Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Herec Martin Klinčúch: Rodina ma drží pri zemi, jednou nohou som stále doma na dedine

Martin Klinčúch porozprával, čo ho zatiaľ naučila rozbehnutá kariéra a prečo kedysi nechcel byť hercom.

Má len 19 rokov, no stihol stáť na nitrianskych divadelných doskách, zabaviť publikum v úspešnej televíznej šou, vydať singel či zahrať si v populárnom televíznom seriáli. Zisťovali sme, aký je Martin Klinčúch aj mimo obrazovky, ako ho formoval život na dedine a čím ho dnes obohacuje život herca, ale aj to, prečo si myslí, že ľudia by sa mali viac venovať svojmu vnútru.

V rozhovore sa dozviete: 

  • prečo robí chyby rád a často,
  • čo ho zatiaľ naučilo herectvo,
  • čím chcel byť, keď bol mladší,
  • aký má vzťah k sociálnym sieťam.

Obľúbili ste si seriály zo slovenskej produkcie? Na VOYO nájdete seriál Profesor, ale aj mnoho ďalších. Vyskúšajte si VOYO v cene paušálu

Si seriálový, filmový aj divadelný herec. Aký je v tom pre teba rozdiel?  

Podstata je rovnaká. Herec, ktorý miluje svoje povolanie, si váži všetky tri typy hrania, na akékoľvek hranie totiž človek potrebuje odhodlanie a databázu pocitov. Divadlo je navyše aj o láske k divadlu, nielen k herectvu.

Vyhovuje ti takáto rozmanitosť alebo zatiaľ len objavuješ, čo ti najviac sedí?

V hereckej brandži nie som veľmi dlho, všetko je preto pre mňa nová skúsenosť. Pán profesor je môj prvý väčší a zároveň prvý televízny projekt, kde sa cítim naozaj veľmi dobre. V kolektíve sme si všetci sadli a aj samotné natáčanie býva veľmi uvoľnené. Je to seriál o študentoch, ktorí si zo všetkého robia srandu a popritom majú svoje vlastné problémy. Nejde o žiadne komplikované charaktery.

Je to seriál z tebe blízkeho prostredia. Dá sa porovnať so štúdiom na konzervatóriu?  

Tak v podstate na natáčaní sa učíme len akože. Navyše je to prostredie gymnázia, kde je vyučovací proces úplne iný. Na konzervatóriu sme v škole niekedy od rána do večera a môže to byť skutočne vyčerpávajúce. 

V čom ťa zatiaľ obohatilo tvoje herecké pôsobenie? 

Každá herecká postava alebo charakter si vyžaduje vytrvalosť a sústredenosť, takže pri každej novej role sa herec určite zdokonaľuje práve v týchto vlastnostiach. Život herca je ako jazda na horskej dráhe. Niekedy je to neuveriteľný adrenalín a niekedy zas hlbočina.

Keď som bol malý, chcel som byť elektrotechnikom. Moja mama však vo mne videla potenciál a chcela, aby som šiel na konzervatórium.

Ako herec sa musíš vedieť do postavy ponoriť a trochu sa v nej aj utopiť, pretože len v hlbočine môžeš prísť na to, čo tvoja postava naozaj potrebuje a kým v skutočnosti je. Vyžaduje si to veľa rozmýšľania. Myslím, že bez herectva by som nikdy nebol taký sústredený a nenašiel by som sa ako Martin Klinčúch. A to nemyslím ako osobnosť šoubiznisu, ale ako človek. 

Ty si však nechcel byť hercom. 

Keď som bol malý, chcel som byť elektrotechnikom. Moja mama však vo mne videla potenciál a chcela, aby som šiel na konzervatórium. Mne sa tam najskôr veľmi nechcelo, lebo som vedel, že budem musieť vedieť veľmi veľa vecí a je to drina. Raz som chcel ísť v lete do tábora, kam ma rodičia nepustili bez toho, aby som predtým išiel na prijímačky na konzervatórium. Takže vďaka táboru a mame je zo mňa dnes herec.

Ako to vnímaš s odstupom času? 

Herectvo ma veľmi baví. Mňa to bavilo aj predtým, len som bol lenivý. Herec nemôže byť lenivý, lebo musí každý deň prekonávať zábrany. Tvoj výstup spočíva v energii, ktorú do toho vložíš, ale tak je to asi so všetkým.

Čitajte aj: Seriál Oteckovia si ľudia obľúbili, žijú s postavami už štyri roky, hovorí Braňo Deák

Asi musíš vedieť potlačiť svoju osobnosť, ak sa chceš vcítiť do roly niekoho iného. 

Áno, každá rola si neustále vyžaduje diskomfort a niečo, v čom ti nie je vlastne úplne dobre. V tom je to ťažké, a preto to niekto ani nevydrží dlho. Herectvo môže začať pekne liezť na mozog.

Aktívny si aj na sociálnych sieťach. Aký máš k nim vzťah?

Ako asi každý mladý človek, aj ja trávim veľa času na sociálnych sieťach. Je to niečo, kde sa odreagujem, odtrhne ma to na chvíľu od reality, kde si môžem písať s niekým, kto je ďaleko, kde môžem lajkovať fotky a pozrieť sa, čo ten človek robí. Samotnú technológiu by som asi nemenil, no zmenil by som náš prístup k nej a to, čo na sieťach zdieľame. Ľudia sú niekedy veľmi ľahostajní k informáciám, ktoré iní dokážu zneužiť. 

Kontroluješ si svoj imidž v online priestore alebo pridávaš príspevky skôr spontánne?

Som človek, ktorý rád cvičí a má rád herectvo. Nie som influencer, môj účet je lifestylový. Nepotrpím si na dokonalé fotky a pridávam to, čo sa mi chce a kedy sa mi chce.

Vnímaš rozdiel medzi tým, kým si v súkromí a ako si vykreslený v médiách? 

Myslím, že zatiaľ veľký rozdiel medzi tým, ako ma médiá vykresľujú a kto v skutočnosti naozaj som, nie je. Raz o mne akurát napísali, že som milionár, čo, žiaľ, pravda nie je.

Tvoj vzťah k spevu prišiel spontánne alebo si ho pestoval už dlhšie? 

Spievam oveľa dlhšie, ako hrám, dá sa povedať, že odmalička. V detstve brával môj otec na opekačky gitaru, potom som štyri roky chodil na spev na základnej umeleckej škole a ďalej som ho študoval aj na konzervatóriu, kde je spev jedným z hlavných predmetov. Spievať sa teda učím dokopy deväť rokov.

Myslím, že zatiaľ veľký rozdiel medzi tým, ako ma médiá vykresľujú a kto v skutočnosti naozaj som, nie je. Raz o mne akurát napísali, že som milionár, čo, žiaľ, pravda nie je.

Rosetta Stone je zatiaľ tvoj prvý singel aj videoklip väčšej produkcie. Jak.sha, Toello, Jan Strach – to sú veľké mená na hudobnej scéne. Čím si týchto ľudí tak rýchlo očaril? 

Keď som točil šou Tvoja tvár znie povedome, Markíza si všimla, že mi to trochu spieva, spýtali sa ma, či by som nechcel spraviť nejakú vlastnú pieseň. Oslovili sme Yak.shu, majiteľa hudobného labelu F*CK THEM, ktorý spolupracuje s Markízou a pozná dobrých producentov. Do spolupráce som prizval aj Matúša Kollárovského alias Yael-a, s ktorým sme si naživo vypočuli podmaz od beat-makera Toella. Hneď prvý sa nám ohromne páčil, začali sme písať text, Matúš vymyslel refrén a o dve hodiny sme to mali hotové.

To asi nie je úplne štandardný postup. Vedel by si aj iným mladým tvorcom odporučiť, ako začať? 

Byť trpezlivý a robiť všetko od srdca. Ak niekto robí či už hudbu, alebo hocičo iné pre peniaze, tak to asi nemá šťastnú budúcnosť. 

Zúčastnil si sa aj na konkurze do filmu Nech je svetlo. Ide o slovenský film o mladých brancoch, o korupcii na polícii aj v cirkvi, o bezmocnosti, ale aj o sile rodiny a láske. Aká bola tvoja motivácia zahrať si jednu z hlavných postáv? 

Chcel som si vyskúšať konkurz. Nevedel som presne, o čom bude film, lebo kým som si neprečítal scenár, informácií nebolo zverejnených až tak veľa. Prešiel som skoro všetkými kastingovými kolami a v tom poslednom, kde sme boli už iba dvaja chlapci, som rolu nedostal. Nakoniec som však rád, že sa tak stalo, pretože by som to v tom čase asi ani nedokázal zahrať. V prvom ročníku na konzervatóriu som bol ešte len také herecké bábätko.

Máš nejakú filozofiu alebo čokoľvek, čo ťa formovalo počas dospievania? 

Mám len 19 rokov, takže zatiaľ nemám vyhranenú filozofiu, ktorá by ma všade sprevádzala. Ale mám niečo, čoho sa držím: keďže som vyrastal na dedine, snažím sa byť jednou nohou stále tam. Aj keď som teraz v hlavnom meste, stále premýšľam nad tým, ako by to, čo urobím alebo poviem, zobrali moji rodičia. Ako by som sa správal, keby som bol doma? Stále sa snažím byť bežný chlapec z dediny, ktorý má veľké sny, na ktorých musí pracovať.

Aj keď som v hlavnom meste, stále premýšľam nad tým,  ako by to, čo urobím alebo poviem, zobrali moji rodičia. Ako by som sa správal, keby som bol doma?

Formovala ťa skôr rodina, vidiek a príroda než kultúra a umenie? 

Áno, moja rodina ma určite drží pri zemi. Tým, že mám veľkú a silnú rodinu, je to pre mňa alfa a omega všetkého. 

Kde ťa uvidíme hrať v najbližšom čase? 

Pána profesora aj Tvoja tvár znie povedome si ľudia stále môžu pozrieť na Voyo. V priamom prenose budú čoskoro Oteckovia, kde si takisto zahrám, a okrem toho aj epizódnu postavu v jednom dramatickom seriáli, ktorého názov zatiaľ nemôžem povedať, na Markíze. Ak to situácia dovolí, všetkých pozývam do Nitry na aktuálne divadelné predstavenie Jozef a jeho zázračný plášť.

5x rýchlo a úprimne s Martinom Klinčúchom

Aká je tvoja najväčšia dilema posledného mesiaca? 

Škola. Tým, že som v nej v poslednom čase nebol, musím veľa učiva dobiehať a makať. 

Na čo si minul v posledných dvoch rokoch najviac peňazí?

Nájomné. Veľmi bolestivá záležitosť. 

Čo podľa teba ľudia vo veľkom ignorujú a mali by tomu venovať viac pozornosti? 

Mentálne zdravie mladých ľudí. Veľa ľudí sa počas pandémie začalo opúšťať, príliš analyzovať a rozmýšľať nezdravo. Bolo by super, ak by na školách umožnili psychologické poradenstvo. Ďalšia vec, ktorá ma osobne trápi, je nízka miera zaočkovanosti. 

Kedy máš pocit, že sa učíš najviac? 

Najviac sa učím na chybách, ktoré spravím. Idem niekam, kam by som nemal, poviem niečo, čo nemám, urobím niečo, čo som urobiť nemal. Tým, že som herec a venujem sa svojmu vnútru, veľa sa na tom učím. Ako hovorí moja profesorka: „Fixuj, fixuj, fixuj pocit.“ Z každej skúsenosti si môžeš niečo zobrať. Všetko má v sebe nejaký pocit, každá vec má nejaký charakter. 

 Kedy si naposledy precítil, že život fakt stojí za to? 

Keď som po dlhom čase prišiel domov a s rodinou sme šli na prechádzku a piknik do lesa. Vtedy som si uvedomil, že rodina je tu naozaj stále. Je to to, čo nám zostane, keď sa všetko pokašle, keď práce niet a kamaráti sa otočia na druhú stranu. Drží ma to pri živote a vtedy cítim, že som so životom spokojný. 

Martin Klinčúch

Pochádza z Trenčianskych Stankoviec, dedinky pri Trenčíne. Herectvo študuje na konzervatóriu v Bratislave. Zahral si v televíznej šou Tvoja tvár znie povedome, v seriáli Pán profesor a v divadelnej inscenácii Jozef a jeho zázračný plášť. Aktuálne spolu s kolegami zo seriálu Pán profesor moderuje vlog k úspešnej hudobnej šou Superstar. Okrem herectva a spevu sa aktívne venuje športu. Má 19 rokov, žije v Bratislave. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Sirupy, pirohy a Vlčie hory alebo Ako dvaja kamaráti rozbehli z Uliča podnik, ktorý vytvára jedinečné produkty aj šance tam, kde ich iní nevidia

Dávajú prácu tam, kde jej veľa nie je, zakladajú sady, varia sirupy a dokazujú, že práve zodpovednosť chutí najlepšie.

Juraj Kovaľ a Miroslav Telehanič začínali v malej kuchyni varením prvého uhorkového sirupu. Dnes okrem úspešných prírodných Vlčích sirupov a Uličských pirohov vytvárajú aj pracovné miesta pre ženy z marginalizovaných skupín, zapájajú miestnych farmárov, mladých a budujú vlastné ovocné sady. Z dediny Ulič dokázali vytvoriť značku, ktorá dokazuje, že férovosť a odvaha menia región aj ľudské príbehy. Všimla si ich aj Nadácia Pontis, ktorá ich ocenila titulom za zodpovedné podnikanie Via Bona 2024, a to za inkluzívne zamestnávanie.

Zodpovednosť v podnikaní funguje – nielen v Uliči, ale aj v Smižanoch, kde sa férový prístup osvedčil aj značke Herba Drug

Zhovárali sme sa s jedným z majiteľov – Jurajom Kovaľom, ktorý síce s pribúdajúcou manažérskou prácou už netrávi veľa času vo výrobe, no ak treba, aj so spoločníkom Miroslavom Telehaničom si vyhrnú rukávy a spolu s ostatnými varia Vlčie sirupy aj Uličské pirohy. V rozhovore sa dozviete aj to:

  • prečo dobrý sirup nevznikne bez rešpektu – k ovociu aj k ľuďom,
  • ako chutí podnikanie, ktoré sa začalo vedľa misy s pirohmi,
  • ako to vyzerá vo firme, kde ľudia nepracujú pre vás, ale s vami,
  • prečo je rešpekt k ľuďom tou najlepšou firemnou stratégiou,
  • ako sa môže obyčajná záhrada premeniť na výnosný sad 
  • a prečo sa neoplatí utekať z regiónu, ktorý ešte len čaká na svoj príbeh.

Juraj, sirupy a pirohy – nie je to trošku kontrast? Ako ste začali podnikať s oboma značkami pod jednou strechou?

Môj kamarát a zároveň spoločník Miro odišiel po strednej škole žiť do Bratislavy. Prepracoval sa do vrcholového gastra a dostal sa aj k miešaniu nápojov – práve sirupy sa využívajú na to, aby ste do drinku priniesli špecifickú chuť, farbu, vôňu. 

Zistil, že na trhu nie sú sirupy na čisto prírodnej báze, začal si ich teda pre vlastnú potrebu pripravovať sám. A vtedy ma oslovil, či by sme túto dieru na trhu nezaplátali.

V tom čase už moja mama s tetou podnikali s pirohmi – Mirova (naivná) predstava bola, že som v tom doma a viem, ako sa podniká.

A vedeli ste?

Samozrejme, že nie! (Smiech.) No myšlienka ma nadchla, a tak sme hneď na druhý deň, vtedy ešte v rodičovskom byte, varili náš prvý uhorkový sirup. Dodnes patrí k mojim srdcovkám. 

Nasledovali všetky ďalšie kroky k tomu, aby boli Vlčie sirupy skutočne náš podnikateľský chlebíček. Bolo to v roku 2012. 

Najskôr teda boli pirohy, až potom prišli sirupy. 

Divíziu, ktorá sa venuje ručne lepeným pirohom, ku ktorým neskôr pribudli aj halušky, šúľance a u nás na východe známe holúbky (kapustný list s mletým mäsom a ryžou, pozn. red.), založila moja mamka s tetou. 

Vyrastali sme pod ich krídlami, čo nám veľmi pomohlo. Miro sa vrátil z Bratislavy domov, ja som ešte študoval aplikovanú mechaniku.

Vzadu vo výrobni pirohov sme si osvojili veľmi malý nevyužitý priestor v dezolátnom stave. Dva-tri mesiace sme pošetrili, z úspor sme niečo kúpili, potom sme zase sporili a vyliali sme podlahu. Opäť sme sporili a zdvihli stropy, neskôr sa urobila voda. 

Prvé dva roky sme iba budovali samotnú prevádzku, riešili byrokraciu a učili sa o ovocí a jeho spracovaní na sirupy.

Nešli sme podnikať tam, kde to bolo jednoduchšie. Išli sme tam, kde sme doma.

Zakladáte si na čistej prírodnej chuti sirupov. Bolo náročné zisťovať, ako spracovávať rôzne druhy ovocia?

Vyžadovalo si to čas a museli sme sa to naučiť, ja som vyučený strojár. (Smiech.) Každé ovocie pracuje inak a môže sa zohrievať pri iných teplotách. Žiadny z našich sirupov nevaríme, podľa druhu ovocia sa zohrieva od 60 °C do maximálne 80 °C tak, aby boli zachované čerstvá chuť aj výživové vlastnosti ovocia. 

Napríklad, keď čerešne zohrejete na 65 °C, máte skvelý čerešňový sirup, pri ohreve na 80 °C chutí ako kompótová voda. Ladili sme chute, receptúry, od začiatku sme si zakladali na zaujímavých kombináciách.

Vy ste ešte ladili chute prvých sirupov, zatiaľ čo vedľa už vaša mamina so sestrou naplno vyrábali pirohy. Dodávalo vám to odvahu rozvíjať firmu v regióne ďalej?

Absolútne. Mamka pochádza z Uliča, kde sa nachádza aj výroba. Trápilo ju, že región sa vyľudňuje, mladí odchádzajú za prácou a životom do väčších miest. 

S pirohmi chceli vytvárať aj pracovné miesta ako motiváciu pre ľudí zostať doma. Nás s Mirom to inšpirovalo. Ak by sme sa na to pozerali z biznisového hľadiska, bolo by výhodnejšie ísť do pripravených priestorov, kde by sme výrobu mohli spustiť oveľa skôr, jednoduchšie a s menšími nákladmi. 

Aj my sme však rodáci a príbeh pirohov nás motivoval. Videli sme, že sa to dá a že môžeme aj odtiaľto preraziť do sveta, k tomu aj pomôcť regiónu.

Miro bol jasný príklad. Okamžite po skončení strednej školy bol zbalený a odišiel do Bratislavy. Pracovné miesta tu chýbajú, a ak aj sú, pracovné podmienky nie sú ideálne. Preto sme sa chceli vypracovať na regionálneho zamestnávateľa a zároveň vytvárať také pracovné podmienky, aby sme sa nehanbili našim zamestnancom pozrieť do očí.  

Žijete vo vzácnom regióne nazývanom aj Vlčie hory, názov pre sirupy zrejme pochádza odtiaľ. Akú úlohu zohráva lokalita vo vašom v podnikaní?

Naši vytvorili značku Uličské pirohy aj s cieľom zviditeľniť región, poňali to z prvej ruky. My sme na to išli podobne – obec Ulič sa nachádza v Národnom parku Poloniny, pričom celá oblasť sa v minulosti nazývala Vlčie hory, preto sme aj sirupy nazvali Vlčie. Dokonca aj Ulič má v erbe vlka. 

Poloniny sú však najmenej rozvinutým národným parkom na Slovensku, bola to pre nás hravá forma, ako ho zviditeľniť.

Podnikáte už 13 rokov, s Mirom ste začínali dvaja. Koľko vás je dnes?

V samotnej výrobe sirupov zamestnávame osem ľudí, na západe máme dvoch zamestnancov na obchod a máme ešte externistov na marketing. Pirohy vyrába 25 zamestnankýň a zamestnancov.

Rozrástli ste sa, no stále zostávate v obci.

A nikdy odtiaľ neodídeme. Všetky naše kroky smerujú k tomu, aby sme tu zostali a podnikali. Pred tromi rokmi sme začali zakladať aj vlastné ovocné sady. 

Naša vízia je spracúvať čo najviac lokálneho ovocia. Preto sme spustili projekt Buď náš farmár – zapájame miestnych, ktorí nevyužívajú svoje záhrady a sady. Máme zoznam byliniek a ovocia a oni sa sami rozhodnú, čo by chceli pestovať – my to od nich potom odkúpime. 

Na vlastné náklady nakúpime sadenice podľa veľkosti pozemku. Je to doslova na dôvernom podaní si ruky. Princíp spočíva v tom, že by mali dopestovať jednu až dve úrody, aby nám splatili to, čo sme do nich investovali. My sa zaväzujeme, že všetky ďalšie úrody od nich budeme odkupovať. 

Zároveň sme začali sami vysádzať, učíme sa byť farmármi. 

Zostávajú u vás pracovať aj mladšie generácie?

Máme brigádnikov, ktorí k nám chodievajú napríklad cez víkendy. Timo z Uliča u nás začal brigádovať na konci deviateho ročníka, zostal celú strednú školu po víkendoch a cez leto a dnes už pracuje na TPP. 

Diana zo Sniny brigádovala u nás počas celej strednej, keď skončila, rovno nastúpila k nám a za malú chvíľu sa vypracovala na zástupkyňu vedúcej vo výrobe. 

Teší nás, že vieme zamestnávať aj mladých ľudí, ktorým dokážeme dať také možnosti, aby zostali u nás.

Dlhodobo sa snažíte vytvárať príležitosti tam, kde ich nie je veľa – pre mladých, región aj komunity. A tak ste sa rozhodli aj zamestnávať ženy z marginalizovaných skupín, za čo vás ocenila aj Nadácia Pontis. Čo vás k tomu viedlo?

Celá idea mojej mamky a tety mala dva kľúčové body: v regióne bolo málo pracovných miest a drvivú väčšinu z nich tvorila ťažká práca v lese, primárne pre mužov. Preto sa naši snažili podnikanie nastaviť tak, aby si prácu dokázali nájsť aj ženy z regiónu. Lepenie pirohov je činnosť, ktorá to umožňuje. 

Dlho u nás pracovala len jedna Rómka. Neviem presne prečo – možno zohral rolu strach či predsudky, s ktorými sa často stretávajú. V Uliči pritom žije približne 300 Rómov a Rómok, komunita je tu početná. Keď sme si to uvedomili, začali sme s nimi cielene komunikovať a ponúkli sme im možnosť práce u nás, aby vedeli, že sa u nás nemusia báť a sú vítané.

Prešlo niekoľko mesiacov a ženy sa samy začali chodiť pýtať na prácu, v rámci možností a potrieb firmy sme ich začali zamestnávať. Uvedomili si, že podmienky majú u nás rovnaké ako všetky ostatné ženy. 

Bolo veľmi milé pozorovať, ako sa dokázali začleniť, ako pracovali, odmenili sa nám vzornou dochádzkou aj výkonmi v práci. Sirupy alebo pirohy, oboje sú remeselná ručná výroba – a je rozdiel, keď za hodinu zlepíte 10 pirohov a keď zlepíte 1 000 pirohov. Ony si vážia možnosť pracovať, pracujú veľmi svedomito a usilovne.

Via Bona 2024 – ocenenia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii: 

  • Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma

Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.

  • DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma

Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu

  • Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť

Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.

  • Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie

Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.

  • Lab.café: Cena za sociálnu inováciu

Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.

  • Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite

Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.

  • Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň

Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.

28 % zamestnankýň (aktuálne 10 žien) tvoria Rómky. Vnímate aj reálny vplyv na ich životy?

Za sirupovú časť môžem povedať, že to na naše ženy malo skutočne pozitívny vplyv. 

Napríklad, naša Tina je slobodná mama štyroch školopovinných detí, tri z nich sú na základnej škole, štvrtá ešte len teraz nastúpila do prvej triedy. Tina predtým pracovala v hlinikárni v Snine, cestovala tam hodinu autobusom, robila dvanástky a vracala sa o pol ôsmej večer domov. 

Deti boli celý čas samy doma, starala sa o ne najstaršia dcéra, ktorá je sama dieťaťom. Práca bola fyzicky náročná a ani pláca nebola ideálna. Tina mala náklady aj s cestovaním a takmer žiadny čas na rodinu a výchovu detí, na ktoré zostala sama. 

Dnes pracuje u nás, doslova päť minút pešo od domu, nastupuje o šiestej ráno, končí o druhej poobede a môže byť s deťmi. 

Naša Mária zase predtým pracovala s mužom v Čechách. Vrátili sa na Slovensko, narodil sa im syn. Muž má problém sa zamestnať, má len sezónne práce, ona nemala žiadnu. Dnes pracuje u nás. 

Marcela mi zase spomínala, že si s mužom prerábajú kuchyňu. Pracuje u nás tretí rok, má stabilný pravidelný príjem. Jej muž pracuje aj v zahraničí. 

Snažíme sa zamestnancom vytvárať dobré podmienky. U nás si zarobia v priemere 1 000 až 1 100 € mesačne v čistom a sú doma. 

Vždy však dodávam – kto si myslí, že varenie sirupov je ľahká práca, rýchlo by som ho z toho vyviedol. Makajú ako včielky, je to náročná, ale záslužná práca. Určite je to vhodnejšie ako práca niekde v lese, kde sa v zime boríte v snehu, moknete, fyzicky náročne pracujete. U nás majú ženy strechu nad hlavou a pracujú v relatívne čistom prostredí – kým nie sú zašpinené od čučoriedok či jahôd. (Smiech.)

Hovoríte o nich s rešpektom a úctou. Vracajú vám váš prístup?

Ťažko je mi seba samého reflektovať. Pri mnohých príležitostiach sa však ony samy vyjadrovali, že sa im ani nesnívalo o takých šéfoch, akých majú dnes. Určite nám to vracajú. S akoukoľvek prosbou za nimi prídem, nikdy mi nepovedali nie. Keď nemôže jedna, ponúkne sa druhá. To, čo dávame, sa nám vracia. Je to obojstranné.

Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Keď sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.

Veľa sa v spoločnosti hovorí o tom, že zamestnávanie ľudí z marginalizovaných skupín je charita. Vy však ukazujete, že je to aj podnikateľsky dobré rozhodnutie. V čom vám to funguje? Alebo: ako by ste to podnikateľom, ktorí tento spôsob dehonestujú, vysvetlili?

V niektorých prípadoch je od začiatku zlý postoj zamestnávateľa. Predstavte si to opačne. Prišiel by som k vám so záujmom zamestnať sa – je jedno, či som alebo nie som Róm, ak so mnou začnete komunikovať opovrhujúco či nazerať na mňa zhora, aké mám možnosti?

Keď máte voči ľuďom predsudky a správate sa k nim neúctivo, nemôžete od nich čakať nič iné. Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Ak sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, ak nerobíte zo seba poloboha len preto, že im dávate zamestnanie, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný. 

Ja ich zamestnávam, ale oni tam predsa nestoja, oni nám vyrábajú peniaze. Sme od ľudí závislí, keby sme ich nemali, nemá nám kto vyrábať. Tak ako by si oni mali vážiť, že majú prácu, my by sme si mali vážiť, že máme ich. To je základ, na ktorom by sme mali stavať. 

Nemali ste na začiatku obavy, ako verejnosť zareaguje na váš prístup?

Pre mňa ako človeka boli takéto obavy absolútne neopodstatnené. Bohužiaľ, stále žijeme v spoločnosti, kde mnohé veci nie sú akceptované. Moja mierna neistota bola, či to skôr nevezme negatívne spoločnosť. 

Sme potravinová výroba, hygienu dodržiavame na 100 %, je však veľká skupina ľudí, ktorí by na to mohli nazerať negatívne. Veľmi rýchlo sme si však uvedomili, že to nemôže byť relevantný dôvod na to, aby sme to nevyskúšali. 

V našej malej obci som sa nestretol s negatívnym názorom. Neskôr som sa v rámci širšieho okolia ojedinele stretol s rôznymi reakciami – ja však rázne reagujem a vysvetľujem. Ak by to niekto aj chcel napadnúť, cez nás to neprejde.

Na záver trošku zmeňme optiku – čo vás ľudsky teší, keď ráno otvoríte dvere na výrobni?

Nejdeme si dávať ružové okuliare, sú lepšie a horšie dni. Ak sa ale bavíme aj v súvislosti s rómskymi ženami, sú síce temperamentné povahy, ale sú to veselé kopy. Pri nich sa človek naozaj nikdy nenudí. Sme malý podnik s rodinnou uvoľnenou atmosférou, všetci si tykáme. A ešte aj učia naše baby po rómsky.

A aké sú vaše obľúbené sirupy a príchuť pirohov?

Miro to raz veľmi pekne vystihol: „To ako keby ste sa ma opýtali, ktoré z mojich detí je moje najobľúbenejšie.“ (Smiech.) 

Každú príchuť vytvárame my dvaja, riešime vývoj všetkých našich produktov, nikdy sme nepustili von niečo, čo by nám nechutilo a o čom by sme neboli na 100 % presvedčení, že je to fajn. 

Uhorka a limetové listy sú dodnes moja srdcovka. A pirohy? Jednoznačne zemiak/bryndza. 

Ešte ste sa neprejedli?

Keď sme boli deti, babka strávila štyri hodiny ich prípravou. Dala pred nás misu a v momente boli fuč. Keď naši založili firmu a zrazu sme mali neobmedzený prístup k pirohom, prvý polrok boli na stole na raňajky, obed aj večeru, dva roky nato som pirohy už nechcel ani vidieť – dnes si ich vždy s obľubou dám. 


Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom ocenenia Via Bona od Nadácie Pontis.

Juraj Kovaľ

Vyučený strojár, vychovaný „medzi pirohmi a horami na východe Slovenska“, ktorý sa namiesto odchodu na západ rozhodol zostať doma a zveľaďovať región. Spolu s Miroslavom Telehaničom vybudovali firmu Vlčie sirupy a rozvinuli Uličské pirohy, v ktorých nie je dôležité len to, čo vyrábate, ale aj s kým. Dnes vedú podnik, kde takmer tretinu tímu tvoria ženy z marginalizovaných rómskych komunít. Podnikanie pre neho nie je len o produkte, ale najmä o dôvere, férovosti a dôstojnosti – hodnotách, ktoré dokážu meniť región aj ľudské príbehy.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.