Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Barbora Piešová: Vyskúšať mnoho povolaní naučí porozumieť ľuďom rôznych názorov

Speváčka Barbora Piešová prezradila, čo formovalo jej prístup k hudbe a prečo nedá dopustiť na skúsenosť v chemických závodoch či na verejných toaletách.

Sú hviezdy, ktoré zažiaria intenzívne na chvíľu, a potom sú také, ktoré svietia mnoho rokov. Barbora Piešová začala spievať už v detstve, svoj talent rozvíjala na umeleckých školách či v speváckej súťaži a dnes pokračuje v autorskej tvorbe. Na lavičke v priemyselnom parku Vlčie hrdlo sme sa s Barborou rozprávali o jej ceste zo strojárskeho do hudobného priemyslu.

V rozhovore sa dočítate aj o tom: 

  • kto mladej speváčke otvoril „uši aj dušu“,
  • čo dáva a berie účasť v súťaži Superstar,
  • prečo nechce v klipoch zaujať luxusom ani drahými autami, 
  • kedy naposledy precítila, že život stojí za to, 
  • prečo si klipy režíruje sama a čo formovalo jej hudobný výraz.

Herec Martin Klinčúch: Rodina ma drží pri zemi, jednou nohou som stále doma na dedine

Pochádzaš z dediny neďaleko Prievidze, na strednú školu si chodila do Novák. Ovplyvnilo ťa nejakým spôsobom priemyselné prostredie?

Moje prvé zamestnania určite reflektovali prostredie, v ktorom som vyrastala. Stážovala som v chemických závodoch, pracovala som ako zváračka okien aj ako predavačka lístkov na toalety. Neviem, či to súvisí s priemyslom, ale rozhodne ma to ovplyvnilo v tom, že rozumiem širšej skupine ľudí z rôznych vrstiev – ich problémom aj radostiam. Naučilo ma to zodpovednej práci a tomu, že ku každej práci treba pristupovať s rešpektom. 

Pracovala si už počas strednej? 

Vždy som bola viac na prácu než na štúdium, takže pracujem dobrovoľne už od 13 rokov.

V roku 2020 si vyhrala Superstar. V čom ťa spevácka súťaž obohatila?

Veľmi výrazne a pomerne rýchlo mi zmenila myslenie. Zistila som, že hranice neexistujú, a keď niečo chceš, tak sa to dá. Pred súťažou som mávala oveľa väčší strach riskovať. Dnes riskujem každým ďalším koncertom, pretože nikdy neviem, či zarobím a ostanem v pluse alebo som práve stratila päťtisíc eur. 

Som odvážnejšia aj pri tvorbe; keď chcem urobiť nejakú pesničku a klip, tak ich urobím a dám do toho všetko. Zároveň mi súťaž priniesla veľa príležitostí pracovať s ľuďmi ako Marián Čekovský alebo Leoš Mareš. Zažiť ich aj mimo obrazovky bolo veľmi obohacujúce. 

A čo ti, naopak, zobrala? 

Ľudia sa na mňa začali pozerať inak a pre mnohých už mám nálepku „Superstar“. Súťaž mi vzala aj veľa času stráveného s priateľmi. Často ma to stojí aj moje súkromie, ale inak je to v pohode. Nesťažujem sa. 

Myslím si, že človek, ktorý vyrastá v skromnejších pomeroch na dedine, si skôr či neskôr uvedomí, že to, čo skutočne potrebuje, je priateľstvo a rodina.

Dnes už razíš vlastnú hudobnú cestu. Máš vyhranený hudobný štýl alebo ho ešte hľadáš? 

Nie som zatiaľ taký profesionál, aby som vedela povedať, ktorý štýl má ako znieť. Snažím sa robiť hudbu pocitovo. Keď si niečo vypočujem, musí to ísť „do uší“ hneď. Staviam na prvý pocit. 

Vyberáš si smer svojej hudobnej kariéry sama alebo si dáš poradiť? 

Povedzme, že 90 % sa rozhodujem sama a 10 % si dám poradiť. Oceňujem, keď mi ľudia povedia svoj názor, aj keď to niekedy zabolí. Pracujem pod vydavateľstvom, ktoré mi vie veľmi úprimne povedať, čo si myslia, a som rada, že to robia. Získavam tak novú perspektívu.

Znamená to, že si sama skladáš texty, navrhneš k tomu klip aj si ho zrežíruješ?

Presne tak. Dám si poradiť od ľudí, s ktorými mám podobný vkus. 

Mnohí interpreti chcú zaujať drahými autami a sexy dievčatami, zatiaľ čo v tvojich klipoch sú prítomné témy priateľstva, úprimnosti a pomoci. Prečo?

Myslím si, že je to výchovou a tým, kde a ako som vyrastala. Rodičia nás so sestrami viedli k uvoľnenému životnému štýlu, no zároveň k zodpovednosti. Nikdy sme si nepotrebovali dokazovať, že máme peniaze alebo že ich, naopak, nemáme.

Je veľmi dôležité, aby speváčka nebola vždy sólistkou, ale aby vedela byť aj druhá. Naučilo ma to vedieť sa zaradiť do komunity a byť tímovým hráčom.

Myslím si, že človek, ktorý vyrastá v skromnejších pomeroch na dedine, si skôr či neskôr uvedomí, že to, čo skutočne potrebuje, je priateľstvo a rodina. Svojou hudbou chcem ľudí inšpirovať práve k týmto hodnotám. 

Vystúpila si aj ako hudobný hosť na akcii Pride Freedom Night pod záštitou Prague Pride. Máš blízko k podpore tejto témy alebo to bola náhoda? 

Mám okolo seba veľa ľudí vrátane kolegov z brandže, ktorí patria do LGBTQ+ komunity. Na Prague Freedom Night som sa dostala vďaka organizátorom, s ktorými som sa poznala už predtým, a rada som podporila myšlienku rôznorodosti a búrania predsudkov aj týmto spôsobom.

Psychologička: Je dôležité, či sme v celom dni venovali niečo aj sebe

Nemali by sme nikoho odsudzovať len preto, že sa rozhodne ľúbiť človeka rovnakého rodu. Koniec koncov, môže to byť aj vaše dieťa. 

5x rýchlo a úprimne s Barborou Piešovou

Aká je tvoja najväčšia dilema posledného mesiaca a ako ju zvládaš?

Najväčšia dilema je pandémia a už aj vojna na Ukrajine. A vyrovnávam sa s tým tak, že chodím do práce a rozprávam sa s ľuďmi na iné témy. 

Čo podľa teba ľudia vo veľkom ignorujú a mali by tomu venovať viac pozornosti?

Životné prostredie.  

Kedy máš pocit, že sa učíš najviac?

Na vlastných chybách a keď sa s niekým hádam.

Kedy si naposledy precítila, že život fakt stojí za to?

Keď som sa dostala na Téryho chatu v nových topánkach. Vtedy som si povedala, že keď som zvládla toto, tak už zvládnem úplne všetko. 

Na čo si v poslednom mesiaci minula najviac peňazí? 

Na jedlo. 

Často hovoríš, že držíš s ľuďmi, ktorí sa na nič nehrajú. Stalo sa ti, že si sa ocitla v situácii, keď si nebola sama sebou? 

Určite. Napríklad keď som vystupovala v televíznej šou a obliekla som si šaty a mejkap, ktorý nebol úplne podľa môjho vkusu. Šla som do toho aj preto, lebo tam boli ľudia, ktorí si tiež len robili svoju prácu najlepšie, ako vedeli. A keď si niekto robí svoju prácu, nechceš mu ju komplikovať.

Do maskérne vždy prídem s tým, že som šťastná, že všetkých vidím, a to, že spievam v nepohodlnom kostýme a čudnom mejkape, už nejako prežijem. Koniec koncov, som tolerantný a prispôsobivý človek, ktorý je vďačný za každú príležitosť. 

Navonok pôsobíš „drsňácky“, no z tvojich pesničiek aj zo Superstar ťa ľudia vnímajú ako citlivú osôbku. Ako to teda máš? 

Možno vyzerám navonok drsne – aj sa o to snažím (smiech), no občas ma okolnosti zlomia. Väčšinou svoje emócie držím dlho na uzde a potom príde moment, keď už to neviem vydržať a rozplačem sa. Vždy však držím do poslednej možnej chvíle. 

V jednom rozhovore si spomínala, že ti na základnej umeleckej škole (ZUŠ) otvorili uši aj dušu“. Čo to znamená? 

Keď som ako malá a nevyhraná začala chodiť na ZUŠ do Bojníc, chcela som namiesto toho chodiť von a jazdiť na bicykli. Môj postoj sa zmenil na strednej škole a na ZUŠ v Novákoch. Mala som veľmi príjemnú pani učiteľku, s ktorou sme mali kamarátsky vzťah.

V umeleckej škole nám dokonca dali priestor hrať na klavíri aj mimo bežného vyučovania. Bolo to prvýkrát, keď som videla, že učitelia dali svojim študentom priestor na rozvoj, a teda aj dôveru, že nepoškodíme školský majetok. Nemali sme peniaze na prenájom, aj preto to bola pre mňa veľká pomoc. 

Nemali by sme nikoho odsudzovať len preto, že sa rozhodne ľúbiť človeka rovnakého rodu. Koniec koncov, môže to byť aj vaše dieťa.

Zároveň sme v škole mali aj bigband, kde nás v kolektíve speváčok učili kamarátstvu a tímovej spolupráci. Raz bola jedna sólistka a ostatné jej robili vokály – čo je podľa mňa oveľa ťažšie ako spievať sólo. Je veľmi dôležité, aby speváčka vedela byť aj druhá. Samozrejme, že som na začiatku cítila poranené ego, ale naučilo ma to vedieť sa zaradiť do komunity a byť tímovým hráčom. 

Dá sa naučiť spievať? 

Spievať sa dá naučiť technicky, ale musí tam byť moment, keď ti príroda dá farbu hlasu. Poznala som mnoho ľudí, ktorí sa to naučili. Nebol to síce až taký emotívny zážitok, no zároveň ich spev nebol ani falošný. 

A dá sa zabudnúť vedieť spievať? 

Keď prestaneš trénovať hlasivky – najdôležitejší sval, ktorý ti spievanie umožňuje, tak áno. 

Kto ťa zo slovenskej hudobnej scény baví a s kým by si chcela spolupracovať? 

Na Slovensku som veľmi chcela spolupracovať s No Name, čo sa mi už aj podarilo. Zo zahraničia asi s Imagine Dragons. Dlhé roky som počúvala rockovejších The Paranoid. Mám rada aj tvorbu Nely Pociskovej, staršie albumy Alana Murina.

Ako speváčky sa ma ľudia celkom často pýtajú, čo počúvam a kým sa pri tvorbe inšpirujem, tak som aj pre vašich čitateľov pripravila playlist so svojimi obľúbenými pesničkami.

10 obľúbených pesničiek Barbory Piešovej


Barbora Piešová

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Sirupy, pirohy a Vlčie hory alebo Ako dvaja kamaráti rozbehli z Uliča podnik, ktorý vytvára jedinečné produkty aj šance tam, kde ich iní nevidia

Dávajú prácu tam, kde jej veľa nie je, zakladajú sady, varia sirupy a dokazujú, že práve zodpovednosť chutí najlepšie.

Juraj Kovaľ a Miroslav Telehanič začínali v malej kuchyni varením prvého uhorkového sirupu. Dnes okrem úspešných prírodných Vlčích sirupov a Uličských pirohov vytvárajú aj pracovné miesta pre ženy z marginalizovaných skupín, zapájajú miestnych farmárov, mladých a budujú vlastné ovocné sady. Z dediny Ulič dokázali vytvoriť značku, ktorá dokazuje, že férovosť a odvaha menia región aj ľudské príbehy. Všimla si ich aj Nadácia Pontis, ktorá ich ocenila titulom za zodpovedné podnikanie Via Bona 2024, a to za inkluzívne zamestnávanie.

Zodpovednosť v podnikaní funguje – nielen v Uliči, ale aj v Smižanoch, kde sa férový prístup osvedčil aj značke Herba Drug

Zhovárali sme sa s jedným z majiteľov – Jurajom Kovaľom, ktorý síce s pribúdajúcou manažérskou prácou už netrávi veľa času vo výrobe, no ak treba, aj so spoločníkom Miroslavom Telehaničom si vyhrnú rukávy a spolu s ostatnými varia Vlčie sirupy aj Uličské pirohy. V rozhovore sa dozviete aj to:

  • prečo dobrý sirup nevznikne bez rešpektu – k ovociu aj k ľuďom,
  • ako chutí podnikanie, ktoré sa začalo vedľa misy s pirohmi,
  • ako to vyzerá vo firme, kde ľudia nepracujú pre vás, ale s vami,
  • prečo je rešpekt k ľuďom tou najlepšou firemnou stratégiou,
  • ako sa môže obyčajná záhrada premeniť na výnosný sad 
  • a prečo sa neoplatí utekať z regiónu, ktorý ešte len čaká na svoj príbeh.

Juraj, sirupy a pirohy – nie je to trošku kontrast? Ako ste začali podnikať s oboma značkami pod jednou strechou?

Môj kamarát a zároveň spoločník Miro odišiel po strednej škole žiť do Bratislavy. Prepracoval sa do vrcholového gastra a dostal sa aj k miešaniu nápojov – práve sirupy sa využívajú na to, aby ste do drinku priniesli špecifickú chuť, farbu, vôňu. 

Zistil, že na trhu nie sú sirupy na čisto prírodnej báze, začal si ich teda pre vlastnú potrebu pripravovať sám. A vtedy ma oslovil, či by sme túto dieru na trhu nezaplátali.

V tom čase už moja mama s tetou podnikali s pirohmi – Mirova (naivná) predstava bola, že som v tom doma a viem, ako sa podniká.

A vedeli ste?

Samozrejme, že nie! (Smiech.) No myšlienka ma nadchla, a tak sme hneď na druhý deň, vtedy ešte v rodičovskom byte, varili náš prvý uhorkový sirup. Dodnes patrí k mojim srdcovkám. 

Nasledovali všetky ďalšie kroky k tomu, aby boli Vlčie sirupy skutočne náš podnikateľský chlebíček. Bolo to v roku 2012. 

Najskôr teda boli pirohy, až potom prišli sirupy. 

Divíziu, ktorá sa venuje ručne lepeným pirohom, ku ktorým neskôr pribudli aj halušky, šúľance a u nás na východe známe holúbky (kapustný list s mletým mäsom a ryžou, pozn. red.), založila moja mamka s tetou. 

Vyrastali sme pod ich krídlami, čo nám veľmi pomohlo. Miro sa vrátil z Bratislavy domov, ja som ešte študoval aplikovanú mechaniku.

Vzadu vo výrobni pirohov sme si osvojili veľmi malý nevyužitý priestor v dezolátnom stave. Dva-tri mesiace sme pošetrili, z úspor sme niečo kúpili, potom sme zase sporili a vyliali sme podlahu. Opäť sme sporili a zdvihli stropy, neskôr sa urobila voda. 

Prvé dva roky sme iba budovali samotnú prevádzku, riešili byrokraciu a učili sa o ovocí a jeho spracovaní na sirupy.

Nešli sme podnikať tam, kde to bolo jednoduchšie. Išli sme tam, kde sme doma.

Zakladáte si na čistej prírodnej chuti sirupov. Bolo náročné zisťovať, ako spracovávať rôzne druhy ovocia?

Vyžadovalo si to čas a museli sme sa to naučiť, ja som vyučený strojár. (Smiech.) Každé ovocie pracuje inak a môže sa zohrievať pri iných teplotách. Žiadny z našich sirupov nevaríme, podľa druhu ovocia sa zohrieva od 60 °C do maximálne 80 °C tak, aby boli zachované čerstvá chuť aj výživové vlastnosti ovocia. 

Napríklad, keď čerešne zohrejete na 65 °C, máte skvelý čerešňový sirup, pri ohreve na 80 °C chutí ako kompótová voda. Ladili sme chute, receptúry, od začiatku sme si zakladali na zaujímavých kombináciách.

Vy ste ešte ladili chute prvých sirupov, zatiaľ čo vedľa už vaša mamina so sestrou naplno vyrábali pirohy. Dodávalo vám to odvahu rozvíjať firmu v regióne ďalej?

Absolútne. Mamka pochádza z Uliča, kde sa nachádza aj výroba. Trápilo ju, že región sa vyľudňuje, mladí odchádzajú za prácou a životom do väčších miest. 

S pirohmi chceli vytvárať aj pracovné miesta ako motiváciu pre ľudí zostať doma. Nás s Mirom to inšpirovalo. Ak by sme sa na to pozerali z biznisového hľadiska, bolo by výhodnejšie ísť do pripravených priestorov, kde by sme výrobu mohli spustiť oveľa skôr, jednoduchšie a s menšími nákladmi. 

Aj my sme však rodáci a príbeh pirohov nás motivoval. Videli sme, že sa to dá a že môžeme aj odtiaľto preraziť do sveta, k tomu aj pomôcť regiónu.

Miro bol jasný príklad. Okamžite po skončení strednej školy bol zbalený a odišiel do Bratislavy. Pracovné miesta tu chýbajú, a ak aj sú, pracovné podmienky nie sú ideálne. Preto sme sa chceli vypracovať na regionálneho zamestnávateľa a zároveň vytvárať také pracovné podmienky, aby sme sa nehanbili našim zamestnancom pozrieť do očí.  

Žijete vo vzácnom regióne nazývanom aj Vlčie hory, názov pre sirupy zrejme pochádza odtiaľ. Akú úlohu zohráva lokalita vo vašom v podnikaní?

Naši vytvorili značku Uličské pirohy aj s cieľom zviditeľniť región, poňali to z prvej ruky. My sme na to išli podobne – obec Ulič sa nachádza v Národnom parku Poloniny, pričom celá oblasť sa v minulosti nazývala Vlčie hory, preto sme aj sirupy nazvali Vlčie. Dokonca aj Ulič má v erbe vlka. 

Poloniny sú však najmenej rozvinutým národným parkom na Slovensku, bola to pre nás hravá forma, ako ho zviditeľniť.

Podnikáte už 13 rokov, s Mirom ste začínali dvaja. Koľko vás je dnes?

V samotnej výrobe sirupov zamestnávame osem ľudí, na západe máme dvoch zamestnancov na obchod a máme ešte externistov na marketing. Pirohy vyrába 25 zamestnankýň a zamestnancov.

Rozrástli ste sa, no stále zostávate v obci.

A nikdy odtiaľ neodídeme. Všetky naše kroky smerujú k tomu, aby sme tu zostali a podnikali. Pred tromi rokmi sme začali zakladať aj vlastné ovocné sady. 

Naša vízia je spracúvať čo najviac lokálneho ovocia. Preto sme spustili projekt Buď náš farmár – zapájame miestnych, ktorí nevyužívajú svoje záhrady a sady. Máme zoznam byliniek a ovocia a oni sa sami rozhodnú, čo by chceli pestovať – my to od nich potom odkúpime. 

Na vlastné náklady nakúpime sadenice podľa veľkosti pozemku. Je to doslova na dôvernom podaní si ruky. Princíp spočíva v tom, že by mali dopestovať jednu až dve úrody, aby nám splatili to, čo sme do nich investovali. My sa zaväzujeme, že všetky ďalšie úrody od nich budeme odkupovať. 

Zároveň sme začali sami vysádzať, učíme sa byť farmármi. 

Zostávajú u vás pracovať aj mladšie generácie?

Máme brigádnikov, ktorí k nám chodievajú napríklad cez víkendy. Timo z Uliča u nás začal brigádovať na konci deviateho ročníka, zostal celú strednú školu po víkendoch a cez leto a dnes už pracuje na TPP. 

Diana zo Sniny brigádovala u nás počas celej strednej, keď skončila, rovno nastúpila k nám a za malú chvíľu sa vypracovala na zástupkyňu vedúcej vo výrobe. 

Teší nás, že vieme zamestnávať aj mladých ľudí, ktorým dokážeme dať také možnosti, aby zostali u nás.

Dlhodobo sa snažíte vytvárať príležitosti tam, kde ich nie je veľa – pre mladých, región aj komunity. A tak ste sa rozhodli aj zamestnávať ženy z marginalizovaných skupín, za čo vás ocenila aj Nadácia Pontis. Čo vás k tomu viedlo?

Celá idea mojej mamky a tety mala dva kľúčové body: v regióne bolo málo pracovných miest a drvivú väčšinu z nich tvorila ťažká práca v lese, primárne pre mužov. Preto sa naši snažili podnikanie nastaviť tak, aby si prácu dokázali nájsť aj ženy z regiónu. Lepenie pirohov je činnosť, ktorá to umožňuje. 

Dlho u nás pracovala len jedna Rómka. Neviem presne prečo – možno zohral rolu strach či predsudky, s ktorými sa často stretávajú. V Uliči pritom žije približne 300 Rómov a Rómok, komunita je tu početná. Keď sme si to uvedomili, začali sme s nimi cielene komunikovať a ponúkli sme im možnosť práce u nás, aby vedeli, že sa u nás nemusia báť a sú vítané.

Prešlo niekoľko mesiacov a ženy sa samy začali chodiť pýtať na prácu, v rámci možností a potrieb firmy sme ich začali zamestnávať. Uvedomili si, že podmienky majú u nás rovnaké ako všetky ostatné ženy. 

Bolo veľmi milé pozorovať, ako sa dokázali začleniť, ako pracovali, odmenili sa nám vzornou dochádzkou aj výkonmi v práci. Sirupy alebo pirohy, oboje sú remeselná ručná výroba – a je rozdiel, keď za hodinu zlepíte 10 pirohov a keď zlepíte 1 000 pirohov. Ony si vážia možnosť pracovať, pracujú veľmi svedomito a usilovne.

Via Bona 2024 – ocenenia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii: 

  • Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma

Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.

  • DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma

Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu

  • Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť

Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.

  • Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie

Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.

  • Lab.café: Cena za sociálnu inováciu

Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.

  • Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite

Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.

  • Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň

Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.

28 % zamestnankýň (aktuálne 10 žien) tvoria Rómky. Vnímate aj reálny vplyv na ich životy?

Za sirupovú časť môžem povedať, že to na naše ženy malo skutočne pozitívny vplyv. 

Napríklad, naša Tina je slobodná mama štyroch školopovinných detí, tri z nich sú na základnej škole, štvrtá ešte len teraz nastúpila do prvej triedy. Tina predtým pracovala v hlinikárni v Snine, cestovala tam hodinu autobusom, robila dvanástky a vracala sa o pol ôsmej večer domov. 

Deti boli celý čas samy doma, starala sa o ne najstaršia dcéra, ktorá je sama dieťaťom. Práca bola fyzicky náročná a ani pláca nebola ideálna. Tina mala náklady aj s cestovaním a takmer žiadny čas na rodinu a výchovu detí, na ktoré zostala sama. 

Dnes pracuje u nás, doslova päť minút pešo od domu, nastupuje o šiestej ráno, končí o druhej poobede a môže byť s deťmi. 

Naša Mária zase predtým pracovala s mužom v Čechách. Vrátili sa na Slovensko, narodil sa im syn. Muž má problém sa zamestnať, má len sezónne práce, ona nemala žiadnu. Dnes pracuje u nás. 

Marcela mi zase spomínala, že si s mužom prerábajú kuchyňu. Pracuje u nás tretí rok, má stabilný pravidelný príjem. Jej muž pracuje aj v zahraničí. 

Snažíme sa zamestnancom vytvárať dobré podmienky. U nás si zarobia v priemere 1 000 až 1 100 € mesačne v čistom a sú doma. 

Vždy však dodávam – kto si myslí, že varenie sirupov je ľahká práca, rýchlo by som ho z toho vyviedol. Makajú ako včielky, je to náročná, ale záslužná práca. Určite je to vhodnejšie ako práca niekde v lese, kde sa v zime boríte v snehu, moknete, fyzicky náročne pracujete. U nás majú ženy strechu nad hlavou a pracujú v relatívne čistom prostredí – kým nie sú zašpinené od čučoriedok či jahôd. (Smiech.)

Hovoríte o nich s rešpektom a úctou. Vracajú vám váš prístup?

Ťažko je mi seba samého reflektovať. Pri mnohých príležitostiach sa však ony samy vyjadrovali, že sa im ani nesnívalo o takých šéfoch, akých majú dnes. Určite nám to vracajú. S akoukoľvek prosbou za nimi prídem, nikdy mi nepovedali nie. Keď nemôže jedna, ponúkne sa druhá. To, čo dávame, sa nám vracia. Je to obojstranné.

Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Keď sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.

Veľa sa v spoločnosti hovorí o tom, že zamestnávanie ľudí z marginalizovaných skupín je charita. Vy však ukazujete, že je to aj podnikateľsky dobré rozhodnutie. V čom vám to funguje? Alebo: ako by ste to podnikateľom, ktorí tento spôsob dehonestujú, vysvetlili?

V niektorých prípadoch je od začiatku zlý postoj zamestnávateľa. Predstavte si to opačne. Prišiel by som k vám so záujmom zamestnať sa – je jedno, či som alebo nie som Róm, ak so mnou začnete komunikovať opovrhujúco či nazerať na mňa zhora, aké mám možnosti?

Keď máte voči ľuďom predsudky a správate sa k nim neúctivo, nemôžete od nich čakať nič iné. Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Ak sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, ak nerobíte zo seba poloboha len preto, že im dávate zamestnanie, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný. 

Ja ich zamestnávam, ale oni tam predsa nestoja, oni nám vyrábajú peniaze. Sme od ľudí závislí, keby sme ich nemali, nemá nám kto vyrábať. Tak ako by si oni mali vážiť, že majú prácu, my by sme si mali vážiť, že máme ich. To je základ, na ktorom by sme mali stavať. 

Nemali ste na začiatku obavy, ako verejnosť zareaguje na váš prístup?

Pre mňa ako človeka boli takéto obavy absolútne neopodstatnené. Bohužiaľ, stále žijeme v spoločnosti, kde mnohé veci nie sú akceptované. Moja mierna neistota bola, či to skôr nevezme negatívne spoločnosť. 

Sme potravinová výroba, hygienu dodržiavame na 100 %, je však veľká skupina ľudí, ktorí by na to mohli nazerať negatívne. Veľmi rýchlo sme si však uvedomili, že to nemôže byť relevantný dôvod na to, aby sme to nevyskúšali. 

V našej malej obci som sa nestretol s negatívnym názorom. Neskôr som sa v rámci širšieho okolia ojedinele stretol s rôznymi reakciami – ja však rázne reagujem a vysvetľujem. Ak by to niekto aj chcel napadnúť, cez nás to neprejde.

Na záver trošku zmeňme optiku – čo vás ľudsky teší, keď ráno otvoríte dvere na výrobni?

Nejdeme si dávať ružové okuliare, sú lepšie a horšie dni. Ak sa ale bavíme aj v súvislosti s rómskymi ženami, sú síce temperamentné povahy, ale sú to veselé kopy. Pri nich sa človek naozaj nikdy nenudí. Sme malý podnik s rodinnou uvoľnenou atmosférou, všetci si tykáme. A ešte aj učia naše baby po rómsky.

A aké sú vaše obľúbené sirupy a príchuť pirohov?

Miro to raz veľmi pekne vystihol: „To ako keby ste sa ma opýtali, ktoré z mojich detí je moje najobľúbenejšie.“ (Smiech.) 

Každú príchuť vytvárame my dvaja, riešime vývoj všetkých našich produktov, nikdy sme nepustili von niečo, čo by nám nechutilo a o čom by sme neboli na 100 % presvedčení, že je to fajn. 

Uhorka a limetové listy sú dodnes moja srdcovka. A pirohy? Jednoznačne zemiak/bryndza. 

Ešte ste sa neprejedli?

Keď sme boli deti, babka strávila štyri hodiny ich prípravou. Dala pred nás misu a v momente boli fuč. Keď naši založili firmu a zrazu sme mali neobmedzený prístup k pirohom, prvý polrok boli na stole na raňajky, obed aj večeru, dva roky nato som pirohy už nechcel ani vidieť – dnes si ich vždy s obľubou dám. 


Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom ocenenia Via Bona od Nadácie Pontis.

Juraj Kovaľ

Vyučený strojár, vychovaný „medzi pirohmi a horami na východe Slovenska“, ktorý sa namiesto odchodu na západ rozhodol zostať doma a zveľaďovať región. Spolu s Miroslavom Telehaničom vybudovali firmu Vlčie sirupy a rozvinuli Uličské pirohy, v ktorých nie je dôležité len to, čo vyrábate, ale aj s kým. Dnes vedú podnik, kde takmer tretinu tímu tvoria ženy z marginalizovaných rómskych komunít. Podnikanie pre neho nie je len o produkte, ale najmä o dôvere, férovosti a dôstojnosti – hodnotách, ktoré dokážu meniť región aj ľudské príbehy.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.