Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Čím nás postrekujú lietadlá a čo sa skrýva za mesiacom? Vedecké vysvetlenia piatich slávnych hoaxov

Vedátor Samuel Kováčik odhaľuje známe konšpirácie.

Niektoré konšpirácie si žijú vlastným životom už roky aj napriek tomu, že ich vedci a odborníci niekoľkokrát vysvetlili. Možnože je realita v porovnaní so sprisahaneckou fantáziou taká nudná, až nás to núti ignorovať aj jednoduchú matematiku.

Prečítajte si: Obavy sa objavujú pri každej zmene, aj fungovanie lokomotív bolo kedysi mágiou

Teoretického fyzika a autora projektu Vedátor Samuela Kováčika sme poprosili, aby nám odhalil pozadie piatich slávnych konšpirácií a skúsil vysvetliť, ako to naozaj je. Čítajte, kým nezmažú.

Zakrivenie Zeme možno nevidíte, ale plochá rozhodne nie je

Je Zem plochá? Takejto možnosti verí zopár ľudí napriek tomu, že väčšina si z nich robí žarty. Plochozemci argumentujú tým, že predsa žiadnu krivosť Zeme nevidíme. Hociktorým smerom sa pozrieme, vidíme úplne do diaľky rovný horizont. Ako teda Zem môže byť guľatá, keď nevidíme žiadnu guľatosť?

Vysvetlenie záhady je ukryté v číslach. Nebojte sa, nejde o nič zložité. Dôležité je, ako ďaleko dovidíme. To závisí od toho, z akej výšky sa pozeráte a na čo hľadíte. Ak meriate 180 centimetrov a pozeráte sa na rovinu pred sebou, s dobrým ďalekohľadom uvidíte na vzdialenosť niekoľkých kilometrov. Kilometrové kopce uvidíte aj na sto kilometrov, no tam niekde začnete pociťovať limit – veci začnú byť ukryté za horizontom.

Nejde o žiaden optický klam či o ohyb svetla vo vzduchu. Polomer Zeme je približne 6 371 kilometrov, obvod má vyše 40 000 kilometrov. Jej krivosť sa tak naplno prejaví, až keď sa pokúsite dovidieť na nejaký rozumný zlomok týchto hodnôt. Ak by ste chceli dovidieť na vzdialenosť 1 000 kilometrov, museli by ste sa pozerať z výšky úctyhodných 80 kilometrov.

Zem je krivá, len my sme oproti nej ako baktérie na povrchu basketbalovej lopty – ťažko jej krivosť len tak uvidíme. Vďaka za to, že Zem je guľatá – ináč by let z Honolulu do Tokia musel ísť krížom cez celú plochú Zem!

HAARP existuje, ale ovládať počasie ním nedokážeme

Aj v našich končinách sa občas objavia extrémne výkyvy počasia. Oprávnene máme k nim rešpekt. Povodne, búrky, silné vetry, zosuvy pôdy, extrémne suchá a extrémne zimy. Kto za to môže? Odpoveď, že počasie je už raz také, mnohým nestačí.

Internetom kolovali informácie o HAARP – v niektorých príbe-
hoch to je zariadenie, v iných základňa. Možno vás prekvapí, že ide o skutočný vedecký projekt: High Frequency Active Auroral Research Program. Jeho cieľom bolo skúmať, ako horná vrstva atmosféry reaguje na výkyvy slnečného žiarenia.

Opýtali sme sa za vás: Všetko, čo potrebujete vedieť o 5G technológii

Postup bol taký, že HAARP sériou antén ohrial nabité častice v obrovskej výške a následne zachytával ich reakciu. Dôležité je však povedať, akým výkonom operoval. Na štvorcový centimeter oblohy dodával výkon asi 3 mikrowatty – desaťtisícnásobne slabší než slnečné svetlo. Celkový výkon zariadenia sa počítal v megawattoch.

Takáto hodnota je však mizivá napríklad v porovnaní s hocijakou búrkou – jej energia sa rádovo pohybuje v desiatkach až stovkách petajoulov (peta je milión miliárd). Jeden poriadny hurikán spotrebuje rádovo toľko energie, koľko vyprodukuje ľudstvo za celý rok.

Manipulovať s počasím priamo je pre nás absolútne nereálne. Zmôžeme sa tak na to, že posypaním prinútime oblak vypršať sa. Veľky dosah máme len cez skleníkové plyny, ktorými vyvolávame postupnú klimatickú zmenu – v tomto prípade však energia prichádza zo Slnka.

5G siete nešíria koronu ani nezabíjajú vtáky

Vždy, keď príde nová technológia, ľudia sa zľaknú. Nie je to nič nové, báli sme sa áut, vlakov, elektriny či eskalátorov. Novinkou možno je, že sa ľudia boja aj nových generácií technológií, ktoré sú tu s nami už dlhšie a každých pár rokov sa zlepšujú. Áno, reč je o 5G, čiže piatej generácii technológií a protokolov pre mobilnú komunikáciu.

Odhliadnime od očividných nezmyslov, ako napríklad, že 5G šíri koronavírus – elektromagnetické žiarenie nedokáže vytvárať molekulárnu hmotu – alebo, že ovláda myseľ ľudí. Ak by to tak bolo, tak by nám jednoducho zakázali sťažovať sa, nie? Za pozornosť však stoja správy o tom, že po spustení 5G siete došlo napríklad k úhynu vtákov či včiel.

Takéto správy často kolujú medzi ľuďmi, no v mnohých dohľadateľných príkladoch sa ukázalo, že udalosti mali úplne iné vysvetlenie. Pri úhyne vtákov sa napríklad zistilo, že sa otrávili pesticídmi. Ide o mýlenie si korelácie s kauzalitou. Ak 5G spustíte vo veľkej časti Európy, na pár miestach sa udeje niečo zlé – no to by sa udialo aj tak. 5G siete sú, podobne ako iné telekomunikačné technológie, pod veľmi prísnym dohľadom a musia spĺňať prísne limity.

Mesiac nezakrýva vesmírnu flotilu, len sa hýbe

Je Mesiac hologram? Na internete sa objavila fotka mesiaca s touto otázkou. Podobala sa na také, akých ste už videli mnoho: bol na nej detail bledých mesačných plání a kráterov. V jednom detaile sa však líšila – Mesiac sa v jednom rohu vlnil.

Toto bola voda na mlyn konšpirátorov, vraj ide o sprisahanie a snahu niečo utajiť. Čo také? Vraj sa za Mesiacom nachádza vesmírna flotila a hologram Mesiaca nám má brániť vo výhľade na ňu. Prečo by tam niekto namiesto Mesiaca nezobrazil jednoduchú nočnú oblohu? A čo spôsobuje prílivy, ak nie práve Mesiac? Takýmito otázkami sa už konšpirátori nezapodievajú.

Každý môže naletieť hoaxu, dôležité je poučiť sa, tvrdí odborník na informačnú bezpečnosť

Aké bolo skutočné vysvetlenie zvlnenej časti Mesiaca na fotke? Jednoduché. Fotoaparát nesníma celý záber naraz, ale po častiach. Proces je to veľmi rýchly, pri bežných záberoch si to ani nevšimneme. Ak však máte starší mobil, skúste s ním za jazdy pri vyššej rýchlosti odfotiť stromy, značky či lampy, ktoré sú tesne za autom – ak sa vám to pošťastí, tak ich tvar uvidíte zdeformovaný.

A s Mesiacom je to podobne. Zdá sa nám, že sa takmer nehýbe, no ak máte dobrý ďalekohľad a viete zaostriť na nejaký jeho detail, uvedomíte si, že sa hýbe pomerne rýchlo. Okrem toho, atmosféra Zeme sa bežne vlní, čo spôsobuje vrásky na čele mnohých astronómov. Fotka Mesiaca tak bola zvlnená úplne prirodzene.

Lietadlá na nás prášia chemtrails

Za lietadlami často vidíme dlhé biele čiary. Podľa niektorých ide o chemtrails, chemické zlúčeniny, ktoré slúžia napríklad na psychickú manipuláciu ľuďmi. Počas „covidového dovolenkového výpadku“ lietadiel lietalo menej, no ľudia sa na problémy neprestali sťažovať, skôr naopak.

Každý, kto postrekom ošetroval vegetáciu v záhrade, uzná jednu vec – postrek je ťažký. Riadne pokropiť aj plochu malej záhradky dá zabrať. Postrekovať celé krajiny, to by naozaj bola riadna fuška. Postrekovať celú planétu teda nepôsobí ako rozumný nápad. Čo sú teda dlhé biele čiary za lietadlom, ktoré evidentne existujú?

Produktom spaľovania, či už v motoroch, alebo v našom tele, je vodná para. Keď v riadnej zime poriadne vydýchneme, vidíme biely opar. Vodná para v chlade skondenzovala. Ak by ste ju vydýchli (pravdepodobne naposledy) vo výške 10 kilometrov, pri teplote približne -50 ̊C, tak by rovno aj zamrzla a vytvorila malé ľadové kryštály. Takto vznikajú za lietadlami, vďaka splodinám zo spaľovania a vody, dlhé biele čiary, známe aj ako contrails.

Samuel Kováčik

Teoretický fyzik, popularizátor vedy a zakladateľ projektu Vedátor. Dizertáciu získal na FMFI UK, odkiaľ sa pobral na Dublinský Inštitút Pokročilých Štúdií, kde získal výskumný grant od Írskej výskumnej nadácie. Vo výskume sa zaoberá modifikáciami kvantovej mechaniky, numerickými simuláciami a maticovými modelmi.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Začínal s turistickou kamerou, dnes točí kampane aj pre svetové módne domy. Filmára Igora Smitku však najviac formovali chvíle neistoty, keď sa učil pýtať si pomoc

Spolupracuje s prestížnymi značkami, no odmieta robiť len pekné obrazy bez výpovede.

Nie je typ, ktorý by kričal, že točí pre veľké značky ako Hugo Boss, Apple alebo Armani. Skôr ten, kto sa ticho díva a v obrazoch zachytáva to, čo iným uniká. Igor je režisér, kameraman a fotograf, ktorého tvorba balansuje medzi krásou a dôležitými spoločenskými odkazmi. Z malých osobných projektov sa dostal do veľkého sveta, a predsa ho značne formovali chvíle, keď si dovolil priznať, že niečo nevie a potrebuje poradiť.

Stylistka Martina Karny: „Štýl obliekania je tiež nástroj na spoznanie seba samého.“

V rozhovore s umelcom Igorom Smitkom sa dočítate aj to:

  • ako sa dostal od turistickej kamery k módnym kampaniam so 100-členným štábom, 
  • ako ho prvý veľký projekt pre značku Gucci naučil pýtať si pomoc bez pocitu zlyhania,
  • prečo sa autentickosť nedá oklamať,
  • ako sa dajú aj ťažké témy spracovať citlivo a krásne, 
  • aké príbehy Igor v detstve nevidel a prečo ich dnes tvorí pre ďalších, 
  • prečo je bezpečné prostredie dôležitejšie než perfektné technické podmienky.

Pre niekoho si „ten kameraman, ktorý robí pre veľké módne značky“, pre iného úspešný režisér, ktorý sa nebojí otvárať aj náročné témy. Keby si sa mal opísať ty sám, napríklad obrazom, čo by sme na ňom videli?

Nedávno som v Národnej galérii v Prahe narazil na obraz, pri ktorom som mal silný pocit, že sa s ním stotožňujem. Bol na ňom biely kôň uprostred takej mystickej lesnej scenérie a vedľa neho stál mladý muž, ktorý sa mi aj celkom podobal.

Bola to len taká symbolická, snová scéna, ale veľmi sa mi páčila. Biely kôň má v sebe niečo magické, čo so mnou rezonuje. Jeho symbol má veľa vrstiev a duchovných významov, ktoré sú mi blízke.

Aj kampane, ktoré si robil pre značku Gucci, v sebe nesú dávku mágie. Práve tá prvá sa stala pre tvoju kariéru prelomovou. Ako si na tento projekt spomínaš?

Predtým som robil veľa vlastných projektov – boli malé, slobodné, osobné. V tíme nás bolo zopár a boli sme zvyknutí, že si robíme všetko sami. Zrazu sme sa ocitli na profesionálnom „sete“, kde nás obklopovalo sto ľudí, z ktorých každý mal svoju špecializáciu a skúsenosti zo svetových projektov. 

Bol to obrovský skok v štandardoch, ktoré sme museli nastaviť. Zároveň to bola príležitosť, ktorú sme nemohli odmietnuť. Išli sme do toho úplne úprimne, našťastie, aj to pracovné prostredie bolo otvorené a podporujúce.

No aj tak som cítil veľký tlak – nie zvonka, ale od seba samého. Bola to pre mňa obrovská škola.

Čo si sa v nej naučil?

Naučil som sa púšťať kontrolu, priznať si, že niečo neviem, že je v poriadku sa pýtať. Bolo to pre mňa náročné – podľa mňa je pýtanie si pomoci špecifická téma, a to najmä v technických profesiách, ako je kamera, kde je milión detailov a väčšina z nich sa nedá naučiť z kníh. Potrebuješ ich zažiť. 

Znamená to byť často nováčikom a dostávať sa do zraniteľnej pozície. Musíš sa naučiť povedať: „S týmto ešte nemám skúsenosti, vysvetlite mi to.

Všetko, čo vytvárame, je odrazom niečoho hlbšieho, čo v sebe nosíme.

To si vyžaduje veľkú dávku odvahy, obzvlášť v dnešnej dobe, keď sa hovorí Fake it till you make it (v preklade: Predstieraj, kým sa ti to nepodarí) a neistota býva vnímaná ako slabosť.

Áno, presne. Je za tým veľa vnútorných procesov. Čo sa týka mojej osobnej skúsenosti, ľudia okolo boli takmer vždy veľmi ochotní mi pomôcť, vysvetliť, podporiť… Bolo v poriadku niečo nevedieť. Niekedy to však nestačí, lebo aj ty sám sa musíš cítiť dostatočne bezpečne a sebaisto, aby si tú pomoc vedel prijať.

Keď som bol mladší a začínal som pracovať na veľkých projektoch, chýbali mi skúsenosti a často som pociťoval imposter syndróm (stav, keď má človek pocit, že si svoj úspech nezaslúži – napriek objektívnym výsledkom má obavy, že bude „odhalený“ ako podvodník, pozn. red.). 

Práve naučiť sa pýtať si podporu bez pocitu zlyhania mi s tým pomohlo. To bolo pre mňa rovnako dôležité ako všetky technické zručnosti.

Tie si vraj začal naberať ešte počas strednej školy, keď si chodil s vyklápacou turistickou kamerou. Ako si spomínaš na svoje začiatky?

Áno, začínal som tým, že som dokumentoval svoj život, výlety s kamarátmi – spočiatku skôr intuitívne. Ale zároveň som sa na tom postupne učil remeslo: ako pracovať s videom, strihať, rozmýšľať nad obrazom a strihom. 

Bolo skvelé, že sa na to časom nabalila aj platená práca a už to nebolo len nákladné hobby. Technika bola drahá a to, že som si ňou mohol začať aj zarábať, mi veľmi pomohlo. 

Robil som veľa pracovných projektov, ktoré síce neboli umelecké, ale dali mi výborný základ. Naučil som sa technické zručnosti, ale aj to, ako fungovať v tíme a ako komunikovať s ľuďmi.

Odmietol si už niekedy komerčný projekt, ktorý bol zaujímavý, ale nerezonoval s tvojimi hodnotami?

Veľakrát. A som rád, že som pomerne skoro pochopil, že rovnako dôležité ako prijímať prácu je vedieť ju odmietnuť. Ak projekt necítim, viem, že niekto iný ho možno urobí lepšie, lebo sa s ním bude viac stotožňovať. 

Niekedy ide o hodnotový nesúlad, inokedy je to len vedomé rozhodnutie, že svoj čas chcem investovať inam. Stalo sa mi však aj to, že sa projekt navonok tváril ako angažovaný, ale po rozhovoroch s tímom som zistil, že o danej téme vôbec nič nevedia a ide len o tzv. pinkwashing (situácia, keď sa firma alebo organizácia navonok prezentuje ako podporujúca kvír komunitu, no v skutočnosti túto podporu využíva len ako marketingový nástroj, pozn. red.) či iné formy „washingov“.

Ako by si dnes opísal svoju prácu? Čo tvoríš a pre koho?

Momentálne sa snažím venovať väčšinu svojho času autorským projektom, ktoré sú v rôznych štádiách vývoja. Veľa sa venujem výskumu a písaniu. Popri tom pracujem aj na komerčných projektoch, ktoré majú v ideálnom prípade nejaký priesečník s mojou tvorbou alebo aspoň estetikou. 

Funguje to napríklad tak, že mi príde kreatívne zadanie na vizuálnu kampaň, kde mám vytvoriť video, fotografie alebo kombináciu. To potom musím ideovo a esteticky uchopiť a nájsť cestu, ako to odkomunikovať.

Naučiť sa pýtať si podporu bez pocitu zlyhania bolo pre mňa rovnako dôležité ako technické zručnosti.

Vo svojej tvorbe si viditeľne dávaš záležať aj na výbere tém. Ktoré z nich sú pre teba najdôležitejšie?

Keď to zovšeobecním, tak je to nejaká forma oslobodzovania sa a vybalansovávania, čo asi môže znieť veľmi abstraktne. Často v sebe cítim veľký tlak, ak niekde vnímam nerovnosť alebo nerovnováhu. Preto som často pracoval na príbehoch vychádzajúcich z minorít, chýbala mi ich prítomnosť a hlas – či už v umení, alebo vo verejnom priestore.

Veľmi rád spomínam na krátky film Rite of Spring, v ktorom túto rovnomennú operu od Stravinského interpretujú performeri z londýnskeho súboru Culture Device. Je to súbor, kde ich okrem lásky k divadlu a vystupovaniu spája aj to, že všetci majú Downov syndróm. Bolo to jedno z najkrajších natáčaní a mali sme na naň veľmi silné reakcie.

V našom lokálnom priestore to zas bol krátky film House of Velvet, v ktorom sme vytvorili portrét prvého slovenského ballroomového housu. Vnímanie ballroomovej scény bolo pre mňa zaujímavé už dlho, ale prekvapilo ma, pre koľko ľudí bol tento film introm do toho, že tu táto subkultúra existuje. 

Snažili sme sa film podať tak, aby neukázal len jej performatívne časti, ale ukázal aj akýsi ponor do života postáv, ktoré túto scénu tvoria. Je to v krátkom formáte, ktorý zvládne aj väčšinový divák.

Máš konkrétne dielo, ktoré považuješ za najosobnejšie?

Asi najbližšie k môjmu vnútornému hlasu z doterajšej tvorby má krátky film As Above So Below, ktorý spája veľa elementov, ktoré sú pre mňa dôležité. Názorovo, ale aj formálne a esteticky. 

Vznikal absolútne slobodne v dialógu so Spunkeym, s ktorým sme ho spoluvytvárali a organicky sa dopĺňali. Povedali sme v ňom veľa osobných vecí, aj keď sú asi dosť skryté v jeho symboloch a vizuálnych metaforách.

No myslím, že to najosobnejšie dielo ešte len vzniká. (Úsmev.) Postupne ako dospievam, sa aj moje projekty stávajú osobnejšími a dovolím si viac hovoriť o veciach, ktoré mnou hýbu. Aby to malo silu, musí to byť skutočné. Inak sa to ľudí nedotkne.

O aký projekt ide?

Už dva roky vyvíjame seriál zameraný na tínedžerov, kde sú hlavné postavy kvír ľudia. Uvedomil som si, že som sa ako tínedžer na obrazovke vôbec nevidel a chýbalo mi to. 

Zdá sa mi dôležité vytvoriť dielo zasadené do nášho geopolitického priestoru, v ktorom sa budú prirodzene vyskytovať kvír ľudia, ich príbehy a vzťahy. A špeciálne, keď ide o tínedžerov – mali by cítiť, že sú videní. Baví ma vytvárať prostredie, ktoré je prirodzené, plné a ukazuje rôzne životné linky, rôzne situácie a rôznych ľudí.

Mení sa podľa teba smerovanie kvír filmov či seriálov?

Vnímam, že zobrazenie kvír postáv vo svete sa rozširuje. V našom priestore sa však stále zobrazujú veľmi stereotypne a je to podľa mňa prirodzený dôsledok toho, že ich tu vidíme tak málo. Aj preto robíme spomínaný seriál. Ak je reprezentácia postáv bohatšia, viac ľudí sa v nich môže nájsť.

Nedávno som videl film s mladými kvír hrdinami. Bol až prekvapivo optimistický a ja sám som si uvedomil, aké nezvyčajné je niečo také vidieť. Ale hovorím si, prečo nie? Odľahčených romantických filmov pre hetero publikum sú stovky. Prečo by ich nemohlo byť viac aj v kvír priestore?

Mám pocit, že niektoré témy – najmä tie, ktoré sa týkajú minorít alebo kvír postáv – sa často zobrazujú len ťaživým spôsobom. Cítim potrebu to robiť inak. Neznamená to, že sa vyhýbam náročným témam, ale že hľadám spôsob, ako o ťažkých veciach hovoriť citlivo a vyvažovať ich nádejou a optimizmom.

Šťastné a ľahké momenty majú svoje miesto, aj keď sú súčasťou zložitých príbehov.

Vnímaš vo svojom okolí nejaké talenty, ktoré ťa aktuálne inšpirujú?

Neviem, či viem povedať konkrétne mená, ale vo všeobecnosti ma inšpirujú ľudia, ktorí sú autentickí. Keď je niekto naozaj napojený sám na seba, jeho tvorba má silu, pretože vychádza z čistého zdroja.

Často sa mi to deje pri hudbe – pozorujem niekoho, kto vie extrémne dobre komunikovať svoj príbeh, atmosféru a kontext ako človek. Pre toto sa dokážem nadchnúť.

Umelkyňa Katarína Poliačiková: „Keď píšem, zažívam bytostné šťastie. Som napojená na niečo zo seba, čo ma presahuje.“

Máš pocit, že to dokážeš aj ty?

Myslím si, že sa to stále učím. Ale viem, že keď sa mi podarí napojiť sa na seba, tie veci prichádzajú samy. Najviac sa stotožňujem práve s projektmi, ktoré vznikli prirodzene, bez tlaku.

Čo ti v tom pomáha?

Je to niečo, čo som sa musel učiť postupne. Byť slobodným a môcť si manažovať všetok svoj čas a tvorivú prácu je skvelé, ale môže to byť zároveň aj dosť paralyzujúce. 

Veľmi mi pomohla postupne vytvorená pracovno-životná rutina a rituály ako meditácia alebo písanie denníka. Pomáha mi to naladiť sa na seba. Nie egocentricky, ale úprimne – na to, čo sa vo mne práve deje. 

Myslím si, že vytvárať vlastný odkaz a vyživovať ho je to najdôležitejšie. A to sa nedá bez toho, aby sme sami seba skutočne poznali. Všetko, čo vytvárame, je podľa mňa odrazom niečoho hlbšieho, čo v sebe nosíme.


Igor Smitka

Režisér, kameraman a fotograf, ktorý vo svojej tvorbe prepája vizuálnu precíznosť s osobným presahom. Vyštudoval fotografiu, no prirodzene sa presunul k filmu a pohyblivému obrazu. Začínal ako tínedžer s vyklápacou turistickou kamerou, dnes má za sebou medzinárodné projekty vrátane kampane pre značku Gucci. Vo svojich autorských dielach sa venuje témam inakosti, viditeľnosti a vnútornej pravdivosti. V súčasnosti pripravuje seriál z prostredia kvír tínedžerov.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.