Teší ma, keď záhrada slúži na to, aby bol život kvalitnejší, hovorí Štefan Straka, ktorý učí záhradníčiť Rómov

Biela vrana je ocenením ľudskej odvahy, statočnosti a čestnosti. Za prínos do spoločnosti ju tento rok získal aj Štefan Straka. Na východe Slovenska naučil záhradníčiť vyše 1 000 ľudí. Ako sám tvrdí, domov sa len snažil preniesť to, čo sa naučil v zahraničí.

Pred dôležitými spoločenskými témami netreba zatvárať oči, ale treba na ne upozorňovať a otvorene o nich hovoriť. Odvahu, čestnosť a spravodlivosť už desať rokov oceňuje Biela vrana, ktorej hrdým partnerom je aj O2. Preto sme pre vás pripravili sériu rozhovorov s jej laureátmi.

Po Emílii Trepáčovaj, Erikovi BalážoviAndrejovi Bánovi pokračujeme Štefanom Strakom, ktorý vedie Rómov k ekologickému farmárčeniu. Snaží sa ukázať, ako si môžu aj ľudia, ktorí trpia chudobou a podvýživou, zabezpečiť kvalitné potraviny či palivo.

Bielu vranu ste získali za projekt ekozáhrad, ktorý dlhodobo funguje na východe Slovenska. Čo pre vás toto ocenenia znamená?

Je milé a príjemné, že si nás niekto všimol aj v ďalekej Bratislave. My na severovýchode Slovenska robíme svoje aktivity a to, že to rezonuje, je určite potešujúce. Záujem verejnosti a novinárov, ktorý je s tým spojený, vnímame tak, že vďaka nemu môžeme predstaviť našu myšlienku aj ďalším regiónom.

Ako a kedy tento nápad vznikol?

Samotná myšlienka v roku 2006, keď som bol na jednom pobyte v Rakúsku. Dal som si také voľnejšie obdobie, cestoval som a vnímal som, že je čas na návrat domov. V zahraničí je pekne a dobre, ale korene mám na východnom Slovensku.

Dá sa povedať, že vás k tomu inšpirovalo zahraničie?

Určite. Skúsenosti, ktoré som nadobudol hlavne v Rakúsku, Nemecku a vo Švajčiarsku boli veľmi dobré a chcel som z nich niečo preniesť aj na Slovensko. Nastal čas návratu.

V krajinách, ktoré spomínate, fungujú podobné projekty bežne?

Je to bežné. My rozvíjame koncept sociálnej farmy. Sú to nielen Rómovia, môžu to byť aj ľudia so zdravotným znevýhodnením. Tiež ľudia z ďaleka, ktorí sa tu chcú uchytiť. Pre nich je to dobrá možnosť, ak ešte neovládajú jazyk a chcú sa naštartovať v spoločnosti aj cez prácu v záhrade. V zahraničí to funguje, sociálne farmy aj sociálno-liečebné farmy, na Slovensku je to celé ešte len v plienkach.

V koľkých mestách na Slovensku učíte ľudí záhradníčiť?

Momentálne v 30 lokalitách Prešovského kraja, kde rozvíjame záhradníčenie u Rómov. V budúcnosti by sme skúsenosti radi preniesli aj do iných krajov. Ak bude záujem a budeme na to mať sily aj ľudí.

Venujete sa naplno iba ekozáhradám alebo pracujete aj na iných projektoch?

Mám aj iné projekty, pretože mám aj svoje zamestnanie. Pracujem ako regionálny koordinátor pre komunitné centrá, čiže som zamestnancom Implementačnej agentúry Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a popri tom vediem občianske združenie Svätobor, v rámci ktorého máme projekt s názvom Romano Barardo.

Názov v preklade z rómskeho jazyka znamená Rómovia záhradníci. Keď som sa pred časom pýtal jazykovedcov, ako sa po rómsky povie záhrada, hovorili mi, že Rómovia majú pre záhradu výraz bar. Pousmial som sa, že Rómovia chodia do záhrady do baru. Zároveň slovo bar znamená aj kameň, čiže je to aj fuška, robota. Odvodením od slova bar vzniklo slovo barardo, teda záhradník. Vypovedá to o tom, že Rómovia vo svojej histórii naozaj nemali záhradníčenie.

„Na jednej strane fungujeme tak, že spoločne s Rómami kultivujeme verejné priestranstvá, ale našou dlhodobou agendou je to, že im pomáhame pri domčekoch zakladať záhradky.“

Rómsky jazyk ako taký nepozná slovo záhradník. Pozná slovo záhrada, ale nepozná slovo záhradník. To, čo sa nesie ako taká červená niť naprieč tým celý projektom je myšlienka, že aj títo bývalí kočovníci sa už usadili, že sa tu cítia dobre a chcú pracovať s krajinou aj pôdou. Cieľom projektu je tiež ukazovať, že Rómovia záujem majú, a že práca mnohým z nich ide veľmi dobre.

Ako sa ľudia k projektu dostávajú?

Je to rôzne. Veľa cestujem, hlavne tu na východe a vidím, kde čo a ako funguje. Mnohí sa nám aj ozývajú. Poväčšine je to nejaký nadšenec, napríklad kňaz, učiteľ, starosta alebo aktivista. V niektorých oblastiach riešia problém, že Rómovia reálne hladujú. Chcú im zaviesť spoločnú záhradu, zavolajú nás, aby sme im prišli pomôcť rozvinúť komunitné záhradníčenie.

Na jednej strane fungujeme tak, že spoločne s Rómami kultivujeme verejné priestranstvá, ale našou dlhodobou agendou je to, že im pomáhame pri domčekoch zakladať záhradky. Naozaj sa ukázalo, že mnohé komunity nefungujú tak, že susedovi preskočíme plot, ideme a nakradneme zo záhrady gadža, ale že máme svoje a nepotrebujeme chodiť kradnúť kdesi k susedom. Ak sa Róm stará o pôdu a robí to dobre, je to pekné a získava si tým istý rešpekt aj od Nerómov.

V rámci projektu absolvujú Rómovia školenie. Ide o kratšie časové obdobie alebo sú s vami dlhodobo?

Sú komunity, s ktorými spolupracujeme už vyše 10 rokov, čiže s nimi máme dlhodobý vzťah. Potom sú takí, ktorí prídu len tak tréningovo. Máme víkendový kurz výsadby, u nich je už potom miestny ambasádor, naša spojka, s ktorým riešime náradie, stromčeky… Nemohli by sme fungovať bez mnohých dobrovoľníkov v obciach.

Ostávate s ľuďmi, ktorí sa zapoja do projektu, v kontakte aj po školení? Sledujete, ako skúsenosti so záhradníčením zužitkujú v ďalšom živote?

Sledujeme to, pretože chceme vedieť či to vôbec malo nejaký zmysel. Nie je nám jedno, ako sa títo ľudia vyvíjajú, a tiež nám záleží na tom, čo sa stane so stromčekmi. Aj Rómovia nám často zavolajú a povedia: „Števo, Rado (vedúci lektor, pozn. redakcie), poďte nám ukázať, ako máme stromčeku ostrihať konáriky.“

„V rámci zahraničnej stáže som pochopil, že práca v záhrade je jedna výborná psychoterapia. Keď mám náročný deň, tak si večer idem buď zabehať, alebo si vezmem do ruky motyku a mám svoju ‘motykoterapiu’.“

Ak vidia, že stromčeku sa nedarí, zase nám volajú a pýtajú sa, v čom je problém. Tí, ktorým záleží na úrode, sa z roka na rok stretávajú s rôznymi úlohami či už je to zavlažovanie, alebo rez. Sme vlastne akísi kočovní záhradníci. Chodíme do terénu a tam, kde nás zavolajú, sa snažíme radiť a riešiť konkrétne situácie.

Ako ste sa k záhradníčeniu dostali? Pôvodne ste vyštudovali psychológiu.

V rámci zahraničnej stáže som pochopil, že práca v záhrade je jedna výborná psychoterapia. Keď človek vydá energiu starostlivosťou o pôdu, zem mu to vráti. Keď mám náročný deň, tak si večer idem buď zabehať, alebo si vezmem do ruky motyku a mám svoju „motykoterapiu”. Vyslovene si potrebujem vykompenzovať duševnú prácu tým, že niečo fyzicky robím či už športujem, alebo pracujem v záhrade.

Týmto sme začínali, pretože prvou aktivitou, ktorú sme mali, bola chránená dielňa, ktorá slúžila práve ľuďom s depresiami, so schizofréniou a s rôznymi ťažkosťami. Ľuďom, ktorí potrebovali v záhrade nájsť cestu k sebe a k tomu, aby zvládali stresy v živote. V podstate je to ďalší rozmer projektu. Jeden je sociálny a druhý terapeutický.

Koľko ľudí pôsobí vo vašom združení a koľkí už prešli vaším školením?

Aktuálne sme 12, dlhodobo ale spolupracujeme s vyše 100 dobrovoľníkmi. Teraz, keď sme rátali počet ľudí, ktorí prešli našimi školeniami, tak sme ich za všetky roky napočítali už vyše 1 000. Sú to deti, mládež, dospelí. Vekovo to nie je limitované. Škôlkari už chytia hrabličky a dôchodcovia, tí predsa len chcú mať nejakú aktivitu. To je jeden z dôležitých rozmerov našej činnosti. Zapájame celé rodiny. Aby dieťa videlo už u svojej mamy, že niečo robí a je v záhrade, a aby si cez učenie napodobňovaním osvojilo zručnosti. Rodičia by mali ísť príkladom.

Na Slovensku sú voči Rómom určité predsudky. Ako ich vnímate vy? Zmenili ste počas rokov práce s nimi svoj postoj?

Moje názory sa vyvíjajú. Čím dlhšie s nimi spolupracujem, o to viac vnímam, že pojem Rómovia zastrešuje veľmi úzku skupinu ľudí. Na Slovensku sú napríklad olašskí Rómovia, v Prešovskom kraji máme zase skupinu, ktorá sa volá Rumungri, potom sú tu maďarskí Rómovia. Každá skupina má iné povahové a typologické rysy. Je veľmi zaujímavé všímať si, aký majú stále živý kastovný systém. Keď sa s niektorými rozprávam, povedia mi: „Vieš, Števo, my sme Rómovia, potom sú Cigáni, potom sú nejakí degeši.“

Oni sa vyslovene sami delia na tých, ktorí majú vyššie vzdelanie alebo zamestnanie a dosiahli isté bohatstvo alebo majetkový status. Tí si hovoria Rómovia. Tí „obyčajnejší” až po tých chudobných sú potom podľa nich Cigáni až degeši. Kastovný systém stále funguje a v praxi vidno, že Rómovia z jednej kasty zvyčajne nemajú záujem stretávať sa s Rómami z inej.

Keď vznikla istá spoločenská diskusia o tom, že Rómovia z Luníka IX by mali prísť do okresu Vranov nad Topľou, zdvihla sa u miestnych Rómov veľká vlna pobúrenia. Povedali: „Nie, my tu žijeme v poriadku, čistote a nechceme tu Rómov, ktorí budú žiť inak.”

Chcem tým povedať, že na Slovensku je podľa odhadov 400-tisíc Rómov. O 200-tisíc z nich sme nikdy nepočuli, lebo tí fungujú úplne normálne. Tých, o ktorých sa hovorí, že sú zo sociálne vylúčených skupín, je možno 200-tisíc a ešte aj tí sa členia do rôznych skupín.

„Rómovia sa vyslovene sami delia na tých, ktorí majú vyššie vzdelanie alebo zamestnanie a dosiahli isté bohatstvo alebo majetkový status.“

Stáva sa, že keď s naším projektom niekde prídem, sú nadšení a pozvú nás domov, inde prídem a vysmejú ma, povedia mi, že toto nie je pre nich a že to nikdy robiť nebudú. Myšlienka, ktorá je v pozadí, znie, že nemáme univerzálny recept pre všetkých, ale tí, ktorí majú záujem, sa nám ozývajú sami.

Je to veľmi zaujímavé a pravdupovediac aj trochu prekvapujúce.

Prekvapilo to aj mňa. Až po rokoch som zistil, že takto fungujú a dokonca aj pri uzatvorení sobášu je cítiť veľký vplyv rodiča na výber životného partnera. Mne moji rodičia nehovorili, koho si mám vybrať, s kým mám žiť, ale u Rómov je tento vplyv rodiny stále silný. Dokonca niekde so sobášmi až kupčia. Dieťa môže byť ešte mladé a jeho rodič ho bez jeho vedomia niekomu predá.

Vráťme sa späť k vašej práci. Čo vás na nej najviac teší?

Keď vidím, že ľudia majú z práce v záhrade radosť, že ich baví a vidia v nej zmysel života. Mnoho Rómov, ktorí sú nezamestnaní, presedí celé dni pri sociálnych sieťach a to, že ich chytí niečo z reálneho života a je to napríklad téma založenia nejakej záhrady, vnímame ako veľmi pozitívne, zdravé a zmysluplné. Teší ma spokojnosť a radosť ľudí, keď vidia, že im niečo pekne kvitne pred domom, keď si majú čo dať do hrnca, keď záhrada slúži na to, aby bol ich život bohatší a kvalitnejší.

Vyzeráte, že máte veľa práce a okrem toho máte ešte mnoho iných aktivít. Čo robíte, keď nepracujete?

Svojej manželke som povedal, že mám aj jednu milenku. Keď sa pýtala, že akú, tak som zdelil, že mojou vernou milenkou je moja práca (smiech). Robím aj počas víkendov, ale určite to, v čom mám ukotvenie a spokojnosť, je manželka Júlia a dcérka Dianka.

Moja práca sa s rodinným životom spájať dá. Aj keď je dcérka ešte veľmi maličká, je na všetko zvedavá. Beriem ju všade, kde sa len dá. Nenechávam ich sedieť doma, kým ja idem do záhrady. Moje veľké potešenie a radosť je, že môžem fungovať s týmito 2 vtáčatkami. Vtáčatkami preto, lebo manželka je rodená Káčerová, ja som Straka. My sme taký vtáčí rod.

A teraz k tomu ešte pribudla aj Biela vrana.

Áno, môj život sa celý točí okolo vtáčích pojmov (smiech).

Štefan Straka

Vyštudoval psychológiu, absolvoval niekoľko stáží v zahraničí a spolu s rodinou žije v Hanušovciach nad Topľou. Stojí za projektom ekozáhrad, v rámci ktorého už 11 rokov učí Rómov z celého Prešovského kraja záhradníčiť. V súčasnosti pracuje ako regionálny koordinátor pre zariadenia sociálnych služieb v Prešovskom kraji a zároveň vedie občianske združenie Svätobor. Za svoju dlhoročnú prácu a spoločenský prínos získal ocenenie Biela vrana. Svoj voľný čas venuje najmä manželke Júlii a dcérke Dianke.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fotograf a novinár Andrej Bán: Čím je to v tejto krajine zložitejšie, tým radšej tu žijem

Biela vrana je ocenením ľudskej odvahy, statočnosti a čestnosti. Za dlhodobý spoločenský prínos ju v roku 2015 získal aj fotograf a reportér Andrej Bán, ktorý sa v tom čase aktívne venoval migračnej téme. Porozprávali sme sa s ním nielen o práci vojnového fotografa a novinára, ale aj o živote na Slovensku a jeho ďalších aktivitách.

Pred dôležitými spoločenskými témami netreba zatvárať oči, ale treba na ne upozorňovať a otvorene o nich hovoriť. Odvahu, čestnosť a spravodlivosť už 10 rokov oceňuje Biela vrana, ktorej hrdým partnerom je aj O2. Preto sme si pre vás pripravili sériu rozhovorov s jej laureátmi.

Po Emílli TrepáčovejErikovi Balážovi pokračujeme Andrejom Bánom, ktorý v rámci svojej profesie dlhé roky mapuje vojnové konflikty a život ľudí po nich, založil neziskovú organizáciu Človek v ohrození a aktuálne sa venuje aj iniciatíve Zabudnuté Slovensko, ktorá sa zameriava na aktivity proti fašizmu, ako aj rôznym formám extrémizmu a násilia.

Stretli sme sa v kaviarni Scherz na bratislavských Palisádach, ktorá je jeho druhou kanceláriou.

Andrej, dokumentujete životne vypäté situácie, no dočítali sme sa, že ste nikdy nevyhľadávali adrenalínové situácie. Prečo ste s tým vôbec začali?

Áno, povedal som to po tom, ako jedna česká fotografka v rozhovore uviedla, že pre ňu to je adrenalínový zážitok. Čo ma však zarazilo a nahnevalo ešte viac bolo jej tvrdenie, že jej nevadí fotiť mŕtvych ľudí, lebo má zlý čuch. Nechcel som, aby si na základe toho verejnosť vytvorila obraz ľudí, ktorí chodia do vojnových zón, že sú cynickí.

Skutočne si myslím, že to nehovorím ako pózu, ale do tých krajín chodím preto, aby som vydal svedectvo. To, čo pritom prežívam ja ako fotograf, nemá byť hlavná téma.  Pozornosť má byť upriamená na obete vojen a katastrof.

Predpokladáme, že sa vás mnoho ľudí pýta či ste sa vy sám ocitli v ohrození života.

Otázky tohto typu nemám rád. Áno, bol. Ale tí ľudia, ktorých fotím, sú v oveľa ťažších situáciách ako ja. Ja chcem pozornosť upriamiť na nich, a preto hovorím, že to nie je adrenalínový šport. Byť svedkom je pri reportážnej fotografii kľúčové. V mene tých ľudí vypovedáte ich príbehy ďalším.

Dá sa však na život ohrozujúce situácie pripraviť alebo sa s nimi neskôr vyrovnať?

Pripraviť sa na to asi dá iba prakticky, teda skúsenosťou a budovaním empatie. Ja to robím už 25 rokov – vlani som vydal aj knižku Na juh od raja, ktorá zachytáva 25 krajín počas 25 rokov mojej tvorby. Až na malé výnimky ale obvykle nie som fotograf v prvej vojnovej línii. Bol som aj v takých situáciách, ale nevyhľadávam to.

Skôr sa tam vraciam vtedy, keď sa o ľuďoch už až tak veľa nepíše, lebo novinári išli inde, kde je iný konflikt. Ľudia si vtedy pripadajú opustení a zabudnutí, doľahne na nich posttraumatický stresový syndróm zo všetkého, čo zažili – že im zničili dom alebo zavraždili blízkych. Považujem za dôležité prísť za nimi práve vtedy.

„Byť svedkom je pri reportážnej fotografii kľúčové. V mene tých ľudí vypovedáte ich príbehy ďalším.“

Ale sú situácie, ktoré vás zaskočia. Vtedy buď máte šťastie, alebo nie. Ja som napríklad mal šťastie v Kosove, na Haiti a v Afganistane. Ale ako hovorím, nebol som obvykle v prvej línii. Sú tam aj takí a veľmi si ich vážim.

Ste teda skôr povojnový fotograf?

Áno, po vojne sú ľudia možno v ešte ťažšej situácii, lebo si uvedomia, čo sa im stalo. Keď ste vo vojne, ide len o to, aby ste si zachránili život. V správach ale nevidíte, čo sa s tými ľuďmi stane potom. Preto sa dlhodobo vraciam na Balkán a najmä do Kosova, ale aj do Bosny, Macedónska, na Kaukaz, do Gruzínska, Arménska, Pakistanu a Afganistanu.

Už dva roky robím s režisérom Jarom Vojtekom a Marekom Leščákom film, ktorý bude práve o mojej práci a tiež o strate a znovunachádzaní domova ľudí z vojnových zón. Azda na budúci rok ho dokončíme. Boli sme spoločne aj v Gruzínsku, kde som bol na vojnových miestach v roku 2008. Boli sme v Iraku, a to práve v čase, keď ešte prebiehali boje v Mosule a sledovali sme príbeh jednej rodiny, ktorá prišla na Slovensko.

Ďalší silný príbeh filmu je z Kosova. Vraciam sa tam na jedno miesto, kde som bol tesne po vojnových masakroch na jar 1999. Tiež sú tam aj príbehy utečencov. Boli sme v Grécku, Turecku, Macedónsku, Srbsku… Ten film ale primárne nie je o vojne a utečencoch, ale o domove.

Ako sa k vám správajú ľudia v takýchto ťažkých situáciách? Vidia vo vás záchrancu, nositeľa informácií?

Nechcem zovšeobecňovať. Sú ľudia, ktorí vedia, že cezo mňa sa zahraničie možno dozvie ich príbeh. Niektorí dúfajú, že im vďaka tomu pomôže nejaká organizácia, niektorí len chcú upozorniť na to, čo sa stalo.

Potom sú ľudia, ktorí tento cieľ nemajú a musíte si ich získať a presvedčiť ich, aby sa vám vôbec venovali. Keď niekto nechce, musíte to rešpektovať. Ľudí nepresviedčam, všetko, čo je neprirodzené, je zlé.

Často je to o tom, že chodím od domu k domu a stretávam sa s ľuďmi. Už len prejavenie záujmu je pre nich dôležité. Psychológovia vám potvrdia, že terapiou je pre nich už len to, keď ich pozorne vypočujete. Nemusíte im ani hneď ponúknuť pomoc, no robil som aj to. V Gruzínsku som robil zbierku s organizáciou Človek v ohrození a za 300 € som nakúpil lieky pre štyri dedinské ambulancie.

Ale, samozrejme, mávam výčitky, lebo príde deň, keď od nich musím odísť. Človek ale nemôže mať „mesiášske” sklony, musí byť skromný a pokorný. Ľudia vedia, že im nemôžete zásadne zmeniť život, ale ani to nemusí platiť.

Do oblastí sa opakovanie vraciate. Stretáte sa tam s rovnakými ľuďmi? Vytvárate si tam priateľstvá?

Keď tam prídete s odstupom niekoľkých rokov, obvykle už stretnete iných ľudí. Aj teraz, keď sme boli v Gruzínsku, boli sme s abcházskymi utečencami, teda s Gruzíncami, ktorí ušli z Abcházska ešte v roku 1994. Je to teda viac ako dvadsať rokov starý príbeh a podľa mňa hrozný, lebo tí ľudia dodnes žijú v rozpadnutých budovách.

Pakistan

Obvykle ale mám v tých krajinách priateľov a ľudí, ku ktorým sa vraciam, sú to moje „vstupenky” k ľuďom. Málokedy chodím do hotela, bývam u ľudí doma, prespávam v aute alebo mám lacné ubytovanie a keď môžem, vždy tým ľuďom nejako pomôžem. Hovorím síce po rusky, anglicky a francúzsky, ale vždy je skvelé, keď ma k ľuďom vezme miestny.

Ako vnímajú vaše povolanie vaši blízki ? Boja sa o vás?

Isto, všetci, ktorí boli a sú súčasťou mojej rodiny, sa boja. Ale to nie je dôvod na to, aby som do tých krajín nešiel. Je to dôvod na to, aby som bol opatrný a o to sa snažím.

Čo pre vás znamená fotografia?

Fotografia je pre mňa univerzálny jazyk, jazyk bez slov. Prostredníctvom nej môžete komunikovať s ľuďmi všetkých kultúr a náboženstiev. Ja mám rád fotografie ľudí alebo to, čo sa nazýva živá fotografia.

Snažím sa zachytávať život postupne tak, ako ide okolo mňa, nearanžovať ho ani nemanipulovať, aj keď istej miere manipulácie sa nedá vyhnúť. Je to výpoveď o stave sveta, ktorá ma zaujíma a myslím si, že v tomto vždy bude fotografia nenahraditeľná. Môžeme mať sociálne siete aj televízie, ale ten výsek času zachytený v zlomku sekundy bude vždy nenahraditeľný.

„Fotografia je pre mňa univerzálny jazyk, jazyk bez slov. Prostredníctvom nej môžete komunikovať s ľuďmi všetkých kultúr a náboženstiev.“

Začali ste fotografovať veľmi mladý a učili ste sa sám. Vždy ste smerovali k takýmto povedzme neuhľadeným veciam?

Nie, ale tie pekné veci netreba fotiť, na tie sa treba pozerať. Môj kamarát a známy český fotograf Josef Koudelka povedal, že prírodu nefotí, lebo sa na ňu radšej díva. Nechcem povedať, že to, čo je pekné, ma nudí, lebo aj z toho zlého sa môže stať nejaký návyk alebo droga. Človek si nemôže povedať, že nechce fotiť to pekné alebo to škaredé. Život pozostáva z oboch.

Keď si ale pozriete fotografické stránky alebo časopisy, tak je tam veľa ľudí, ktorí fotia portréty, prírodu, zátišia či zvieratká. Fajn, ale ja chcem fotiť to, čo robím – ľudí v ťažkých situáciách. Nie je to nič proti ničomu, nehovorím, že jedno alebo druhé je lepšie.

Spomenuli ste sociálne siete. V minulosti ste sa vyjadrili, že internet je nebezpečný, a práve preto je veľmi dôležité, že aj dnes existujú reportéri, ktorí mapujú udalosti v teréne.

Nepovedal som doslovne, že je nebezpečný, ale že považujem za zlú možnosť anonymity, ktorú ponúka. Bohužiaľ, žijeme v dobe, keď ľudia vstupujú do diskusií anonymne, a to mi prekáža.

Keď robím diskusie o extrémizme, idem tam sám za seba, napriek tomu, že vstupujem do rizika. Živá komunikácia je dôležitá, no, bohužiaľ, žurnalistika sa dnes tiež mení, veľa vecí sa robí „od stola”, čo vnímam ako zlé. Niektorí kolegovia už ani nechodia do terénu a všetky informácie čerpajú prakticky z internetu.

Nebezpečná je teda závislosť, nie internet alebo telefón sám o sebe, ale vzťah, ktorý k tomu telefónu máme. Takisto nepovieme, že zlý je nejaký liek. Zlé je, keď sa ním niekto predávkuje a stane sa závislým.

Vašou obrovskou pridanou hodnotou je, že dané miesto a ľudí nielen fotografujete, ale zároveň o tom dokážete aj napísať.  

Neviem či je to výhoda, lebo človek je potom často sám. Mne to vyhovuje, ale niekedy chcem byť s niekým. Posledné roky naozaj málokedy cestujem s niekým, aj redakcia tým šetrí náklady… Výhoda je to ale v tom, že si môžem sám rozvrhnúť, ktorú časť výpovede poviem textom a ktorú obrazom.

Prebieha medzi fotografmi v akcii v krízových oblastiach rivalita?

Nikomu neželám a nechcem, aby sa z vojnových udalostí stala nejaká turistika. Počas vojen na Balkáne boli nejaké bláznivé cestovky, ktoré chceli ľudí týmito konfliktmi sprevádzať. Je veľmi zlé, keď je okolo fotografa aj veľa iných novinárov a ste súčasťou veľkej skupiny, ktorá niečo hrozné vidí či fotí.

„Živá komunikácia je dôležitá, no, bohužiaľ, žurnalistika sa dnes tiež mení, čo vnímam ako zlé. Niektorí kolegovia už ani nechodia do terénu a všetky informácie čerpajú len z internetu.“

Zažil som to aj na Slovensku v roku 1997, keď boli veľké záplavy na východnom Slovensku. Len v obci Jarovnice pri Prešove, kde bola rómska osada, zahynulo okolo päťdesiat ľudí. Na spoločnom pohrebe, na ktorý som išiel ako novinár, bol asi tucet kolegov s kamerami a fotoaparátmi. Všetci sa snažili dostať medzi ľudí a keď ich tam ženy videli, plakali ešte viac. Bolo to pre mňa až nechutné, toto podľa mňa nie je cesta.

Nechcete v ľuďoch vyvolávať emócie?

Aj to patrí k tomu. Na pohrebe ľudia obvykle plačú, ale prítomnosť médií často situáciu mení. Nemusíte ľudí ani manipulovať, už len tým, že máte v ruke fotoaparát alebo kameru, ľudia menia svoje správanie. To je jeden z dôvodov, prečo sa usilujem chodiť sám – skôr splyniem s prostredím.

Veľa cestujete po svete, na Slovensko sa ale stále vraciate. Máte ho rád?

Slovensko je moja krajina, no mám množstvo výhrad. Minule som čítal veľmi peknú vetu šéfredaktora českého Respektu o knihe Medzi Slovákmi, ktorú napísal novinár Milan Šimečka. Napísal niečo v tom duchu, že Milan prejavuje svoj vzťah ku Slovensku tým najlepším možným spôsobom – je k nemu kritický. Tak to mám aj ja.

Je to ako vo vzťahu medzi dvomi ľuďmi. Keď je človek voči tomu druhému ľahostajný, je to to najhoršie. Keď je v dobrom úmysle kritický, je to správne. Ale zase nemôžete byť len kritický. Ja mám niektoré veci rád, niektoré mi prekážajú, napríklad obsadenie parlamentu. Ale rešpektujem to, lebo je to vôľa ľudí. To však nič nemení na tom, keď si myslím, že je dôležité hovoriť ľuďom o tom, prečo sú títo ľudia nebezpeční.

Premýšľali ste niekedy nad tým, kde by ste si vybrali druhý domov, ak by ste sa mali presťahovať?

Takto neuvažujem, nevidím dôvod odsťahovať sa. Práve naopak, čím je to v tejto krajine zložitejšie, tým radšej tu žijem. Mám to také posunuté. Nevyhľadávam pokoj a blahobyt, to by ma nudilo. Raz som bol na reportáži vo Švajčiarsku a cítil som sa tam skľúčene, mal som „depku”, lebo tá krajina je taká blahobytná, až som sa s tým nevedel vyrovnať. Bývam v časti Bratislavy, ktorá vyzerá ako Kosovo alebo Kaukaz s rozbitou cestou, ale mne to vyhovuje.

Myslíte si, že meníte spoločnosť k lepšiemu?

To je jedna z otázok, ktorú musí posúdiť a zodpovedať niekto iný, nie ja. Povedať áno je trúfalé.

„Povinnosťou novinára nie je organizovať verejné diskusie o extrémizme či založiť humanitárnu organizáciu. To robím ako občan.“

Dostali ste však ocenenie Biela vrana za dlhodobý spoločenský prínos. Zmenilo sa po ňom niečo?

Veľmi som si to vážil a stále vážim. V tom istom roku dostal rovnaké ocenenie aj dnes už nebohý Anton Srholec. Byť s ním v jednej spoločnosti je pre mňa veľkou cťou. Túto cenu každý rok dostávajú ľudia, ktorí nejako prispeli k zápasu s korupciou a inými spoločenskými neduhmi.

Nemôžem povedať, že chcem, aby boli v spoločnosti pozitívne vzory ako ja, to by bolo trochu hlúpe. Tým, že vyzdvihli moje aktivity a prácu mojich kolegov, prisudzuje táto cena význam aj ľuďom, ktorí majú rôzne občianske aktivity.

Ja tie veci nerobím len ako novinár. Povinnosťou novinára nie je organizovať verejné diskusie o extrémizme či založiť humanitárnu organizáciu. To robím ako občan. Keby som mal akúkoľvek inú profesiu, robil by som to asi aj tak… Ale je pravda, že práca novinára mi to uľahčuje. Človek je zvyknutý vyjadrovať sa o tom, čo si myslí aj ísť do verbálnej konfrontácie. To mi neprekáža.

V čase, keď som ocenenie Biela vrana dostal, som veľa písal a referoval o tom, že považujem za nesprávne obviňovať všetkých moslimov a utečencov z toho, že sú teroristi. Teraz hovorím v rámci občianskej iniciatívy Zabudnuté Slovensko najmä o týchto domácich témach – o extrémistoch. Ale nerobím to o nič menej ani o nič viac len tým, že mám cenu. Tá len upozornila ľudí na to, že toto je človek, ktorý veci robí konzistentne a dlhodobo. Organizáciu Človeka v ohrození som s priateľmi založil pred 19 rokmi.

Americkému historikovi Timothy Snyderovi vyšla potom, ako sa stal Donald Trump prezidentom, knižka O tyranii. Obsahuje dvadsať ponaučení z 20. storočia a jedno z nich znie, akoby som ho naformuloval ja sám: Človek by mal chodiť medzi ľudí.

Prejsť z dvojrozmerného sveta do toho trojrozmerného. Viem, že je ťažké predstaviť si, že pracujúci človek, čo robí cez týždeň v kancelárii od ôsmej do štvrtej, má cez týždeň čas sadnúť na vlak a ísť medzi ľudí. Je to ťažké, ale spoznávať reálny život je dnes možno ešte dôležitejšie ako kedykoľvek predtým.

Pre mnohých ste vďaka svojej profesii a svojim aktivitám inšpiráciou. Čo alebo kto inšpiruje vás?

Neviem, možno čiastočne to opíšem v spomínanom filme, ale takto sa nad tým nezamýšľam. Teraz som síce hyperaktívny, robím pre dve médiá, organizujem diskusie. Raz som mal dokonca v priebehu štyroch dní päť diskusií, no to už bolo priveľa.

Kde na to beriete energiu? Viete aj vypnúť?

Ako vidíte, nie som veľmi športový typ. Viem aj vypnúť. Veľa spím. Ale mám v sebe veľa energie. Čím to je, neviem. Žiadne látky na to nepoužívam, okrem kávy alebo cigár.

Ale vraj máte rád šach, takže predsa len športujete. Ako rád trávite voľný čas? Čo počúvate, aké knihy čítate?

Áno, som veľký športovec – šachista. Naposledy som ale šach hral v miestnom klube  s „dedkami” v  Náhornom Karabachu a to už je ale šesť – sedem rokov.

Mám veľmi rád Boba Dylana, ale nemám nejakú preferovanú hudbu. Páči sa mi hudba z filmov, napríklad z Before the Rain, čo je macedónsky film z roku 1994, ktorý vyhral cenu v Cannes. Hudba sa mi páčila aj vo filme Posledné pokušenie Krista či Pulp Fiction, mám rád aj hudbu Petra Gabriela a jazz. Je toho veľa.

Andrej Bán

Vyštudoval ekonómiu a žurnalistiku. Venuje sa reportážnej a vojnovej fotografii, pre rôzne médiá fotí od roku 1987. Aktuálne pôsobí v týždenníku .týždeň a Denníku N. Je jedným zo zakladateľov neziskovej organizácie Človek v ohrození, ktorá pomáhať ľuďom trpiacim dôsledkami vojnových konfliktov či prírodných katastrof. V rámci iniciatívy Zabudnuté Slovensko organizuje diskusie, ktoré upozorňujú na nebezpečenstvo extrémizmu. V roku 2015 získal ocenenie Biela vrana za dlhodobý spoločenský prínos.


Za účasť v Novembri 89 ju chceli vyhodiť zo školy. Ako revolučné dni prežívala tvár študentského hnutia?

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové