Pred dôležitými spoločenskými témami netreba zatvárať oči, ale treba na ne upozorňovať a otvorene o nich hovoriť. Odvahu, čestnosť a spravodlivosť už 10 rokov oceňuje Biela vrana, ktorej hrdým partnerom je aj O2. Preto sme si pre vás pripravili sériu rozhovorov s jej laureátmi.

Po Emílii Trepáčovaj pokračujeme Erikom Balážom – aktívnym ochranárom a filmárom, ktorý dokumentuje krásy našej prírody. V spolupráci s ďalšími ľuďmi sa mu podarilo zachrániť viacero lokalít, ktoré sú dnes pekným príkladom toho, že príroda si dokáže poradiť sama. V súčasnosti sa jeho meno spája aj s iniciatívou My sme les.

Erik, za svoj dlhoročný boj za ochranu lesov na Slovensku ste boli ocenený Bielou vranou. Čo pre vás toto ocenenie znamená?

Ocenenie ma prekvapilo, ale priznám sa, že osobne to nijako špeciálne nevnímam. Snaha o ochranu prírody v Tichej a Kôprovej doline, ktoré boli v rámci ocenenia spomínané ako jeden z dôvodov, bežala cez množstvo ľudí a organizácií. Zastrešilo to Lesoochranárske zoskupenie VLK, postupne nás podporilo takmer 100 vedcov a zapojila sa verejnosť – do Tichej doliny prišlo na demonštráciu 1 500 ľudí…

Bol som síce v popredí, ale nie je to čisto moja zásluha. Biela vrana pre mňa znamená, že to, čo sme spolu dokázali, bolo správne. Súčasne mám z toho trošku stres, lebo je to veľký záväzok. Ľudia vďaka tomu oceneniu odo mňa automaticky niečo očakávajú.

Dokáže vám takéto ocenenie pri vašich aktivitách pomôcť ?

Ochrana prírody bola doteraz vnímaná dosť kontroverzne – pre mnohých ľudí boli ochranári len šialenci a extrémisti. Teraz sa ochranárske aktivity ocenili a ľudia začali vnímať, že extrémisti nie sme. Verejnosť začala chápať, že chceme naozaj dobré veci. Našej snahe to dodáva istý kredit, čo má váhu, najmä pri rokovaniach s ministerstvom či úradmi.

Ste vyštudovaný lesník, no už 20 rokov sa venujete ochrane prírody a natáčate dokumentárne filmy. Lesníci a ochranári u nás zväčša stoja na opačných stranách „barikády“. Prečo nerobíte to, čo ste vyštudovali?

Na školu som išiel z 2 dôvodov. Myslel som si, že sa tam budem učiť o lese, čo až taká pravda nebola, lebo les a lesníctvo sú 2 úplne odlišné veci. Nádejal som sa, že vedci, ktorí na škole pôsobia a celý život študujú les, budú mať reálny záujem zistiť, ako funguje. To bola ďalšia naivná predstava. Druhým dôvodom bolo to, že som chcel vedieť, ako lesníci rozmýšľajú, aby som to vedel zmeniť.

Dalo vám teda štúdium vôbec niečo?

Dalo mi to najmä to, že som pochopil, ako v lesníctve funguje systém vzťahov. Človek podľa mňa nemôže ísť na rokovanie s ľuďmi z fachu a mať úplne naivné predstavy. To, že som na tej škole bol a mám kopu kamarátov, ktorí stále lesníkmi sú, mi otvára dvere.

Okrem toho mi vysoká škola dala najmä čas. Fyzicky som tam takmer nebol. Bol som v lese, kde som stretával zaujímavých ľudí a prečítal som kopu kníh o prírode, ktoré boli úplne iné ako tie, čo sme čítali v škole. Mal som teda príležitosť niečo sa naučiť, avšak hlavne mimo školy.

Veternú a lykožrútovú kalamitu považujete za zámienku zvyšovania ťažby aj na takých územiach, akými sú národné parky. Aký by bol podľa vás lepší prístup k riešeniu týchto problémov? Prečo nie je nutné popadané či lykožrútom napadnuté stromy odstraňovať?

Problém treba rozdeliť na 2 časti. Jednou sú chránené územia, národné parky či rezervácie. Tam by mala kalamita ostať nespracovaná. Mimo chránených území sa, samozrejme, spracovať môže, keďže hlavný účel takýchto lesov je hospodársky zisk.

„Ochrana prírody bola doteraz vnímaná dosť kontroverzne. Teraz sa ochranárske aktivity ocenili a ľudia začali vnímať, že extrémisti nie sme. Verejnosť začala chápať, že chceme naozaj dobré veci.“

Pri ťažbe sa extrémne ničí pôda. Ak boli na danom území staré lesy, pôda pod nimi sa tvorila tisíce rokov a jej regenerácia po ťažbe bude trvať aspoň 1 500 rokov. Ďalším ohrozením sú povodne. Ide o strmé a dlhé svahy vysoko v horách, kde veľa prší. Povodne vo Vyšnej Boci a v Demänovskej doline boli spôsobené práve ťažbou dreva a tým, že sú tam „nasekané“ cesty, ktoré sú vybudované práve kvôli nej.

Máme zákon, ktorý tvrdí, že v národnom parku je ochrana prírody nadradená všetkým činnostiam človeka. Mŕtve stromy sú veľmi dôležité pre chránené druhy lišajníkov, chrobákov, ale aj vtákov, ktoré ich potrebujú. Toto drevo sa v ekosystéme lesa nedá ničím nahradiť. Ak ho odstránime, je čisté pokrytectvo tvrdiť, že chránime prírodu.

Tichá a Kôprová dolina sú jediné veľké miesta, kde sa kalamita nespracovala a na vlastné oči si to môže každý overiť. Dnes tam nájdeme menej lykožrútov a niekoľkometrové stromy – les sa zmladil sám.

Lesníci často hovoria o tom, že na miestach, kde bola kalamita, môžu vznikať požiare. Za posledných 15 rokov boli desiatky požiarov, no v Tichej doline ani jeden. Všetky boli tam, kde sa ťaží. Lesníci tvrdili aj to, že keby nezasiahli, lykožrút zožerie aj kosodrevinu. Teraz im môžeme ukázať Tichú dolinu a opýtať sa ich, prečo ju nezožral.

Ukazuje sa, že sme do veľkej miery už vtedy mali pravdu. Lenže mne nejde o to dokázať si niečo pred lesníkmi. Záleží na tom, že v Tichej doline žije hlucháň, ktorý je zákonom chránený a v Nízkych Tatrách už na mnohých lokalitách nežije. Výsledok je jasný a viditeľný. Môžeme o tom diskutovať, no už je to smiešne, lebo dôkaz sa nedá poprieť.

Hovorili ste aj o tom, že najväčšími nepriateľmi lesa sú práve lesníci. Prečo je tomu podľa vás tak? Je podľa vás niečo, čo robia dobre?

Nie lesník, skôr človek, ktorý priamo likviduje les ako taký. Les nič neohrozí viac ako to, že zmizne, a nezmizne inak, ako činnosťou človeka. Nechcem obviňovať len lesníkov. Oni nenastavujú všetky pravidlá.

Aj lesníci síce majú svoj podiel zodpovednosti, ale zákon, podľa ktorého sa tieto veci musia udiať, nemajú ako ovplyvniť. Ak je zo zákona povinnosť predchádzať požiarom v lese (na miestach kde les nikdy nehorel) a lesníci dostanú miliónové dotácie na výstavbu stoviek kilometrov lesných ciest, tak sa tomu radi podriadia. Pri výstavbe ciest sa tam dostali so strojmi a celý les vyrúbali. Takže je to motivované štátom.

Lesník by to neurobil, keby štát jasne povedal, že to je jadrová zóna, kde sa ťažiť nesmie. Ak lesníci dostanú dotácie na stavbu ciest a spaľovanie biomasy a de facto príkaz ťažiť, čo im ostáva? Ťažia a verejnosť sa na nich hnevá. Samozrejme, aj tu platí, že niektorí lesníci tento systém zneužívajú a ťažia viac, ako by mali, no podstatný je ten, kto nastavuje pravidlá.

Je z vášho pohľadu vôbec lesník potrebný?

Pre les samotný určite nie, ale pre spoločnosť asi áno. Keď chceme mať drevo ako surovinu, z ktorej sa vyrábajú užitočné veci, je normálne v lese hospodáriť, no nie všade. Treba zmeniť spôsob hospodárenia a vyčleniť územia, kde sa hospodáriť nebude vôbec.

Za posledných 15 rokov u nás zmizla obrovská plocha lesov. Prečo sa o tom podľa vás začalo verejne hovoriť až v poslednom čase?

Tá téma tu bola stále, ale hovorilo sa o nej málo. Neustále sme poukazovali na to, že sa niekde ťaží alebo je problém s nejakým miznúcim druhom. Občas sa nám na niečo podarilo upozorniť, ale väčšinou sme sa len hádali s úradníkmi alebo vstupovali do správnych konaní.

„Odjakživa som vnútorne presvedčený o tom, že moje snaženie je správne. Nemám o tom pochybnosti. Z môjho pohľadu je toto najdôležitejšia vec, aká existuje, preto to robím.“

Vždy to bolo o krátkej správe v novinách alebo televízii, po ktorej nastalo na niekoľko mesiacov ticho. To, že sa to teraz podarilo dostať na verejnosť, je do veľkej miery zásluhou kampane My sme les a Ľudmily Kolesárovej, ktorá s týmto nápadom prišla. To podľa mňa spôsobilo nedávnu informačnú lavínu.

Občianska iniciatíva My sme les v poslednom čase naozaj výrazne spoločensky zarezonovala. Ako sa tento nápad zrodil a čo je cieľom tejto iniciatívy?

Ľudmila ma oslovila kvôli programu Silná zostava, v ktorom účinkovala – chcela si prekonzultovať nejaké informácie o lesoch. Najmä v Bratislave totiž stretávala čoraz viac ľudí, ktorí neboli z ochranárskej komunity, no situácia okolo lesov ich hnevala a chceli niečo urobiť. Tak sa napríklad režisér Jonáš Karásek ponúkol, že zadarmo natočí video a Jakub Ptačin, že pomôže s marketingom.

Potom mi zavolala s tým, že má jeden bláznivý nápad v podobe kampane, a keďže som za každú blbosť, hneď som súhlasil. Vzniklo to úplne spontánne. Ľudmila chcela touto iniciatívou pomôcť presiahnuť ochranársku komunitu a ukázať čo najväčšiemu počtu ľudí na Slovensku, že tento problém sa týka nás všetkých.

Myslíte si, že táto iniciatívna môže našim lesom reálne pomôcť? Je jednoduché zmeniť si profilovku na Facebooku a podpísať online petíciu, má to však nejakú praktickú hodnotu?

Podarilo sa nám vytvoriť skupinu niekoľko desiatok tisíc ľudí, ktorých vieme prostredníctvom e-mailu priamo osloviť. Ak budeme najbližšie potrebovať podporu pri písaní verejnej pripomienky alebo zháňať podpisy na zmenu určitého zákona, vieme ich požiadať o pomoc.

Zároveň môžu prispieť k podpore aktivít, ktoré riešia aj iné ochranárske zoskupenia a iniciatívy. Tým vieme poskytnúť verejnú podporu, ktorú doteraz nemali. Keďže bol zásah až prekvapivo veľký, rozhodli sme sa to využiť a navštívil som ministra životného prostredia, ktorý deklaruje, že je na našej strane.

V praxi to však nič neznamená. Pokiaľ ministerstvo pôdohospodárstva povie, že nám nedá ani hektár, tak minister životného prostredia môže akurát pokrčiť plecami. Problém je, že politici vo všeobecnosti nešli do volieb s tým, že idú zachraňovať národné parky, takže to nie je ani v programovom vyhlásení vlády. Možno nám teda v niečom vyjdú v ústrety, ale je možné, že systémovo sa toho veľa nezmení.

Veľakrát ste sa vyjadrili, že mnohé pravidlá či regulácie existujú len na papieri. Existuje podľa vás riešenie? Čo by sa muselo udiať ako prvé, aby sa veci posunuli, resp. zmenili k lepšiemu?

Podľa mňa musí štát okamžite zabezpečiť ochranu tých najcennejších lokalít. Už si nemôžeme dovoliť strácať čas, lebo to, čo sa deje, je ekologická katastrofa. Predovšetkým na štátnych pozemkoch nie je o čom diskutovať – okamžite by sa mala zastaviť akákoľvek činnosť.

„Z môjho pohľadu je lepšie podporiť ochranárske organizácie, prípadne sa stať ich aktívnym členom, ako skúšať niečo riešiť sám.“

Okrem toho treba prísť s koncepčnými riešeniami, napríklad ohľadom toho, ako by mali fungovať národné parky. Nad tým treba rozmýšľať z pohľadu regionálneho rozvoja. Národný park a jeho ochrana by mali viesť k rozvoju prírodného turizmu, nie deštruktívne v podobe výstavby zjazdoviek, ale stavať na tom, že máme krásne lesy, v ktorých sa ľudia môžu prechádzať, namiesto dreva môžeme predávať zážitok v divokej prírode, pozorovanie zvierat a podobne.

Máme pralesy, ktoré sú zapísané v zozname UNESCO – to je vec, ktorá sa dá marketingovo využiť v zmysle: „Ľudia príďte sa pozrieť, takto v Európe vyzerajú pralesy.“. Turisti by prišli, keby o tom vedeli a dostali zodpovedajúce služby. Vyžaduje si to však spoločenskú diskusiu a projektového manažéra, keďže bude trvať 10 až 15 rokov, kým sa v určitom regióne vytvorí povedzme 1 000 pracovných miest na báze turizmu.

Takže najskôr potrebujeme verejnú diskusiu, potom plán a celkovú koncepciu rozvoja regiónov. Nič z toho sa ale nedeje. Ak dnes iba zakážeme ťažbu v pralesoch, zopár lesníkov bude nahnevaných, no to je asi všetko. Na systémovú zmenu nestačí upraviť zákon, ale treba to začať riešiť komplexne.

Ľudia vnímajú a využívajú lesy rôznym spôsobom. V prvom rade sú však stále považované za finančne vyčísliteľný zdroj. Myslíte si, že je možné toto mentálne nastavenie zmeniť? Ak áno, ako?

Vysvetlím to na príklade. Nedávno som sa rozprával s človekom z Banskej Štiavnice. Začiatkom 90. rokov tam zavreli všetky bane, žilo tam málo ľudí, väčšina z nich pracovala práve v baniach a všetci si mysleli, že to je úplná existenčná katastrofa. Dnes Banská Štiavnica profituje z turizmu a celé mesto sa transformovalo na nový spôsob hospodárenia.

Každá reforma bolí. Keď na určitom území zakážeme ťažbu, lebo sa z toho lesa dá získať 10-krát viac ako predajom dreva, tak človek, čo tam chodí kradnúť drevo, z tejto zmeny nebude mať nič. Na druhej strane pre tamojšiu komunitu a región celkovo je to posun vpred. Všetky systémy sú konzervatívne a zmene sa bránia. Aj komunizmus tu bol 40 rokov a zrazu skončil a ľudia sa naučili fungovať inak.

Z vašich slov je zrejmé, že problém je komplexný a do istej miery bezvýchodiskový. Napriek tomu sa vám podarilo zachrániť lokality, akými sú Tichá a Kôprová dolina či rozsiahle územia TANAP-u. Čo vás motivuje pokračovať v tomto boji?

Stačí mi ísť raz za čas do Tichej doliny, žiadnu inú motiváciu hľadať nemusím. Odjakživa som vnútorne presvedčený o tom, že moje snaženie je správne. Nemám o tom pochybnosti. Z môjho pohľadu je toto najdôležitejšia vec, aká existuje, preto to robím.

Čo si myslíte o tvrdení, že les si viac vážia ľudia, ktorí ho nemajú priamo vo svojej blízkosti?

Je to možné, osobne to neviem posúdiť. Vždy je ťažšie hádať sa so susedom, ako zachraňovať les niekde ďaleko.

Všetci na Slovensku sa zhodnú, že likvidácia dažďových pralesov v Brazílii je svinstvo, no pokiaľ ide sused alebo známy vyťať krásnu jabloň vo svojej záhrade, je to zrazu úplne iné. Ľudí na vidieku sa ťažba dreva dotýka úplne inak ako ľudí z mesta. Je to dané vzdialenosťou od problému. Bežný Bratislavčan bude určite chrániť slovenské lesy viac ako Horehronec či Oravec.

Čo môže jednotlivec spraviť pre to, aby pomohol lesom a prírode na Slovensku?

Záleží od toho, do akej miery chce byť angažovaný. Môže si dať napríklad trvalý príkaz a podporovať nejakú ochranársku organizáciu, ktorá to urobí zaňho. Tieto organizácie fungujú dlhodobo a majú skúsenosť s tým, ako celý systém funguje. Je teda z môjho pohľadu lepšie podporiť ich, prípadne sa stať ich aktívnym členom, ako skúšať niečo riešiť sám.

Každý môže recyklovať papier, kupovať ekologicky menej škodlivé výrobky, napísať nahnevaný list ministrovi či podpísať sa pod petíciu. Možností je veľa.

Nie každý môže ísť na rokovanie, protest či navštíviť nejaký úrad. Veľa ľudí odrádza to, že keď sa rozhodnú niečo zmeniť, okamžite narazia na štátny aparát a byrokraciu. V zákonoch sa takmer nikto poriadne nevyzná a to často platí aj o úradníkoch na ministerstvách. Nadšený človek, ktorý príde na úrad s tým, že chce niečo zachrániť, zväčša odíde frustrovaný, lebo zistí, že sa to nedá.

Váš život je s lesom a prírodou úzko prepojený. Kedy alebo pri akých aktivitách sa v lese cítite najlepšie?

Keď pozerám v lese na medvede, ako na stromoch požierajú limbové oriešky (úsmev).