Druhý deň v Košiciach: Miesta, ktoré spoznáte, iba ak tam žijete

Mišo Hudák, košický lokálpatriot vám v tomto článku predstaví miesta, ktoré nenájdete v žiadnom oficiálnom sprievodcovi.

Autor Mišo Hudák

Foto Mišo Hudák

Dátum25. 4. 2016

Pokračujeme v sérii dní, ktoré vás prevedú cez tie najzaujímavejšie miesta v Košiciach. Na prvé počutie a prvé prečítanie to znie ako oxymorón. Veď zjesť priemernú zmrzlinu pri fontáne a zo strednej vzdialenosti si na aparáte priblížiť staršie budovy nemôže trvať viac ako niekoľko hodín.

Prečo teda potom počet dní v množnom čísle? Pretože ste po prvých dvadsiatich štyroch hodinách zistili, že ste nič nestihli vidieť a ani po pridanom dni navyše sa to veľmi nezmení.

Včera ste sa zorientovali v severojužných osách košickej topografie, na sídliská na kopce vás odvezú autobusy, v strede mesta a na Terase si vystačíte s električkami.

Pri akomkoľvek pobyte, dlhšom ako pár hodín, vás dobehnú bežné potreby, ktoré máte vo svojich domovských dŕžavách dôkladne vyladené. Doma viete, kde čo kúpiť, a kde absolvovať službu bez štandardnej pridanej emocionálnej hodnoty. V Košiciach je nejedno také miesto.

Raj pre fotografov u Hugos foto

Vo vašom fotoaparáte s menom v azbuke sa minul filmový materiál. Môžete samozrejme využiť dostupné fotolaby v centre mesta, ale pri drobne sofistikovanejšej požiadavke odídete bez nákupu. Ale ak sa odveziete, alebo odkráčate na koniec Komenského, dôjdete do Hugos/Shooot nenápadného obchodu s analógových fotopríslušentvom.

Možno potrebujete len zvitkový film, ale drobný nákup sa zvykne natiahnuť na hodinovú debatu s majiteľom Marekom, ktorého odľahčíte od aparátov starej školy československej, sovietskej, japonskej a mnohých ďalších.

Áno, ďalší deň môžete venovať oslave obchodov, remesiel a profesií, ktoré v posledných rokoch mizli z ulíc nielen Košíc, ale aj ostatných miest. Prítomnosť však dokazuje, že v aktuálnej generácii sú jednotlivci, ktorí sa dokážu uživiť prehistorickou prácou.

Niečo pre bradáčov

Sídlisko Košického Vládneho Programu má mnoho podôb a mien, ale ostaňme pri publikovateľnom “kavepečku”. V jednej z nemnohých obchodných pasáží tohto panelového molochu sídli Barber, tradičné pánske holičstvo.

Jeho majiteľ, Rado, sa po rokoch strávených strihaním a holením írskych hláv a brád vrátil domov a za niekoľko sezón vytvoril priestor pre všetkých mužov mesta. Nejde o uzavretý trendový klub pre niekoľko ľudí so závislosťou na údržbe tvárového porastu a interiérom vytvorenom z paliet.

Dlhšie pobyty v inom meste vyžadujú aj riešenie nepravdepodobných situácií, ktoré si pri povrchných návštevách nesihnete uvedomiť.

Železiarstvo

Železiarstvo na okraji Námestia osloboditeľov, na rohu Južnej triedy a Fejovej ulice, na svojom mieste stojí, podľa dobových fotografií, od povojnových rokov. V tej dobe to bol začiatok perfiérie mesta, dnes jeho najužšie centrum.

Ani nástup špecializovaných služieb a hobby supermarketov nezlomil ducha a trh tejto predajne, v ktorej si mnoho ľudí plní svoje potreby generované monotónnym zamestnaním bez poriadneho fyzického nasadenia.

[the_ad_placement id=”injektaz-datahit”]

Aj obyčajný nákup dvoch matíc alebo kladiva sa môže po zaplatení premeniť na neformálny kultúrny zážitok. Blok budov, v ktorých sa nachádza predajňa, obsahuje dva nájomné domy a sýpku od najvýznamnejšieho košického architekta Ľudovíta Oelschlägera a cez cestu na Fejovej ulici je mozaika významného, nedávno zosnulého umelca, Imricha Vaneka.

Legendárne hračkárstvo Legáčik

Tuctové darčeky už nenosia domov svojim blízkym ani letní návštevníci chorvátskych ostrovov, miest a pláží. Aj napriek tomu, že Košice nie sú výrazným turistickým miestom, existuje stále viac miest, kde je možné nakúpiť gýčové predmety, ktoré obdarovaný priateľ, či príbuzný, čo najrýchlejšie odloží na dobre ukrytú kopu podobných artiklov.

Na Hrnčiarskej ulici stále pôsobí množstvo drobnučkých dielní a obchodíkov, ktoré vám chcú sprítomniť romantickú nostalgiu starého minulého sveta. Vy však veľmi rýchlo zabočíte do obchodu Legáčik, originálnej predajne, ktorá nemá v krajine obdobu.

Potrebujete náhradné diely, hľadáte staré figúrky z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, naberáte ľubovoľné súčiastky po litroch. Kvôli návšteve si nemusíte požičiavať malú neter, alebo najmladšieho súrodenca, aby ste kamuflovali, že lego nakupujete pre dieťa. Dospelí zberatelia stavebnice si tu podávajú dvere.

Burgre s pridanou hodnotou

Nemôžete celý deň len riešiť problémy. Kúpeľné tempo Košíc a jeho občanov to ani nevyžaduje a najmä ani nedovoľuje. Akákoľvek aktivita je len narúšaním širišeho kontextu mesta, ktorým je oddych.

Nevídaný gastronomický boom neprekvapuje len návštevníkov, ale často aj domácich, ktorí nestíhajú obchádzať a testovať vznikajúce bistrá, reštaurácie, krčmy, bary, podniky a ďalšie miesta života.

Za všetkých obyvateľov mesta sa obetoval mladý muž, ktorý svoj prehľad a komentáre k miestnemu gastropriemyslu jednoducho nazval Food Tips Košice. Realistický, úprimný a civiliný prístup k službám a jedlu mu vyniesli množstvo podporovateľov a unikátny crowdsourcingový systém, v ktorom mu ľudia prispievajú dobrovoľnými sumami aby dokázal prinášať postrehy z ďalších a ďalších miest. Za dobrú službu je radosť zaplatiť.

Hamburgerová kultúra dorazila minulé leto aj do Košíc. Nepotvrdí vám to len Food Tips Košice ale aj ďalšie nové miesta, ktoré príjmajú do svojich jedálnych lístkov toto jedlo. Partia miestnych šrácov sa rozhodla obsadiť dlhodobo opustený stánok na kraji Mestského parku, kde sa stretáva s Mlynskou ulicou, a premeniť ho na strategický streetfood bod Grange.

Bez akejkoľvek histórie a mimo sezóny sa tesne pred Novým rokom začali predávať burgre, ktoré sa veľmi rýchlo stali všeobecným číslom jeden v meste. Ľudí neodrádza ani dlhé čakanie, pretože dopyt je skutočne obrovský. Šráci zaviedli obrátenú donášku, zavoláte, opýtate si jeden z ôsmych burgrov v ponuke a dohodnete si čas vyzdvihnutia. Musíte vstať, prejsť sa ulicou, stretnúť ľudí v meste, dať si dobré jedlo. Nádherná pridaná hodnota.

Grange je blízko autobusovej a vlakovej stanice. Plačete. Áno, vrátili ste sa, ale opäť musíte odísť. Ale možno sa raz vrátite a už zostanete.

Košičan Mišo Hudák je, ako o sebe sám hovorí, pyšným otcom a pyšným občanom svojho mesta. Bicykluje sa po ňom od svojich deviatich rokov. Je zakladateľom Východného pobrežia a autorom kníh KSC a KSC Kód/Code, neformálnych sprievodcov mestom Košice v dvadsiatom prvom storočí.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Zuzana pomáha rodinám ako babi zo susedstva. Deťom dáva najmä čas a pozornosť, na fúkanie do bublifuku im venuje aj celé popoludnie

Keď viete, že je pri vás niekto, o koho sa môžete oprieť, nemusíte byť stále silní. Niekedy stačí vedieť, že ak už nevládzete, niekto vás na chvíľu zastúpi.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dávid Hanko

Dátum7. 10. 2026

Po odchode do dôchodku jej začali chýbať ľudia, výzvy aj pocit, že ju niekto potrebuje. Cez projekt Babi zo susedstva sa Zuzana spojila s rodinou, ktorú predtým nepoznala. Z pôvodnej predstavy o pomoci napokon vznikol vzťah založený na dôvere, blízkosti a vzájomnosti. Raz týždenne vyzdvihuje zo škôlky dvoch malých chlapcov a trávi s nimi čas. Niekedy sa vyberú na bicykloch cez Dunaj, inokedy na ihrisko či na zmrzlinu. Spolu zažívajú aj veci, ktoré sú pre chlapcov úplne nové. „Nešla som do projektu preto, že nemám čo robiť, ale chcela som robiť niečo, čo má zmysel,“ vysvetľuje Zuzana.

Prepájať ľudí naprieč generáciami je rovnako dôležité ako spájať deti z rôznych svetov. Vo svojej učiteľskej praxi sa o to usiluje aj ocenený pedagóg Michal Sivák.

V rozhovore so Zuzanou sa dočítate:

ako sa buduje dôvera medzi ľuďmi, ktorí sa predtým nepoznali,
čo ju prekvapilo na dnešnom rodičovstve,
ako sa od rodičov učí rešpektujúcej výchove,
čím ju obohacujú chlapci, o ktorých sa stará, a čo odovzdáva ona im,
ktorá vlastnosť je podľa nej najdôležitejšia pre ľudí, ktorí sa chcú do projektu zapojiť,
prečo si myslí, že starí rodičia sú často trpezlivejší, než boli kedysi ako rodičia.

Ako by ste sa opísali niekomu, kto vás nepozná?

Celý život som bola aktívna. Pracovala som vo výskume v oblasti sociológie, psychológie a vzdelávania, kde sa človek musí neustále učiť a pýtať. Mala som na starosti rôzne projekty, zhodou okolností som sa venovala aj otázkam zosúlaďovania pracovného a rodinného života.

Moja práca ma napĺňala, prinášala veľa rozhodovania a veľa práce s ľuďmi. Navyše, vo voľnom čase sa od mladosti venujem rôznym športom, ako sú bicyklovanie či bežkovanie. Keď som odišla do dôchodku, začali mi chýbať ľudia, výzvy a najmä pocit, že ma niekto potrebuje.

Prvýkrát po rokoch som pocítila akési prázdno a vedela som, že musím niečo podniknúť. Dôchodok je v istom zmysle návrat k osobným záujmom a človek nanovo hľadá, čo ho baví.

Ako to myslíte?

Roky robíte, čo treba, plníte nejaké roly: ako pracovníčka, manželka, mama či kolegyňa. A zrazu roly zaniknú a vy stojíte pred otázkou, kto ste, keď už nemusíte nič. Je to naoko oslobodzujúce, ale aj trochu problematické.

Keďže som prirodzene aktívna, v mojom prípade nešlo ani tak o to, aby som si vyplnila čas, ale chcela som si ho naplniť niečím, čo má zmysel.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Búrate teda mýtus o osamelej žene na dôchodku, ktorá nemá čo robiť, a tak sa prihlásila do programu.

Nenazvala by som to mýtus. Motivácie môžu byť rôzne. To však nebol môj prípad, skôr naopak.

Niektorí ľudia v mojom okolí mi hovoria, že mám toho priveľa a mala by som už zvoľniť, ale mňa to nijako nezaťažuje.

Chcem byť aktívna a užitočná, pretože mi to dodáva energiu. Šport je taká moja investícia: čo teraz vložím do pohybu a ďalších aktivít, to si o desať rokov nebudem musieť kupovať v lekárni.

A nie som v tom sama. V programe je viac žien, ktoré sú mi podobné. Majú za sebou bohatý pracovný život, svoje záľuby aj plný kalendár. Neprichádzajú preto, že by nemali čo robiť, ale preto, že majú čo dať.

Ako ste sa dozvedeli o projekte Babi zo susedstva?

Poslala mi ho kamarátka, ktorá ma dobre pozná. Hneď ma zaujal. Pre človeka je dôležité cítiť, že je potrebný. Prihlásila som sa teda cez webovú stránku, kde môžu rodiny aj ženy v zrelom veku vyplniť dotazník a prejaviť záujem. Následne som dostala anotácie od viacerých rodín a po čase som si vybrala tú svoju.

Bola som rada, že môžem dať niekomu to, čo mi chýbalo, keď som vychovávala svoje tri deti. Bola som v cudzom meste úplne sama – bez mamy, svokry či kamarátok. Chodila som do práce na plný úväzok, vtedy som si často želala, aby pri mne aspoň na chvíľu niekto bol.

Dnes môžete byť tá, ktorá poskytuje oporu iným. Aký je to pocit?

Dáva mi to veľký zmysel. Keď je pri vás niekto, kto vám podá ruku, nemusíte byť silná stále. Stačí vedieť, že keď nevládzete, niekto to na chvíľu podrží za vás.

Vidím to aj pri „mojej“ rodine v úplných maličkostiach. Napríklad, že si manželia po príchode z práce stihnú v pokoji vymeniť pár slov, kým som ja ešte s chlapcami. Alebo keď jeden z chlapcov ochorie, rodičia si nemusia hneď brať voľno v práci, pretože vedia, že mi môžu zavolať. Treba však povedať, že je to vzájomné.

Ja im pomáham, ale oni mi na oplátku dávajú pocit, že som vítaná.

Čo ešte dáva program vám osobne?

Dostala som oveľa viac, než som čakala. Prihlásila som sa s tým, že chcem byť nablízku deťom, a napokon som si našla celú rodinu. Je to veľmi pekná rodina. Postupne sme zistili, že máme mnoho spoločného, či už kultúru, cestovanie, alebo aj šport.

Je príjemné, že sa mám o čom rozprávať nielen s chlapcami, ale aj s ich rodičmi. Napríklad ráno pred prácou si spolu vypijeme kávu, dokonca sme boli spolu v divadle. Nie som pre nich len pomoc s deťmi, sme si stále bližší.

A ako obohacuje vaša spoločnosť deti?

Chlapcom môžem dať to, čo je podľa mňa najcennejšie – čas a pozornosť. Ja sa nikam neponáhľam. Takže keď chcú so mnou hodinu fúkať do bublifuku alebo sa rozprávať o dinosauroch, máme na to celé popoludnie.

Takže sa obohacujete navzájom.

Áno, to je na tom to najkrajšie. Nie je to služba, ale vzťah založený na dobrovoľnosti. A vzťah nikdy nefunguje len jedným smerom.

Ako funguje projekt Babi zo susedstva

Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová, ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.

A vďaka čomu váš vzťah funguje?

Vďaka vzájomnému rešpektu. Ja rešpektujem rozhodnutia rodiny a oni zas mňa, moje skúsenosti aj môj čas. Nikto nikomu nič neprikazuje, skôr sa dopĺňame.

Ako si spomínate na začiatky?

Prvý rok sme sa s chlapcami stretávali vždy v prítomnosti ich mamy. Až neskôr som začala sama vyzdvihovať staršieho zo škôlky. Mama bola stále nablízku, a keď mohla, pridala sa k nám.

Postupne získala istotu, že sú chlapci v dobrých rukách, a mohla si počas našich stretnutí vybavovať vlastné veci.

Časom ste sa teda zoznamovali a budovali si dôveru?

Áno, dôvera sa nedá uponáhľať. Medzi nami sa to prelomilo, keď počas prvého roka jeden z chlapcov ochorel a nemal s ním kto zostať. Mama mi vtedy zverila kľúče od bytu a ja som s ním zostala doma sama. Pamätám si, že som si v tej chvíli uvedomila, že už nie som len pani zo susedstva, ale niekto, komu naozaj dôverujú.

Dnes s chlapcami podnikáme všeličo. Ideme na bicykloch cez Dunaj, autobusom k jazeru alebo sa len prejdeme na zmrzlinu. Predtým autobusom veľa necestovali, takže s nimi môžem zažiť množstvo vecí po prvý raz.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Bolo niečo, čo vás prekvapilo?

Asi najviac to, ako sa zmenilo fungovanie rodín. Keď som mala malé deti ja, starostlivosť o domácnosť aj o ne ležala prevažne na mame. Dnes je to oveľa vyrovnanejšie. Otec chlapcov kúpe, varí, ide s nimi k lekárovi a nikto to nepovažuje za nič výnimočné. Rodičia sa prirodzene striedajú a dopĺňajú.

A prekvapilo ma aj to, ako rešpektujúco sa k deťom správajú. Učím sa od nich, pretože za našich čias to bolo iné. Obdivujem, s akou trpezlivosťou veci vysvetľujú. My sme často povedali: „Lebo som to povedala.“ A bolo. Oni si k dieťaťu čupnú, pozrú sa mu do očí a vysvetlia, aké správanie sa od neho očakáva a prečo.

Dieťa pre nich nie je podriadený, ale plnohodnotný človek s vlastnými pocitmi a názormi, ktorý má právo byť vypočutý. Neznamená to, že mu všetko dovolia. Hranice existujú, len sa k nim dieťa vedie vysvetľovaním, nie strachom. Toto sú veci, ktoré som sa musela naučiť.

Bolo to niečo, čo ste si na začiatku nastavili s rodičmi?

Nie, žiadne formálne pravidlá sme si nedávali. Ja som sa skôr naladila na rodinu a postupne som vnímala ich spôsob fungovania. Pozorovala som, ako sa s chlapcami rozprávajú, čo je pre nich dôležité, a keď som si nebola istá, jednoducho som sa opýtala.

Som presvedčená, že rodič vie najlepšie, čo jeho dieťa potrebuje. Moja úloha nie je vychovávať po svojom, ale nadviazať na to, čo si doma sami budujú.

Takže ste museli pracovať aj na sebe a učiť sa nové veci?

Áno. Som však pomerne zvedavý a otvorený človek, takže ma to skôr baví, než by mi to prekážalo. Možno toto niektorým starším ľuďom chýba. Majú pevnú predstavu, ako majú veci byť, pretože tak to predsa robili celý život. A z toho potom vznikajú nezhody s mladými rodičmi.

Otvorenosť je podľa mňa možno najdôležitejšia vlastnosť, ktorú by mal mať človek, ak sa chce do takého programu zapojiť. Neprichádzate doň ako niekto, kto vie všetko lepšie. Prichádzate do cudzej rodiny, ktorá má svoje pravidlá a svoj spôsob života.

Keď ste ochotní sa učiť, zistíte, že aj v mojom veku sa dá ešte veľa objaviť.

Obzeráte sa vďaka tejto skúsenosti aj na vlastné rodičovstvo?

Áno, s odstupom času premýšľam, aká mama som bola ja. Každý rodič je tak trochu prvolezec. Nikto vám nedá návod, všetko sa učíte za pochodu a mnohé veci pochopíte, až keď je neskoro ich zmeniť.

Dnes viem byť oveľa prítomnejšia, než som bola kedysi pri vlastných deťoch. Vtedy som mala hlavu plnú práce, nákupov a toho, čo treba stihnúť. Teraz je mojou jedinou úlohou byť s chlapcami a venovať im čas. Nič iné ma pri tom netlačí.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Čo by ste poradili starším ľuďom, ktorí váhajú, či sa do niečoho podobného zapojiť?

Nič neriskujete. Ak nebudete na začiatku vzťahu zdržanliví, ale otvorení, časom sa uvidí, či si s rodinkou padnete do oka. Príliš veľké očakávania môžu byť kontraproduktívne.

Veľa sme hovorili o osobnom prínose, ale vnímam aj spoločenský prínos. Ľudia majú príležitosť spoznávať sa, byť na seba lepší, tvoriť komunitu. Komu chýba odvaha, nech sa spojí s inými, ktorí jej majú o trochu viac.

O projekte Babi zo susedstva

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová (na snímke), ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.