Humanitárna pracovníčka Emília Trepáčová: Každý máme právo vyzerať, ako vyzeráme a veriť v to, čomu veríme

Biela vrana je ocenením ľudskej odvahy, statočnosti a čestnosti. V roku 2016 ju získala aj humanitárna pracovníčka Emília Trepáčová, ktorá pomáha utečencom adaptovať sa na život v našej krajine tak, aby sa cítili jej súčasťou.

Porozprávali sme sa s ňou nielen o tom, ako toto ocenenie vníma, ale aj o jej práci a živote utečencov na Slovensku.

Pred dôležitými spoločenskými témami netreba zatvárať oči, ale treba na ne upozorňovať a otvorene o nich hovoriť. Odvahu, čestnosť a spravodlivosť už 10 rokov oceňuje Biela vrana, ktorej hrdým partnerom je aj O2. Preto sme si pre vás pripravili sériu rozhovorov s jej laureátmi.

Otvárame ju Emíliou Trepáčovou, ktorá v roku 2016 získala Bielu vranu nielen za svoje pracovné nasadenie, ale najmä za svoj odvážny postoj. Neváhala sa totiž postaviť agresívnemu násilníkovi, ktorý ohrozoval somálsku utečenkyňu Khadru Abdile a jej syna. A hoci jej bolo ublížené, s odstupom času hovorí, že by aj dnes reagovala rovnako.

Navštívili sme ju priamo v organizácii ADRA, kde sa venuje práci s utečencami, ktorým bola udelená medzinárodná ochrana a na Slovensku začínajú nový život.

Emília, čo pre vás znamená ocenenie Biela vrana?

Vnímam to naozaj ako česť a poctu. Určite ma to posilnilo a zároveň uistilo v mnohých veciach, že ich možno robím správne alebo ich nerobím asi až tak zle (smiech). Nemám ale pocit, že by sa ním niečo zásadné zmenilo.

Bielu vranu som si spájala s témami ako boj proti korupcii alebo poukázanie na nespravodlivosť v určitej spoločenskej oblasti. Ročník 2016 bol ale ladený do tém, ktoré aktuálne vyvstali, a teda extrémizmus, rasizmus a boj s určitou neznášanlivosťou voči inakosti. Veľmi sa mi páčilo, že sa takýmto spôsobom naozaj reagovalo na problémy, ktoré aktuálne v našej spoločnosti sú.

Stretli ste aj s negatívnymi reakciami súvisiacimi s vaším ocenením?

Áno, stretla. V tom období to bolo citlivé a, samozrejme, prišli aj nejaké negatívne e-maily, ale tiež veľa pozitívnych reakcií. Nebolo to ale niečo, čo by sa nedalo ustáť alebo by ma ohrozovalo.

Podľa toho, čo som sa dopočula, boli reakcie priamo na organizátorov Bielej vrany o niečo horšie. Napriek tomu si myslím, že to v konečnom dôsledku so sebou prinieslo pozitívnu vlnu a ľudia si začali viac uvedomovať, že by sa niečo malo zmeniť.

Žije sa Khadre, ktorá získala ocenenie spolu s vami, dnes pokojnejšie ako v čase, keď vrcholila imigračná kríza? Takýchto útokov bolo v tom období zrejme najviac.

Musím povedať, že vtedy to bolo veľmi nešťastné. Ťažko povedať, čo bolo koreňom veci alebo či konkrétne útoky a negatívne reakcie vystali práve preto, že imigračná kríza vrcholila v celej Európe.

„Dovolím si tvrdiť, že príbeh Khadry aj daný ročník Bielej vrany pomohol mnohým ľuďom uvedomiť si, že celá situácia bola naozaj vážna.“

Bolo to veľmi náročné obdobie, ale Khadra už vtedy fungovala samostatne. Vedela sa orientovať, mala dieťa v škôlke, hľadala si prácu a chodila na hodiny slovenčiny. Konkrétne útoky, ktoré si zažila, ju, samozrejme, čiastočne destabilizovali a malo to celé vplyv na ďalší posun v jej živote. Po roku sa zase veľa vecí zmenilo, ale myslím si, že celkovo sa jej darí a že to bude fajn.

Dovolím si tvrdiť, že príbeh Khadry aj daný ročník Bielej vrany pomohol mnohým ľuďom uvedomiť si, že celá situácia bola naozaj vážna. Nielen prostredníctvom tohto konkrétneho príbehu, ale celkovo – že nenávidieť nejaké skupiny ľudí alebo inakosť je zbytočné. Každý máme právo vyzerať, ako vyzeráme a veriť v to, čomu veríme. Dôležitý je podľa mňa aspekt toho, ako sa správame a aký život žijeme.

Vráťme sa ešte k útoku, ktorý ste zažili. Keď ste Khadru bránili vlastným telom, asi nebol čas rozmýšľať o tom, čo idete spraviť.

Do poslednej sekundy som si neuvedomovala, že by sa mi niečo mohlo stať. Myslela som si, že k ničomu nedôjde a ten človek nakoniec odíde alebo sa nad to nejakým spôsobom povznesie.

Celá situácia sa zomlela veľmi rýchlo, na ceste k detskej lekárke sa objavil útočník a jeho agresia začala eskalovať. V takomto prípade musí človek situáciu vyhodnotiť veľmi rýchlo. Myslím si, že som ju vyhodnotila správne a urobila by som to znova. Khadra sa so synom stihla ukryť, aj keď ten to, žiaľ, všetko videl a vnímal.

Poďme sa bližšie pozrieť na vašu prácu. Ako prebieha práca s utečencami a ľuďmi ako Khadra?

V tejto oblasti som začínala v Slovenskej katolíckej charite. Tá v tom čase zastrešovala oblasť integrácie osôb s udelenou medzinárodnou ochranou na území Slovenska prostredníctvom integračného projektu, ktorý týmto osobám ponúkal komplexné služby, napríklad právne, psychologické, sociálne a pracovné poradenstvo, ako aj zabezpečovanie kurzov slovenčiny a mnoho iného.

V súčasnosti pracujem na rovnakom projekte, ale pre organizáciu ADRA, ktorá v spolupráci s občianskym združením Marginal získala tento projekt až do roku 2019.

Sféru integrácie by som veľmi zjednodušene popísala ako oblasť, v ktorej sa človek ocitne, keď prejde celou azylovou procedúrou – rozhodnutím Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky mu bola udelená medzinárodná ochrana na území našej krajiny, začína tu nový život a prichádza k nám do integračného projektu.

Takejto osobe pomáhame s vybavovaním dokladov, ubytovaním, hľadaním lekárov, zabezpečujeme kurzy slovenčiny a prostredníctvom ďalších špecializovaných poradenstiev sa snažíme o čo najlepší priebeh začlenenia a stabilizácie nového života na Slovensku.

Aké je percento ľudí, ktorí na Slovensku dostanú medzinárodnú ochranu?

V porovnaní s inými štátmi Európskej únie veľmi malé. V priebehu roka 2017, rátajme približne od decembra 2016, resp. januára 2017 dodnes, to nie je viac ako 30 ľudí, ktorí na Slovensku dostali medzinárodnú ochranu. V iných krajinách sú to úplne iné počty, ale tiež je pravda, že Slovensko nie je veľmi často cieľovou destináciou.

Žiadostí o azyl na Slovensku je dnes paradoxne menej. Pred rokmi sa pohybovali v rádovo vyšších číslach nielen žiadatelia, ale aj tí, ktorí ochranu dostali. Slovensko je pre mnohých skôr druhá možnosť.

Slovensko je krásna krajina, aj keď, samozrejme, život tu nie je vždy ideálny a jednoduchý. Zrejme aj vplyvom rétoriky niektorých politikov a médií nemá Slovensko až takú vysokú reputáciu. Osoby, ktoré hľadajú útočisko, takéto názory vnímajú, zisťujú si informácie, zaujímajú sa a pýtajú.

„Žiadostí o azyl na Slovensku je dnes paradoxne menej. Pred rokmi sa pohybovali v rádovo vyšších číslach nielen žiadatelia, ale aj tí, ktorí ochranu dostali.“

Ale na druhej strane niektorí z tých, ktorí sem prišli a na Slovensku začali život, povedali, že sú tu naozaj radi, a aj keď idú napríklad na návštevu za rodinami do Nemecka alebo iných krajín, tak sa vrátia s tým, že im to tu chýbalo a sú radi späť. Samozrejme, sťažnosti a očakávania sú tiež bežné tak ako všade.

Ako ľuďom, ktorí dostanú na Slovensku azyl, pomáhate?

S ľuďmi, ktorí dostanú azyl alebo im bola poskytnutá doplnková ochrana, začíname akoby úplne od nuly, čo znamená vybavovanie dokladov, ubytovania, lekárov, škôl a škôlok pre deti, voľnočasových aktivít, rôznych rekvalifikačných kurzov a podobne. Dospelí sa zase automaticky zaraďujú na kurzy slovenčiny.

Je to taký komplexný balíček služieb a pomoci, ktorého cieľom je nielen to, aby sa začlenili do spoločnosti a cítili sa komfortne, ale následne sa osamostatnili, vedeli na Slovensku fungovať a orientovať sa.

Zo začiatku, počas prvého polroka odkedy prídu do integračného projektu, sa týmto ľuďom pomáha aj finančne. Teraz sa rozprávame o jednej osobe, čiže napríklad dospelý jednotlivec bez maloletých detí alebo rodiny. Finančná podpora je síce dosť nízka, ale človek si ňou musí pokryť úplne všetko – bývanie, jedlo, cestovné.

Po polroku sa táto osoba z finančného napojenia odpája, samozrejme, ak sa u nej nevyskytujú nejaké individuálne dôvody, väčšinou zdravotné ťažkosti, ktoré v takomto prípade môže obdobie napojenia na finančnú podporu predĺžiť.

Ráta sa s tým, že za tento čas by sa mal človek naučiť aspoň čiastočne po slovensky a zaradiť sa na pracovný trh. Aj naďalej však ostáva v našej starostlivosti prostredníctvom pracovných poradenstiev, kurzov, vzdelávania a ďalších úkonov, ale bez finančnej pomoci.

Niektorí sú veľmi samostatní a sebestační, potrebujú len niečo konzultovať, iní potrebujú asistenciu aj poradenstvá. Je to individuálne. My sa o človeka staráme od toho prvého kontaktu, pri ktorom sa podpisuje integračná zmluva až po získanie štátneho občianstva.

Ľudia, ktorí u nás dostali medzinárodnú ochranu, žijú prevažne v Bratislave alebo aj v iných mestách u nás?

Kedysi sa integračný projekt vykonávaný v troch kanceláriach, v Bratislave, Žiline a Košiciach, momentálne už len v dvoch, a to v Bratislave a Košiciach. Samozrejme, rátame aj okolie týchto miest, kam chodíme na návštevy a výjazdy, napríklad Piešťany, Trnava či Senec.

Preto osoba, ktorá vychádza z pobytového tábora a bola jej poskytnutá medzinárodná ochrana, prichádza buď do Bratislavy, alebo Košíc, kde sú jej prostredníctvom nášho projektu, a teda naším tímom poskytované komplexné služby a poradenstvá. Bratislava je však lákavejším mestom na život z viacerých dôvodov, najmä pre dostupnejšie možnosti.

Pracovať v tejto oblasti a s ľuďmi, ktorí mnohokrát bojujú o život, nie je jednoduché. Vždy ste vedeli, že sa chcete venovať tejto práci?

Áno, vždy som chcela pôsobiť v odbore. Nechcela som získať len vysokoškolský titul a pôsobiť na inom pracovnom poli. Vyštudovala som sociálnu prácu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského a súčasne aj sociálnu antropológiu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK. Dosť som cestovala, participovala som aj na projektoch v iných krajinách, profilovala som sa a hľadala.

Počas projektov v zahraničí som si uvedomila, že už nechcem byť nomádka, ktorá je tri mesiace tu a šesť mesiacov tam a chcelo by to zastabilizovať sa. Tak som si povedala, že skúsim hľadať príležitosti na Slovensku.

Spomenuli ste, že ocenenie Biela vrana vám potvrdilo vaše vnútorné nastavenie. Čo si pod ním máme predstaviť?

Človek si vďaka tomuto oceneniu uvedomí, že to, čo robí, jeho nastavenie a spôsob, akým uvažuje, sú asi správne. Samozrejme, aj ja robím chyby a sú veci, ktoré by som možno mohla v danej situácii spraviť lepšie. Dôležité ale je reflektovať ich a ísť ďalej.

Tak tomu bolo aj v konkrétnej situácii s Khadrou. V období, keď dané verbálne a fyzické útoky začali gradovať, sme ani my na projekte nevedeli, ako uchopiť napríklad agresiu zo strany verejnosti. Nie ste na to pripravení ani školení, neviete ako postupovať, aké kroky je najlepšie zvoliť, neabsolvovali ste napríklad kurzy sebaobrany…

Takéhoto kurzu sme sa mimochodom medzičasom už zúčastnili a myslím si, že by ich mali absolvovať všetky ženy alebo ideálne aj dievčatá na školách, napríklad v rámci telesnej výchovy. Bolo by dobré, ak by bol takýto kurz povinnou výbavou aj pre ľudí, ktorí pracujú v neziskovom sektore.

Môžete vedieť uchopiť šikanu, ale násilie zo strany verejnosti je už zložitejšie. Veľa sme rozmýšľali, ako postupovať aj v situácii s Khadrou a nakoniec sme sa zhodli, že jediná cesta je začať o tom rozprávať. Vyjsť z toho strachu a naozaj na to celé poukázať, aj keď celá situácia bola veľmi citlivá.

Pre mnohých ste veľkou inšpiráciou či už po pracovnej, alebo aj ľudskej stránke. Kto alebo čo inšpiruje vás?

Je to o interakcii s ľuďmi, s ktorými zdieľate problémy, ale aj šťastné chvíle a radosť. Ani by som to nenazvala, že mám nejaký vzor, skôr je to o ľuďoch, ktorých stretávam bežne a som s nimi v krátkom alebo dlhšom kontakte, prípadne sme dlhoroční kamaráti.

Inšpiráciou sú pre mňa osoby, ktoré stretávam v bežnom živote. Tou je napríklad aj moja blízka priateľka, s ktorou som sa stretla počas štúdií na vysokej škole a naše priateľstvo pretrváva až dodnes. Vedela by som menovať aj ďalších ľudí, napríklad kolegyne zo súčasného alebo predchádzajúceho projektu, bývalé kolegyne, bývalých kolegov, spolužiačky, spolužiakov alebo osoby, ktoré sa nejakým spôsobom ocitli v mojom živote a niečo ma naučili.

Cením si najmä také tie základné veci v živote, akými sú medziľudské vzťahy a komunikácia. Keby som žila len v nejakých plytkých vzťahoch, možno by mi veľa vecí nenapadlo, nedonútilo ma zamyslieť sa, prehodnotiť postoj, priznať si chybu alebo naopak niekoho oceniť a pochváliť.

„Inšpiráciou sú pre mňa osoby, ktoré stretávam v bežnom živote.“

Mám pocit, že som stretla a stále stretávam vnútorne bohatých ľudí, ktorí sú osobnosti, a pritom žijú úplne bežný život. Nie sú to žiadni známi ľudia, čo ma inšpirujú. Každý máme čo ponúknuť, možno iba stačí navzájom to oceniť.

Spomínali ste, že ste pôsobili v zahraničí. Je nejaký projekt, na ktorý ste obzvlášť hrdá alebo vás teší?

Z odborného hľadiska asi ten súčasný. Je pre mňa najprínosnejší, pretože pracujeme aj na úrovni poradenstiev, čo je priamy kontakt s týmito ľuďmi a ich potrebami. Stretávame sa s inakosťami, inými kultúrnymi vzorcami a tradíciami, čo je veľmi inšpiratívne a obohacujúce.

Myslím si však, že všetky projekty, na ktorých som pracovala, mali zmysel, boli zaujímavé a prínosné.

Stretávate sa s ľuďmi, ktorí zažili veľmi ťažké situácie a riešia problémy, ktoré si mnohí z nás nevedia predstaviť. Akým spôsobom to filtrujete?

Moje prežívanie a vnútorne nastavenie podlieha určitému procesu. Môžete mať niečo naštudované aj z vysokej školy, ale prax všetko aj tak pomieša. Zo začiatku ma pohlcovala komplexnosť problémov a tém, s ktorými som prichádzala do styku, no treba si to vedieť upratať, nastaviť si hranice a vedieť sa psychologicky chrániť.

Dôležitá je pre mňa sebareflexia a vnútorné nastavenie, aby človek vedel zhodnotiť, že niečo neodhadol, urobil zle alebo „odflákol“, čiže aj určitá sebakritika, a tak sa posúvať ďalej.

Filtrovať u mňa znamená, že cez analýzu veci a jednotlivých krokov situáciu pochopím, vyrovnám sa s ňou a „nechám ju ísť“. Pomáha mi tiež supervízia, ktorú mávame raz za mesiac, rozhovory s kolegyňami na poradách, šport a príroda.

Čo robíte rada, keď práve nepracujete?

Keďže práca je náročná a za deň absolvujem aj niekoľko poradenstiev, potrebujem po nej hľadať ticho, z ktorého často čerpám energiu. Prídem domov, nemám televíziu a nechcem už zapínať počítač.

Naozaj cítim, že sa tým tichom potrebujem nabiť, a to som nikdy predtým tak nemala. Mám rada stretnutia s priateľmi, šport, čítanie, prírodu, cestovanie, rada zájdem do divadla alebo kina.

Emília Trepáčová

Absolvovala magisterské štúdium v dvoch odboroch – popri sociálnej práci vyštudovala na Univerzite Komenského v Bratislave aj sociálnu antropológiu. Pracovala na humanitárnych a rozvojových projektoch vo svete, vrátane Etiópie a Rwandy. V súčasnosti pôsobí ako terénna sociálna pracovníčka a poradkyňa v humanitárnej a rozvojovej organizácii ADRA, ktorá pomáha utečencom integrovať sa do spoločnosti. V roku 2016 získala spolu s utečenkyňou Khadrou Abdile ocenenie Biela vrana za vzájomnú solidaritu a toleranciu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Biela vrana oceňuje odvahu a čestnosť už 10 rokov. Jubilejný ročník podporuje aj O2

Hoci sa o nich hovorí menej, odvážni a spravodliví ľudia stále existujú. Namiesto poďakovania však za svoje činy často čelia vyhrážkam či dokonca strate zamestnania. Zaslúženú podporu každoročne dostávajú prostredníctvom ocenenia Biela vrana. Slávnostné podujatie tento rok podporuje aj O2.

Biela vrana už 10 rokov priťahuje pozornosť k témam, o ktorých treba hovoriť. Jej snahou je oceniť a povzbudiť čestných a odvážnych ľudí, ktorí sa rozhodli konať spravodlivo často aj napriek vyhrážkam a zastrašovaniu. Ocenenie počas slávnostného večera udeľujú Aliancia Fair-play a Via Iuris.

Spoločná snaha robiť veci lepšie

Hrdým partnerom jubilejného ročníka, ktorý sa uskutoční 17. novembra, je aj spoločnosť O2. S Bielou vranou zdieľa najmä snahu robiť veci lepšie.

„Spájajú nás najmä naše spoločné hodnoty – férovosť a otvorenosť, ktoré sú v DNA našej značky od jej príchodu na trh,” vysvetľuje šéfka marketingovej komunikácie modrého operátora Lucia Petrášová.

O2 na slávnostný večer zároveň prizvala aj špeciálneho hosťa – olympijského víťaza Mateja Tótha. „Matej s nami spolupracuje dlhodobo, zdieľa naše hodnoty a zároveň sa aktívne zapája do viacerých našich projektov,” približuje.

„Na podujatí bude taktiež k dispozícií špeciálne vydanie nášho časopisu Sóda, ktoré vyšlo pri príležitosti Pamätného dňa obetí holokaustu a rasového násilia. Je v ňom veľmi zaujímavo spracovaná aj téma odvahy a boja proti vzrastajúcemu extrémizmu na Slovensku,” dodáva Petrášová.

Slávnostnému večeru, ktorý aj tento rok koná v bratislavskom Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava a začne už tradične o 17:11 hod., bude predchádzať bohatý sprievodný program.

Popri workshope Nadácie Zastavme korupciu, si v priestoroch divadla budú môcť diváci od 14:30 hod. vypočuť otvorené rozprávania o odvahe a prekonaní samých seba, v rámci ktorých vystúpia aj biele vrany z minulých ročníkov. Okrem toho bude súčasťou podujatia aj premietanie dokumentárnych filmov a herecké čítania

Férový prístup sa oklamať nedá

Bielu vranu sa v O2 rozhodli podporiť aj z toho dôvodu, že považujú za doležité oceniť odvahu. „Podpora pri príležitosti 10. výročia Bielej vrany a zhodou okolností aj našej spoločnosti je len logickým vyústením,” vysvetľuje.

Manažérka priznáva, že hodnoty, ktoré sú pre spoločnosť kľúčové, si nestačí iba spísať, ale je potrebné aplikovať ich aj v praxi.

„Na papieri možno pôsobia nadnesene a trochu ako klišé, ale nie je to tak. U nás si ich osvojil každý jeden zamestnanec – od zamestnancov callcentier až po nášho generálneho riaditeľa,” hovorí.

„Dennodenne čelíme vlastným výzvam a otázkam, či naša komunikácia a naše produkty zodpovedajú týmto hodnotám, pretože v dnešnej dobe sa férový pristup nedá oklamať. Buď ho firma má, alebo nie. Zákaznici, zamestnanci aj biznis partneri rýchlo ,prekuknúʼ, ak by to tak nebolo,” približuje Petrášová.

Ocenenie pre jednotlivcov aj skupiny

Biela vrana oceňuje ľudí, ktorí sú ochotní brániť pravdu, spravodlivosť a konkrétnym činom preukázali občiansku odvahu. Je poďakovaním za to, že potlačili osobné záujmy v mene verejného prínosu, hodnôt či princípov, pričom sa viacerí laureáti nebáli riskovať ani stratu zamestnania.

Medzi doterajšími 29 ocenenými sú napríklad obyvatelia Pezinka, ktorí už viac ako 10 rokov bojujú proti nechcenej skládke odpadu alebo Zuzana Melicherčíková, ktorá ako zamestnankyňa Právnickej fakulty Univerzity Komenského poukázala na podozrivé prijímanie študentov.

Lucii Petrášovej z O2 sme sa spýtali aj na to, príbeh ktorého z laureátov sa jej najviac dotkol. „Osobne mi je asi najbližší príbeh pani Moniky Podolinskej – učiteľky na základnej škole, ktorá aktívne pracuje s rómskymi deťmi a zapája ich do skvelých aktivít,” hovorí.

„Keď riešime otázku zlepšovania Slovenska, musíme si uvedomiť, že práve deti a mladí ľudia sú tí, ktorí môžu zmeniť najviac. Preto sa oplatí investovať do ich vzdelania a podporovať ich kritické myslenie i sebavedomie. Práve o to sa snažíme aj v našich projektoch,” uzatvára Petrášová.

Spoznajte laureátov

V nasledujúcich týždňoch vám spolu s O2 priblížime príbehy bielych vrán, ktoré sa nebáli povedať veci nahlas, a za svoju odvahu boli právom ocenení.

Čo znamená postaviť sa systému, brániť občianske práva a potlačiť osobné záujmy, nám povie pätica odvážnych Slovákov, ktorí si zaslúžia, aby o nich spoločnosť vedela viac.

Biela vrana

Ocenenie sa od roku 2008 udeľuje ako poďakovanie vzácnym ľuďom okolo nás, ktorí sú ochotní brániť pravdu a spravodlivosť, konkrétnym činom preukázali občiansku odvahu, potlačili osobné záujmy v mene verejného prínosu, hodnôt či princípov a mohli pritom podstúpiť riziko, rôzne príkoria, či zažiť odsúdenie. Laureátov každoročne vyberá Rada Bielej vrany.


Juraj Vaculík: Na zmenu spoločnosti nestačí prepnúť gombík, demokraciu treba opatrovať ako malé dieťa

Youtuber PPPeter a účastník novembrových udalostí Juraj Vaculík sa porozprávali o Nežnej revolúcii a o tom, čo sa musí stať, aby sa Slovensko posunulo ďalej.

Youtuber PPPeter je tvárou tohtoročnej kampane spoločnosti O2 k Novembru 89, ktorej cieľom je priblížiť Nežnú revolúciu najmä mladšej generácii. Tá má totiž o udalostiach, ktoré viedli k pádu vtedajšieho režimu a neslobode, ktorá u nás vtedy panovala, často len veľmi slabé informácie.

Koľko viete o Novembri 89? Overte si svoje vedomosti v našom kvíze

Počas prípravy na natáčanie videa navštívil jedného z vtedajších lídrov študentského hnutia Juraja Vaculíka, aby sa dozvedel viac o tom, ako vypukla a prebiehala Nežná revolúcia.

Časť histórie sa dnes opakuje a PPPeter sa pýtal, aké ponaučenia si môžeme zobrať, ak chceme túto krajinu posunúť dopredu. Sóda bola pri tom.

PPPeter: Som ročník 93, nezažil som Nežnú revolúciu na vlastnej koži. Rodičia mi o tom hovorili, ale predsa len, ty si bol ako vodca študentského hnutia angažovaný asi trochu viac ako moji rodičia.

Juraj Vaculík: Nenazval by som sa vodcom – vtedy tam nebol iba jeden vodca. Jeden vodca je vždy nebezpečný. V Koordinačnom centre vysokoškolského hnutia nás bolo viacero v pozícii lídrov a skvele sme sa dopĺňali.

Celkovo bolo viacero rôznych zoskupení, ktoré sa v Novembri 89 spojili a s podporou verejnosti zvrhli totalitu. Disidenti, ktorí tomu obetovali celý život a boli často väznení, umelci, akademici a mnohí ďalší. Takýchto skupín, nazvem ich bunky, bolo veľa – vytvorili sa po celom Slovensku. Najviac ich bolo, logicky, v Bratislave.

Ako sa vyvinula skupina, v ktorej si bol aj ty?

Naša skupina sa vytvorila na VŠMU (Vysoká škola múzických umení). Mali sme obrovský dar, že sme sa stretli s generáciou pedagógov, ktorí boli rešpektovaní a skvelí umelci a zároveň aktívni a odvážni občania. Za komunizmu mohli väčšinou hrávať a učiť len tí, ktorí boli naklonení režimu.

Počas perestrojky však dostali možnosť učiť aj menej konformní umelci a my sme mali to šťastie, že sme sa s nimi na vysokej škole stretli.

Rozhovory s nimi boli absolútne otvorené. Cítili sme obrovskú spriaznenosť – etickú, morálnu, kultúrnu a aj politickú. Skončila sa hodina a my sme ešte dve hodiny sedeli oproti v krčme a rozprávali sme sa.

V tom čase sme si boli blízko aj s pražskou DAMU (Divadelní akademie múzicých umění). Dohodli sme sa, že spolu naštudujeme divadelnú hru Kolotoč od Arthura Schnitzlera – mala mať premiéru práve koncom novembra. Skúšali sme súčasne v Bratislave aj v Prahe, bol to federálny projekt. Predstavenie sa síce nikdy neodohralo, ale vďaka skúškam sme mali intenzívny osobný kontakt.

Celý rok 89 bol už taký zvláštny, aj makropolitické prostredie bolo „tehotné“ tým, že sa niečo bude diať. Intenzívne sme sledovali, čo sa deje v Maďarsku, v Poľsku, v Nemecku, ale aj v Rusku. To už bolo obdobie, keď východní Nemci cez Maďarsko a Rakúsko utekali do západného Nemecka a obe krajiny sa čoskoro opäť spojili. Na Slovensku už bolo cítiť, že režim dlho nevydrží.

„Keď prišlo k novembrovým dňom, veci sa nedali plánovať. Bolo to ako explózia. Všetky komunikačné línie sa naraz spojili: pedagógovia, spolužiaci, Pražáci, ale aj mnohé osobné a rodinné línie.“

Keď prišlo k novembrovým dňom, veci sa nedali plánovať. Bolo to ako explózia. Všetky komunikačné línie sa naraz spojili: pedagógovia, spolužiaci, Pražáci, ale aj mnohé osobné a rodinné línie.

Ako ste komunikovali a koordinovali sa bez internetu a mobilov?

Mali sme pevné linky, hlavne na škole, ale museli sme počítať s tým, že môžu byť odpočúvané. Museli sme sa dopredu dohodnúť, kedy si budeme volať, aby bol volaný vtedy pri telefóne, prípadne niekde v telefónnej búdke. A písali sme si listy. Reakčný čas, ktorý sa dnes počíta v milisekundách, sa počítal v dňoch.

Ale zrazu, v priebehu pár hodín medzi 17. a 20. novembrom, sa všetko iksnásobne zrýchlilo. Všetky predvybudované komunikačné kanály, ktoré boli založené na dôvere a osobných vzťahoch, našu akcieschopnosť v prvých hodinách veľmi urýchlili.

Čo bol ten prvý impulz, že ste pripravovali demonštráciu práve na 17. novembra?

Korene sú v roku 1939. Vtedy povstali pražskí študenti proti nacizmu. Následky boli tragické. Špeciálne nemecké komandá na rozkaz Adolfa Hitlera prepadli české vysoké školy, popravovali študentov bez súdu a vyše 1 200 ich odvliekli do koncentračného tábora. 17. november bol potom vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva.

My sme chceli na 50. výročie týchto udalostí vyjadriť, že študenti majú právo na akademickú slobodu, a popri tom vysloviť aj požiadavky na ďalšie zmeny v spoločnosti, smerujúce k úplnej slobode a demokracii. Sú to dnes úplne elementárne veci, ktoré však boli v komunizme zakázané.

Chceli sme spraviť pochod mestom a vysloviť tieto požiadavky. Na 17. novembra sme my na VŠMU pripravili v spolupráci s VŠVU (Vysoká škola výtvarných umení) pochod Bratislavou, ale režim bol veľmi pozorný. Objavili sa policajti, dostali sme zákaz vyjsť z budovy, a tak sa pochod ani nemohol začať.

Tak sme aspoň v škole urobili provokatívny happening, ktorý bol výtvarne veľmi zaujímavý – vznikli tam základy plagátov a vizuality Novembra 89. Boli sme vtedy veľmi nahnevaní, ale aj opatrní, a určite nie dosť odvážni a nešli sme do fyzického konfliktu s policajnými zložkami. O pár hodín neskôr v noci sme sa od našich pražských kolegov a kamarátov dozvedeli, čo sa stalo v Prahe na Národní třídě.

Aj tento dnes už slávny pražský pochod zo 17. novembra 1989 vznikol tak, že sa českí vysokoškolskí študenti dohodli a spojili. Chceli si pripomenúť udalosti z roku 1939 a zároveň jasne artikulovať svoje požiadavky. Ich pochod Prahou však bol násilne rozohnaný – policajné jednotky brutálne zbili stovky mladých ľudí a mnohých vážne zranili.

Týmto násilným zásahom sa zrazu všetko emotívne akcelerovalo a aktivizovali sa obrovské masy ľudí. Bijú nám naše deti. To bola veta, ktorá postupne zdvihla na nohy celú spoločnosť. Pre rodičov, ktorí cítili frustráciu z toho, že prežili svoje životy v neslobode a ich deti to čaká tiež, to bola hranica. Fyzicky, do krvi, strašne bili študentov – ich deti.

Spoločnosť dosiahla emotívny prah. Po jeho prekročení začali ľudia postupne protestovať, prestávali sa báť a išli do ulíc a na námestia. Požiadavky sa nabaľovali, davy už nežiadali len podporu študentom a akademickú slobodu, ale hlavne slobodu a demokraciu v celej spoločnosti.

Nakoniec vtedajšia politická reprezentácia pod masívnym tlakom verejnosti, ktorý vyvrcholil generálnym štrajkom, súhlasila so zmenou ústavy a s usporiadaním slobodných volieb.

Aj v súčasnosti ľudí nakoplo až to, že zomreli Ján Kuciak a Martina Kušnírová. No zdá sa mi, že tentoraz sa po ich vražde nič naozaj nezmenilo a zmeny boli iba naoko.

S tým nesúhlasím. Zdá sa mi, že aj dnešná spoločnosť po tejto udalosti skokovo dozrela. To bol opäť ten hraničný moment. Ľudia boli schopní tolerovať vláde množstvo neprávostí, ale zrazu bola dosiahnutá hranica ľudského života.

Táto udalosť veľmi posilnila občiansku spoločnosť, žiaľ, za cenu života dvoch mladých ľudí.

Spoločnosť sa zobudila, aktivizovala. Hŕstka študentov opustila komfortnú zónu a vystavila sa ohrozeniu, pretože bola presvedčená, že to, čo robí, je správne. Toto je tá najsilnejšia energia. Ak sú ľudia schopní zjednotiť sa za jednu myšlienku a spoločné hodnoty, môžu byť veľmi rôznorodí, no ak si navzájom dôverujú a držia spolu, dokážu čokoľvek.

Sloboda nie je raz a navždy. Je neustále atakovaná. V každej krajine, v každej kultúre, v každom národe sú skupiny ľudí, ktoré budú slobodu ohrozovať. A preto musí obcčanska spoločnosť dbať na dodržiavanie hraníc a musí byť silným kontrolným mechanizmom.“

Čo sa musí stať, aby sa veci na Slovensku očividne zmenili k lepšiemu?

Ľudia si musia uvedomiť, že sloboda znamená niesť zodpovednosť. Platí to v politike, v podnikaní, ale aj v súkromnom živote. Nemôžem mať slobodu, pokiaľ za ňu nenesiem zodpovednosť. Slobodu si treba uvedomovať, kultivovať ju, a ak je to potrebné, tak ju aktívne chrániť.

Sloboda nie je raz a navždy. Je neustále atakovaná. V každej krajine, v každej kultúre, v každom národe sú skupiny ľudí, ktoré budú slobodu ohrozovať. A preto musí občianska spoločnosť dbať na dodržiavanie hraníc a musí byť silným kontrolným mechanizmom. Študenti vždy boli toho súčasťou. Našťastie aj dnes sú aktívnou silou občianskej spoločnosti.

„Ak sú ľudia schopní zjednotiť sa za jednu myšlienku a spoločné hodnoty, môžu byť veľmi rôznorodí, no ak si navzájom dôverujú a držia spolu, dokážu čokoľvek.“

To je vec, ktorá nás veľmi trápila ostatných 30 rokov. Dva mesiace po revolúcii sme mali pocit, že sme dosiahli stav, na ktorý sme toľko čakali. Odstúpili sme od kormidla a nechali sme riadenie krajiny ľuďom, o ktorých sme si mysleli, že sú kompetentnejší než my. No zistili sme, že veci nebudú také jednoduché, že nestačí zmeniť režim ako na telefóne. Našťastie, žijeme v demokracii a verím, že ju dokážeme zachovať, aj keď je ohrozená.

Často rozmýšľam nad tým, ako posunúť túto krajinu ďalej. Vychádza mi z toho, že prvým krokom musí byť, aby vychádzali zo škôl ľudia s kritickým myslením, ktorí sa nedajú zmanipulovať.

Máš absolútnu pravdu, školstvo je úplný základ. Druhou najtragickejšou správou po smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bola pre mňa nedávna správa, že viac ako 50 % učiteľov by odporučilo študentom konšpiračné weby ako zdroj informácií. Toto bude našu spoločnosť bolieť ešte desaťročia. Ďalším veľkým problémom je, že nači dobrí študenti ostávajú v zahraničí a nevracajú sa späť na Slovensko.

Každá nová demokracia je ako novonarodené dieťa, musí sa opatrovať a zveľaďovať. Najviac času sme stratili tým, že sme sa dosť nevenovali školstvu. Predĺžili sme si tým čas k lepšie fungujúcej krajine a spoločnosti.

No aj keby sa podarilo vzdelať ľudí a udržať ich tu, študenti sú len malou časťou spoločnosti. Čo však s ľuďmi, ktorí sú apatickí?

Študenti môžu spraviť aktivity, ísť príkladom, byť avantgardou, ku ktorej sa pripojí niekoľko desiatok alebo stoviek tisíc ľudí. Na to, aby sa začali veci meniť, musí byť opäť dosiahnutá kritická hranica.

Mnoho ľudí na Slovensku, žiaľ, stále žije v existenčnom ohrození. Sú v ťažkej ekonomickej a sociálnej situácii. Neuvedomujú si, že práve oni by mali najhlasnejšie protestovať a ich hlas by mal zaznieť. Tragické je, že práve títo ľudia zostávajú nevypočutí a stávajú sa potom obeťami falošných vodcov.

Situácia sa po Nežnej revolúcii zmenila veľmi rýchlo a zažili sme množstvo šokov, na ktoré nikto nebol pripravený – šok zo slobody, šok z materiálna a často mnohí aj šok sami zo seba a vlastného okolia v úplne novej situácii.

Je toto dôvod, prečo napriek našim dejinám stále toľko ľudí inklinuje k totalite, k autokratickým vodcom, k Rusku?

Veľa ľudí má stále hlboké korene v minulosti, na ktorú sa navyše pozerajú veľmi skreslene a selektívne. Keď vychovávajú svoje deti, dodnes im hovoria, ako bolo vtedy lepšie, koľko stálo mlieko, koľko stál chlieb. Berú do úvahy svoju situáciu, ale nie celkový stav a progres spoločnosti. Je tu nakumulovaných veľa desiatok rokov historickej a osobnej skúsenosti. Krívd, strachu, opatrnosti, apatie.

My, „Husákove deti“, študenti z roku 1989, sme „šťastnou generáciou“, ktorá zažila oba režimy a mala to šťastie byť pri zásadnej historickej zmene. Dokonca aj mnohí ľudia z generácie našich rodičov sa dokázali aklimatizovať, naučiť sa jazyky a zručnosti a presadiť sa v novom prostredí.

No zostala tu stále masa ľudí, ktorí mali vtedy 40 – 50 rokov a neverili si, že by dokázali chytiť nový vietor. Ostali visieť vo vzduchoprázdne a v minulosti, ktorú si idealizujú tým viac, čím viac je vzdialená.

Navyše na Slovensku, rovnako ako, žiaľ, dnes takmer v každej krajine, žije časť populácie, ktorá má rada jednoduché riešenia. Hľadajú silných vodcov, ktorým by sa mohli apaticky zveriť do rúk. A to, ako vieme z histórie, sa končí často veľmi tragicky.

Tvrdíš o sebe, že si chorobný optimista, a veríš, že nakoniec všetko vždy dobre dopadne. Vidíš svetlú budúcnosť tejto krajiny?

Verím v dobrú budúcnosť, ak sa mladí budú správať zodpovedne voči sebe samým, svojej budúcnosti, svojej krajine. Občiansky, morálne, kultúrne a aj politicky.

Mne sa zdá, že táto generácia je veľmi apatická a odmieta prevziať zodpovednosť za stav spoločnosti. Zdá sa ti to tiež?

Nie. Mám už svoj vek, tým pádom odstup a viem porovnávať. Áno, vždy by to mohlo byť aktívnejšie, ale na rovinu – aj počas revolúcie na VŠMU zostala možno pätina študentov. Ostatní išli lyžovať, báli sa alebo im rodičia nedovolili zúčastniť sa.

Dnes je pohyb v spoločnosti najmasovejší za posledných 30 rokov. Platí efekt snehovej gule: čím väčšia masa, tým ľahšie odblokovanie tých, ktorí sa boja. Čo je, žiaľ, zároveň aj problém, lebo to platí aj pri tých falošných a zlých vodcoch.

Teraz maš veľkú úlohu aj ty, Peter, a ďalší ľudia z tvojej generácie, aktívni v médiách a schopní zrozumiteľne artikulovať svoje názory a postoje. Ste jeden z najsilnejších nástrojov v boji proti dezinformáciám.

Áno, a ja si svoju zodpovednosť veľmi dobre uvedomujem.

Keď budeš čokoľvek na tejto ceste odo mňa potrebovať, rád pomôžem. Žijeme v tejto krajine, chceme, aby bola úspešná a my s ňou. Chceme, aby bola lepšia nielen pre nás, ale aj pre naše deti. Ako sa múdro hovorí: Ak sa nepoučíme z minulosti, budeme musieť chyby znova opakovať.

„Pre našu generáciu bola Nežná revolúcia okamihom v živote, ktorý nám otvoril aj v našich hlavách oveľa slobodnejšie rozmýšľanie. Preto chceme, aby terajšia a budúca generácia mala historický kontext a cítila, že naozaj má schopnosť meniť dejiny.“

Chceli by sme vám mladým teraz pri 30. výročí odovzdať vedomie, že ste hýbateľmi spoločnosti a formujete si vlastnú budúcnosť. Je super, že posledné dva-tri roky sa mladí ľudia v oveľa väčšej miere vyjadrujú k spoločenským problémom a kritickým výzvam dneška vrátane tých globálnych.

Pre našu generáciu bola Nežná revolúcia okamihom v živote, ktorý nám otvoril aj v našich hlavách oveľa slobodnejšie rozmýšľanie. Preto chceme, aby terajšia a budúca generácia mala historický kontext a cítila, že naozaj má schopnosť meniť dejiny.

 


 

Juraj Vaculík

V Novembri 89 sa stal jedným z lídrov študentského hnutia, dnes je úspešným podnikateľom. Je zakladateľom a majiteľom jednej z najrešpektovanejších slovenských reklamných agentúr MADE BY VACULIK. Je takisto spoluzakladateľom a riaditeľom spoločnosti AeroMobil, ktorá vyvíja lietajúce auto. Zároveň je a bol členom správnych a dozorných rád viacerých rešpektovaných pro-bono spoločností vrátane správnej rady Férovej nadácie O2.

PPPeter

Youtuber Peter Popluhár, známy ako PPPeter, tvorí humoristické a cestovateľské videá. Píše si do detailov premyslené scenáre a natáča v angličtine pre globálne publikum, ktoré si ho obľúbilo vďaka jeho cynickému, politicky nekorektnému humoru. Precestoval množstvo krajín a vydal knihu Kde všade som (ne)zomrel. Je tvárou tohtoročnej kampane O2 k Novembru 89.


Spoločnosť O2 si pripomína 30. výročie Nežnej revolúcie a pri tejto príležitosti podporila projekty, ktoré mladým ľuďom približujú, prečo sa pred 30 rokmi ľudia postavili za slobodu a demokraciu a prečo sa za tieto hodnoty oplatí bojovať aj dnes. Viac inšpiratívneho čítania vrátane súťaže a kvízu nájdete na tomto mieste.


O2: Slovensko pred rokom 89 je krajina, kam sa nechceme nikdy vrátiť

Čítaj viac

Čo ste robili v Novembri 89? A čo robil váš sused?

Čítaj viac