Kus dieťaťa, ktoré v sebe stále má, mu vidieť aj v očiach. Pomedzi neuveriteľné príbehy svojich knižných postáv hovorí o slobode, ktorú mu dala abstinencia. Abstinuje už 19 rokov a podľa neho sú to jeho najlepšie roky. Rozhovor robíme po jeho vystúpení v jednom z bratislavských parkov, kde sa na jeho knižných príbehoch, ktoré dopĺňa hudbou a zábavnou šou, smejú nielen deti, ale aj dospelí.
V rozhovore s Braňom Jobusom sa dočítate:
- čo funguje na pozornosť detí,
- ako ich motivovať čítať knihy,
- prečo s nimi rozoberať aj náročné témy, napríklad alkoholizmus,
- čo majú spoločné sociálne siete a „šenky“
- a ako v sebe vieme objaviť kus dieťaťa.
Knihy pre deti píšete už 19 rokov, robíte k nim aj besedy, ročne aj niekoľko stoviek. Aké sú deti publikum?
Mám obrovskú výhodu, pretože na každej takejto akcii aj spievam. Ak aj deti nemajú šajnu o mojej knižnej tvorbe, tak sa to vždy zvrhne na koncert a skončí sa to dobre. Veľa besedujeme na školách, takže veľa záleží aj na učiteľkách.
Koľkokrát pozerám ako puk, ako sú deti na mňa pripravené, čo všetko majú prečítané a ako sú o mojom živote informované, pretože pani učiteľky to s nimi v škole riešia.
Ročne mám asi 250 akcií a na všetky volajú mňa, ja sa nikde neponúkam. A ak ma deti aj nepoznajú, len pozerajú, aj tak sa bavia. Hudba má svoju silu.
Vnímate, že sa pozornosť detí vplyvom smartfónov alebo sociálnych sietí v poslednej dobe zmenila?
Z môjho pohľadu by toto hodnotenie nebolo korektné, lebo ja zo všetkého robím šou – spievam, vyťahujem napríklad rýľ, na ktorom hrám. Sú to bonusy, ktoré druhí spisovatelia nemajú.
Dôležitosť by som však neprikladal digitálnym technológiám, ale zase pani učiteľkám. Poviem príklad: vystupovanie v škôlkach je náročnejšie, pretože tie deti ešte nevedia čítať. Nedávno som bol však v jednej materskej škole, tam mali deti všetko načítané od pedagógov a prevýšili tak aj niektoré základné školy. Tým chcem poukázať, že učiteľ zohráva naozaj dôležitú rolu a je „vácej“ ako táto digitálna doba a sociálne siete či hry.
Áno, deti môžu byť nepozorné a aj jedno dieťa vie znepríjemniť besedu a náladu celej triede. Ja mám však výhodu, lebo nie som učiteľ, mám mikrofón a viem trošku ten hlasíček aj zvýšiť. Väčšinou na to, že dieťa nedáva pozor, upozorním vtipom.
Alebo prepnem na úplne inú tému a opýtam sa, čím by chcel alebo chcela byť, keď bude veľký alebo veľká.
A o čom deti snívajú, kým sa chcú stať?
Ony povedia hocičo. Ja sa im len snažím ukázať, že všetko je reálne. Hovorím im svoj príbeh, ako som osemročný písal prvú knižočku a dodnes ju mám schovanú na pamiatku. Sníval som o tom celý život.
Moje knižky vyzerajú ako recesia, ale ja si v nich žmýkam srdce a svoje pocity.
A presne toto hovorím aj deťom: „Vidíš, keď som bol malý ako ty, keď som mal dvanásť, už som mal hudobnú skupinu a sníval som, ako ísť do sveta. Chcel som, aby mi vychádzali platne a cédečká. A to bolo ešte pred rokom 1989. Robiť bláznivé knižky či hudbu vtedy pripadalo bežnému človeku nepredstaviteľné a nemožné.“ Takto sa im snažím vysvetliť, že aj napriek prekážkam sa to dá.
Kde ste na to zobrali odvahu vy?
Odvahu som nabral, až keď som sa oslobodil a začal som abstinovať – až vtedy som sa odhodlal otvoriť svoje vnútro cudzím ľuďom. Moje knižky vyzerajú ako „sranda“ a recesia, ale ja si v nich žmýkam srdce a svoje pocity. Keď som pil, hanbil som sa za seba a nemal som prirodzenú sebadôveru. A to hovorím aj deťom.
Akú úlohu zohrávajú v plnení detských snov dospelí?
Určite ich treba podporovať a pomáhať im. Ak chcú hrať na bicie, treba ich zobrať do hudobnej školy. Aj ich baví kresliť, nech kreslia. Mali by si však slobodne vybrať a nemali by sme im prikazovať, čo majú robiť, akým smerom sa vybrať.
Aj keď má dieťa tieto možnosti, môže sa kadečo stať. Počítače, internet a hry sú veľkými ťahúňmi. Keď sa dieťa do toho dostane, môže stratiť záujem o iné veci. My sme také niečo nemali, ale my sme mali zas „šenky“. Ale ono to je vlastne to isté.
Na besedách rozprávate aj o ťažkých témach, napríklad o spomínanom alkoholizme. Ako k tomu pristupujete, aby to deti chápali aj ich to bavilo?
Základom je spontánnosť. Nikdy som nesedel nad scenárom a nerozmýšľal, čo budem hovoriť. To je jednoducho život. Všetko, čo počujete na besedách alebo na mojich koncertoch, vzniklo niekoľkoročným obrusovaním a tým, že som vždy trepol nejakú inakšiu hlúposť.
Keď je človek mladší, závislosť vzniká oveľa rýchlejšie. Ak si dieťa dá len párkrát, už je namotané.
V podstate, keby ste išli zajtra na moju besedu, tak môže byť rovnaká ako tá dnešná. Nie je to ale tým, že to mám niekde napísané, skôr sa to rokmi na seba ukladalo počas množstva koncertov a besied. Nepíšem to ako divadelnú hru s cieľom upútať. Ja odovzdám informáciu a mám čisté svedomie, lebo ak to zasiahne aspoň jedno dieťa z tisícky a zmení mu to život, tak to stálo za to.
Osvetu proti pitiu alkoholu, prípadne iným omamným látkam, nerobíte len vy, no napriek tomu mnohí tínedžeri po alkohole či drogách stále siahajú.
Ja som bol ako dieťa veľmi vysoký, taký vyrastený. Keď som mal dvanásť, vyzeral som na sedemnásť, a tak som nemal problém kúpiť si alkohol. A zážitok z akejkoľvek drogy, nielen z alkoholu, je pre detské telíčko veľmi intenzívny – je jasné, že ide o okamžitý zásah.
Závislosť u dospelého človeka nevznikne tak rýchlo ako u detí. Preto je napríklad v USA povolený alkohol až od 21 rokov, nie od 18 ako u nás. Keď je človek mladší, závislosť vzniká oveľa rýchlejšie, a keď si dieťa dá len párkrát, už je namotané.
Pred chvíľou tu bola redaktorka z iného média a pýtala sa, či deti ešte čítajú. Povedali ste, že menej. Ako ich motivovať alebo ako budete motivovať svojho syna?
Zase je to o slobode, ktorú tu často spomínam. My sme v škole čítali knihy nasilu, to nie je dobrá stratégia. Moje knihy sú také bláznivé, že sa mi už veľakrát stalo, že mi volala nejaká matka, ktorej dieťa nikdy nečítalo knihy, no začalo práve po prečítaní tej mojej.
Dieťa zistilo, že v knihe je aj zábava, aj recesia a že z toho nemusí robiť čitateľský denník alebo niečo podobné. Dôležitý je preto prvý kontakt a niekto, kto deti na čítanie navedie, buď rodičia, alebo učitelia.
Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, je veľmi dôležité. Vidím to aj v divadle, keď napríklad hráme operu Muflón Ancijáš, chodia aj 5-ročné deti. A ja zas len čumím ako puk.
Vaše knihy sú plné hravosti, rovnako aj vystúpenia, ako keby ste si stále zachovávali v sebe kúsok dieťaťa. Máte to tak asi aj v bežnom živote – hovorili ste o tom, ako so svojím bratom vždy na Vianoce vykopete panáčika z Človeče, nehnevaj sa, ktorého ste zakopali ešte ako deti. Máte recept, ako si v sebe stále zachovať dieťa?
Áno, vykopeme panáčika, zaželáme si niečo a zas ho na rok zakopeme.
Ak chcete byť zase dieťaťom, príďte na Vrbovské vetry. My tam máme napríklad preteky na hojdacích koňoch alebo máme streľbu z poplašnej pištole, alebo sa hráme na formulu ako malé deti. Alebo chodíme loviť krokodíla.
Je to úplná hlúposť, no takýchto aktivít tam máme veľa. Spomeniem ešte naše Medzinárodné vedecké sympózium. Máme „kecpult“ a každý má nejakú tému – takto sme vyriešili aj celosvetový hlad. Jednoducho sme povedali, že dáme ľuďom najesť.
My sme s bratom neprešli do dospelosti ako bežní ľudia, nás to nezošrotovalo. Ostali sme sa ďalej hrať. Podľa mňa by sa tak mohli hrať aj ostatní dospeláci, ale nie sú natoľko slobodní alebo nemajú takú odvahu, aby sa išli zosmiešniť. Mne to nerobí nič. Pre mňa je podstatná radosť z tej aktivity a hotovo.
Čo pre vás znamenajú deti?
Poviem absolútnu pravdu – nesmrteľnosť. Keď máš deti, ľahšie sa ti bude odchádzať z tohto sveta, lebo ty tu ostávaš aj tak. To je z môjho pohľadu nesmrteľnosť.
Nie však v takom zmysle, že teraz majme deti len kvôli tomu, aby sme boli nesmrteľní. Ide o to, že deťom odovzdáš kus seba – aj to dobré, aj to zlé. Ľudia môžu mať neviemaký pestrý život, môžu cestovať, chodiť za kultúrou a podobne, ale to dieťa prináša takú obrovskú radosť a pestrosť ako nič iné na svete. Aj keď je to svojím spôsobom náročné, je to skratka k šťastiu.
Máte troch synov. Dvaja vás ešte zažili ako závislého od alkoholu, ten najmladší nie. Vidíte tam rozdiely vo výchove?
Pri najstaršom si pamätám, že keď bol malý, tak som sa vedel rýchlejšie vytočiť. Pri prostrednom som už prestával piť, tak si nepamätám ani na situáciu, že by som na neho zvrieskol, tam sa to veľmi zlepšilo.
Teraz, keď už som o 20 rokov starší a mám tretieho syna, ktorý má teraz štyri roky, tak sa občas prichytím, že som nervóznejší. Bolo to najmä počas pandémie, keď sme boli zavretí doma. Nikdy to ale nebolo nič extra, skôr tak vnútorne som to prežíval. Tá emócia lásky a radosti, ktorú dieťa prináša, bola a je sústavná.
Vždy pôsobíte ako veľmi pozitívne naladený človek, z ktorého ani trochu necítiť nespokojnosť a negativitu.
To je sloboda. Tých 19 rokov abstinencie, a teda slobody, si ma tak namotalo, že porovnávať život predtým a teraz, to je obrovský rozdiel. Je však dehonestujúce hovoriť pred blízkymi, že keď som pil, nestálo to za to.
Práve naopak, veď sa mi narodili deti a to sú dôležité veci. Život nebol vtedy márny, no čo sa týka jeho kvality, tak to, ako sa dokážem teraz tešiť a prežívať veci, je neporovnateľné. Sloboda je pre mňa najsilnejšia droga na svete.
Loading...
