Humanitárna pracovníčka Emília Trepáčová: Každý máme právo vyzerať, ako vyzeráme a veriť v to, čomu veríme

Biela vrana je ocenením ľudskej odvahy, statočnosti a čestnosti. V roku 2016 ju získala aj humanitárna pracovníčka Emília Trepáčová, ktorá pomáha utečencom adaptovať sa na život v našej krajine tak, aby sa cítili jej súčasťou.

Porozprávali sme sa s ňou nielen o tom, ako toto ocenenie vníma, ale aj o jej práci a živote utečencov na Slovensku.

Pred dôležitými spoločenskými témami netreba zatvárať oči, ale treba na ne upozorňovať a otvorene o nich hovoriť. Odvahu, čestnosť a spravodlivosť už 10 rokov oceňuje Biela vrana, ktorej hrdým partnerom je aj O2. Preto sme si pre vás pripravili sériu rozhovorov s jej laureátmi.

Otvárame ju Emíliou Trepáčovou, ktorá v roku 2016 získala Bielu vranu nielen za svoje pracovné nasadenie, ale najmä za svoj odvážny postoj. Neváhala sa totiž postaviť agresívnemu násilníkovi, ktorý ohrozoval somálsku utečenkyňu Khadru Abdile a jej syna. A hoci jej bolo ublížené, s odstupom času hovorí, že by aj dnes reagovala rovnako.

Navštívili sme ju priamo v organizácii ADRA, kde sa venuje práci s utečencami, ktorým bola udelená medzinárodná ochrana a na Slovensku začínajú nový život.

Emília, čo pre vás znamená ocenenie Biela vrana?

Vnímam to naozaj ako česť a poctu. Určite ma to posilnilo a zároveň uistilo v mnohých veciach, že ich možno robím správne alebo ich nerobím asi až tak zle (smiech). Nemám ale pocit, že by sa ním niečo zásadné zmenilo.

Bielu vranu som si spájala s témami ako boj proti korupcii alebo poukázanie na nespravodlivosť v určitej spoločenskej oblasti. Ročník 2016 bol ale ladený do tém, ktoré aktuálne vyvstali, a teda extrémizmus, rasizmus a boj s určitou neznášanlivosťou voči inakosti. Veľmi sa mi páčilo, že sa takýmto spôsobom naozaj reagovalo na problémy, ktoré aktuálne v našej spoločnosti sú.

Stretli ste aj s negatívnymi reakciami súvisiacimi s vaším ocenením?

Áno, stretla. V tom období to bolo citlivé a, samozrejme, prišli aj nejaké negatívne e-maily, ale tiež veľa pozitívnych reakcií. Nebolo to ale niečo, čo by sa nedalo ustáť alebo by ma ohrozovalo.

Podľa toho, čo som sa dopočula, boli reakcie priamo na organizátorov Bielej vrany o niečo horšie. Napriek tomu si myslím, že to v konečnom dôsledku so sebou prinieslo pozitívnu vlnu a ľudia si začali viac uvedomovať, že by sa niečo malo zmeniť.

Žije sa Khadre, ktorá získala ocenenie spolu s vami, dnes pokojnejšie ako v čase, keď vrcholila imigračná kríza? Takýchto útokov bolo v tom období zrejme najviac.

Musím povedať, že vtedy to bolo veľmi nešťastné. Ťažko povedať, čo bolo koreňom veci alebo či konkrétne útoky a negatívne reakcie vystali práve preto, že imigračná kríza vrcholila v celej Európe.

„Dovolím si tvrdiť, že príbeh Khadry aj daný ročník Bielej vrany pomohol mnohým ľuďom uvedomiť si, že celá situácia bola naozaj vážna.“

Bolo to veľmi náročné obdobie, ale Khadra už vtedy fungovala samostatne. Vedela sa orientovať, mala dieťa v škôlke, hľadala si prácu a chodila na hodiny slovenčiny. Konkrétne útoky, ktoré si zažila, ju, samozrejme, čiastočne destabilizovali a malo to celé vplyv na ďalší posun v jej živote. Po roku sa zase veľa vecí zmenilo, ale myslím si, že celkovo sa jej darí a že to bude fajn.

Dovolím si tvrdiť, že príbeh Khadry aj daný ročník Bielej vrany pomohol mnohým ľuďom uvedomiť si, že celá situácia bola naozaj vážna. Nielen prostredníctvom tohto konkrétneho príbehu, ale celkovo – že nenávidieť nejaké skupiny ľudí alebo inakosť je zbytočné. Každý máme právo vyzerať, ako vyzeráme a veriť v to, čomu veríme. Dôležitý je podľa mňa aspekt toho, ako sa správame a aký život žijeme.

Vráťme sa ešte k útoku, ktorý ste zažili. Keď ste Khadru bránili vlastným telom, asi nebol čas rozmýšľať o tom, čo idete spraviť.  

Do poslednej sekundy som si neuvedomovala, že by sa mi niečo mohlo stať. Myslela som si, že k ničomu nedôjde a ten človek nakoniec odíde alebo sa nad to nejakým spôsobom povznesie.

Celá situácia sa zomlela veľmi rýchlo, na ceste k detskej lekárke sa objavil útočník a jeho agresia začala eskalovať. V takomto prípade musí človek situáciu vyhodnotiť veľmi rýchlo. Myslím si, že som ju vyhodnotila správne a urobila by som to znova. Khadra sa so synom stihla ukryť, aj keď ten to, žiaľ, všetko videl a vnímal.

Poďme sa bližšie pozrieť na vašu prácu. Ako prebieha práca s utečencami a ľuďmi ako Khadra?

V tejto oblasti som začínala v Slovenskej katolíckej charite. Tá v tom čase zastrešovala oblasť integrácie osôb s udelenou medzinárodnou ochranou na území Slovenska prostredníctvom integračného projektu, ktorý týmto osobám ponúkal komplexné služby, napríklad právne, psychologické, sociálne a pracovné poradenstvo, ako aj zabezpečovanie kurzov slovenčiny a mnoho iného.

V súčasnosti pracujem na rovnakom projekte, ale pre organizáciu ADRA, ktorá v spolupráci s občianskym združením Marginal získala tento projekt až do roku 2019.

Sféru integrácie by som veľmi zjednodušene popísala ako oblasť, v ktorej sa človek ocitne, keď prejde celou azylovou procedúrou – rozhodnutím Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky mu bola udelená medzinárodná ochrana na území našej krajiny, začína tu nový život a prichádza k nám do integračného projektu.

Takejto osobe pomáhame s vybavovaním dokladov, ubytovaním, hľadaním lekárov, zabezpečujeme kurzy slovenčiny a prostredníctvom ďalších špecializovaných poradenstiev sa snažíme o čo najlepší priebeh začlenenia a stabilizácie nového života na Slovensku.

Aké je percento ľudí, ktorí na Slovensku dostanú medzinárodnú ochranu?

V porovnaní s inými štátmi Európskej únie veľmi malé. V priebehu roka 2017, rátajme približne od decembra 2016, resp. januára 2017 dodnes, to nie je viac ako 30 ľudí, ktorí na Slovensku dostali medzinárodnú ochranu. V iných krajinách sú to úplne iné počty, ale tiež je pravda, že Slovensko nie je veľmi často cieľovou destináciou.

Žiadostí o azyl na Slovensku je dnes paradoxne menej. Pred rokmi sa pohybovali v rádovo vyšších číslach nielen žiadatelia, ale aj tí, ktorí ochranu dostali. Slovensko je pre mnohých skôr druhá možnosť.

Slovensko je krásna krajina, aj keď, samozrejme, život tu nie je vždy ideálny a jednoduchý. Zrejme aj vplyvom rétoriky niektorých politikov a médií nemá Slovensko až takú vysokú reputáciu. Osoby, ktoré hľadajú útočisko, takéto názory vnímajú, zisťujú si informácie, zaujímajú sa a pýtajú.

„Žiadostí o azyl na Slovensku je dnes paradoxne menej. Pred rokmi sa pohybovali v rádovo vyšších číslach nielen žiadatelia, ale aj tí, ktorí ochranu dostali.“

Ale na druhej strane niektorí z tých, ktorí sem prišli a na Slovensku začali život, povedali, že sú tu naozaj radi, a aj keď idú napríklad na návštevu za rodinami do Nemecka alebo iných krajín, tak sa vrátia s tým, že im to tu chýbalo a sú radi späť. Samozrejme, sťažnosti a očakávania sú tiež bežné tak ako všade.

Ako ľuďom, ktorí dostanú na Slovensku azyl, pomáhate?

S ľuďmi, ktorí dostanú azyl alebo im bola poskytnutá doplnková ochrana, začíname akoby úplne od nuly, čo znamená vybavovanie dokladov, ubytovania, lekárov, škôl a škôlok pre deti, voľnočasových aktivít, rôznych rekvalifikačných kurzov a podobne. Dospelí sa zase automaticky zaraďujú na kurzy slovenčiny.

Je to taký komplexný balíček služieb a pomoci, ktorého cieľom je nielen to, aby sa začlenili do spoločnosti a cítili sa komfortne, ale následne sa osamostatnili, vedeli na Slovensku fungovať a orientovať sa.

Zo začiatku, počas prvého polroka odkedy prídu do integračného projektu, sa týmto ľuďom pomáha aj finančne. Teraz sa rozprávame o jednej osobe, čiže napríklad dospelý jednotlivec bez maloletých detí alebo rodiny. Finančná podpora je síce dosť nízka, ale človek si ňou musí pokryť úplne všetko – bývanie, jedlo, cestovné.

Po polroku sa táto osoba z finančného napojenia odpája, samozrejme, ak sa u nej nevyskytujú nejaké individuálne dôvody, väčšinou zdravotné ťažkosti, ktoré v takomto prípade môže obdobie napojenia na finančnú podporu predĺžiť.

Ráta sa s tým, že za tento čas by sa mal človek naučiť aspoň čiastočne po slovensky a zaradiť sa na pracovný trh. Aj naďalej však ostáva v našej starostlivosti prostredníctvom pracovných poradenstiev, kurzov, vzdelávania a ďalších úkonov, ale bez finančnej pomoci.

Niektorí sú veľmi samostatní a sebestační, potrebujú len niečo konzultovať, iní potrebujú asistenciu aj poradenstvá. Je to individuálne. My sa o človeka staráme od toho prvého kontaktu, pri ktorom sa podpisuje integračná zmluva až po získanie štátneho občianstva.

Ľudia, ktorí u nás dostali medzinárodnú ochranu, žijú prevažne v Bratislave alebo aj v iných mestách u nás?

Kedysi sa integračný projekt vykonávaný v troch kanceláriach, v Bratislave, Žiline a Košiciach, momentálne už len v dvoch, a to v Bratislave a Košiciach. Samozrejme, rátame aj okolie týchto miest, kam chodíme na návštevy a výjazdy, napríklad Piešťany, Trnava či Senec.

Preto osoba, ktorá vychádza z pobytového tábora a bola jej poskytnutá medzinárodná ochrana, prichádza buď do Bratislavy, alebo Košíc, kde sú jej prostredníctvom nášho projektu, a teda naším tímom poskytované komplexné služby a poradenstvá. Bratislava je však lákavejším mestom na život z viacerých dôvodov, najmä pre dostupnejšie možnosti.

Pracovať v tejto oblasti a s ľuďmi, ktorí mnohokrát bojujú o život, nie je jednoduché. Vždy ste vedeli, že sa chcete venovať tejto práci?

Áno, vždy som chcela pôsobiť v odbore. Nechcela som získať len vysokoškolský titul a pôsobiť na inom pracovnom poli. Vyštudovala som sociálnu prácu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského a súčasne aj sociálnu antropológiu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK. Dosť som cestovala, participovala som aj na projektoch v iných krajinách, profilovala som sa a hľadala.

Počas projektov v zahraničí som si uvedomila, že už nechcem byť nomádka, ktorá je tri mesiace tu a šesť mesiacov tam a chcelo by to zastabilizovať sa. Tak som si povedala, že skúsim hľadať príležitosti na Slovensku.

Spomenuli ste, že ocenenie Biela vrana vám potvrdilo vaše vnútorné nastavenie. Čo si pod ním máme predstaviť?  

Človek si vďaka tomuto oceneniu uvedomí, že to, čo robí, jeho nastavenie a spôsob, akým uvažuje, sú asi správne. Samozrejme, aj ja robím chyby a sú veci, ktoré by som možno mohla v danej situácii spraviť lepšie. Dôležité ale je reflektovať ich a ísť ďalej.

Tak tomu bolo aj v konkrétnej situácii s Khadrou. V období, keď dané verbálne a fyzické útoky začali gradovať, sme ani my na projekte nevedeli, ako uchopiť napríklad agresiu zo strany verejnosti. Nie ste na to pripravení ani školení, neviete ako postupovať, aké kroky je najlepšie zvoliť, neabsolvovali ste napríklad kurzy sebaobrany…

Takéhoto kurzu sme sa mimochodom medzičasom už zúčastnili a myslím si, že by ich mali absolvovať všetky ženy alebo ideálne aj dievčatá na školách, napríklad v rámci telesnej výchovy. Bolo by dobré, ak by bol takýto kurz povinnou výbavou aj pre ľudí, ktorí pracujú v neziskovom sektore.

Môžete vedieť uchopiť šikanu, ale násilie zo strany verejnosti je už zložitejšie. Veľa sme rozmýšľali, ako postupovať aj v situácii s Khadrou a nakoniec sme sa zhodli, že jediná cesta je začať o tom rozprávať. Vyjsť z toho strachu a naozaj na to celé poukázať, aj keď celá situácia bola veľmi citlivá.

Pre mnohých ste veľkou inšpiráciou či už po pracovnej, alebo aj ľudskej stránke. Kto alebo čo inšpiruje vás?

Je to o interakcii s ľuďmi, s ktorými zdieľate problémy, ale aj šťastné chvíle a radosť. Ani by som to nenazvala, že mám nejaký vzor, skôr je to o ľuďoch, ktorých stretávam bežne a som s nimi v krátkom alebo dlhšom kontakte, prípadne sme dlhoroční kamaráti.

Inšpiráciou sú pre mňa osoby, ktoré stretávam v bežnom živote. Tou je napríklad aj moja blízka priateľka, s ktorou som sa stretla počas štúdií na vysokej škole a naše priateľstvo pretrváva až dodnes. Vedela by som menovať aj ďalších ľudí, napríklad kolegyne zo súčasného alebo predchádzajúceho projektu, bývalé kolegyne, bývalých kolegov, spolužiačky, spolužiakov alebo osoby, ktoré sa nejakým spôsobom ocitli v mojom živote a niečo ma naučili.

Cením si najmä také tie základné veci v živote, akými sú medziľudské vzťahy a komunikácia. Keby som žila len v nejakých plytkých vzťahoch, možno by mi veľa vecí nenapadlo, nedonútilo ma zamyslieť sa, prehodnotiť postoj, priznať si chybu alebo naopak niekoho oceniť a pochváliť.

„Inšpiráciou sú pre mňa osoby, ktoré stretávam v bežnom živote.“

Mám pocit, že som stretla a stále stretávam vnútorne bohatých ľudí, ktorí sú osobnosti, a pritom žijú úplne bežný život. Nie sú to žiadni známi ľudia, čo ma inšpirujú. Každý máme čo ponúknuť, možno iba stačí navzájom to oceniť.

Spomínali ste, že ste pôsobili v zahraničí. Je nejaký projekt, na ktorý ste obzvlášť hrdá alebo vás teší?

Z odborného hľadiska asi ten súčasný. Je pre mňa najprínosnejší, pretože pracujeme aj na úrovni poradenstiev, čo je priamy kontakt s týmito ľuďmi a ich potrebami. Stretávame sa s inakosťami, inými kultúrnymi vzorcami a tradíciami, čo je veľmi inšpiratívne a obohacujúce.

Myslím si však, že všetky projekty, na ktorých som pracovala, mali zmysel, boli zaujímavé a prínosné.

Stretávate sa s ľuďmi, ktorí zažili veľmi ťažké situácie a riešia problémy, ktoré si mnohí z nás nevedia predstaviť. Akým spôsobom to filtrujete?

Moje prežívanie a vnútorne nastavenie podlieha určitému procesu. Môžete mať niečo naštudované aj z vysokej školy, ale prax všetko aj tak pomieša. Zo začiatku ma pohlcovala komplexnosť problémov a tém, s ktorými som prichádzala do styku, no treba si to vedieť upratať, nastaviť si hranice a vedieť sa psychologicky chrániť.

Dôležitá je pre mňa sebareflexia a vnútorné nastavenie, aby človek vedel zhodnotiť, že niečo neodhadol, urobil zle alebo „odflákol“, čiže aj určitá sebakritika, a tak sa posúvať ďalej.

Filtrovať u mňa znamená, že cez analýzu veci a jednotlivých krokov situáciu pochopím, vyrovnám sa s ňou a „nechám ju ísť“. Pomáha mi tiež supervízia, ktorú mávame raz za mesiac, rozhovory s kolegyňami na poradách, šport a príroda.

Čo robíte rada, keď práve nepracujete?

Keďže práca je náročná a za deň absolvujem aj niekoľko poradenstiev, potrebujem po nej hľadať ticho, z ktorého často čerpám energiu. Prídem domov, nemám televíziu a nechcem už zapínať počítač.

Naozaj cítim, že sa tým tichom potrebujem nabiť, a to som nikdy predtým tak nemala. Mám rada stretnutia s priateľmi, šport, čítanie, prírodu, cestovanie, rada zájdem do divadla alebo kina.

Emília Trepáčová

Absolvovala magisterské štúdium v dvoch odboroch – popri sociálnej práci vyštudovala na Univerzite Komenského v Bratislave aj sociálnu antropológiu. Pracovala na humanitárnych a rozvojových projektoch vo svete, vrátane Etiópie a Rwandy. V súčasnosti pôsobí ako terénna sociálna pracovníčka a poradkyňa v humanitárnej a rozvojovej organizácii ADRA, ktorá pomáha utečencom integrovať sa do spoločnosti. V roku 2016 získala spolu s utečenkyňou Khadrou Abdile ocenenie Biela vrana za vzájomnú solidaritu a toleranciu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Biela vrana oceňuje odvahu a čestnosť už 10 rokov. Jubilejný ročník podporuje aj O2

Hoci sa o nich hovorí menej, odvážni a spravodliví ľudia stále existujú. Namiesto poďakovania však za svoje činy často čelia vyhrážkam či dokonca strate zamestnania. Zaslúženú podporu každoročne dostávajú prostredníctvom ocenenia Biela vrana. Slávnostné podujatie tento rok podporuje aj O2.

Biela vrana už 10 rokov priťahuje pozornosť k témam, o ktorých treba hovoriť. Jej snahou je oceniť a povzbudiť čestných a odvážnych ľudí, ktorí sa rozhodli konať spravodlivo často aj napriek vyhrážkam a zastrašovaniu. Ocenenie počas slávnostného večera udeľujú Aliancia Fair-play a Via Iuris.

Spoločná snaha robiť veci lepšie

Hrdým partnerom jubilejného ročníka, ktorý sa uskutoční 17. novembra, je aj spoločnosť O2. S Bielou vranou zdieľa najmä snahu robiť veci lepšie.

„Spájajú nás najmä naše spoločné hodnoty – férovosť a otvorenosť, ktoré sú v DNA našej značky od jej príchodu na trh,” vysvetľuje šéfka marketingovej komunikácie modrého operátora Lucia Petrášová.

O2 na slávnostný večer zároveň prizvala aj špeciálneho hosťa – olympijského víťaza Mateja Tótha. „Matej s nami spolupracuje dlhodobo, zdieľa naše hodnoty a zároveň sa aktívne zapája do viacerých našich projektov,” približuje.

„Na podujatí bude taktiež k dispozícií špeciálne vydanie nášho časopisu Sóda, ktoré vyšlo pri príležitosti Pamätného dňa obetí holokaustu a rasového násilia. Je v ňom veľmi zaujímavo spracovaná aj téma odvahy a boja proti vzrastajúcemu extrémizmu na Slovensku,” dodáva Petrášová.

Slávnostnému večeru, ktorý aj tento rok koná v bratislavskom Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava a začne už tradične o 17:11 hod., bude predchádzať bohatý sprievodný program.

Popri workshope Nadácie Zastavme korupciu, si v priestoroch divadla budú môcť diváci od 14:30 hod. vypočuť otvorené rozprávania o odvahe a prekonaní samých seba, v rámci ktorých vystúpia aj biele vrany z minulých ročníkov. Okrem toho bude súčasťou podujatia aj premietanie dokumentárnych filmov a herecké čítania

Férový prístup sa oklamať nedá

Bielu vranu sa v O2 rozhodli podporiť aj z toho dôvodu, že považujú za doležité oceniť odvahu. „Podpora pri príležitosti 10. výročia Bielej vrany a zhodou okolností aj našej spoločnosti je len logickým vyústením,” vysvetľuje.

Manažérka priznáva, že hodnoty, ktoré sú pre spoločnosť kľúčové, si nestačí iba spísať, ale je potrebné aplikovať ich aj v praxi.

„Na papieri možno pôsobia nadnesene a trochu ako klišé, ale nie je to tak. U nás si ich osvojil každý jeden zamestnanec – od zamestnancov callcentier až po nášho generálneho riaditeľa,” hovorí.

„Dennodenne čelíme vlastným výzvam a otázkam, či naša komunikácia a naše produkty zodpovedajú týmto hodnotám, pretože v dnešnej dobe sa férový pristup nedá oklamať. Buď ho firma má, alebo nie. Zákaznici, zamestnanci aj biznis partneri rýchlo ,prekuknúʼ, ak by to tak nebolo,” približuje Petrášová.

Ocenenie pre jednotlivcov aj skupiny

Biela vrana oceňuje ľudí, ktorí sú ochotní brániť pravdu, spravodlivosť a konkrétnym činom preukázali občiansku odvahu. Je poďakovaním za to, že potlačili osobné záujmy v mene verejného prínosu, hodnôt či princípov, pričom sa viacerí laureáti nebáli riskovať ani stratu zamestnania.

Medzi doterajšími 29 ocenenými sú napríklad obyvatelia Pezinka, ktorí už viac ako 10 rokov bojujú proti nechcenej skládke odpadu alebo Zuzana Melicherčíková, ktorá ako zamestnankyňa Právnickej fakulty Univerzity Komenského poukázala na podozrivé prijímanie študentov.

Lucii Petrášovej z O2 sme sa spýtali aj na to, príbeh ktorého z laureátov sa jej najviac dotkol. „Osobne mi je asi najbližší príbeh pani Moniky Podolinskej – učiteľky na základnej škole, ktorá aktívne pracuje s rómskymi deťmi a zapája ich do skvelých aktivít,” hovorí.

„Keď riešime otázku zlepšovania Slovenska, musíme si uvedomiť, že práve deti a mladí ľudia sú tí, ktorí môžu zmeniť najviac. Preto sa oplatí investovať do ich vzdelania a podporovať ich kritické myslenie i sebavedomie. Práve o to sa snažíme aj v našich projektoch,” uzatvára Petrášová.

Spoznajte laureátov

V nasledujúcich týždňoch vám spolu s O2 priblížime príbehy bielych vrán, ktoré sa nebáli povedať veci nahlas, a za svoju odvahu boli právom ocenení.

Čo znamená postaviť sa systému, brániť občianske práva a potlačiť osobné záujmy, nám povie pätica odvážnych Slovákov, ktorí si zaslúžia, aby o nich spoločnosť vedela viac.

Biela vrana

Ocenenie sa od roku 2008 udeľuje ako poďakovanie vzácnym ľuďom okolo nás, ktorí sú ochotní brániť pravdu a spravodlivosť, konkrétnym činom preukázali občiansku odvahu, potlačili osobné záujmy v mene verejného prínosu, hodnôt či princípov a mohli pritom podstúpiť riziko, rôzne príkoria, či zažiť odsúdenie. Laureátov každoročne vyberá Rada Bielej vrany.


Matej „Sajfa“ Cifra: Viem, že telefón za volantom nie je správna vec

Ako sa na používanie smartfónu za volantom pozerá známy moderátor, influencer a milovník šoférovania? Prečítajte si náš rozhovor.

Obľúbený moderátor a youtuber Matej „Sajfa“ Cifra sa stal hlavnou tvárou kampane v rámci platformy Dátuj zodpovedne, ktorej cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom.

Porozprávali sme sa s ním, aký má vzťah k šoférovaniu, ako sa zmenil jeho prístup k používaniu mobilu po tom, čo sa zapojil do kampane, aj o vlogovaní a ďalších plánoch.

Kedy si naposledy použil telefón za volantom a aké myšlienky ti vtedy bežali hlavou? Uvedomoval si si, že nemáš auto úplne pod kontrolou a môže sa niečo stať tebe alebo niekomu inému?

Jasné, že si to človek uvedomuje. Do tohto projektu som išiel aj preto, lebo sám seba čoraz častejšie pristihnem pri uvažovaní nad touto témou. Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš. Moja žena ma za to často „pucuje“ a sám viem, že s tým musím prestať. Občas si poviem: „Čo ak by sa práve teraz mojou vinou niekomu niečo stalo?“

Bol si už niekedy účastníkom nehody, za ktorú bol zodpovedný telefón?

Také niečo sa mi ešte nestalo, ale raz dávno sme sa v jednej zápche posúvali na jednotke a dvojke a akurát som z obalu vyberal cédečko. Mal som ho v lone, rozhodol som sa pre Hip-Hop Výber 5 a bum. Nedobrzdil som. Jemná nepozornosť a bol tam oškretý plech. Nič vážne sa nestalo, ale ak by po priechode išla napríklad žena s kočíkom, bola by to už úplne iný príbeh.  

Je to pre teba šoférovanie nutnosť alebo pri tom dokážeš relaxovať?

Milujem šoférovanie. Je to vec, ktorá ma neskutočne baví. Zbožňujem dlhé cesty, a keď viem, že niekam pôjdeme minimálne dve hodiny, úplne sa na to teším. Veľmi rád šoférujem aj sám. Vtedy relaxujem, počúvam hudbu alebo podcasty, veľa premýšľam. Aj keď cestujem so svojou ženou, často sa stane, že sme počas jazdy ticho.

Aké bolo tvoje prvé auto?

Dlho som nemal peniaze na to, aby som mal auto. Aj keď som v rádiu robil už niekoľko rokov, cestoval som autobusom alebo taxíkom. Spomínam si, že keď som si už nakoniec chcel vziať auto na lízing, bavil som sa o tom s naším vtedajším generálnym riaditeľom. On mi povedal, nech pár mesiacov počkám, lebo v Ženeve vraj predstavia novú Hondu Civic. Bolo to okolo roku 2005 a vtedy vyzerala dosť futuristicky. A bol som nakoniec veľmi hrdý, pretože som bol prvý človek na Slovensku, ktorý ju mal.

Prečo si sa rozhodol stať tvárou projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tom malo hovoriť?

Ako som už spomínal na začiatku, čoraz častejšie som si v aute uvedomoval, že nerobím správnu vec, a keď ma z O2 oslovili, povedal som áno, pretože sa mi páči práve ten preventívny prístup a som s touto témou stotožnený. Ak by ma oslovil niekto s kampaňou na ochranu kaktusov, povedal by som, že síce s nimi súhlasím, ale nemám doma žiaden kaktus a veľmi to necítim.

„Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš.“

Toto je však vec, ktorú vnímam veľmi intenzívne, lebo vždy, keď ten telefón chytím za volantom do ruky, hovorím si: „Maťo, keď sa teraz niečo stane, už to nijako nezahovoríš.”  

Dnes sa dá veľmi ľahko dokázať, že si ten telefón držal v ruke práve vtedy. Aj na Slovensku teraz máme niekoľko káuz s esemeskami a fotkami a z toho človek už jednoducho nijako nevycúva. Išiel som do toho práve preto, že táto téma sa ma bytostne týka.

Pri príprave tohto projektu si sa dozvedel o štatistikách, ktoré hovoria, ako veľmi dokáže používanie mobilu ubrať z pozornosti vodiča. Zmenil sa tvoj postoj k jeho používaniu okamžite, alebo si si to uvedomoval trošku dlhšie?

Ešte si na to musím zvykať. Ale keďže teraz je táto kampaň všade a ľudia ju vnímajú, tak by som chcel ísť príkladom. Sám pred sebou by som sa cítil veľmi čudne, ak by som ten telefón používal rovnako aj naďalej. Určite si na to už dávam pozor.

Čoskoro budeš otcom. Prispel aj tento projekt k tomu, že v úlohe rodiča sa budeš snažiť byť zodpovednejší?

Áno, začal som rozmýšľať trošku inak. Máme pred sebou ešte zopár mesiacov, ale v istých oblastiach cítim zmenu svojho pohľadu na niektoré veci. Viac si uvedomujem, čo je a čo nie je dôležité. Takže si určite budem v budúcnosti dávať väčší pozor nielen na telefón za volantom.

Videl si niekedy pri šoférovaní na cestách vec, pri ktorej si ľutoval, že si ju nestíhaš natočiť a zdieľať?

No jasné, miliardu ráz. Minule som videl, ako si človek fotí mláku. Ale nie telefónom. Stál tam s foťákom a fotil si mláku. Stál som na semafore na Tomášikovej, naskočila zelená a ľutoval som, že som to nestihol. Bol to fascinujúci pohľad.

Hoci vloguješ len pomerne krátko, stal sa z teba mimoriadne úspešný youtuber. Rozmýšľal si už niekedy nad novým formátom alebo nad tým, že by si svoj kanál posunul niekam inam?

Premýšľam nad tým čoraz viac. Vždy je to o tom, že človek by sa mal nejakým spôsobom znovuobjaviť, nájsť niečo, čo ho zase na pár rokov nakopne. Nehovorím, že tie vlogy upadajú, stále ma to baví, stále si to robím sám a stále ma teší, keď si v počítači otvorím nový projekt a idem strihať.

Teším sa, keď mám príležitosť stretnúť sa a porozprávať sa so zaujímavými ľuďmi a môcť si to natočiť. Ale viem, že teraz by som chcel nájsť niečo ďalšie, čo by pre mňa bolo nosným projektom a vlogy by len podporovali to, čomu sa venujem. Aj preto rád šoférujem, lebo vtedy uvažujem nad podobnými vecami.

Ako vnímaš vplyv influencerov na ľudí? Cítiš nejakú zodpovednosť za obsah, ktorý publikuješ, alebo sa spoliehaš na to, že ľudia majú vlastný rozum a názor?

Je to tak 50/50. Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí „tlačiť“ viac a ukázať im, že napríklad nezávidieť a dopriať iným je nesmierne dôležitá vlastnosť. Alebo slušnosť v komunikácii s kýmkoľvek. Či si to ty, moji kolegovia, alebo hocikto na ulici.

„Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí ‚tlačiťviac.“

Taktiež kritické myslenie sa v súčasnosti tiež dosť podceňuje. Ja by som v základných a stredných školách určite zaviedol predmet kritické myslenie. Žiak by dostal súbor údajov a faktov a mal by sa v nich učiť orientovať – čo je relevantné a čo nie, čo je už prekrútené a ako je to naozaj.

Toto sú veci, pri ktorých človek môjho vplyvu nemôže len mávnuť rukou a povedať, že si idem svoje a „mám na saláme“, čo si ľudia myslia. Samozrejme, chcem robiť, čo ma baví a čo bude baviť aj ľudí, ale v istých momentoch cítim aj nejakú zodpovednosť.

Máš nejaký vysnívaný televízny alebo rádiový formát alebo námet, ktorý nosíš v hlave a ešte sa ti ho nepodarilo zrealizovať?

Kiežby som bol takýto človek. Možno sa teraz podceňujem, ale myslím si, že vedome takto nepremýšľam a nesnažím sa cielene generovať nápady. Ja som taký typ skôr zo dňa na deň a z týždňa na týždeň.

Veľa vecí v mojom živote jednoducho prirodzene prišlo mojím smerom. Keď som však chcel začať točiť vlogy, nosil som ten nápad v hlave trištvrte roka, kým som natočil prvý. Ale nemám námet na rozhlasovú či televíznu šou ani na nejaký nový internetový alebo youtubový projekt.

Kam povedie tvoja najbližšia cesta autom?

Keďže sme momentálne v rádiu, tak moja najbližšia cesta bude domov. Hoci bývam dosť blízko, chodím autom, no čoraz častejšie si hovorím, že by som mal viac chodiť na bicykli. A aj pešo by sa dalo.

A čo nejaká dlhšia cesta?

Nemám naplánovanú žiadnu dlhšiu cestu, ale v posledných dňoch som sa nacestoval celkom veľa. Pred pár dňami som bol v Prahe. Nakoniec som namiesto vlaku išiel autom a tá cesta naspäť bola veľmi jednoduchá a pohodová, ani neviem ako a už som bol doma.

Viac informácií o platforme Dátuj zodpovedne nájdete na www.datujzodpovedne.o2.sk.

Matej „Sajfa“ Cifra

Tento rok oslávi 40 rokov. Vyštudoval učiteľstvo v kombinácii slovenčina-angličtina a v súčasnosti je hlavne rozhlasovým a televíznym moderátorom. Okrem toho točí vlogy na YouTube, kde má takmer 170 000 odberateľov. V programe Level Lama hráva počítačové hry so známymi osobnosťami a občas sa venuje aj stand-up comedy. Je ženatý s moderátorkou Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou, s ktorou čakajú prvé dieťa.


Huawei 1+1: získajte k smartfónu Huawei aj druhý telefón alebo hodinky

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové