Príbehy

Čím nás postrekujú lietadlá a čo sa skrýva za mesiacom? Vedecké vysvetlenia piatich slávnych hoaxov

Vedátor Samuel Kováčik odhaľuje známe konšpirácie.

Autor Samuel Kováčik

Foto Magdaléna Tomalová

Shutterstock

Dátum8. 10. 2021

Niektoré konšpirácie si žijú vlastným životom už roky aj napriek tomu, že ich vedci a odborníci niekoľkokrát vysvetlili. Možnože je realita v porovnaní so sprisahaneckou fantáziou taká nudná, až nás to núti ignorovať aj jednoduchú matematiku.

Prečítajte si: Obavy sa objavujú pri každej zmene, aj fungovanie lokomotív bolo kedysi mágiou

Teoretického fyzika a autora projektu Vedátor Samuela Kováčika sme poprosili, aby nám odhalil pozadie piatich slávnych konšpirácií a skúsil vysvetliť, ako to naozaj je. Čítajte, kým nezmažú.

Zakrivenie Zeme možno nevidíte, ale plochá rozhodne nie je

Je Zem plochá? Takejto možnosti verí zopár ľudí napriek tomu, že väčšina si z nich robí žarty. Plochozemci argumentujú tým, že predsa žiadnu krivosť Zeme nevidíme. Hociktorým smerom sa pozrieme, vidíme úplne do diaľky rovný horizont. Ako teda Zem môže byť guľatá, keď nevidíme žiadnu guľatosť?

Vysvetlenie záhady je ukryté v číslach. Nebojte sa, nejde o nič zložité. Dôležité je, ako ďaleko dovidíme. To závisí od toho, z akej výšky sa pozeráte a na čo hľadíte. Ak meriate 180 centimetrov a pozeráte sa na rovinu pred sebou, s dobrým ďalekohľadom uvidíte na vzdialenosť niekoľkých kilometrov. Kilometrové kopce uvidíte aj na sto kilometrov, no tam niekde začnete pociťovať limit – veci začnú byť ukryté za horizontom.

Nejde o žiaden optický klam či o ohyb svetla vo vzduchu. Polomer Zeme je približne 6 371 kilometrov, obvod má vyše 40 000 kilometrov. Jej krivosť sa tak naplno prejaví, až keď sa pokúsite dovidieť na nejaký rozumný zlomok týchto hodnôt. Ak by ste chceli dovidieť na vzdialenosť 1 000 kilometrov, museli by ste sa pozerať z výšky úctyhodných 80 kilometrov.

Zem je krivá, len my sme oproti nej ako baktérie na povrchu basketbalovej lopty – ťažko jej krivosť len tak uvidíme. Vďaka za to, že Zem je guľatá – ináč by let z Honolulu do Tokia musel ísť krížom cez celú plochú Zem!

HAARP existuje, ale ovládať počasie ním nedokážeme

Aj v našich končinách sa občas objavia extrémne výkyvy počasia. Oprávnene máme k nim rešpekt. Povodne, búrky, silné vetry, zosuvy pôdy, extrémne suchá a extrémne zimy. Kto za to môže? Odpoveď, že počasie je už raz také, mnohým nestačí.

Internetom kolovali informácie o HAARP – v niektorých príbe-
hoch to je zariadenie, v iných základňa. Možno vás prekvapí, že ide o skutočný vedecký projekt: High Frequency Active Auroral Research Program. Jeho cieľom bolo skúmať, ako horná vrstva atmosféry reaguje na výkyvy slnečného žiarenia.

Opýtali sme sa za vás: Všetko, čo potrebujete vedieť o 5G technológii

Postup bol taký, že HAARP sériou antén ohrial nabité častice v obrovskej výške a následne zachytával ich reakciu. Dôležité je však povedať, akým výkonom operoval. Na štvorcový centimeter oblohy dodával výkon asi 3 mikrowatty – desaťtisícnásobne slabší než slnečné svetlo. Celkový výkon zariadenia sa počítal v megawattoch.

Takáto hodnota je však mizivá napríklad v porovnaní s hocijakou búrkou – jej energia sa rádovo pohybuje v desiatkach až stovkách petajoulov (peta je milión miliárd). Jeden poriadny hurikán spotrebuje rádovo toľko energie, koľko vyprodukuje ľudstvo za celý rok.

Manipulovať s počasím priamo je pre nás absolútne nereálne. Zmôžeme sa tak na to, že posypaním prinútime oblak vypršať sa. Veľky dosah máme len cez skleníkové plyny, ktorými vyvolávame postupnú klimatickú zmenu – v tomto prípade však energia prichádza zo Slnka.

5G siete nešíria koronu ani nezabíjajú vtáky

Vždy, keď príde nová technológia, ľudia sa zľaknú. Nie je to nič nové, báli sme sa áut, vlakov, elektriny či eskalátorov. Novinkou možno je, že sa ľudia boja aj nových generácií technológií, ktoré sú tu s nami už dlhšie a každých pár rokov sa zlepšujú. Áno, reč je o 5G, čiže piatej generácii technológií a protokolov pre mobilnú komunikáciu.

Odhliadnime od očividných nezmyslov, ako napríklad, že 5G šíri koronavírus – elektromagnetické žiarenie nedokáže vytvárať molekulárnu hmotu – alebo, že ovláda myseľ ľudí. Ak by to tak bolo, tak by nám jednoducho zakázali sťažovať sa, nie? Za pozornosť však stoja správy o tom, že po spustení 5G siete došlo napríklad k úhynu vtákov či včiel.

Takéto správy často kolujú medzi ľuďmi, no v mnohých dohľadateľných príkladoch sa ukázalo, že udalosti mali úplne iné vysvetlenie. Pri úhyne vtákov sa napríklad zistilo, že sa otrávili pesticídmi. Ide o mýlenie si korelácie s kauzalitou. Ak 5G spustíte vo veľkej časti Európy, na pár miestach sa udeje niečo zlé – no to by sa udialo aj tak. 5G siete sú, podobne ako iné telekomunikačné technológie, pod veľmi prísnym dohľadom a musia spĺňať prísne limity.

Mesiac nezakrýva vesmírnu flotilu, len sa hýbe

Je Mesiac hologram? Na internete sa objavila fotka mesiaca s touto otázkou. Podobala sa na také, akých ste už videli mnoho: bol na nej detail bledých mesačných plání a kráterov. V jednom detaile sa však líšila – Mesiac sa v jednom rohu vlnil.

Toto bola voda na mlyn konšpirátorov, vraj ide o sprisahanie a snahu niečo utajiť. Čo také? Vraj sa za Mesiacom nachádza vesmírna flotila a hologram Mesiaca nám má brániť vo výhľade na ňu. Prečo by tam niekto namiesto Mesiaca nezobrazil jednoduchú nočnú oblohu? A čo spôsobuje prílivy, ak nie práve Mesiac? Takýmito otázkami sa už konšpirátori nezapodievajú.

Každý môže naletieť hoaxu, dôležité je poučiť sa, tvrdí odborník na informačnú bezpečnosť

Aké bolo skutočné vysvetlenie zvlnenej časti Mesiaca na fotke? Jednoduché. Fotoaparát nesníma celý záber naraz, ale po častiach. Proces je to veľmi rýchly, pri bežných záberoch si to ani nevšimneme. Ak však máte starší mobil, skúste s ním za jazdy pri vyššej rýchlosti odfotiť stromy, značky či lampy, ktoré sú tesne za autom – ak sa vám to pošťastí, tak ich tvar uvidíte zdeformovaný.

A s Mesiacom je to podobne. Zdá sa nám, že sa takmer nehýbe, no ak máte dobrý ďalekohľad a viete zaostriť na nejaký jeho detail, uvedomíte si, že sa hýbe pomerne rýchlo. Okrem toho, atmosféra Zeme sa bežne vlní, čo spôsobuje vrásky na čele mnohých astronómov. Fotka Mesiaca tak bola zvlnená úplne prirodzene.

Lietadlá na nás prášia chemtrails

Za lietadlami často vidíme dlhé biele čiary. Podľa niektorých ide o chemtrails, chemické zlúčeniny, ktoré slúžia napríklad na psychickú manipuláciu ľuďmi. Počas „covidového dovolenkového výpadku“ lietadiel lietalo menej, no ľudia sa na problémy neprestali sťažovať, skôr naopak.

Každý, kto postrekom ošetroval vegetáciu v záhrade, uzná jednu vec – postrek je ťažký. Riadne pokropiť aj plochu malej záhradky dá zabrať. Postrekovať celé krajiny, to by naozaj bola riadna fuška. Postrekovať celú planétu teda nepôsobí ako rozumný nápad. Čo sú teda dlhé biele čiary za lietadlom, ktoré evidentne existujú?

Produktom spaľovania, či už v motoroch, alebo v našom tele, je vodná para. Keď v riadnej zime poriadne vydýchneme, vidíme biely opar. Vodná para v chlade skondenzovala. Ak by ste ju vydýchli (pravdepodobne naposledy) vo výške 10 kilometrov, pri teplote približne -50 ̊C, tak by rovno aj zamrzla a vytvorila malé ľadové kryštály. Takto vznikajú za lietadlami, vďaka splodinám zo spaľovania a vody, dlhé biele čiary, známe aj ako contrails.

Samuel Kováčik

Teoretický fyzik, popularizátor vedy a zakladateľ projektu Vedátor. Dizertáciu získal na FMFI UK, odkiaľ sa pobral na Dublinský Inštitút Pokročilých Štúdií, kde získal výskumný grant od Írskej výskumnej nadácie. Vo výskume sa zaoberá modifikáciami kvantovej mechaniky, numerickými simuláciami a maticovými modelmi.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Stôl v kuchyni je miesto, kde sa spomaľuje čas – a kde sa učíme mať radi seba. Pre Kristínu a Evu zo Žufane je spoločné stolovanie rituálom blízkosti, radosti a prítomnosti

Každá chvíľa za spoločným stolom ukrýva obrovský potenciál.

Autor Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Miesto Prügerka

Dátum10. 12. 2025

Varenie, prestieranie a jedenie nemusia byť len každodennou rutinou, ale aj malým kúskom radosti. Pre Kristínu a Evu je jedlo zážitkom, ktorý spája ľudí, prehlbuje vzťahy a prináša pokoj. Spoločnému stolovaniu zasvätili svoj projekt Žufaňa aj viaceré knihy. Stolovanie je pre ne priestor, kde sa ľudia približujú k sebe – a aj k sebe samým. Rozprávali sme sa aj o chaose na stole, ktorý prináša radosť, aj o tom, prečo má zmysel prestrieť si pekne, aj keď je stôl prestretý len pre jedného.

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, čo tvorí kvalitné verejné priestory.

V rozhovore so zakladateľkami Žufane Kristínou Hertelovou a Evou Takáčovou sa dozviete:

ako aj v bufete dokážu nájsť priestor na skutočné hostenie a budovanie vzťahov,
čo všetko prináša do života spoločné stolovanie,
prečo je „chaos na stole“ často cennejší než dokonalý servis,
čo všetko sa o sebe môžeme naučiť cez jedlo a ako ho vnímať ako formu sebaláskavosti
a ako si aj v dnešnej uponáhľanej dobe nájsť čas na dobré jedlo a spoločné momenty.

Hovoríte o sebe, že vás najviac baví variť, piecť, hostiť ľudí a rozprávať sa. V súčasnosti prevádzkujete bufet Žufet na bratislavskej Partizánskej lúke. Je aj v rušnom bufete stále čas na hostenie a rozprávanie sa?

Kristína: Keď sa zamyslíte nad podnikmi s príjemnou atmosférou, možno vám napadnú tie, kde je majiteľ v role hostiteľa. Niekto možno hľadá michelinské ocenenia a nevyjde z kuchyne, no nás na tom bavia práve tie spojenia s ľuďmi.

Pamätám si, ako sa nám na začiatku stávalo, že k nám niekto pravidelne chodil a zrazu prestal. My sme však už mali toho človeka nejako zapamätaného, napríklad ako „ryšavú paniu, ktorá si stále dáva kapučíno“, a zrazu sme nevedeli, či sa presťahovala alebo čo sa jej v živote zmenilo.

Je pre vás dôležité budovať vzťah so zákazníkmi?

Eva: Určite, z viacerých našich zákazníkov sa neskôr stali kamaráti, pretože sme ich pohostili, vypočuli, porozprávali sa a vzájomne sme sa priblížili.

Žufaňou aj našimi kuchárskymi knihami sa nesie heslo „jedlo spája“. Aj dnes, keď už viac riešime veci spojené s manažmentom, je pre nás aj mimo práce kľúčové spájať ľudí cez hostenie a spoločné stolovanie.

Čo je na spoločnom stolovaní také výnimočné?

Kristína: Je to jedinečný zážitok, stolovanie v skupine je totiž veľmi intímne – nepozvete k sebe domov k stolu hocikoho. Pri stole vznikajú otvorené rozhovory pomedzi všetky tie nádherné zvuky cinkania pohárov, tanierov a príboru. Je to pre mňa jedna z najprirodzenejších foriem trávenia spoločného času – všetci sa musíme najesť a dokážeme zohľadniť, aby si na stole všetci niečo našli.

To mám na spoločnom stolovaní veľmi rada – zrazu máte veľa rôznorodých misiek, dva druhy šalátu, polievku, tri druhy príloh. Možno to na prvú znie ako veľa zbytočnej práce a chystania, no myslím, že by si to mal skúsiť každý. Spoločné stolovanie je dobrý nástroj, ako budovať vzťahy – stojí to za ten zážitok.

Eva: Pre mňa je to taký rituál zastavenia sa, utíšenia a spojenia. Kristína hovorí o chystaní, to však, samozrejme, nemusí byť len na vašich pleciach. Aj ja som to kedysi vnímala tak, že som chcela všetko nachystať a upraviť, aby to bolo dokonalé podľa mojej predstavy. Vo veľkej skupine to však začala byť nadmerná záťaž, ktorá mi prinášala stres.

Skúsili sme si to teda rozdeliť – niekto prinesie prílohu, ďalší polievku, iný pomôže prestrieť. Možno to nebude vyzerať tak, ako som si to prvotne vysnívala, no je to naše, každý prispel k dielu a ja som sa cítila odľahčená.

Cítite to tak, že už samotná príprava spoločného stolovania je dôležitou súčasťou zážitku?

Eva: Určite áno. Môžete si skúsiť aj spoločné varenie. Nám sa niekedy stáva, že sa naši priatelia hanbia pred nami variť, pretože sa tým živíme.

Na varení je však najkrajšie to, že nikto nevie všetko, je to konštantné učenie sa. Keď vidím variť svojich priateľov, je to pre mňa veľká inšpirácia – aj rovnaké jedlo sa dá urobiť desiatkami spôsobov. To je to, čo ma v kuchyni fascinovalo už odmala – kým boli iné deti vonku, ja som sa motala medzi zásterami.

Kristína: Mám rada spoločné varenie, pretože keď spolu niečo vytvárame, prichádza k nášmu spojeniu. Väčšina ľudí chce žiť v prítomnosti iných ľudí a toto je dobrý spôsob, ako sa k tomu uvoľnene dostať.

Život je pre mňa v niečom ako ten náš jedálenský stôl s mištičkami – nič nie je nalinajkované, je to jeden chaos a obrovský zážitok.

Keď si doprajem pekné ráno s pekne prestretými raňajkami, žijem z neho celý deň. Prestrieť si stôl len pre seba je prejav úcty k sebe.

Takže žiadny zarovnaný servis s tromi druhmi vidličiek?

Kristína: Presne tak, zážitok vznikne aj bez dvanásťdielneho servisu. Páči sa mi taká rôznorodosť – každý už pozná svoj pohár a svoje miesto pri stole.

Eva: Náš stôl je taký živelný ako my – nepredstavujte si biele uhladené stolovanie. V niečom nás taká domáckosť stola vracia do detstva – pamätám si, že aj u babky sme mali na stole veľa rôznych misiek.

Ako vyzerali vaše stolovacie rituály v detstve?

Eva: Môj ocino veľmi trval na spoločnom nedeľnom obede. Dodnes, keď sa stretneme, sa v nedeľu stoluje a obeduje presne o dvanástej, možno to poznáte zo svojho detstva. Nedeľný obed bol pre celú rodinu priestorom na rekapituláciu celého týždňa – iné dni sme boli rozlietaní v škole, rodičia v práci, v sobotu sa upratovalo, ale nedeľa bola vždy priestorom na zastavenie sa. Aj som si na to v detstve pofrflala, no teraz v tom vidím skutočnú hodnotu a zážitok na celý život.

Kristína: Ja som paradoxne takýto tradičný moment v detstve nemala, spoločné stolovanie mám skôr spojené s oslavami v reštaurácii, kde sa zišla celá širšia rodina.

Dnes už mám vlastnú rodinu a veľmi mi na spoločnom stolovaní záleží, no musím povedať, že je náročné zladiť sa: niekto chce jesť neskôr, ďalší zas nikdy nie je hladný – sme iní. Stále sa však snažíme. Nedávno som čítala štúdiu, ktorá potvrdila, že deti z rodín, ktoré spolu stolujú, majú vyššie emocionálne prežívanie. Má to mnoho benefitov.

Pomáha spoločné stolovanie učiť deti aj láske k jedlu?

Kristína: Určite áno, láska k jedlu je zásadná – keď sa už v detstve naučíme, že jedlo nie je strašiak, môžeme v dospelosti predísť rôznym problémom spojeným s mentálnym zdravím a so stravovaním.

V prvom rade však musíme mať radi seba. Mám sa rada, a preto jem to, čo potrebujem, čo je pre mňa zdravé. Bez jedla nevieme existovať, je to, akoby sme nedýchali. Preto je kľúčové budovať si k nemu dobrý vzťah.

Eva: A zároveň sa cez jedlo spoznávame. Po rokoch už presne viem cez kuchyňu navnímať, akú mám náladu a čo práve potrebujem – je to o takom „seba-vedomí“.

Život je pre mňa v niečom ako ten náš jedálenský stôl s mištičkami – nič nie je nalinajkované, je to jeden chaos a obrovský zážitok.

Ako vám jedlo pomáha uvedomovať si samy seba?

Eva: Vždy vidím, v akom som období. Mala som čas, keď som nebola veľmi šťastná, a vtedy som sa prejedala a jedlom som sa snažila nabudiť pocit, že to už bude dobré. Keď sa cítim dobre, som fit a odráža sa to aj na mojom jedálničku – zrazu nepotrebujem ťažšie jedlá.

Kristína: Mnoho ľudí sa nepozná a netrávi so sebou dostatok času, no pri jedle je to naozaj jednoduché. Len sa zastav a navnímaj, čo chceš zjesť. Sú to palacinky s nutelou? Banánové čipsy? Všetky tieto pocity sú veľmi intuitívne, až také živočíšne a je dôležité, aby sme sa počúvali.

Zvyknete niekedy stolovať aj samy so sebou, aby ste si dopriali čas na spoznávanie sa a počúvanie sa?

Eva: Áno, ja som toto čaro objavila pred desiatimi rokmi a mám to veľmi rada. Keď si prestriem, nachystám raňajky, zjem si ich za stolom a v pokoji dopijem šálku kávy alebo čaju, tak je to také zhmotnené pohladenie. Láskavý moment odo mňa pre mňa. Som sama so sebou a pekne sa o seba postarám.

Musím sa priznať, že z toho pomalého ranného momentu potom žijem aj v ťažších častiach dňa a naozaj mi to robí dobre. Je to skoro až terapeutické.

Mám priateľov, ktorým by stôl prestretý len pre jedného pripadal smutný a osamelý. Čo by im pomohlo prekonať tieto predsudky?

Kristína: Môže sa to tak zdať, no všetkým odporúčam zahodiť myšlienky o tom, aké to bude, a len si jednoducho prestrieť. Pre niektorých môže byť jedenie osamote spojené s osamelosťou, no nie je to tak. Urobte si pekný čas – vytiahnite aj tie pekné poháre, ktoré si nechávate na Vianoce, a dajte si do vázy kvety.

Myslím si, že príprava stola pre samého seba je takým prejavom úcty k sebe – tak ako sa musím postarať o svoje telo a umyť si vlasy, rovnako si musím dopriať pokojné jedenie, ktoré je zážitkom.

Hovoríte, že pekné stolovanie je prejavom úcty k sebe. Odhaľuje aj kvalita potravín, ktoré si servírujeme, náš vzťah k sebe samým?

Kristína: Áno, je to aj investícia do nášho zdravia, ktoré by malo byť našou prioritou. Pre mňa je zásadné mať dostatok ovocia a zeleniny od lokálnych farmárov. Znova sa však vraciame k tomu, že v nejakej miere je vždy potrebné vypočuť sa a nasýtiť sa tým, na čo máme práve chuť.

Eva: A ak je to aj nezdravé, netreba sa za to následne trestať v myšlienkach. Jedlo je skvelé a každý má úplne iný apetít. Z detstva si pamätám „neodídeš od stola, kým to nezješ“.

Dnes to už vidím inak – nijako ma neurazí, keď niekomu nechutí niečo, čo som navarila. Existuje toľko možností a rôznorodých jedál, nemôže nám chutiť všetko a je to v poriadku. Najdôležitejšie je, aby sme sa zastavili a naďalej sa cez jedlo spoznávali.

Ako sa vám v tejto zrýchlenej dobe darí zastaviť a nájsť si čas na seba aj na jedlo?

Kristína: Je to náročné, niekedy je nemožné zorganizovať skupinu tak, aby mal každý akurát čas. Myslím, že minimálne ľudia v mestách začínajú byť o spoločné stolovanie ochudobnení, pritom je to náš základ, ktorý je tu „odvždy“. Predstavujem si, že aj lovci a zberači jedli mamuta spolu – je to jednoducho v nás.

Najprv nestíhame nič cez týždeň, tak to necháme na víkend, no vtedy zas chceme ísť na výlet a rovno sa najeme tam. Málokedy máme spoločný čas bez zhonu.

Eva: Dokonca niekedy ľudia používajú formulku „nemal som čas najesť sa“. Na čo potom čas máme? Musíme sa zastaviť a pravidelne jesť, neexistuje v práci nič, čo je také dôležité, aby nás to zastavilo. Postaraj sa o seba – priprav si jedlo vopred do krabičiek a uprednostni seba. Všetko ostatné počká.

Kristína Hertelová a Eva Takáčová

Už 10 rokov fungujú pod značkou Žufaňa, ktorá najskôr fungovala ako bistro na Dulovom námestí v Bratislave a dnes už ako “Žufet” – teda špeciálny bufet na Partizánskej lúke. Okrem podnikania v gastre spoločne píšu kuchárske knihy a zvyšujú povedomie o láske k jedlu.