Druhý deň v Košiciach: Miesta, ktoré spoznáte, iba ak tam žijete

Mišo Hudák, košický lokálpatriot vám v tomto článku predstaví miesta, ktoré nenájdete v žiadnom oficiálnom sprievodcovi.

Autor Mišo Hudák

Foto Mišo Hudák

Dátum25. 4. 2016

Pokračujeme v sérii dní, ktoré vás prevedú cez tie najzaujímavejšie miesta v Košiciach. Na prvé počutie a prvé prečítanie to znie ako oxymorón. Veď zjesť priemernú zmrzlinu pri fontáne a zo strednej vzdialenosti si na aparáte priblížiť staršie budovy nemôže trvať viac ako niekoľko hodín.

Prečo teda potom počet dní v množnom čísle? Pretože ste po prvých dvadsiatich štyroch hodinách zistili, že ste nič nestihli vidieť a ani po pridanom dni navyše sa to veľmi nezmení.

Včera ste sa zorientovali v severojužných osách košickej topografie, na sídliská na kopce vás odvezú autobusy, v strede mesta a na Terase si vystačíte s električkami.

Pri akomkoľvek pobyte, dlhšom ako pár hodín, vás dobehnú bežné potreby, ktoré máte vo svojich domovských dŕžavách dôkladne vyladené. Doma viete, kde čo kúpiť, a kde absolvovať službu bez štandardnej pridanej emocionálnej hodnoty. V Košiciach je nejedno také miesto.

Raj pre fotografov u Hugos foto

Vo vašom fotoaparáte s menom v azbuke sa minul filmový materiál. Môžete samozrejme využiť dostupné fotolaby v centre mesta, ale pri drobne sofistikovanejšej požiadavke odídete bez nákupu. Ale ak sa odveziete, alebo odkráčate na koniec Komenského, dôjdete do Hugos/Shooot nenápadného obchodu s analógových fotopríslušentvom.

Možno potrebujete len zvitkový film, ale drobný nákup sa zvykne natiahnuť na hodinovú debatu s majiteľom Marekom, ktorého odľahčíte od aparátov starej školy československej, sovietskej, japonskej a mnohých ďalších.

Áno, ďalší deň môžete venovať oslave obchodov, remesiel a profesií, ktoré v posledných rokoch mizli z ulíc nielen Košíc, ale aj ostatných miest. Prítomnosť však dokazuje, že v aktuálnej generácii sú jednotlivci, ktorí sa dokážu uživiť prehistorickou prácou.

Niečo pre bradáčov

Sídlisko Košického Vládneho Programu má mnoho podôb a mien, ale ostaňme pri publikovateľnom “kavepečku”. V jednej z nemnohých obchodných pasáží tohto panelového molochu sídli Barber, tradičné pánske holičstvo.

Jeho majiteľ, Rado, sa po rokoch strávených strihaním a holením írskych hláv a brád vrátil domov a za niekoľko sezón vytvoril priestor pre všetkých mužov mesta. Nejde o uzavretý trendový klub pre niekoľko ľudí so závislosťou na údržbe tvárového porastu a interiérom vytvorenom z paliet.

Dlhšie pobyty v inom meste vyžadujú aj riešenie nepravdepodobných situácií, ktoré si pri povrchných návštevách nesihnete uvedomiť.

Železiarstvo

Železiarstvo na okraji Námestia osloboditeľov, na rohu Južnej triedy a Fejovej ulice, na svojom mieste stojí, podľa dobových fotografií, od povojnových rokov. V tej dobe to bol začiatok perfiérie mesta, dnes jeho najužšie centrum.

Ani nástup špecializovaných služieb a hobby supermarketov nezlomil ducha a trh tejto predajne, v ktorej si mnoho ľudí plní svoje potreby generované monotónnym zamestnaním bez poriadneho fyzického nasadenia.

[the_ad_placement id=”injektaz-datahit”]

Aj obyčajný nákup dvoch matíc alebo kladiva sa môže po zaplatení premeniť na neformálny kultúrny zážitok. Blok budov, v ktorých sa nachádza predajňa, obsahuje dva nájomné domy a sýpku od najvýznamnejšieho košického architekta Ľudovíta Oelschlägera a cez cestu na Fejovej ulici je mozaika významného, nedávno zosnulého umelca, Imricha Vaneka.

Legendárne hračkárstvo Legáčik

Tuctové darčeky už nenosia domov svojim blízkym ani letní návštevníci chorvátskych ostrovov, miest a pláží. Aj napriek tomu, že Košice nie sú výrazným turistickým miestom, existuje stále viac miest, kde je možné nakúpiť gýčové predmety, ktoré obdarovaný priateľ, či príbuzný, čo najrýchlejšie odloží na dobre ukrytú kopu podobných artiklov.

Na Hrnčiarskej ulici stále pôsobí množstvo drobnučkých dielní a obchodíkov, ktoré vám chcú sprítomniť romantickú nostalgiu starého minulého sveta. Vy však veľmi rýchlo zabočíte do obchodu Legáčik, originálnej predajne, ktorá nemá v krajine obdobu.

Potrebujete náhradné diely, hľadáte staré figúrky z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, naberáte ľubovoľné súčiastky po litroch. Kvôli návšteve si nemusíte požičiavať malú neter, alebo najmladšieho súrodenca, aby ste kamuflovali, že lego nakupujete pre dieťa. Dospelí zberatelia stavebnice si tu podávajú dvere.

Burgre s pridanou hodnotou

Nemôžete celý deň len riešiť problémy. Kúpeľné tempo Košíc a jeho občanov to ani nevyžaduje a najmä ani nedovoľuje. Akákoľvek aktivita je len narúšaním širišeho kontextu mesta, ktorým je oddych.

Nevídaný gastronomický boom neprekvapuje len návštevníkov, ale často aj domácich, ktorí nestíhajú obchádzať a testovať vznikajúce bistrá, reštaurácie, krčmy, bary, podniky a ďalšie miesta života.

Za všetkých obyvateľov mesta sa obetoval mladý muž, ktorý svoj prehľad a komentáre k miestnemu gastropriemyslu jednoducho nazval Food Tips Košice. Realistický, úprimný a civiliný prístup k službám a jedlu mu vyniesli množstvo podporovateľov a unikátny crowdsourcingový systém, v ktorom mu ľudia prispievajú dobrovoľnými sumami aby dokázal prinášať postrehy z ďalších a ďalších miest. Za dobrú službu je radosť zaplatiť.

Hamburgerová kultúra dorazila minulé leto aj do Košíc. Nepotvrdí vám to len Food Tips Košice ale aj ďalšie nové miesta, ktoré príjmajú do svojich jedálnych lístkov toto jedlo. Partia miestnych šrácov sa rozhodla obsadiť dlhodobo opustený stánok na kraji Mestského parku, kde sa stretáva s Mlynskou ulicou, a premeniť ho na strategický streetfood bod Grange.

Bez akejkoľvek histórie a mimo sezóny sa tesne pred Novým rokom začali predávať burgre, ktoré sa veľmi rýchlo stali všeobecným číslom jeden v meste. Ľudí neodrádza ani dlhé čakanie, pretože dopyt je skutočne obrovský. Šráci zaviedli obrátenú donášku, zavoláte, opýtate si jeden z ôsmych burgrov v ponuke a dohodnete si čas vyzdvihnutia. Musíte vstať, prejsť sa ulicou, stretnúť ľudí v meste, dať si dobré jedlo. Nádherná pridaná hodnota.

Grange je blízko autobusovej a vlakovej stanice. Plačete. Áno, vrátili ste sa, ale opäť musíte odísť. Ale možno sa raz vrátite a už zostanete.

Košičan Mišo Hudák je, ako o sebe sám hovorí, pyšným otcom a pyšným občanom svojho mesta. Bicykluje sa po ňom od svojich deviatich rokov. Je zakladateľom Východného pobrežia a autorom kníh KSC a KSC Kód/Code, neformálnych sprievodcov mestom Košice v dvadsiatom prvom storočí.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum15. 7. 2026

„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.

Vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu či so skúsenosťou so závislosťou, veria, že každý človek si zaslúži rešpekt a druhú šancu.

V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:

aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny,
čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.

Čo pre teba znamená prijatie samej seba?

Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.

Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.

Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“

Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.

Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené.

Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.

Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.

Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.

Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.

Ako to myslíš?

To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“

Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?

Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.

V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.

Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.

Čo túto ženu charakterizuje?

Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“

V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.

Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.

V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.

Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.

Kto bol takým človekom pre teba?

Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.

Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.

Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.

Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.

Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?

Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde.

Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.

Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.

A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie.

Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?

Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.

Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.

Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.

Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.

Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?

Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.

Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.

Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.

Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.

Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.

O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?

Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.

Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.

Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.

Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.

Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.

Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?

Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.

Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.

Čo by to bolo?

Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.

Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, získala Liberty Cenu Inakosti 2026 za pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.

Liberty Blake Simon

Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.

Páčil sa vám článok?

(Zatiaľ žiadne hodnotenia)