Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Roman Samotný: Som presvedčený, že sa po útoku ako komunita nevzdáme, lebo sa usilujeme len o základnú vec

Ako môže každý z nás pomôcť vytvoriť bezpečný priestor pre život LGBTI+ ľudí?

Od roku 2015 vytváral bezpečný priestor nielen pre kvír ľudí v obľúbenom podniku Tepláreň. Tento rok získal ocenenie Biela vrana aj za odvahu a nebojácnosť, ktorú preukázal aj po tragických udalostiach v októbri. Po teroristickom čine, vražde Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča, sa stal tvárou komunity napriek tomu, že sa v záujme svojej bezpečnosti mohol stiahnuť z verejného diania. Kvír ľudia však stále nežijú v bezpečnej krajine – ako môžeme prispieť k rovnoprávnosti a životu bez strachu a nenávisti?

Láska je vždy len láska. Vybrali sme 8 filmov a seriálov, ktoré dokazujú, že jej prežívanie je krásne v akejkoľvek podobe

V rozhovore s aktivistom a laureátom Bielej vrany 2022 Romanom Samotným sa dočítate aj o tom:

  • ako prežíval posledné týždne po útoku na Zámockej ulici, 
  • či ešte vidí budúcnosť pre Tepláreň,
  • ako sa začala a ako pokračuje iniciatíva Ide nám o život, 
  • ako môžeme prispieť k tomu, aby sa u nás cítili menšiny bezpečne,
  • čo by mohli spraviť školy, firmy a iné inštitúcie, aby sa situácia na Slovensku zlepšila a kvír ľudia sa nemuseli báť o svoj život. 

Založil si Tepláreň, lebo si chcel vytvoriť priestor pre kvír ľudí, ktorý by nebol v podzemí ako väčšina vtedajších komunitných priestorov. Podarilo sa podľa teba vytiahnuť za obdobie, kým existovala, LGBTI+ ľudí viac na svetlo?

Určite sa za posledné roky výrazne zmenil spôsob, ako komunita žije a aké priestory a podujatia si vytvára. Útlak síce silnel, ale LGBTI+ scéna nikdy nebola väčšia a pestrejšia, než je v súčasnosti. Verím, že sa to jedného dňa premení aj do akceptácie väčšinovou spoločnosťou.

Tepláreň si do istej miery vnímal ako svoju obývačku, trávil si tam veľa času, aj vtedy, keď musela byť ako podnik počas pandémie zavretá. Už si sa s ňou rozlúčil?

Ešte stále som to nedokázal. Chodím sem skoro každý deň a stále sa mi zdá, že Tepláreň nikam neodchádza, hoci si uvedomujem, že v nejakej podobe už v dôsledku vrážd odišla.

Porota Bielej vrany vyzdvihla, že si sa po vraždách pred Teplárňou nestiahol z verejného života, aj keď by to bolo prirodzené, nikto by ti to nevyčítal. Predsa, zvažoval si, či sa stiahneš?

Nepamätám si taký moment, nikdy som neuvažoval, že by som sa úplne stiahol. Občas som cítil, že by som mal ubrať, lebo som bol fyzicky veľmi vyčerpaný a mal som pretlak emócií. Keď sa to odrážalo do vzťahov, v ktorých som predtým nachádzal zázemie, rozmýšľal som, či zvládnem všetko ustáť.

No v skutočnosti som po teroristickom čine nemal ani možnosť zvážiť všetky okolnosti. Ocitol som sa uprostred situácie, na ktorú bolo treba okamžite reagovať. Cítil som veľkú naliehavosť a potrebu konať hneď, aby nešla celá situácia do stratena, preto vznikla aj iniciatíva Ide nám o život. Uvedomil som si totiž, že nám skutočne ide o život a musíme niečo spraviť. Lebo keby teraz vraždy prešli bez reakcie, mohli by potom neskôr prejsť aj horšie veci. Zdalo sa mi preto, že nemám na výber.

Keby si sa stiahol, možno by si sa v nečinnosti cítil aj horšie, bezmocne.

Hej, som typ osobnosti, ktorý na krízy reaguje zvýšenou aktivitou, podobne som to cítil aj počas pandémie. Keď príde ohrozujúca situácia, nejak prirodzene nájdem sily, o ktorých som dovtedy netušil, a hľadám riešenia. Nie som človek, ktorý by ušiel alebo zamrzol.

Ako na udalosť reagovali kvír ľudia? Videli sme, že sa mnohí zaktivizovali, no vieš aj o takých, ktorí sa dôsledkom tohto činu ešte viac uzavreli?

Určite bolo veľa LGBTI+ ľudí, ktorých to vystrašilo a pre vlastné bezpečie sa rozhodli tajiť svoju identitu, a je to aj pochopiteľné. Na druhej strane som však videl predovšetkým obrovskú súdržnosť, odhodlanie bojovať, neustúpiť strachu a zlu a čeliť mu. Toto som silno cítil a zapísalo sa mi to do srdca. Keď si sa ma spýtal, či som sa nezľakol, treba k mojej odpovedi dodať, že som na to všetko nebol sám. Bolo okolo mňa mnoho ľudí, nielen z  komunity, s ktorými sme spolu tomu tlaku čelili. Pocit súdržnosti bol pre mňa aj mnohých ďalších zdrojom veľkej sily.

Porušilo sa spoločenské tabu, násilie sa dostalo do verejného priestoru. Po takýchto útokoch zvyknú ďalšie ešte pribudnúť, dokazujú to aj výskumy zo zahraničia. Ak niekto spácha takýto čin, môže to posmeliť ďalších agresorov.

Ktorý okamih z týždňov po teroristickom útoku bol pre teba najsilnejší?

Tesne po útoku, na začiatku iniciatívy mi napísalo niekoľko ľudí, že keď budem potrebovať, budú tu pre mňa. Vedel som, že bude treba na vraždy nejako reagovať. Ozval som sa im a všetci boli hneď ochotní pomôcť nad rámec svojich bežných pracovných výkonov. Venovali tomu veľa času, peňazí, energie. V rámci iniciatívy sa zrazu našli desiatky ľudí, ktorí každý deň súvisle vyše mesiaca pracovali s veľkým nasadením. Bolo veľmi povznášajúce to sledovať a dalo mi to nádej.

Krátko po vraždách pred Teplárňou pribudli ďalšie útoky na LGBTI+ ľudí. Spustil teroristický čin väčšiu nenávisť alebo sa tieto činy len konečne začali nahlasovať?

Interpretácie sú skutočne dve. Ďalšie medializované nenávistné útoky si môžeme vysvetliť skutočnosťou, že ich je veľa, no často sú bagatelizované. Mnohí a mnohé sa necítia komfortne prípad nahlásiť a teraz sa možno iba ukázal stav, ktorý je slovenskou realitou. 

Druhý pohľad je, že sa útokom porušilo nejaké spoločenské tabu. Násilie sa dostalo do verejného priestoru vo väčšej miere práve samotnou vraždou. Niečo podobné vravia aj výskumy zo zahraničia, že po takýchto útokoch ešte ďalšie zvyknú pribudnúť. Ak niekto spácha takýto čin, môže to posmeliť ďalších agresorov.

K tomu, aby sa bezpečie kvír ľudí na Slovensku zmenilo, však budeme musieť prispieť všetci. Čo môžem urobiť ja ako jednotlivec, aby som pomohol zlepšiť situáciu? 

Treba opakovať, že za nárastom agresivity aj voči LGBTI+ ľuďom je fakt, že veľa ľudí mlčí. Hoci veria v ľudské práva a rovnosť pre všetkých, nie sú ochotní postaviť sa krivde a nespravodlivosti, keď ju vidia. Sú ticho. 

Ak chceme zabrániť tomu, aby násilie u nás bolo normou, musí sa väčšia časť spoločnosti proti nemu vyhraniť v akejkoľvek podobe. Musíme dokázať, že do našej spoločnosti prejavy násilia nepatria, a, naopak, prijať menšiny. Je to skutočne na každom a každej z nás, aby sme sa ozvali, keď je to potrebné.

Drag queen Grófka viackrát narážala na to, že si nestačí dať len obrázok na sociálne siete. Aké konkrétne činy teda môžeme v zmysle podpory spraviť?

Nie je to len o fotke na Instagrame, ale o tom, či je človek ochotný postaviť sa za pravdu v reálnom, bežnom živote. Napríklad počas rodinného obeda či pracovnej porady. Alebo keď čaká na autobus a vidí nespravodlivosť. 

Vieme, že mnoho prípadov násilia na ženách sa odohralo v autobuse plnom ľudí. Ak sa vtedy neozve zásadná väčšina, umožňuje to agresorovi pokračovať v zle. Je síce fajn dať si dúhovú profilovku, aj to je odkaz, ale treba v bežných situáciách ukázať, že netolerujeme agresorov.

Čo môžeme spraviť ako jednotlivci, aby sa kvír komunita cítila bezpečnejšie?

Ozveme sa, keď vidíme nenávistné prejavy či šikanovanie.

Aj keď to nemusí byť vždy jednoduché, skúsme sa zastať svojich postojov a vymedziť sa voči akýmkoľvek nenávistným prejavom, homofóbii či transfóbii. Keď v škole, v práci alebo aj na sociálnych sieťach vidíme alebo počujeme nenávisť, osmeľme sa a citlivo pomenujme, že to do slušnej spoločnosti nepatrí. Aj tým, že nezostaneme ticho, vyjadríme podporu LGBTI+ komunite.

Používame rešpektujúci jazyk. 

Áno, používanie rešpektujúceho jazyka je mimoriadne dôležité. Necitlivý jazyk prebúdza a prehlbuje predsudky. Čím rešpektujúcejší jazyk používame, tým tolerantnejšiu spoločnosť pomáhame budovať. Pýtajme sa, ako sa identifikujú LGBTI+ ľudia, pýtajme sa na zámená, ktoré používajú transrodoví a nebinárni ľudia – a rešpektujme to. Rešpektujeme aj právo na súkromie, napríklad pri procese tranzície.

Verejne presadzujeme rešpekt voči LGBTI+ ľuďom.

Obyčajné pripnutie dúhovej stužky, prípadne vyvesenie dúhovej vlajky – to sú veľmi dôležité symboly, ako vyjadriť podporu LGBTI+ ľuďom, ich deťom a rodinám. Presadzujeme hodnoty rešpektu a prijatia. Ak môžeme, zúčastňujme sa na pochodoch za práva LGBTI+ ľudí, hovorme a zdieľajme iniciatívu Ide nám o život, lebo aj náš čas, ktorý do toho dáme, môže pomôcť k spravodlivej spoločnosti pre všetkých LGBTI+ ľudí.

Ďalšie praktické a dôležité odporúčania nájdete tu. Ak chceme vytvoriť bezpečnejšiu a tolerantnejšiu krajinu, musíme začať od seba.

Keď spomínaš pracovné porady, asi by bolo dobré, aby jednoznačný postoj vyjadrili aj samotné firmy, resp. zamestnávatelia. Ako je to teraz? Máme čo zlepšovať aj v tomto smere? 

Súhlasím, vedenie firmy by vždy malo pamätať aj na firemnú kultúru, na nejaké základné etické pravidlá, ktoré by mali jasne komunikovať aj k zamestnancom, ak chcú vytvoriť naozaj férové pracovisko pre všetkých. Tieto hodnoty by firmy mali komunikovať aj navonok. V tomto smere vidím pokrok, je to často práve biznis sektor, kto nahrádza štát pri osvetových kampaniach o LGBTI+ ľuďoch. Aj keď určite je čo dobiehať, keď sa pozrieme na štandard vo vyspelých krajinách smerom na západ. 

Po rokoch života v útlaku je nám blízka snaha nevzdávať sa a pokračovať. Som presvedčený, že ani po útoku sa ako komunita nevzdáme, lebo sa usilujeme len o základnú vec a to je život v pravde.

Na jednej strane je to práca a dospelí ľudia, ale na druhej strane sú to školy, kde veľkú časť života trávia deti. Navyše škola je inštitúcia, ktorá má možnosť ich formovať. 

Školy spomíname aj v iniciatíve Ide nám o život. Radikalizácia na školách a vzdelávanie o LGBTI+ ľuďoch je veľkou témou. Na jednej strane inštitúcie nepostrehli, že sa nám mládež radikalizuje spôsobom, ktorý ohrozuje životy, čoho dôkazom sú aj vraždy pred Teplárňou. 

Školy by teda mali prijať konkrétne metodiky, ako tomu zabrániť. Keď vidia dieťa, ktoré má tendencie k násilným činom, mali by ho vedieť odchytiť minimálne na úrovni školského psychológa. Druhou otázkou je, či vzdelávame deti k tomu, aby boli aktívnymi občanmi a občiankami. Vychovávame ich k humanizmu alebo z nich vyrábame stroje, ktoré len majú namemorované nejaké informácie? Máme na školách hodnotové vzdelávanie? Je na nich prítomná téma sexuálnej a vzťahovej výchovy a kto a ako ju vyučuje? Myslím si, že keď si odpovieme na tieto otázky, zistíme, že skutočne nie sme krajinou 21. storočia.

Čo môžu urobiť školy, aby sa kvír komunita cítila bezpečnejšie?

Ponúkame psychologickú podporu LGBTI+ žiakom a žiačkam aj ich rodičom, ktorí hľadajú cesty, ako svoje deti prijať a podporiť.

LGBTI+ žiaci a žiačky sú štatisticky na každej škole a škola by mala byť pre nich a aj všetky ostatné deti naozaj bezpečným priestorom. Psychologická pomoc nie je málo – ak ako škola nemáte svojho psychológa, skúste nadviazať spoluprácu s najbližšou poradňou, prípadne môžete osloviť odborníkov a odborníčky, ktorí sa špecializujú na prácu s LGBTI+ ľuďmi v poradniach inPoradňa a Prizma Košice. Ako inštitúcia, ktorá deti formuje, myslite aj na to, že nie všetci LGBTI+ žiaci a žiačky sa doma stretnú s prijatím zo strany rodiny a blízkych ľudí, najmä po svojich coming-outoch. Toto veľmi negatívne vplýva na ich duševné zdravie a kvalitu života a s tým súvisí aj dochádzka a prospech. Včasná psychologická podpora im môže pomôcť.

Máme školský poriadok, ktorý zahŕňa ochranu a prijatie rôznych menšín vrátane LGBTI+ ľudí.

Školský poriadok neobsahuje žiadne prvky, ktoré podporujú nerovnosť, napríklad odlišné pravidlá v obliekaní chlapcov a dievčat či odlišné pravidlá v správaní chlapcov a dievčat. 

Školský poriadok by mal jasne vymedziť ochranu a prijatie menšín, aj LGBTI+ ľudí. Mal by jasne definovať, aké následky bude mať jeho nerešpektovanie. Práve to posilní v učiteľoch a učiteľkách odvahu zakročiť a zároveň aj zabezpečí možnosť odvolať sa na školský poriadok a konať, ak sa na škole vyskytnú nenávistné prejavy.

Tu nájdete ďalších 8 odporúčaní, ako zo škôl vytvoriť bezpečné miesto pre LGBTI+ žiakov a žiačky, ale aj ich rodiny a blízkych.

Keď sa pozrieme na ostatné inštitúcie, ktoré z nich sú dobrým príkladom, ako reagovať? A ktoré sú, naopak, zlým príkladom? 

Najlepšie zareagovala určite prezidentka a polícia. Zaujali totiž jasný postoj, vyzdvihli, že nenávisť tu nemá miesto a že aj LGBTI+ ľudia sú súčasťou spoločnosti. Najhoršie zareagoval parlament, ktorý napriek preliatej krvi nebol schopný reflexie a prijať zákony, ktoré by zmenili praktický život kvír ľudí. Bavíme sa naozaj o praktických veciach, ako je napríklad mať možnosť získať ošetrovné, ak sa starám o chorého partnera, vzájomná vyživovacia povinnosť, voľno v práci pri sprevádzaní chorého partnera či partnerky, nárok na vdovské či možnosť dediť spoločný majetok, daňové úľavy. 

Nie je zabezpečený ani najlepší záujem detí, ktoré vychovávajú LGBTI+ rodičia. Ak nie je možné osvojenie, dieťa nemá nárok na sirotské v prípade úmrtia nebiologického rodiča a ani nárok na dedičstvo. V prípade úmrtia biologického rodiča je tu hrozba, že môže skončiť v detskom domove. Je toho naozaj veľmi veľa, čo kvír ľuďom komplikuje život, najmä v takých kritických momentoch, keď sme najviac zraniteľní. 

Čo ďalšie by ešte mohli spraviť inštitúcie?

Cieľom iniciatívy Ide nám o život je vytvárať bezpečný priestor pre kvír ľudí kdekoľvek na Slovensku tak, aby s nimi počítal aj štát. Je to na každom ministerstve, na verejnoprávnych médiách, orgánoch samospráv, aj ony môžu byť Teplárňou, kde sa budú dobre cítiť všetky menšiny.

V rámci iniciatívy chceme určite pokračovať vo vytváraní tlaku na politikov a političky, v tomto smere sme pripravili ďalšie kroky. Chceme ich priviesť k reflexii alebo v ideálnom prípade ku konkrétnym krokom.

Je to o tom, či sa človek postaví za pravdu v  bežnom živote keď vidí nespravodlivosť. Napríklad počas rodinného obeda či pracovnej porady.

Potom by k tomu mohli pristúpiť aj prevádzky, rôzne reštaurácie, podniky či kluby a vytvárať Teplárne, teda bezpečné priestory po celom Slovensku?

Áno, to je náš cieľ, aby sa zapojili rôzne prevádzky aj školské zariadenia či dokonca fary, ktoré ukážu, že dôstojný život pre všetkých občanov by mal byť vlastne kdekoľvek na Slovensku. Ako LGBTI+ ľudia nechceme žiť na okraji spoločnosti, ale túžime byť jej plnohodnotnou súčasťou v každodenných situáciách.

Ako sa môžem zapojiť do iniciatívy Sme Tepláreň, respektíve Sme bezpečné miesto?

Všetky potrebné informácie sme zverejnili na webe iniciatívy Ide nám o život. Sú tam aj odporúčania pre zamestnávateľov, prevádzky, školy a jednotlivcov. Každý tam nájde aj možnosť prihlásiť sa, a tak každému vieme poslať nálepku aj s bližšími informáciami. Chystáme aj podporné skupiny, kde si zapojení ľudia môžu vymieňať informácie o tom, aká prax sa osvedčila.

Nenávisť, ktorú šírime na internete, má vždy adresáta, ktorého sa to dotkne. Pozrite si príbehy troch projektov, ktoré medzi nami hľadajú slušnú spoločnú reč

Zuzana Wienk v jednom rozhovore pre Denník N spomínala, že jej kamaráti z komunity sú sklamaní, že sa teraz nezdvihol taký silný spoločenský vzdor ako po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ako to hodnotíš ty?

Reakcia spoločnosti na vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bola určite väčšia, ale zároveň si nemyslím, že by po vražde Matúša a Juraja bola reakcia spoločnosti malá. Vnímam, že mnohí, ktorí boli dlhé roky k téme kvír ľudí ľahostajní, zrazu zaujali jasný postoj a boli zhrození. Prinútilo ich to zaujímať sa, ako sa nám tu žije, a prekvapila ich každodenná realita LGBTI+ ľudí. Vnímam, že veľká časť spoločnosti prešla reflexiou a voči homofóbii a transfóbii sa vyhranili aj tí a tie, ktorí a ktoré predtým mlčali.

Kvír komunita už v minulosti dokázala tragické a negatívne skúsenosti premeniť na niečo posilňujúce. Napríklad policajná brutalita pred LGBTI+ klubom Stonewall v 60. rokoch spustila prvé Pride pochody. Ako si myslíš, že vražda Matúša a Juraja ovplyvní budúcnosť kvír komunity na Slovensku?

To je niečo, čo ako LGBTI+ ľudia máme v DNA. Museli sme sa naučiť žiť v útlaku. Najskôr sme boli stáročia systematicky vyvražďovaní, potom mučení, až v posledných rokoch sme získali právo existovať vo verejnom priestore bez toho, aby nás niekto zatvoril do väzenia. To však neznamená, že vzhľadom na spoločenskú situáciu nie sme nútení a nútené žiť vo vnútornom väzení.

Napriek tomu zas a znovu nachádzame silu a odhodlanie a snažíme sa vytvárať si dôstojný život v podmienkach, ktoré nie sú veľmi prajné. Po rokoch života v útlaku je nám blízka snaha nevzdávať sa a pokračovať, snažiť sa hľadať si cesty. Či už cez naše mikrobubliny, alebo vo verejnom priestore. Som presvedčený, že ani po tomto čine sa ako komunita nevzdáme, lebo sa usilujeme len o základnú vec, a to život v pravde.

Bude podľa teba niekedy možné sa z týchto vnútorných väzení oslobodiť? Vidíme, že aj oveľa otvorenejšie krajiny majú problém uznať, že kvír ľudia sú rovnocennou súčasťou spoločnosti.

My tie väzenia prekonávame sami v sebe. Aj napriek vonkajším okolnostiam nachádzame sami v sebe slobodu. A práve to možno mnohých dráždi.

Roman Samotný

Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského, pracoval ako redaktor v tlačovej agentúre SITA a týždenníku Plus 7 dní, následne pôsobil ako dramaturg a scenárista v TV JOJ. Organizuje podujatia a tvorí online magazín pod vlastnou značkou Queer Slovakia. Spolupracuje s Iniciatívou Inakosť a PRIDE Košice na viacerých projektoch. Okrem toho píše scenáre pre Silnú zostavu v RTVS a venuje sa aj hudbe ako DJ Vesnu. Tepláreň založil v roku 2015 na Zámockej ulici v Bratislave.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Victor Ibara: Niekedy zabudnem, že som mulat, no každých 12 hodín mi to niekto pripomenie

Victorovi sa napriek tomu, že je Slovák, denne stáva, že prekvapuje ľudí svojou plynulou slovenčinou.

Victor Ibara je herec, model a študent medicíny. Je známy aj vďaka seriálu Druhá šanca, no napriek hereckej kariére je pre neho oveľa dôležitejšia budúcnosť v ambulancii a povolanie lekára. Priznáva, že cíti istú zodpovednosť za mulatov a černochov, ktorí vyrastajú na Slovensku – svojou prezentáciou v televízii a iných médiách a prispieva aj on k rozmanitosti. Podľa jeho slov to ocenia najmä deti, ktoré sa pre svoj vzhľad cítia osamotené. 

Psychologička: Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, no oni často nevedia prijať ani sami seba

Victor vie, aké je cítiť sa iný aj osamelý. V detstve sa mu často stávalo, že pre jeho vzhľad bola všetka pozornosť na ňom. K pozornosti sa však neraz pripojili aj nemiestne poznámky, ktoré sa mu ujdú ešte aj dnes. Hoci to mnohých dokáže prekvapiť, Victor je Slovák, hovorí plynulou slovenčinou a má slovenské občianstvo. 

V rozhovore s hercom, modelom a budúcim lekárom Victorom Ibarom sa dozviete:

  • ako sa dostal k herectvu,
  • prečo je pre neho lekárstvo dôležité, 
  • ako vnímalo okolie vzťah jeho rodičov,
  • ako vnímal svoju identitu v detstve a ako ju vníma dnes,
  • čo pre neho znamená reprezentácia menšín vo filmoch,
  • čo môžeme urobiť, aby sme inakosť vnímali normálne.

Si herec v nemocničnom seriáli Druhá šanca, ktorý sa teší veľkému úspechu. Spoznávajú ťa ľudia na ulici?

Áno, no prišlo to zo dňa na deň. Seriál sme dlho tvorili a zrazu išli jednotlivé časti do televízie. Sledovanosť začala rýchlo stúpať a po dvoch mesiacoch nabral seriál na obrovskej popularite. Keďže som zo Senca, najprv som si myslel, že je to len také lokálne, no potom som šiel do Košíc či do Sniny a stávalo sa mi, že ma ľudia spoznávali.

Ako si sa dostal k herectvu?

Chcel by som povedať, že to bola náhoda, no dostal som echo, že nemám hovoriť o náhodách, lebo tie vraj neexistujú. 

Začalo sa to hrou Štvorec v Slovenskom národnom divadle. Rád som sa totiž rozprával s vrátničkou Dáškou v Anatomickom ústave na Lekárskej fakulte, kde študujem, a raz mi povedala: „Victor, ty si tmavý a vieš dobre po slovensky, moja kamarátka, herečka Mária Breinerová, hľadá niekoho, ako si ty.“

Hľadali „tmavého, ktorý vie dobre po slovensky“?

Presne tak, tak som sa prišiel ukázať a hneď som začal skúšať. To bol úplne prvý kontakt s herectvom, potom prišla Druhá šanca, kde si ma našli oni. Pravdepodobne videli moje sociálne siete a zavolali ma na kasting.

Už natáčaš dlhšie, je herectvo niečo, čomu sa chceš dlhodobo venovať?

Je to nezlučiteľné s medicínou. Nielen so štúdiom, ale najmä so samotnou prácou. Ak chcete pracovať ako lekár a súčasne byť hercom, ani jednu z tých vecí nebudete robiť na 100 %. 

Ja sám ešte nemám zodpovedané, či som ochotný čas v ambulancii zameniť za herectvo. Ako možné to vidím len v prípade, že by šlo o 10 % z môjho času.

Keď som bol dieťa, babka mi ukazovala stránky v Katolíckych novinách s fotkami afrických detí. Bola to jediná možnosť, ako nájsť niekoho, kto mi je podobný. Vždy ma to zahrialo pri srdci.

Prečo je pre teba také dôležité byť lekárom?

Aj ja som si túto otázku položil už niekoľkokrát. Som človek, ktorý občas rád zariskuje, no omnoho dôležitejšie sú pre mňa istoty – a medicína je mojou istotou v tomto svete. Je to síce smutné konštatovanie, ale klientela bude vždy – lebo vždy budeme potrebovať riešiť svoje zdravie. 

Na druhej strane ma zase fascinuje, že v medicíne stále nachádzam niečo nové, čo ešte neviem. Nikdy nebudem vedieť všetko, čiže sa budem kontinuálne učiť. 

Navyše keď si lekár alebo lekárka, neexistuje možnosť byť najlepší. Nemáme najlepšieho lekára či lekárku na svete a tak je to správne. Nechcem ani nepotrebujem súťažiť, netúžim byť najlepší, baví ma celá táto cesta – v lekárskej kariére je omnoho dôležitejšia ako samotný cieľ.

Ako lekár budeš mať obrovskú zodpovednosť za ľudské životy. Nemáš z toho aj strach? 

To asi odbúral môj otec, ktorý ma ako malého brával do nemocnice. Pamätám si moment, keď som si prvýkrát uvedomil, že „existuje smrť“. Ocino ma brával na dialýzu, čistenie krvi, na tabuľke tam boli mená pacientov – chodil som ich vždy pozerať, ako sa im darí. 

Jedného pacienta som si veľmi dobre pamätal, no keď som ho prišiel pozrieť štvrtýkrát, už tam nebol. Pripadalo mi to nepochopiteľné, hneď som od ocina zisťoval, čo sa stalo. Odpoveď bola, že už nikdy nepríde. 

Vtedy som pochopil, že už je na druhej strane. V tej situácii ma to nezasiahlo, no dlho som si to nosil v sebe. Nechcem tým povedať, že smrť už vnímam normálne, no celý život ju mám okolo seba, najmä keď otec hovorí o tom, čo sa v práci stalo. Ak by som si ako lekár dovolil prežívať úmrtie intenzívnejšie, asi by ma to zruinovalo. 

Rýchle otázky a odpovede s Victorom

Aký najhlúpejší stereotyp si počul?

Šialene ma vytáčajú stereotypné otázky a poznámky o veľkosti prirodzenia. Je to veľmi nepríjemné, nevkusné a dokáže to v človeku vytvoriť obrovské bloky, ktoré som počas puberty prežíval aj ja. 

Aký najhlúpejší zdravotný hoax si počul?

Tých je naozaj veľa. Napríklad že infúzia vitamínu C je liek na všetko, pretože je to teraz trendy. Bavil som sa so známym, ktorý si dal drevom a kladivom búchať po chrbte, lebo veril, že mu to pomôže. Začali sa mu zrastať stavce.

Aký najlepší herecký tip si dostal?

Prestaň hrať, pochop situáciu a buď taký, aká by bola postava v tej situácii.

Keď spomínaš otca, je známe, že je z Konga, no tvoja mama je zo Slovenska. Ako sa stretli?

Moja mamina študovala ako zdravotná sestra, takže sa stretli v zdravotnom prostredí. Taký klišé príbeh lekára a zdravotnej sestry, ktorí sa do seba zamilovali. 

Ako ich vzťah v tom čase vnímalo okolie?

Počul som o tom veľa príbehov, muselo to byť veľmi ťažké. Stále ma prekvapuje, že do toho vôbec moja mamina išla a zobrala si na seba riziko predsudkov. Rasizmus bol vtedy veľmi rozšírený a mamina je z malej dediny – z Blatného, takže všetky oči boli na otcovi. Spolu to však zvládli a možno práve to ich teraz tak spája, svoj vzťah si vybudovali spoločne.

Napriek multikultúrnemu pozadiu si zo Senca. Vnímaš sa ako Slovák?

Áno, som Slovák. Niekedy síce zabúdam, že som mulat, no každých 12 hodín mi to niekto pripomenie. Zobudím sa a hovorím po slovensky, mám slovenské občianstvo, škôlku, školu. Cítim sa ako Slovák, i keď mám niektoré zahraničné črty, za ktoré som vďačný. 

Aké?

Od tatina mám temperament, dravosť, energiu, ktorú si priniesol z Afriky. U mňa to nie je také silné ako u neho, no preniesol na mňa niektoré svoje životné postoje. Napríklad to, že každý problém je riešiteľný. Odmalička k nemu vzhliadam – keď mám nejaký problém, pozriem sa na otcovu cestu a len si poviem: „Pozri sa, čo musel zvládnuť tvoj otec. Toto zvládneš.“

Z toho, čo hovoríš, je jasné, že si so svojou identitou stotožnený, no ako to vyzeralo v detstve? Hľadal si sa?

Od útleho detstva ma učili a pripravovali, že budem priťahovať pozornosť ľudí. A bolo to tak – už ako dieťaťa sa ma okolie pýtalo, či si môžu chytiť moje vlasy, mojej maminy sa bežne pýtali, či som adoptovaný. Zvykol som si na to, ani som to nevnímal ako rasizmus. 

Ako vnímaš pozornosť teraz? Asi nechceš, aby sa cudzí ľudia chytali tvojich vlasov.

Často to riešim so sestrou, túto skúsenosť máme totiž rovnakú obaja a sme tým poznačení. No asi na to ešte nemám odpoveď. Keď je poznámok o mojom výzore veľa, väčšinou si to piaty-šiesty človek zlizne nejakou nemiestnou odpoveďou odo mňa, no mne to príde vždy ľúto, snažím sa ospravedlniť, ak sa dá. No aj ja som len človek – niekedy poznámky nezvládam tak, ako by som chcel.

Keď budeme vidieť rozmanitosť všade naokolo, prestaneme vnímať rozdielnosti ako prekážku. Sústredíme sa na prínos do spoločnosti a hodnoty. Uvedomíme si, že všetci sme ľudia a na odlišnostiach nezáleží.

Môj ocino to musel mať ešte ťažšie, vnímal to ako zodpovednosť. Chcel svojmu okoliu ukázať, že černosi sú v pohode, že sú to napríklad aj lekári, ktorí sa tu snažia žiť a vychovávať deti. Vždy mi vravel, že som Ibara, že sa musím snažiť a nemôžem robiť zlé meno. Akoby sme nemohli urobiť chybu, lebo by sme za ňu pykali omnoho viac ako ostatní. 

V poslednom čase sa intenzívne rieši reprezentácia vo filmovom priemysle. Aktuálne máme diskusie o novej morskej panne Ariel, ktorú má hrať herečka (mulatka) Halle Bailey. Časť spoločnosti protestuje, na druhej strane máme videá detí, ktoré pri traileri plačú od radosti, pretože víla vyzerá ako ony samy. Ako by si spoločnosti vysvetlil, že takáto reprezentácia je dôležitá?

Cítim istú zodpovednosť za mulatov a černochov, ktorí na Slovensku vyrastajú. Je skvelé hrať v seriáli alebo urobiť rozhovor, ktorý môže matka ukázať svojmu dieťaťu so slovami: „Pozri, on je taký istý ako ty.“ 

Keď som bol dieťa ja, babka mi ukazovala fotky v Katolíckych novinách so slovami: „Aha, to sú také detičky ako ty!“ Bola to stránka s fotkami detí z Afriky a bola to jediná možnosť, ako nájsť niekoho, kto mi je podobný. Keď som si uvedomil, že tu nie som sám, vždy ma zahrialo pri srdci.

Deti, ktoré sú iné ako ostatné, totiž prežívajú veľmi veľkú osamelosť. Majú „samotku“ vo svete, v ktorom žijú. Či chcú alebo nechcú, vždy sú upozorňované na farbu svojej pleti. Už len pri poznámke: „Obleč si toto, lebo to na tebe pekne svieti.“ A keď vidíte niekoho, kto vám je podobný, aspoň na chvíľu máte pocit, že tu nie ste sám. 

Predpokladajú ľudia mimo tvojich kruhov, že nehovoríš po slovensky?

Áno, jasné, stáva sa to pomerne často. Vždy ich to prekvapí a pýtajú sa, ako je možné, že mám takú peknú slovenčinu. Zvyknem odpovedať, že je to už 25 rokov, odkedy sa so mnou moja mama rozpráva výhradne po slovensky. Vždy sa ozve späť, že je to niečo úžasné. (smiech) 

Ako ťa vnímajú Slováci?

V škole a v práci som sa nikdy nestretol s tým, že by ma vnímali nejako negatívne. Mimo mojich kruhov prevláda v ľuďoch skôr také prekvapenie: ako je možné, že tak dobre hovorím po slovensky, odkiaľ vlastne som a podobne. 

Raz sa ma však na pohovore do gynekologickej ambulancie opýtali, ako na mňa reagujú pacientky. Najskôr som vôbec nerozumel otázke. Povedal som, že s pacientkami žiaden problém nemám, nechápal som ich. Potom mi pripomenuli, že som tmavší a narážajú práve na to. Bol som nahnevaný a urazený, dotklo sa ma to. 

V jednom rozhovore si spomínal, že večer nechodievaš MHD, lebo máš strach. Stále to platí?

Áno, ale je to skôr naučené správanie z detstva, napríklad moji súrodenci tento strach nevnímajú. Môj otec mi vždy hovorieval, že nemôžem ísť večer sám po meste, chcel ma chrániť, sám totiž zažil rôzne rasistické útoky. 

Časom pochopil, že sa svet zmenil, a preto boli moji súrodenci už vychovávaní inak. Ja to však mám stále v sebe. Festivaly, koncerty, otvorené priestory, nočné autobusy – nič mi to nehovorí a nevyhľadávam to.

Svoju zapamätateľnosť by som chcel použiť na šírenie informácií, napríklad o dôležitosti prevencie. Ak môžeme cez showbiznis predávať kolagén, tak verím, že ľudí bude zaujímať aj niečo zmysluplné.

Podľa toho, čo hovoríš sa teda nálada v spoločnosti zmenila a rasizmus z ulíc postupne mizne. Mnoho osobností sa však zhoduje, že nenávisť sa presunula na sociálne siete – ako to vyzerá na tvojich sociálnych sieťach? 

Zvyknú mi chodiť nenávistné komentáre, od Druhej šance to vnímam intenzívnejšie. Keď som si pozeral profily ľudí, ktorí to píšu, uvedomil som si, že by nikdy neboli súčasťou môjho kruhu. Prečo by som im mal venovať pozornosť a prikladať ich tvrdeniam váhu? Nemá to zmysel. 

Keď si bol v diskusii Africko-slovenskej únie a spolu s hostkami ste sa zhodli, že mulati sa občas cítia v zahraničí lepšie, pretože sú tam konečne neviditeľní. Čo by sme mali robiť, aby ste sa cítili dobre aj doma?

Je to taká filozofická odpoveď, no pomohlo by, ak by bola inakosť či už sa týka rasy, národnosti, náboženstva či zdravotného znevýhodnenia zastúpená všade. Keď budeme vidieť rozmanitosť všade naokolo, prestaneme vnímať rozdielnosti ako prekážku.

Našej spoločnosti by pomohlo, ak by sme rozdielnosti začali vnímať ako príležitosť. Absolventov Teach for Slovakia sme sa pýtali, ako vnímajú inklúziu na školách

Sústredíme sa na prínos do spoločnosti a hodnoty. Uvedomíme si, že všetci sme ľudia a na odlišnostiach nezáleží. 

Čoraz viac sa do povedomia dostáva téma sexizmu – keď sa pozrieme na bulvárne titulky, často figuruješ ako magnet pre Slovenky, sexi Victor, fešák či exotický lekár. Myslíš si, že ľudia dostatočne vnímajú tvoj prínos a tvoje hodnoty?

Myslím si, že médiá nafúkli niektoré moje aktivity, robia zo mňa supermana, ale takto sa dá nafúknuť život každého jedného človeka. Možno to bola aj moja chyba, že o niektorých negatívach mlčím a prezentujem len pozitíva. Toto sa vlastne deje aj na sociálnych sieťach, tam totiž konzumujeme len dokonalé útržky života ostatných a je to toxické. 

To, či ma niekto vníma aj vďaka mojim hodnotám, záleží aj na tom, aký je to človek. Ak chcem, aby patril do mojich kruhov, snažím sa s ním rozprávať a vysvetľovať. 

So svojím vzhľadom si predmetom rasizmu a súčasne aj sexizmu, na druhej strane vďaka svojmu vzhľadu pracuješ na projektoch v herectve aj modelingu. Je to teda viac výhoda alebo nevýhoda?

Je to určite výhoda, ale to asi skôr preto, že sa na všetko snažím pozerať z tej lepšej stránky. V dnešnom svete je dôležité byť zapamätateľný, mne sa to darí pomerne ľahko. 

Svoju „zapamätateľnosť“ by som však chcel použiť na šírenie informácií, napríklad o dôležitosti prevencie, už pripravujeme v rámci tejto témy aj projekt. Ak môžeme cez showbiznis predávať kolagén, tak verím, že ľudí bude zaujímať aj niečo zmysluplné – a ak môžem svoj vzhľad použiť na pomoc spoločnosti, je to win-win. 

Victor Ibara

Je študentom medicíny, ale okrem toho sa venuje aj herectvu a modelingu. Je známy vďaka seriálu z nemocničného prostredia Druhá šanca, ktorý je dostupný aj na streamovacej službe Voyo. Napriek jeho hereckej kariére je pre budúceho lekára oveľa dôležitejšia medicína, no svoju tvár vo verejnom priestore chce využívať zmysluplne, napríklad na šírenie informácií o zdraví. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.