Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Chcú vaše deti študovať v zahraničí? Príbeh tejto rodiny vám prezradí, prečo ich v tom podporiť

Štúdium na zahraničnej univerzite je pre deti veľkou príležitosťou, mnohým rodičom sa však v hlavne vynára najmä množstvo obáv: Ako sa vysporiadajú s novým prostredím, inou mentalitou či chorobou? A ako ich odchod ovplyvní náš vzťah? Začítajte sa do príbehu rodiny, ktorú pobyt dcéry v zahraničí ešte viac stmelil.

Možnosť študovať na prestížnych univerzitách v zahraničí odbory, ktoré u nás nie sú otvorené, rozšíriť si obzory i cestovať, je motiváciou pre mnohých mladých, ktorí pred domácimi vysokými školami uprednostnia tie zahraničné.

Inak tomu nebolo ani v prípade Veroniky Olíkovej z Martina, ktorá v júni tohto roka ukončila bakalárske štúdium v odbore International Fashion Branding na univerzite v škótskom Glasgowe a na jeseň začína s postgraduálom v odbore International Fashion Marketing.

„Hoci moja cesta k tomuto odboru bola trochu komplikovaná, svoje rozhodnutie neľutujem – štúdium spojilo môj záujem o módny priemysel, ktorý som mala odmalička a marketing, pre ktorý som sa nadchla v Bratislave,“ približuje Veronika, ktorá v minulosti zvažovala aj štúdium módneho návrhárstva či architektúru.

Štúdium v zahraničí nemusí stát tisíce

Predstavu o štúdiu v zahraničí nosila Veronika v hlave už dlho, vedela však, že náklady sú vysoké a preto túto možnosť spočiatku veľmi nezvažovala.

„Bratranec mi ale potom dal kontakt na jeho kamarátku, ktorá v tom čase študovala v Škótsku a veľmi si pochvaľovala úroveň vzdelania. Taktiež ma povzbudilo, že študentom z Európskej únie školné prepláca škótska organizácia SAAS,“ približuje Veronika, ktorá sa aj na základe týchto skutočností následne odhodlala podať si prihlášku.

Na školu v Škótsku sa hlásila dvakrát. Keďže prvý raz to nevyšlo, študovala rok marketingovú komunikáciu v Bratislave. Druhý pokus už bol úspešný, no tesne pred odletom dostala Veronika pochybnosti o správnosti svojho rozhodnutia.

„Nakoniec som to však riskla a oplatilo sa,“ teší sa Veronika.

Štúdium v zahraničí so sebou prináša aj nutnosť osamostatniť sa a prijať fakt, že so svojou rodinou sa nebudete stretať tak často ako zvyčajne. Táto skutočnosť najmä v začiatkoch robila starosti aj Veronikiným rodičom.

„Na jednej strane sme boli hrdí a nadšení – bola to veľká výzva a úprimne sme sa tešili z toho, že ju dcérka prijala. Na druhej strane nadšenie a radosť sem-tam striedal strach zmiešaný s určitou dávkou smútku. Nie z toho, či zvládne štúdium, pretože vieme, že je naozaj šikovná, skôr nám s blížiacim sa termínom odchodu začalo dochádzať, že ju naozaj nebudeme fyzicky sprevádzať a pomáhať jej s adaptáciou, že bude každý deň naozaj odkázaná výlučne na seba – aj cez víkendy či počas choroby,“ približuje Veronikina mama Jana.

Najťažšie je zvládnuť prvý polrok

Za najťažšie obdobie považuje Veronika prvý polrok, keď si musela zvyknúť na všetko nové – od nových ľudí a nového prostredia cez odlišný spôsob výuky a jazyk až po neustály dážď, na ktorý si nezvykla doteraz.

„Zrazu som bola na odkázaná sama na seba a už som sa nemohla spoliehať na mamu, ktorá mi poviem, ako vybaviť všetky úrady, banku či lekára. Doteraz si pamätám, ako som prvé mesiace dúfala, že na mňa niekto prehovorí po slovensky a autobusom som cestovala so zapnutou navigáciou, lebo som nikdy nevedela, kde vystúpiť,“ spomína Veronika na ťažké začiatky.

Rovnako náročné bolo prijať skutočnosť, že sa nemôže len tak zbaliť, nasadnúť na vlak a byť za 2,5 hod. doma v Martine.

Hoci Veronika žije v Glasgowe už viac ako štyri roky, našla si tu skvelých kamarátov, ktorí sú jej oporou a aj v budúcnosti plánuje zotrvať v zahraničí, momenty, keď zatúži po blízkosti rodiny, prichádzajú aj teraz.

„Stále sú situácie ako choroba či ťažké obdobie, keď sa človeku cnie po domove a objatí blízkeho. Svoje rozhodnutie odísť do zahraničia však neľutujem, je to skvelá škola života, ktorá ma naučila zodpovednosti, schopnosti zachovať si chladnú hlavu, otvorenosti a rešpektu voči odlišným kultúram a zvykom,“ hovorí.

Každodenný kontakt pomáha spracovať dojmy z nového

Všetky dôležité životné momenty, úspechy aj ťažšie chvíle, tak Veronika spolu so svojou rodinou prežíva na diaľku.

„Keď som prišla do Škótska, tak večerné skypovanie bolo skoro na dennom poriadku. Hoci som už z Bratislavy mala skúsenosť, že nebývam s rodičmi pod jednou strechou, hovory domov mi pomáhali spracovať všetky tie pocity a dojmy z nového a nepoznaného a zároveň som nemala pocit, že som vyčlenená z diania v našej rodine,“ opisuje študentka.

Postupom času si obe strany začali zvykať na to, že nie je doma a frekvencia telefonovania sa znížila na približne dvakrát týždenne.

„Keďže som väčšinu času mimo domova, spoločné chvíľky s rodinou sú pre mňa o dosť vzácnejšie.“

V kontakte však rodina ostáva dennodenne v rámci rodinných Whatsapp skupín (v jednej sú len Veronikini rodičia a súrodenci, v druhej aj širšia rodina), v rámci ktorých zdieľajú bežné zážitky, radosti aj problémy.

Rodičia spolu so súrodencami prišli Veroniku počas jej štúdia aj zopárkrát navštíviť. „Bola to skvelá alternatíva, keď som nemohla prísť domov ja a zároveň príležitosť pochváliť sa, ako a kde žijem a študujem,“ približuje Veronika.

Vďaka životu v cudzine si spoločné chvíle vážia viac

Veľká fyzická vzdialenosť podporuje podľa Veronikinej mamy aj častejší virtuálny kontakt, v ktorom ale nie je priestor na zbytočné hádky.

„Keď spolu telefonujeme, je veľa vecí dávno vyriešených, uprataných, resp. strávených a je fajn, keď môžeme svoje zážitky i spôsoby riešenia rôznych situácií rozdiskutovať. Niekedy je pohľad na vec spoza dvoch brehov mláky obohacujúci pre obe strany. A možno vzácnosť toho, že teraz sme v jednom priestore naraz spolu, nás lepšie vedie k vypočutiu toho druhého,“ opisuje vzájomnú komunikáciu Jana.

Veronika a jej najbližší mali vždy veľmi dobrý vzťah, dlhodobý pobyt v zahraničí však rodinu ešte viac stmelil.

„Keďže som väčšinu času mimo domova, spoločné chvíľky s rodinou sú pre mňa o dosť vzácnejšie, a keď som na Slovensku, snažím sa stráviť čo najviac času práve s nimi,“ vysvetľuje. Rovnaký názor zastáva aj jej mamina.

„Myslím si, že si veľmi vážime spoločné rodinné chvíle a nepovažujeme ich za samozrejmosť, preto sú pre nás akoby sviatkom.“

Veronikina mama si zároveň uvedomuje aj trochu iný rozmer vzťahu rodičov a (dospelého) dieťaťa. „Akoby bol viac vyrovnaný, zladený, zrelší. Vieme, že sa môžeme na seba navzájom spoľahnúť, že si vieme byť oporou, dať povzbudenie a takisto aj priestor na vlastné rozhodnutia,“ uzatvára.

Odišlo vaše dieťa študovať do zahraničia alebo si váš blízky našiel prácu za hranicami?

So Strieborným O2 Paušálom získate za 20 € neobmedzené volania aj SMS do všetkých sietí v rámci EÚ a k tomu balík 500 MB dát s bonusom na nový telefón vo výške 96 € alebo 1 GB dát, vďaka ktorým s nimi budete stále v kontakte.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

  • prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
  • čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
  • kedy sa oplatí riskovať úspory, 
  • ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
  • ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
  • a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“. 

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada. 

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť? 

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo. 

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky. 

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo. 

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala. 

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa. 

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok. 

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave. 

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak. 

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci. 

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.


Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.