Herec Martin Klinčúch: Rodina ma drží pri zemi, jednou nohou som stále doma na dedine
Martin Klinčúch porozprával, čo ho zatiaľ naučila rozbehnutá kariéra a prečo kedysi nechcel byť hercom.
Autorka Barbara Rusnáková
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Má len 19 rokov, no stihol stáť na nitrianskych divadelných doskách, zabaviť publikum v úspešnej televíznej šou, vydať singel či zahrať si v populárnom televíznom seriáli. Zisťovali sme, aký je Martin Klinčúch aj mimo obrazovky, ako ho formoval život na dedine a čím ho dnes obohacuje život herca, ale aj to, prečo si myslí, že ľudia by sa mali viac venovať svojmu vnútru.
V rozhovore sa dozviete:
prečo robí chyby rád a často,
čo ho zatiaľ naučilo herectvo,
čím chcel byť, keď bol mladší,
aký má vzťah k sociálnym sieťam.
Obľúbili ste si seriály zo slovenskej produkcie? Na VOYO nájdete seriál Profesor, ale aj mnoho ďalších. Vyskúšajte si VOYO v cene paušálu
Si seriálový, filmový aj divadelný herec. Aký je v tom pre teba rozdiel?
Podstata je rovnaká. Herec, ktorý miluje svoje povolanie, si váži všetky tri typy hrania, na akékoľvek hranie totiž človek potrebuje odhodlanie a databázu pocitov. Divadlo je navyše aj o láske k divadlu, nielen k herectvu.
Vyhovuje ti takáto rozmanitosť alebo zatiaľ len objavuješ, čo ti najviac sedí?
V hereckej brandži nie som veľmi dlho, všetko je preto pre mňa nová skúsenosť. Pán profesor je môj prvý väčší a zároveň prvý televízny projekt, kde sa cítim naozaj veľmi dobre. V kolektíve sme si všetci sadli a aj samotné natáčanie býva veľmi uvoľnené. Je to seriál o študentoch, ktorí si zo všetkého robia srandu a popritom majú svoje vlastné problémy. Nejde o žiadne komplikované charaktery.
Je to seriál z tebe blízkeho prostredia. Dá sa porovnať so štúdiom na konzervatóriu?
Tak v podstate na natáčaní sa učíme len akože. Navyše je to prostredie gymnázia, kde je vyučovací proces úplne iný. Na konzervatóriu sme v škole niekedy od rána do večera a môže to byť skutočne vyčerpávajúce.
V čom ťa zatiaľ obohatilo tvoje herecké pôsobenie?
Každá herecká postava alebo charakter si vyžaduje vytrvalosť a sústredenosť, takže pri každej novej role sa herec určite zdokonaľuje práve v týchto vlastnostiach. Život herca je ako jazda na horskej dráhe. Niekedy je to neuveriteľný adrenalín a niekedy zas hlbočina.
Keď som bol malý, chcel som byť elektrotechnikom. Moja mama však vo mne videla potenciál a chcela, aby som šiel na konzervatórium.
Ako herec sa musíš vedieť do postavy ponoriť a trochu sa v nej aj utopiť, pretože len v hlbočine môžeš prísť na to, čo tvoja postava naozaj potrebuje a kým v skutočnosti je. Vyžaduje si to veľa rozmýšľania. Myslím, že bez herectva by som nikdy nebol taký sústredený a nenašiel by som sa ako Martin Klinčúch. A to nemyslím ako osobnosť šoubiznisu, ale ako človek.
Ty si však nechcel byť hercom.
Keď som bol malý, chcel som byť elektrotechnikom. Moja mama však vo mne videla potenciál a chcela, aby som šiel na konzervatórium. Mne sa tam najskôr veľmi nechcelo, lebo som vedel, že budem musieť vedieť veľmi veľa vecí a je to drina. Raz som chcel ísť v lete do tábora, kam ma rodičia nepustili bez toho, aby som predtým išiel na prijímačky na konzervatórium. Takže vďaka táboru a mame je zo mňa dnes herec.
Ako to vnímaš s odstupom času?
Herectvo ma veľmi baví. Mňa to bavilo aj predtým, len som bol lenivý. Herec nemôže byť lenivý, lebo musí každý deň prekonávať zábrany. Tvoj výstup spočíva v energii, ktorú do toho vložíš, ale tak je to asi so všetkým.
Asi musíš vedieť potlačiť svoju osobnosť, ak sa chceš vcítiť do roly niekoho iného.
Áno, každá rola si neustále vyžaduje diskomfort a niečo, v čom ti nie je vlastne úplne dobre. V tom je to ťažké, a preto to niekto ani nevydrží dlho. Herectvo môže začať pekne liezť na mozog.
Aktívny si aj na sociálnych sieťach. Aký máš k nim vzťah?
Ako asi každý mladý človek, aj ja trávim veľa času na sociálnych sieťach. Je to niečo, kde sa odreagujem, odtrhne ma to na chvíľu od reality, kde si môžem písať s niekým, kto je ďaleko, kde môžem lajkovať fotky a pozrieť sa, čo ten človek robí. Samotnú technológiu by som asi nemenil, no zmenil by som náš prístup k nej a to, čo na sieťach zdieľame. Ľudia sú niekedy veľmi ľahostajní k informáciám, ktoré iní dokážu zneužiť.
Kontroluješ si svoj imidž v online priestore alebo pridávaš príspevky skôr spontánne?
Som človek, ktorý rád cvičí a má rád herectvo. Nie som influencer, môj účet je lifestylový. Nepotrpím si na dokonalé fotky a pridávam to, čo sa mi chce a kedy sa mi chce.
Vnímaš rozdiel medzi tým, kým si v súkromí a ako si vykreslený v médiách?
Myslím, že zatiaľ veľký rozdiel medzi tým, ako ma médiá vykresľujú a kto v skutočnosti naozaj som, nie je. Raz o mne akurát napísali, že som milionár, čo, žiaľ, pravda nie je.
Tvoj vzťah k spevu prišiel spontánne alebo si ho pestoval už dlhšie?
Spievam oveľa dlhšie, ako hrám, dá sa povedať, že odmalička. V detstve brával môj otec na opekačky gitaru, potom som štyri roky chodil na spev na základnej umeleckej škole a ďalej som ho študoval aj na konzervatóriu, kde je spev jedným z hlavných predmetov. Spievať sa teda učím dokopy deväť rokov.
Myslím, že zatiaľ veľký rozdiel medzi tým, ako ma médiá vykresľujú a kto v skutočnosti naozaj som, nie je. Raz o mne akurát napísali, že som milionár, čo, žiaľ, pravda nie je.
Rosetta Stone je zatiaľ tvoj prvý singel aj videoklip väčšej produkcie. Jak.sha, Toello, Jan Strach – to sú veľké mená na hudobnej scéne. Čím si týchto ľudí tak rýchlo očaril?
Keď som točil šou Tvoja tvár znie povedome, Markíza si všimla, že mi to trochu spieva, spýtali sa ma, či by som nechcel spraviť nejakú vlastnú pieseň. Oslovili sme Yak.shu, majiteľa hudobného labelu F*CK THEM, ktorý spolupracuje s Markízou a pozná dobrých producentov. Do spolupráce som prizval aj Matúša Kollárovského alias Yael-a, s ktorým sme si naživo vypočuli podmaz od beat-makera Toella. Hneď prvý sa nám ohromne páčil, začali sme písať text, Matúš vymyslel refrén a o dve hodiny sme to mali hotové.
To asi nie je úplne štandardný postup. Vedel by si aj iným mladým tvorcom odporučiť, ako začať?
Byť trpezlivý a robiť všetko od srdca. Ak niekto robí či už hudbu, alebo hocičo iné pre peniaze, tak to asi nemá šťastnú budúcnosť.
Zúčastnil si sa aj na konkurze do filmu Nech je svetlo. Ide o slovenský film o mladých brancoch, o korupcii na polícii aj v cirkvi, o bezmocnosti, ale aj o sile rodiny a láske. Aká bola tvoja motivácia zahrať si jednu z hlavných postáv?
Chcel som si vyskúšať konkurz. Nevedel som presne, o čom bude film, lebo kým som si neprečítal scenár, informácií nebolo zverejnených až tak veľa. Prešiel som skoro všetkými kastingovými kolami a v tom poslednom, kde sme boli už iba dvaja chlapci, som rolu nedostal. Nakoniec som však rád, že sa tak stalo, pretože by som to v tom čase asi ani nedokázal zahrať. V prvom ročníku na konzervatóriu som bol ešte len také herecké bábätko.
Máš nejakú filozofiu alebo čokoľvek, čo ťa formovalo počas dospievania?
Mám len 19 rokov, takže zatiaľ nemám vyhranenú filozofiu, ktorá by ma všade sprevádzala. Ale mám niečo, čoho sa držím: keďže som vyrastal na dedine, snažím sa byť jednou nohou stále tam. Aj keď som teraz v hlavnom meste, stále premýšľam nad tým, ako by to, čo urobím alebo poviem, zobrali moji rodičia. Ako by som sa správal, keby som bol doma? Stále sa snažím byť bežný chlapec z dediny, ktorý má veľké sny, na ktorých musí pracovať.
Aj keď som v hlavnom meste, stále premýšľam nad tým, ako by to, čo urobím alebo poviem, zobrali moji rodičia. Ako by som sa správal, keby som bol doma?
Formovala ťa skôr rodina, vidiek a príroda než kultúra a umenie?
Áno, moja rodina ma určite drží pri zemi. Tým, že mám veľkú a silnú rodinu, je to pre mňa alfa a omega všetkého.
Kde ťa uvidíme hrať v najbližšom čase?
Pána profesora aj Tvoja tvár znie povedome si ľudia stále môžu pozrieť na Voyo. V priamom prenose budú čoskoro Oteckovia, kde si takisto zahrám, a okrem toho aj epizódnu postavu v jednom dramatickom seriáli, ktorého názov zatiaľ nemôžem povedať, na Markíze. Ak to situácia dovolí, všetkých pozývam do Nitry na aktuálne divadelné predstavenie Jozef a jeho zázračný plášť.
5x rýchlo a úprimne s Martinom Klinčúchom
Aká je tvoja najväčšia dilema posledného mesiaca?
Škola. Tým, že som v nej v poslednom čase nebol, musím veľa učiva dobiehať a makať.
Na čo si minul v posledných dvoch rokoch najviac peňazí?
Nájomné. Veľmi bolestivá záležitosť.
Čo podľa teba ľudia vo veľkom ignorujú a mali by tomu venovať viac pozornosti?
Mentálne zdravie mladých ľudí. Veľa ľudí sa počas pandémie začalo opúšťať, príliš analyzovať a rozmýšľať nezdravo. Bolo by super, ak by na školách umožnili psychologické poradenstvo. Ďalšia vec, ktorá ma osobne trápi, je nízka miera zaočkovanosti.
Kedy máš pocit, že sa učíš najviac?
Najviac sa učím na chybách, ktoré spravím. Idem niekam, kam by som nemal, poviem niečo, čo nemám, urobím niečo, čo som urobiť nemal. Tým, že som herec a venujem sa svojmu vnútru, veľa sa na tom učím. Ako hovorí moja profesorka: „Fixuj, fixuj, fixuj pocit.“ Z každej skúsenosti si môžeš niečo zobrať. Všetko má v sebe nejaký pocit, každá vec má nejaký charakter.
Kedy si naposledy precítil, že život fakt stojí za to?
Keď som po dlhom čase prišiel domov a s rodinou sme šli na prechádzku a piknik do lesa. Vtedy som si uvedomil, že rodina je tu naozaj stále. Je to to, čo nám zostane, keď sa všetko pokašle, keď práce niet a kamaráti sa otočia na druhú stranu. Drží ma to pri živote a vtedy cítim, že som so životom spokojný.
Martin Klinčúch
Pochádza z Trenčianskych Stankoviec, dedinky pri Trenčíne. Herectvo študuje na konzervatóriu v Bratislave. Zahral si v televíznej šou Tvoja tvár znie povedome, v seriáli Pán profesor a v divadelnej inscenácii Jozef a jeho zázračný plášť. Aktuálne spolu s kolegami zo seriálu Pán profesor moderuje vlog k úspešnej hudobnej šou Superstar. Okrem herectva a spevu sa aktívne venuje športu. Má 19 rokov, žije v Bratislave.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Aj dobré zmeny nás stoja viac energie, než čakáme. Psychologička vysvetľuje, čo sa deje v našom tele, mozgu a prežívaní, keď meníme prácu, vzťah alebo len denný režim
Vieme, že zmena nám prospeje, no aj tak prichádzajú pochybnosti, vyčerpanie a otázky.
Autor Zuzana Šifra Matusčáková
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Zmeny sú nevyhnutnou súčasťou života, no napriek tomu nás dokážu rozhodiť, vyčerpať alebo aj paralyzovať. V kultúre, ktorá túži po rýchlych riešeniach a neustálom šťastí, často zabúdame na to, že nie všetko sa dá zjednodušiť. Psychologička Lenka Pavuková Rušarová nám vysvetlila, čo sa v nás deje, keď prechádzame zmenou, prečo aj pozitívne zmeny vyvolávajú stres a neistotu a čo nám môže pomôcť zvládnuť náročné obdobia o niečo vedomejšie a láskavejšie.
V rozhovore so psychologičkou Lenkou Pavukovou Rušarovou sa dočítate aj o tom:
prečo nás zmena vyčerpáva, aj keď je malá,
ako je možné, že aj dobré zmeny nás dokážu rozhodiť,
prečo niekedy uviazneme medzi rozhodnutiami,
ako reaguje na zmenu náš mozog – aj keď sme sa už rozhodli,
čo nám pomáha cítiť sa bezpečnejšie v období zmeny,
a aj o tom, ako zvládnuť aj zmenu, ktorú sme si nevybrali.
Rozprávala sa s ňou Zuzana Šifra Matuščáková, s ktorou tvoria podcast Prítomie. Spoločne v ňom otvárajú príbehy od poslucháčov a poslucháčok a hľadajú riešenia. V podcaste Prítomie nájdete aj ďalšie tipy, ako zvládať náročné životné fázy.
Keď sa povie zmena, predstavíme si často veľké zvraty – presťahovanie sa do inej krajiny, rozvod, výpoveď… No občas aj na prvý pohľad malé úpravy v živote môžu byť prekvapivo náročné a spustiť silnú vnútornú reakciu. Prečo je zmena taká silná téma?
Pretože podstata zmeny je stále rovnaká, bez ohľadu na to, či ide o veľkú životnú udalosť alebo zdanlivo malý posun.
Zmena vždy predstavuje zvýšený nárok na našu psychiku aj organizmus. Narúša totiž naše zabehnuté istoty – to, čo poznáme, čo je predvídateľné, takže aj bezpečné. V takom prostredí sa nám funguje najľahšie, pretože ušetríme energiu.
Keď prichádza niečo nové a nevieme, čo presne očakávať, mozog sa okamžite snaží vyhodnotiť všetky možné scenáre. Ako dlho to potrvá? Čo to bude stáť? Ako sa k tomu dopracujem? Čo ak to nezvládnem?
Tento proces je veľmi náročný, pretože mozog sa dostáva do stavu zvýšenej ostražitosti – predvída, kalkuluje, analyzuje.
Ak ide o zmenu, pri ktorej nevieme, čo očakávať, je to ešte náročnejšie. Nejde len o to, čo sa deje, ale aj o to, že nevieme, ako sa s tým vyrovnáme.
Uvedomujeme si zvýšené nároky, ktoré zmena kladie na náš organizmus?
Väčšinou nie, pretože tieto neurobiologické procesy, ktoré sa v nás pri zmene spúšťajú, si neuvedomujeme. Cítime len ich dôsledky – napätie, podráždenosť, úzkosť, stres, vnútorné rozkolísanie… Ale čo presne sa v nás deje a prečo, to si často nevieme pomenovať.
V našej kultúre vo všeobecnosti očakávame, že veci pôjdu hladko a bez prekážok. Radi by sme všetko „vyriešili“ rýchlo – „hackli“ si život, boli šťastní, motivovaní, neustále rástli. No pritom často obchádzame úplne základnú realitu nášho tela a nervového systému. Tá je taká, že každá zmena je určitá záťaž. Každá nová situácia vzbudzuje napätie či obavy, ktoré si jednoducho musíme odžiť.
Tá náročnosť sa týka aj pozitívnych zmien, ktoré si prajeme a na ktoré sa tešíme?
Určite. Aj pri dobrých zmenách sa spúšťa istá forma neistoty. Svadba, narodenie dieťaťa, povýšenie v práci… Všetko to síce vnímame ako pozitívne, no zároveň to nesie množstvo otáznikov: Čo ak to nezvládnem? Čo ak sa nám to nepodarí? Čo ak budem zlá mama? Čo ak dieťa nebude zdravé?
Teda aj v pozitívnych zmenách existuje potenciál, že sa niečo pokazí.
Môže byť aj toto dôvod, prečo niekedy zotrvávame v nevyhovujúcich situáciách, hoci zmena by mohla byť objektívne lepšia?
Áno, určite. Toto je veľká téma – ten moment, keď už viem, čo by som „mala“ spraviť, ale ešte k tomu kroku nepristupujem. Ocitám sa v takom „šedom pásme“, keď uvažujem o zmene, zvažujem, analyzujem, ale ešte nekonám.
A v tejto fáze zohráva rolu množstvo faktorov: emocionálne, racionálne aj praktické.
Niektoré výzvy sa jednoducho nedajú obísť, a tak je jedinou cestou odžiť si ich.
Existuje taká fráza „better the devil you know“ – teda, že aj keď je to, v čom sa nachádzam, ťažké alebo nevyhovujúce, aspoň je to známe. A to je pre nás veľká psychologická kotva, lebo máme aspoň nejaký pocit kontroly nad tým, čo poznáme. Vieme, čo sa stane, keď sa budeme správať určitým spôsobom, vieme, čo môžeme čakať – aj keď to nie je ideálne.
Keď sa rozhodujeme pre veľkú zmenu, napríklad rozvod, môžu nás paralyzovať desiatky možných scenárov: Čo ak ostaneme bez peňazí? Čo ak sa nebudem vedieť postarať o deti? Čo ak ich stratím? Tie obavy tam sú, aj keď ich pravdepodobnosť je otázna. Ale náš mozog ich berie vážne, pretože jeho primárna úloha je chrániť nás.
Fáza rozhodovania je veľmi individuálna. Niekto sa v nej zdrží krátko, niekto dlhé mesiace či roky. Každý z nás dozrieva na zmenu svojím tempom a potrebuje iné množstvo podpory, kým sa na ňu odhodlá.
Zmena má teda určité fázy, nejde o jednorazové rozhodnutie.
Presne tak, zmena je proces. Najprv sa objavia len jemné náznaky, ktoré si začíname všímať.
Potom nad tým začneme uvažovať – zvažujeme možnosti –, prechádzame rozhodovaním… A do toho prirodzene vstupuje aj ambivalencia – vnútorný rozpor, keď si nie sme istí, či sme sa rozhodli správne.
Čo ak sa výsledky nedostavia hneď? Často môžeme zažiť pokles spokojnosti a motivácie predtým, než nastane určitá „stabilizácia“. Viem si predstaviť, že niektorí ľudia si to môžu v tej chvíli vyhodnotiť ako zlyhanie: Nevyšlo mi to alebo Necítim sa tak, ako som dúfal.
Áno, to sa stáva veľmi často. A je to prirodzené, pretože náš mozog neustále zvažuje alternatívy, je to taký predikčný stroj. Aby dokázal správne predvídať budúcnosť, musí najprv spracovať minulosť.
Aj keď už máme za sebou nejaké rozhodnutie, napríklad prechod z trvalého pracovného pomeru na živnosť, mozog to ešte dlho spracúva. Neprepíname sa automaticky do režimu Dobre, je to za mnou, poďme ďalej. Ešte stále si kladieme otázky: Nebol predchádzajúci režim predsa len lepší? Urobila by som to dnes inak? Mám to ľutovať?
Je to úplne prirodzený proces, je súčasťou adaptácie. Mozog totiž potrebuje pochopiť, čo sa stalo, a vyhodnotiť, ako na to reagovať ďalej.
A ten vnútorný proces je veľmi ovplyvnený našou povahou. Ak je niekto úzkostnejší alebo má tendenciu k negatívnej sebareflexii, veľmi ľahko sa v ňom aktivujú staré presvedčenia: Ja vždy všetko pokazím. Mne nič nevyjde. Toto určite nezvládnem.
Tieto myšlienky prirodzene ovplyvňujú aj to, ako prežívame zmenu a ako sa nám darí adaptovať sa.
Môže to byť aj dôvod, prečo niektorí ľudia zmenu aktívne vyhľadávajú, zatiaľ čo iní sa jej obávajú? Často totiž počujeme poznámky ako: „Veď aj ja som odišiel z práce a začal od nuly. Prečo to tak prežívaš?“
Áno, porovnávanie je vždy veľmi zradné. Sme komplexné bytosti, ktoré žijú v jedinečných zložitých životných situáciách. Len málokedy sa dvaja ľudia nachádzajú v natoľko podobných okolnostiach, aby sa ich rozhodnutie či prežívanie dalo naozaj porovnať.
Často navyše dochádza k tomu, že človek, ktorý povie niečo ako Aj ja som odišiel z práce, to hovorí s časovým odstupom. Už mal čas spracovať tú svoju zmenu, zhodnotiť ju, adaptovať sa, možno si dokonca v novom živote našiel niečo, čo mu robí radosť. Ale toto je neprenosný zážitok.
Ten, kto práve prechádza zmenou, je ešte len vo fáze pochybovania, učenia sa, hľadania istoty. A v takej fáze sa ľudia často cítia osamelo alebo majú pocit, že ich druhí nechápu.
Čo pomáha v takejto fáze pochybovania, učenia sa, hľadania istoty?
Nie sú na to univerzálne ani jednoduché rady, ale niektoré veci dokážu byť veľmi nápomocné. Zmena je prirodzene náročná, vyžaduje veľa psychickej aj fyzickej energie. A práve v takom období veľmi pomáhajú drobné odmeny, uznania, pochvaly.
Keď o sebe a o tom, čo robím, zmýšľam pozitívne, v mozgu sa vyplavuje dopamín a ďalšie neurochemické látky, ktoré podporujú motiváciu a dodávajú energiu. Takýto „vnútorný doping“ nám pomáha zvládať ďalšie kroky adaptácie.
Keď si v období zmeny nastavíme rutinu, vytvárame si oporný bod.
Napríklad človek prejde na živnosť a zrazu zistí, aké to je náročné – byrokracia, administratíva, neistota v príjmoch. V takej chvíli je úplne normálne, že prichádza pochybovanie: Zvládnem to? Mám na to? A práve vtedy veľmi pomôže, keď si buď sám sebe, alebo mu niekto z okolia pripomenie: Pozri, v tomto sa ti darí. Pozri, koľko si toho už zvládla/Zvládol. Máš viac času na šport, máš väčšiu slobodu…
Tieto drobné momenty uznania a pozornosti sú dôležité. Pomáhajú nám budovať dôveru v samých seba a dávajú silu pokračovať ďalej.
Prichádza pri každej zmene aj obdobie dočasnej nespokojnosti?
Nemyslím si, že to platí vždy a univerzálne. Niekedy môže byť zmena okamžite odmeňujúca. Napríklad, rozídete sa s partnerkou/partnerom, a hoci je to nepríjemné a bolestivé, možno už prežívate city k niekomu inému a začína sa nový vzťah. Ten nával dopamínu a nové zážitky môžu prekryť smútok či únavu zo zmeny.
Alebo si človek povie, že začne behať, a zistí, že mu to ide, baví ho to, cíti sa dobre. V takom prípade je zmena viac odmenou než námahou.
Takže aj keď prechádzame nepríjemnou zmenou, môžeme si nájsť nejaký „hack“, ktorý to prebije? (Smiech.)
Nie. Ako sme si povedali, niektoré zmeny jednoducho treba vydržať. Sú situácie, v ktorých sa nedá preskočiť bolesť ani obísť náročnosť. Potrebujeme sa zmieriť s tým, že nás budú niečo stáť – či už energiu, čas, alebo emócie. Nie všetko sa dá „oklamať“ alebo spracovať rýchlo.
Pri určitom type zmien vraj pomáha aj negatívna vizualizácia, teda postaviť sa svojim obavám a pomenovať si strachy. Platí to?
Závisí to od okolností. Ak má niekto tendenciu ku katastrofizovaniu, zvyčajne nepotrebuje, aby sme mu ešte pridávali ďalšie negatívne scenáre. Taký človek skôr potrebuje doplniť aj tie pozitívnejšie možnosti, aby si vedel predstaviť, že veci sa môžu skončiť aj dobre.
Na druhej strane, ak je niekto skôr v stave, že je zo zmeny vyplašený, ale ešte ju nemá poriadne premyslenú, vtedy mu môže pomôcť dotiahnuť to premýšľanie do konca – aj za cenu, že sa pozrie na menej príjemné scenáre.
Ale žiadna univerzálna rada na to nie je. Zmeny môžu byť malé aj veľké, osobné, pracovné, vzťahové či zdravotné. Nedá sa povedať, že by existoval jeden návod, ktorý funguje pre každého.
Akú úlohu pri zmene zohráva naša vlastná motivácia a schopnosť nájsť si v nej niečo zmysluplné, najmä ak ide o zmenu, ktorú sme si sami nevybrali?
Ak je zmena nanútená zvonka, teda nemáme nad ňou kontrolu a necítime, že sme si ju sami zvolili, prijíma sa podstatne ťažšie.
No v momente, keď si dokážem na tej zmene nájsť niečo užitočné, niečo, čo môžem získať a čo sa mi hodí, otváram si tým cestu, aby som ju zvládala/zvládal lepšie. Tomu sa hovorí sebamotivácia.
Niekde som raz videla peknú metaforu o jazdcovi na slonovi, ktorý sa prediera džungľou. Je to veľmi výstižný obraz toho, ako prechádzame zmenou. Ide totiž o niečo pomalé, ťažkopádne, nie vždy ideálne koordinované, ale dá sa tým prejsť, keď si uvedomíme, že s tým môžeme aktívne pracovať.
Tá džungľa predstavuje všetky prekážky a okolnosti života – veci, ktoré nám bránia, sťažujú cestu alebo nás spomaľujú. A my si môžeme tú cestu aspoň trochu vyčistiť, spraviť ju priechodnejšou. Ak napríklad prežívam rozchod, môžem si z bytu odstrániť veci, ktoré mi partnera pripomínajú, dohodnúť si stretnutia s kamarátmi, keď tam trebárs nebude on. Alebo ak sa chcem začať hýbať a chodiť do fitka, tak si vyberiem také, ktoré mám blízko domu, kúpim si oblečenie, v ktorom sa cítim dobre, aby mi nič zbytočne nezavadzalo a neodrádzalo ma. To je to čistenie si cestičky v tej vlastnej džungli.
Potom je tu jazdec – to je naša racionálna časť, náš vnútorný „navigátor“, ktorý vie, kam chce ísť. S jazdcom môžeme pracovať cez víziu a smerovanie: kam sa pozerám, aký zmysel dávam tejto zmene, aký príbeh si o sebe v tej situácii rozprávam. Pomáha, keď si pripomíname, čo sme zvládli v minulosti, aké prekážky sme už prekonali. To je tá sila pozitívnej psychológie.
A potom je tu slon – naša telesná a emočná časť. Slon je silný, ale ide len tam, kde chce. Je to naša motivácia, naše prežívanie, energia. A otázka znie: Prečo by mal ísť tým smerom, kam ho vedie jazdec? Čo tam môže nájsť? Čo mu to prinesie? Ak vieme osloviť aj túto emocionálnu časť seba, zvýšime šancu, že tou cestou naozaj prejdeme.
Je ešte niečo, čo nám pomáha zvládať zmeny?
Áno, existuje viacero podporných faktorov. Vo všeobecnosti platí, že veľmi dôležitú rolu zohrávajú iní ľudia. Stres, bolesť či smútok znášame oveľa lepšie, keď sa o ne s niekým podelíme, nielen psychicky, ale aj fyzicky. Už len blízkosť, objatie alebo obyčajný dotyk od niekoho, komu dôverujeme, nám môže pomôcť cítiť sa bezpečnejšie.
Ak prechádzame náročným obdobím, je dobré prijať podporu, ak máme niekoho, kto nám ju vie ponúknuť. Samozrejme, nie za každú cenu, sú situácie, keď človek potrebuje byť chvíľu sám. Ale často pomáha deliť sa o svoje prežívanie s niekým, kto zažíva niečo podobné. Vedomie, že v tom nie sme sami, že sa môžeme o niekoho oprieť, je veľkým zdrojom sily.
Pokiaľ ide o osobnostné vlastnosti, tam je to o niečo zložitejšie. Napríklad ľudia s vyššou mierou otvorenosti voči novým zážitkom prirodzene vyhľadávajú zmeny. Keď sa dostanú do novej situácie, vnímajú ju ako výzvu alebo príležitosť, nie ako ohrozenie. Ale to je niečo, čo sa nedá len tak naučiť, je to súčasť nášho temperamentu.
Naopak, ak má niekto úzkostnejšiu povahu, jeho prvou, veľmi silnou reakciou na zmenu môže byť strach, obava, nervozita. To si nevieme vybrať, ale môžeme o sebe vedieť, že to tak máme. A práve toto vedomie nám dáva šancu byť k sebe láskavejší. Povedať si: „Áno, ja to mám takto. Mne chvíľu trvá, kým si zvyknem. Potrebujem nejakú situáciu zažiť desaťkrát, kým sa v nej začnem cítiť bezpečne.“
Aj to je súčasť zvládania zmien – dovoliť si ísť vlastným tempom.
Čo pomáha v procese zmeny?
Zmena je prirodzene náročná. Neexistuje jeden návod, ktorý by platil pre všetkých a na všetky situácie. Napriek tomu existuje niekoľko oporných bodov, ktoré nám môžu pomôcť prejsť týmto obdobím o niečo vedomejšie.
1. Zreálnenie očakávaní
Pomáha, keď si pripomenieme, že zmena si vyžaduje čas, energiu a psychickú prácu. Je normálne sa počas nej cítiť neisto, vyčerpane alebo smutne. Nie je to chyba, ale prirodzená reakcia organizmu na nové podmienky. Ak k sebe pristúpime s väčším súcitom, pomôžeme si tým viac, než keď sa budeme tlačiť do výkonnosti.
2. Hľadanie vnútornej motivácie
Ak si zmenu nevyberieme sami, môže byť ťažké ju prijať. No aj v nanútenej situácii si vieme položiť otázku: Čo v tom môžem nájsť pre seba? Čo mi táto zmena, akokoľvek nechcená, môže priniesť? Hľadať vnútorný zmysel nie je vždy jednoduché, ale keď ho nájdeme, máme väčšiu šancu, že zmenu zvládneme.
3. Získanie novej perspektívy
Môže pomôcť, ak sa skúsime na situáciu pozrieť očami svojho budúceho ja, napríklad o tri roky. Aký by na to mal pohľad ten človek, ktorým sa ešte len stanem? Tento jednoduchý mentálny posun nám môže dať trochu nadhľadu a možno aj nádej, že to, čo je dnes ťažké, raz bude mať zmysel.
5. Prijímanie podpory
Ak máme okolo seba ľudí, ktorí chcú byť pri nás, skúsme si dovoliť ich blízkosť prijať. Niekedy stačí len to, že pri nás niekto je. Nemusíme všetko zvládnuť sami, aj keď to tak občas chceme alebo si myslíme, že by sme mali.
6. Všímanie si malých úspechov
Počas zmeny často nevidíme „veľké výsledky“ hneď. O to dôležitejšie je všimnúť si aj malé kroky. Čo sa mi dnes podarilo? Čo som zvládla, hoci len o milimeter viac ako včera? Takéto momenty uznania – od seba aj od druhých – nám dávajú energiu pokračovať.
A čo rutiny? Ako nám pomáhajú pri zmene?
Rutiny sú ako vyšliapané cestičky v džungli. Pomáhajú nám zorientovať sa v novom, ešte neznámom prostredí. Keď si z niečoho vytvoríme rutinu, ušetríme energiu a zbavíme sa zbytočného rozhodovania, ktoré môže byť v čase zmeny veľmi vyčerpávajúce.
Ak sa napríklad rozhodnem začať cvičiť a mám to už pevne nastavené – viem, že chodím každé ráno o ôsmej, mám to zaplatené, prispôsobené svojmu dňu, mám pripravené oblečenie, ktoré mi sedí –, potom je oveľa jednoduchšie túto zmenu udržať. Znižujem počet prekážok, ktoré by ma mohli odradiť.
To isté platí aj pri zmenách, ktoré sa netýkajú len nás. Napríklad, keď dieťa prestúpi na inú školu, je to veľká zmena pre celú rodinu. Vtedy pomáha, keď si doma nastavíme nejakú spoločnú rutinu, napríklad spoločné raňajky, rannú jazdu na bicykli do školy alebo niečo úplne drobné a láskavé, napríklad lístoček so srdiečkom v desiatovom boxe. Niečo, čo sa opakuje, čo je príjemné a známe, vytvára pocit istoty a stability aj v čase, keď je všetko ostatné nové.
Práve tá predvídateľnosť a opakovanie sú počas zmeny veľmi ukotvujúce. Keď nič iné nie je isté, aspoň viem, že ma na obed čaká čokoládka od mamy alebo otca. Takto fungujú aj zvyky. Keď si niečo zautomatizujem, odpadá mi rozhodovanie, a tým si celkovo uľahčujem adaptáciu na zmenu.
Čím to je, že niektoré ťažké zmeny a situácie nás napokon posilnia?
Zmena mení nielen naše okolnosti, ale aj nás samých. Nevyhnutne sa prispôsobujeme tomu, čo sa deje navonok, a popritom sa niečo mení aj v našom vnútri. Každá skúsenosť nás formuje, posúva, premieňa.
Keď sme však práve uprostred nejakej zmeny, často ešte netušíme, kam nás dovedie. Vieme len to, že je to náročné. Napríklad, keď odchádzam od partnera zo vzťahu, ktorý už nefungoval, neviem, akým človekom sa po tejto zmene stanem. Ale viem, že sa nejako zmením.
Viem sa spoľahnúť na to, že ako ľudia máme obrovskú schopnosť prispôsobiť sa. Naša myseľ je silná a dokáže si časom vytvoriť príbeh, ktorý nám dá zmysel. Lenže v tom danom momente to ešte nevidíme. Nevidíme ten výhľad, ktorý bude o rok. Žijeme len to, čo práve teraz bolí. Možno sa za tým rohom niečo dobré skrýva, ale ešte nevieme, čo to je.
Aj preto sa ťažko radí niekomu, kto je práve vo víre zmeny.
Áno. Vety ako: Neboj sa, to ťa posilní alebo Nájdeš si lepšieho partnera sú často myslené v dobrom, ale v tej chvíli nemusia vôbec pomôcť. Človek, ktorý to prežíva, ešte nedokáže vnímať z odstupu.
V takejto chvíli si môžeme skúsiť pripomenúť, povedať si: „Teraz to bolí, ale o tri roky budem niekto iný, kto sa na to pozrie inak.“ Môže nám to priniesť aspoň krátky nádych úľavy v náročnom období.
Lenka Pavuková Rušarová
Certifikovaná klinická psychologička, psychoterapeutka a párová terapeutka. Je spoluzakladateľkou projektu Prítomie a tvorí rovnomenný podcast, v ktorom môžete počúvať skutočné príbehy aj zdanlivo neriešiteľné ľudské dilemy, nazrieť tak do zákulisia terapeutickej práce. Má viac ako 20-ročnú prax v oblasti psychoterapie a individuálneho rozvoja. Je členkou Komory psychológov a je registrovaná v zozname psychoterapeutov SR. Učí na Univerzite Komenského budúcich psychológov a preložila viacero odborných publikácií.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
