Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Vedátor: Obavy sa objavujú pri každej zmene, aj fungovanie lokomotív bolo kedysi mágiou

O prekážkach pri prijímaní inovácií aj o ľudskej vlastnosti nesprávne analyzovať riziká sme sa rozprávali s autorom projektu Vedátor Samuelom Kováčikom.

Autá a telekomunikačné siete sa celosvetovo využívajú už roky, postupne sa vyvíjajú a vylepšujú. Kým jedna technológia je preukázateľne riziková, časť verejnosti má paradoxne odpor k tej druhej. Prečo nové fenomény vždy sprevádza strach, ako sa s ním vysporiadať a ako vôbec 5G siete fungujú, sme sa opýtali teoretického fyzika, popularizátora vedy a zakladateľa projektu Vedátor Samuela Kováčika.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • čo majú spoločné autá a 5G siete,
  • prečo nebudú mať hoaxy o 5G dlhú životnosť,
  • ako racionálne vyhodnocovať mieru rizika,
  • ako funguje elektromagnetické žiarenie,
  • prečo nám 5G vysielače nedokážu upiecť mozog.

Opýtali sme sa za vás: Všetko, čo potrebujete vedieť o 5G technológii

Vieš nám na úvod vysvetliť, čo je to 5G a prečo je momentálne v spoločnosti veľkou témou?

5G je súbor telekomunikačných technológií, čo je však veľmi suchá definícia. Pre lepšie pochopenie si môžeme pomôcť prirovnaním z každodenného života. Všetci vieme, čo je auto, ale auto nie je jedna technológia, ale kombinácia motora, elektroniky, aerodynamiky a množstva ďalších technológií, ktoré sa postupne vylepšujú a umožňujú nám osobnú dopravu. 

A to platí aj pri telekomunikáciách. Ide o súbor technológií, ktoré vo výsledku vedú k tomu, že sa môžeme na diaľku rozprávať, pozerať videá alebo zdieľať obrázky. Aj tieto technológie sa zlepšujú a niekedy sa zaobalia do jedného celku. 5G je piata generácia týchto stále sa zlepšujúcich technológií a protokolov.

Znamená to, že sme sa ako spoločnosť dostali do bodu, keď nám aktuálna štvrtá generácia (4G) prestáva stačiť? 

Aj tu platí, že sme na hojdačke ponuky a dopytu. Ak by sa vývoj telekomunikačných technológií teraz zastavil a nikdy by sa neposunuli ďalej, tak by sa ľudia až tak nesťažovali. Ak by sa zastavil pred 10 rokmi, dnes by nám chýbali mnohé veci, ktoré považujeme za samozrejmé. 

Kedysi sme seriály pozerali v telke alebo na dévedéčku a neboli sme zvyknutí otvoriť si prehliadač a pozrieť si čokoľvek vo vysokej kvalite. Ako tieto využitia pribúdali, začali sme si zvykať na nové možnosti. 

Dnes môžeme mať pocit, že všetko, čo chceme, už dokážeme. Nové využitia, na ktoré si s príchodom 5G zvykneme, by nám však chýbali, ak by sme sa potom vrátili v čase. Otvoria nám možnosti, ktoré si dnes nevieme predstaviť a zrazu ich budeme považovať za úplnú samozrejmosť.

Skúsme si predsa len na chvíľku predstaviť budúcnosť. Aké využitie budú mať 5G technológie pre nás bežných ľudí v každodennom živote? 

5G siete budeme využívať v troch rovinách. Keď dnes pozeráme seriály, nemusia byť uložené na našich počítačoch. Dal by som ruku do ohňa za to, že čoraz viac vecí budeme takto outsourcovať. Napríklad pri strihaní videí budem môcť niekam poslať podklady a nejaký superpočítač alebo séria počítačov ich spracujú a vrátia mi hotový výsledok. 

Niečo podobné sa už začína diať pri hrách, kde graficky náročné operácie môžu prebiehať na externom serveri. Časom teda nebude až taký dôležitý výkon počítača, ale ako rýchlo bude vedieť komunikovať s ďalšími. A túto komunikáciu budú zabezpečovať 5G siete.

Niekto sa mi možno o tri roky zasmeje, ale myslím si, že mýty o 5G nebudú mať dlhé trvanie. Konšpirácie stoja na pieskových základoch.

Ďalšie využitie budeme pozorovať pri nástupe automatizovaných áut, ktoré potrebujú vo veľkom komunikovať so zvyškom sveta a potrebujú to robiť rýchlo, stabilne a pri veľkých objemoch dát. 

Tretia rovina sa týka firiem a domácností, kde máme čoraz viac poprepájaných automatizovaných zariadení. Volá sa to internet vecí a myšlienka za tým je mať doma optimalizovanú sieť senzorov a zariadení, pripojených na sieť, vďaka ktorým sa napríklad nekúri, keď netreba, alebo sa vypnú svetlá, keď v miestnosti nikto nie je. 

V kombinácii s umelou inteligenciou, ktorá zariadenia riadi, môžu optimalizovať procesy aj veľké fabriky. Môžu napríklad automaticky upravovať výrobu, ak sieť zaznamená zníženie dopytu.

„Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu.“ Prečítajte si rozhovor s riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie

Väčšina ľudí zažije prvý dotyk s 5G technológiou cez smartfón. Odhaduje sa, že do roku 2025 by mali 5G siete tvoriť 25 % svetového telekomunikačného trhu (v technologicky vyspelejších krajinách a väčších mestách to bude ešte viac). Je jedinou prekážkou masového využívania 5G sietí infraštruktúra alebo môžu v niektorých častiach sveta prijatiu novej technológie brániť aj hoaxy a konšpirácie?

Niekto sa mi možno o tri roky zasmeje, ale myslím si, že mýty o 5G nebudú mať dlhé trvanie. Konšpirácie stoja na pieskových základoch. Len čo začnú pribúdať ľudia, ktorí majú 5G mobily a nič sa im nedeje, a ani okolo 5G vysielačov sa nebude diať nič nekalé, ľudia prestanú proti 5G technológii vehementne namietať. 

Teraz vidíme menšiu vzburu preto, že ide o novú technológiu. Nové technológie vždy prinesú vlnu odporu, ktorá rýchlo utíchne.

Nedávno koloval po internete obrázok z konca 19. storočia, ktorý varoval pred elektrinou a ktorý ju opisoval ako „nespútaného démona“. Pri elektrine strachu z neznámeho rozumiem, bola to naozaj radikálna inovácia. Pri 5G ide o evolúciu existujúcej a hlavne všadeprítomnej technológie. Dá sa pripisovať odpor k 5G strachu z neznámeho alebo ide skôr o to, že sa ľudia nevedia zorientovať v rýchlom tempe pokroku? 

Obavy sa objavujú aj pri kontinuálnej zmene. Keď vlaky prestali ťahať kone a zapriahli pred ne lokomotívy, boli ľudia, ktorí hovorili, že to bude mať smrteľné následky. Pri prvých vakcínach sa tvrdilo, že keď sa ľudia zaočkujú, začnú sa meniť na kravy. Len čo ľudia videli, že sa na kravy nemenia, obavy postupne opadli. 

Pre ľudí bolo fungovanie vakcín a lokomotív absolútnou mágiou, ale postupne si na to zvykli a berú to ako normálnu vec. Keď nadobudneme s niečím novým skúsenosť, strach opadne. Myslím si, že rovnako to bude aj s konšpiráciami okolo 5G sietí.

Spýtam sa ťa ako človeka z akademického prostredia, prečo pri každom novom fenoméne v spoločnosti môžeme pozorovať takýto začarovaný kruh? Vždy, keď sa objaví alebo dostane do pozornosti niečo nové, pozorujeme názorový protipól, alternatívne pochopenie alebo skôr nepochopenie daného javu. Nemalo by byť úlohou vzdelávacieho systému lepšie nás pripraviť na prirodzený vývoj a zmeny?

Ja by som túto situáciu prečítal trošku inak ako začarovaný kruh. Strach je veľmi ľahko manipulovateľná emócia. Často sa vyskytujú ľudia, ktorí majú motiváciu niekoho zmanipulovať, napríklad na politické ciele. Zažili sme to niekoľkokrát za uplynulé desaťročia. 

Zasievať strach je pre niekoho vždy dobrá príležitosť a potom je na nás, ako veľmi sme na strach náchylní a ako ho dokážeme potlačiť logickými argumentmi. A práve tu ti vie pomôcť dobré vzdelanie.

Pri prvých vakcínach sa tvrdilo, že keď sa ľudia zaočkujú, začnú sa meniť na kravy. Len čo ľudia videli, že sa na kravy nemenia, obavy postupne opadli.

Keď poznáš históriu, napríklad vieš, ako prebiehala dehumanizácia časti obyvateľstva pred 2. svetovou vojnou, budeš vedieť rozoznať, kedy sa aj teba niekto snažil poštvať proti iným. Alebo keď niekto hovorí, že nová technológia bude smrteľná, vieš nájsť príklad z minulosti, keď sa ukázalo, že podobné obavy boli neopodstatnené. 

Historická skúsenosť nám dokáže pomôcť uchopiť našu priamu skúsenosť. Škola by preto mala podporovať kritické myslenie, aby sme informácie nevstrebávali ako špongia, ale aby sme mali filter, ktorým dokážeme rozoznať cielenú manipuláciu zameranú na strach.

Facebook urobil z konšpiračných teórií na celom svete mainstream, tvrdí odborník na informačnú bezpečnosť

Takže je dôležité poznať historický kontext a vedieť si správne spájať súvislosti. No nemôžu mať obavy z nových technológií aj racionálne opodstatnenie? Smartfóny, internety a 5G siete pomerne rýchlo ovládli veľa aspektov života. Z okrajovej technológie sa za pár desiatok rokov stali všadeprítomnými a nepoznáme ich dlhodobé následky. 

Súhlasím s tým, že je dobré, ak majú ľudia vysoké nároky na bezpečnosť a chcú, aby tí, ktorí danú technológiu ponúkajú, boli zodpovední a naozaj nás presvedčili, že je bezpečná. Či už ide o mobilné telefóny alebo potraviny, je dobré, ak producenti cítia tlak a pozornosť a vedia, že akýkoľvek krok vedľa a ohrozenie verejnej bezpečnosti by pre nich mali obrovské následky. Aj pri telekomunikačných technológiách sa velmi prísne testuje, ako veľmi vplývajú na ľudské telo.

Lenže ľudia majú problém s odhadovaním rizík. Sú reálne nebezpečné aktivity, ako šoférovanie alebo užívanie alkoholu, kde riziká extrémne podceňujeme. Na druhej strane tu máme aktivity ako používanie telefónu, pri ktorých ľudia úroveň rizika preceňujú.

Ty sa nebojíš používať svoj smartfón? 

Pri mobiloch sa nebojím, že by mi uškodilo žiarenie, ale kvalitu života mi môže znížiť to, čo na mobile robím. Tráviť veľa času na sociálnych sieťach znižuje dobrý pocit z vlastného života, zhoršuje naše videnie samých seba, lebo všetci nám ukazujú vyšperkovaný svet. To je presne prípad, keď ľudia nevnímajú skutočné riziko mobilov, ale sú prehnane citliví na zdanlivé riziko technológie za nimi.

Prejdime si aj konkrétne obavy, ktoré majú ľudia pri 5G sieti. Spomenul si elektromagnetické žiarenie, ktoré nielen pri 5G vystupuje ako strašiak. Aj nám zvykli v detstve hovoriť, že nemáme stáť pred mikrovlnkou. Prepodkladám, že ako fyzik rozumieš elektromagnetickému žiareniu: je bezpečné? 

Ako ktoré. Elektromagnetické žiarenie tvorí spektrum. Viditeľné svetlo si vieme hranolom rozložiť na farby dúhy, ale jeho spektrum pokračuje ďalej oboma smermi. Za červenou je infračervené svetlo a žiarenie ako rádiové vlny a mikrovlny. Opačným smerom ide po modrej a fialovej ultrafialové, röntgenové a gama žiarenie.

Škola by mala podporovať kritické myslenie, aby sme informácie nevstrebávali ako špongia, ale dokázali rozoznať cielenú manipuláciu zameranú na strach.

Len malý výsek žiarenia môžeme vidieť. Zvyšok vieme zachytiť prístrojmi. Najdôležitejšia vec, ktorú by ľudia mali vedieť, je, že v závislosti od frekvencie sa mení energia daného žiarenia, teda akú energiu má jeden fotón – jedna pomyselná „guľôčka“, ktorá do nás narazí. Pri nízkofrekvenčom žiarení je táto energia veľmi malá. Rádiovlny, mikrovlny a infračervené žiarenie sú veľmi slabé. Na druhej strane, utlrafialové, röntgenové a gama žiarenia sú extrémne silné. 

Dôležitá je tu hranica takzvaného ionizujúceho žiarenia. Ionizácia je proces, keď sa rozbíjajú atómy a dochádza k chemickým zmenám. Od tejto hranice je elektromagnetické žiarenie dostatočne silné, aby dokázalo meniť chemické zloženie a poškodzovať tak aj DNA. 

Táto hranica sa začína niekde v ultrafialovom svetle, preto nám rozumní ľudia odporúčajú natrieť sa pri opaľovaní krémom, ktorý pomôže vstrebať ultrafialové žiarenie a zabraňuje poškodeniu DNA a prípadnej rakovine kože.

Röntgenové žiarenie je ešte silnejšie. Röntgen sa považuje za rizikový lekársky úkon, ktorý nerobíme halabala, ale len vtedy, keď to naozaj treba a benefity prevažujú nad rizikami. Aj preto máme limity na počet röntgenových snímok za rok. 

Neionizujúce žiarenie, ako je viditeľné svetlo, jas z obrazovky, rádiové vlny alebo mikrovlny, nie je schopné vyvolať chemické zmeny, ale dokáže odovzdávať energiu a zohrievať. Napríklad v zime na terase nás zahrievajú lampy, ktoré vysielajú termálne žiarenie. Síce nás ohrieva, ale nespôsobuje v tele žiadne chemické zmeny. A v tomto režime fungujú aj telekomunikačné frekvencie.

Nemôže nás takéto ohrievanie upiecť?

Pri neionizujúcom žiarení sa kontroluje, ako veľmi dokáže niečo zohriať. Limity sú nastavené veľmi prísne. Intenzita žiarenia by mala ohriať telo maximálne o 0,5 °C – väčší účinok by si spozoroval, ak by si vybehol po schodoch. 

Keby si si zmeral žiarenie z 5G vysielačov v okolí, zistil by si, že dosahuje menej ako jedno percento z limitu. Z tohto teda môžeme vyvodiť, že 5G technológie sú neškodné. Napriek tomu je správne, že sa aj tak stále testujú a kontrolujú.

Zvyknú sa však stále objavovať zavádzajúce správy o tom, že nám mobil upečie hlavu, pretože niekto dve hodiny telefonoval a mal spotené ucho. To isté by sa ti stalo, ak si pustíš hru a priložíš k uchu. 

Po internete chodilo aj také hoaxové video, kde sa vraj surové vajíčko uvarilo medzi dvoma telefónmi, ktoré spolu volajú. Ja som to skúšal a neuvarilo sa. Každý, kto už niekedy telefonoval dve hodiny, vie, že nemá v hlave vajíčko natvrdo. 

Bavili sme sa o vplyvoch na zdravie aj o vyhodnocovaní rizík a benefitov. Pri 5G sa zvykneme venovať hoaxom o škodlivosti, ale nie vždy odznie, že 5G sieť by mohla, naopak, v zdravotníctve pomáhať, napríklad zautomatizovaním systémov, zefektívnením vyšetrení alebo rýchlejším príchodom sanitky. Technológia má zanedbateľné riziko, ale môže časom zachraňovať životy. Je toto cesta, ako pristupovať k debate o 5G sieti s jej odporcami? Nevysvetľovať len, prečo nie je škodlivá, ale ukázať aj jej pozitívnu stránku?

Keď sa niekoho snažíme presvedčiť pozitívnou stránkou, môžu mať pocit, že sa ich do niečoho snažíme vlákať a že je to vlastne pasca. Áno, môže to na niekoho zabrať. Ale skôr si myslím, že ak ľudia neuvidia negatívne aspekty, tak to pochopia sami. Rovnako ako sa naučili používať pásy v autách, keď zistili, že zachraňujú životy. 

Už sme sa naučili byť kritickí voči ostatným, to nám ide dobre, teraz je čas naučiť sa byť kritickí k ľuďom, ktorí zastávajú rovnaký názor.

Je tu však ešte ten problém, že ľudia niekedy podľahnú fiktívnym negatívnym správam. Napríklad ak niekde pustia vysielač a potom sa tam niečo zlé stane, spoja si to dokopy. Možno popletiem krajinu, ale mám pocit, že v Holandsku sa stalo, že spustili 5G vysielač a o niekoľko dní našli uhynutých strašne veľa vtákov. 

Správa sa hneď rozšírila, ale potom sa zistilo, že tie vtáky niekto otrávil, no to už sa ďalej neriešilo. Keď ľudia niekde vidia koreláciu, začnú vidieť aj kauzalitu a už si to spätne neoveria a menej bombastická správa má len stotinu zdieľaní oproti nafúknutému hoaxu.

Tým, že sa informácie s bombastickým tónom, ale falošným obsahom šíria lepšie, tak často majú práve ľudia, ktorých zasahujú, viac „naštudované“ o nejakej téme ako ľudia, čo nečítajú pochybné zdroje. Oplatí sa púšťať do debaty s niekým, kto má tému zdanlivo naštudovanú, ale v skutočnosti jej vôbec nerozumie?

Čo znamená, že sa oplatí? Ak to, či by som tým strávil život, tak nie. Vždy záleží, ako veľmi mi na danom človeku záleží a koľko som mu ochotný venovať času. Keď je to niekto z mojich blízkych, na ktorom mi záleží viac ako na náhodnom diskutujúcom niekde na Facebooku, tak som ochotný prejsť si všetko krok po kroku a vysvetliť, kde sú chyby. Len to zaberá veľa času a nie vždy to tým človekom pohne, takže sa to nedá robiť vždy a treba si na to vyhradiť čas. 

Ja mám skôr tendenciu učiť ľudí ohodnocovať zdroje, ktoré používajú, a pýtať sa, prečo si myslia, že je to dobrý zdroj. Mnohí totiž hodnotia zdroje podľa toho, či hovoria to, čo si myslia. Ak je niekto proti očkovaniu a nájde si najmenej dôveryhodnú osobu vo vesmíre, ktorá tvrdí to isté, tak to od nej bez problémov zazdieľa, pretože potvrdzuje jeho presvedčenie. 

Ľudia by sa mali naučiť byť kritickí hlavne voči ľuďom, ktorí hovoria to isté, čo si myslia oni. Už sme sa naučili byť kritickí voči ostatným, to nám ide dobre, teraz je čas naučiť sa byť kritickí k ľuďom, ktorí zastávajú rovnaký názor.


Na privítanie 5G sme pre všetkých s O2 SMART Paušálom nachystali dvojnásobok dát. Aktivujte si ich v Moje O2 a do konca januára ich máte zadarmo.

Samuel Kováčik

Teoretický fyzik, popularizátor vedy a zakladateľ projektu Vedátor. Dizertáciu získal na FMFI UK, odkiaľ sa pobral na Dublinský Inštitút Pokročilých Štúdií, kde získal výskumný grant od Írskej výskumnej nadácie. Vo výskume sa zaoberá modifikáciami kvantovej mechaniky, numerickými simuláciami a maticovými modelmi.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Vo vylúčených komunitách nestačí mať sen – ľuďom často chýba niekto, kto v nich úprimne verí. Monika si našla oporu v mentorke Silvii a dnes si stavia vlastný dom, o ktorom snívala

Program FILIP ľudí sprevádza, podporuje, motivuje a premieňa odhodlanie na konkrétne kroky.

Na Luníku IX žije približne 5-tisíc ľudí – za týmto číslom sú konkrétne mená a príbehy. Monika Gažiová je jedným z nich. Kedysi čelila exekúcii a dlhom, dnes pracuje štvrtý rok ako omama pre neziskovku Cesta von a so svojím manželom a deťmi pripravuje výstavbu prvého vlastného domu.

Obyčajná pochvala dokáže prebudiť veľa dobra. Prečítajte si, ako dostávajú mladí ľudia v Zebra kluboch pochopenie, ktoré im často v rodine chýba

Generačná chudoba neznamená len nedostatok peňazí – ľudia vo vylúčených komunitách často nemajú ani skúsenosť so stabilitou, vzormi, ktoré by im ukázali cestu, alebo s niekým, kto by ich podporil. A práve v tom spočíva zmysel programu FILIP.

Mentori a mentorky sprevádzajú rodiny žijúce vo vylúčení a sociálnej núdzi na ceste von z chudoby. Pomáhajú im zorientovať sa v zložitých životných situáciách, hospodáriť s peniazmi a krok za krokom si budovať stabilnejšiu budúcnosť – presne tak, ako pomohla mentorka Silvia omame Monike.

V rozhovore s Monikou Gažiovou a jej mentorkou Silviou Bartošovou sa dočítate:

  • ako náročné je plánovať budúcnosť, keď každý deň rozmýšľate, ako vyžijete, 
  • prečo sa v komunite očakáva, že keď máte peniaze, automaticky požičiate svojim blízkym,
  • prečo si ľudia v chudobe doprajú hneď, keď môžu,
  • prečo sa od žien neočakáva, že pôjdu do práce,
  • ako môže dôvera a podpora od druhého človeka zmeniť pohľad na situáciu, ktorá sa zdá byť neriešiteľná,
  • ako Monika so Silviou začali a ako sa dostali k plánu výstavby domu.

Monika, na Luníku IX ste vyrastali, dnes tu spolu so Silviou pomáhate iným. Poznáme ho z počutia, no málokto z majority ho aj navštívil. Čo pre vás tento priestor znamená a ako sa v ňom žije dnes?

Monika: Žijem tu od detstva a som tu spokojná, hoci je pravda, že v 21. storočí by sme mohli mať aj lepšie podmienky pre život – v niektorých bytovkách sa dá voda pustiť len cez dobíjacie karty, iní nezvládajú platiť ani nájom. Pre dlhy potom nemajú prístup k elektrine a večery trávia pri sviečkach. Teplo z radiátorov je pre mnohé rodiny stále nedostupný luxus. Kúria si v pieckach drevom, ak naň vôbec majú.

Pracujem tu ako omama (omama je žena z komunity, ktorá pracuje s deťmi od 0 do 4 rokov priamo v domácnostiach – hrá sa s nimi, rozvíja ich schopnosti a zároveň podporuje rodičov v tom, ako s deťmi tráviť zmysluplne čas, pozn. red.) a vnímam, že niektoré mamy sú veľmi motivované, chcú sa zlepšovať a robiť pre svoje deti maximum. Podobne je to s mužmi. Hoci majú chuť pracovať, bariéry sú veľké. Boja sa odmietnutia, že nezvládnu pohovor. Rómčina je navyše ich prvý jazyk.

Silvia: Na Luníku sa za posledné roky urobilo veľa dobrých krokov. Mnohí tunajší obyvatelia sa snažia presadiť zmenu a Monika je jednou z nich – pôsobí aj v mestskej rade, je hlasom komunity.

Monika: Situácia Rómov na Slovensku bola pred dvadsiatimi rokmi oveľa horšia, veľa ľudí preto odišlo do zahraničia. Časť mojej rodiny tiež, tak sme s manželom začali bývať v byte mojej tety. Keďže neplatila nájomné, exekútor začal vymáhať niekoľkotisícový dlh odo mňa. Bola som bez práce a nevidela som žiadne východisko.

No dnes už štvrtý rok pracujete ako omama – pracujete s rodinami s malými deťmi v komunite. Čo všetko tomu predchádzalo?

Monika: Som vyučená cukrárka, ale po skončení strednej školy som nepracovala. V našej komunite nie je bežné, aby žena chodila do práce – navyše, môj manžel mal vždy prácu, a tak som bola doma s deťmi. Tu sa od žien očakáva, že sa budú starať o domácnosť.

Celé dni som trávila doma s deťmi, nevedela som nič o svete. Nedovolila som si nikam odísť, pretože ma brzdil strach. V hĺbke duše som však vždy túžila pomáhať druhým a vedela som, že ak chcem pracovať, musím pre to niečo urobiť.

Jedna rehoľná sestra, ktorá učí moju dcéru, mi povedala o občianskom združení Cesta von. Vraj bude na našom sídlisku výberové konanie na omamy. Záujem o miesto bol obrovský. Mnohé ženy to však vzdali, pretože by museli vycestovať na štyri dni na školenie.

Nakoniec som sa omamou stala a odkedy pracujem s rodinami, vidím svet inak. Začiatky boli ťažké, no veľmi mi pomohla aj moja mentorka Silvia z programu FILIP.

Ak človek cíti dôveru a bezpečie, prirodzene s nimi prichádza aj chuť niečo zmeniť.

Program FILIP pôvodne vznikol ako podpora pre omamy, ale mentori dnes sprevádzajú aj ďalšie rodiny. Ako ste spolu začali spolupracovať?

Silvia: Ukázalo sa, že podporu potrebujú nielen omamy, ale aj rodiny, ktoré navštevujú. Našou snahou je poskytnúť ľuďom v chudobe podporu a posilniť ich finančné aj nefinančné zdroje.  S rešpektom a dôverou motivujeme dospelých, ktorí chcú aktívne zmeniť svoju životnú situáciu, aby si mohli plniť svoje ciele a sny.

Monika mala veľké odhodlanie, ale aj podporu od svojho muža. Mala jasný cieľ – vymaniť sa z dlhov, mať lepšiu budúcnosť. A chcela, aby jej deti mohli študovať.

Azda najťažšie pre Moniku bolo postaviť sa čelom k problémom. Potrebovali sme sa zorientovať v dlhovej situácii, zistiť, v akej výške dlhy sú, postupne sme spoločne nastavili splátkové kalendáre. Začali sme budovať finančnú rezervu, pravidelne sme sledovali Monikine príjmy a výdavky, ako aj celý rodinný rozpočet. Dnes spláca dlh mestu, vstúpila do projektu bývania a krok po kroku ide za svojím cieľom.

Peniaze sú citlivá téma. Mnohí o nich neradi hovoria, ale potrebujeme ich všetci. Ako sa podľa vás v prostredí, z ktorého pochádzate, o peniazoch premýšľa a ako sa s nimi narába?

Monika: Je to veľmi individuálne. Keď ľudia dostanú peniaze, väčšina si najprv urobí zásoby – nakúpi potraviny a ďalšie základné veci. Zvyšok často minú na oblečenie alebo niečo, čo ani nepotrebujú.

Nie je za tým ľahkovážnosť. Je to často spôsob, ako si dopriať radosť, pretože nemajú žiadnu víziu do budúcnosti. Žijú prítomnosťou, v ktorej si chcú aspoň niečo užiť.

Silvia: V generačnej chudobe to funguje takto: keď nemám, nešetrím, a keď mám, konečne si môžem niečo dovoliť. Je to o pocite, že si môžem dopriať aspoň niečo, keď mi konečne príde výplata alebo podpora – aspoň na chvíľu môžem mať to, čo si iní bežne doprajú.

V generačnej chudobe majú najväčšiu hodnotu ľudia. Systém ja pomôžem tebe, ty mne, je pre nich úplne prirodzený a pre prežitie priam kľúčový. Aj pre Moniku bolo ťažké povedať blízkym: „Prepáč, teraz ti nemôžem pomôcť, lebo potrebujem šetriť.“ No napriek tomuto vnútornému boju to dokázala. Uvedomenie, že pre vlastnú i rodinnú prosperitu sa musí v prvom rade sústrediť na seba a svojich najbližších, bolo pre Moniku prelomové.

V prostredí, kde vám druhí dávajú najavo, že ste menejcenní, sebadôvera rýchlo klesá. Ľudia žijúci v chudobe to zažívajú často.

Monika, Silvia spomínala, že najťažšie bolo pre vás povedať blízkym: „Teraz ti nemôžem pomôcť.“ Čo pre vás osobne bolo najväčšou zmenou pri uvažovaní o hospodárení?

Monika: Mentoring so Silviou ma naučil šetriť. Hneď ako mi príde výplata, automaticky ju presúvam na sporiaci účet. Peňazí sa nedotýkam, ukladám si ich na rezervu.

Silvia mi však pomohla, aby som si mohla splniť svoj najväčší sen o vlastnom domove. Vždy som snívala o domčeku a medzičasom sa mi podarilo nájsť pozemok a odkúpiť ho od mesta, už len čakáme na stavebné povolenie. S manželom čoskoro začneme stavať na Luníku poschodový dom. Bude mať obývačku, izby pre deti a veľkú kuchyňu.

Ak dcéra nájde dosť odvahy, pôjde študovať na univerzitu. Mali by sme prvú vysokoškoláčku v rodine.

To je veľmi pekné, držíme vám palce, aby ste naďalej napredovali. Vďaka práci omamy ste stretli mnoho rodín a detí. Čo im podľa vás najviac pomáha rásť a veriť si?

Monika: Čím má človek vyššie vzdelanie alebo prístup práci, tým lepšie. Ak deti okolo seba nemajú vzory a nevzdelávajú sa, je to pre ne ťažké. Zrazu idú na výlet so školou a pozerajú sa okolo seba, v akom svete sa to ocitli.

Deti často nemajú hračky – ak ich aj majú, nevedia sa s nimi hrať. Odhodia ich a nechajú tak, pretože nevedia, čo s nimi. Omamy ich v programe napríklad učia, ako s nimi narábať a ako si ich môžu odložiť na neskôr. 

Nad mnohými rodinami, ktoré skončili v programe, často rozmýšľam, ako sa im darí a kam sa posunuli. Keď počujem o ich malých úspechoch, vždy si poviem, že to má zmysel – často napríklad počúvam, ako ich v materskej škole chvália, že sú šikovné a učenlivé.

Silvia, každé písmenko v názve programu FILIP nesie nejaký odkaz. I napríklad znamená internú motiváciu. Ako ju vzbudzujete?

Silvia: Väčšina rodín, ktoré sa do programu vstúpia, majú svoj sen alebo cieľ, chcú niečo zmeniť – problémom je, že často nevedia ako. Majú dlhy, nevyriešené veci s mestom alebo čelia iným prekážkam.

Je dôležité, aby do programu vstupovali dobrovoľne. Aby vedeli, čo chcú zlepšiť, a my ich v tom môžeme podporiť. Náš prístup je ľudský a rešpektujúci a naša práca je založená na vzájomnej dôvere. Vstupujeme do rodín, do ich súkromia, odhaľujú nám svoju zraniteľnosť. Spoločne sa snažíme realisticky zhodnotiť, čo je možné zmeniť a čo nie.

V generačnej chudobe motivácia rýchlo klesá, aj preto sú motivačné rozhovory veľmi dôležité. Hovoríme im, že veľké sny sú krásne, ale vedú k nim malé kroky. A práve krok po kroku spolu plánujeme a vysvetľujeme, čo všetko je potrebné na ceste urobiť.

Keďže mnohí nemajú prístup k vode, elektrine a majú slabú hygienu, nemajú naplnené ani základné potreby – potom je veľmi ťažké rozmýšľať a pracovať na vyšších ľudských potrebách.

Mať sen nestačí. Treba na ňom pracovať a nevzdávať sa, aj keď cesta nie je vôbec jednoduchá.

A ako sa do programu dostalo písmeno L ako láska?

Silvia: Láskavosť je základom medziľudských vzťahov – bez láskavosti sa to ani nedá. Ľudský prístup s láskavosťou idú pri našej práci ruka v ruke. Potom človek cíti aj dôveru a bezpečie, s nimi prirodzene prichádza aj chuť niečo zmeniť.

Ľudia žijúci v náročnom prostredí generačnej chudoby majú nižšiu sebadôveru. Najmä v spoločnosti, kde im majorita dáva pocítiť, že existujú ľudia prvej a druhej kategórie. Bežne sa stretávajú s predsudkami.

Zabúdame však na to, že ak sa budú mať zle, budeme sa mať zle všetci. Aj preto ich potrebujeme potiahnuť na vyššiu úroveň, aby mali kvalitnejší život a naplnené základné potreby. Aby pracovali, vzdelávali sa, dokončili si aspoň odborné školy. Ak sa na to vykašleme, budeme tu mať ľudí, ktorí budú nevzdelaní, negramotní, bez pracovných návykov a zručností. Kde sa to má takýto človek naučiť, ak o neho nikto nejaví záujem?

Program FILIP je dlhodobý a zmeny sa dejú postupne. Čo všetko vám ukazujú príbehy ľudí ako Monika, ktorá bude stavať s rodinou svoj domček? A aké posuny sledujete v komunitách najčastejšie?

Silvia: Každý polrok sledujeme, aké posuny v rodinách nastali. Zároveň musíme byť úprimní, že ide o komplexný problém, ktorý často nezávisí len od ľudí žijúcich v chudobe. Veľakrát sú to aj systémové bariéry, ktoré im znemožňujú začať nový život.

Výsledky neprichádzajú rýchlo a skokovo. Spolupráca s rodinou trvá tri aj viac rokov. Niektorí si časom nájdu prácu, stabilizujú sa alebo sa im darí vyriešiť legalizáciu stavieb. Žiaľ, aj tu narážame na legislatívne prekážky.

Snažíme sa prinášať trvalé zmeny a podporovať rodiny na ich vlastnej ceste. Lebo keď majú ľudia podporu a niekoho, kto ich berie vážne, rešpektuje ich rozhodnutia bez odsúdenia a verí im, dokážu viac, než si sami mysleli.


Je v záujme nás všetkých, aby ľudia, ktorí dnes žijú v chudobe, dostali šancu na dôstojný život. Aj preto Férová nadácia O2 podporuje neziskovú organizáciu Cesta von a program FILIP, ktorý pomáha rodinám nachádzať vlastnú cestu k stabilite.

Monika Gažiová a Silvia Bartošová

Monika vyrastala na Luníku IX, kde dodnes žije a pracuje ako omama – vyškolená žena z komunity, ktorá pomáha deťom od útleho veku (od 0 do 4 rokov) rozvíjať sa doma pred nástupom do škôlky. Zapojila sa aj do dlhodobého programu FILIP, ktorý podporuje dospelých z vylúčených lokalít na ceste von z generačnej chudoby. Jej mentorkou sa stala Silvia, ktorá ju sprevádzala pri oddlžení, budovaní rezervy aj plnení sna o vlastnom dome.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.