Druhý deň v Košiciach: Miesta, ktoré spoznáte, iba ak tam žijete

Mišo Hudák, košický lokálpatriot vám v tomto článku predstaví miesta, ktoré nenájdete v žiadnom oficiálnom sprievodcovi.

Autor Mišo Hudák

Foto Mišo Hudák

Dátum25. 4. 2016

Pokračujeme v sérii dní, ktoré vás prevedú cez tie najzaujímavejšie miesta v Košiciach. Na prvé počutie a prvé prečítanie to znie ako oxymorón. Veď zjesť priemernú zmrzlinu pri fontáne a zo strednej vzdialenosti si na aparáte priblížiť staršie budovy nemôže trvať viac ako niekoľko hodín.

Prečo teda potom počet dní v množnom čísle? Pretože ste po prvých dvadsiatich štyroch hodinách zistili, že ste nič nestihli vidieť a ani po pridanom dni navyše sa to veľmi nezmení.

Včera ste sa zorientovali v severojužných osách košickej topografie, na sídliská na kopce vás odvezú autobusy, v strede mesta a na Terase si vystačíte s električkami.

Pri akomkoľvek pobyte, dlhšom ako pár hodín, vás dobehnú bežné potreby, ktoré máte vo svojich domovských dŕžavách dôkladne vyladené. Doma viete, kde čo kúpiť, a kde absolvovať službu bez štandardnej pridanej emocionálnej hodnoty. V Košiciach je nejedno také miesto.

Raj pre fotografov u Hugos foto

Vo vašom fotoaparáte s menom v azbuke sa minul filmový materiál. Môžete samozrejme využiť dostupné fotolaby v centre mesta, ale pri drobne sofistikovanejšej požiadavke odídete bez nákupu. Ale ak sa odveziete, alebo odkráčate na koniec Komenského, dôjdete do Hugos/Shooot nenápadného obchodu s analógových fotopríslušentvom.

Možno potrebujete len zvitkový film, ale drobný nákup sa zvykne natiahnuť na hodinovú debatu s majiteľom Marekom, ktorého odľahčíte od aparátov starej školy československej, sovietskej, japonskej a mnohých ďalších.

Áno, ďalší deň môžete venovať oslave obchodov, remesiel a profesií, ktoré v posledných rokoch mizli z ulíc nielen Košíc, ale aj ostatných miest. Prítomnosť však dokazuje, že v aktuálnej generácii sú jednotlivci, ktorí sa dokážu uživiť prehistorickou prácou.

Niečo pre bradáčov

Sídlisko Košického Vládneho Programu má mnoho podôb a mien, ale ostaňme pri publikovateľnom „kavepečku“. V jednej z nemnohých obchodných pasáží tohto panelového molochu sídli Barber, tradičné pánske holičstvo.

Jeho majiteľ, Rado, sa po rokoch strávených strihaním a holením írskych hláv a brád vrátil domov a za niekoľko sezón vytvoril priestor pre všetkých mužov mesta. Nejde o uzavretý trendový klub pre niekoľko ľudí so závislosťou na údržbe tvárového porastu a interiérom vytvorenom z paliet.

Dlhšie pobyty v inom meste vyžadujú aj riešenie nepravdepodobných situácií, ktoré si pri povrchných návštevách nesihnete uvedomiť.

Železiarstvo

Železiarstvo na okraji Námestia osloboditeľov, na rohu Južnej triedy a Fejovej ulice, na svojom mieste stojí, podľa dobových fotografií, od povojnových rokov. V tej dobe to bol začiatok perfiérie mesta, dnes jeho najužšie centrum.

Ani nástup špecializovaných služieb a hobby supermarketov nezlomil ducha a trh tejto predajne, v ktorej si mnoho ľudí plní svoje potreby generované monotónnym zamestnaním bez poriadneho fyzického nasadenia.

[the_ad_placement id=“injektaz-datahit“]

Aj obyčajný nákup dvoch matíc alebo kladiva sa môže po zaplatení premeniť na neformálny kultúrny zážitok. Blok budov, v ktorých sa nachádza predajňa, obsahuje dva nájomné domy a sýpku od najvýznamnejšieho košického architekta Ľudovíta Oelschlägera a cez cestu na Fejovej ulici je mozaika významného, nedávno zosnulého umelca, Imricha Vaneka.

Legendárne hračkárstvo Legáčik

Tuctové darčeky už nenosia domov svojim blízkym ani letní návštevníci chorvátskych ostrovov, miest a pláží. Aj napriek tomu, že Košice nie sú výrazným turistickým miestom, existuje stále viac miest, kde je možné nakúpiť gýčové predmety, ktoré obdarovaný priateľ, či príbuzný, čo najrýchlejšie odloží na dobre ukrytú kopu podobných artiklov.

Na Hrnčiarskej ulici stále pôsobí množstvo drobnučkých dielní a obchodíkov, ktoré vám chcú sprítomniť romantickú nostalgiu starého minulého sveta. Vy však veľmi rýchlo zabočíte do obchodu Legáčik, originálnej predajne, ktorá nemá v krajine obdobu.

Potrebujete náhradné diely, hľadáte staré figúrky z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, naberáte ľubovoľné súčiastky po litroch. Kvôli návšteve si nemusíte požičiavať malú neter, alebo najmladšieho súrodenca, aby ste kamuflovali, že lego nakupujete pre dieťa. Dospelí zberatelia stavebnice si tu podávajú dvere.

Burgre s pridanou hodnotou

Nemôžete celý deň len riešiť problémy. Kúpeľné tempo Košíc a jeho občanov to ani nevyžaduje a najmä ani nedovoľuje. Akákoľvek aktivita je len narúšaním širišeho kontextu mesta, ktorým je oddych.

Nevídaný gastronomický boom neprekvapuje len návštevníkov, ale často aj domácich, ktorí nestíhajú obchádzať a testovať vznikajúce bistrá, reštaurácie, krčmy, bary, podniky a ďalšie miesta života.

Za všetkých obyvateľov mesta sa obetoval mladý muž, ktorý svoj prehľad a komentáre k miestnemu gastropriemyslu jednoducho nazval Food Tips Košice. Realistický, úprimný a civiliný prístup k službám a jedlu mu vyniesli množstvo podporovateľov a unikátny crowdsourcingový systém, v ktorom mu ľudia prispievajú dobrovoľnými sumami aby dokázal prinášať postrehy z ďalších a ďalších miest. Za dobrú službu je radosť zaplatiť.

Hamburgerová kultúra dorazila minulé leto aj do Košíc. Nepotvrdí vám to len Food Tips Košice ale aj ďalšie nové miesta, ktoré príjmajú do svojich jedálnych lístkov toto jedlo. Partia miestnych šrácov sa rozhodla obsadiť dlhodobo opustený stánok na kraji Mestského parku, kde sa stretáva s Mlynskou ulicou, a premeniť ho na strategický streetfood bod Grange.

Bez akejkoľvek histórie a mimo sezóny sa tesne pred Novým rokom začali predávať burgre, ktoré sa veľmi rýchlo stali všeobecným číslom jeden v meste. Ľudí neodrádza ani dlhé čakanie, pretože dopyt je skutočne obrovský. Šráci zaviedli obrátenú donášku, zavoláte, opýtate si jeden z ôsmych burgrov v ponuke a dohodnete si čas vyzdvihnutia. Musíte vstať, prejsť sa ulicou, stretnúť ľudí v meste, dať si dobré jedlo. Nádherná pridaná hodnota.

Grange je blízko autobusovej a vlakovej stanice. Plačete. Áno, vrátili ste sa, ale opäť musíte odísť. Ale možno sa raz vrátite a už zostanete.

Košičan Mišo Hudák je, ako o sebe sám hovorí, pyšným otcom a pyšným občanom svojho mesta. Bicykluje sa po ňom od svojich deviatich rokov. Je zakladateľom Východného pobrežia a autorom kníh KSC a KSC Kód/Code, neformálnych sprievodcov mestom Košice v dvadsiatom prvom storočí.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Dátum29. 5. 2025

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
kedy sa oplatí riskovať úspory,
ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“.

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada.

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť?

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo.

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky.

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo.

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala.

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa.

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz.

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok.

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave.

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak.

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci.

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?

Raj pre fotografov u Hugos foto

Niečo pre bradáčov

Železiarstvo

Legendárne hračkárstvo Legáčik

Burgre s pridanou hodnotou

Mohlo by vás zaujímať

Eva Petričková: Ak dcére ráno nepovieme, kam ideme a čo bude nasledovať, riskujeme odpor alebo kolaps. Autizmus úplne zresetoval fungovanie našej rodiny, ale naučil nás vážiť si každú maličkosť

Vo vylúčených komunitách nestačí mať sen – ľuďom často chýba niekto, kto v nich úprimne verí. Monika si našla oporu v mentorke Silvii a dnes si stavia vlastný dom, o ktorom snívala

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Dominika Šugareková

Mohlo by vás zaujímať

Technologický riaditeľ O2 Slavomír Pšenák: Umelá inteligencia nikdy úplne nenahradí ľudí – no ľudia, ktorí s ňou vedia pracovať, budú mať obrovskú výhodu na pracovnom trhu

Ako funguje signál, ktorý spája krajinu? „Lovec búrok“ odhaľuje dobrodružné zákulisie budovania najmodernejšej siete

Na Ceste hrdinov SNP som chcel premýšľať nad životom, no diaľková turistika veľmi vyčerpáva hlavu. Keď uvažujete nad každým krokom, na filozofovanie nie je priestor