Herec Branislav Deák je jednou z hviezd seriálu Oteckovia, ktorý aj po štyroch rokoch vysielania patrí k lídrom sledovanosti. Stretli sme sa na rodinnom ranči Deákovcov, kde si herec užíval čas s rodinou medzi filmovou produkciou v Prahe a nakrúcaním Oteckov. Porozprávali sme sa s ním nielen o tom, ako vzniká obľúbený seriál, ale aj o vplyve pandémie na jeho povolanie a herecké príležitosti na Slovensku.
V rozhovore sa ďalej dozviete:
- čo podľa neho stojí za úspechom Oteckov,
- aký je rozdiel medzi hraním v seriáli a v divadle,
- prečo by si rád zahral negatívnu rolu.
O pár dní ťa čaká ďalší nakrúcací deň Oteckov. Ako sa ti v tomto seriáli hrá?
Dobre, Oteckov nakrúcame už štyri roky a dúfam, že ešte zopár rokov budeme. Pri každom projekte, či už ide o film, seriál alebo, divadelné predstavenie, je dôležité, aby spolu tvorcovia ladili. Všetkým nám ide o jedno, aby sa projekt stal divácky úspešný na dlhý čas. Myslím, že za tie štyri roky sa nám to podarilo. Diváci stále zostávajú Oteckom verní, čo je úžasné.
Čo je za tým, že seriál vydržal na obrazovkách tak dlho a je stále úspešný?
Keď sme začínali točiť, netušili sme, aké to bude. Zažil som už nejeden projekt, ktorý na začiatku vyzeral veľmi sľubne, no veľmi rýchlo skončil pre nedostatok diváckeho záujmu.
Sympatické herecké obsadenie je len časť úspechu, veľa záleží aj od scenáristov, ktorí musia vytvoriť zaujímavé postavy a pútavé dejové linky. Diváci chcú potom sledovať príbehy postáv, chcú vidieť, ako žijú, čo sa s nimi deje. To sa v Oteckoch darí veľmi dobre a je to úžasné.
Ako sa na nakrúcanie Oteckov pripravuješ?
Nakrúcací deň má 12 hodín. Z tohto času točí jeden herec približne 8 hodín a za ten čas stihne natočiť okolo 13 obrazov. Takže už len príprava na taký dlhý a náročný deň si vyžaduje istú dávku sústredeného času. Je potrebné sa naučiť texty, ktorých nie je málo. Jeden obraz môže mať aj štyri strany a tie všetky treba dostať do hlavy.
Ľudia, ktorí nepoznajú toto prostredie, si môžu myslieť, že tam iba sedíme a improvizujeme. Nič však nie je bez prípravy, nie je žiadna „improliga“. Aj tie „opičky“, ktoré divák vidí a vyzerajú spontánne, sú naskúšané.
Sympatické herecké obsadenie je len časť úspechu, veľa záleží aj od scenáristov, ktorí musia vytvoriť zaujímavé postavy a pútavé dejové linky.
Oteckovia sú komediálny seriál a tento žáner sa nerobí jednoducho. Humor musí byť dobrý, človek sa len tak nezasmeje, keď sa herci kopú do zadku.
Na nakrúcací deň sa pripravujem vždy deň predtým – učím sa texty naspamäť. Vždy je to o pochopení postavy a situácie, ktorú musím vedieť zahrať tak, aby bola uveriteľná. Je dobré, keď viem, ako bude príbeh pokračovať, aký je jeho motív. Vtedy sa to aj ľahšie učí. Keď prídem na nakrúcanie, musím podať výkon, vypočuť si pripomienky od režiséra, spracovať ich a zahrať to.
Ako ovplyvnili nakrúcanie Oteckov opatrenia spojené s pandémiou? Ako si vnímal, keď sa zastavila produkcia?
Výroba sa v prvej vlne pandémie zastavila na tri mesiace a všetci sme čakali, ako sa bude celá situácia vyvíjať. Musím povedať, že som si toto obdobie veľmi užil, pretože som ešte nikdy nemal toľko voľného času.
Mám ženu a malé dieťa, s rodičmi sme boli stále v kontakte. Tie tri mesiace voľna počas pandémie som venoval práve svojej rodine a boli to najintenzívnejšie momenty v mojom živote. Videl som prvé krôčiky našej dcérky, strávil som mesiac na chalupe a konečne naozaj intenzívne odpočíval. Uvedomil som si, že veľa práce je pre herca na jednej strane skvelá vec, ale je dobré sa na chvíľu zastaviť.
V júni minulého roka sa potom seriálové produkcie znovu rozbehli, začali sme opäť točiť a odvtedy sme sa nezastavili. Akurát máme na sebe respirátory a dávame ich dolu až pri ostrej. Všetko je v starých dobrých koľajách a my fičíme ďalej.
Okrem Oteckov hráš aj v divadelných predstaveniach. Aký je rozdiel medzi hraním v seriáli a v divadle?
Pre každého herca je najdôležitejšie hrať v divadle, pretože čas strávený na javisku, príprava na rolu, kreovanie a skúmanie divadelnej hry a postavy, to je vskutku čarovné a len ťažko porovnateľné s nakrúcaním.
Vďaka seriálom máme príležitosť ukázať sa ľuďom, ktorí možno do divadla nechodia. Samotné hranie pred kamerou je úplne iné ako hranie v divadle.
Keď herec skúša divadelnú hru, pripravuje sa intenzívne približne 6 týždňov, 4 – 5 hodín denne. Proces, text, kolegovia, všetko sa mu dostane hlboko pod kožu. Po premiére sa to trošku uvoľní, ale skúšobný proces je veľmi intenzívny. Takisto interakcia s divákmi je niečo, čo pri nakrúcaní chýba.
Na druhej strane máme vďaka seriálom príležitosť ukázať sa ľuďom, ktorí možno do divadla nechodia. Samotné hranie pred kamerou je úplne iné ako hranie v divadle. Je tam kopec technických vecí, ktoré si divák neuvedomuje, ale herec na ne musí popri samotnom hraní myslieť.
V akých divadelných hrách ťa diváci môžu vidieť?
Hrávam už päť rokov v predstavení Írska kliatba v Divadle Aréna. Okrem toho mám rolu v zájazdovom predstavení Chlieb s maslom, s ktorým chodíme po Slovensku tiež už asi päť rokov. Na Novej scéne hrám v muzikáli Mária Terézia.
Počas pandémie boli divadlá zatvorené. Aké to bolo, keď si spolu s kolegami po skoro polročnej pauze znova vyšiel na javisko?
Hralo sa nám úžasne. Diváci v šachovnicovom sedení mali na sebe respirátory. Ich reakcie boli slabšie a smiechy, ktoré sú počas bežného predstavenia výrazné, boli polovičné. Ale aspoň sme mali pre koho hrať.
My herci sme si to užili naplno. Po období „ničnerobenia“ sme mali veľa nakumulovanej energie a tá potrebovala vytrysknúť. Podarilo sa nám ju „napratať“ do divákov. Dúfam, že odchádzali z divadla s dobrým pocitom, že mohli aspoň na chvíľku zažiť sedenie v obecenstve s ďalšími ľuďmi a dívať sa na premotivovaných živých hercov.
Veľa kolegov mi vtedy hovorilo, že po takej dlhej odmlke sa im ani nechce späť do divadla. Zvykli si na pohodlie, mať voľnú nedeľu s rodinou. To sa nám nestáva často. Zrazu sme žili normálny život a mnohým sa nechcelo opustiť ho.
Si populárny, ľudia ťa spoznávajú. Aj tu ťa zastavujú ľudia a chcú sa s tebou fotiť. Aký je to pocit?
Keďže to prichádzalo postupne, vnímam to úplne prirodzene. Na to, že ma ľudia registrujú, som si musel zvyknúť nielen ja, ale aj moja žena, moji rodičia a moje okolie. Myslím si, že takáto pozvoľná cesta je fajn. Človek sa z toho vďaka tomu nezblázni.
Veľa kolegov mi vtedy hovorilo, že po takej dlhej odmlke sa im ani nechce späť do divadla. Zvykli si na pohodlie, mať voľnú nedeľu s rodinou. To sa nám nestáva často. Zrazu sme žili normálny život a mnohým sa nechcelo opustiť ho.
Je však veľa ľudí, ktorí sa stali slávnymi zo dňa na deň a úplne ich to zmenilo. Nenávidia ľudí, lebo majú pocit, že ich otravujú. Ja sa snažím nezabúdať na to, odkiaľ pochádzam. Vyrastal som na dedine, mám svoj život aj mimo hereckého sveta. Nezbláznim sa z toho, že ma teraz pozývajú na večierky.
Čo by si robil, keby si nebol hercom?
Ťažko povedať, vždy som sa rád hral. Moja mamina sa vždy pýtala, čo len zo mňa bude, lebo som sa chcel stále iba hrať. Určite by sa mi do cesty dostal šport, pretože ho mám rád odmalička. Vždy som športoval, ale nikdy som sa nešpecializoval na jeden konkrétny. Než som nastúpil na Štátne konzervatórium, rok som študoval fotografiu. Ak by zo mňa nebol športovec profesionál, asi by som sa venoval fotografii.
Hovoríš, že si chcel hrať vždy. Je nejaká rola, ktorú si už dlhšie túžiš zahrať?
Je veľa rolí, ktoré by som si rád zahral, ale nebudem úplne konkrétny. Väčšinou som hral pozitívne postavy, romantických hrdinov alebo otcov detí, čiže sympaťákov. Teraz hovorím najmä o seriálových hrdinoch. V divadle som ale hral už aj zloducha. Stále ale čakám na nejakú sofistikovanú negatívnu postavu v dobrom filme.
Čo by pomohlo hercom, aby mali na Slovensku viac príležitostí?
Ťažko sa mi to hovorí, ale zdá sa mi, že my Slováci nie sme veľmi kultúrny národ. Máme pocit, že nepotrebujeme divadlo a stačí nám krčma, no národ je živý umením. Musíme sa živiť nielen potravou, ale aj duševnou stravou, ktorú kultúra ponúka.
Na to, že ma ľudia registrujú, som si musel zvyknúť nielen ja, ale aj moja žena, moji rodičia a moje okolie.
Generácie mojich rodičov ani moji rovesníci do divadla veľmi nechodili. A keď predsa len išli, bolo to často nasilu. Vybralo sa nejaké nie možno najvhodnejšie predstavenie a divadlo znenávideli.
Myslím si, že mladých ľudí treba podporovať, aby si k umeniu vytvorili vzťah. Treba sa vrátiť k rozvíjaniu vzťahu k hudbe, maľovaniu či tancu a nejakým spôsobom to v deťoch podchytiť. Vďaka tomu budú mať záujem ísť do divadla, galérie alebo tanečnej školy, pretože tam budú môcť zažiť krásu. Na to však potrebujeme priestory, peniaze, mecenášov, čo tu, žiaľ, častokrát chýba.
Keď sme boli na vysokej škole, chceli sme robiť divadlo, no nebolo kde. Nikde pre nás nebol priestor a myslím si, že to pretrváva dodnes. Slovensko som precestoval so zájazdovými predstaveniami, boli sme v takmer každom mestečku a dedine.
Videl som kultúrne stánky, ktoré by ľudí mali vítať, no človek do nich ani nechce vojsť. Vyzerajú katastrofálne, sú poničené a za posledných 30 rokov sa do nich neinvestovalo ani euro. Myslím si, že je stále veľa čo zlepšovať.