Nemôžeme strácať čas, to, čo sa deje, je ekologická katastrofa, hovorí ochranár Erik Baláž

Biela vrana je ocenením ľudskej odvahy, statočnosti a čestnosti. Za svoju vytrvalosť a oddanosť ochrane prírody ju tento rok získal aj Erik Baláž. Tvrdí, že najľahšie sa riešia tie ekologické problémy, ktoré sa nás priamo netýkajú.

Pred dôležitými spoločenskými témami netreba zatvárať oči, ale treba na ne upozorňovať a otvorene o nich hovoriť. Odvahu, čestnosť a spravodlivosť už 10 rokov oceňuje Biela vrana, ktorej hrdým partnerom je aj O2. Preto sme si pre vás pripravili sériu rozhovorov s jej laureátmi.

Po Emílii Trepáčovaj pokračujeme Erikom Balážom – aktívnym ochranárom a filmárom, ktorý dokumentuje krásy našej prírody. V spolupráci s ďalšími ľuďmi sa mu podarilo zachrániť viacero lokalít, ktoré sú dnes pekným príkladom toho, že príroda si dokáže poradiť sama. V súčasnosti sa jeho meno spája aj s iniciatívou My sme les.

Erik, za svoj dlhoročný boj za ochranu lesov na Slovensku ste boli ocenený Bielou vranou. Čo pre vás toto ocenenie znamená?

Ocenenie ma prekvapilo, ale priznám sa, že osobne to nijako špeciálne nevnímam. Snaha o ochranu prírody v Tichej a Kôprovej doline, ktoré boli v rámci ocenenia spomínané ako jeden z dôvodov, bežala cez množstvo ľudí a organizácií. Zastrešilo to Lesoochranárske zoskupenie VLK, postupne nás podporilo takmer 100 vedcov a zapojila sa verejnosť – do Tichej doliny prišlo na demonštráciu 1 500 ľudí…

Bol som síce v popredí, ale nie je to čisto moja zásluha. Biela vrana pre mňa znamená, že to, čo sme spolu dokázali, bolo správne. Súčasne mám z toho trošku stres, lebo je to veľký záväzok. Ľudia vďaka tomu oceneniu odo mňa automaticky niečo očakávajú.

Dokáže vám takéto ocenenie pri vašich aktivitách pomôcť ?

Ochrana prírody bola doteraz vnímaná dosť kontroverzne – pre mnohých ľudí boli ochranári len šialenci a extrémisti. Teraz sa ochranárske aktivity ocenili a ľudia začali vnímať, že extrémisti nie sme. Verejnosť začala chápať, že chceme naozaj dobré veci. Našej snahe to dodáva istý kredit, čo má váhu, najmä pri rokovaniach s ministerstvom či úradmi.

Ste vyštudovaný lesník, no už 20 rokov sa venujete ochrane prírody a natáčate dokumentárne filmy. Lesníci a ochranári u nás zväčša stoja na opačných stranách „barikády“. Prečo nerobíte to, čo ste vyštudovali?

Na školu som išiel z 2 dôvodov. Myslel som si, že sa tam budem učiť o lese, čo až taká pravda nebola, lebo les a lesníctvo sú 2 úplne odlišné veci. Nádejal som sa, že vedci, ktorí na škole pôsobia a celý život študujú les, budú mať reálny záujem zistiť, ako funguje. To bola ďalšia naivná predstava. Druhým dôvodom bolo to, že som chcel vedieť, ako lesníci rozmýšľajú, aby som to vedel zmeniť.

Dalo vám teda štúdium vôbec niečo?

Dalo mi to najmä to, že som pochopil, ako v lesníctve funguje systém vzťahov. Človek podľa mňa nemôže ísť na rokovanie s ľuďmi z fachu a mať úplne naivné predstavy. To, že som na tej škole bol a mám kopu kamarátov, ktorí stále lesníkmi sú, mi otvára dvere.

Okrem toho mi vysoká škola dala najmä čas. Fyzicky som tam takmer nebol. Bol som v lese, kde som stretával zaujímavých ľudí a prečítal som kopu kníh o prírode, ktoré boli úplne iné ako tie, čo sme čítali v škole. Mal som teda príležitosť niečo sa naučiť, avšak hlavne mimo školy.

Veternú a lykožrútovú kalamitu považujete za zámienku zvyšovania ťažby aj na takých územiach, akými sú národné parky. Aký by bol podľa vás lepší prístup k riešeniu týchto problémov? Prečo nie je nutné popadané či lykožrútom napadnuté stromy odstraňovať?

Problém treba rozdeliť na 2 časti. Jednou sú chránené územia, národné parky či rezervácie. Tam by mala kalamita ostať nespracovaná. Mimo chránených území sa, samozrejme, spracovať môže, keďže hlavný účel takýchto lesov je hospodársky zisk.

„Ochrana prírody bola doteraz vnímaná dosť kontroverzne. Teraz sa ochranárske aktivity ocenili a ľudia začali vnímať, že extrémisti nie sme. Verejnosť začala chápať, že chceme naozaj dobré veci.“

Pri ťažbe sa extrémne ničí pôda. Ak boli na danom území staré lesy, pôda pod nimi sa tvorila tisíce rokov a jej regenerácia po ťažbe bude trvať aspoň 1 500 rokov. Ďalším ohrozením sú povodne. Ide o strmé a dlhé svahy vysoko v horách, kde veľa prší. Povodne vo Vyšnej Boci a v Demänovskej doline boli spôsobené práve ťažbou dreva a tým, že sú tam „nasekané“ cesty, ktoré sú vybudované práve kvôli nej.

Máme zákon, ktorý tvrdí, že v národnom parku je ochrana prírody nadradená všetkým činnostiam človeka. Mŕtve stromy sú veľmi dôležité pre chránené druhy lišajníkov, chrobákov, ale aj vtákov, ktoré ich potrebujú. Toto drevo sa v ekosystéme lesa nedá ničím nahradiť. Ak ho odstránime, je čisté pokrytectvo tvrdiť, že chránime prírodu.

Tichá a Kôprová dolina sú jediné veľké miesta, kde sa kalamita nespracovala a na vlastné oči si to môže každý overiť. Dnes tam nájdeme menej lykožrútov a niekoľkometrové stromy – les sa zmladil sám.

Lesníci často hovoria o tom, že na miestach, kde bola kalamita, môžu vznikať požiare. Za posledných 15 rokov boli desiatky požiarov, no v Tichej doline ani jeden. Všetky boli tam, kde sa ťaží. Lesníci tvrdili aj to, že keby nezasiahli, lykožrút zožerie aj kosodrevinu. Teraz im môžeme ukázať Tichú dolinu a opýtať sa ich, prečo ju nezožral.

Ukazuje sa, že sme do veľkej miery už vtedy mali pravdu. Lenže mne nejde o to dokázať si niečo pred lesníkmi. Záleží na tom, že v Tichej doline žije hlucháň, ktorý je zákonom chránený a v Nízkych Tatrách už na mnohých lokalitách nežije. Výsledok je jasný a viditeľný. Môžeme o tom diskutovať, no už je to smiešne, lebo dôkaz sa nedá poprieť.

Hovorili ste aj o tom, že najväčšími nepriateľmi lesa sú práve lesníci. Prečo je tomu podľa vás tak? Je podľa vás niečo, čo robia dobre?

Nie lesník, skôr človek, ktorý priamo likviduje les ako taký. Les nič neohrozí viac ako to, že zmizne, a nezmizne inak, ako činnosťou človeka. Nechcem obviňovať len lesníkov. Oni nenastavujú všetky pravidlá.

Aj lesníci síce majú svoj podiel zodpovednosti, ale zákon, podľa ktorého sa tieto veci musia udiať, nemajú ako ovplyvniť. Ak je zo zákona povinnosť predchádzať požiarom v lese (na miestach kde les nikdy nehorel) a lesníci dostanú miliónové dotácie na výstavbu stoviek kilometrov lesných ciest, tak sa tomu radi podriadia. Pri výstavbe ciest sa tam dostali so strojmi a celý les vyrúbali. Takže je to motivované štátom.

Lesník by to neurobil, keby štát jasne povedal, že to je jadrová zóna, kde sa ťažiť nesmie. Ak lesníci dostanú dotácie na stavbu ciest a spaľovanie biomasy a de facto príkaz ťažiť, čo im ostáva? Ťažia a verejnosť sa na nich hnevá. Samozrejme, aj tu platí, že niektorí lesníci tento systém zneužívajú a ťažia viac, ako by mali, no podstatný je ten, kto nastavuje pravidlá.

Je z vášho pohľadu vôbec lesník potrebný?

Pre les samotný určite nie, ale pre spoločnosť asi áno. Keď chceme mať drevo ako surovinu, z ktorej sa vyrábajú užitočné veci, je normálne v lese hospodáriť, no nie všade. Treba zmeniť spôsob hospodárenia a vyčleniť územia, kde sa hospodáriť nebude vôbec.

Za posledných 15 rokov u nás zmizla obrovská plocha lesov. Prečo sa o tom podľa vás začalo verejne hovoriť až v poslednom čase?

Tá téma tu bola stále, ale hovorilo sa o nej málo. Neustále sme poukazovali na to, že sa niekde ťaží alebo je problém s nejakým miznúcim druhom. Občas sa nám na niečo podarilo upozorniť, ale väčšinou sme sa len hádali s úradníkmi alebo vstupovali do správnych konaní.

„Odjakživa som vnútorne presvedčený o tom, že moje snaženie je správne. Nemám o tom pochybnosti. Z môjho pohľadu je toto najdôležitejšia vec, aká existuje, preto to robím.“

Vždy to bolo o krátkej správe v novinách alebo televízii, po ktorej nastalo na niekoľko mesiacov ticho. To, že sa to teraz podarilo dostať na verejnosť, je do veľkej miery zásluhou kampane My sme les a Ľudmily Kolesárovej, ktorá s týmto nápadom prišla. To podľa mňa spôsobilo nedávnu informačnú lavínu.

Občianska iniciatíva My sme les v poslednom čase naozaj výrazne spoločensky zarezonovala. Ako sa tento nápad zrodil a čo je cieľom tejto iniciatívy?

Ľudmila ma oslovila kvôli programu Silná zostava, v ktorom účinkovala – chcela si prekonzultovať nejaké informácie o lesoch. Najmä v Bratislave totiž stretávala čoraz viac ľudí, ktorí neboli z ochranárskej komunity, no situácia okolo lesov ich hnevala a chceli niečo urobiť. Tak sa napríklad režisér Jonáš Karásek ponúkol, že zadarmo natočí video a Jakub Ptačin, že pomôže s marketingom.

Potom mi zavolala s tým, že má jeden bláznivý nápad v podobe kampane, a keďže som za každú blbosť, hneď som súhlasil. Vzniklo to úplne spontánne. Ľudmila chcela touto iniciatívou pomôcť presiahnuť ochranársku komunitu a ukázať čo najväčšiemu počtu ľudí na Slovensku, že tento problém sa týka nás všetkých.

Myslíte si, že táto iniciatívna môže našim lesom reálne pomôcť? Je jednoduché zmeniť si profilovku na Facebooku a podpísať online petíciu, má to však nejakú praktickú hodnotu?

Podarilo sa nám vytvoriť skupinu niekoľko desiatok tisíc ľudí, ktorých vieme prostredníctvom e-mailu priamo osloviť. Ak budeme najbližšie potrebovať podporu pri písaní verejnej pripomienky alebo zháňať podpisy na zmenu určitého zákona, vieme ich požiadať o pomoc.

Zároveň môžu prispieť k podpore aktivít, ktoré riešia aj iné ochranárske zoskupenia a iniciatívy. Tým vieme poskytnúť verejnú podporu, ktorú doteraz nemali. Keďže bol zásah až prekvapivo veľký, rozhodli sme sa to využiť a navštívil som ministra životného prostredia, ktorý deklaruje, že je na našej strane.

V praxi to však nič neznamená. Pokiaľ ministerstvo pôdohospodárstva povie, že nám nedá ani hektár, tak minister životného prostredia môže akurát pokrčiť plecami. Problém je, že politici vo všeobecnosti nešli do volieb s tým, že idú zachraňovať národné parky, takže to nie je ani v programovom vyhlásení vlády. Možno nám teda v niečom vyjdú v ústrety, ale je možné, že systémovo sa toho veľa nezmení.

Veľakrát ste sa vyjadrili, že mnohé pravidlá či regulácie existujú len na papieri. Existuje podľa vás riešenie? Čo by sa muselo udiať ako prvé, aby sa veci posunuli, resp. zmenili k lepšiemu?

Podľa mňa musí štát okamžite zabezpečiť ochranu tých najcennejších lokalít. Už si nemôžeme dovoliť strácať čas, lebo to, čo sa deje, je ekologická katastrofa. Predovšetkým na štátnych pozemkoch nie je o čom diskutovať – okamžite by sa mala zastaviť akákoľvek činnosť.

„Z môjho pohľadu je lepšie podporiť ochranárske organizácie, prípadne sa stať ich aktívnym členom, ako skúšať niečo riešiť sám.“

Okrem toho treba prísť s koncepčnými riešeniami, napríklad ohľadom toho, ako by mali fungovať národné parky. Nad tým treba rozmýšľať z pohľadu regionálneho rozvoja. Národný park a jeho ochrana by mali viesť k rozvoju prírodného turizmu, nie deštruktívne v podobe výstavby zjazdoviek, ale stavať na tom, že máme krásne lesy, v ktorých sa ľudia môžu prechádzať, namiesto dreva môžeme predávať zážitok v divokej prírode, pozorovanie zvierat a podobne.

Máme pralesy, ktoré sú zapísané v zozname UNESCO – to je vec, ktorá sa dá marketingovo využiť v zmysle: „Ľudia príďte sa pozrieť, takto v Európe vyzerajú pralesy.“. Turisti by prišli, keby o tom vedeli a dostali zodpovedajúce služby. Vyžaduje si to však spoločenskú diskusiu a projektového manažéra, keďže bude trvať 10 až 15 rokov, kým sa v určitom regióne vytvorí povedzme 1 000 pracovných miest na báze turizmu.

Takže najskôr potrebujeme verejnú diskusiu, potom plán a celkovú koncepciu rozvoja regiónov. Nič z toho sa ale nedeje. Ak dnes iba zakážeme ťažbu v pralesoch, zopár lesníkov bude nahnevaných, no to je asi všetko. Na systémovú zmenu nestačí upraviť zákon, ale treba to začať riešiť komplexne.

Ľudia vnímajú a využívajú lesy rôznym spôsobom. V prvom rade sú však stále považované za finančne vyčísliteľný zdroj. Myslíte si, že je možné toto mentálne nastavenie zmeniť? Ak áno, ako?

Vysvetlím to na príklade. Nedávno som sa rozprával s človekom z Banskej Štiavnice. Začiatkom 90. rokov tam zavreli všetky bane, žilo tam málo ľudí, väčšina z nich pracovala práve v baniach a všetci si mysleli, že to je úplná existenčná katastrofa. Dnes Banská Štiavnica profituje z turizmu a celé mesto sa transformovalo na nový spôsob hospodárenia.

Každá reforma bolí. Keď na určitom území zakážeme ťažbu, lebo sa z toho lesa dá získať 10-krát viac ako predajom dreva, tak človek, čo tam chodí kradnúť drevo, z tejto zmeny nebude mať nič. Na druhej strane pre tamojšiu komunitu a región celkovo je to posun vpred. Všetky systémy sú konzervatívne a zmene sa bránia. Aj komunizmus tu bol 40 rokov a zrazu skončil a ľudia sa naučili fungovať inak.

Z vašich slov je zrejmé, že problém je komplexný a do istej miery bezvýchodiskový. Napriek tomu sa vám podarilo zachrániť lokality, akými sú Tichá a Kôprová dolina či rozsiahle územia TANAP-u. Čo vás motivuje pokračovať v tomto boji?

Stačí mi ísť raz za čas do Tichej doliny, žiadnu inú motiváciu hľadať nemusím. Odjakživa som vnútorne presvedčený o tom, že moje snaženie je správne. Nemám o tom pochybnosti. Z môjho pohľadu je toto najdôležitejšia vec, aká existuje, preto to robím.

Čo si myslíte o tvrdení, že les si viac vážia ľudia, ktorí ho nemajú priamo vo svojej blízkosti?

Je to možné, osobne to neviem posúdiť. Vždy je ťažšie hádať sa so susedom, ako zachraňovať les niekde ďaleko.

Všetci na Slovensku sa zhodnú, že likvidácia dažďových pralesov v Brazílii je svinstvo, no pokiaľ ide sused alebo známy vyťať krásnu jabloň vo svojej záhrade, je to zrazu úplne iné. Ľudí na vidieku sa ťažba dreva dotýka úplne inak ako ľudí z mesta. Je to dané vzdialenosťou od problému. Bežný Bratislavčan bude určite chrániť slovenské lesy viac ako Horehronec či Oravec.

Čo môže jednotlivec spraviť pre to, aby pomohol lesom a prírode na Slovensku?

Záleží od toho, do akej miery chce byť angažovaný. Môže si dať napríklad trvalý príkaz a podporovať nejakú ochranársku organizáciu, ktorá to urobí zaňho. Tieto organizácie fungujú dlhodobo a majú skúsenosť s tým, ako celý systém funguje. Je teda z môjho pohľadu lepšie podporiť ich, prípadne sa stať ich aktívnym členom, ako skúšať niečo riešiť sám.

Každý môže recyklovať papier, kupovať ekologicky menej škodlivé výrobky, napísať nahnevaný list ministrovi či podpísať sa pod petíciu. Možností je veľa.

Nie každý môže ísť na rokovanie, protest či navštíviť nejaký úrad. Veľa ľudí odrádza to, že keď sa rozhodnú niečo zmeniť, okamžite narazia na štátny aparát a byrokraciu. V zákonoch sa takmer nikto poriadne nevyzná a to často platí aj o úradníkoch na ministerstvách. Nadšený človek, ktorý príde na úrad s tým, že chce niečo zachrániť, zväčša odíde frustrovaný, lebo zistí, že sa to nedá.

Váš život je s lesom a prírodou úzko prepojený. Kedy alebo pri akých aktivitách sa v lese cítite najlepšie?

Keď pozerám v lese na medvede, ako na stromoch požierajú limbové oriešky (úsmev).

Erik Baláž

Pochádza spod Tatier a les je jeho druhým domovom. V roku 2002 zavŕšil štúdium Ekológie lesa na Technickej univerzite vo Zvolene prácou o živote medveďov. Spolu s lesoochranárskym zoskupením VLK zachránil Tichú a Kôprovú dolinu – dnes najväčšie nedotknuté územia na Slovensku. Za svoju vytrvalosť a oddanosť ochrane prírody získal v roku 2017 ocenenie Biela vrana. Venuje sa aj tvorbe dokumentárnych filmov a kníh o divočine. Je jedným z iniciátorov kampane My sme les.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Humanitárna pracovníčka Emília Trepáčová: Každý máme právo vyzerať, ako vyzeráme a veriť v to, čomu veríme

Biela vrana je ocenením ľudskej odvahy, statočnosti a čestnosti. V roku 2016 ju získala aj humanitárna pracovníčka Emília Trepáčová, ktorá pomáha utečencom adaptovať sa na život v našej krajine tak, aby sa cítili jej súčasťou.

Porozprávali sme sa s ňou nielen o tom, ako toto ocenenie vníma, ale aj o jej práci a živote utečencov na Slovensku.

Pred dôležitými spoločenskými témami netreba zatvárať oči, ale treba na ne upozorňovať a otvorene o nich hovoriť. Odvahu, čestnosť a spravodlivosť už 10 rokov oceňuje Biela vrana, ktorej hrdým partnerom je aj O2. Preto sme si pre vás pripravili sériu rozhovorov s jej laureátmi.

Otvárame ju Emíliou Trepáčovou, ktorá v roku 2016 získala Bielu vranu nielen za svoje pracovné nasadenie, ale najmä za svoj odvážny postoj. Neváhala sa totiž postaviť agresívnemu násilníkovi, ktorý ohrozoval somálsku utečenkyňu Khadru Abdile a jej syna. A hoci jej bolo ublížené, s odstupom času hovorí, že by aj dnes reagovala rovnako.

Navštívili sme ju priamo v organizácii ADRA, kde sa venuje práci s utečencami, ktorým bola udelená medzinárodná ochrana a na Slovensku začínajú nový život.

Emília, čo pre vás znamená ocenenie Biela vrana?

Vnímam to naozaj ako česť a poctu. Určite ma to posilnilo a zároveň uistilo v mnohých veciach, že ich možno robím správne alebo ich nerobím asi až tak zle (smiech). Nemám ale pocit, že by sa ním niečo zásadné zmenilo.

Bielu vranu som si spájala s témami ako boj proti korupcii alebo poukázanie na nespravodlivosť v určitej spoločenskej oblasti. Ročník 2016 bol ale ladený do tém, ktoré aktuálne vyvstali, a teda extrémizmus, rasizmus a boj s určitou neznášanlivosťou voči inakosti. Veľmi sa mi páčilo, že sa takýmto spôsobom naozaj reagovalo na problémy, ktoré aktuálne v našej spoločnosti sú.

Stretli ste aj s negatívnymi reakciami súvisiacimi s vaším ocenením?

Áno, stretla. V tom období to bolo citlivé a, samozrejme, prišli aj nejaké negatívne e-maily, ale tiež veľa pozitívnych reakcií. Nebolo to ale niečo, čo by sa nedalo ustáť alebo by ma ohrozovalo.

Podľa toho, čo som sa dopočula, boli reakcie priamo na organizátorov Bielej vrany o niečo horšie. Napriek tomu si myslím, že to v konečnom dôsledku so sebou prinieslo pozitívnu vlnu a ľudia si začali viac uvedomovať, že by sa niečo malo zmeniť.

Žije sa Khadre, ktorá získala ocenenie spolu s vami, dnes pokojnejšie ako v čase, keď vrcholila imigračná kríza? Takýchto útokov bolo v tom období zrejme najviac.

Musím povedať, že vtedy to bolo veľmi nešťastné. Ťažko povedať, čo bolo koreňom veci alebo či konkrétne útoky a negatívne reakcie vystali práve preto, že imigračná kríza vrcholila v celej Európe.

„Dovolím si tvrdiť, že príbeh Khadry aj daný ročník Bielej vrany pomohol mnohým ľuďom uvedomiť si, že celá situácia bola naozaj vážna.“

Bolo to veľmi náročné obdobie, ale Khadra už vtedy fungovala samostatne. Vedela sa orientovať, mala dieťa v škôlke, hľadala si prácu a chodila na hodiny slovenčiny. Konkrétne útoky, ktoré si zažila, ju, samozrejme, čiastočne destabilizovali a malo to celé vplyv na ďalší posun v jej živote. Po roku sa zase veľa vecí zmenilo, ale myslím si, že celkovo sa jej darí a že to bude fajn.

Dovolím si tvrdiť, že príbeh Khadry aj daný ročník Bielej vrany pomohol mnohým ľuďom uvedomiť si, že celá situácia bola naozaj vážna. Nielen prostredníctvom tohto konkrétneho príbehu, ale celkovo – že nenávidieť nejaké skupiny ľudí alebo inakosť je zbytočné. Každý máme právo vyzerať, ako vyzeráme a veriť v to, čomu veríme. Dôležitý je podľa mňa aspekt toho, ako sa správame a aký život žijeme.

Vráťme sa ešte k útoku, ktorý ste zažili. Keď ste Khadru bránili vlastným telom, asi nebol čas rozmýšľať o tom, čo idete spraviť.  

Do poslednej sekundy som si neuvedomovala, že by sa mi niečo mohlo stať. Myslela som si, že k ničomu nedôjde a ten človek nakoniec odíde alebo sa nad to nejakým spôsobom povznesie.

Celá situácia sa zomlela veľmi rýchlo, na ceste k detskej lekárke sa objavil útočník a jeho agresia začala eskalovať. V takomto prípade musí človek situáciu vyhodnotiť veľmi rýchlo. Myslím si, že som ju vyhodnotila správne a urobila by som to znova. Khadra sa so synom stihla ukryť, aj keď ten to, žiaľ, všetko videl a vnímal.

Poďme sa bližšie pozrieť na vašu prácu. Ako prebieha práca s utečencami a ľuďmi ako Khadra?

V tejto oblasti som začínala v Slovenskej katolíckej charite. Tá v tom čase zastrešovala oblasť integrácie osôb s udelenou medzinárodnou ochranou na území Slovenska prostredníctvom integračného projektu, ktorý týmto osobám ponúkal komplexné služby, napríklad právne, psychologické, sociálne a pracovné poradenstvo, ako aj zabezpečovanie kurzov slovenčiny a mnoho iného.

V súčasnosti pracujem na rovnakom projekte, ale pre organizáciu ADRA, ktorá v spolupráci s občianskym združením Marginal získala tento projekt až do roku 2019.

Sféru integrácie by som veľmi zjednodušene popísala ako oblasť, v ktorej sa človek ocitne, keď prejde celou azylovou procedúrou – rozhodnutím Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky mu bola udelená medzinárodná ochrana na území našej krajiny, začína tu nový život a prichádza k nám do integračného projektu.

Takejto osobe pomáhame s vybavovaním dokladov, ubytovaním, hľadaním lekárov, zabezpečujeme kurzy slovenčiny a prostredníctvom ďalších špecializovaných poradenstiev sa snažíme o čo najlepší priebeh začlenenia a stabilizácie nového života na Slovensku.

Aké je percento ľudí, ktorí na Slovensku dostanú medzinárodnú ochranu?

V porovnaní s inými štátmi Európskej únie veľmi malé. V priebehu roka 2017, rátajme približne od decembra 2016, resp. januára 2017 dodnes, to nie je viac ako 30 ľudí, ktorí na Slovensku dostali medzinárodnú ochranu. V iných krajinách sú to úplne iné počty, ale tiež je pravda, že Slovensko nie je veľmi často cieľovou destináciou.

Žiadostí o azyl na Slovensku je dnes paradoxne menej. Pred rokmi sa pohybovali v rádovo vyšších číslach nielen žiadatelia, ale aj tí, ktorí ochranu dostali. Slovensko je pre mnohých skôr druhá možnosť.

Slovensko je krásna krajina, aj keď, samozrejme, život tu nie je vždy ideálny a jednoduchý. Zrejme aj vplyvom rétoriky niektorých politikov a médií nemá Slovensko až takú vysokú reputáciu. Osoby, ktoré hľadajú útočisko, takéto názory vnímajú, zisťujú si informácie, zaujímajú sa a pýtajú.

„Žiadostí o azyl na Slovensku je dnes paradoxne menej. Pred rokmi sa pohybovali v rádovo vyšších číslach nielen žiadatelia, ale aj tí, ktorí ochranu dostali.“

Ale na druhej strane niektorí z tých, ktorí sem prišli a na Slovensku začali život, povedali, že sú tu naozaj radi, a aj keď idú napríklad na návštevu za rodinami do Nemecka alebo iných krajín, tak sa vrátia s tým, že im to tu chýbalo a sú radi späť. Samozrejme, sťažnosti a očakávania sú tiež bežné tak ako všade.

Ako ľuďom, ktorí dostanú na Slovensku azyl, pomáhate?

S ľuďmi, ktorí dostanú azyl alebo im bola poskytnutá doplnková ochrana, začíname akoby úplne od nuly, čo znamená vybavovanie dokladov, ubytovania, lekárov, škôl a škôlok pre deti, voľnočasových aktivít, rôznych rekvalifikačných kurzov a podobne. Dospelí sa zase automaticky zaraďujú na kurzy slovenčiny.

Je to taký komplexný balíček služieb a pomoci, ktorého cieľom je nielen to, aby sa začlenili do spoločnosti a cítili sa komfortne, ale následne sa osamostatnili, vedeli na Slovensku fungovať a orientovať sa.

Zo začiatku, počas prvého polroka odkedy prídu do integračného projektu, sa týmto ľuďom pomáha aj finančne. Teraz sa rozprávame o jednej osobe, čiže napríklad dospelý jednotlivec bez maloletých detí alebo rodiny. Finančná podpora je síce dosť nízka, ale človek si ňou musí pokryť úplne všetko – bývanie, jedlo, cestovné.

Po polroku sa táto osoba z finančného napojenia odpája, samozrejme, ak sa u nej nevyskytujú nejaké individuálne dôvody, väčšinou zdravotné ťažkosti, ktoré v takomto prípade môže obdobie napojenia na finančnú podporu predĺžiť.

Ráta sa s tým, že za tento čas by sa mal človek naučiť aspoň čiastočne po slovensky a zaradiť sa na pracovný trh. Aj naďalej však ostáva v našej starostlivosti prostredníctvom pracovných poradenstiev, kurzov, vzdelávania a ďalších úkonov, ale bez finančnej pomoci.

Niektorí sú veľmi samostatní a sebestační, potrebujú len niečo konzultovať, iní potrebujú asistenciu aj poradenstvá. Je to individuálne. My sa o človeka staráme od toho prvého kontaktu, pri ktorom sa podpisuje integračná zmluva až po získanie štátneho občianstva.

Ľudia, ktorí u nás dostali medzinárodnú ochranu, žijú prevažne v Bratislave alebo aj v iných mestách u nás?

Kedysi sa integračný projekt vykonávaný v troch kanceláriach, v Bratislave, Žiline a Košiciach, momentálne už len v dvoch, a to v Bratislave a Košiciach. Samozrejme, rátame aj okolie týchto miest, kam chodíme na návštevy a výjazdy, napríklad Piešťany, Trnava či Senec.

Preto osoba, ktorá vychádza z pobytového tábora a bola jej poskytnutá medzinárodná ochrana, prichádza buď do Bratislavy, alebo Košíc, kde sú jej prostredníctvom nášho projektu, a teda naším tímom poskytované komplexné služby a poradenstvá. Bratislava je však lákavejším mestom na život z viacerých dôvodov, najmä pre dostupnejšie možnosti.

Pracovať v tejto oblasti a s ľuďmi, ktorí mnohokrát bojujú o život, nie je jednoduché. Vždy ste vedeli, že sa chcete venovať tejto práci?

Áno, vždy som chcela pôsobiť v odbore. Nechcela som získať len vysokoškolský titul a pôsobiť na inom pracovnom poli. Vyštudovala som sociálnu prácu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského a súčasne aj sociálnu antropológiu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK. Dosť som cestovala, participovala som aj na projektoch v iných krajinách, profilovala som sa a hľadala.

Počas projektov v zahraničí som si uvedomila, že už nechcem byť nomádka, ktorá je tri mesiace tu a šesť mesiacov tam a chcelo by to zastabilizovať sa. Tak som si povedala, že skúsim hľadať príležitosti na Slovensku.

Spomenuli ste, že ocenenie Biela vrana vám potvrdilo vaše vnútorné nastavenie. Čo si pod ním máme predstaviť?  

Človek si vďaka tomuto oceneniu uvedomí, že to, čo robí, jeho nastavenie a spôsob, akým uvažuje, sú asi správne. Samozrejme, aj ja robím chyby a sú veci, ktoré by som možno mohla v danej situácii spraviť lepšie. Dôležité ale je reflektovať ich a ísť ďalej.

Tak tomu bolo aj v konkrétnej situácii s Khadrou. V období, keď dané verbálne a fyzické útoky začali gradovať, sme ani my na projekte nevedeli, ako uchopiť napríklad agresiu zo strany verejnosti. Nie ste na to pripravení ani školení, neviete ako postupovať, aké kroky je najlepšie zvoliť, neabsolvovali ste napríklad kurzy sebaobrany…

Takéhoto kurzu sme sa mimochodom medzičasom už zúčastnili a myslím si, že by ich mali absolvovať všetky ženy alebo ideálne aj dievčatá na školách, napríklad v rámci telesnej výchovy. Bolo by dobré, ak by bol takýto kurz povinnou výbavou aj pre ľudí, ktorí pracujú v neziskovom sektore.

Môžete vedieť uchopiť šikanu, ale násilie zo strany verejnosti je už zložitejšie. Veľa sme rozmýšľali, ako postupovať aj v situácii s Khadrou a nakoniec sme sa zhodli, že jediná cesta je začať o tom rozprávať. Vyjsť z toho strachu a naozaj na to celé poukázať, aj keď celá situácia bola veľmi citlivá.

Pre mnohých ste veľkou inšpiráciou či už po pracovnej, alebo aj ľudskej stránke. Kto alebo čo inšpiruje vás?

Je to o interakcii s ľuďmi, s ktorými zdieľate problémy, ale aj šťastné chvíle a radosť. Ani by som to nenazvala, že mám nejaký vzor, skôr je to o ľuďoch, ktorých stretávam bežne a som s nimi v krátkom alebo dlhšom kontakte, prípadne sme dlhoroční kamaráti.

Inšpiráciou sú pre mňa osoby, ktoré stretávam v bežnom živote. Tou je napríklad aj moja blízka priateľka, s ktorou som sa stretla počas štúdií na vysokej škole a naše priateľstvo pretrváva až dodnes. Vedela by som menovať aj ďalších ľudí, napríklad kolegyne zo súčasného alebo predchádzajúceho projektu, bývalé kolegyne, bývalých kolegov, spolužiačky, spolužiakov alebo osoby, ktoré sa nejakým spôsobom ocitli v mojom živote a niečo ma naučili.

Cením si najmä také tie základné veci v živote, akými sú medziľudské vzťahy a komunikácia. Keby som žila len v nejakých plytkých vzťahoch, možno by mi veľa vecí nenapadlo, nedonútilo ma zamyslieť sa, prehodnotiť postoj, priznať si chybu alebo naopak niekoho oceniť a pochváliť.

„Inšpiráciou sú pre mňa osoby, ktoré stretávam v bežnom živote.“

Mám pocit, že som stretla a stále stretávam vnútorne bohatých ľudí, ktorí sú osobnosti, a pritom žijú úplne bežný život. Nie sú to žiadni známi ľudia, čo ma inšpirujú. Každý máme čo ponúknuť, možno iba stačí navzájom to oceniť.

Spomínali ste, že ste pôsobili v zahraničí. Je nejaký projekt, na ktorý ste obzvlášť hrdá alebo vás teší?

Z odborného hľadiska asi ten súčasný. Je pre mňa najprínosnejší, pretože pracujeme aj na úrovni poradenstiev, čo je priamy kontakt s týmito ľuďmi a ich potrebami. Stretávame sa s inakosťami, inými kultúrnymi vzorcami a tradíciami, čo je veľmi inšpiratívne a obohacujúce.

Myslím si však, že všetky projekty, na ktorých som pracovala, mali zmysel, boli zaujímavé a prínosné.

Stretávate sa s ľuďmi, ktorí zažili veľmi ťažké situácie a riešia problémy, ktoré si mnohí z nás nevedia predstaviť. Akým spôsobom to filtrujete?

Moje prežívanie a vnútorne nastavenie podlieha určitému procesu. Môžete mať niečo naštudované aj z vysokej školy, ale prax všetko aj tak pomieša. Zo začiatku ma pohlcovala komplexnosť problémov a tém, s ktorými som prichádzala do styku, no treba si to vedieť upratať, nastaviť si hranice a vedieť sa psychologicky chrániť.

Dôležitá je pre mňa sebareflexia a vnútorné nastavenie, aby človek vedel zhodnotiť, že niečo neodhadol, urobil zle alebo „odflákol“, čiže aj určitá sebakritika, a tak sa posúvať ďalej.

Filtrovať u mňa znamená, že cez analýzu veci a jednotlivých krokov situáciu pochopím, vyrovnám sa s ňou a „nechám ju ísť“. Pomáha mi tiež supervízia, ktorú mávame raz za mesiac, rozhovory s kolegyňami na poradách, šport a príroda.

Čo robíte rada, keď práve nepracujete?

Keďže práca je náročná a za deň absolvujem aj niekoľko poradenstiev, potrebujem po nej hľadať ticho, z ktorého často čerpám energiu. Prídem domov, nemám televíziu a nechcem už zapínať počítač.

Naozaj cítim, že sa tým tichom potrebujem nabiť, a to som nikdy predtým tak nemala. Mám rada stretnutia s priateľmi, šport, čítanie, prírodu, cestovanie, rada zájdem do divadla alebo kina.

Emília Trepáčová

Absolvovala magisterské štúdium v dvoch odboroch – popri sociálnej práci vyštudovala na Univerzite Komenského v Bratislave aj sociálnu antropológiu. Pracovala na humanitárnych a rozvojových projektoch vo svete, vrátane Etiópie a Rwandy. V súčasnosti pôsobí ako terénna sociálna pracovníčka a poradkyňa v humanitárnej a rozvojovej organizácii ADRA, ktorá pomáha utečencom integrovať sa do spoločnosti. V roku 2016 získala spolu s utečenkyňou Khadrou Abdile ocenenie Biela vrana za vzájomnú solidaritu a toleranciu.


6 telefónov na rýchle surfovanie, ktoré nezaťažia vašu peňaženku

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové