, že hranica bola prekročená?

Varovným signálom je, keď niekomu poviem: „Nechcem sa rozprávať, nechcem s vami ísť,“ a on napriek tomu pokračuje. Vtedy už prekračuje moju hranicu a nerešpektuje ma. Divné je aj to, keď sa ma niekto pýta na cestu a nestačí mu, že mu ju ukážem, ale chce, aby som išla s ním.

Veľa prezradí aj reakcia na moje prvé „nie“. Zosmiešni ma daná osoba, neberie ma vážne alebo začne na mňa tlačiť?

A potom je tu intuícia a telo, ktoré dokážu veľa vecí odčítať skôr ako naša hlava.

Ako sa intuícia prejavuje v situáciách, keď nám niečo hrozí?

Dá sa to vysvetliť na jednoduchom príklade: idem po ulici a niekto mi je nepríjemný, mám z neho zlý pocit, ktorý však neviem vysvetliť.

Alebo žijem s partnerom, ktorý ma ponižuje. Hlavou si to ešte nepriznávam, no telo už reaguje: mám úzkosti, zle spím a búši mi srdce.

Často si však povieme, že len preháňame. Prečo?

Snažíme sa tak situáciu racionalizovať. To znamená, že hoci nám je niečo nepríjemné, zdá sa nám, že preháňame, a postupne posúvame hranice. Alebo si to začneme vyhovárať: „On to tak nemyslel, nebolo to až také zlé.“

Priznať si, že nám niečo hrozí, je nepríjemné a vyvoláva to strach. Niekedy preto mlčíme, aj keď nám niečo prekáža.

Napríklad, kolega mi pri každom rozhovore kladie ruku na rameno a ja sa usmievam, hoci mi to nie je príjemné.

Čo s takouto situáciou?

Treba ju pomenovať. Kolega to možno vôbec nemyslí zle a ani netuší, že mi to prekáža. Práve na to slúžia hranice. Sú to informácie o tom, čo som ochotná tolerovať a čo už nie.

Ak poviem: „Prosím ťa, nechytaj ma za rameno, je mi to nepríjemné,“ dávam mu šancu rešpektovať moje požiadavky. Podľa toho, ako zareaguje, viem, na čom som. Ospravedlní sa alebo ma zosmiešni a pokračuje?

Na kurzoch sa snažíme, aby si ženy z takýchto situácií neodnášali pocit bezmocnosti. Trénujeme, ako povedať niekomu do očí „nie“ a zistiť, že sa nič nestane.

Sebaobrana sa teda začína prevenciou?

Áno, je dôležité vnímať, čo sa v konkrétnej situácii deje, a poznať samu seba – čo vo mne spúšťa hnev či strach, čo so mnou robí určité správanie a kde mám hranice.

Viem, kde sú moje hranice? Čo mi je nepríjemné? Čo ma irituje a čo je pre mňa nebezpečné? Osobné hranice nie sú rovnaké pre každého ani v každej situácii.

Nepresúva sa tým celá zodpovednosť na ženu?

Často sa na kurzoch stretávame s otázkou, či tým, že učíme ženy sebaobrane, neprenášame zodpovednosť na ne.

Akoby bolo na žene, aby sa ubránila, a ak to nedokáže, je to jej chyba. Lenže za útok je vždy zodpovedný ten, kto sa rozhodol útočiť.

Prevencia nám len poskytuje viac spôsobov, ako sa v takej situácii správať. Je dobré vedieť, aké mám možnosti a čo vlastne potrebujem v konkrétnych situáciách.

Na tom stojí aj prístup Empowerment Self-Defense, ktorému sa venujem.

O čo v ňom ide?

Tento typ sebaobrany vytvorili ženy s desiatkami rokov praxe v bojových umeniach, sociálnej práci, sociológii a v práci s obeťami násilia a s deťmi. Uvedomili si, že sebaobrana, najmä pre ženy, nemôže stáť len na tom, či sa vieme pobiť.

Empowerment znamená, že urobím rozhodnutie, vyberám si, ako sa budem brániť a čo mám na to k dispozícii.

Celý život nás učili, že keď nám niečo hrozí, máme to buď ignorovať alebo udrieť. No čo ak ignorovanie nezaberie? A čo ak si na úder netrúfnem, pretože útočník je dvakrát väčší ako ja a mám strach, že neviem pokračova

Preto pracujeme s piatimi zásadami, z ktorých si vyberáme podľa situácie: Mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj.

Poďme teda od začiatku – mysli. Čo si môžem všímať, ak sa necítim komfortne alebo mám strach?

Už sme hovorili o intuícii a hraniciach. Dôležité je však aj všímať si, čo sa okolo nás deje. Keď sme pozorné a vnímame svoje okolie, môžeme si skôr všimnúť, že niečo nie je v poriadku, a včas zareagovať. Aj takto môžeme niektorým nebezpečným situáciám predísť.

Pozrite sa, čo vidíte, a v duchu si zrekapitulujte: sú v blízkosti ľudia, únikové východy, cesta, pomoc, osvetlenie a predmety, ktoré môžem využiť na sebaobranu?

Ďalej je dôležité zhodnotenie možností, ktoré v konkrétnej situácii mám. Napríklad, v autobuse na mňa niekto neustále civie. Môžem odvrátiť zrak a ignorovať danú osobu, prisadnúť si k niekomu inému alebo vystúpiť o zastávku skôr.

Môžem sa pokojne spýtať: „Vidím, že sa na mňa pozeráte. Potrebujete niečo?“ Alebo môžem požiadať o pomoc niekoho, kto sedí blízko mňa. Každá možnosť má plusy aj mínusy, a preto je najdôležitejšie poznať samu seba.

Ďalšia zásada sebaobrany hovorí o možnostiach využitia hlasu na to, aby ste sa za seba postavili.

Môžete uviesť príklad?

Hlas, respektíve krik, má viacero úloh a tou prvou je upútať pozornosť. Predstavte si, že ste v MHD a muž vedľa vás sa na vás neustále tlačí, hoci by mohol ustúpiť. Väčšina z nás v takej chvíli mlčí a radšej sa odsunie, pretože nechce robiť scénu.

Lenže ľudia, ktorí obťažujú, rátajú práve s tým, že nám bude trápne. Jedna naša absolventka v takej situácii nakoniec nahlas povedala: „Prestaňte sa na mňa tlačiť. Prestaňte sa ma dotýkať.“ Muž niečo zahundral a odišiel. Nechcel sa s ňou hádať, len si chcel na ňu siahnuť bez toho, aby si to niekto všimol.

Hlas však môže slúžiť aj na upokojenie. Ak na mňa začne neznámy človek kričať, často je bezpečnejšie povedať: „Nechcem žiadne problémy, máte pravdu.“ Uznať mu pravdu niekedy situáciu zachráni.

Čo keď niekto prekračuje moje hranice, ale zatiaľ nie je agresívny? Napríklad sa na mňa niekto príliš tlačí v električke.

Vtedy pomáha jednoduchý postup v troch krokoch. Opíšem, čo sa deje, poviem, ako sa cítim, a nakoniec poviem, čo potrebujem.

Napríklad: „Stojíte veľmi blízko pri mne, je mi to nepríjemné. Prosím, posuňte sa.“ Ak pokračuje, zopakujem to.

Funguje to aj medzi blízkymi, trebárs, keď sa partner rozčúli a začne hovoriť príliš nahlas. Môžem mu povedať: „Bože, zase kričíš.“ Alebo: „Láska, teraz hovoríš veľmi nahlas a ťažko sa mi sústreďuje na to, čo mi hovoríš. Môžeš, prosím, trochu stíšiť hlas?“

V oboch prípadoch hovorím to isté, no v druhom naňho neútočím. Nehodnotím ho ako človeka, len opíšem situáciu, poviem, ako sa cítim, a čo potrebujem. Na takú vetu sa reaguje oveľa ľahšie.

Vráťme sa k nepríjemnému kolegovi. Predstavme si situáciu, že sme na pracovnom večierku a napriek tomu, že som ho už požiadala, aby ma nechytal, neprestáva. Čo ďalej?

Zopakujem to, tentoraz nahlas a pred ostatnými: „Už som ti povedala, aby si ma nechytal.“ Keď to pomenujem tak, aby to počuli aj iní, je pravdepodobné, že ustúpi. Ak nie, pôjdem za konkrétnym kolegom alebo kolegyňou, ktorým dôverujem, a poviem im, čo sa deje.

Mala som spolužiačku z Kórey, kde je tlak na ticho a nevyčnievanie ešte silnejší ako u nás. Na firemnom stretnutí ju kolega začal pod stolom ohmatávať. Rátal s tým, že nič nepovie. Ona mu však chytila ruku, zdvihla ju nad stôl a nahlas povedala, čo robí. Všetci zostali v šoku a kolegu vyhodili z miestnosti.

Ľudia, ktorí obťažujú, potrebujú ticho a anonymitu. Keď nahlas pomenujeme, čo robia, väčšinou ustúpia.

Kedy je namieste zvýšiť hlas či kričať?

Keď pokojné slová nezaberajú a ten človek pokračuje alebo keď potrebujem, aby si ma okolie všimlo. Krik môže útočníka zaskočiť, upozorní ľudí okolo, že sa niečo deje, a napríklad aj pri samotnej fyzickej obrane dodá úderu silu.

Pre mnohých z nás je to pritom najťažšie. Odmalička nás totiž učia byť ticho a nerobiť scény, takže to pre nás nie je prirodzené.

Treba kričať niečo konkrétne?

Dôležité je nekričať len tak do davu. Keď je okolo veľa ľudí, každý si myslí, že zasiahne niekto iný.

Preto aj keď prosím o pomoc, ideálne je osloviť konkrétneho človeka a povedať mu, čo má urobiť: „Prosím vás, zavolajte ochranku, v treťom regáli je muž, ktorý obťažuje ženy.“ Väčšina ľudí chce pomôcť, len potrebuje vedieť, že konať majú práve oni a ako.

Deti zase učíme kričať vetu: „Toho človeka nepoznám!“, keď ich chce niekto odviesť.

Na kričiace dieťa sa totiž okolie často pozerá len ako na záchvat zlosti alebo rodinnú hádku, do ktorej sa nechce miešať. Preto je dôležité, aby z toho, čo kričí, bolo hneď jasné, že ide o cudzieho človeka. Vtedy majú ľudia oveľa väčšiu snahu zasiahnuť.

Tretím princípom je odstup. Čo to znamená?

Ide o to dostať medzi seba a ohrozenie bariéru. Fyzický odstup mi dá pár sekúnd na premýšľanie, možno aj šancu utiecť. Napríklad, keď proti mne stojí muž, ktorý ma chce zhodiť, bariérou môže byť stolička, múrik alebo iní ľudia.

No bariéra môže byť aj slovná: „Toto sa mi nepáči.“ Prípadne si môžem dopriať čas na odpoveď pri náročnom rozhodovaní alebo si zobrať pauzu od konverzácie. Dá mi to čas na upokojenie a premyslenie ďalších krokov a do konverzácie sa môžem vrátiť s upratanými myšlienkami.

Bariéru si môžem vytvoriť aj mentálne: začať uvažovať o odchode zo vzťahu, hľadať si novú prácu, zmeniť školu alebo do situácie zapojiť tretiu osobu, ktorá mi pomôže.

Kedy prichádza na rad fyzická obrana?

Keď ostatné možnosti zlyhajú alebo na ne niet času. Študentky prosím, aby sa bránili vždy, keď ich niekto chce odviesť inam, spútať, bodnúť alebo do nich niečo naliať.

Vtedy ide o všetko. Cieľom fyzickej sebaobrany nie je vyhrať v športovom zmysle slova, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia. Netrénovanej osobe môže pomôcť vedieť, kde je človek najzraniteľnejší a tieto miesta zasiahnuť. Sú nimi oči, nos, krk a rozkrok. A aj keď úder útočníka nezloží, môže nám dať čas utiecť.

Väčšina situácií sa však k fyzickému útoku nikdy nedostane. Preto je rovnako dôležité naučiť sa včas rozpoznať, že niečo nie je v poriadku, a povedať „nie“ skôr, než sa situácia vyhrotí.

Čo ak v konkrétnej chvíli zamrznem?

Je to úplne prirodzené. Útek, boj aj zamrznutie sú reakcie, s ktorými sa rodíme, a adrenalín, ktorý ich spúšťa, nám zachraňuje život. Ženy si potom často vyčítajú, že sa mohli brániť a neurobili to. Lenže telo im to v tej chvíli nedovolilo, to si nevyberieme. Nie je to zlyhanie.

Zamrznutie nemusí byť vždy zlé. Nedávno som videla chlapca, ktorý prechádzal cez cestu mimo priechodu a ani sa nerozhliadol. Auto už nemalo šancu zabrzdiť. Chlapec ho na poslednú chvíľu zachytil kútikom oka a stuhol na mieste. Auto prešlo okolo a zatrúbilo. Kým by si jeho hlava stihla uvedomiť, čo sa deje, bolo by neskoro. Mohol by spanikáriť a situácia by dopadla ešte horšie.

Aj s reakciami tela sa však dá pracovať. Na tréningoch ho vystavujeme stresu v bezpečnom prostredí; deje sa niečo podobné ako v prípade chirurgov alebo hasičov. Pri prvých zásahoch sa im trasú ruky, no postupne sa naučia so stresom fungovať.

Je dôležité skúšať si rôzne techniky skôr, než ich budeme potrebovať.

Platí to aj pri nastavovaní hraníc?

Áno. Mnohí si z detstva nesieme skúsenosť, že keď povieme „nie“, dostaneme trest. Aj v štyridsiatke sa potom bojíme ozvať, hoci racionálne si uvedomujeme, že nám nič nehrozí.

Povedať niekomu „nie“ je na začiatku náročné, a preto je dobré začať v malom. Keď sa doma rozhodujeme, čo bude na večeru, nepoviem, že je mi to jedno, ale poviem, čo chcem. Na ulici pri dome sa namiesto sklopenia zraku pozriem ľuďom do očí. V obchode niekoho poprosím o pomoc.

Mala som študentku, ktorá si techniky skúšala na hmyze, ktorý ju otravoval. Hovorila jej: „Je mi nepríjemné, keď si pri mne takto blízko.“ Smiali sme sa na tom, ale presne o to ide. Trénovať sa dá kedykoľvek, aj na drobnostiach.

Čo by ste na záver odkázali ženám, ktoré sa chcú cítiť istejšie?

Aby viac počúvali svoje telo, to, čo potrebujú, a to, v čom sa cítia dobre. Neznamená to nikdy nevychádzať z komfortnej zóny. Skôr z nej vystupovať postupne a pripravené. Ak ma čaká náročná situácia, môžem sa zveriť kamarátke a vopred si ju s ňou zahrať.

Pomáha aj naučiť sa pomenovať vlastné pocity. Často si myslíme, že ich vyjadrujeme, a pritom povieme: „Mám pocit, že ty robíš…“ To, čo robí druhý, však nie je môj pocit. Môj pocit je, že som frustrovaná, smutná alebo nahnevaná.

Ja sama si to skúšam dookola, doma aj na kurzoch. Aj týmito „maličkosťami“ ukazujeme, akú spoločnosť chceme mať. Je to náročné, ale dá sa to. Skúšajte to v malom, kedykoľvek.

5 princípov sebaobrany Empowerment Self-Defense 

1. Mysli 
Uvedomovať si svoje okolie, rozpoznávať potenciálne rizikové situácie a dôverovať vlastnému úsudku. 

2. Zakrič
Jasne vyjadrovať svoje hranice, povedať „nie“, odmietnuť nežiaduce správanie, asertívne komunikovať, privolať pomoc, presmerovať konverzáciu.

3. Odíď
Využívať pohyb, odstup a polohu tela na vytvorenie bezpečnej vzdialenosti. Ak je to možné, vzdialiť sa od hrozby, dostať sa na bezpečné miesto.

4. Bojuj
Ak je to potrebné, použiť fyzické techniky na vytvorenie príležitosti uniknúť z nebezpečnej situácie. Cieľom nie je vyhrať “(ne)férovku”, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia.

5. Zdieľaj
Vyhľadať pomoc, podporu dôveryhodných ľudí a podľa potreby odbornú pomoc. Dôležitou súčasťou je aj starostlivosť o seba po náročnej situácii a uvedomenie si, že za násilie zodpovedá ten, kto ho pácha.

Bianka Urbanovská

Riaditeľka občianskeho združenia Za seba a senior lektorka povzbudzujúcej sebaobrany Empowerment Self-Defense. Sebaobrane sa začala venovať počas štúdia na Kostarike, kde sama zažívala pouličné obťažovanie. V roku 2018 absolvovala lektorský výcvik ESD Global a po návrate na Slovensko začala v roku 2019 budovať projekt Za seba. Vo svojich kurzoch učí ľudí rozpoznávať rizikové situácie, nastavovať si osobné hranice, komunikovať asertívne a brániť sa slovne aj fyzicky. Sebaobranu vníma ako nástroj prevencie násilia, ktorý pomáha bezpečnejšie reagovať v každodennom živote.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.