Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Braňo Deák: Seriál Oteckovia si ľudia obľúbili, žijú s postavami už štyri roky

„Ako herec idem do projektu vždy s tým, že chcem, aby bol úspešný, trval čo najdlhšie a robím pre to všetko,“ hovorí úspešný herec.

Herec Branislav Deák je jednou z hviezd seriálu Oteckovia, ktorý aj po štyroch rokoch vysielania patrí k lídrom sledovanosti. Stretli sme sa na rodinnom ranči Deákovcov, kde si herec užíval čas s rodinou medzi filmovou produkciou v Prahe a nakrúcaním Oteckov. Porozprávali sme sa s ním nielen o tom, ako vzniká obľúbený seriál, ale aj o vplyve pandémie na jeho povolanie a herecké príležitosti na Slovensku.

V rozhovore sa ďalej dozviete: 

  • čo podľa neho stojí za úspechom Oteckov,
  • aký je rozdiel medzi hraním v seriáli a v divadle,
  • prečo by si rád zahral negatívnu rolu. 

O pár dní ťa čaká ďalší nakrúcací deň Oteckov. Ako sa ti v tomto seriáli hrá?

Dobre, Oteckov nakrúcame už štyri roky a dúfam, že ešte zopár rokov budeme. Pri každom projekte, či už ide o film, seriál alebo, divadelné predstavenie, je dôležité, aby spolu tvorcovia ladili. Všetkým nám ide o jedno, aby sa projekt stal divácky úspešný na dlhý čas. Myslím, že za tie štyri roky sa nám to podarilo. Diváci stále zostávajú Oteckom verní, čo je úžasné.

Čo je za tým, že seriál vydržal na obrazovkách tak dlho a je stále úspešný?

Keď sme začínali točiť, netušili sme, aké to bude. Zažil som už nejeden projekt, ktorý na začiatku vyzeral veľmi sľubne, no veľmi rýchlo skončil pre nedostatok diváckeho záujmu.

Sympatické herecké obsadenie je len časť úspechu, veľa záleží aj od scenáristov, ktorí musia vytvoriť zaujímavé postavy a pútavé dejové linky. Diváci chcú potom sledovať príbehy postáv, chcú vidieť, ako žijú, čo sa s nimi deje. To sa v Oteckoch darí veľmi dobre a je to úžasné. 

Ako sa na nakrúcanie Oteckov pripravuješ?

Nakrúcací deň má 12 hodín. Z tohto času točí jeden herec približne 8 hodín a za ten čas stihne natočiť okolo 13 obrazov. Takže už len príprava na taký dlhý a náročný deň si vyžaduje istú dávku sústredeného času. Je potrebné sa naučiť texty, ktorých nie je málo. Jeden obraz môže mať aj štyri strany a tie všetky treba dostať do hlavy.

Ľudia, ktorí nepoznajú toto prostredie, si môžu myslieť, že tam iba sedíme a improvizujeme. Nič však nie je bez prípravy, nie je žiadna „improliga“. Aj tie „opičky“, ktoré divák vidí a vyzerajú spontánne, sú naskúšané. 

Sympatické herecké obsadenie je len časť úspechu, veľa záleží aj od scenáristov, ktorí musia vytvoriť zaujímavé postavy a pútavé dejové linky.

Oteckovia sú komediálny seriál a tento žáner sa nerobí jednoducho. Humor musí byť dobrý, človek sa len tak nezasmeje, keď sa herci kopú do zadku. 

Na nakrúcací deň sa pripravujem vždy deň predtým – učím sa texty naspamäť. Vždy je to o pochopení postavy a situácie, ktorú musím vedieť zahrať tak, aby bola uveriteľná. Je dobré, keď viem, ako bude príbeh pokračovať, aký je jeho motív. Vtedy sa to aj ľahšie učí. Keď prídem na nakrúcanie, musím podať výkon, vypočuť si pripomienky od režiséra, spracovať ich a zahrať to. 

Ako ovplyvnili nakrúcanie Oteckov opatrenia spojené s pandémiou? Ako si vnímal, keď sa zastavila produkcia?

Výroba sa v prvej vlne pandémie zastavila na tri mesiace a všetci sme čakali, ako sa bude celá situácia vyvíjať. Musím povedať, že som si toto obdobie veľmi užil, pretože som ešte nikdy nemal toľko voľného času. 

Mám ženu a malé dieťa, s rodičmi sme boli stále v kontakte. Tie tri mesiace voľna počas pandémie som venoval práve svojej rodine a boli to najintenzívnejšie momenty v mojom živote. Videl som prvé krôčiky našej dcérky, strávil som mesiac na chalupe a konečne naozaj intenzívne odpočíval. Uvedomil som si, že veľa práce je pre herca na jednej strane skvelá vec, ale je dobré sa na chvíľu zastaviť. 

V júni minulého roka sa potom seriálové produkcie znovu rozbehli, začali sme opäť točiť a odvtedy sme sa nezastavili. Akurát máme na sebe respirátory a dávame ich dolu až pri ostrej. Všetko je v starých dobrých koľajách a my fičíme ďalej. 

Okrem Oteckov hráš aj v divadelných predstaveniach. Aký je rozdiel medzi hraním v seriáli a v divadle?

Pre každého herca je najdôležitejšie hrať v divadle, pretože čas strávený na javisku, príprava na rolu, kreovanie a skúmanie divadelnej hry a postavy, to je vskutku čarovné a len ťažko porovnateľné s nakrúcaním. 

Vďaka seriálom máme príležitosť ukázať sa ľuďom, ktorí možno do divadla nechodia. Samotné hranie pred kamerou je úplne iné ako hranie v divadle.

Keď herec skúša divadelnú hru, pripravuje sa intenzívne približne 6 týždňov, 4 – 5 hodín denne. Proces, text, kolegovia, všetko sa mu dostane hlboko pod kožu. Po premiére sa to trošku uvoľní, ale skúšobný proces je veľmi intenzívny. Takisto interakcia s divákmi je niečo, čo pri nakrúcaní chýba. 

Na druhej strane máme vďaka seriálom príležitosť ukázať sa ľuďom, ktorí možno do divadla nechodia. Samotné hranie pred kamerou je úplne iné ako hranie v divadle. Je tam kopec technických vecí, ktoré si divák neuvedomuje, ale herec na ne musí popri samotnom hraní myslieť.

Obľúbili ste si seriály zo slovenskej produkcie? Na VOYO nájdete seriál Oteckovia, ale aj mnoho ďalších. Vyskúšajte si VOYO v cene paušálu

V akých divadelných hrách ťa diváci môžu vidieť?

Hrávam už päť rokov v predstavení Írska kliatba v Divadle Aréna. Okrem toho mám rolu v zájazdovom predstavení Chlieb s maslom, s ktorým chodíme po Slovensku tiež už asi päť rokov. Na Novej scéne hrám v muzikáli Mária Terézia.

Počas pandémie boli divadlá zatvorené. Aké to bolo, keď si spolu s kolegami po skoro polročnej pauze znova vyšiel na javisko?

Hralo sa nám úžasne. Diváci v šachovnicovom sedení mali na sebe respirátory. Ich reakcie boli slabšie a smiechy, ktoré sú počas bežného predstavenia výrazné, boli polovičné.  Ale aspoň sme mali pre koho hrať. 

My herci sme si to užili naplno. Po období „ničnerobenia“ sme mali veľa nakumulovanej energie a tá potrebovala vytrysknúť. Podarilo sa nám ju „napratať“ do divákov. Dúfam, že odchádzali z divadla s dobrým pocitom, že mohli aspoň na chvíľku zažiť sedenie v obecenstve s ďalšími ľuďmi a dívať sa na premotivovaných živých hercov.

Veľa kolegov mi vtedy hovorilo, že po takej dlhej odmlke sa im ani nechce späť do divadla. Zvykli si na pohodlie, mať voľnú nedeľu s rodinou. To sa nám nestáva často. Zrazu sme žili normálny život a mnohým sa nechcelo opustiť ho. 

Si populárny, ľudia ťa spoznávajú. Aj tu ťa zastavujú ľudia a chcú sa s tebou fotiť. Aký je to pocit? 

Keďže to prichádzalo postupne, vnímam to úplne prirodzene. Na to, že ma ľudia registrujú, som si musel zvyknúť nielen ja, ale aj moja žena, moji rodičia a moje okolie. Myslím si, že takáto pozvoľná cesta je fajn. Človek sa z toho vďaka tomu nezblázni. 

Veľa kolegov mi vtedy hovorilo, že po takej dlhej odmlke sa im ani nechce späť do divadla. Zvykli si na pohodlie, mať voľnú nedeľu s rodinou. To sa nám nestáva často. Zrazu sme žili normálny život a mnohým sa nechcelo opustiť ho. 

Je však veľa ľudí, ktorí sa stali slávnymi zo dňa na deň a úplne ich to zmenilo. Nenávidia ľudí, lebo majú pocit, že ich otravujú. Ja sa snažím nezabúdať na to, odkiaľ pochádzam. Vyrastal som na dedine, mám svoj život aj mimo hereckého sveta. Nezbláznim sa z toho, že ma teraz pozývajú na večierky. 

Čo by si robil, keby si nebol hercom?

Ťažko povedať, vždy som sa rád hral. Moja mamina sa vždy pýtala, čo len zo mňa bude, lebo som sa chcel stále iba hrať. Určite by sa mi do cesty dostal šport, pretože ho mám rád odmalička. Vždy som športoval, ale nikdy som sa nešpecializoval na jeden konkrétny. Než som nastúpil na Štátne konzervatórium, rok som študoval fotografiu. Ak by zo mňa nebol športovec profesionál, asi by som sa venoval fotografii. 

Hovoríš, že si chcel hrať vždy. Je nejaká rola, ktorú si už dlhšie túžiš zahrať? 

Je veľa rolí, ktoré by som si rád zahral, ale nebudem úplne konkrétny. Väčšinou som hral pozitívne postavy, romantických hrdinov alebo otcov detí, čiže sympaťákov. Teraz hovorím najmä o seriálových hrdinoch. V divadle som ale hral už aj zloducha. Stále ale čakám na nejakú sofistikovanú negatívnu postavu v dobrom filme. 

Čo by pomohlo hercom, aby mali na Slovensku viac príležitostí? 

Ťažko sa mi to hovorí, ale zdá sa mi, že my Slováci nie sme veľmi kultúrny národ. Máme pocit, že nepotrebujeme divadlo a stačí nám krčma, no národ je živý umením. Musíme sa živiť nielen potravou, ale aj duševnou stravou, ktorú kultúra ponúka.

Na to, že ma ľudia registrujú, som si musel zvyknúť nielen ja, ale aj moja žena, moji rodičia a moje okolie.

Generácie mojich rodičov ani moji rovesníci do divadla veľmi nechodili. A keď predsa len išli, bolo to často nasilu. Vybralo sa nejaké nie možno najvhodnejšie predstavenie a divadlo znenávideli.

Myslím si, že mladých ľudí treba podporovať, aby si k umeniu vytvorili vzťah. Treba sa vrátiť k rozvíjaniu vzťahu k hudbe, maľovaniu či tancu a nejakým spôsobom to v deťoch podchytiť. Vďaka tomu budú mať záujem ísť do divadla, galérie alebo tanečnej školy, pretože tam budú môcť zažiť krásu. Na to však potrebujeme priestory, peniaze, mecenášov, čo tu, žiaľ, častokrát chýba.

Keď sme boli na vysokej škole, chceli sme robiť divadlo, no nebolo kde. Nikde pre nás nebol priestor a myslím si, že to pretrváva dodnes. Slovensko som precestoval so zájazdovými predstaveniami, boli sme v takmer každom mestečku a dedine.

Videl som kultúrne stánky, ktoré by ľudí mali vítať, no človek do nich ani nechce vojsť. Vyzerajú katastrofálne, sú poničené a za posledných 30 rokov sa do nich neinvestovalo ani euro. Myslím si, že je stále veľa čo zlepšovať.

Braňo Deák

Je úspešný seriálový a divadelný herec. Vyštudoval herectvo na konzervatóriu v Bratislave a pokračoval na VŠMU. Účinkoval v množstve slovenských seriálov, aktuálne hrá rolu právnika Alexa v seriáli Oteckovia. Zahral si aj v rozprávkach Zlatý hlas a Aj kone sa hrajú. Hosťoval v SND, spolupracuje s Divadlom Aréna a s Novou scénou.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Za inováciou vo svetovom lyžovaní sú Slováci. Martin Benko a Matúš Kiczko inovovali meranie tratí aj na zimnej olympiáde

Využívanie digitálnych technológií v lyžovaní prináša nielen presnejšie merania, z dát benefitujú aj tréneri, pretekári, pretekárky, metodici a média.

Keď boli rodáci z Liptova Martin Benko a Matúš Kiczko pred niekoľkými rokmi ako fanúšikoviapodporiť Petru Vlhovú, všimli si zastarané postupy merania zjazdových tratí a bránok. Nedalo im to, a tak z vlastnej iniciatívy vymysleli systém, ako jednoducho, presne a efektívne merať bránky.

Už 5. sezónu je ich technológia štandardnou súčasťou merania tratí na svetových a európskych pohároch FIS. V roku 2026 sa posunula na ďalší míľnik: technológia vyvinutá Slovákmi je použitá na zimných olympijských hrách.

Drámu z olympiády môžete sledovať aj na HBO Max. Ak máte O2 Paušál, HBO Max máte v jeho cene

Fascinovalo ich, že hoci sú vzdialenosti medzi bránkami, ich rozostavenie a terén najdôležitejšou zložkou zjazdového lyžovania, podľa ktorej musia pretekári a pretekárky vyvíjať silu a aktivovať celé telo, na pretekoch ju v minulosti merali len pásmom.

Sami od seba priniesli technológiu založenú na najmodernejších satelitných systémoch, ktorá okrem presných dát už priniesla aj nové prvky pre zlepšenie pretekov, TV prenosov a prevencie úrazov.

V rozhovore s Martinom Benkom a Matúšom Kiczkom sa dočítate: 

  • čo bolo za nápadom digitalizovať zjazdové lyžovanie, 
  • ako systém digitálneho merania funguje a aké má benefity, 
  • prečo je digitalizovanie a technologický pokrok v športe, najmä v zjazdovom lyžovaní, pomalší,
  • ako vyzerá digitálne meranie brán a tratí priamo na súťažiach,
  • ako na ich nápad zareagovala Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS).

Stojíte za systémom digitalizácie lyžiarskych tratí. Pomáhali ste merať zjazdové trate aj na tohtoročnej olympiáde?

Martin Benko: Áno. Momentálne sa naším systémom merajú trate na všetkých svetových aj európskych pohároch mužov a žien Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS) a je použitá aj na zimných olympijských hrách v Miláne a Cortine.

Čo vás viedlo k tomu prísť s takýmto inovačným riešením rovno na svetové a európske poháre? 

Martin Benko: Náš príbeh sa začal písať pred niekoľkými rokmi, keď sme išli na preteky pozrieť Peťu Vlhovú ako fanúšikovia. Prekvapilo nás, že vzdialenosti medzi bránkami, ktoré sú v zjazdovom lyžovaní mimoriadne dôležité, merali len pásmom. Nechceli sme tomu uveriť, veď toto je 18. storočie a v dnešnej dobe technológií nám to pripadalo také „zaostalé a neprogresívne“. 

So synovcom Matúšom nám to nedalo a zisťovali sme, aké sú možnosti. Veľmi dynamicky sa rozvíja satelitná služba GNSS (globálny navigačný satelitný systém), ktorým je možné merať vzdialenosti s centimetrovou presnosťou. Ide o absolútne novú inovačnú technológiu, ktorá slúži najmä geodetom a autonómnym vozidlám. Osvojili sme si ju, naštudovali a využívame ju pri meraní.

Náš systém merania využíva GNSS tak, že máme nami naprojektovaný GNSS prijímač s anténou a k nej pripojený mobilný telefón Samsung s mobilnými dátami od O2. Na telefóne beží nami vyvinutá špeciálna aplikácia, ktorá spracováva dáta v reálnom čase a údaje zobrazuje.

Výsledkom pritom nie je len mapa trate, ale dátová vrstva, ktorá je opakovateľná a porovnateľná. Práve tieto vlastnosti sú kľúčové, lebo prinášajú vyššiu transparentnosť a umožňujú spätne pracovať s tým, ako presne bola trať postavená.

Ako vyzerá meranie trate týmto zariadením v praxi? 

Martin Benko: Zjednodušene to vyzerá tak, že autor trate, ktorým je zväčša tréner, stavia bránky a my ideme za ním a prístrojom meriame presnú polohu bránky.

Matúš Kiczko: Ja by som to ešte trochu doplnil. Staviteľ trate je zväčša tréner niektorého z tímov, pri pretekoch táto funkcia rotuje. Na stavanie trate a rozloženie bránok dohliada aj riaditeľ pretekov, teda človek z FIS, ktorý robí metodický dozor, aby trať spĺňala všetky podmienky. Sú tam, samozrejme, aj asistenti, ktorí pomáhajú, podávajú palice, navrtávajú a skrutkujú tyče a tak ďalej. Súčasťou tohto procesu je aj náš tím a zariadenie.

Vaša funkcia (a digitalizácia) sa teda začína, až keď je trať postavená. 

Matúš Kiczko: Áno, my sme tam až po postavení trate, meriame jej správne nastavenie. Prídeme s naším zariadením a ideme od bránky k bránke, pričom na zariadení sa postupne zobrazujú parametre ako vzdialenosť, prevýšenie, uhol natočenia, stav terénu aj teplota snehu. Keď domeriame, má staviteľ trate a riaditeľ pretekov prehľadnú štatistiku o trati a rozmiestnení bránok. 

Naše výstupy sú aj nosnými dátami pre televízne zobrazenie časových rozdielov, čím sa zvýšili atraktivita TV prenosov.

Inovátorom vždy hovorím: Nevymýšľaj len preto, aby si bol milionár. Vymýšľaj, aby si sa realizoval, aby si sám seba niekam dostal, aby si si veril. 

Na záver systém vyhodnotí, či sú splnené všetky kritériá FIS. Ak sú, vytvorí sa report, ktorý sa rozposiela jednotlivým tímom, a z nameraných údajov si určia kritické miesta trate. Nenahrádza to síce fyzickú obhliadku trate, ktorú si musia lyžiari urobiť s trénerom, ale majú to kvantifikované a môžu si to porovnať. Pre tímy ide o nový typ dát. Sú to presné záznamy toho, ako bola trať v konkrétny deň a čas postavená. Dáta tak neslúžia len na prípravu pred pretekmi, ale aj na dlhodobé porovnávanie tratí, sezón a výkonov. Pokiaľ trať nespĺňa parametre, systém na to upozorní a tyč sa presunie.

Takže vďaka tomuto systému dostanú aj tímy prvý plán trate, podľa ktorého sa lepšie pripravia na obhliadku a aj na preteky. 

Matúš Kiczko: Áno, no takéto meranie si robili jednotlivé tímy aj predtým, ale prostredníctvom pásma. Pre organizátorov to však začalo byť problematické, pretože sú čoraz väčšie problémy so snehom a príprava podložky trate je náročná.

Predtým sa postavila trať, na ktorej si tréneri z každého tímu robili merania ručne pásmom a prácne ich zapisovali. To však znamenalo, že než sa spustil prvý pretekár, už prešlo 32 párov lyží (16 tímov, pričom z každého tímu išli vždy dvaja tréneri). Zošúchali tak prácne pripravenú trať, a keďže sa posúvali od brány k bráne, boli pri nich nahrnuté kôpky snehu, čo bol problém. Trať sa nemôže zošúchať ešte pred pretekmi a udržať ju v dobrom stave vôbec nie je lacné. Vďaka nášmu systému sa toto vyriešilo – tímy dostanú pred obhliadkou naše merania, čím sa aj šetrí trať.

V kontexte dnešného alpského lyžovania, ktoré je pod tlakom bezpečnosti a férovosti má digitálne zachytenie trate čoraz väčší význam. Presné dáta o nastavení trate pomáhajú aj znižovať riziká.

Digitálne meranie vaším systémom je teda nielen presnejšie, bezpečnejšie pre pretekárov a pretekárky, pomáha v súťaži, ale je aj oveľa efektívnejšie. 

Matúš Kiczko: Keďže tréneri a pretekári robia túto prácu dlho, vzdialenosti majú často v oku, ale také prevýšenie už určia ťažšie. Naším systémom sa k tomu pridali údaje, ktoré sa predtým zmerať ani nedali. Hlavným bonusom sú určite dáta o vyosení brán, uhol zatočenia v bráne a aj sklon terénu, ktoré pohľadom zmerať neviete a sú najdôležitejším údajom z pohľadu taktiky či výberu lyží.

S dátami môžu tréneri navyše pracovať aj po sezóne a porovnávať ich s chybami zverencov.

Navyše, keď sa merali trate len pásmom, mohli vzniknúť celkom zásadné odchýlky.

Martin Benko: Áno, tréner len odhadol, kam by tyč postavil, a pásmo slúžilo len na kontrolu vzdialenosti, či je to podľa pravidiel.

Matúš Kiczko: Pri akomkoľvek meraní môže nastať chyba. Ak meriate vzdialenosť len pásmom, neberiete do úvahy rôzne povrchy svahu či naklonenie tyčí – závisí od toho, kam priložíte pásmo. Rozdiel pri meraní pásmom môže byť aj 50-60 cm, čo nie je zanedbateľné, najmä pri slalome. My vieme presne zamerať bod, kde sa bránka stýka so zemou.

Bolo by do budúcna možné pomáhať stavať trať už pri rozmiestňovaní bránok? 

Martin Benko: Na niektorých typoch pretekov je tendencia postaviť každú sezónu trať na istom mieste rovnako, napríklad keď sa súťaží v zjazde v Kitzbüheli.

Kým v iných oblastiach sa digitalizuje skokovo, v športe to ide postupne.

Už prebehla dokonca aj diskusia, či by vo federácii nemal byť nejaký profesionálny autor tratí, ktorý by ich staval, aby to neboli tréneri. To však má športový problém. Stavanie tratí je súčasťou taktiky tímu. Tréneri takto môžu postaviť trať podľa toho, čo majú natrénované, alebo, naopak, postaviť trať „proti súperovi“.

Digitálne vytyčovanie brán v zjazdovom lyžovaní je budúcnosť. Dnes už postupne rozširujeme digitálny obraz trate aj o 3D modely terénu a mobilné skenovanie svahov (LIDAR). Keďže sa sneh v dôsledku klimatickej krízy mení a je ho čoraz menej, možno sa raz pristúpi k tomu, aby sa dáta z nášho systému použili aj na vytyčovanie, teda stavbu trate. Tomu však predchádza zber dát, ktorý popri meraní robíme.

Meranie pásmom malo veľa nevýhod. Nikto pred vami nevyvinul snahu o digitalizáciu meraní? Ani samotná FIS?

Martin Benko: Pokusy boli, systém vymýšľali aj v Nórsku, aj vo Švajčiarsku, ale nedospeli k našim výsledkom. Bolo potrebné prísť s inováciou, ktorá bude využívať moderné technológie, pričom to malo byť aj technologicky jednoduché, aj presné, ale nie drahé.

Matúš Kiczko: A nenáročné na obsluhu.

Martin Benko: Áno, presne, nám sa podarilo urobiť systém používateľsky jednoduchý a to je na tom revolučné, preto sme predbehli ostatných. Na obsluhu nášho zariadenia nepotrebujete mať na svahu ďalších geodetov, ktorí budú zariadenie obsluhovať.

Vymysleli ste teda jednoduchý a efektívny systém a išli ste s tým rovno do FIS? 

Martin Benko: Prvýkrát sme s tým prišli v roku 2022 na svetový pohár do Jasnej, tam sme to ukázali. Riaditeľov svetových pohárov FIS to okamžite zaujalo a povedali, že to chcú. Dohodli sme sa, že najskôr pôjdeme prototypovo, aby sme to vyvinuli, no túto sezónu sme odovzdali už štyri zariadenia, takže si trate môžu merať sami.

Na niektoré preteky ešte chodíme, ak by bol problém, no naša technológia by mala byť predaná FIS, aby sa všetky preteky merali týmto systémom. Dostanú tak aj veľké dáta, ktoré môžu pomôcť pretekárom, mladým talentom, ale aj predchádzať zraneniam a zvyšovať bezpečnosť. Taký je teraz cieľ a my vytrvalo pokračujeme a ďalej systém vyvíjame. Lebo technologický progres v tejto oblasti je enormný.

Keď ste vyvíjali prototyp, mali ste nejakú finančnú alebo materiálnu podporu od partnerov? Alebo ste požiadali o grantovú pomoc?

Martin Benko: Na Slovensku nejaké granty na inovácie sú, ale sú slabo vybudované, je v tom obrovská byrokracia. Aj grant 3000 eur je spojený s byrokoraciou.

Našli sme však partnerov, ako je O2 Business Servises, ktorí nám dodávajú mobilné dáta všade, kde sa konajú preteky. Stabilné mobilné dátové služby od O2 umožňujú prenos, synchronizáciu a rýchlu dostupnosť dát priamo v teréne, čo je nevyhnutné pri úroveni medzinárodných pretekov.

Samsung nám vďaka O2 partnersky poskytol zariadenia na pilotnú prevádzku. A podporila nás aj Stavebná fakulta STU, Katedra geodézie a globálnej geoinformatiky. V reálnych horských podmienkach pritom nerozhoduje len presnosť merania, ale aj konektivita.

Spojenie týchto partnerov nás naozaj povzbudilo, ľudia za tým nehľadali biznis alebo nejaké čísla. Inovácie sú presne o tom – že sa spoločne dáme dokopy, aby sme vytvorili niečo väčšie. Ďakujeme O2 aj ostatným partnerom, že nám pomáhajú a vidia v tom zmysel. Ide o náš obľúbený šport a v technológiách nechceme zaostávať za skvelými športovými výkonmi.

Ozývali sa vám aj zo zahraničia, že by systém od vás kúpili?

Martin Benko: Áno už viacerí tréneri, ale aj poprední pretekári a pretekárky dostávajú výstupy z nášho systému a pochvaľujú si, že im to dáva nové informácie, oceňujú to. Každá nová vec potrebuje však čas a špeciálne v tomto športe, kde nové digitálne údaje zmenia zabehnuté procesy a postupy. Máme záujem, aby systémy používali aj národné lyžiarske federácie, už spolupracujeme s rakúskym, francúzskym a čiastočne aj s americkým lyžiarskym zväzom.  

A chcete ho posunúť, resp. predať do zahraničia?

Martin Benko: Technologické riešenie je naše know-how, chránené duševné vlastníctvo, ktoré si ponecháme. Aplikačné riešenie budeme postupne predávať do sveta.

Vďaka príbehom, ako je ten váš, sa ako Slováci môžeme cítiť veľmi hrdo, podarila sa vám naozaj revolučná vec. Myslíte si, že máme na Slovensku dosť inovátorov a inovátoriek?

Martin Benko: Ja si myslím, že áno. Niektorí sa však hneď snažia inováciu skomercializovať a predať. Kritizoval som startupy, ktoré dostali granty z verejných zdrojov, ale potom startup predali do zahraničia a na Slovensku sa v konečnom dôsledku nič nevyrábalo. Trhový výnos zostal mimo našej krajiny. Neprispieva to ani k rastu hospodárstva, ani k zmene vnímania našej krajiny, aby sme neboli len montážnou krajinou, ale aj krajinou mozgov.

Anketa s vedcami a vedkyňami: Nedávajme technologickému sektoru zbytočné nálepky „pre dievčatá“ a „pre chlapcov“

Mali by ste pre mladé talenty nejaký odkaz?

Martin Benko: Občas chodím medzi inovátorov, ja som tam najstarší. Problémom je, že niektorí sú často motivovaní a vymýšľajú nové veci len preto, aby na tom zarobili. Ja im však vravím: „Vymýšľaj, aby si sa realizoval, aby si sám seba niekam dostal, aby si si veril, nevymýšľaj, len aby si bol milionár, to nie je dobré.

Vnímam však veľa nápadov, ale aj na školách by mohli byť lepšie podmienky, aby mohla myšlienka zahniezdiť a rásť ďalej. Myslím si, že tu nie je taká podpora ako napríklad v Rakúsku či Čechách. Je to možno aj tým, že sa mladým ľuďom a inovátorom až tak neverí – a to nie zo strany štátu, ale zo strany podnikateľov, ktorí majú ten nápad uchopiť. Možno je to však otázka konkurenčného vývoja, niektoré firmy sú na trhu už 30 rokov.

Naspať k nášmu projektu, ten sa dá adaptovať a využiť aj v presnom agropriemysle, keď napríklad mrkvu môžeme siať na centimetre presne a samozrejme aj iné veci. Verím, že na Slovensku tie nápady sú. Škoda, že náš inovačný ekosystém nie je efektívny a nápady aj s ľuďmi unikajú preč. Naše elity, ktoré riadia túto krajinu nevnímajú význam inovačného prostredia.

Martin Benko a Matúš Kiczko

Obaja majú lyžiarske korene a žijú inovačným prostredím. Martin Benko vyštudoval Strojnícku fakultu STU v Bratislave, pôsobil aj ako diplomat a generálny tajomník Slovenského olympijského výboru. Dnes podniká v inováciách a pôsobí aj ako business developer. Jeho synovec Matúš Kiczko vyštudoval Technickú univerzitu v Lyone a zaoberá sa umelou inteligenciou. Matúš vytvoril softvér, na základe ktorého sa v zariadení na digitálne meranie tratí využívajú služby GNSS.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.