Porozprávali sme sa s ňou nielen o tom, ako toto ocenenie vníma, ale aj o jej práci a živote utečencov na Slovensku.

Pred dôležitými spoločenskými témami netreba zatvárať oči, ale treba na ne upozorňovať a otvorene o nich hovoriť. Odvahu, čestnosť a spravodlivosť už 10 rokov oceňuje Biela vrana, ktorej hrdým partnerom je aj O2. Preto sme si pre vás pripravili sériu rozhovorov s jej laureátmi.

Otvárame ju Emíliou Trepáčovou, ktorá v roku 2016 získala Bielu vranu nielen za svoje pracovné nasadenie, ale najmä za svoj odvážny postoj. Neváhala sa totiž postaviť agresívnemu násilníkovi, ktorý ohrozoval somálsku utečenkyňu Khadru Abdile a jej syna. A hoci jej bolo ublížené, s odstupom času hovorí, že by aj dnes reagovala rovnako.

Navštívili sme ju priamo v organizácii ADRA, kde sa venuje práci s utečencami, ktorým bola udelená medzinárodná ochrana a na Slovensku začínajú nový život.

Emília, čo pre vás znamená ocenenie Biela vrana?

Vnímam to naozaj ako česť a poctu. Určite ma to posilnilo a zároveň uistilo v mnohých veciach, že ich možno robím správne alebo ich nerobím asi až tak zle (smiech). Nemám ale pocit, že by sa ním niečo zásadné zmenilo.

Bielu vranu som si spájala s témami ako boj proti korupcii alebo poukázanie na nespravodlivosť v určitej spoločenskej oblasti. Ročník 2016 bol ale ladený do tém, ktoré aktuálne vyvstali, a teda extrémizmus, rasizmus a boj s určitou neznášanlivosťou voči inakosti. Veľmi sa mi páčilo, že sa takýmto spôsobom naozaj reagovalo na problémy, ktoré aktuálne v našej spoločnosti sú.

Stretli ste aj s negatívnymi reakciami súvisiacimi s vaším ocenením?

Áno, stretla. V tom období to bolo citlivé a, samozrejme, prišli aj nejaké negatívne e-maily, ale tiež veľa pozitívnych reakcií. Nebolo to ale niečo, čo by sa nedalo ustáť alebo by ma ohrozovalo.

Podľa toho, čo som sa dopočula, boli reakcie priamo na organizátorov Bielej vrany o niečo horšie. Napriek tomu si myslím, že to v konečnom dôsledku so sebou prinieslo pozitívnu vlnu a ľudia si začali viac uvedomovať, že by sa niečo malo zmeniť.

Žije sa Khadre, ktorá získala ocenenie spolu s vami, dnes pokojnejšie ako v čase, keď vrcholila imigračná kríza? Takýchto útokov bolo v tom období zrejme najviac.

Musím povedať, že vtedy to bolo veľmi nešťastné. Ťažko povedať, čo bolo koreňom veci alebo či konkrétne útoky a negatívne reakcie vystali práve preto, že imigračná kríza vrcholila v celej Európe.

„Dovolím si tvrdiť, že príbeh Khadry aj daný ročník Bielej vrany pomohol mnohým ľuďom uvedomiť si, že celá situácia bola naozaj vážna.“

Bolo to veľmi náročné obdobie, ale Khadra už vtedy fungovala samostatne. Vedela sa orientovať, mala dieťa v škôlke, hľadala si prácu a chodila na hodiny slovenčiny. Konkrétne útoky, ktoré si zažila, ju, samozrejme, čiastočne destabilizovali a malo to celé vplyv na ďalší posun v jej živote. Po roku sa zase veľa vecí zmenilo, ale myslím si, že celkovo sa jej darí a že to bude fajn.

Dovolím si tvrdiť, že príbeh Khadry aj daný ročník Bielej vrany pomohol mnohým ľuďom uvedomiť si, že celá situácia bola naozaj vážna. Nielen prostredníctvom tohto konkrétneho príbehu, ale celkovo – že nenávidieť nejaké skupiny ľudí alebo inakosť je zbytočné. Každý máme právo vyzerať, ako vyzeráme a veriť v to, čomu veríme. Dôležitý je podľa mňa aspekt toho, ako sa správame a aký život žijeme.

Vráťme sa ešte k útoku, ktorý ste zažili. Keď ste Khadru bránili vlastným telom, asi nebol čas rozmýšľať o tom, čo idete spraviť.

Do poslednej sekundy som si neuvedomovala, že by sa mi niečo mohlo stať. Myslela som si, že k ničomu nedôjde a ten človek nakoniec odíde alebo sa nad to nejakým spôsobom povznesie.

Celá situácia sa zomlela veľmi rýchlo, na ceste k detskej lekárke sa objavil útočník a jeho agresia začala eskalovať. V takomto prípade musí človek situáciu vyhodnotiť veľmi rýchlo. Myslím si, že som ju vyhodnotila správne a urobila by som to znova. Khadra sa so synom stihla ukryť, aj keď ten to, žiaľ, všetko videl a vnímal.

Poďme sa bližšie pozrieť na vašu prácu. Ako prebieha práca s utečencami a ľuďmi ako Khadra?

V tejto oblasti som začínala v Slovenskej katolíckej charite. Tá v tom čase zastrešovala oblasť integrácie osôb s udelenou medzinárodnou ochranou na území Slovenska prostredníctvom integračného projektu, ktorý týmto osobám ponúkal komplexné služby, napríklad právne, psychologické, sociálne a pracovné poradenstvo, ako aj zabezpečovanie kurzov slovenčiny a mnoho iného.

V súčasnosti pracujem na rovnakom projekte, ale pre organizáciu ADRA, ktorá v spolupráci s občianskym združením Marginal získala tento projekt až do roku 2019.

Sféru integrácie by som veľmi zjednodušene popísala ako oblasť, v ktorej sa človek ocitne, keď prejde celou azylovou procedúrou – rozhodnutím Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky mu bola udelená medzinárodná ochrana na území našej krajiny, začína tu nový život a prichádza k nám do integračného projektu.

Takejto osobe pomáhame s vybavovaním dokladov, ubytovaním, hľadaním lekárov, zabezpečujeme kurzy slovenčiny a prostredníctvom ďalších špecializovaných poradenstiev sa snažíme o čo najlepší priebeh začlenenia a stabilizácie nového života na Slovensku.

Aké je percento ľudí, ktorí na Slovensku dostanú medzinárodnú ochranu?

V porovnaní s inými štátmi Európskej únie veľmi malé. V priebehu roka 2017, rátajme približne od decembra 2016, resp. januára 2017 dodnes, to nie je viac ako 30 ľudí, ktorí na Slovensku dostali medzinárodnú ochranu. V iných krajinách sú to úplne iné počty, ale tiež je pravda, že Slovensko nie je veľmi často cieľovou destináciou.

Žiadostí o azyl na Slovensku je dnes paradoxne menej. Pred rokmi sa pohybovali v rádovo vyšších číslach nielen žiadatelia, ale aj tí, ktorí ochranu dostali. Slovensko je pre mnohých skôr druhá možnosť.

Slovensko je krásna krajina, aj keď, samozrejme, život tu nie je vždy ideálny a jednoduchý. Zrejme aj vplyvom rétoriky niektorých politikov a médií nemá Slovensko až takú vysokú reputáciu. Osoby, ktoré hľadajú útočisko, takéto názory vnímajú, zisťujú si informácie, zaujímajú sa a pýtajú.

„Žiadostí o azyl na Slovensku je dnes paradoxne menej. Pred rokmi sa pohybovali v rádovo vyšších číslach nielen žiadatelia, ale aj tí, ktorí ochranu dostali.“

Ale na druhej strane niektorí z tých, ktorí sem prišli a na Slovensku začali život, povedali, že sú tu naozaj radi, a aj keď idú napríklad na návštevu za rodinami do Nemecka alebo iných krajín, tak sa vrátia s tým, že im to tu chýbalo a sú radi späť. Samozrejme, sťažnosti a očakávania sú tiež bežné tak ako všade.

Ako ľuďom, ktorí dostanú na Slovensku azyl, pomáhate?

S ľuďmi, ktorí dostanú azyl alebo im bola poskytnutá doplnková ochrana, začíname akoby úplne od nuly, čo znamená vybavovanie dokladov, ubytovania, lekárov, škôl a škôlok pre deti, voľnočasových aktivít, rôznych rekvalifikačných kurzov a podobne. Dospelí sa zase automaticky zaraďujú na kurzy slovenčiny.

Je to taký komplexný balíček služieb a pomoci, ktorého cieľom je nielen to, aby sa začlenili do spoločnosti a cítili sa komfortne, ale následne sa osamostatnili, vedeli na Slovensku fungovať a orientovať sa.

Zo začiatku, počas prvého polroka odkedy prídu do integračného projektu, sa týmto ľuďom pomáha aj finančne. Teraz sa rozprávame o jednej osobe, čiže napríklad dospelý jednotlivec bez maloletých detí alebo rodiny. Finančná podpora je síce dosť nízka, ale človek si ňou musí pokryť úplne všetko – bývanie, jedlo, cestovné.

Po polroku sa táto osoba z finančného napojenia odpája, samozrejme, ak sa u nej nevyskytujú nejaké individuálne dôvody, väčšinou zdravotné ťažkosti, ktoré v takomto prípade môže obdobie napojenia na finančnú podporu predĺžiť.

Ráta sa s tým, že za tento čas by sa mal človek naučiť aspoň čiastočne po slovensky a zaradiť sa na pracovný trh. Aj naďalej však ostáva v našej starostlivosti prostredníctvom pracovných poradenstiev, kurzov, vzdelávania a ďalších úkonov, ale bez finančnej pomoci.

Niektorí sú veľmi samostatní a sebestační, potrebujú len niečo konzultovať, iní potrebujú asistenciu aj poradenstvá. Je to individuálne. My sa o človeka staráme od toho prvého kontaktu, pri ktorom sa podpisuje integračná zmluva až po získanie štátneho občianstva.

Ľudia, ktorí u nás dostali medzinárodnú ochranu, žijú prevažne v Bratislave alebo aj v iných mestách u nás?

Kedysi sa integračný projekt vykonávaný v troch kanceláriach, v Bratislave, Žiline a Košiciach, momentálne už len v dvoch, a to v Bratislave a Košiciach. Samozrejme, rátame aj okolie týchto miest, kam chodíme na návštevy a výjazdy, napríklad Piešťany, Trnava či Senec.

Preto osoba, ktorá vychádza z pobytového tábora a bola jej poskytnutá medzinárodná ochrana, prichádza buď do Bratislavy, alebo Košíc, kde sú jej prostredníctvom nášho projektu, a teda naším tímom poskytované komplexné služby a poradenstvá. Bratislava je však lákavejším mestom na život z viacerých dôvodov, najmä pre dostupnejšie možnosti.

Pracovať v tejto oblasti a s ľuďmi, ktorí mnohokrát bojujú o život, nie je jednoduché. Vždy ste vedeli, že sa chcete venovať tejto práci?

Áno, vždy som chcela pôsobiť v odbore. Nechcela som získať len vysokoškolský titul a pôsobiť na inom pracovnom poli. Vyštudovala som sociálnu prácu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského a súčasne aj sociálnu antropológiu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK. Dosť som cestovala, participovala som aj na projektoch v iných krajinách, profilovala som sa a hľadala.

Počas projektov v zahraničí som si uvedomila, že už nechcem byť nomádka, ktorá je tri mesiace tu a šesť mesiacov tam a chcelo by to zastabilizovať sa. Tak som si povedala, že skúsim hľadať príležitosti na Slovensku.

Spomenuli ste, že ocenenie Biela vrana vám potvrdilo vaše vnútorné nastavenie. Čo si pod ním máme predstaviť?

Človek si vďaka tomuto oceneniu uvedomí, že to, čo robí, jeho nastavenie a spôsob, akým uvažuje, sú asi správne. Samozrejme, aj ja robím chyby a sú veci, ktoré by som možno mohla v danej situácii spraviť lepšie. Dôležité ale je reflektovať ich a ísť ďalej.

Tak tomu bolo aj v konkrétnej situácii s Khadrou. V období, keď dané verbálne a fyzické útoky začali gradovať, sme ani my na projekte nevedeli, ako uchopiť napríklad agresiu zo strany verejnosti. Nie ste na to pripravení ani školení, neviete ako postupovať, aké kroky je najlepšie zvoliť, neabsolvovali ste napríklad kurzy sebaobrany…

Takéhoto kurzu sme sa mimochodom medzičasom už zúčastnili a myslím si, že by ich mali absolvovať všetky ženy alebo ideálne aj dievčatá na školách, napríklad v rámci telesnej výchovy. Bolo by dobré, ak by bol takýto kurz povinnou výbavou aj pre ľudí, ktorí pracujú v neziskovom sektore.

Môžete vedieť uchopiť šikanu, ale násilie zo strany verejnosti je už zložitejšie. Veľa sme rozmýšľali, ako postupovať aj v situácii s Khadrou a nakoniec sme sa zhodli, že jediná cesta je začať o tom rozprávať. Vyjsť z toho strachu a naozaj na to celé poukázať, aj keď celá situácia bola veľmi citlivá.

Pre mnohých ste veľkou inšpiráciou či už po pracovnej, alebo aj ľudskej stránke. Kto alebo čo inšpiruje vás?

Je to o interakcii s ľuďmi, s ktorými zdieľate problémy, ale aj šťastné chvíle a radosť. Ani by som to nenazvala, že mám nejaký vzor, skôr je to o ľuďoch, ktorých stretávam bežne a som s nimi v krátkom alebo dlhšom kontakte, prípadne sme dlhoroční kamaráti.

Inšpiráciou sú pre mňa osoby, ktoré stretávam v bežnom živote. Tou je napríklad aj moja blízka priateľka, s ktorou som sa stretla počas štúdií na vysokej škole a naše priateľstvo pretrváva až dodnes. Vedela by som menovať aj ďalších ľudí, napríklad kolegyne zo súčasného alebo predchádzajúceho projektu, bývalé kolegyne, bývalých kolegov, spolužiačky, spolužiakov alebo osoby, ktoré sa nejakým spôsobom ocitli v mojom živote a niečo ma naučili.

Cením si najmä také tie základné veci v živote, akými sú medziľudské vzťahy a komunikácia. Keby som žila len v nejakých plytkých vzťahoch, možno by mi veľa vecí nenapadlo, nedonútilo ma zamyslieť sa, prehodnotiť postoj, priznať si chybu alebo naopak niekoho oceniť a pochváliť.

„Inšpiráciou sú pre mňa osoby, ktoré stretávam v bežnom živote.“

Mám pocit, že som stretla a stále stretávam vnútorne bohatých ľudí, ktorí sú osobnosti, a pritom žijú úplne bežný život. Nie sú to žiadni známi ľudia, čo ma inšpirujú. Každý máme čo ponúknuť, možno iba stačí navzájom to oceniť.

Spomínali ste, že ste pôsobili v zahraničí. Je nejaký projekt, na ktorý ste obzvlášť hrdá alebo vás teší?

Z odborného hľadiska asi ten súčasný. Je pre mňa najprínosnejší, pretože pracujeme aj na úrovni poradenstiev, čo je priamy kontakt s týmito ľuďmi a ich potrebami. Stretávame sa s inakosťami, inými kultúrnymi vzorcami a tradíciami, čo je veľmi inšpiratívne a obohacujúce.

Myslím si však, že všetky projekty, na ktorých som pracovala, mali zmysel, boli zaujímavé a prínosné.

Stretávate sa s ľuďmi, ktorí zažili veľmi ťažké situácie a riešia problémy, ktoré si mnohí z nás nevedia predstaviť. Akým spôsobom to filtrujete?

Moje prežívanie a vnútorne nastavenie podlieha určitému procesu. Môžete mať niečo naštudované aj z vysokej školy, ale prax všetko aj tak pomieša. Zo začiatku ma pohlcovala komplexnosť problémov a tém, s ktorými som prichádzala do styku, no treba si to vedieť upratať, nastaviť si hranice a vedieť sa psychologicky chrániť.

Dôležitá je pre mňa sebareflexia a vnútorné nastavenie, aby človek vedel zhodnotiť, že niečo neodhadol, urobil zle alebo „odflákol“, čiže aj určitá sebakritika, a tak sa posúvať ďalej.

Filtrovať u mňa znamená, že cez analýzu veci a jednotlivých krokov situáciu pochopím, vyrovnám sa s ňou a „nechám ju ísť“. Pomáha mi tiež supervízia, ktorú mávame raz za mesiac, rozhovory s kolegyňami na poradách, šport a príroda.

Čo robíte rada, keď práve nepracujete?

Keďže práca je náročná a za deň absolvujem aj niekoľko poradenstiev, potrebujem po nej hľadať ticho, z ktorého často čerpám energiu. Prídem domov, nemám televíziu a nechcem už zapínať počítač.

Naozaj cítim, že sa tým tichom potrebujem nabiť, a to som nikdy predtým tak nemala. Mám rada stretnutia s priateľmi, šport, čítanie, prírodu, cestovanie, rada zájdem do divadla alebo kina.