Príbehy

Čo nájdete na štedrovečernom stole v rôznych regiónoch?

Ježiškova kaša, pupáky či cauty. Poznáte typické vianočné jedlá a zvyky rôznych regiónov Slovenska?

Autor Veronika Šeliga Pilátová

Foto Shutterstock

Dátum16. 12. 2019

Najväčšia symbolika Vianoc je spojená s prípravou štedrovečerného jedla a úpravou stola. V minulosti mal každý z týchto úkonov svoj magický význam. Prečítajte si, ako sa zvyky 24. decembra v rámci Slovenska líšili.

Už ste videli všetky vianočné klasiky? Vyskúšajte jeden z týchto 6 filmov

Bratislava a Podunajsko

Na Štedrý deň bolo úlohou otcov v meštianskych a šľachtických rodinách zabaviť deti, aby sa matky mohli venovať prípravám. Otcovia chodievali s deťmi korzovať po meste alebo sa korčuľovať. Po návrate čakalo deti vytúžené prekvapenie – vyzdobený stromček.

Štedrovečerné stoly starých Bratislavčanov zdobilo 6 až 12 chodov. Varilo sa však len toľko, aby si každý člen rodiny mohol dať z každého chodu za lyžičku. Jedlá sa pripravovali z lokálnych surovín, preto sa objavovali kaše – šošovicová, fazuľová, ale aj obilninové kaše ako ovsená, prosná, kukuricová alebo krupičná, známa ako Ježiškova.

Podobne ako na celom Slovensku, hlava rodiny rozdávala cesnakový krížik na čelá všetkých členov. Medové krížiky dostali deti a slobodné dievčatá, aby boli sladké a aby si našli ženícha. Nasledovala vianočná, najčastejšie kapustová polievka. V Podunajsku sa namiesto kapustnice robila rybacia polievka známa ako halászlé.

Ryby sa tu na štedrovečernom stole objavujú už oveľa skôr. Považujú sa totiž za pôstne jedlo, a tak ich môžu jesť aj veriaci, ktorí inak držia mäsový pôst. Ryba sa konzumovala ako varená alebo pečená a často sa jedávali aj solené haringy. V druhej polovici 20. storočia sa na stole objavuje vyprážaný kapor s majonézovým šalátom.

Lokálnym zvykom je aj púšťanie škrupiniek orechov v miske s vodou. Tie vďaka teplu zo sviečky plávali na hladine a mladé ženy sledovali, či doplávajú na druhú stranu. Ak sa tak stalo, znamenalo to, že sa v budúcom roku vydajú.

Záhorie

Na Záhorí si dievčatá veštili svojho milého z tečúcej vody hneď ráno pri brieždení. Slobodné dievčatá sa zišli pri potoku a opakovali: „Beriem vodu s pravú ruku, žehnám sa ja Bohu duchu, vyše lávky, niže lávky, aby nemal nikde stávky, len u nás,“ a pritom mysleli na svojho vyvoleného.

Niekoľkochodová večera mala vždy iné poradie a zloženie, takmer v každej obci to bolo inak. Niekde po oblátkach nasledovali pupáky, hríbová omáčka a nakoniec ryba. Inde sa zasa jedla najprv fazuľová polievka, po nej uvarené hríby na krupici, potom pupáky a nakoniec jabĺčka.

V niektorých častiach Záhoria sa varila kapustnica, inde kyslá šošovicová polievka. Koláče boli prevažne z kysnutého cesta, nazývali sa cauty. Obľúbené boli aj orechovníky, makovníky či lekvárovníky.

Po večeri sa chodilo „po spívaňú“ k najbližšej rodine, teda spievať a vinšovať šťastné a veselé sviatky.

Nitra

Obyvatelia nitrianskeho regiónu verili, že za prácu počas sviatkov hrozila nepriazeň osudu. Nesmelo sa šiť, lebo by sa prsty vykrútili, dokonca sa ani sa na niť pozerať, lebo by človek oslepol.

Platilo, že gazdiná sa nesmie postaviť od štedrovečerného stola, aby neprivolala nešťastie do domu. Aby sa toho budúci rok veľa urodilo, dávalo sa pod stôl náradie – rýľ, kosa či motyka. Cesnak mal ochrániť rodinu pred chorobami a komu padol kúsok jedla pri vianočnej večeri pod stôl, zahrával sa vraj s čertom.

V regióne sa na Vianoce nejedla ani hydina, aby neodletelo z domu šťastie. Naopak, bolo dobré mať na tanieri mäso zo štvornohých zvierat, najmä pečené prasa. Nesmelo chýbať ani jabĺčko rozkrojené na toľko častí, koľko členov mala domácnosť. Znamenalo to súdržnosť rodiny v nasledujúcom roku. Zdravie mal rodine priniesť zase rozbitý orech.

Nitrianske dievčatá si jabĺčkom privolávali ženíchov. Do jablka hrýzli od Lucie do Vianoc a na Štedrý večer s ním vyšli na dvor. Z ktorej strany zaštekal pes, tam sa mali vydať.

Turiec

Turčania Štedrý večer nazývajú dohviezdny večer. Už od skorého rána sa tu vypekalo, aby gazdiné mali čím ponúknuť koledníkov. Poobede sa varila štedrá večera. Miestnym tradičným jedlom na Vianoce i Nový rok je kapustnica s hríbami a lokše s makom či tvarohom.

Na rozdiel od katolíkov, evanjelici nedodržiavali počas celého Štedrého dňa pôst, a tak v ich kapustnici nájdete aj klobásu, v niektorých rodinách rovno bravčovú polievku. Okrem toho na stole nesmeli chýbať plodiny, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu v ďalšom roku.

Zvedavé dievčatá si počas dohviezdneho večera mohli vyveštiť, kto sa stane ich manželom. Vzali omrvinku z každého jedla a vložili ju do orechovej škrupinky. Tú schovali pod vankúš a čakali, o kom sa im večer bude snívať.

Jablko, ktoré v ten večer rozdávala gazdiná, tiež veštilo budúcnosť. Dievčatá si z neho každý deň až do Nového roku zahryzli a ktorého mládenca na Nový rok cestou do kostola stretli, ten sa mal stať ich mužom.

10 legendárnych hitov, ktoré vás vždy naladia na vianočnú atmosféru. Zistite viac

Orava

V rázovitom kraji sa po celý Štedrý deň nejedlo. Hladné deti utešovali, že ak vydržia, uvidia zlaté hviezdy. Gazdiná sa preto snažila svojich potomkov zamestnať. Vyrábali ozdoby na stromček, ktorý otec priviazal nad stôl o trám na povale korunkou dolu.

Pod sviatočným stolom bola slama na znamenie, že Kristus Pán sa narodil na slame. Pod stôl ukladali aj zemiaky, aby sa urodili aj ďalší rok. Ako prestieranie sa používala plachta, z ktorej sa na jar sialo. Prestieral sa vždy jeden tanier navyše, ktorý mal poslúžiť náhodnému pocestnému.

Na Orave sa varila kapustnicu s hubami, hrach, halušky so slivkami, krupicová kaša, opekance s makom, ryba, zemiaky s mliekom. Súčasťou zvykov sú aj cesnakové krížiky na čelo. Tie mali ochrannú funkciu – aby im strigy neublížili. Ďalším rituálom bolo rozhadzovanie hrachu po izbe, aby rodinu budúci rok nepostihla bieda.

Kysuce

Na Kysuciach sa s prípravou na Štedrý deň začalo už 21. decembra. Od Terchovej až po Bystrickú dolinu ho nazývali polazňový deň, pretože pastieri a mládenci roznášali po domoch polazničky, teda jedličky.

Na Štedrý deň veriaci držali pôst, doobeda sa nejedlo vôbec a obed bol skromný. S prichádzajúcim večerom sa začal chystať stôl. Pod obrus sa dávali peniaze a na stole nesmel chýbať chlieb a úroda. Nohy stola boli zviazané reťazou, aby bola rodina jednotná.

Tradičné jedlá kysuckých stolov sú hrachová polievka so sušenými slivkami, opekance s makom a krupica, nazývaná Ježiškova kašička.

Na horných Kysuciach dievky po večeri prehadzovali cez plece krpce do dverí. Podľa toho, ako dopadli na zem, dievka zistila či sa budúci rok vydá a opustí dom.

Liptov

Na Liptove sa prípravám štedrovečerných pokrmov pripisoval veľký význam. Gazdiná nimi mohla ovplyvniť budúcu prosperitu gazdovstva.

Ovocné stromy gazdiná chytala rukou oblepenou cestom z miesenia vianočného chleba, aby dobre rodili. Pečivo muselo byť dobre vykysnuté, lebo nízke chleby a koláče znamenali úpadok celého gazdovstva.

Hojnosť jedál na štedrovečernom stole znamenala hojnosť všetkého v budúcom roku. Jedenie zrnitých pokrmov ako proso, mak či strukoviny symbolizovalo snahu všetko rozmnožiť.

Od stola sa neodchádzalo, aby niektorého člena rodiny nepostihol trvalý odchod. Liptáci jedli oblátky s medom a makom, z ktorých sa jedna odložila pre dušičky a ďalšia pre statok. Po prípitku a vinšovaní zdravia a šťastia sa podávali opekance s makom a bryndzou, varená údená ryba, po nej tzv. žobrácka kaša z jačmenných krúp.

Pripravovali aj kapustnicu, tradičná je hríbová, zahustená krúpami a ryžou. Dodatočne do kapustnice prihodili povarený hrach, lebo prinášal zdravie. Nesmel chýbať „chreň“, omáčka z varených sušených sliviek a hrušiek.

Všetky zvyšky sa nechávali na stole, keby sa vyniesli, išiel by s nimi v budúcom roku preč aj majetok. Čo sa z každého pokrmu odložilo, po večeri sa zanieslo aj statku, aby aj zvieratá vedeli, že sú Vianoce.

Zemplín a Spiš

Aj obyvatelia východoslovenských regiónov držali na viliju prísny pôst. Vraj do večera nemohli vypiť ani glg vody. Inde mohli zjesť trocha kyslej kapusty, suchý chlieb či kúsok posúcha.

Na prestretom štedrovečernom stole nesmel chýbať vianočný koláč kračún s dierkou v strede, v ktorej bol uložený cesnak a med. V niektorých častiach Zemplína večera obsahovala oblátky s medom alebo kúsok chleba so soľou, bobáľky s kapustou, makom či tvarohom. Miestami sa jedla aj mliečna kaša, kysnutý koláč poplanok či pirohy.

Zakázané bolo po večeri umývať riady, inak by sa šťastie od domu odvrátilo. Po večeri sa rodiny vybrali do záhrad zaklínať stromy, aby mali v nasledujúcom roku viac úrody.

Kdekoľvek na Slovensku ste, podeľte sa o svoje tradície s priateľmi či známymi. Zvoľte si rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Dátum29. 5. 2025

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
kedy sa oplatí riskovať úspory,
ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“.

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada.

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť?

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo.

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky.

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo.

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala.

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa.

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz.

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok.

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave.

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak.

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci.

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?

Bratislava a Podunajsko

Záhorie

Nitra

Turiec

Orava

Kysuce

Liptov

Zemplín a Spiš

Mohlo by vás zaujímať

Eva Petričková: Ak dcére ráno nepovieme, kam ideme a čo bude nasledovať, riskujeme odpor alebo kolaps. Autizmus úplne zresetoval fungovanie našej rodiny, ale naučil nás vážiť si každú maličkosť

Vo vylúčených komunitách nestačí mať sen – ľuďom často chýba niekto, kto v nich úprimne verí. Monika si našla oporu v mentorke Silvii a dnes si stavia vlastný dom, o ktorom snívala

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Dominika Šugareková

Mohlo by vás zaujímať

Technologický riaditeľ O2 Slavomír Pšenák: Umelá inteligencia nikdy úplne nenahradí ľudí – no ľudia, ktorí s ňou vedia pracovať, budú mať obrovskú výhodu na pracovnom trhu

Ako funguje signál, ktorý spája krajinu? „Lovec búrok“ odhaľuje dobrodružné zákulisie budovania najmodernejšej siete

Na Ceste hrdinov SNP som chcel premýšľať nad životom, no diaľková turistika veľmi vyčerpáva hlavu. Keď uvažujete nad každým krokom, na filozofovanie nie je priestor