Príbehy

Čo nájdete na štedrovečernom stole v rôznych regiónoch?

Ježiškova kaša, pupáky či cauty. Poznáte typické vianočné jedlá a zvyky rôznych regiónov Slovenska?

Autor Veronika Šeliga Pilátová

Foto Shutterstock

Dátum16. 12. 2019

Najväčšia symbolika Vianoc je spojená s prípravou štedrovečerného jedla a úpravou stola. V minulosti mal každý z týchto úkonov svoj magický význam. Prečítajte si, ako sa zvyky 24. decembra v rámci Slovenska líšili.

Už ste videli všetky vianočné klasiky? Vyskúšajte jeden z týchto 6 filmov

Bratislava a Podunajsko

Na Štedrý deň bolo úlohou otcov v meštianskych a šľachtických rodinách zabaviť deti, aby sa matky mohli venovať prípravám. Otcovia chodievali s deťmi korzovať po meste alebo sa korčuľovať. Po návrate čakalo deti vytúžené prekvapenie – vyzdobený stromček.

Štedrovečerné stoly starých Bratislavčanov zdobilo 6 až 12 chodov. Varilo sa však len toľko, aby si každý člen rodiny mohol dať z každého chodu za lyžičku. Jedlá sa pripravovali z lokálnych surovín, preto sa objavovali kaše – šošovicová, fazuľová, ale aj obilninové kaše ako ovsená, prosná, kukuricová alebo krupičná, známa ako Ježiškova.

Podobne ako na celom Slovensku, hlava rodiny rozdávala cesnakový krížik na čelá všetkých členov. Medové krížiky dostali deti a slobodné dievčatá, aby boli sladké a aby si našli ženícha. Nasledovala vianočná, najčastejšie kapustová polievka. V Podunajsku sa namiesto kapustnice robila rybacia polievka známa ako halászlé.

Ryby sa tu na štedrovečernom stole objavujú už oveľa skôr. Považujú sa totiž za pôstne jedlo, a tak ich môžu jesť aj veriaci, ktorí inak držia mäsový pôst. Ryba sa konzumovala ako varená alebo pečená a často sa jedávali aj solené haringy. V druhej polovici 20. storočia sa na stole objavuje vyprážaný kapor s majonézovým šalátom.

Lokálnym zvykom je aj púšťanie škrupiniek orechov v miske s vodou. Tie vďaka teplu zo sviečky plávali na hladine a mladé ženy sledovali, či doplávajú na druhú stranu. Ak sa tak stalo, znamenalo to, že sa v budúcom roku vydajú.

Záhorie

Na Záhorí si dievčatá veštili svojho milého z tečúcej vody hneď ráno pri brieždení. Slobodné dievčatá sa zišli pri potoku a opakovali: „Beriem vodu s pravú ruku, žehnám sa ja Bohu duchu, vyše lávky, niže lávky, aby nemal nikde stávky, len u nás,“ a pritom mysleli na svojho vyvoleného.

Niekoľkochodová večera mala vždy iné poradie a zloženie, takmer v každej obci to bolo inak. Niekde po oblátkach nasledovali pupáky, hríbová omáčka a nakoniec ryba. Inde sa zasa jedla najprv fazuľová polievka, po nej uvarené hríby na krupici, potom pupáky a nakoniec jabĺčka.

V niektorých častiach Záhoria sa varila kapustnica, inde kyslá šošovicová polievka. Koláče boli prevažne z kysnutého cesta, nazývali sa cauty. Obľúbené boli aj orechovníky, makovníky či lekvárovníky.

Po večeri sa chodilo „po spívaňú“ k najbližšej rodine, teda spievať a vinšovať šťastné a veselé sviatky.

Nitra

Obyvatelia nitrianskeho regiónu verili, že za prácu počas sviatkov hrozila nepriazeň osudu. Nesmelo sa šiť, lebo by sa prsty vykrútili, dokonca sa ani sa na niť pozerať, lebo by človek oslepol.

Platilo, že gazdiná sa nesmie postaviť od štedrovečerného stola, aby neprivolala nešťastie do domu. Aby sa toho budúci rok veľa urodilo, dávalo sa pod stôl náradie – rýľ, kosa či motyka. Cesnak mal ochrániť rodinu pred chorobami a komu padol kúsok jedla pri vianočnej večeri pod stôl, zahrával sa vraj s čertom.

V regióne sa na Vianoce nejedla ani hydina, aby neodletelo z domu šťastie. Naopak, bolo dobré mať na tanieri mäso zo štvornohých zvierat, najmä pečené prasa. Nesmelo chýbať ani jabĺčko rozkrojené na toľko častí, koľko členov mala domácnosť. Znamenalo to súdržnosť rodiny v nasledujúcom roku. Zdravie mal rodine priniesť zase rozbitý orech.

Nitrianske dievčatá si jabĺčkom privolávali ženíchov. Do jablka hrýzli od Lucie do Vianoc a na Štedrý večer s ním vyšli na dvor. Z ktorej strany zaštekal pes, tam sa mali vydať.

Turiec

Turčania Štedrý večer nazývajú dohviezdny večer. Už od skorého rána sa tu vypekalo, aby gazdiné mali čím ponúknuť koledníkov. Poobede sa varila štedrá večera. Miestnym tradičným jedlom na Vianoce i Nový rok je kapustnica s hríbami a lokše s makom či tvarohom.

Na rozdiel od katolíkov, evanjelici nedodržiavali počas celého Štedrého dňa pôst, a tak v ich kapustnici nájdete aj klobásu, v niektorých rodinách rovno bravčovú polievku. Okrem toho na stole nesmeli chýbať plodiny, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu v ďalšom roku.

Zvedavé dievčatá si počas dohviezdneho večera mohli vyveštiť, kto sa stane ich manželom. Vzali omrvinku z každého jedla a vložili ju do orechovej škrupinky. Tú schovali pod vankúš a čakali, o kom sa im večer bude snívať.

Jablko, ktoré v ten večer rozdávala gazdiná, tiež veštilo budúcnosť. Dievčatá si z neho každý deň až do Nového roku zahryzli a ktorého mládenca na Nový rok cestou do kostola stretli, ten sa mal stať ich mužom.

10 legendárnych hitov, ktoré vás vždy naladia na vianočnú atmosféru. Zistite viac

Orava

V rázovitom kraji sa po celý Štedrý deň nejedlo. Hladné deti utešovali, že ak vydržia, uvidia zlaté hviezdy. Gazdiná sa preto snažila svojich potomkov zamestnať. Vyrábali ozdoby na stromček, ktorý otec priviazal nad stôl o trám na povale korunkou dolu.

Pod sviatočným stolom bola slama na znamenie, že Kristus Pán sa narodil na slame. Pod stôl ukladali aj zemiaky, aby sa urodili aj ďalší rok. Ako prestieranie sa používala plachta, z ktorej sa na jar sialo. Prestieral sa vždy jeden tanier navyše, ktorý mal poslúžiť náhodnému pocestnému.

Na Orave sa varila kapustnicu s hubami, hrach, halušky so slivkami, krupicová kaša, opekance s makom, ryba, zemiaky s mliekom. Súčasťou zvykov sú aj cesnakové krížiky na čelo. Tie mali ochrannú funkciu – aby im strigy neublížili. Ďalším rituálom bolo rozhadzovanie hrachu po izbe, aby rodinu budúci rok nepostihla bieda.

Kysuce

Na Kysuciach sa s prípravou na Štedrý deň začalo už 21. decembra. Od Terchovej až po Bystrickú dolinu ho nazývali polazňový deň, pretože pastieri a mládenci roznášali po domoch polazničky, teda jedličky.

Na Štedrý deň veriaci držali pôst, doobeda sa nejedlo vôbec a obed bol skromný. S prichádzajúcim večerom sa začal chystať stôl. Pod obrus sa dávali peniaze a na stole nesmel chýbať chlieb a úroda. Nohy stola boli zviazané reťazou, aby bola rodina jednotná.

Tradičné jedlá kysuckých stolov sú hrachová polievka so sušenými slivkami, opekance s makom a krupica, nazývaná Ježiškova kašička.

Na horných Kysuciach dievky po večeri prehadzovali cez plece krpce do dverí. Podľa toho, ako dopadli na zem, dievka zistila či sa budúci rok vydá a opustí dom.

Liptov

Na Liptove sa prípravám štedrovečerných pokrmov pripisoval veľký význam. Gazdiná nimi mohla ovplyvniť budúcu prosperitu gazdovstva.

Ovocné stromy gazdiná chytala rukou oblepenou cestom z miesenia vianočného chleba, aby dobre rodili. Pečivo muselo byť dobre vykysnuté, lebo nízke chleby a koláče znamenali úpadok celého gazdovstva.

Hojnosť jedál na štedrovečernom stole znamenala hojnosť všetkého v budúcom roku. Jedenie zrnitých pokrmov ako proso, mak či strukoviny symbolizovalo snahu všetko rozmnožiť.

Od stola sa neodchádzalo, aby niektorého člena rodiny nepostihol trvalý odchod. Liptáci jedli oblátky s medom a makom, z ktorých sa jedna odložila pre dušičky a ďalšia pre statok. Po prípitku a vinšovaní zdravia a šťastia sa podávali opekance s makom a bryndzou, varená údená ryba, po nej tzv. žobrácka kaša z jačmenných krúp.

Pripravovali aj kapustnicu, tradičná je hríbová, zahustená krúpami a ryžou. Dodatočne do kapustnice prihodili povarený hrach, lebo prinášal zdravie. Nesmel chýbať „chreň“, omáčka z varených sušených sliviek a hrušiek.

Všetky zvyšky sa nechávali na stole, keby sa vyniesli, išiel by s nimi v budúcom roku preč aj majetok. Čo sa z každého pokrmu odložilo, po večeri sa zanieslo aj statku, aby aj zvieratá vedeli, že sú Vianoce.

Zemplín a Spiš

Aj obyvatelia východoslovenských regiónov držali na viliju prísny pôst. Vraj do večera nemohli vypiť ani glg vody. Inde mohli zjesť trocha kyslej kapusty, suchý chlieb či kúsok posúcha.

Na prestretom štedrovečernom stole nesmel chýbať vianočný koláč kračún s dierkou v strede, v ktorej bol uložený cesnak a med. V niektorých častiach Zemplína večera obsahovala oblátky s medom alebo kúsok chleba so soľou, bobáľky s kapustou, makom či tvarohom. Miestami sa jedla aj mliečna kaša, kysnutý koláč poplanok či pirohy.

Zakázané bolo po večeri umývať riady, inak by sa šťastie od domu odvrátilo. Po večeri sa rodiny vybrali do záhrad zaklínať stromy, aby mali v nasledujúcom roku viac úrody.

Kdekoľvek na Slovensku ste, podeľte sa o svoje tradície s priateľmi či známymi. Zvoľte si rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Za inováciou vo svetovom lyžovaní sú Slováci. Martin Benko a Matúš Kiczko inovovali meranie tratí aj na zimnej olympiáde

Využívanie digitálnych technológií v lyžovaní prináša nielen presnejšie merania, z dát benefitujú aj tréneri, pretekári, pretekárky, metodici a média.

Autorka Klaudia Šútorová

Foto Magdaléna Tomalová

archív respondentov

Dátum2. 2. 2026

Keď boli rodáci z Liptova Martin Benko a Matúš Kiczko pred niekoľkými rokmi ako fanúšikoviapodporiť Petru Vlhovú, všimli si zastarané postupy merania zjazdových tratí a bránok. Nedalo im to, a tak z vlastnej iniciatívy vymysleli systém, ako jednoducho, presne a efektívne merať bránky.

Už 5. sezónu je ich technológia štandardnou súčasťou merania tratí na svetových a európskych pohároch FIS. V roku 2026 sa posunula na ďalší míľnik: technológia vyvinutá Slovákmi je použitá na zimných olympijských hrách.

Drámu z olympiády môžete sledovať aj na HBO Max. Ak máte O2 Paušál, HBO Max máte v jeho cene

Fascinovalo ich, že hoci sú vzdialenosti medzi bránkami, ich rozostavenie a terén najdôležitejšou zložkou zjazdového lyžovania, podľa ktorej musia pretekári a pretekárky vyvíjať silu a aktivovať celé telo, na pretekoch ju v minulosti merali len pásmom.

Sami od seba priniesli technológiu založenú na najmodernejších satelitných systémoch, ktorá okrem presných dát už priniesla aj nové prvky pre zlepšenie pretekov, TV prenosov a prevencie úrazov.

V rozhovore s Martinom Benkom a Matúšom Kiczkom sa dočítate:

čo bolo za nápadom digitalizovať zjazdové lyžovanie,
ako systém digitálneho merania funguje a aké má benefity,
prečo je digitalizovanie a technologický pokrok v športe, najmä v zjazdovom lyžovaní, pomalší,
ako vyzerá digitálne meranie brán a tratí priamo na súťažiach,
ako na ich nápad zareagovala Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS).

Stojíte za systémom digitalizácie lyžiarskych tratí. Pomáhali ste merať zjazdové trate aj na tohtoročnej olympiáde?

Martin Benko: Áno. Momentálne sa naším systémom merajú trate na všetkých svetových aj európskych pohároch mužov a žien Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS) a je použitá aj na zimných olympijských hrách v Miláne a Cortine.

Čo vás viedlo k tomu prísť s takýmto inovačným riešením rovno na svetové a európske poháre?

Martin Benko: Náš príbeh sa začal písať pred niekoľkými rokmi, keď sme išli na preteky pozrieť Peťu Vlhovú ako fanúšikovia. Prekvapilo nás, že vzdialenosti medzi bránkami, ktoré sú v zjazdovom lyžovaní mimoriadne dôležité, merali len pásmom. Nechceli sme tomu uveriť, veď toto je 18. storočie a v dnešnej dobe technológií nám to pripadalo také „zaostalé a neprogresívne“.

So synovcom Matúšom nám to nedalo a zisťovali sme, aké sú možnosti. Veľmi dynamicky sa rozvíja satelitná služba GNSS (globálny navigačný satelitný systém), ktorým je možné merať vzdialenosti s centimetrovou presnosťou. Ide o absolútne novú inovačnú technológiu, ktorá slúži najmä geodetom a autonómnym vozidlám. Osvojili sme si ju, naštudovali a využívame ju pri meraní.

Náš systém merania využíva GNSS tak, že máme nami naprojektovaný GNSS prijímač s anténou a k nej pripojený mobilný telefón Samsung s mobilnými dátami od O2. Na telefóne beží nami vyvinutá špeciálna aplikácia, ktorá spracováva dáta v reálnom čase a údaje zobrazuje.

Výsledkom pritom nie je len mapa trate, ale dátová vrstva, ktorá je opakovateľná a porovnateľná. Práve tieto vlastnosti sú kľúčové, lebo prinášajú vyššiu transparentnosť a umožňujú spätne pracovať s tým, ako presne bola trať postavená.

Ako vyzerá meranie trate týmto zariadením v praxi?

Martin Benko: Zjednodušene to vyzerá tak, že autor trate, ktorým je zväčša tréner, stavia bránky a my ideme za ním a prístrojom meriame presnú polohu bránky.

Matúš Kiczko: Ja by som to ešte trochu doplnil. Staviteľ trate je zväčša tréner niektorého z tímov, pri pretekoch táto funkcia rotuje. Na stavanie trate a rozloženie bránok dohliada aj riaditeľ pretekov, teda človek z FIS, ktorý robí metodický dozor, aby trať spĺňala všetky podmienky. Sú tam, samozrejme, aj asistenti, ktorí pomáhajú, podávajú palice, navrtávajú a skrutkujú tyče a tak ďalej. Súčasťou tohto procesu je aj náš tím a zariadenie.

Vaša funkcia (a digitalizácia) sa teda začína, až keď je trať postavená.

Matúš Kiczko: Áno, my sme tam až po postavení trate, meriame jej správne nastavenie. Prídeme s naším zariadením a ideme od bránky k bránke, pričom na zariadení sa postupne zobrazujú parametre ako vzdialenosť, prevýšenie, uhol natočenia, stav terénu aj teplota snehu. Keď domeriame, má staviteľ trate a riaditeľ pretekov prehľadnú štatistiku o trati a rozmiestnení bránok.

Naše výstupy sú aj nosnými dátami pre televízne zobrazenie časových rozdielov, čím sa zvýšili atraktivita TV prenosov.

Inovátorom vždy hovorím: Nevymýšľaj len preto, aby si bol milionár. Vymýšľaj, aby si sa realizoval, aby si sám seba niekam dostal, aby si si veril.

Na záver systém vyhodnotí, či sú splnené všetky kritériá FIS. Ak sú, vytvorí sa report, ktorý sa rozposiela jednotlivým tímom, a z nameraných údajov si určia kritické miesta trate. Nenahrádza to síce fyzickú obhliadku trate, ktorú si musia lyžiari urobiť s trénerom, ale majú to kvantifikované a môžu si to porovnať. Pre tímy ide o nový typ dát. Sú to presné záznamy toho, ako bola trať v konkrétny deň a čas postavená. Dáta tak neslúžia len na prípravu pred pretekmi, ale aj na dlhodobé porovnávanie tratí, sezón a výkonov. Pokiaľ trať nespĺňa parametre, systém na to upozorní a tyč sa presunie.

Takže vďaka tomuto systému dostanú aj tímy prvý plán trate, podľa ktorého sa lepšie pripravia na obhliadku a aj na preteky.

Matúš Kiczko: Áno, no takéto meranie si robili jednotlivé tímy aj predtým, ale prostredníctvom pásma. Pre organizátorov to však začalo byť problematické, pretože sú čoraz väčšie problémy so snehom a príprava podložky trate je náročná.

Predtým sa postavila trať, na ktorej si tréneri z každého tímu robili merania ručne pásmom a prácne ich zapisovali. To však znamenalo, že než sa spustil prvý pretekár, už prešlo 32 párov lyží (16 tímov, pričom z každého tímu išli vždy dvaja tréneri). Zošúchali tak prácne pripravenú trať, a keďže sa posúvali od brány k bráne, boli pri nich nahrnuté kôpky snehu, čo bol problém. Trať sa nemôže zošúchať ešte pred pretekmi a udržať ju v dobrom stave vôbec nie je lacné. Vďaka nášmu systému sa toto vyriešilo – tímy dostanú pred obhliadkou naše merania, čím sa aj šetrí trať.

V kontexte dnešného alpského lyžovania, ktoré je pod tlakom bezpečnosti a férovosti má digitálne zachytenie trate čoraz väčší význam. Presné dáta o nastavení trate pomáhajú aj znižovať riziká.

Digitálne meranie vaším systémom je teda nielen presnejšie, bezpečnejšie pre pretekárov a pretekárky, pomáha v súťaži, ale je aj oveľa efektívnejšie.

Matúš Kiczko: Keďže tréneri a pretekári robia túto prácu dlho, vzdialenosti majú často v oku, ale také prevýšenie už určia ťažšie. Naším systémom sa k tomu pridali údaje, ktoré sa predtým zmerať ani nedali. Hlavným bonusom sú určite dáta o vyosení brán, uhol zatočenia v bráne a aj sklon terénu, ktoré pohľadom zmerať neviete a sú najdôležitejším údajom z pohľadu taktiky či výberu lyží.

S dátami môžu tréneri navyše pracovať aj po sezóne a porovnávať ich s chybami zverencov.

Navyše, keď sa merali trate len pásmom, mohli vzniknúť celkom zásadné odchýlky.

Martin Benko: Áno, tréner len odhadol, kam by tyč postavil, a pásmo slúžilo len na kontrolu vzdialenosti, či je to podľa pravidiel.

Matúš Kiczko: Pri akomkoľvek meraní môže nastať chyba. Ak meriate vzdialenosť len pásmom, neberiete do úvahy rôzne povrchy svahu či naklonenie tyčí – závisí od toho, kam priložíte pásmo. Rozdiel pri meraní pásmom môže byť aj 50-60 cm, čo nie je zanedbateľné, najmä pri slalome. My vieme presne zamerať bod, kde sa bránka stýka so zemou.

Bolo by do budúcna možné pomáhať stavať trať už pri rozmiestňovaní bránok?

Martin Benko: Na niektorých typoch pretekov je tendencia postaviť každú sezónu trať na istom mieste rovnako, napríklad keď sa súťaží v zjazde v Kitzbüheli.

Kým v iných oblastiach sa digitalizuje skokovo, v športe to ide postupne.

Už prebehla dokonca aj diskusia, či by vo federácii nemal byť nejaký profesionálny autor tratí, ktorý by ich staval, aby to neboli tréneri. To však má športový problém. Stavanie tratí je súčasťou taktiky tímu. Tréneri takto môžu postaviť trať podľa toho, čo majú natrénované, alebo, naopak, postaviť trať „proti súperovi“.

Digitálne vytyčovanie brán v zjazdovom lyžovaní je budúcnosť. Dnes už postupne rozširujeme digitálny obraz trate aj o 3D modely terénu a mobilné skenovanie svahov (LIDAR). Keďže sa sneh v dôsledku klimatickej krízy mení a je ho čoraz menej, možno sa raz pristúpi k tomu, aby sa dáta z nášho systému použili aj na vytyčovanie, teda stavbu trate. Tomu však predchádza zber dát, ktorý popri meraní robíme.

Meranie pásmom malo veľa nevýhod. Nikto pred vami nevyvinul snahu o digitalizáciu meraní? Ani samotná FIS?

Martin Benko: Pokusy boli, systém vymýšľali aj v Nórsku, aj vo Švajčiarsku, ale nedospeli k našim výsledkom. Bolo potrebné prísť s inováciou, ktorá bude využívať moderné technológie, pričom to malo byť aj technologicky jednoduché, aj presné, ale nie drahé.

Matúš Kiczko: A nenáročné na obsluhu.

Martin Benko: Áno, presne, nám sa podarilo urobiť systém používateľsky jednoduchý a to je na tom revolučné, preto sme predbehli ostatných. Na obsluhu nášho zariadenia nepotrebujete mať na svahu ďalších geodetov, ktorí budú zariadenie obsluhovať.

Vymysleli ste teda jednoduchý a efektívny systém a išli ste s tým rovno do FIS?

Martin Benko: Prvýkrát sme s tým prišli v roku 2022 na svetový pohár do Jasnej, tam sme to ukázali. Riaditeľov svetových pohárov FIS to okamžite zaujalo a povedali, že to chcú. Dohodli sme sa, že najskôr pôjdeme prototypovo, aby sme to vyvinuli, no túto sezónu sme odovzdali už štyri zariadenia, takže si trate môžu merať sami.

Na niektoré preteky ešte chodíme, ak by bol problém, no naša technológia by mala byť predaná FIS, aby sa všetky preteky merali týmto systémom. Dostanú tak aj veľké dáta, ktoré môžu pomôcť pretekárom, mladým talentom, ale aj predchádzať zraneniam a zvyšovať bezpečnosť. Taký je teraz cieľ a my vytrvalo pokračujeme a ďalej systém vyvíjame. Lebo technologický progres v tejto oblasti je enormný.

Keď ste vyvíjali prototyp, mali ste nejakú finančnú alebo materiálnu podporu od partnerov? Alebo ste požiadali o grantovú pomoc?

Martin Benko: Na Slovensku nejaké granty na inovácie sú, ale sú slabo vybudované, je v tom obrovská byrokracia. Aj grant 3000 eur je spojený s byrokoraciou.

Našli sme však partnerov, ako je O2 Business Servises, ktorí nám dodávajú mobilné dáta všade, kde sa konajú preteky. Stabilné mobilné dátové služby od O2 umožňujú prenos, synchronizáciu a rýchlu dostupnosť dát priamo v teréne, čo je nevyhnutné pri úroveni medzinárodných pretekov.

Samsung nám vďaka O2 partnersky poskytol zariadenia na pilotnú prevádzku. A podporila nás aj Stavebná fakulta STU, Katedra geodézie a globálnej geoinformatiky. V reálnych horských podmienkach pritom nerozhoduje len presnosť merania, ale aj konektivita.

Spojenie týchto partnerov nás naozaj povzbudilo, ľudia za tým nehľadali biznis alebo nejaké čísla. Inovácie sú presne o tom – že sa spoločne dáme dokopy, aby sme vytvorili niečo väčšie. Ďakujeme O2 aj ostatným partnerom, že nám pomáhajú a vidia v tom zmysel. Ide o náš obľúbený šport a v technológiách nechceme zaostávať za skvelými športovými výkonmi.

Ozývali sa vám aj zo zahraničia, že by systém od vás kúpili?

Martin Benko: Áno už viacerí tréneri, ale aj poprední pretekári a pretekárky dostávajú výstupy z nášho systému a pochvaľujú si, že im to dáva nové informácie, oceňujú to. Každá nová vec potrebuje však čas a špeciálne v tomto športe, kde nové digitálne údaje zmenia zabehnuté procesy a postupy. Máme záujem, aby systémy používali aj národné lyžiarske federácie, už spolupracujeme s rakúskym, francúzskym a čiastočne aj s americkým lyžiarskym zväzom.

A chcete ho posunúť, resp. predať do zahraničia?

Martin Benko: Technologické riešenie je naše know-how, chránené duševné vlastníctvo, ktoré si ponecháme. Aplikačné riešenie budeme postupne predávať do sveta.

Vďaka príbehom, ako je ten váš, sa ako Slováci môžeme cítiť veľmi hrdo, podarila sa vám naozaj revolučná vec. Myslíte si, že máme na Slovensku dosť inovátorov a inovátoriek?

Martin Benko: Ja si myslím, že áno. Niektorí sa však hneď snažia inováciu skomercializovať a predať. Kritizoval som startupy, ktoré dostali granty z verejných zdrojov, ale potom startup predali do zahraničia a na Slovensku sa v konečnom dôsledku nič nevyrábalo. Trhový výnos zostal mimo našej krajiny. Neprispieva to ani k rastu hospodárstva, ani k zmene vnímania našej krajiny, aby sme neboli len montážnou krajinou, ale aj krajinou mozgov.

Anketa s vedcami a vedkyňami: Nedávajme technologickému sektoru zbytočné nálepky „pre dievčatá“ a „pre chlapcov“

Mali by ste pre mladé talenty nejaký odkaz?

Martin Benko: Občas chodím medzi inovátorov, ja som tam najstarší. Problémom je, že niektorí sú často motivovaní a vymýšľajú nové veci len preto, aby na tom zarobili. Ja im však vravím: „Vymýšľaj, aby si sa realizoval, aby si sám seba niekam dostal, aby si si veril, nevymýšľaj, len aby si bol milionár, to nie je dobré.“

Vnímam však veľa nápadov, ale aj na školách by mohli byť lepšie podmienky, aby mohla myšlienka zahniezdiť a rásť ďalej. Myslím si, že tu nie je taká podpora ako napríklad v Rakúsku či Čechách. Je to možno aj tým, že sa mladým ľuďom a inovátorom až tak neverí – a to nie zo strany štátu, ale zo strany podnikateľov, ktorí majú ten nápad uchopiť. Možno je to však otázka konkurenčného vývoja, niektoré firmy sú na trhu už 30 rokov.

Naspať k nášmu projektu, ten sa dá adaptovať a využiť aj v presnom agropriemysle, keď napríklad mrkvu môžeme siať na centimetre presne a samozrejme aj iné veci. Verím, že na Slovensku tie nápady sú. Škoda, že náš inovačný ekosystém nie je efektívny a nápady aj s ľuďmi unikajú preč. Naše elity, ktoré riadia túto krajinu nevnímajú význam inovačného prostredia.

Martin Benko a Matúš Kiczko

Obaja majú lyžiarske korene a žijú inovačným prostredím. Martin Benko vyštudoval Strojnícku fakultu STU v Bratislave, pôsobil aj ako diplomat a generálny tajomník Slovenského olympijského výboru. Dnes podniká v inováciách a pôsobí aj ako business developer. Jeho synovec Matúš Kiczko vyštudoval Technickú univerzitu v Lyone a zaoberá sa umelou inteligenciou. Matúš vytvoril softvér, na základe ktorého sa v zariadení na digitálne meranie tratí využívajú služby GNSS.