Druhá šanca pre mobil

Prineste svoj nepoužívaný mobil do ktorejkoľvek O2 Predajne na Slovensku a pomôžte tak rodinám v núdzi.

Koľko starých či nepoužívaných telefónov máte odložených v skrinke alebo zásuvke? Veď možno sa ešte zíde, keď bude treba záložný telefón, hovoríte si. Staré telefóny majú počas Vianoc 2022 dôležitejšiu úlohu – odpovedajú na volanie o pomoc ľuďom v núdzi. 

Aj váš starý mobil sa môže zmeniť na superhrdinu a zmeniť svet na krajšie miesto – stačí, ak ho zanesiete do ktorejkoľvek O2 Predajne na Slovensku, kde ho skontrolujú, a celá suma za starý telefón pôjde na pomoc rodinám v núdzi z darcovského portálu ďakujeme.sk

Nadácia Televízie Markíza a Férová Nadácia O2 tieto Vianoce menia nepoužívané a staré telefóny na pomoc rodinám, ktoré ju potrebujú. Čím viac smartfónov vyzbierame, tým viac pomoci môžeme spoločne odovzdať. 

Každý účastník zároveň súhlasí s pravidlami aktivity Druhá šanca pre mobil.

Komu smerujú vyzbierané peniaze?

Všetky vyzbierané peniaze z nepoužívaných a starých telefónov poputujú darcovskému portálu ďakujeme.sk na pomoc rodinám v núdzi.

Darcovský portál ďakujeme.sk prepája ľudí, ktorí sa ocitli v núdzi s ľuďmi, ktorí sú ochotní pomáhať. Ľudí v núdzi pomáhajú hľadať sociálne pracovníčky, ktoré priamo v teréne overujú situáciu a vedia zhodnotiť, čo daná rodina potrebuje. Ak však aj vy poznáte príbeh rodiny, ktorá potrebuje pomoc, môžete sa obrátiť na darcovský portál.

„Spoločnosť by neprežila, ak by sa každý staral len sám o seba. Ja vnímam pomoc druhému ako čosi obohacujúce pre mňa samotnú – keď pomáhame druhým, robíme veľa aj pre seba, je to príspevok k vlastnému šťastiu.

Myslím si, že Vianoce sú magický čas na pomoc druhým. Sme citlivejší. Len predstava, že niekto zostane počas sviatkov hladný, uzimený či smutný sa nás týka bolestnejšie. Zdravie, možnosť pracovať či študovať, ale aj blízkosť ľudí, ktorí vás v núdzi podržia si treba vážiť. Ak môžeme, máme morálnu povinnosť pomôcť tým, ktorí také šťastie nemali.

Nielen finančná pomoc sa počíta a to platí aj teraz, pri darovaní svojho telefónu, ktorý už nepoužívate a doma len zaberá miesto. Každý darovaný telefón pomáha rodinám v núdzi a môže meniť životy.“ Hovorí Adriána Kemka, projektová manažérka darcovského portálu ďakujeme.sk.

Váš starý a nepoužívaný telefón môže pomôcť aj týmto rodinám:

Miškin príbeh

30-ročná mamina je príkladom naozaj silnej ženy: keď zostane mama s tromi deťmi po rozvode sama a je živiteľkou celej rodiny, do ktorej patrí aj chorá imobilná stará mama, nemá to vôbec jednoduché.  

Po tom, čo sa jej biologická mama vzdala, Miška vyrastala vo výchove starej mamy. Nasledovalo ťažké manželstvo, v ktorom ju partner psychicky týral. Dnes už sú od seba, ale neplatí včas plnú sumu výživného, deti sú len v starostlivosti Mišky. Aby toho nebolo málo, stará sa aj o chorú starú mamu, ktorá je na kyslíku. Miška jej aj takýmto spôsobom vracia starostlivosť a lásku – bývajú spoločne v jednom domčeku v okrese Poltár.

Hoci sa Miška o svoju rodinu vzorne stará zo všetkých síl, v ich domácnosti vidieť, že žijú veľmi skromne. Peniaze by preto potrebovali najmä na potraviny a zariadenie domácnosti. 

Príbeh Kristíny

Pandémia zmenila životy mnohým z nás, Kristínkinou rodinou tragicky otriasla. Jej manžel, milujúci otec a živiteľ rodiny, zomrel na covid. 

33-ročná Kristína sa zo dňa na deň stala samoživiteľkou rodiny s tromi malými deťmi. Bývajú v dome v Boleráze, o ktorý sa predtým otec staral. Odhliadnuc od veľkého smútku za manželom aj otcom, ktorý stále prežívajú, chýbajúcu ocinovu starostlivosť pociťujú aj na rodinnom dome, ktorý potrebuje opravy.

Čím viac telefónov spoločne vyzbierame, tým väčšiemu počtu rodín dokážeme pomôcť.

Kristínina rodina to nemá ľahké a peniažky by im veľmi pomohli najmä na položenie strechy, ale aj na potraviny či drevo na zimu.  

Príbeh Vanesy

21-ročný človek je už síce podľa zákona dospelý, no často ešte potrebuje rodičovskú podporu – a to nielen materiálnu, ale najmä psychickú. Mladá 21-ročná Vanesa však nikoho, na koho sa môže obrátiť a spoľahnúť, nemá. 

Psychickú podporu jej robí najmä jej bábätko, s ktorým býva v prenájme v Bratislave. Vplyvom energetickej krízy náklady na život stúpli a Vaneska nemá nikoho, kto jej môže pomôcť. Peniaze by potrebovala na nájomné a rada by si splnila aj sen o štúdiu práva.

Nenechajte ležať starý mobil v skrinke, prineste ho do O2 Predajne kdekoľvek na Slovensku. Je to pomoc, ktorá nestojí veľa námahy, a predsa má obrovský zmysel. 

Časté otázky

1. Aký je cieľ aktivity Druhá šanca pre mobil?

Vyzbierame nepotrebné telefóny po celom Slovensku a výťažkom z nich podporíme rodiny v núdzi prostredníctvom darcovského portálu ďakujeme.sk. Telefóny s nulovou hodnotou budú ekologicky zrecyklované.

2. Ako môžem prispieť?

Stačí od 7. 11. 2022 do 30. 01. 2023 priniesť do ktorejkoľvek O2 Predajne v rámci celého Slovenska telefón, ktorý už nepotrebujete. Asistent telefón ohodnotí a jeho hodnotou prispejete na podporu rodín v núdzi.

3. Môžem priniesť aj nefunkčný telefón, ktorý neviem zapnúť?

Áno, môžete priniesť aj nefunkčný telefón. Ak ho neviete zapnúť a resetovať, nemusíte sa báť – dáta nebudú za nijakých okolností zneužité.

4. Môžem prispieť aj ako právnická osoba?

Do aktivity Druhá šanca pre mobil sa môžu zapojiť len fyzické osoby.

5. Kedy prebieha aktivita Druhá šanca pre mobil?

Telefóny môžete prísť odovzdať do ktorejkoľvek O2 Predajne v rámci celého Slovenska od 7. 11. 2022 do 30. 01. 2023.

6. Ako prebieha hodnotenie telefónov?

Asistent si s vami v predajni prejde 4 základné otázky o technickom stave telefónu a následne systém určí jeho aktuálnu hodnotu.

7. Budú sa zbierať osobné údaje darcov?

Každý účastník odovzdá svoj telefón v O2 Predajni anonymne. Pre účely tejto aktivity sa nebudú zbierať žiadne osobné dáta účastníkov.

8. Ako sa dozviem výslednú sumu, ktorá sa vyzbierala počas celého trvania aktivity?

Verejnosť bude po skončení aktivity informovaná o výslednej hodnote odovzdaných mobilných telefónov prostredníctvom verejne dostupných informácií a prostriedkov – na stránke www.druhasancapremobil.sk, na webe Nadácie Televízie Markíza a Férovej Nadácie O2, v programe Teleráno Televízie Markíza.

9. Môžem odovzdaný telefón žiadať naspäť?

Nie. Keď sa v systéme uzavrie proces zberu telefónu, nie je už možné účastníkovi tento telefón vrátiť.

10. Musím telefón, ktorý chcem odovzdať, špeciálne pripraviť?

Pokiaľ je telefón funkčný, prineste ho nabitý, bez SIM karty a zresetovaný. Pokiaľ nie je funkčný a neviete ho zapnúť, stačí ho priniesť do ktorejkoľvek O2 Predajne. Dáta nebudú za nijakých okolností zneužité. 

11. Môžem priniesť aj iné zariadenie?

V rámci aktivity Druhá šanca pre mobil zbierame len telefóny.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Riaditeľka Mareeny: Najviac utečencom a utečenkám pomôžeme, keď v sebe nájdeme ochotu prijať ich

Michaela Pobudová nám porozprávala, ako vyzerala situácia na hranici s Ukrajinou a ako môžeme ľuďom utekajúcim pred vojnou ukázať solidaritu a pomôcť im nájsť tu druhý domov.

Môžu byť skvelými priateľmi, kolegami, susedmi, a predsa voči nim často skĺzneme do predsudkov. Slovensko nie je pre cudzincov a cudzinky lákavou krajinou, no Michaela Pobudová a jej kolegovia a kolegyne z organizácie Mareena sa ich snažia plnohodnotne začleniť a ukázať im, že sa u nás dá dobre žiť. 

V rozhovore sa dočítate:

  • ako vyzerali prvé dni na hranici s Ukrajinou po invázii a ako to vyzerá dnes,
  • čo robí organizácia Mareena na Slovensku, 
  • akú pomoc od štátu u nás dostávajú utečenci a utečenky, 
  • ako im môžeme pomôcť
  • a či obavy z inakosti dokážeme na Slovensku prelomiť. 

Pomoc jednotlivca má obrovský význam. Prečítajte si príbehy dobrovoľníkov z iniciatívy Buddíci pre Ukrajincov

Organizácia Mareena vznikla ako reakcia na utečeneckú krízu. Ako vyzerala integrácia azylantov dovtedy?

Utečenci a utečenky, ktorí k nám prišli pred rokom 2015 a bol im udelený azyl, dostávali štandardnú integračnú podporu. Jej súčasťou boli financie, ktoré mali pokryť ubytovanie a základné náklady na život, okrem toho dostávali pracovné poradenstvo, psychosociálnu pomoc a 6 hodín výučby slovenského jazyka týždenne. Finančná podpora bola jednotlivcom poskytnutá len na pol roka, pre rodiny a zraniteľné osoby na rok.

Bola táto pomoc dostatočná? Ako vyzerá dnes?  

Podľa mňa nie a ani teraz nie je ideálna. Jej výška dosahuje okolo 300 eur mesačne. Povedzme si úprimne, je nízka, veľmi ťažko z nej uhradia bývanie a navyše aj jeho hľadanie je pre týchto ľudí výzvou. Mnohí z utečencov a utečeniek žijú v chudobe, hoci záleží, čo za chudobu považujeme.

Uvediem príklad: poznáme dôchodkyňu utečenku, ktorá má rôzne stravovacie obmedzenia (napríklad celiakiu). Z peňazí od štátu nie je schopná zaplatiť ubytovanie aj špecifickú stravu. Táto situácia môže byť pre azylantov čiastočne motivačná, aby si našli prácu, ale bolo by dobré, aby mali zabezpečený jednoduchší vstup na pracovný trh. 

Kým vznikla Mareena, neexistoval na Slovensku subjekt alebo komunita, ktorá by zdôraznila prepájanie komunít utečencov s lokálnou spoločnosťou. V Mareene sme sa tomu začali venovať systematicky: máme dobrovoľnícky program, organizujeme komunitné stretnutia, prepájame prichádzajúcich migrantov a migrantky s ľuďmi, ktorí tu žijú, a venujeme sa aj vzdelávacím aktivitám proti diskriminácii a rasizmu. 

Po invázii na Ukrajinu sa počet migrantov od nášho východného suseda dramaticky zvýšil.

Od konca februára k 6. júnu evidujeme 490-tisíc prechodov, približne 90 % sú občania a občianky Ukrajiny, dáta však nerozlišujú pendlerov. Ukrajincov a Ukrajiniek, ktorí majú záujem u nás aj zostať, je približne 80-tisíc. To sú tí, ktorí už požiadali o dočasné útočisko. Časť prichádzajúcich sa presunula ďalej do Poľska a mnohí odišli do Čiech. 

Na porovnanie: podľa štatistík cudzineckej polície sme na Slovensku mali ku koncu roka 2021 56-tisíc Ukrajincov a Ukrajiniek, no od invázie ich počet prevýšil existujúcu populáciu kumulujúcu sa desať rokov. Ľudia z Ukrajiny boli pritom najvyššie zastúpenou skupinou v populácii cudzincov, zastupovali približne tretinu všetkých cudzincov žijúcich u nás. Dá sa teda povedať, že nárazový príchod takého počtu ľudí bol celkom dramatický. 

Zažili sme aj situáciu, že sa vo Vyšnom Nemeckom z ničoho nič zjavil autobus, ktorý chcel brať ľudí do Chorvátska – no len ženy do 30 rokov. Snažili sme sa do situácie zapojiť čo najviac policajtov.

Mareena bola jednou z prvých organizácií, ktoré na hranicu s Ukrajinou vycestovali. Čo ste tam počas prvých dní zažívali?

Prvé dni a týždne boli pre nás obzvlášť vypäté a stresujúce. Keďže sa podobná situácia na Slovensku ešte neodohrala, netušili sme, čo sa bude diať, a preto sme tam išli najmä na účely monitorovacej misie. 

Na hranici sme videli asi 5 stánkov, dva z nich patrili formálnym organizáciám, Maltézanom a gréckokatolíckej charite. Okrem nich tam bolo ešte veľa občanov, ktorí sa sami od seba rozhodli dávať ľuďom prechádzajúcim cez hranicu občerstvenie. Štátne zložky však s nami zdieľali obavy, že môže dochádzať k zneužívaniu ľudí prichádzajúcich cez hranicu: ľudia si za odvoz z hranice pýtali násobne vyššie sumy ako za bežných podmienok, ale išlo aj o závažnejšie skutky, a to obchodovanie s ľuďmi.

Migrácia na Slovensku v číslach

  • Počet cudzincov s povolením na pobyt na Slovensku v decembri 2021: 167 519
  • Podiel v celkovej populácii Slovenska: 3,07 %
  • Počet žiadostí o azyl v SR v roku 2021: 370
  • Počet ľudí, ktorým bol udelený azyl v roku 2021: 29
  • Podiel cudzincov na Slovensku (spomedzi krajín EÚ): tretí najnižší
    Zdroj: Medzinárodná organizácia pre migráciu

Zažili sme aj situáciu, že sa vo Vyšnom Nemeckom z ničoho nič zjavil autobus, ktorý chcel brať ľudí do Chorvátska – no len ženy do 30 rokov. Snažili sme sa do situácie zapojiť čo najviac policajtov. 

Okrem materiálnych potrieb potrebovali štátne zložky pomôcť aj pri rozdeľovaní ľudí podľa ich potrieb a poskytovať podporu zraniteľným osobám. Hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom sa navyše nachádza ďalej od dediny, je tam iba jedna zastávka, z ktorej sa ľudia mohli prepraviť do okolitých miest. Cudzinci a cudzinky, na ktorých nikto nečakal, sa ani nevedeli zorientovať, ako sa odtiaľ dostanú. Z tohto dôvodu sme sa v našom stane primárne rozhodli informovať o možnostiach legálneho pobytu a pohybu na Slovensku.

Pôvodne sme mali zámer aj s asistovaním pri ubytovaní, no po prvom dni v teréne sme si uvedomili, že to nie je v našich silách vzhľadom na systém fungovania hranice a množstvo prichádzajúcich ľudí. Aj preto sme sa zamerali na informovanosť a asistenciu s prístupom k službám na hranici a mimo nej.

Je bežné, že kriminálnici využívajú zraniteľnosť utečencov a utečeniek? 

Určite. Ak najmä ženy, matky či seniori prekročia hranice, sú odkázaní na pomoc s ubytovaním, stravou a nevedia, čo ďalej. Nepoznajú priestor, svoje práva, nevedia, kto im môže pomôcť a kto im chce ublížiť. A presne toto je živná pôda pre zneužitie akéhokolvek charakteru.

Postoje sa dajú zmeniť iba dlhodobou komplexnou prácou, do ktorej je zapojená celá spoločnosť. Aj keď to môže pôsobiť ako ťažko dosiahnuteľný cieľ, je dôležité nerezignovať.

Ako vyzerali ďalšie dni a týždne na hranici? 

Bolo nevyhnutné byť na mieste 24 hodín denne, aj preto sme sa museli veľmi rýchlo mobilizovať: oslovili sme organizácie, ktoré poznáme, aby nám poslali ľudí do stánku, spustili sme dobrovoľnícky open call. V najväčšom vypätí sme mali na mieste tím 15 ľudí, ktorí sa najskôr striedali v 12-hodinových zmenách, neskôr v 8-hodinových. Na konci februára a v marci klesala teplota v noci aj na -10 stupňov, vypadávala nám elektrina, chýbali plynové ohrievače, cítili sme sa ako vo vojnovej zóne. 

V druhej polovici marca už boli teploty prijateľnejšie, počasie sa zlepšovalo. Zhruba do dvoch týždňov od invázie vzniklo na hranici stanové mestečko. Bolo síce už dostupných veľa služieb, ale sprevádzal ich veľký chaos, a hoci s dobrým úmyslom, podávali sa aj nepresné informácie. Do toho sa neustále menili možnosti a nastavenia pre ľudí z Ukrajiny od štátu. 

Vďaka tomu, že máme dlhodobé spolupráce s právnikmi z Ligy za ľudské práva zaoberajúcimi sa migráciou a aj s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu, sme mali najaktuálnejšie informácie, ktoré sme sa prichádzajúcim ľuďom snažili zrozumiteľne vysvetliť. 

  • Organizácia Mareena vznikla ako reakcia na utečeneckú krízu v roku 2016.
  • Mareena buduje Slovensko, ktoré je bezpečným, dôstojným a príjemným domovom pre všetkých.
  • Asistuje pri integračnom procese, aby aj žiadatelia o azyl vedeli nájsť na Slovensku druhý domov, poskytovaním rôznych príležitostí, aby začlenenie cudzincov a cudziniek do slovenskej spoločnosti bolo jednoduchšie. 
  • Zvyšuje povedomie o témach migrácie a integrácie cez rôzne workshopy, kampane či podujatia.

Ako to vyzerá s náporom na hraniciach teraz? 

V prvých týždňoch po ruskej invázii prechádzalo cez hranice denne 10- až 15-tisíc osôb, pred vojnou bol priemer 1400 osôb. V súčasnosti je to zhruba 3000 prechodov za deň.

Spomeniete si na nejakú konkrétnu situáciu, ktorá vás pri pomoci zasiahla najviac?

Bola som skôr v riadiacej funkcii a len veľmi málo som prichádzala do priameho kontaktu s utečencami a utečenkami. Komunikovali s nimi skôr kolegyne a dobrovoľníci. Spomínam si najmä na situácie zo začiatku invázie: momenty stretávania sa v rámci colnej zóny. 

Utečenci sa zvítavali s blízkymi. Neustále som v stánku niekoho obvolávala, tlačila letáky, niečo riešila, a keď som sa na chvíľu zahľadela mimo stanu a videla ľudí s plačom… Zdalo sa mi, že sa na ich príbeh ani nemusím pýtať.. Videla som starých rodičov prevážajúcich vnúčatá. Vyložili ich, niekomu odovzdali, no vrátili sa naspäť…

Obraz utečencov sa v našej spoločnosti často využíva ako strašiak. Je ťažké zmeniť predsudky a obavy ľudí z cudzincov?

So strašením o utečencoch je to u nás veľmi zaujímavé. Napriek obrovskej antiutečeneckej rétorike v rokoch 2015 a 2016 bol počet žiadateľov a žiadateliek o azyl u nás bizarne malý. V roku 2017 sme mali stretnutie s jednou nemeckou organizáciou, jej predstavitelia sa nás pýtali, koľkých žiadateľov máme za predošlý rok. Odpovedali sme číslom 146. A oni s údivom reagovali, či myslíme 146-tisic. Nie, bolo to naozaj len 146 osôb.

Postoje sa dajú zmeniť iba dlhodobou komplexnou prácou, do ktorej je zapojená celá spoločnosť. Aj keď to môže pôsobiť ako ťažko dosiahnuteľný cieľ, je dôležité nerezignovať. My sme začali mobilizáciou tých, ktorí už k téme pristupovali otvorene alebo boli zvedaví. Zapájali sme ich do aktivít, kde mali možnosť zistiť, ako utečenci žijú, akí sú a čo potrebujú. Neskôr sme začali organizovať aj vzdelávacie aktivity na školách, kde to má veľký zmysel. Ak chceme, aby tieto aktivity mali zásadnejší vplyv, musia byť realizované systematicky a dlhodobo – a tu narážame na systém verejného vzdelávania a dostupnosť financií na tieto aktivity. 

Čím si vysvetľujete, že počet žiadateľov je taký malý?

Je to zmes rôznych faktorov, technických aj spoločenských. Jedným z nich je pozícia, Slovensko má hranicu len s jednou krajinou mimo Európskej únie, Ukrajinou. Platí u nás Dublinský dohovor, podľa ktorého utečenci prichádzajúci do EÚ musia automaticky žiadať o azyl v krajine vstupu. U nás teda o azyl môžu žiadať len tí, ktorí prídu cez ukrajinskú hranicu, a kríza z roku 2015 sa týkala hlavne južných štátov. Ak by prichádzali z iných krajín, Slovensko si môže uplatniť Dublinský dohovor, a teda poslať ich späť. 

Okrem toho ľudia, ktorí sú nútení opustiť svoj domov, si ako útočisko hľadajú krajiny, kde už majú nejaké väzby, komunitu alebo podpornú sieť. U nás máme podobných sietí málo – nemáme tu napríklad väčšie sýrske či kamerunské komunity. Je to z dôvodu, že sme dlho boli uzavretou komunistickou krajinou, a hoci dnes už sme v demokratickom režime, nie sme dostatočne zaujímaví, aby sa u nás cudzinci vo veľkom počte usádzali. 

Navyše ako spoločnosť nevítame rozmanité kultúry. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že vo väčšine prípadov nechceme prijať ľudí z cudziny. Nemáme vybudovaný ani dostatočne podporný ekonomicko-sociálny systém, ktorý by pomáhal s integráciou do spoločnosti. 

Má pre nich Slovensko vôbec nejaké pozitíva?

V aktuálnej situácii s ľuďmi prichádzajúcimi z Ukrajiny máme od 1. marca legislatívne fungujúci inštitút dočasného útočiska, ktorý umožňuje dotované bývanie, jednoduchší prístup na pracovný trh, k základnej zdravotnej starostlivosti, prístup k školám, dávke v hmotnej núdzi.

Barbora Piešová dobrovoľníčila v Mareene v rámci výzvy Buď laska. Zapojiť sa môžeme všetci

Ukrajinci a Ukrajinky u nás majú základnú podporu, otázka je, či je dostatočne kvalitná a v rozsahu, v akom ju potrebujú. Zisťujeme, že to tak nie je. Počula som však pozitívne ohlasy na solidaritu Slovákov a Sloveniek počas krízy, snažia sa pomôcť. 

Nemáte pocit, že postoje voči Ukrajincom a Ukrajinkám sa začali meniť? 

Cítime to aj my, no musím priznať, že sa mi to zdá prirodzené. Na začiatku sme sa snažili pomôcť bezvýhradne, veď predsa žijú vo vojne. Mobilizovala sa občianska spoločnosť, my sme na hranicu poslali 157 dobrovoľníkov, veľa firiem pomáhalo ľudsky, materiálne, finančne. 

Podobné vypätie sa však nedá dlhodobo udržať a je potrebné, aby tieto aktivity prebral štát na seba, aby si mohli ľudia oddýchnuť. Štát by mal zároveň otvorene komunikovať, prečo to robí. Aby sa ľudia žijúci na Slovensku necítili ukrátení o pomoc – hoci aj my tu máme vlastné sociálne problémy, je dôležité venovať pozornosť ľuďom utekajúcim pred vojnou. Aby sme to vnímali prirodzene.

Pýtam sa na základe toho, čo ste videli keby u nás vypukla vojna, vedeli by ste sa stať migrantkou alebo by ste zostali na Slovensku napriek konfliktu?

Mali sme o tom diskusiu s kolegyňou, no ťažko sa mi dá predvídať, ako by som reagovala. Pracujeme v oblasti nútenej migrácie a dúfam, že by sme zostali aktívni, či už tu, alebo v zahraničí. Rada by som bola tou „hrdinkou“, ktorá zostane napriek všetkému, záleží však na tom, čo by sa dialo. Či by bombardovali Bratislavu a západné Slovensko, kde mám domov a rodinu, kde by som mohla mať väčší vplyv na riešenie situácie alebo asistenciu ľuďom v núdzi a aká by bola perspektíva viesť aspoň ako-tak bezpečný a dôstojný život aj vo vojnovej krajine. 

Rozhodnutie odísť z domova do neznáma je mnohokrát veľmi ťažké a hrdinské rozhodnutie. Nemali by sme to vnímať ako „jednoduchšiu cestu von“. Odchod je sprevádzaný akceptovaním toho, že zanechávam za sebou ľudí aj veci, ku ktorým mám hlboký vzťah, aby som zabezpečila bezpečie sebe a svojim deťom. Mnohí ľudia sa ani po rokoch v novej krajine nevedia dostať z problémov súvisiacich s pocitom odlúčenia, straty domova, straty rodinných príslušníkov, známych, straty statusu, ktorý si vybudovali doma.

Mnohí ľudia sa ani po rokoch v novej krajine nevedia dostať z problémov súvisiacich s pocitom odlúčenia, straty domova, straty rodinných príslušníkov, známych, straty statusu, ktorý si vybudovali doma.

Viete zhodnotiť, ktorá skupina migrantov to má u nás najťažšie? 

Čo sa týka prijatia slovenskou spoločnosťou, nedá sa to úplne paušálne zovšeobecniť. No vzťahujúc sa na väčšinu by som o našej spoločnosti mohla povedať – čím viac sa od nás vizuálne líšia a nesú napríklad aj prvky islamu (napr. šatku), tým viac ich vnímame ostražito, ak nie rovno neznášanlivo. Musíme to zlepšiť.

Stretli ste sa s prípadmi rasizmu?

Známy je príbeh Bielej vrany Khadry Abdile, ktorá bola priamo napadnutá. Mala na sebe šatku, za ktorú ju útočník začal škrtiť, nebolo to pritom jej prvé napadnutie. Predtým na ňu niekto hádzal kamene, hoci žila v Dúbravke. 

Našim známym, chalanom z Burundi celkom bežne niekto na ulici nadáva alebo sa im vyhráža. Je to nepríjemné. Tieto postoje spoločnosti však presahujú aj k deťom. Vieme o prípade afrického chlapca, na ktorého v škôlke ukazovali, že je terorista.

Ako by sa každý z nás mohol pričiniť o to, aby sa táto situácia zlepšila?

Polovicou úspechu, ak nie aj väčšou časťou, je nastavenie domácej spoločnosti a ochota prijať ľudí z iných kultúr, ochota mať takých kamarátov, ochota prijať ich do zamestnania. Dôležitá je potom integračná politika štátu a samospráv. Ideálne je aj komunikovať, akí ľudia k nám prichádzajú, čo robia, a stierať tým potenciálne nedorozumenia. 

Súčasťou integračných politík je dávať cudzincom príležitosť integrovať sa v zmysle ponúknuť im dostupné jazykové kurzy, vysvetliť im sociokultúrnu orientáciu prostredia, aby nám lepšie rozumeli, a podporovať vzájomné stretávanie a interakciu s miestnymi. Ide o kombináciu riešení, ktoré môžu Slovensku pomôcť, aby bolo otvorenejšou a príjemnejšou krajinou.

Michaela Pobudová

Pochádza z Radošoviec pri Skalici, vyštudovala vojnové štúdiá na King’s College London, neskôr pracovne stážovala v Haagu. V jordánskom Ammáne sa venovala výskumu vytvorenia zóny bez zbraní hromadného ničenia na Blízkom východe. Utečenci z Iraku, s ktorými sa vtedy stretla, boli dôvodom, prečo sa začala angažovať v iniciatíve Kto pomôže? a spoluzaložila organizáciu Mareenu

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

O2 Športová akadémia Mateja Tótha

Podporte školu v projekte O2 Športová akadémia Mateja Tótha

Prečítaním tohto článku
ste získali bonusový hlas.
Využite ho a podporte svoju školu.

Využiť bonusový hlas

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Ako si vytvoriť produktívne pracovisko doma? Tieto vychytávky vám pomôžu so sústredením

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac