Príbehy

Chcú vaše deti študovať v zahraničí? Príbeh tejto rodiny vám prezradí, prečo ich v tom podporiť

Štúdium na zahraničnej univerzite je pre deti veľkou príležitosťou, mnohým rodičom sa však v hlavne vynára najmä množstvo obáv: Ako sa vysporiadajú s novým prostredím, inou mentalitou či chorobou? A ako ich odchod ovplyvní náš vzťah? Začítajte sa do príbehu rodiny, ktorú pobyt dcéry v zahraničí ešte viac stmelil.

Autor Sóda

Foto Archív Olíkovcov, Mara Bragagnolo

Dátum29. 9. 2017

Možnosť študovať na prestížnych univerzitách v zahraničí odbory, ktoré u nás nie sú otvorené, rozšíriť si obzory i cestovať, je motiváciou pre mnohých mladých, ktorí pred domácimi vysokými školami uprednostnia tie zahraničné.

Inak tomu nebolo ani v prípade Veroniky Olíkovej z Martina, ktorá v júni tohto roka ukončila bakalárske štúdium v odbore International Fashion Branding na univerzite v škótskom Glasgowe a na jeseň začína s postgraduálom v odbore International Fashion Marketing.

„Hoci moja cesta k tomuto odboru bola trochu komplikovaná, svoje rozhodnutie neľutujem – štúdium spojilo môj záujem o módny priemysel, ktorý som mala odmalička a marketing, pre ktorý som sa nadchla v Bratislave,“ približuje Veronika, ktorá v minulosti zvažovala aj štúdium módneho návrhárstva či architektúru.

Štúdium v zahraničí nemusí stát tisíce

Predstavu o štúdiu v zahraničí nosila Veronika v hlave už dlho, vedela však, že náklady sú vysoké a preto túto možnosť spočiatku veľmi nezvažovala.

„Bratranec mi ale potom dal kontakt na jeho kamarátku, ktorá v tom čase študovala v Škótsku a veľmi si pochvaľovala úroveň vzdelania. Taktiež ma povzbudilo, že študentom z Európskej únie školné prepláca škótska organizácia SAAS,“ približuje Veronika, ktorá sa aj na základe týchto skutočností následne odhodlala podať si prihlášku.

Na školu v Škótsku sa hlásila dvakrát. Keďže prvý raz to nevyšlo, študovala rok marketingovú komunikáciu v Bratislave. Druhý pokus už bol úspešný, no tesne pred odletom dostala Veronika pochybnosti o správnosti svojho rozhodnutia.

„Nakoniec som to však riskla a oplatilo sa,“ teší sa Veronika.

Štúdium v zahraničí so sebou prináša aj nutnosť osamostatniť sa a prijať fakt, že so svojou rodinou sa nebudete stretať tak často ako zvyčajne. Táto skutočnosť najmä v začiatkoch robila starosti aj Veronikiným rodičom.

„Na jednej strane sme boli hrdí a nadšení – bola to veľká výzva a úprimne sme sa tešili z toho, že ju dcérka prijala. Na druhej strane nadšenie a radosť sem-tam striedal strach zmiešaný s určitou dávkou smútku. Nie z toho, či zvládne štúdium, pretože vieme, že je naozaj šikovná, skôr nám s blížiacim sa termínom odchodu začalo dochádzať, že ju naozaj nebudeme fyzicky sprevádzať a pomáhať jej s adaptáciou, že bude každý deň naozaj odkázaná výlučne na seba – aj cez víkendy či počas choroby,“ približuje Veronikina mama Jana.

Najťažšie je zvládnuť prvý polrok

Za najťažšie obdobie považuje Veronika prvý polrok, keď si musela zvyknúť na všetko nové – od nových ľudí a nového prostredia cez odlišný spôsob výuky a jazyk až po neustály dážď, na ktorý si nezvykla doteraz.

„Zrazu som bola na odkázaná sama na seba a už som sa nemohla spoliehať na mamu, ktorá mi poviem, ako vybaviť všetky úrady, banku či lekára. Doteraz si pamätám, ako som prvé mesiace dúfala, že na mňa niekto prehovorí po slovensky a autobusom som cestovala so zapnutou navigáciou, lebo som nikdy nevedela, kde vystúpiť,“ spomína Veronika na ťažké začiatky.

Rovnako náročné bolo prijať skutočnosť, že sa nemôže len tak zbaliť, nasadnúť na vlak a byť za 2,5 hod. doma v Martine.

Hoci Veronika žije v Glasgowe už viac ako štyri roky, našla si tu skvelých kamarátov, ktorí sú jej oporou a aj v budúcnosti plánuje zotrvať v zahraničí, momenty, keď zatúži po blízkosti rodiny, prichádzajú aj teraz.

„Stále sú situácie ako choroba či ťažké obdobie, keď sa človeku cnie po domove a objatí blízkeho. Svoje rozhodnutie odísť do zahraničia však neľutujem, je to skvelá škola života, ktorá ma naučila zodpovednosti, schopnosti zachovať si chladnú hlavu, otvorenosti a rešpektu voči odlišným kultúram a zvykom,“ hovorí.

Každodenný kontakt pomáha spracovať dojmy z nového

Všetky dôležité životné momenty, úspechy aj ťažšie chvíle, tak Veronika spolu so svojou rodinou prežíva na diaľku.

„Keď som prišla do Škótska, tak večerné skypovanie bolo skoro na dennom poriadku. Hoci som už z Bratislavy mala skúsenosť, že nebývam s rodičmi pod jednou strechou, hovory domov mi pomáhali spracovať všetky tie pocity a dojmy z nového a nepoznaného a zároveň som nemala pocit, že som vyčlenená z diania v našej rodine,“ opisuje študentka.

Postupom času si obe strany začali zvykať na to, že nie je doma a frekvencia telefonovania sa znížila na približne dvakrát týždenne.

„Keďže som väčšinu času mimo domova, spoločné chvíľky s rodinou sú pre mňa o dosť vzácnejšie.“

V kontakte však rodina ostáva dennodenne v rámci rodinných Whatsapp skupín (v jednej sú len Veronikini rodičia a súrodenci, v druhej aj širšia rodina), v rámci ktorých zdieľajú bežné zážitky, radosti aj problémy.

Rodičia spolu so súrodencami prišli Veroniku počas jej štúdia aj zopárkrát navštíviť. „Bola to skvelá alternatíva, keď som nemohla prísť domov ja a zároveň príležitosť pochváliť sa, ako a kde žijem a študujem,“ približuje Veronika.

Vďaka životu v cudzine si spoločné chvíle vážia viac

Veľká fyzická vzdialenosť podporuje podľa Veronikinej mamy aj častejší virtuálny kontakt, v ktorom ale nie je priestor na zbytočné hádky.

„Keď spolu telefonujeme, je veľa vecí dávno vyriešených, uprataných, resp. strávených a je fajn, keď môžeme svoje zážitky i spôsoby riešenia rôznych situácií rozdiskutovať. Niekedy je pohľad na vec spoza dvoch brehov mláky obohacujúci pre obe strany. A možno vzácnosť toho, že teraz sme v jednom priestore naraz spolu, nás lepšie vedie k vypočutiu toho druhého,“ opisuje vzájomnú komunikáciu Jana.

Veronika a jej najbližší mali vždy veľmi dobrý vzťah, dlhodobý pobyt v zahraničí však rodinu ešte viac stmelil.

„Keďže som väčšinu času mimo domova, spoločné chvíľky s rodinou sú pre mňa o dosť vzácnejšie, a keď som na Slovensku, snažím sa stráviť čo najviac času práve s nimi,“ vysvetľuje. Rovnaký názor zastáva aj jej mamina.

„Myslím si, že si veľmi vážime spoločné rodinné chvíle a nepovažujeme ich za samozrejmosť, preto sú pre nás akoby sviatkom.“

Veronikina mama si zároveň uvedomuje aj trochu iný rozmer vzťahu rodičov a (dospelého) dieťaťa. „Akoby bol viac vyrovnaný, zladený, zrelší. Vieme, že sa môžeme na seba navzájom spoľahnúť, že si vieme byť oporou, dať povzbudenie a takisto aj priestor na vlastné rozhodnutia,“ uzatvára.

Odišlo vaše dieťa študovať do zahraničia alebo si váš blízky našiel prácu za hranicami?

So Strieborným O2 Paušálom získate za 20 € neobmedzené volania aj SMS do všetkých sietí v rámci EÚ a k tomu balík 500 MB dát s bonusom na nový telefón vo výške 96 € alebo 1 GB dát, vďaka ktorým s nimi budete stále v kontakte.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Stylistka Martina Karny: Spôsob, akým sa obliekame, je výsledkom mentálneho procesu spoznávania seba samého

Ak sa zaujímame o oblečenie, ktoré nosíme, neznamená to, že sme povrchní, práve naopak.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Dátum27. 11. 2024

Módny vkus je veľmi individuálny – niektorí sa za oblečenie schovávajú, aby príliš nevytŕčali z davu, iní v ňom nachádzajú spôsob sebavyjadrenia. Stylistka Martina Karny žijúca v Namíbii verí, že štýl obliekania je dôležitý nástroj na spoznanie seba samého. V rozhovore prezrádza, ako sa menil jej vzťah k móde – od nezáujmu cez osobné vyjadrenie seba samej až po prácu stylistky. Pre Martinu je móda nástrojom, ktorý spája kultúry, šíri rešpekt a vyjadruje slobodu prejavu.

Dermatologička: Športovanie je zásadné pre naše zdravie, dlhý život aj vzhľad pokožky

V rozhovore so stylistkou Martinou Karny sa dočítate aj o tom:

čo ju po štúdiu jazykov a politológie priviedlo k móde,
ako seriál Sex v meste ovplyvnil jej pohľad na styling a vlastné obliekanie,
prečo osobný štýl považuje za kľúčový pre sebapoznanie,
ako môže móda šíriť posolstvá od rôznorodosti po empatiu,
ako oponuje jednostrannosti a uniformite,
aký vplyv majú tradície na módu na Slovensku a v Namíbii
a prečo si myslí, že by sme nemali aplikovať tradície do módy bez hraníc.

Študovala si nemčinu a slovenčinu, neskôr si k tomu pridala slavistiku a politické vedy. Na prvú to neznie veľmi príbuzne s módou ani so stylingom, ktorému sa venuješ.

Moje štúdium a práca stylistky možno znie paradoxne, ale mnohé poznatky zo školy využívam aj teraz – napríklad jazyky, ktoré mi otvárajú dvere aj vo svete módy. Jazyky som študovala, pretože ma veľmi bavili, no takisto ma zaujímala politika a spoločnosť, preto tie politické vedy.

K umeniu som však vždy mala blízko – chodila som napríklad na dramatický krúžok, recitovala poéziu. Bola som v kruhu priateľov hudobníkov, výtvarníkov, a tak som bola stále obklopená kreatívnymi ľuďmi.

Ako si sa nakoniec dostala k móde?

Bol to dlhý proces – módu som najskôr vnímala veľmi povrchne. Postupne som si však začala uvedomovať, že nielen duchom je človek živý – teda môžeme dobre vyzerať a aj byť vzdelaní, empatickí a vnímať problémy v spoločnosti.

Bude to znieť ako klišé, ale k zmene postoja mi pomohol seriál Sex v meste, ktorý v tom čase fičal. Uvedomila som si, že žena môže byť atraktívna a súčasne vzdelaná, mať dobrý vzťah s priateľmi, s ktorými sa navzájom podporujú. Tak som postupne začala zisťovať, čo sa mi páči. Nešlo o značky a dizajnérov, skôr o kombinácie a štýl.

Medzičasom som sa presťahovala do Namíbie, kde žijem spolu s manželom už 20 rokov. Stylingu som sa tu začala profesionálne venovať v roku 2019.

Prakticky sa to celé začalo, keď ma známa namíbijská speváčka Lize spomenula v rozhovore v denníku. Pýtali sa jej, kto je jej módna inšpirácia, a ona spomenula mňa. Veľmi ma to prekvapilo – odvtedy sme začali spolu aj pracovať.

Spolupracovali sme nielen na jej osobnom stylingu, ale aj na projektoch pre mladých začínajúcich hudobníkov. Učím ich, ako je vizuálna stránka súčasťou ich osobnej značky a ako ju budovať.

Takže móda sa pre teba stala nástrojom, ako ešte lepšie vyjadriť, kto si?

Áno, móda ma oslobodila. Dnes už viem, že móda z môjho intelektu neuberá, ale, naopak, poukazuje naň. Moja kamarátka vždy vravievala, že inteligencia človeka sa meria aj podľa toho, čo si na akú príležitosť oblečie – a ja viem posúdiť, aký styling je kedy vhodný, v čom sa cítim aj vyzerám dobre.

Myslím, že si to vyžaduje aj istú dávku odvahy. S kamarátkami sa často rozprávame, že sa napríklad na pracovné stretnutie nechceme obliekať veľmi farebne ani používať výrazný mejkap, aby sme nepútali veľa pozornosti. Výzor radšej zatlačíme do úzadia, ale aspoň máme istotu, že si o nás niekto hneď niečo nepomyslí a nezaškatuľkuje si nás.

Možno je to aj mojím charakterom, lebo mne naozaj nezáleží na tom, čo si o mne ľudia myslia. Na druhej strane, keď si niekto urobí o mne názor len na základe môjho vzhľadu bez toho, aby ma spoznal, tak to viac hovorí o ňom ako o mne. Ja sa predsa poznám, viem, aká som.

Musíme si však dovoliť cítiť sa vo svojom oblečení pekne, atraktívne, pohodlne, a to v každom veku. Je čas búrať hranice – nemôžeme sa skrývať za nevýrazné oblečenie, len aby sme iným dokázali, že sme aj dosť inteligentní.

Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to najmä mentálny proces – musíme sa nad sebou zamyslieť, ísť hlboko a hľadať súvislosti.

Ako vníma tvoju prácu okolie?

V Namíbii už mám svoj okruh, zúčastňujem sa na módnych prehliadkach a iných akciách, takže mám pocit, že som tam ako stylistka rešpektovaná. Na Slovensku sa ma často pýtajú, čo vôbec práca osobnej stylistky znamená.

Môžeš to priblížiť aj nám?

Radím (najčastejšie) klientkam, ako nájsť oblečenie, v ktorom sa budú cítiť sebavedome a komfortne. Vždy ich najprv musím spoznať – nejde len o spoločné triedenie šatníka, ale aj o mnohé otázky: kde pracujú, čo ako kombinujú, v čom sa cítia dobre a čo im je, naopak, nepríjemné.

Svojich klientov vnímam ako biele plátno. Konečný výzor je moja interpretácia toho, ako ich vidím a vnímam, s rešpektom k ich individuálnemu vkusu.

Vnímaš teda módu aj ako formu umenia?

Každý odev nesie rukopis nejakého dizajnéra. Ide o zdĺhavý proces – najprv musíte mať inšpiráciu a potom ju pretaviť z papiera na modela alebo modelku. Neskôr prídu stylisti a dodajú tomu dušu. Ide o kreatívu, v ktorej sa spájajú rôzne elementy výtvarného umenia.

Všimla som si, že aj o oblečení hovoríš s rešpektom. V čase neetickej rýchlej módy je dobré pripomenúť si, že napríklad pred nákupom oblečenia by sme sa mali poriadne zamyslieť, či ho naozaj vynosíme.

Mnohí moji priatelia sú dizajnéri a viem, aké je to namáhavé. Osobne sa snažím, aby bol môj šatník kombinovateľný, aby som nevlastnila oblečenie, ktoré nevynosím. No ak chceme byť udržateľní, musíme sa v prvom rade poznať – musíme vedieť, v čom sa cítime sami sebou. Toto zisťovanie môže byť niekedy aj desivé. Určite je to aj mentálna cesta.

Cez oblečenie sa môžeme aj lepšie spoznať?

Komunikujeme nielen slovami, ale aj tým, ako sa obliekame. Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to vlastne intelektuálny proces – musíme sa zamyslieť, ísť hlboko do seba a hľadať súvislosti. Preto si myslím, že móda sa v tomto smere veľmi podceňuje. Nie je to len povrchná záležitosť, je to spôsob, ako lepšie spoznať samého seba.

Ak dokážeme cez módu vyjadriť seba samých, môže móda pomôcť zviditeľniť aj nejaké dôležité témy? Máš s tým nejakú skúsenosť?

Mala som napríklad možnosť pracovať s kvír komunitou na projekte Miluj sám seba. Bolo to farebné a veselé fotenie, kde sme cez módu vyjadrovali rôznorodosť a radosť zo života.

Pracovala som aj na projekte s názvom Láska je láska, ktorým fotografka vzdávala poctu svojmu strýkovi gejovi. Modelov sme obliekali do mužských aj ženských kúskov, aby sme zdôraznili, čo znamená prejavovať svoju identitu cez módu.

Vďaka týmto projektom som sa naučila aj citlivejšie pracovať so slovami, pretože slová majú veľkú silu. Napríklad keď neviem, ako chce byť človek oslovený, vždy sa opýtam, lebo je dôležité, aby sa každý cítil rešpektovaný. V Namíbii som si uvedomila aj to, že nie každý rozumie môjmu slovenskému sarkazmu.

Bola som vychovaná tak, že všetci ľudia si zaslúžia môj rešpekt. Keď vojdem do obchodu, rovnako pozdravím predavačku či predavača aj majiteľov firmy – ľudskosť nepozná žiadnych „lepších“ a „horších“. Móda pomáha vnímať ľudí hlbšie a s väčšou empatiou, bez predsudkov.

Ako nájsť spoločnú reč, aj keď vidíme svet inak? Poradíme vám s odborníkom na komunikáci

Aké postavenie má móda v Namíbii?

Už 10 rokov máme módne dni plné prehliadok. Príležitosť dostávajú aj mladí návrhári a návrhárky, vnímam, že scéna je kvalitnejšia. Sú inovatívnejší, kreatívnejší a skvele kombinujú tradičné odievanie s modernými prvkami. Pre mňa osobne je súčasná namíbijská móda veľmi inšpiratívna.

Ak sa pozriem na majoritu, musím dodať, že väčšina ľudí je tu zameraná na známe dizajnérske značky. Je to taký statusový symbol, hlavne pri mladšej generácii.

Ak sa za oblečenie len schovávame, obmedzujeme sa a prehlbujeme si tak ďalšie traumy.

Vyzdvihla si, ako dizajnéri v Namíbii dokážu do odevov zakomponovať tradičné prvky. Mám pocit, že aj na Slovensku kroje zažívajú znovuzrodenie. Myslíš si, že tento trend môže prispieť k hlbšiemu porozumeniu tradíciám alebo to skôr vedie k ich povrchnému využívaniu?

Naše kroje sú úžasné, máme byť na čo pyšní. Aj proces ich výroby je veľmi náročný. Mrzí ma, že sa na Slovensku stretávame skôr s tou druhou možnosťou. Kroje sa často zneužívajú na vyjadrenie nejakého vlastenectva, pričom často sa aj nosia nesprávne. Tradície však patria celej spoločnosti. Treba ich zachovávať, no to neznamená, že budeme žiť ako v 15. storočí.

No myslím si, že organizácie, ktoré uchovávajú históriu krojov a rozumejú jej, by sa podľa mňa mali jasnejšie vyhraniť a učiť spoločnosť, čo jednotlivé oblečenie znamená a ako je možné preberať isté tradičné prvky krojov aj do súčasného obliekania. Verím, že raz sa o nich bude viac hovoriť, napríklad aj v súčasnej móde.

Kde je potom hranica medzi módou a tradíciou?

Toto je aktuálne dôležitá otázka aj v Namíbii. Napríklad máme kmeň Herero, ktorý má špecifické oblečenie – má základ vo viktoriánskom štýle. Ženy nosia šaty s dlhými rukávmi a sukňami a na hlave majú kúsok, ktorý pripomína rohy kravy. Ide o symbol, ktorý je pre túto komunitu dôležitý – len čo by ho prevzala iná kultúra, vytvorilo by to medzi nimi napätie. Hranica sa posúva len postupne. Napríklad je už „dovolené“ nosiť náušnice či náramky iného kmeňa.

Myslím si, že je dôležité rešpektovať tieto náležitosti, a o to viac ma teší, že dizajnéri v Namíbii viac využívajú prvky vlastnej kultúry.

A kde máš hranicu v móde ty?

Moja hranica v móde je rovnaká ako v živote – rešpektovať ostatných a tvoriť tak, aby som nikomu neublížila.

Martina Karny

Rodená Prešovčanka sa presadila ako módna stylistka v Namíbii. Študovala učiteľstvo slovenčiny a nemčiny na prešovskej univerzite, po štúdiu pracovala pre National Democratic Institute for International Affairs. Presťahovala sa do Nemecka, kde učila slovenčinu na univerzite v Mníchove, popritom študovala slavistiku a politické vedy. Od roku 2005 žije v Namíbii, kde učila nemčinu a neskôr pôsobila ako vedúca katedry jazykov a komunikácie na univerzite. Dnes sa venuje módnemu stylingu, osobnému stylingu a zaujíma sa o práva LGBTI+ ľudí a žien.