Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Vedátor: Obavy sa objavujú pri každej zmene, aj fungovanie lokomotív bolo kedysi mágiou

O prekážkach pri prijímaní inovácií aj o ľudskej vlastnosti nesprávne analyzovať riziká sme sa rozprávali s autorom projektu Vedátor Samuelom Kováčikom.

Autá a telekomunikačné siete sa celosvetovo využívajú už roky, postupne sa vyvíjajú a vylepšujú. Kým jedna technológia je preukázateľne riziková, časť verejnosti má paradoxne odpor k tej druhej. Prečo nové fenomény vždy sprevádza strach, ako sa s ním vysporiadať a ako vôbec 5G siete fungujú, sme sa opýtali teoretického fyzika, popularizátora vedy a zakladateľa projektu Vedátor Samuela Kováčika.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • čo majú spoločné autá a 5G siete,
  • prečo nebudú mať hoaxy o 5G dlhú životnosť,
  • ako racionálne vyhodnocovať mieru rizika,
  • ako funguje elektromagnetické žiarenie,
  • prečo nám 5G vysielače nedokážu upiecť mozog.

Opýtali sme sa za vás: Všetko, čo potrebujete vedieť o 5G technológii

Vieš nám na úvod vysvetliť, čo je to 5G a prečo je momentálne v spoločnosti veľkou témou?

5G je súbor telekomunikačných technológií, čo je však veľmi suchá definícia. Pre lepšie pochopenie si môžeme pomôcť prirovnaním z každodenného života. Všetci vieme, čo je auto, ale auto nie je jedna technológia, ale kombinácia motora, elektroniky, aerodynamiky a množstva ďalších technológií, ktoré sa postupne vylepšujú a umožňujú nám osobnú dopravu. 

A to platí aj pri telekomunikáciách. Ide o súbor technológií, ktoré vo výsledku vedú k tomu, že sa môžeme na diaľku rozprávať, pozerať videá alebo zdieľať obrázky. Aj tieto technológie sa zlepšujú a niekedy sa zaobalia do jedného celku. 5G je piata generácia týchto stále sa zlepšujúcich technológií a protokolov.

Znamená to, že sme sa ako spoločnosť dostali do bodu, keď nám aktuálna štvrtá generácia (4G) prestáva stačiť? 

Aj tu platí, že sme na hojdačke ponuky a dopytu. Ak by sa vývoj telekomunikačných technológií teraz zastavil a nikdy by sa neposunuli ďalej, tak by sa ľudia až tak nesťažovali. Ak by sa zastavil pred 10 rokmi, dnes by nám chýbali mnohé veci, ktoré považujeme za samozrejmé. 

Kedysi sme seriály pozerali v telke alebo na dévedéčku a neboli sme zvyknutí otvoriť si prehliadač a pozrieť si čokoľvek vo vysokej kvalite. Ako tieto využitia pribúdali, začali sme si zvykať na nové možnosti. 

Dnes môžeme mať pocit, že všetko, čo chceme, už dokážeme. Nové využitia, na ktoré si s príchodom 5G zvykneme, by nám však chýbali, ak by sme sa potom vrátili v čase. Otvoria nám možnosti, ktoré si dnes nevieme predstaviť a zrazu ich budeme považovať za úplnú samozrejmosť.

Skúsme si predsa len na chvíľku predstaviť budúcnosť. Aké využitie budú mať 5G technológie pre nás bežných ľudí v každodennom živote? 

5G siete budeme využívať v troch rovinách. Keď dnes pozeráme seriály, nemusia byť uložené na našich počítačoch. Dal by som ruku do ohňa za to, že čoraz viac vecí budeme takto outsourcovať. Napríklad pri strihaní videí budem môcť niekam poslať podklady a nejaký superpočítač alebo séria počítačov ich spracujú a vrátia mi hotový výsledok. 

Niečo podobné sa už začína diať pri hrách, kde graficky náročné operácie môžu prebiehať na externom serveri. Časom teda nebude až taký dôležitý výkon počítača, ale ako rýchlo bude vedieť komunikovať s ďalšími. A túto komunikáciu budú zabezpečovať 5G siete.

Niekto sa mi možno o tri roky zasmeje, ale myslím si, že mýty o 5G nebudú mať dlhé trvanie. Konšpirácie stoja na pieskových základoch.

Ďalšie využitie budeme pozorovať pri nástupe automatizovaných áut, ktoré potrebujú vo veľkom komunikovať so zvyškom sveta a potrebujú to robiť rýchlo, stabilne a pri veľkých objemoch dát. 

Tretia rovina sa týka firiem a domácností, kde máme čoraz viac poprepájaných automatizovaných zariadení. Volá sa to internet vecí a myšlienka za tým je mať doma optimalizovanú sieť senzorov a zariadení, pripojených na sieť, vďaka ktorým sa napríklad nekúri, keď netreba, alebo sa vypnú svetlá, keď v miestnosti nikto nie je. 

V kombinácii s umelou inteligenciou, ktorá zariadenia riadi, môžu optimalizovať procesy aj veľké fabriky. Môžu napríklad automaticky upravovať výrobu, ak sieť zaznamená zníženie dopytu.

„Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu.“ Prečítajte si rozhovor s riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie

Väčšina ľudí zažije prvý dotyk s 5G technológiou cez smartfón. Odhaduje sa, že do roku 2025 by mali 5G siete tvoriť 25 % svetového telekomunikačného trhu (v technologicky vyspelejších krajinách a väčších mestách to bude ešte viac). Je jedinou prekážkou masového využívania 5G sietí infraštruktúra alebo môžu v niektorých častiach sveta prijatiu novej technológie brániť aj hoaxy a konšpirácie?

Niekto sa mi možno o tri roky zasmeje, ale myslím si, že mýty o 5G nebudú mať dlhé trvanie. Konšpirácie stoja na pieskových základoch. Len čo začnú pribúdať ľudia, ktorí majú 5G mobily a nič sa im nedeje, a ani okolo 5G vysielačov sa nebude diať nič nekalé, ľudia prestanú proti 5G technológii vehementne namietať. 

Teraz vidíme menšiu vzburu preto, že ide o novú technológiu. Nové technológie vždy prinesú vlnu odporu, ktorá rýchlo utíchne.

Nedávno koloval po internete obrázok z konca 19. storočia, ktorý varoval pred elektrinou a ktorý ju opisoval ako „nespútaného démona“. Pri elektrine strachu z neznámeho rozumiem, bola to naozaj radikálna inovácia. Pri 5G ide o evolúciu existujúcej a hlavne všadeprítomnej technológie. Dá sa pripisovať odpor k 5G strachu z neznámeho alebo ide skôr o to, že sa ľudia nevedia zorientovať v rýchlom tempe pokroku? 

Obavy sa objavujú aj pri kontinuálnej zmene. Keď vlaky prestali ťahať kone a zapriahli pred ne lokomotívy, boli ľudia, ktorí hovorili, že to bude mať smrteľné následky. Pri prvých vakcínach sa tvrdilo, že keď sa ľudia zaočkujú, začnú sa meniť na kravy. Len čo ľudia videli, že sa na kravy nemenia, obavy postupne opadli. 

Pre ľudí bolo fungovanie vakcín a lokomotív absolútnou mágiou, ale postupne si na to zvykli a berú to ako normálnu vec. Keď nadobudneme s niečím novým skúsenosť, strach opadne. Myslím si, že rovnako to bude aj s konšpiráciami okolo 5G sietí.

Spýtam sa ťa ako človeka z akademického prostredia, prečo pri každom novom fenoméne v spoločnosti môžeme pozorovať takýto začarovaný kruh? Vždy, keď sa objaví alebo dostane do pozornosti niečo nové, pozorujeme názorový protipól, alternatívne pochopenie alebo skôr nepochopenie daného javu. Nemalo by byť úlohou vzdelávacieho systému lepšie nás pripraviť na prirodzený vývoj a zmeny?

Ja by som túto situáciu prečítal trošku inak ako začarovaný kruh. Strach je veľmi ľahko manipulovateľná emócia. Často sa vyskytujú ľudia, ktorí majú motiváciu niekoho zmanipulovať, napríklad na politické ciele. Zažili sme to niekoľkokrát za uplynulé desaťročia. 

Zasievať strach je pre niekoho vždy dobrá príležitosť a potom je na nás, ako veľmi sme na strach náchylní a ako ho dokážeme potlačiť logickými argumentmi. A práve tu ti vie pomôcť dobré vzdelanie.

Pri prvých vakcínach sa tvrdilo, že keď sa ľudia zaočkujú, začnú sa meniť na kravy. Len čo ľudia videli, že sa na kravy nemenia, obavy postupne opadli.

Keď poznáš históriu, napríklad vieš, ako prebiehala dehumanizácia časti obyvateľstva pred 2. svetovou vojnou, budeš vedieť rozoznať, kedy sa aj teba niekto snažil poštvať proti iným. Alebo keď niekto hovorí, že nová technológia bude smrteľná, vieš nájsť príklad z minulosti, keď sa ukázalo, že podobné obavy boli neopodstatnené. 

Historická skúsenosť nám dokáže pomôcť uchopiť našu priamu skúsenosť. Škola by preto mala podporovať kritické myslenie, aby sme informácie nevstrebávali ako špongia, ale aby sme mali filter, ktorým dokážeme rozoznať cielenú manipuláciu zameranú na strach.

Facebook urobil z konšpiračných teórií na celom svete mainstream, tvrdí odborník na informačnú bezpečnosť

Takže je dôležité poznať historický kontext a vedieť si správne spájať súvislosti. No nemôžu mať obavy z nových technológií aj racionálne opodstatnenie? Smartfóny, internety a 5G siete pomerne rýchlo ovládli veľa aspektov života. Z okrajovej technológie sa za pár desiatok rokov stali všadeprítomnými a nepoznáme ich dlhodobé následky. 

Súhlasím s tým, že je dobré, ak majú ľudia vysoké nároky na bezpečnosť a chcú, aby tí, ktorí danú technológiu ponúkajú, boli zodpovední a naozaj nás presvedčili, že je bezpečná. Či už ide o mobilné telefóny alebo potraviny, je dobré, ak producenti cítia tlak a pozornosť a vedia, že akýkoľvek krok vedľa a ohrozenie verejnej bezpečnosti by pre nich mali obrovské následky. Aj pri telekomunikačných technológiách sa velmi prísne testuje, ako veľmi vplývajú na ľudské telo.

Lenže ľudia majú problém s odhadovaním rizík. Sú reálne nebezpečné aktivity, ako šoférovanie alebo užívanie alkoholu, kde riziká extrémne podceňujeme. Na druhej strane tu máme aktivity ako používanie telefónu, pri ktorých ľudia úroveň rizika preceňujú.

Ty sa nebojíš používať svoj smartfón? 

Pri mobiloch sa nebojím, že by mi uškodilo žiarenie, ale kvalitu života mi môže znížiť to, čo na mobile robím. Tráviť veľa času na sociálnych sieťach znižuje dobrý pocit z vlastného života, zhoršuje naše videnie samých seba, lebo všetci nám ukazujú vyšperkovaný svet. To je presne prípad, keď ľudia nevnímajú skutočné riziko mobilov, ale sú prehnane citliví na zdanlivé riziko technológie za nimi.

Prejdime si aj konkrétne obavy, ktoré majú ľudia pri 5G sieti. Spomenul si elektromagnetické žiarenie, ktoré nielen pri 5G vystupuje ako strašiak. Aj nám zvykli v detstve hovoriť, že nemáme stáť pred mikrovlnkou. Prepodkladám, že ako fyzik rozumieš elektromagnetickému žiareniu: je bezpečné? 

Ako ktoré. Elektromagnetické žiarenie tvorí spektrum. Viditeľné svetlo si vieme hranolom rozložiť na farby dúhy, ale jeho spektrum pokračuje ďalej oboma smermi. Za červenou je infračervené svetlo a žiarenie ako rádiové vlny a mikrovlny. Opačným smerom ide po modrej a fialovej ultrafialové, röntgenové a gama žiarenie.

Škola by mala podporovať kritické myslenie, aby sme informácie nevstrebávali ako špongia, ale dokázali rozoznať cielenú manipuláciu zameranú na strach.

Len malý výsek žiarenia môžeme vidieť. Zvyšok vieme zachytiť prístrojmi. Najdôležitejšia vec, ktorú by ľudia mali vedieť, je, že v závislosti od frekvencie sa mení energia daného žiarenia, teda akú energiu má jeden fotón – jedna pomyselná „guľôčka“, ktorá do nás narazí. Pri nízkofrekvenčom žiarení je táto energia veľmi malá. Rádiovlny, mikrovlny a infračervené žiarenie sú veľmi slabé. Na druhej strane, utlrafialové, röntgenové a gama žiarenia sú extrémne silné. 

Dôležitá je tu hranica takzvaného ionizujúceho žiarenia. Ionizácia je proces, keď sa rozbíjajú atómy a dochádza k chemickým zmenám. Od tejto hranice je elektromagnetické žiarenie dostatočne silné, aby dokázalo meniť chemické zloženie a poškodzovať tak aj DNA. 

Táto hranica sa začína niekde v ultrafialovom svetle, preto nám rozumní ľudia odporúčajú natrieť sa pri opaľovaní krémom, ktorý pomôže vstrebať ultrafialové žiarenie a zabraňuje poškodeniu DNA a prípadnej rakovine kože.

Röntgenové žiarenie je ešte silnejšie. Röntgen sa považuje za rizikový lekársky úkon, ktorý nerobíme halabala, ale len vtedy, keď to naozaj treba a benefity prevažujú nad rizikami. Aj preto máme limity na počet röntgenových snímok za rok. 

Neionizujúce žiarenie, ako je viditeľné svetlo, jas z obrazovky, rádiové vlny alebo mikrovlny, nie je schopné vyvolať chemické zmeny, ale dokáže odovzdávať energiu a zohrievať. Napríklad v zime na terase nás zahrievajú lampy, ktoré vysielajú termálne žiarenie. Síce nás ohrieva, ale nespôsobuje v tele žiadne chemické zmeny. A v tomto režime fungujú aj telekomunikačné frekvencie.

Nemôže nás takéto ohrievanie upiecť?

Pri neionizujúcom žiarení sa kontroluje, ako veľmi dokáže niečo zohriať. Limity sú nastavené veľmi prísne. Intenzita žiarenia by mala ohriať telo maximálne o 0,5 °C – väčší účinok by si spozoroval, ak by si vybehol po schodoch. 

Keby si si zmeral žiarenie z 5G vysielačov v okolí, zistil by si, že dosahuje menej ako jedno percento z limitu. Z tohto teda môžeme vyvodiť, že 5G technológie sú neškodné. Napriek tomu je správne, že sa aj tak stále testujú a kontrolujú.

Zvyknú sa však stále objavovať zavádzajúce správy o tom, že nám mobil upečie hlavu, pretože niekto dve hodiny telefonoval a mal spotené ucho. To isté by sa ti stalo, ak si pustíš hru a priložíš k uchu. 

Po internete chodilo aj také hoaxové video, kde sa vraj surové vajíčko uvarilo medzi dvoma telefónmi, ktoré spolu volajú. Ja som to skúšal a neuvarilo sa. Každý, kto už niekedy telefonoval dve hodiny, vie, že nemá v hlave vajíčko natvrdo. 

Bavili sme sa o vplyvoch na zdravie aj o vyhodnocovaní rizík a benefitov. Pri 5G sa zvykneme venovať hoaxom o škodlivosti, ale nie vždy odznie, že 5G sieť by mohla, naopak, v zdravotníctve pomáhať, napríklad zautomatizovaním systémov, zefektívnením vyšetrení alebo rýchlejším príchodom sanitky. Technológia má zanedbateľné riziko, ale môže časom zachraňovať životy. Je toto cesta, ako pristupovať k debate o 5G sieti s jej odporcami? Nevysvetľovať len, prečo nie je škodlivá, ale ukázať aj jej pozitívnu stránku?

Keď sa niekoho snažíme presvedčiť pozitívnou stránkou, môžu mať pocit, že sa ich do niečoho snažíme vlákať a že je to vlastne pasca. Áno, môže to na niekoho zabrať. Ale skôr si myslím, že ak ľudia neuvidia negatívne aspekty, tak to pochopia sami. Rovnako ako sa naučili používať pásy v autách, keď zistili, že zachraňujú životy. 

Už sme sa naučili byť kritickí voči ostatným, to nám ide dobre, teraz je čas naučiť sa byť kritickí k ľuďom, ktorí zastávajú rovnaký názor.

Je tu však ešte ten problém, že ľudia niekedy podľahnú fiktívnym negatívnym správam. Napríklad ak niekde pustia vysielač a potom sa tam niečo zlé stane, spoja si to dokopy. Možno popletiem krajinu, ale mám pocit, že v Holandsku sa stalo, že spustili 5G vysielač a o niekoľko dní našli uhynutých strašne veľa vtákov. 

Správa sa hneď rozšírila, ale potom sa zistilo, že tie vtáky niekto otrávil, no to už sa ďalej neriešilo. Keď ľudia niekde vidia koreláciu, začnú vidieť aj kauzalitu a už si to spätne neoveria a menej bombastická správa má len stotinu zdieľaní oproti nafúknutému hoaxu.

Tým, že sa informácie s bombastickým tónom, ale falošným obsahom šíria lepšie, tak často majú práve ľudia, ktorých zasahujú, viac „naštudované“ o nejakej téme ako ľudia, čo nečítajú pochybné zdroje. Oplatí sa púšťať do debaty s niekým, kto má tému zdanlivo naštudovanú, ale v skutočnosti jej vôbec nerozumie?

Čo znamená, že sa oplatí? Ak to, či by som tým strávil život, tak nie. Vždy záleží, ako veľmi mi na danom človeku záleží a koľko som mu ochotný venovať času. Keď je to niekto z mojich blízkych, na ktorom mi záleží viac ako na náhodnom diskutujúcom niekde na Facebooku, tak som ochotný prejsť si všetko krok po kroku a vysvetliť, kde sú chyby. Len to zaberá veľa času a nie vždy to tým človekom pohne, takže sa to nedá robiť vždy a treba si na to vyhradiť čas. 

Ja mám skôr tendenciu učiť ľudí ohodnocovať zdroje, ktoré používajú, a pýtať sa, prečo si myslia, že je to dobrý zdroj. Mnohí totiž hodnotia zdroje podľa toho, či hovoria to, čo si myslia. Ak je niekto proti očkovaniu a nájde si najmenej dôveryhodnú osobu vo vesmíre, ktorá tvrdí to isté, tak to od nej bez problémov zazdieľa, pretože potvrdzuje jeho presvedčenie. 

Ľudia by sa mali naučiť byť kritickí hlavne voči ľuďom, ktorí hovoria to isté, čo si myslia oni. Už sme sa naučili byť kritickí voči ostatným, to nám ide dobre, teraz je čas naučiť sa byť kritickí k ľuďom, ktorí zastávajú rovnaký názor.


Na privítanie 5G sme pre všetkých s O2 SMART Paušálom nachystali dvojnásobok dát. Aktivujte si ich v Moje O2 a do konca januára ich máte zadarmo.

Samuel Kováčik

Teoretický fyzik, popularizátor vedy a zakladateľ projektu Vedátor. Dizertáciu získal na FMFI UK, odkiaľ sa pobral na Dublinský Inštitút Pokročilých Štúdií, kde získal výskumný grant od Írskej výskumnej nadácie. Vo výskume sa zaoberá modifikáciami kvantovej mechaniky, numerickými simuláciami a maticovými modelmi.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci. Zuzana ako jedna z Dominík pre Kukulíka chodí za opustenými bábätkami do nemocnice, aby cítili, že na tomto svete nie sú samy

Privinúť si a pohladiť dieťatko je nesmierne dôležité pre jeho budúci citový aj fyzický vývoj.

Predstavte si, že ste práve prišli na tento svet – všetko je nové, neznáme a náročné. Keď je pri vás niekto, kto si vás vezme do náručia, privinie a zostane pri vás, je to ľahšie. Pre bábätká, ktoré po narodení ostávajú v nemocnici opustené, toto však nie je normálna realita. OZ Návrat preto prišlo s projektom Dominika pre Kukulíka, aby opustené bábätká mali pri sebe osobu, ktorá sa im venuje fyzicky aj mentálne. Jednou z Dominík je aj Zuzana Mittelmann, ktorá bábätku dotykom, hlasom a objatím dáva pocítiť, že na tomto svete nie je samo. 

V rozhovore so Zuzkou Mittelman, jednou z Dominík pre Kukulíka, sa dočítate: 

  • čo sa deje s bábätkom, ktoré prvé dni života trávi v nemocnici bez blízkeho človeka,
  • prečo bábätko hneď potrebuje niekoho, kto ho vezme do náručia,
  • čo znamená Dominika pre Kukulíka, 
  • ako si Dominiky každý deň rozdeľujú návštevy, aby bábätká nezostávali samy ani cez víkendy a sviatky,
  • ako si Zuzka vytvára puto s bábätkom, o ktorom vie, že sa s ním bude musieť rozlúčiť,
  • čo prežíva, keď bábätko odchádza do náhradnej rodiny,
  • a ako jej skúsenosť zmenila pohľad na blízkosť.

Prečo je prítomnosť blízkej osoby krátko po narodení pre bábätko mimoriadne dôležitá? 

Je dokázané, že mozog dieťaťa sa vyvíja inak, keď má pri sebe blízkeho človeka. Bábätká totiž od prvého momentu potrebujú cítiť blízkosť, najlepšie matky. Keď však mama prítomná nie je, je dôležité, aby sa mohli adaptovať na niekoho konkrétneho, kto im poskytne pocit bezpečia a prijatia.

Bábätko si vytvára väzbu na konkrétneho človeka a získava pocit, že na tomto svete nie je samo. Ak dieťa v ranom veku nemá možnosť vytvoriť si bezpečnú väzbu, môže to ovplyvniť jeho ďalší citový vývoj. Veľmi dôležité sú aj dotyky. Ak v ranom období života chýbali, deti môžu mať neskôr problém s prijímaním fyzického kontaktu.

Ak má bábätko zdravotné problémy a zároveň mu kontakt chýba, v náročných situáciách sa môže vzdávať – akoby nemalo prečo bojovať.

Pri slabých alebo chorých bábätkách, ktoré sa dostanú do inkubátora, je to ešte výraznejšie. Kedysi sa často postupovalo tak, že dieťa bolo od mamy oddelené a kontakt s ním súvisel najmä so zdravotnou starostlivosťou – niečo mu pichli, rýchlo ho prebalili, ošetrili. Veľa týchto dotykov bolo nepríjemných alebo bolestivých. 

Preto je také dôležité, aby popri nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti bol pri dieťatku aj niekto, kto ho jednoducho vezme do náručia, privinie si ho, pohladí a dá mu pocit, že je v bezpečí. 

V občianskom združení Návrat preto vznikol projekt Dominika pre Kukulíka. Keď sa narodí bábätko so štatútom opusteného dieťaťa, tzv. Dominiky prichádzajú na pomoc – hneď v prvých hodinách nastupujú do roly mamy. Jednou z Dominík som aj ja.

Spomínate si na prvé návštevy, keď ste za bábätkami ešte len začínali chodiť?

Áno. Bábo má na rúčkach dva náramky, z ktorých jeden patrí mamine. V začiatkoch som zámerne ten jej zakrývala, pretože som si nechcela pripomínať, že stratilo mamu a zostalo samo.

Za tri roky som sa však naučila pozerať sa na to trochu inak. Myslím na to, že po narodení sa dieťatko dostane do dobrej rodiny. A zároveň by sme mamu nemali odsudzovať. Nikdy nevieme, v akej situácii sa ocitla a prečo musela dieťa v nemocnici nechať. 

Ako sa dozviete, že je v nemocnici bábätko, ktoré vás potrebuje? Ako to vlastne celé funguje? 

Informáciu dostaneme krátko po narodení dieťaťa. Potom si zavoláme s ostatnými Dominikami a dohodneme sa, ktorá z nás môže na druhý deň prísť a venovať sa bábätku. 

Sme tam len pre dieťa – spievame mu, nosíme ho, prihovárame sa mu. Tento rytmus sa opakuje denne vrátane víkendov a sviatkov až do momentu, kým bábätko neodchádza z pôrodnice do náhradnej rodiny. 

Každé bábätko má svoj vlastný kufrík. Vkladáme doň darčeky, píšeme mu denníček, robíme fotky, a ak sa podarí, zoženieme aj noviny z dňa jeho narodenia. 

Tento kufrík s ním ide ďalej životom a je dôkazom, že na začiatku jeho cesty boli ľudia, ktorí ho mali radi. Aby vnímalo aj neskôr v náhradnej rodine, že na ňom záležalo od začiatku jeho života, že ani v najcitlivejších prvých dňoch nebolo samo, a vedelo, kto bol v jeho živote pri ňom.

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci

Zuzana Nováková, sociálna poradkyňa z OZ Návrat, o projekte Dominika pre Kukulíka

Keď sme začali uvažovať o potrebe takejto služby, vedeli sme o konkrétnych deťoch, ktoré trávili osamote prvé a najdôležitejšie okamihy svojho života. 

Kolegyňa z centra Návrat Banská Bystrica Dana Koníček Žilinčíková, inšpirovaná podobnými projektmi zo zahraničia, preto ponúkla pilotný projekt spolupráce s nemocnicou vo svojom regióne. Projekt začal fungovať v roku 2019 v Brezne. Odvtedy sa postupne rozšíril aj do Banskej Bystrice, Zvolena, Trenčína a Bratislavy.

Cieľom bolo poskytovať deťom priamu psychosociálnu podporu v kľúčovom období raného vývinu, keď v nemocnici čakajú na vstup do novej náhradnej rodiny.

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci. Už v prvých dňoch a týždňoch života sa vytvára základný pocit bezpečia – či je svet miestom, ktorému môžeme dôverovať, či dokážeme budovať blízke vzťahy a či máme v živote nádej. Preto je dôležité, aby dieťa čo najskôr po narodení zažívalo láskavý a bezpečný fyzický kontakt, rešpekt k svojim potrebám a citlivú starostlivosť.

Súčasťou podpory, ktorú Dominika poskytuje Kukulíkovi, je aj zachytávanie histórie dieťatka cez kufrík pre jeho budúcnosť – zaznamenávanie prvých dní po narodení, aby neskôr mohlo poznať svoj príbeh – ako vyzeralo, ako sa mu darilo, no najmä to, že tu boli konkrétni ľudia, ktorí sa z neho tešili.

Poznávanie vlastného príbehu pravdivo a zároveň pozitívne a primerane veku od prvých dní podporuje budovanie zdravej identity dieťaťa, ako aj sebaúcty: som človek hodný lásky, záleží na mne, som prijatý a mám svoje miesto vo svete.


V súčasnosti má Návrat naplnený stav Dominík pre Kukulíkov, preto v najbližšom čase nebude robiť ďalší výber.  

Čím všetkým ste si prešli, aby ste sa stali jednou z Dominík? 

Začnem od úplne prvého momentu – keď som mala asi dvanásť rokov, v televízii som videla, že niečo podobné robia v Anglicku. Nejaké tety chodia za bábätkami, ktoré nemajú mamy. Nikdy dovtedy som neriešila, či chcem alebo nechcem deti. Správaním som sa považovala skôr za chalana, ale tá reportáž ma veľmi zaujala. 

A ono to napokon prišlo. Na Facebooku som zbadala výzvu od OZ Návrat s dotazníkom a povedala som si: „Wow, toto musím robiť.“ 

Také jednoduché to bolo?

Práveže nie. Hneď po prvotnej eufórii sa ozval rozum a s ním aj otázky, či to zvládnem. Bolo to však silné. Dávnejšie som cvičila vodiace psy, a keď som s tým prestala, zostala vo mne taká nevyužitá časť. Mám neustálu potrebu nejakým spôsobom robiť dobročinnosť a niečo nad rámec svojej práce. Preto som sa porozprávala s rodinou a dotazník rýchlo vyplnila.

Napísala som do Návratu, že som vždy chcela niečo podobné robiť, mám deti a myslím si, že som vhodná adeptka. 

Nanešťastie mi prišla odpoveď, že výber je už uzavretý. Skoro som zošalela. Všetko som vyriešila a teraz sa mi to nepodarí? Povedala som si, že to len tak nenechám.

Ako ste ich presvedčili?

Napísala som im dlhý mail, v ktorom som vysvetlila, prečo by som bola vhodným človekom. Myslím si, že ma na základe toho mailu vrátili do výberového procesu.

Neskôr sme absolvovali viacero niekoľkohodinových psychotestov. Vôbec som nerátala s tým, že by ma vybrali. No tak veľmi som to chcela robiť a verila som, že na mne vidno, ako veľmi o to stojím, že to možno vyjde. 

Výber Dominiky pre Kukulíka podlieha náročným kritériám a testom, spomedzi približne 200 uchádzačiek sa Dominikou stalo len deväť z nás. 

Zároveň platí, že uchádzačky musia byť ženy, ktoré už majú deti, ale ďalšie nechcú. Aby u nich nevznikol pocit, že si chcú bábätko samy nechať. V tomto som tiež mala jasno. 

Vy máte svoje vlastné deti, dve dcéry, ktoré vás tiež potrebujú. Spomenuli ste, že ste to celé konzultovali aj s rodinou. Ako to vaša rodina prijala?

Skôr ako som sa do projektu zapojila, zvolala som rodinnú radu. Vedela som, že prihlasovací dotazník nemôžem odoslať, kým sa o tom neporozprávam s rodinou. Najmä mladšia dcéra je na mňa viac naviazaná a dodnes ma veľmi potrebuje.

Manžel aj deti sa ma pýtali, či to budem popri všetkých povinnostiach stíhať. Nevedeli si predstaviť, že budem chodiť za krehkým bábätkom, ktoré nemá rodinu a ktovie, aký osud ho čaká. Je to emočne náročné. Manžel mi však povedal, že mi drží palce.

Staršia dcéra zas povedala niečo v zmysle, že je to fajn a že sa mi to hodí. Vedela som však, že musia súhlasiť všetci. Inak do toho nepôjdem. 

Mladšia síce zostala najskôr zarazená, ale po chvíli sa na mňa pozrela a povedala: „Mami, ty máš toľko lásky v srdiečku, že ju môžeš rozdávať aj iným deťom. Ja s tým tiež súhlasím.“ To bolo pre mňa neskutočne silné.

Ako to vníma po rokoch, čo sa tejto aktivite venujete?

Našu väzbu vidno aj teraz. Keď prídem od bábätiek domov, ona mi spraví kávu a ja jej musím o nich rozprávať. Potom ju pomojkám, aby vedela, že ona je bábätkom v našej rodine. Prežívame to vlastne všetci štyria spoločne.

Prečo Dominika pre Kukulíka?

Ide o hlavné postavy z knihy Najkrajšie na svete od Márie Ďuríčkovej. Názov teda vychádza z príbehu dievčatka Dominiky, ktorá v záhrade nájde veľkú tekvicu, z ktorej sa narodí jej braček Kukulík. Dominika sa o neho stará a spolu postupne zisťujú, na čom v živote naozaj záleží. 

Kukulík je bábätko, za ktorým dobrovoľníčka, univerzálne nazvaná Dominika, prichádza. Opustené bábätká často nemajú meno alebo je utajené. Veľakrát im ho potom vyberajú sestričky, aby ich mohli na oddelení nejako volať. 

Tipujem však, že určité materinské cítenie musí u Dominiky byť.

To áno. Ja som napríklad v minulosti zvlášť nevnímala materinský pud, ale pri bábätku ho cítim veľmi silno.

A ono to spojenie vníma tiež. Na druhý až štvrtý deň na mňa začína reagovať a dokonca na mňa čaká. Napríklad, keď ho sestričky nakŕmia, vypije mlieko, ale nezaspí, kým neprídem.

Vidno na ňom, ako sa blízky vzťah postupne vytvára. Ako si zvyká na môj hlas, dotyk, vôňu a mojkanie.

Čo zvyknete robiť, keď ste spolu?

V nemocnici bývam od tretej do šiestej poobede. Počas tých troch hodín máme náš spoločný čas. Dám si dieťatko na hruď, aby sa cítilo bezpečne, a ono buď pokojne leží, alebo sa trochu mrví.

Občas sedávame na gauči, ktorý v nemocnici majú. 

Často mu niečo hovorím alebo spievam a pozerám sa, ako reaguje. Sestričky sa mi chichúňajú, že ony na to nemajú čas a ja sa s ním „vykecávam“. (Smiech.)

Bábätko zvyknem aj kŕmiť alebo prebaľovať. Niekedy mi sestričky rovno pri príchode podajú fľašku s tým, aby som mu dala papať. Samozrejme, môžem o to požiadať sestry, pretože je to ich práca, ale beriem to tak, že aj pri takýchto obyčajných činnostiach si môžeme nachádzať k sebe cestu.

Mne dieťa dáva pocit pokoja a ja mu dávam blízkosť, ktorú potrebuje. Je to krásne.

Musí byť náročné držať emócie na uzde a nevytvárať si s bábätkom hlbší vzťah.

Áno, emóciám sa človek nevyhne. Aj spätne sa vraciam v myšlienkach k bábätkám a premýšľam nad nimi.

Dnes sa však už dokážem viac uzemniť a oddeliť svoj život od života s nimi.

Keď prichádzam do pôrodnice, mám všeličo v hlave. No už vo výťahu viem, že som tu, a všetko, čo som počas dňa riešila, nechávam za sebou. Prišla som len za dieťatkom a v tej chvíli sa chcem venovať len jemu.

Naopak, keď odchádzam, hovorím si, že viac som spraviť nemohla. A že zajtra prídem znova.

Ako zvládate lúčenie?

Vždy je to ťažké. Prídem sa naň ešte aj trikrát pozrieť, hoci už som zbalená a tašky mám v rukách.

Snažím sa byť racionálna a urobiť rázny rez, ale každé jedno dieťatko oplačem.

Viem, že sa treba rozlúčiť, pretože potom príde sociálny pracovník a bábätko vezme niekam ďalej. Už tam nemusím chodiť. Situáciu predýcham a zároveň si poviem, že som pre tento svet spravila aspoň trochu niečoho dobrého.

Cítim veľkú vďačnosť za to, že to môžem robiť. A že práve mne sa dostalo takéhoto šťastia.

Môžete sa niekomu zveriť a deliť sa o tieto skúsenosti?

Áno. Máme to vymyslené tak, že po návšteve nemocnice zavolám alebo napíšem sociálnej poradkyni Zuzke Novákovej a poviem jej, ako bolo. Pýta sa ma na bábätko, či je všetko v poriadku a čo sme spolu robili.

Ja už však mám aj svoj vlastný spôsob, ako sa nad to povzniesť a celú situáciu spracovať.

Zmenila Dominika, ktorá chodí za Kukulíkom, nejako aj Zuzku? 

Uvedomila som si, ako veľmi človek potrebuje dotyky a objatia. 

Znie to možno ako klišé, ale zvykla som si aj v blízkom kruhu kamarátov na to, že ich objímem. Niektorí sú single, rodičov majú ďaleko. Tak prečo sa neobjať, keď sa máme radi? Alebo sa pri rozhovore len tak dotkneme. Dotyky sú dôležité od narodenia a človek ich potrebuje v každom veku.


Projekt Dominika pre Kukulíka sa deje aj vďaka podpore vedenia novorodeneckého oddelenia, v spolupráci s lekármi a sestričkami. 

Zuzana Mittelmann

Zuzana má vyštudovanú stavebnú fakultu, preto sa v profesionálnom živote venuje marketingu a komunikácii najmä v tejto oblasti. V minulosti bola inštruktorkou vo Výcvikovej škole pre vodiace psy. Pomoc druhým pre ňu nie je iba príležitostnou aktivitou – je prirodzenou súčasťou jej života a hodnotového nastavenia. Preto sa zapojila aj do projektu Dominika pre Kukulíka, ktorý zastrešuje občianske združenie Návrat. 

 

 

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.