Druhý deň v Košiciach: Miesta, ktoré spoznáte, iba ak tam žijete

Mišo Hudák, košický lokálpatriot vám v tomto článku predstaví miesta, ktoré nenájdete v žiadnom oficiálnom sprievodcovi.

Autor Mišo Hudák

Foto Mišo Hudák

Dátum25. 4. 2016

Pokračujeme v sérii dní, ktoré vás prevedú cez tie najzaujímavejšie miesta v Košiciach. Na prvé počutie a prvé prečítanie to znie ako oxymorón. Veď zjesť priemernú zmrzlinu pri fontáne a zo strednej vzdialenosti si na aparáte priblížiť staršie budovy nemôže trvať viac ako niekoľko hodín.

Prečo teda potom počet dní v množnom čísle? Pretože ste po prvých dvadsiatich štyroch hodinách zistili, že ste nič nestihli vidieť a ani po pridanom dni navyše sa to veľmi nezmení.

Včera ste sa zorientovali v severojužných osách košickej topografie, na sídliská na kopce vás odvezú autobusy, v strede mesta a na Terase si vystačíte s električkami.

Pri akomkoľvek pobyte, dlhšom ako pár hodín, vás dobehnú bežné potreby, ktoré máte vo svojich domovských dŕžavách dôkladne vyladené. Doma viete, kde čo kúpiť, a kde absolvovať službu bez štandardnej pridanej emocionálnej hodnoty. V Košiciach je nejedno také miesto.

Raj pre fotografov u Hugos foto

Vo vašom fotoaparáte s menom v azbuke sa minul filmový materiál. Môžete samozrejme využiť dostupné fotolaby v centre mesta, ale pri drobne sofistikovanejšej požiadavke odídete bez nákupu. Ale ak sa odveziete, alebo odkráčate na koniec Komenského, dôjdete do Hugos/Shooot nenápadného obchodu s analógových fotopríslušentvom.

Možno potrebujete len zvitkový film, ale drobný nákup sa zvykne natiahnuť na hodinovú debatu s majiteľom Marekom, ktorého odľahčíte od aparátov starej školy československej, sovietskej, japonskej a mnohých ďalších.

Áno, ďalší deň môžete venovať oslave obchodov, remesiel a profesií, ktoré v posledných rokoch mizli z ulíc nielen Košíc, ale aj ostatných miest. Prítomnosť však dokazuje, že v aktuálnej generácii sú jednotlivci, ktorí sa dokážu uživiť prehistorickou prácou.

Niečo pre bradáčov

Sídlisko Košického Vládneho Programu má mnoho podôb a mien, ale ostaňme pri publikovateľnom “kavepečku”. V jednej z nemnohých obchodných pasáží tohto panelového molochu sídli Barber, tradičné pánske holičstvo.

Jeho majiteľ, Rado, sa po rokoch strávených strihaním a holením írskych hláv a brád vrátil domov a za niekoľko sezón vytvoril priestor pre všetkých mužov mesta. Nejde o uzavretý trendový klub pre niekoľko ľudí so závislosťou na údržbe tvárového porastu a interiérom vytvorenom z paliet.

Dlhšie pobyty v inom meste vyžadujú aj riešenie nepravdepodobných situácií, ktoré si pri povrchných návštevách nesihnete uvedomiť.

Železiarstvo

Železiarstvo na okraji Námestia osloboditeľov, na rohu Južnej triedy a Fejovej ulice, na svojom mieste stojí, podľa dobových fotografií, od povojnových rokov. V tej dobe to bol začiatok perfiérie mesta, dnes jeho najužšie centrum.

Ani nástup špecializovaných služieb a hobby supermarketov nezlomil ducha a trh tejto predajne, v ktorej si mnoho ľudí plní svoje potreby generované monotónnym zamestnaním bez poriadneho fyzického nasadenia.

[the_ad_placement id=”injektaz-datahit”]

Aj obyčajný nákup dvoch matíc alebo kladiva sa môže po zaplatení premeniť na neformálny kultúrny zážitok. Blok budov, v ktorých sa nachádza predajňa, obsahuje dva nájomné domy a sýpku od najvýznamnejšieho košického architekta Ľudovíta Oelschlägera a cez cestu na Fejovej ulici je mozaika významného, nedávno zosnulého umelca, Imricha Vaneka.

Legendárne hračkárstvo Legáčik

Tuctové darčeky už nenosia domov svojim blízkym ani letní návštevníci chorvátskych ostrovov, miest a pláží. Aj napriek tomu, že Košice nie sú výrazným turistickým miestom, existuje stále viac miest, kde je možné nakúpiť gýčové predmety, ktoré obdarovaný priateľ, či príbuzný, čo najrýchlejšie odloží na dobre ukrytú kopu podobných artiklov.

Na Hrnčiarskej ulici stále pôsobí množstvo drobnučkých dielní a obchodíkov, ktoré vám chcú sprítomniť romantickú nostalgiu starého minulého sveta. Vy však veľmi rýchlo zabočíte do obchodu Legáčik, originálnej predajne, ktorá nemá v krajine obdobu.

Potrebujete náhradné diely, hľadáte staré figúrky z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, naberáte ľubovoľné súčiastky po litroch. Kvôli návšteve si nemusíte požičiavať malú neter, alebo najmladšieho súrodenca, aby ste kamuflovali, že lego nakupujete pre dieťa. Dospelí zberatelia stavebnice si tu podávajú dvere.

Burgre s pridanou hodnotou

Nemôžete celý deň len riešiť problémy. Kúpeľné tempo Košíc a jeho občanov to ani nevyžaduje a najmä ani nedovoľuje. Akákoľvek aktivita je len narúšaním širišeho kontextu mesta, ktorým je oddych.

Nevídaný gastronomický boom neprekvapuje len návštevníkov, ale často aj domácich, ktorí nestíhajú obchádzať a testovať vznikajúce bistrá, reštaurácie, krčmy, bary, podniky a ďalšie miesta života.

Za všetkých obyvateľov mesta sa obetoval mladý muž, ktorý svoj prehľad a komentáre k miestnemu gastropriemyslu jednoducho nazval Food Tips Košice. Realistický, úprimný a civiliný prístup k službám a jedlu mu vyniesli množstvo podporovateľov a unikátny crowdsourcingový systém, v ktorom mu ľudia prispievajú dobrovoľnými sumami aby dokázal prinášať postrehy z ďalších a ďalších miest. Za dobrú službu je radosť zaplatiť.

Hamburgerová kultúra dorazila minulé leto aj do Košíc. Nepotvrdí vám to len Food Tips Košice ale aj ďalšie nové miesta, ktoré príjmajú do svojich jedálnych lístkov toto jedlo. Partia miestnych šrácov sa rozhodla obsadiť dlhodobo opustený stánok na kraji Mestského parku, kde sa stretáva s Mlynskou ulicou, a premeniť ho na strategický streetfood bod Grange.

Bez akejkoľvek histórie a mimo sezóny sa tesne pred Novým rokom začali predávať burgre, ktoré sa veľmi rýchlo stali všeobecným číslom jeden v meste. Ľudí neodrádza ani dlhé čakanie, pretože dopyt je skutočne obrovský. Šráci zaviedli obrátenú donášku, zavoláte, opýtate si jeden z ôsmych burgrov v ponuke a dohodnete si čas vyzdvihnutia. Musíte vstať, prejsť sa ulicou, stretnúť ľudí v meste, dať si dobré jedlo. Nádherná pridaná hodnota.

Grange je blízko autobusovej a vlakovej stanice. Plačete. Áno, vrátili ste sa, ale opäť musíte odísť. Ale možno sa raz vrátite a už zostanete.

Košičan Mišo Hudák je, ako o sebe sám hovorí, pyšným otcom a pyšným občanom svojho mesta. Bicykluje sa po ňom od svojich deviatich rokov. Je zakladateľom Východného pobrežia a autorom kníh KSC a KSC Kód/Code, neformálnych sprievodcov mestom Košice v dvadsiatom prvom storočí.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum20. 5. 2026

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
ako v japončine mizne ego,
prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka.

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“.

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru.

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje.

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami.

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál.

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech).

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie.

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať.

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu.

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze.

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší.

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta.

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry?

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť.

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.