Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Barbora Piešová: Vyskúšať mnoho povolaní naučí porozumieť ľuďom rôznych názorov

Speváčka Barbora Piešová prezradila, čo formovalo jej prístup k hudbe a prečo nedá dopustiť na skúsenosť v chemických závodoch či na verejných toaletách.

Sú hviezdy, ktoré zažiaria intenzívne na chvíľu, a potom sú také, ktoré svietia mnoho rokov. Barbora Piešová začala spievať už v detstve, svoj talent rozvíjala na umeleckých školách či v speváckej súťaži a dnes pokračuje v autorskej tvorbe. Na lavičke v priemyselnom parku Vlčie hrdlo sme sa s Barborou rozprávali o jej ceste zo strojárskeho do hudobného priemyslu.

V rozhovore sa dočítate aj o tom: 

  • kto mladej speváčke otvoril „uši aj dušu“,
  • čo dáva a berie účasť v súťaži Superstar,
  • prečo nechce v klipoch zaujať luxusom ani drahými autami, 
  • kedy naposledy precítila, že život stojí za to, 
  • prečo si klipy režíruje sama a čo formovalo jej hudobný výraz.

Herec Martin Klinčúch: Rodina ma drží pri zemi, jednou nohou som stále doma na dedine

Pochádzaš z dediny neďaleko Prievidze, na strednú školu si chodila do Novák. Ovplyvnilo ťa nejakým spôsobom priemyselné prostredie?

Moje prvé zamestnania určite reflektovali prostredie, v ktorom som vyrastala. Stážovala som v chemických závodoch, pracovala som ako zváračka okien aj ako predavačka lístkov na toalety. Neviem, či to súvisí s priemyslom, ale rozhodne ma to ovplyvnilo v tom, že rozumiem širšej skupine ľudí z rôznych vrstiev – ich problémom aj radostiam. Naučilo ma to zodpovednej práci a tomu, že ku každej práci treba pristupovať s rešpektom. 

Pracovala si už počas strednej? 

Vždy som bola viac na prácu než na štúdium, takže pracujem dobrovoľne už od 13 rokov.

V roku 2020 si vyhrala Superstar. V čom ťa spevácka súťaž obohatila?

Veľmi výrazne a pomerne rýchlo mi zmenila myslenie. Zistila som, že hranice neexistujú, a keď niečo chceš, tak sa to dá. Pred súťažou som mávala oveľa väčší strach riskovať. Dnes riskujem každým ďalším koncertom, pretože nikdy neviem, či zarobím a ostanem v pluse alebo som práve stratila päťtisíc eur. 

Som odvážnejšia aj pri tvorbe; keď chcem urobiť nejakú pesničku a klip, tak ich urobím a dám do toho všetko. Zároveň mi súťaž priniesla veľa príležitostí pracovať s ľuďmi ako Marián Čekovský alebo Leoš Mareš. Zažiť ich aj mimo obrazovky bolo veľmi obohacujúce. 

A čo ti, naopak, zobrala? 

Ľudia sa na mňa začali pozerať inak a pre mnohých už mám nálepku „Superstar“. Súťaž mi vzala aj veľa času stráveného s priateľmi. Často ma to stojí aj moje súkromie, ale inak je to v pohode. Nesťažujem sa. 

Myslím si, že človek, ktorý vyrastá v skromnejších pomeroch na dedine, si skôr či neskôr uvedomí, že to, čo skutočne potrebuje, je priateľstvo a rodina.

Dnes už razíš vlastnú hudobnú cestu. Máš vyhranený hudobný štýl alebo ho ešte hľadáš? 

Nie som zatiaľ taký profesionál, aby som vedela povedať, ktorý štýl má ako znieť. Snažím sa robiť hudbu pocitovo. Keď si niečo vypočujem, musí to ísť „do uší“ hneď. Staviam na prvý pocit. 

Vyberáš si smer svojej hudobnej kariéry sama alebo si dáš poradiť? 

Povedzme, že 90 % sa rozhodujem sama a 10 % si dám poradiť. Oceňujem, keď mi ľudia povedia svoj názor, aj keď to niekedy zabolí. Pracujem pod vydavateľstvom, ktoré mi vie veľmi úprimne povedať, čo si myslia, a som rada, že to robia. Získavam tak novú perspektívu.

Znamená to, že si sama skladáš texty, navrhneš k tomu klip aj si ho zrežíruješ?

Presne tak. Dám si poradiť od ľudí, s ktorými mám podobný vkus. 

Mnohí interpreti chcú zaujať drahými autami a sexy dievčatami, zatiaľ čo v tvojich klipoch sú prítomné témy priateľstva, úprimnosti a pomoci. Prečo?

Myslím si, že je to výchovou a tým, kde a ako som vyrastala. Rodičia nás so sestrami viedli k uvoľnenému životnému štýlu, no zároveň k zodpovednosti. Nikdy sme si nepotrebovali dokazovať, že máme peniaze alebo že ich, naopak, nemáme.

Je veľmi dôležité, aby speváčka nebola vždy sólistkou, ale aby vedela byť aj druhá. Naučilo ma to vedieť sa zaradiť do komunity a byť tímovým hráčom.

Myslím si, že človek, ktorý vyrastá v skromnejších pomeroch na dedine, si skôr či neskôr uvedomí, že to, čo skutočne potrebuje, je priateľstvo a rodina. Svojou hudbou chcem ľudí inšpirovať práve k týmto hodnotám. 

Vystúpila si aj ako hudobný hosť na akcii Pride Freedom Night pod záštitou Prague Pride. Máš blízko k podpore tejto témy alebo to bola náhoda? 

Mám okolo seba veľa ľudí vrátane kolegov z brandže, ktorí patria do LGBTQ+ komunity. Na Prague Freedom Night som sa dostala vďaka organizátorom, s ktorými som sa poznala už predtým, a rada som podporila myšlienku rôznorodosti a búrania predsudkov aj týmto spôsobom.

Psychologička: Je dôležité, či sme v celom dni venovali niečo aj sebe

Nemali by sme nikoho odsudzovať len preto, že sa rozhodne ľúbiť človeka rovnakého rodu. Koniec koncov, môže to byť aj vaše dieťa. 

5x rýchlo a úprimne s Barborou Piešovou

Aká je tvoja najväčšia dilema posledného mesiaca a ako ju zvládaš?

Najväčšia dilema je pandémia a už aj vojna na Ukrajine. A vyrovnávam sa s tým tak, že chodím do práce a rozprávam sa s ľuďmi na iné témy. 

Čo podľa teba ľudia vo veľkom ignorujú a mali by tomu venovať viac pozornosti?

Životné prostredie.  

Kedy máš pocit, že sa učíš najviac?

Na vlastných chybách a keď sa s niekým hádam.

Kedy si naposledy precítila, že život fakt stojí za to?

Keď som sa dostala na Téryho chatu v nových topánkach. Vtedy som si povedala, že keď som zvládla toto, tak už zvládnem úplne všetko. 

Na čo si v poslednom mesiaci minula najviac peňazí? 

Na jedlo. 

Často hovoríš, že držíš s ľuďmi, ktorí sa na nič nehrajú. Stalo sa ti, že si sa ocitla v situácii, keď si nebola sama sebou? 

Určite. Napríklad keď som vystupovala v televíznej šou a obliekla som si šaty a mejkap, ktorý nebol úplne podľa môjho vkusu. Šla som do toho aj preto, lebo tam boli ľudia, ktorí si tiež len robili svoju prácu najlepšie, ako vedeli. A keď si niekto robí svoju prácu, nechceš mu ju komplikovať.

Do maskérne vždy prídem s tým, že som šťastná, že všetkých vidím, a to, že spievam v nepohodlnom kostýme a čudnom mejkape, už nejako prežijem. Koniec koncov, som tolerantný a prispôsobivý človek, ktorý je vďačný za každú príležitosť. 

Navonok pôsobíš „drsňácky“, no z tvojich pesničiek aj zo Superstar ťa ľudia vnímajú ako citlivú osôbku. Ako to teda máš? 

Možno vyzerám navonok drsne – aj sa o to snažím (smiech), no občas ma okolnosti zlomia. Väčšinou svoje emócie držím dlho na uzde a potom príde moment, keď už to neviem vydržať a rozplačem sa. Vždy však držím do poslednej možnej chvíle. 

V jednom rozhovore si spomínala, že ti na základnej umeleckej škole (ZUŠ) otvorili uši aj dušu“. Čo to znamená? 

Keď som ako malá a nevyhraná začala chodiť na ZUŠ do Bojníc, chcela som namiesto toho chodiť von a jazdiť na bicykli. Môj postoj sa zmenil na strednej škole a na ZUŠ v Novákoch. Mala som veľmi príjemnú pani učiteľku, s ktorou sme mali kamarátsky vzťah.

V umeleckej škole nám dokonca dali priestor hrať na klavíri aj mimo bežného vyučovania. Bolo to prvýkrát, keď som videla, že učitelia dali svojim študentom priestor na rozvoj, a teda aj dôveru, že nepoškodíme školský majetok. Nemali sme peniaze na prenájom, aj preto to bola pre mňa veľká pomoc. 

Nemali by sme nikoho odsudzovať len preto, že sa rozhodne ľúbiť človeka rovnakého rodu. Koniec koncov, môže to byť aj vaše dieťa.

Zároveň sme v škole mali aj bigband, kde nás v kolektíve speváčok učili kamarátstvu a tímovej spolupráci. Raz bola jedna sólistka a ostatné jej robili vokály – čo je podľa mňa oveľa ťažšie ako spievať sólo. Je veľmi dôležité, aby speváčka vedela byť aj druhá. Samozrejme, že som na začiatku cítila poranené ego, ale naučilo ma to vedieť sa zaradiť do komunity a byť tímovým hráčom. 

Dá sa naučiť spievať? 

Spievať sa dá naučiť technicky, ale musí tam byť moment, keď ti príroda dá farbu hlasu. Poznala som mnoho ľudí, ktorí sa to naučili. Nebol to síce až taký emotívny zážitok, no zároveň ich spev nebol ani falošný. 

A dá sa zabudnúť vedieť spievať? 

Keď prestaneš trénovať hlasivky – najdôležitejší sval, ktorý ti spievanie umožňuje, tak áno. 

Kto ťa zo slovenskej hudobnej scény baví a s kým by si chcela spolupracovať? 

Na Slovensku som veľmi chcela spolupracovať s No Name, čo sa mi už aj podarilo. Zo zahraničia asi s Imagine Dragons. Dlhé roky som počúvala rockovejších The Paranoid. Mám rada aj tvorbu Nely Pociskovej, staršie albumy Alana Murina.

Ako speváčky sa ma ľudia celkom často pýtajú, čo počúvam a kým sa pri tvorbe inšpirujem, tak som aj pre vašich čitateľov pripravila playlist so svojimi obľúbenými pesničkami.

10 obľúbených pesničiek Barbory Piešovej


Barbora Piešová

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“

Ani umenie nie je len o inšpirácii, ale aj o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Daniel Hevier patril už pred revolúciou k autorom na voľnej nohe. Táto neistá pozícia ho prinútila budovať disciplínu a schopnosť neustále sa prispôsobovať meniacim podmienkam. Dnes dokonca točí videá na TikTok a vytvára obsah, ktorým môže osloviť ľudí naprieč generáciami. Prekážky preňho nikdy neboli dôvodom zastaviť sa, ale výzvou hľadať nový spôsob, ako tvoriť, zostať slobodný a najmä nezradiť sám seba.

Niekedy pomôže aj priznať si, že niečo jednoducho nevieme a potrebujeme pomôcť. Aj Igor Smitka, ktorý točí reklamy pre svetové značky, zažil posun, keď si vypýtal pomoc.

V rozhovore so spisovateľom a textárom Danielom Hevierom sa dozviete:

  • ako sa vyrovnával s ideologickým tlakom už od detstva,
  • aké bolo „freelancovanie“ pred revolúciou a ako sa naučil prežiť aj bez istôt,
  • prečo je kreativita viac o disciplíne než o inšpirácii,
  • prečo dnes experimentuje s novými formátmi od rapu až po videá na TikTok,
  • a aj to, ako v sebe budovať odvahu, aj keď to nie je jednoduché.

Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát uvedomili konflikt medzi tým, čo ste považovali za správne, a tým, čo sa od vás očakávalo?

Veľmi silným vplyvom bol v tomto osud môjho otca. Hoci mal titul PhDr., po roku 1968 skončil ako pomocný robotník v kanáloch. Nebol vyslovene aktívny odbojár, no svoje postoje neskrýval – chodil do kostola, prednášal v ňom o kultúrnych osobnostiach a okupáciu odmietol nazývať „bratskou pomocou“. Za to prišiel trest. 

Aj ja som ideologické tlaky zažíval už od detstva, napríklad vtedy, keď som chodil do kostola, pred ktorým špicľovali donášači. Keď mi na gymnáziu vyšla prvá kniha, susedia mojej mame neprajne hovorili, že sa na vysokú školu aj tak nedostanem, nech by som mal aj tisíc knižiek. 

Režim sledoval každého, kto vyčnieval. Neskôr som v zistil, že v našom vchode, kde bolo deväť bytov, žili až traja spolupracovníci Štátnej bezpečnosti.

Ako ste to prežívali?

Vládla v nás paranoja, všade sa hovorilo: „Toto nehovor nikomu, s týmto sa nepriznávaj.“ Alebo: „Keď sa ťa budú pýtať, či chodíš do kostola, tak povedz nie.“ 

Otec neustále počúval Slobodnú Európu a stanice zo západu, takže sme toho mali plné uši. A konflikty vznikali aj doma. Mama bola učiteľka a z obavy, že ma nezoberú na strednú školu, mi zakazovala chodiť do kostola. Potom u nás prebiehali komické dialógy, keď sa ma pýtala: „Kde si bol v nedeľu večer?“ Hovorím: „Na pive.“ A ona na to: „Klameš. Ty si bol v kostole!“ Spolužiaci to mali presne opačne. Tvrdili, že boli v kostole, a mamy im nadávali, že klamú a v skutočnosti boli na pive (smiech).

Dá sa v takomto prostredí zachovať slobodná myseľ?

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím. Tú druhú som si v sebe vždy strážil. Bola to pre mňa otázka samotnej existencie.

Keď sa môj otec po roku 1969 rozhodol prijať prácu pomocného robotníka, bol som práve vo veku, keď som sa hlásil na strednú školu. Chcel som mu vyjadriť solidaritu a navrhol som, že nepôjdem na gymnázium, ale nastúpim do práce spolu s ním. On mi však povedal: „Danko, najlepšiu solidaritu mi vyjadríš tak, že z teba vyrastie slušný a vzdelaný človek. Urob si školu a ži poctivý život.“ 

Na vysokú školu ma však pre otca neprijali. Dostal som sa tam až na odvolanie, keď som im poslal desaťcentimetrový štós svojej tvorby vrátane prvej knižky, ktorá mi vyšla ako maturantovi.

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím.

Stanovili ste si hranice, ktoré ste nechceli prekročiť?

Dal som si červené čiary: žiadna strana, žiadny vstup do strany, žiadne oslavné texty na stranu, nič proti imperializmu a žiadne angažované básne. 

Písal som tak, aby som sa mohol ráno pozrieť do zrkadla. Keď som napríklad dostal dobovú objednávku napísať báseň o robotníkoch, poňal som to po svojom – písal som o mojom otcovi v kanáloch. Bola to pocta jemu a jeho ťažkej práci, nie režimu. Tak sme si v tej dobe zachovávali tvár.

Aby som však tieto hranice dokázal udržať dlhodobo, urobiť som jednu chytrácku vec. Po vysokej škole a vojenčine som sa rozhodol nenastúpiť do žiadneho riadneho zamestnania a ostal som na voľnej nohe. Bol na „home office“ takmer celý svoj pracovný život. Dávno predtým, než to bolo bežné.

Malo to pre mňa kľúčovú výhodu: režim ma nemal ako priamo ovládať. Nemohli ma prinútiť chodiť na VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu) ani ma nútiť do politickej aktivity na pracovisku, pretože som nemal žiadneho šéfa. 

Bol som solitér a tento status „slobodného povolania“ bol mojím najlepším obranným štítom pred ideológiou.

V literatúre sme takto boli na celom Slovensku možno traja. Oficiálne sa to volalo „slobodné povolanie“ a museli sme mať v občianskom preukaze pečiatku od národného výboru, inak by nás mohli kedykoľvek zavrieť za príživníctvo.

Čo vás táto neustála neistota a nutnosť postarať sa sám o seba naučili?

Predovšetkým disciplínu. Keď po roku 1989 začali mnohí podnikať a krachovať, ja som už mal vybudované know-how, ako prežiť. 

Pochopil som, že mojím jediným skutočným sponzorom je čitateľ, divák alebo poslucháč. Musel som byť adaptabilný: keď nešli pesničky, robil som preklady, keď nešli knihy, predával som obrazy.

Vyskúšal som aj copywriting a neskôr som založil vlastné vydavateľstvo, lebo mi nestačilo len odovzdať rukopis a čakať. Začal som si sám robiť propagáciu, budovať značku a udržiavať priamy kontakt s publikom. 

Toto však búra romantickú predstavu, že kreatívny človek čaká v ateliéri, kým ho konečne kopne múza.

To som sa musel tiež postupne naučiť. Uvedomil som si, že tvorba je tiež fabrika, v tom najlepšom zmysle slova. Je to proces, ktorý má svoje termíny a záväzky voči ostatným profesiám. Keby som mal čakať na múzu, šičky v divadle by nemali čo šiť, herci by nemali čo hrať, speváci čo spievať.

Pavol Habera mi to raz vedel vysvetliť veľmi priateľsky, no úprimne: „Danko, kašlem ti na tvoju múzu. Potrebujem texty a potrebujem vydať album, lebo kamióny s technikou sú už objednané a pripravené na turné.“ Toto je realita profesionálneho umelca. 

Život ma naučil usilovnosti a disciplíne aj v obdobiach, keď sa mi nedarilo alebo som bol vo finančných problémoch. Umenie nie je len o inšpirácii, ale predovšetkým o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce. 

Je to sebazáchovná vec – neustále si klásť prekážky, prekonávať ich a znova sa dvíhať z prachu. Bez tejto odolnosti by som na voľnej nohe neprežil ani rok, nieto celé desaťročia.

Keď hovoríte, že tvorca sa musí vedieť uživiť, propagovať a zostať v kontakte s publikom, sociálne siete vlastne nie sú až taký odklon od vašej doterajšej cesty. Ako ste sa k nim dostali?

Prišlo to postupne. Začínal som na Facebooku pred mnohými rokmi, kde som sa učil, že k textom musím pridávať aj pútavý vizuálny obsah. Neskôr ma zaujal Instagram a nakoniec ma moji priatelia presvedčili, aby som vyskúšal TikTok. 

Zlomovým momentom bolo stretnutie s ľuďmi z prostredia digitálneho marketingu, konkrétne s Peťom Šebom, ktorý ma pozval do podcastu Digitálni rodičia. Vtedy som si uvedomil, že by bola škoda s takýmito šikovnými a nadšenými ľuďmi nespolupracovať, tak som ich sám vyhľadal a spojili sme sily. 

Práve Peťo mi povedal, aby som išiel na TikTok, a ja som ho poslúchol. Teraz budujem obsah na LinkedIne a ešte chcem rozbehnúť YouTube, podcasty alebo newsletter.

Vnímam to ako súčasť svojej snahy neustále hľadať nové médiá a žánre, ktoré ma môžu uživiť. Keďže som na voľnej nohe a nemám nad sebou šéfa, musím sa o seba a o publicitu svojich výtvorov starať sám. 

Sociálne siete mi v tom nesmierne pomáhajú, pretože majú obrovský dosah. Napríklad na Facebooku môžem osloviť desiatky tisíc ľudí, čo je oveľa viac než bežný náklad knihy.

V tom je naozaj obdivuhodná prispôsobivosť novým podmienkam, nie každý to v sebe má. Čím si vysvetľujete, že vy to v sebe máte?

Možno je to v génoch, výchovou alebo prostredím, v ktorom som musel odmalička kľučkovať. Prežil som exekúcie aj obrovské dlžoby, vždy som sa z toho vyhrabal. Pravda je, že ja krízy a chaos milujem. Beriem to ako skúšku prežitia a vždy sa spolieham na to, že príde niečo lepšie. S neistotou viem pracovať a možno je v tom aj istá dávka odvahy.

Kde sa podľa vás berie v človeku odvaha?

Je to celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa, začínať stále znova a dokázať sa zdvihnúť aj z prachu. 

Súčasťou odvahy je aj budovanie vnútornej odolnosti – fyzickej, mentálnej aj psychickej –, aby nás hneď niečo nepoložilo, pretože môže prísť ťažká doba. Odvaha sa však prejavuje aj v adaptabilite a v ochote skúšať úplne nové veci, ktoré človek nepozná. 

Myslím si, že veľkú odvahu nám ľuďom dodáva aj to, ak niekto stojí po našom boku.

Odvaha je celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa. Ale aj mať po svojom boku niekoho, kto nám ju dodáva, niekoho, kto nás podporuje.

Kto to bol u vás?

Už od detstva som cítil obrovskú podporu rodiny. Keď som chcel byť boxer, otec mi vyrobil vrece z deky, a keď som túžil hrať na bicie, zapísal ma do pionierskeho domu, kde skúšala nejaká kapela. Podporovali ma aj učitelia na gymnáziu. 

Keďže som už vtedy publikoval a moje pesničky hrali v rozhlase, triedna ma uvoľňovala zo školy do Bratislavy. Kaviarne vtedy fungovali ako taký „živý internet“ – boli to sociálne siete, kde ste si našli prácu aj kontakty. Mojím dôležitým mentorom bol Ľubomír Feldek, ako „decku“ mi dával rady, komu mám čo poslať, a ja som bol veľmi usilovný; denne som niečo písal a odovzdával. Svoj prvý časopis som si vydal už ako 12-ročný a zo žartu som tam mal aj stranu na reklamu, už vtedy som cítil, že veci treba propagovať.

Pamätám si, ako mi Dušan Dušek písal list na vojenčinu, aby som sa nebál ísť po návrate do civilu na voľnú nohu, že ma kamaráti v tom nenechajú.

No a dnes v tomto online prostredí je pre mňa kľúčová spolupráca so Soničkou, tvorkyňou obsahu na sociálnych sieťach, ktorá mi s videami pomáha.

Pre umelca môže byť aj citlivé pustiť si k sebe niekoho, kto aj spoluurčuje, ako tvorba vyzerá. Ako ste si so Soničkou vybudovali takúto dôveru?

Priznám sa, že hoci sa občas natočím sám na mobil, postprodukciu a tú technickú „mravčiu“ prácu vôbec neovládam. Bez nej by som to absolútne nedokázal. 

Naša spolupráca funguje tak, že sa stretneme napríklad raz týždenne na dve-tri hodinky a podľa toho, v akej som forme, nasekáme aj päť či desať videí naraz. Ja si sadnem, v hlave mám témy alebo niečo prinesie ona, a potom už je to v jej rukách.

Sonička mi vlastne organizuje celý digitálny život. Vďaka nej už prišli aj prvé veľké spolupráce a reklamy. Je to pre mňa obrovská pomoc, pretože sa môžem sústrediť na to, čo ma baví – na samotný obsah a kreativitu –, zatiaľ čo ona sa stará o to, aby to malo profesionálnu formu.

Čo máte v pláne najbližšie?

Chcem ešte veľa vecí zosumarizovať a dokončiť. Už 10 rokov píšem knihu Tvorivé písanie, chcem napísať aspoň jeden veľký román a nahrať CD svojich pesničiek, ktorých je asi 200. Robím na muzikáli a plánujem otvoriť galériu svojich obrazov, práve chodím obzerať priestory. Plánov mám stále celkom dosť (úsmev).


Ako nám priblížil Daniel Hevier, odvaha nie je len gesto, ale vedomé rozhodnutie, ktoré musí urobiť každý sám za seba. Ale keď pri nás niekto stojí a podporuje nás, ide to oveľa jednoduchšie. O2 si to uvedomuje a ako operátor bude vaším parťákom v technológiách vždy, keď to budete potrebovať.

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.