Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Braňo Deák: Seriál Oteckovia si ľudia obľúbili, žijú s postavami už štyri roky

„Ako herec idem do projektu vždy s tým, že chcem, aby bol úspešný, trval čo najdlhšie a robím pre to všetko,“ hovorí úspešný herec.

Herec Branislav Deák je jednou z hviezd seriálu Oteckovia, ktorý aj po štyroch rokoch vysielania patrí k lídrom sledovanosti. Stretli sme sa na rodinnom ranči Deákovcov, kde si herec užíval čas s rodinou medzi filmovou produkciou v Prahe a nakrúcaním Oteckov. Porozprávali sme sa s ním nielen o tom, ako vzniká obľúbený seriál, ale aj o vplyve pandémie na jeho povolanie a herecké príležitosti na Slovensku.

V rozhovore sa ďalej dozviete: 

  • čo podľa neho stojí za úspechom Oteckov,
  • aký je rozdiel medzi hraním v seriáli a v divadle,
  • prečo by si rád zahral negatívnu rolu. 

O pár dní ťa čaká ďalší nakrúcací deň Oteckov. Ako sa ti v tomto seriáli hrá?

Dobre, Oteckov nakrúcame už štyri roky a dúfam, že ešte zopár rokov budeme. Pri každom projekte, či už ide o film, seriál alebo, divadelné predstavenie, je dôležité, aby spolu tvorcovia ladili. Všetkým nám ide o jedno, aby sa projekt stal divácky úspešný na dlhý čas. Myslím, že za tie štyri roky sa nám to podarilo. Diváci stále zostávajú Oteckom verní, čo je úžasné.

Čo je za tým, že seriál vydržal na obrazovkách tak dlho a je stále úspešný?

Keď sme začínali točiť, netušili sme, aké to bude. Zažil som už nejeden projekt, ktorý na začiatku vyzeral veľmi sľubne, no veľmi rýchlo skončil pre nedostatok diváckeho záujmu.

Sympatické herecké obsadenie je len časť úspechu, veľa záleží aj od scenáristov, ktorí musia vytvoriť zaujímavé postavy a pútavé dejové linky. Diváci chcú potom sledovať príbehy postáv, chcú vidieť, ako žijú, čo sa s nimi deje. To sa v Oteckoch darí veľmi dobre a je to úžasné. 

Ako sa na nakrúcanie Oteckov pripravuješ?

Nakrúcací deň má 12 hodín. Z tohto času točí jeden herec približne 8 hodín a za ten čas stihne natočiť okolo 13 obrazov. Takže už len príprava na taký dlhý a náročný deň si vyžaduje istú dávku sústredeného času. Je potrebné sa naučiť texty, ktorých nie je málo. Jeden obraz môže mať aj štyri strany a tie všetky treba dostať do hlavy.

Ľudia, ktorí nepoznajú toto prostredie, si môžu myslieť, že tam iba sedíme a improvizujeme. Nič však nie je bez prípravy, nie je žiadna „improliga“. Aj tie „opičky“, ktoré divák vidí a vyzerajú spontánne, sú naskúšané. 

Sympatické herecké obsadenie je len časť úspechu, veľa záleží aj od scenáristov, ktorí musia vytvoriť zaujímavé postavy a pútavé dejové linky.

Oteckovia sú komediálny seriál a tento žáner sa nerobí jednoducho. Humor musí byť dobrý, človek sa len tak nezasmeje, keď sa herci kopú do zadku. 

Na nakrúcací deň sa pripravujem vždy deň predtým – učím sa texty naspamäť. Vždy je to o pochopení postavy a situácie, ktorú musím vedieť zahrať tak, aby bola uveriteľná. Je dobré, keď viem, ako bude príbeh pokračovať, aký je jeho motív. Vtedy sa to aj ľahšie učí. Keď prídem na nakrúcanie, musím podať výkon, vypočuť si pripomienky od režiséra, spracovať ich a zahrať to. 

Ako ovplyvnili nakrúcanie Oteckov opatrenia spojené s pandémiou? Ako si vnímal, keď sa zastavila produkcia?

Výroba sa v prvej vlne pandémie zastavila na tri mesiace a všetci sme čakali, ako sa bude celá situácia vyvíjať. Musím povedať, že som si toto obdobie veľmi užil, pretože som ešte nikdy nemal toľko voľného času. 

Mám ženu a malé dieťa, s rodičmi sme boli stále v kontakte. Tie tri mesiace voľna počas pandémie som venoval práve svojej rodine a boli to najintenzívnejšie momenty v mojom živote. Videl som prvé krôčiky našej dcérky, strávil som mesiac na chalupe a konečne naozaj intenzívne odpočíval. Uvedomil som si, že veľa práce je pre herca na jednej strane skvelá vec, ale je dobré sa na chvíľu zastaviť. 

V júni minulého roka sa potom seriálové produkcie znovu rozbehli, začali sme opäť točiť a odvtedy sme sa nezastavili. Akurát máme na sebe respirátory a dávame ich dolu až pri ostrej. Všetko je v starých dobrých koľajách a my fičíme ďalej. 

Okrem Oteckov hráš aj v divadelných predstaveniach. Aký je rozdiel medzi hraním v seriáli a v divadle?

Pre každého herca je najdôležitejšie hrať v divadle, pretože čas strávený na javisku, príprava na rolu, kreovanie a skúmanie divadelnej hry a postavy, to je vskutku čarovné a len ťažko porovnateľné s nakrúcaním. 

Vďaka seriálom máme príležitosť ukázať sa ľuďom, ktorí možno do divadla nechodia. Samotné hranie pred kamerou je úplne iné ako hranie v divadle.

Keď herec skúša divadelnú hru, pripravuje sa intenzívne približne 6 týždňov, 4 – 5 hodín denne. Proces, text, kolegovia, všetko sa mu dostane hlboko pod kožu. Po premiére sa to trošku uvoľní, ale skúšobný proces je veľmi intenzívny. Takisto interakcia s divákmi je niečo, čo pri nakrúcaní chýba. 

Na druhej strane máme vďaka seriálom príležitosť ukázať sa ľuďom, ktorí možno do divadla nechodia. Samotné hranie pred kamerou je úplne iné ako hranie v divadle. Je tam kopec technických vecí, ktoré si divák neuvedomuje, ale herec na ne musí popri samotnom hraní myslieť.

Obľúbili ste si seriály zo slovenskej produkcie? Na VOYO nájdete seriál Oteckovia, ale aj mnoho ďalších. Vyskúšajte si VOYO v cene paušálu

V akých divadelných hrách ťa diváci môžu vidieť?

Hrávam už päť rokov v predstavení Írska kliatba v Divadle Aréna. Okrem toho mám rolu v zájazdovom predstavení Chlieb s maslom, s ktorým chodíme po Slovensku tiež už asi päť rokov. Na Novej scéne hrám v muzikáli Mária Terézia.

Počas pandémie boli divadlá zatvorené. Aké to bolo, keď si spolu s kolegami po skoro polročnej pauze znova vyšiel na javisko?

Hralo sa nám úžasne. Diváci v šachovnicovom sedení mali na sebe respirátory. Ich reakcie boli slabšie a smiechy, ktoré sú počas bežného predstavenia výrazné, boli polovičné.  Ale aspoň sme mali pre koho hrať. 

My herci sme si to užili naplno. Po období „ničnerobenia“ sme mali veľa nakumulovanej energie a tá potrebovala vytrysknúť. Podarilo sa nám ju „napratať“ do divákov. Dúfam, že odchádzali z divadla s dobrým pocitom, že mohli aspoň na chvíľku zažiť sedenie v obecenstve s ďalšími ľuďmi a dívať sa na premotivovaných živých hercov.

Veľa kolegov mi vtedy hovorilo, že po takej dlhej odmlke sa im ani nechce späť do divadla. Zvykli si na pohodlie, mať voľnú nedeľu s rodinou. To sa nám nestáva často. Zrazu sme žili normálny život a mnohým sa nechcelo opustiť ho. 

Si populárny, ľudia ťa spoznávajú. Aj tu ťa zastavujú ľudia a chcú sa s tebou fotiť. Aký je to pocit? 

Keďže to prichádzalo postupne, vnímam to úplne prirodzene. Na to, že ma ľudia registrujú, som si musel zvyknúť nielen ja, ale aj moja žena, moji rodičia a moje okolie. Myslím si, že takáto pozvoľná cesta je fajn. Človek sa z toho vďaka tomu nezblázni. 

Veľa kolegov mi vtedy hovorilo, že po takej dlhej odmlke sa im ani nechce späť do divadla. Zvykli si na pohodlie, mať voľnú nedeľu s rodinou. To sa nám nestáva často. Zrazu sme žili normálny život a mnohým sa nechcelo opustiť ho. 

Je však veľa ľudí, ktorí sa stali slávnymi zo dňa na deň a úplne ich to zmenilo. Nenávidia ľudí, lebo majú pocit, že ich otravujú. Ja sa snažím nezabúdať na to, odkiaľ pochádzam. Vyrastal som na dedine, mám svoj život aj mimo hereckého sveta. Nezbláznim sa z toho, že ma teraz pozývajú na večierky. 

Čo by si robil, keby si nebol hercom?

Ťažko povedať, vždy som sa rád hral. Moja mamina sa vždy pýtala, čo len zo mňa bude, lebo som sa chcel stále iba hrať. Určite by sa mi do cesty dostal šport, pretože ho mám rád odmalička. Vždy som športoval, ale nikdy som sa nešpecializoval na jeden konkrétny. Než som nastúpil na Štátne konzervatórium, rok som študoval fotografiu. Ak by zo mňa nebol športovec profesionál, asi by som sa venoval fotografii. 

Hovoríš, že si chcel hrať vždy. Je nejaká rola, ktorú si už dlhšie túžiš zahrať? 

Je veľa rolí, ktoré by som si rád zahral, ale nebudem úplne konkrétny. Väčšinou som hral pozitívne postavy, romantických hrdinov alebo otcov detí, čiže sympaťákov. Teraz hovorím najmä o seriálových hrdinoch. V divadle som ale hral už aj zloducha. Stále ale čakám na nejakú sofistikovanú negatívnu postavu v dobrom filme. 

Čo by pomohlo hercom, aby mali na Slovensku viac príležitostí? 

Ťažko sa mi to hovorí, ale zdá sa mi, že my Slováci nie sme veľmi kultúrny národ. Máme pocit, že nepotrebujeme divadlo a stačí nám krčma, no národ je živý umením. Musíme sa živiť nielen potravou, ale aj duševnou stravou, ktorú kultúra ponúka.

Na to, že ma ľudia registrujú, som si musel zvyknúť nielen ja, ale aj moja žena, moji rodičia a moje okolie.

Generácie mojich rodičov ani moji rovesníci do divadla veľmi nechodili. A keď predsa len išli, bolo to často nasilu. Vybralo sa nejaké nie možno najvhodnejšie predstavenie a divadlo znenávideli.

Myslím si, že mladých ľudí treba podporovať, aby si k umeniu vytvorili vzťah. Treba sa vrátiť k rozvíjaniu vzťahu k hudbe, maľovaniu či tancu a nejakým spôsobom to v deťoch podchytiť. Vďaka tomu budú mať záujem ísť do divadla, galérie alebo tanečnej školy, pretože tam budú môcť zažiť krásu. Na to však potrebujeme priestory, peniaze, mecenášov, čo tu, žiaľ, častokrát chýba.

Keď sme boli na vysokej škole, chceli sme robiť divadlo, no nebolo kde. Nikde pre nás nebol priestor a myslím si, že to pretrváva dodnes. Slovensko som precestoval so zájazdovými predstaveniami, boli sme v takmer každom mestečku a dedine.

Videl som kultúrne stánky, ktoré by ľudí mali vítať, no človek do nich ani nechce vojsť. Vyzerajú katastrofálne, sú poničené a za posledných 30 rokov sa do nich neinvestovalo ani euro. Myslím si, že je stále veľa čo zlepšovať.

Braňo Deák

Je úspešný seriálový a divadelný herec. Vyštudoval herectvo na konzervatóriu v Bratislave a pokračoval na VŠMU. Účinkoval v množstve slovenských seriálov, aktuálne hrá rolu právnika Alexa v seriáli Oteckovia. Zahral si aj v rozprávkach Zlatý hlas a Aj kone sa hrajú. Hosťoval v SND, spolupracuje s Divadlom Aréna a s Novou scénou.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Často mlčíme, aj keď nám niečo prekáža. Lektorka sebaobrany radí, ako v sebe nájsť odvahu povedať nie a vedieť sa na ňu spoľahnúť v náročných situáciách

Ľudia, ktorí obťažujú, počítajú s tým, že budeme ticho. Pritom niekedy stačí nahlas pomenovať, čo sa deje, a vyjadriť tak svoje hranice.

Násilie nie je len fyzický či sexuálny útok. Aj zdanlivo nevinné pokrikovanie na ulici, tlačenie sa v MHD či nevyžiadané dotyky od kolegov môžu prekračovať naše hranice. Lektorka sebaobrany Bianka Urbanovská učí, ako sa v takýchto momentoch ozvať a ako sa na ne pripraviť. „Väčšina situácií však k fyzickému útoku nikdy nedospeje,“ hovorí v rozhovore pre magazín Sóda. Dôležité je preto využiť svoj hlas, vedieť včas povedať nie a zabrániť tomu, aby sa situácia vyhrotila. 

Čo privádza chlapcov do tzv. manosféry? Psychologička Kristína Blažeková vysvetľuje, prečo ich priťahuje, a približuje, ako sa s deťmi rešpektujúco rozprávať o toxickom obsahu na internete.

V rozhovore s lektorkou sebaobrany Biankou Urbanovskou sa dozviete:

  • prečo vo vypätých situáciách potláčame intuíciu,
  • ako reagovať, keď sa na nás niekto lepí v MHD alebo nás obťažuje na pracovisku,
  • akých päť zásad sebaobrany nám môže pomôcť,
  • kedy je namieste zvýšiť hlas a ako požiadať o pomoc,
  • ktoré miesta na tele zasiahnuť, aby sme útočníka zneškodnili,
  • ako deti naučiť kričať a upozorniť okolie, keď sa ich niekto pokúša uniesť.

Keď sa povie sebaobrana, väčšina z nás si predstaví útočníka v tmavej uličke a učenie sa fyzických chmatov. Vy však tento stereotyp búrate a pracujete aj s nastavovaním hraníc a zmierňovaním konfliktov. Ako spoznať, že sa situácia začína zhoršovať, skôr než je to zjavné?

Na úvod je dôležité povedať, že násilie a obťažovanie najčastejšie prichádzajú od ľudí, ktorých poznáme. Pred fyzickým, ale aj slovným útokom sa takmer vždy odohráva sled udalostí, ktoré vieme spozorovať. Útočníci si najprv testujú hranice: zisťujú, koľko im kto dovolí.

Čo už naznačuje, že hranica bola prekročená?

Varovným signálom je, keď niekomu poviem: „Nechcem sa rozprávať, nechcem s vami ísť,“ a on napriek tomu pokračuje. Vtedy už prekračuje moju hranicu a nerešpektuje ma. Divné je aj to, keď sa ma niekto pýta na cestu a nestačí mu, že mu ju ukážem, ale chce, aby som išla s ním.

Veľa prezradí aj reakcia na moje prvé „nie“. Zosmiešni ma daná osoba, neberie ma vážne alebo začne na mňa tlačiť?

A potom je tu intuícia a telo, ktoré dokážu veľa vecí odčítať skôr ako naša hlava.

Ako sa intuícia prejavuje v situáciách, keď nám niečo hrozí?

Dá sa to vysvetliť na jednoduchom príklade: idem po ulici a niekto mi je nepríjemný, mám z neho zlý pocit, ktorý však neviem vysvetliť.

Alebo žijem s partnerom, ktorý ma ponižuje. Hlavou si to ešte nepriznávam, no telo už reaguje: mám úzkosti, zle spím a búši mi srdce.

Často si však povieme, že len preháňame. Prečo?

Snažíme sa tak situáciu racionalizovať. To znamená, že hoci nám je niečo nepríjemné, zdá sa nám, že preháňame, a postupne posúvame hranice. Alebo si to začneme vyhovárať: „On to tak nemyslel, nebolo to až také zlé.“

Priznať si, že nám niečo hrozí, je nepríjemné a vyvoláva to strach. Niekedy preto mlčíme, aj keď nám niečo prekáža.

Napríklad, kolega mi pri každom rozhovore kladie ruku na rameno a ja sa usmievam, hoci mi to nie je príjemné.

Čo s takouto situáciou?

Treba ju pomenovať. Kolega to možno vôbec nemyslí zle a ani netuší, že mi to prekáža. Práve na to slúžia hranice. Sú to informácie o tom, čo som ochotná tolerovať a čo už nie.

Ak poviem: „Prosím ťa, nechytaj ma za rameno, je mi to nepríjemné,“ dávam mu šancu rešpektovať moje požiadavky. Podľa toho, ako zareaguje, viem, na čom som. Ospravedlní sa alebo ma zosmiešni a pokračuje?

Na kurzoch sa snažíme, aby si ženy z takýchto situácií neodnášali pocit bezmocnosti. Trénujeme, ako povedať niekomu do očí „nie“ a zistiť, že sa nič nestane.

Sebaobrana sa teda začína prevenciou?

Áno, je dôležité vnímať, čo sa v konkrétnej situácii deje, a poznať samu seba – čo vo mne spúšťa hnev či strach, čo so mnou robí určité správanie a kde mám hranice.

Viem, kde sú moje hranice? Čo mi je nepríjemné? Čo ma irituje a čo je pre mňa nebezpečné? Osobné hranice nie sú rovnaké pre každého ani v každej situácii.

Nepresúva sa tým celá zodpovednosť na ženu?

Často sa na kurzoch stretávame s otázkou, či tým, že učíme ženy sebaobrane, neprenášame zodpovednosť na ne.

Akoby bolo na žene, aby sa ubránila, a ak to nedokáže, je to jej chyba. Lenže za útok je vždy zodpovedný ten, kto sa rozhodol útočiť.

Prevencia nám len poskytuje viac spôsobov, ako sa v takej situácii správať. Je dobré vedieť, aké mám možnosti a čo vlastne potrebujem v konkrétnych situáciách.

Na tom stojí aj prístup Empowerment Self-Defense, ktorému sa venujem.

O čo v ňom ide?

Tento typ sebaobrany vytvorili ženy s desiatkami rokov praxe v bojových umeniach, sociálnej práci, sociológii a v práci s obeťami násilia a s deťmi. Uvedomili si, že sebaobrana, najmä pre ženy, nemôže stáť len na tom, či sa vieme pobiť.

Empowerment znamená, že urobím rozhodnutie, vyberám si, ako sa budem brániť a čo mám na to k dispozícii.

Celý život nás učili, že keď nám niečo hrozí, máme to buď ignorovať alebo udrieť. No čo ak ignorovanie nezaberie? A čo ak si na úder netrúfnem, pretože útočník je dvakrát väčší ako ja a mám strach, že neviem pokračova

Preto pracujeme s piatimi zásadami, z ktorých si vyberáme podľa situácie: Mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj.

Poďme teda od začiatku – mysli. Čo si môžem všímať, ak sa necítim komfortne alebo mám strach?

Už sme hovorili o intuícii a hraniciach. Dôležité je však aj všímať si, čo sa okolo nás deje. Keď sme pozorné a vnímame svoje okolie, môžeme si skôr všimnúť, že niečo nie je v poriadku, a včas zareagovať. Aj takto môžeme niektorým nebezpečným situáciám predísť.

Pozrite sa, čo vidíte, a v duchu si zrekapitulujte: sú v blízkosti ľudia, únikové východy, cesta, pomoc, osvetlenie a predmety, ktoré môžem využiť na sebaobranu?

Ďalej je dôležité zhodnotenie možností, ktoré v konkrétnej situácii mám. Napríklad, v autobuse na mňa niekto neustále civie. Môžem odvrátiť zrak a ignorovať danú osobu, prisadnúť si k niekomu inému alebo vystúpiť o zastávku skôr.

Môžem sa pokojne spýtať: „Vidím, že sa na mňa pozeráte. Potrebujete niečo?“ Alebo môžem požiadať o pomoc niekoho, kto sedí blízko mňa. Každá možnosť má plusy aj mínusy, a preto je najdôležitejšie poznať samu seba.

Ďalšia zásada sebaobrany hovorí o možnostiach využitia hlasu na to, aby ste sa za seba postavili.

Môžete uviesť príklad?

Hlas, respektíve krik, má viacero úloh a tou prvou je upútať pozornosť. Predstavte si, že ste v MHD a muž vedľa vás sa na vás neustále tlačí, hoci by mohol ustúpiť. Väčšina z nás v takej chvíli mlčí a radšej sa odsunie, pretože nechce robiť scénu.

Lenže ľudia, ktorí obťažujú, rátajú práve s tým, že nám bude trápne. Jedna naša absolventka v takej situácii nakoniec nahlas povedala: „Prestaňte sa na mňa tlačiť. Prestaňte sa ma dotýkať.“ Muž niečo zahundral a odišiel. Nechcel sa s ňou hádať, len si chcel na ňu siahnuť bez toho, aby si to niekto všimol.

Hlas však môže slúžiť aj na upokojenie. Ak na mňa začne neznámy človek kričať, často je bezpečnejšie povedať: „Nechcem žiadne problémy, máte pravdu.“ Uznať mu pravdu niekedy situáciu zachráni.

Čo keď niekto prekračuje moje hranice, ale zatiaľ nie je agresívny? Napríklad sa na mňa niekto príliš tlačí v električke.

Vtedy pomáha jednoduchý postup v troch krokoch. Opíšem, čo sa deje, poviem, ako sa cítim, a nakoniec poviem, čo potrebujem.

Napríklad: „Stojíte veľmi blízko pri mne, je mi to nepríjemné. Prosím, posuňte sa.“ Ak pokračuje, zopakujem to.

Funguje to aj medzi blízkymi, trebárs, keď sa partner rozčúli a začne hovoriť príliš nahlas. Môžem mu povedať: „Bože, zase kričíš.“ Alebo: „Láska, teraz hovoríš veľmi nahlas a ťažko sa mi sústreďuje na to, čo mi hovoríš. Môžeš, prosím, trochu stíšiť hlas?“

V oboch prípadoch hovorím to isté, no v druhom naňho neútočím. Nehodnotím ho ako človeka, len opíšem situáciu, poviem, ako sa cítim, a čo potrebujem. Na takú vetu sa reaguje oveľa ľahšie.

Vráťme sa k nepríjemnému kolegovi. Predstavme si situáciu, že sme na pracovnom večierku a napriek tomu, že som ho už požiadala, aby ma nechytal, neprestáva. Čo ďalej?

Zopakujem to, tentoraz nahlas a pred ostatnými: „Už som ti povedala, aby si ma nechytal.“ Keď to pomenujem tak, aby to počuli aj iní, je pravdepodobné, že ustúpi. Ak nie, pôjdem za konkrétnym kolegom alebo kolegyňou, ktorým dôverujem, a poviem im, čo sa deje.

Mala som spolužiačku z Kórey, kde je tlak na ticho a nevyčnievanie ešte silnejší ako u nás. Na firemnom stretnutí ju kolega začal pod stolom ohmatávať. Rátal s tým, že nič nepovie. Ona mu však chytila ruku, zdvihla ju nad stôl a nahlas povedala, čo robí. Všetci zostali v šoku a kolegu vyhodili z miestnosti.

Ľudia, ktorí obťažujú, potrebujú ticho a anonymitu. Keď nahlas pomenujeme, čo robia, väčšinou ustúpia.

Kedy je namieste zvýšiť hlas či kričať?

Keď pokojné slová nezaberajú a ten človek pokračuje alebo keď potrebujem, aby si ma okolie všimlo. Krik môže útočníka zaskočiť, upozorní ľudí okolo, že sa niečo deje, a napríklad aj pri samotnej fyzickej obrane dodá úderu silu.

Pre mnohých z nás je to pritom najťažšie. Odmalička nás totiž učia byť ticho a nerobiť scény, takže to pre nás nie je prirodzené.

Treba kričať niečo konkrétne?

Dôležité je nekričať len tak do davu. Keď je okolo veľa ľudí, každý si myslí, že zasiahne niekto iný.

Preto aj keď prosím o pomoc, ideálne je osloviť konkrétneho človeka a povedať mu, čo má urobiť: „Prosím vás, zavolajte ochranku, v treťom regáli je muž, ktorý obťažuje ženy.“ Väčšina ľudí chce pomôcť, len potrebuje vedieť, že konať majú práve oni a ako.

Deti zase učíme kričať vetu: „Toho človeka nepoznám!“, keď ich chce niekto odviesť.

Na kričiace dieťa sa totiž okolie často pozerá len ako na záchvat zlosti alebo rodinnú hádku, do ktorej sa nechce miešať. Preto je dôležité, aby z toho, čo kričí, bolo hneď jasné, že ide o cudzieho človeka. Vtedy majú ľudia oveľa väčšiu snahu zasiahnuť.

Tretím princípom je odstup. Čo to znamená?

Ide o to dostať medzi seba a ohrozenie bariéru. Fyzický odstup mi dá pár sekúnd na premýšľanie, možno aj šancu utiecť. Napríklad, keď proti mne stojí muž, ktorý ma chce zhodiť, bariérou môže byť stolička, múrik alebo iní ľudia.

No bariéra môže byť aj slovná: „Toto sa mi nepáči.“ Prípadne si môžem dopriať čas na odpoveď pri náročnom rozhodovaní alebo si zobrať pauzu od konverzácie. Dá mi to čas na upokojenie a premyslenie ďalších krokov a do konverzácie sa môžem vrátiť s upratanými myšlienkami.

Bariéru si môžem vytvoriť aj mentálne: začať uvažovať o odchode zo vzťahu, hľadať si novú prácu, zmeniť školu alebo do situácie zapojiť tretiu osobu, ktorá mi pomôže.

Kedy prichádza na rad fyzická obrana?

Keď ostatné možnosti zlyhajú alebo na ne niet času. Študentky prosím, aby sa bránili vždy, keď ich niekto chce odviesť inam, spútať, bodnúť alebo do nich niečo naliať.

Vtedy ide o všetko. Cieľom fyzickej sebaobrany nie je vyhrať v športovom zmysle slova, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia. Netrénovanej osobe môže pomôcť vedieť, kde je človek najzraniteľnejší a tieto miesta zasiahnuť. Sú nimi oči, nos, krk a rozkrok. A aj keď úder útočníka nezloží, môže nám dať čas utiecť.

Väčšina situácií sa však k fyzickému útoku nikdy nedostane. Preto je rovnako dôležité naučiť sa včas rozpoznať, že niečo nie je v poriadku, a povedať „nie“ skôr, než sa situácia vyhrotí.

Čo ak v konkrétnej chvíli zamrznem?

Je to úplne prirodzené. Útek, boj aj zamrznutie sú reakcie, s ktorými sa rodíme, a adrenalín, ktorý ich spúšťa, nám zachraňuje život. Ženy si potom často vyčítajú, že sa mohli brániť a neurobili to. Lenže telo im to v tej chvíli nedovolilo, to si nevyberieme. Nie je to zlyhanie.

Zamrznutie nemusí byť vždy zlé. Nedávno som videla chlapca, ktorý prechádzal cez cestu mimo priechodu a ani sa nerozhliadol. Auto už nemalo šancu zabrzdiť. Chlapec ho na poslednú chvíľu zachytil kútikom oka a stuhol na mieste. Auto prešlo okolo a zatrúbilo. Kým by si jeho hlava stihla uvedomiť, čo sa deje, bolo by neskoro. Mohol by spanikáriť a situácia by dopadla ešte horšie.

Aj s reakciami tela sa však dá pracovať. Na tréningoch ho vystavujeme stresu v bezpečnom prostredí; deje sa niečo podobné ako v prípade chirurgov alebo hasičov. Pri prvých zásahoch sa im trasú ruky, no postupne sa naučia so stresom fungovať.

Je dôležité skúšať si rôzne techniky skôr, než ich budeme potrebovať.

Platí to aj pri nastavovaní hraníc?

Áno. Mnohí si z detstva nesieme skúsenosť, že keď povieme „nie“, dostaneme trest. Aj v štyridsiatke sa potom bojíme ozvať, hoci racionálne si uvedomujeme, že nám nič nehrozí.

Povedať niekomu „nie“ je na začiatku náročné, a preto je dobré začať v malom. Keď sa doma rozhodujeme, čo bude na večeru, nepoviem, že je mi to jedno, ale poviem, čo chcem. Na ulici pri dome sa namiesto sklopenia zraku pozriem ľuďom do očí. V obchode niekoho poprosím o pomoc.

Mala som študentku, ktorá si techniky skúšala na hmyze, ktorý ju otravoval. Hovorila jej: „Je mi nepríjemné, keď si pri mne takto blízko.“ Smiali sme sa na tom, ale presne o to ide. Trénovať sa dá kedykoľvek, aj na drobnostiach.

Čo by ste na záver odkázali ženám, ktoré sa chcú cítiť istejšie?

Aby viac počúvali svoje telo, to, čo potrebujú, a to, v čom sa cítia dobre. Neznamená to nikdy nevychádzať z komfortnej zóny. Skôr z nej vystupovať postupne a pripravené. Ak ma čaká náročná situácia, môžem sa zveriť kamarátke a vopred si ju s ňou zahrať.

Pomáha aj naučiť sa pomenovať vlastné pocity. Často si myslíme, že ich vyjadrujeme, a pritom povieme: „Mám pocit, že ty robíš…“ To, čo robí druhý, však nie je môj pocit. Môj pocit je, že som frustrovaná, smutná alebo nahnevaná.

Ja sama si to skúšam dookola, doma aj na kurzoch. Aj týmito „maličkosťami“ ukazujeme, akú spoločnosť chceme mať. Je to náročné, ale dá sa to. Skúšajte to v malom, kedykoľvek.

5 princípov sebaobrany Empowerment Self-Defense 

1. Mysli 
Uvedomovať si svoje okolie, rozpoznávať potenciálne rizikové situácie a dôverovať vlastnému úsudku. 

2. Zakrič
Jasne vyjadrovať svoje hranice, povedať „nie“, odmietnuť nežiaduce správanie, asertívne komunikovať, privolať pomoc, presmerovať konverzáciu.

3. Odíď
Využívať pohyb, odstup a polohu tela na vytvorenie bezpečnej vzdialenosti. Ak je to možné, vzdialiť sa od hrozby, dostať sa na bezpečné miesto.

4. Bojuj
Ak je to potrebné, použiť fyzické techniky na vytvorenie príležitosti uniknúť z nebezpečnej situácie. Cieľom nie je vyhrať “(ne)férovku”, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia.

5. Zdieľaj
Vyhľadať pomoc, podporu dôveryhodných ľudí a podľa potreby odbornú pomoc. Dôležitou súčasťou je aj starostlivosť o seba po náročnej situácii a uvedomenie si, že za násilie zodpovedá ten, kto ho pácha.

Bianka Urbanovská

Riaditeľka občianskeho združenia Za seba a senior lektorka povzbudzujúcej sebaobrany Empowerment Self-Defense. Sebaobrane sa začala venovať počas štúdia na Kostarike, kde sama zažívala pouličné obťažovanie. V roku 2018 absolvovala lektorský výcvik ESD Global a po návrate na Slovensko začala v roku 2019 budovať projekt Za seba. Vo svojich kurzoch učí ľudí rozpoznávať rizikové situácie, nastavovať si osobné hranice, komunikovať asertívne a brániť sa slovne aj fyzicky. Sebaobranu vníma ako nástroj prevencie násilia, ktorý pomáha bezpečnejšie reagovať v každodennom živote.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.