Zrejme všetci túžime v živote po spokojnosti a hľadáme spôsoby, ako ju dosiahnuť. Náš mozog má však prirodzený sklon k negatívnemu hodnoteniu sveta vôkol nás – ľahko sa tak staviame do pozície obete a je pre nás oveľa náročnejšie urobiť zmenu, aby sme sa cítili lepšie. Happytariána a psychológa Aleša Bednaříka sme sa spýtali, či a ako sa dá dosiahnuť šťastný život a čo môžeme urobiť, aby sme sa cítili dobre.

Ako sa cítiť dobre v práci a nevyhorieť? Poradí vám psychológ Matúš Bakyta

V rozhovore s Alešom Bednaříkom, ktorý sa venuje pozitívnej psychológii, sa dozviete:

• prečo je šťastie v našom živote dôležité,
• čo je to optimálne prežívanie,
• kedy sa dostávame do tzv. flow módu, ktorým si spúšťame spokojnosť,
• ako sa vymaniť zo zlozvyku sťažovania sa,
• ale aj to, kedy je sebaľútosť prospešná
• a ako so spokojnosťou súvisí nastavenie mysle.

Ako by ste definovali šťastie?

Šťastie je abstraktný psychologický konštrukt, ktorý zastrešuje veľa rozličných vecí, a preto existuje aj viacero definícií. Ja pracujem s teóriou troch dimenzií, ktoré prinášajú šťastie.

Tak aké tri dimenzie prinášajú šťastie?

Prvá dimenzia je aktuálne šťastie – prežívané v prítomnosti. Býva sprevádzané pozitívnymi emóciami – vzrušujúcimi alebo upokojujúcimi. Môže to byť radosť, vďačnosť za nečakaný zážitok, vzrušenie z toho, že sa mi niečo podarilo urobiť, alebo nadšenie, že som niekoho príjemného stretol. Je dobré, ak takéto stavy zažívame počas dňa viackrát, pretože práve ich frekvencia má vplyv na našu úroveň prežívaného šťastia.

Druhý rozmer tvorí spokojnosť, čiže vyhodnocovanie toho, čo som zažil cez deň, počas minulého týždňa alebo dlhšieho obdobia. Pozerám sa do minulosti, všímam si aj náročné a nepríjemné chvíle, ale vnímam aj kvality – lebo aj keď sa mi niečo nepodarilo, viem sa z toho niečo naučiť.

Potom je tu tretí rozmer – zmysluplnosť. Môžeme mať ťažký projekt, pociťovať nervozitu, prežívať vnútorný boj a môže sa nám aj nedariť, no ďalej nás ťahá túžba niečo vytvoriť, lebo to pokladáme za dôležité. Môžeme byť aj dlhodobo frustrovaní, ale uvedomujeme si, že pri ukončení projektu si povieme, že sa to oplatilo, lebo to malo zmysel.

Hovorí sa, že každý je strojcom svojho šťastia. Stotožňujete sa s týmto tvrdením?

Nie. Toto je teória, ktorá sem prišla zo západu, podobne ako predstava, že šťastie je vecou rozhodnutia. No na to, aby sme boli šťastní, sa nestačí len rozhodnúť, začať sa usmievať a hovoriť si mantru hnutia pozitívneho myslenia. To je mylné presvedčenie, ktoré sa objavuje najmä v motivačnej literatúre.

Podľa nej sa nemôžeme na nikoho spoľahnúť, a preto nemáme brať do úvahy to, čo si myslia iní. Toto je iba cesta k egocentrizmu a k odpútaniu sa od ostatných, čo spôsobí len ďalšie nešťastie.

Od čoho teda závisí pocit môjho šťastia?

Výskumy potvrdzujú, že najdôležitejšia vec, ktorá ovplyvňuje mieru nášho šťastia, spokojnosti a pocitu zmysluplnosti v živote, je budovanie a udržiavanie si dobrých medziľudských vzťahov. Či už ide o vzťahy v rodine, s priateľmi, susedmi, kolegami v práci, s úplne cudzími ľuďmi alebo v komunitách, v ktorých sa pohybujeme.

Terapia je lepšia cesta ako hnev. Odborníčky vysvetľujú, ako budovať sebaprijatie a zdravé vzťahy

Môžu to byť ale aj náboženské skupiny, záujmové krúžky, mamičky s deťmi na pieskovisku, to je jedno. Preto vždy zdôrazňujem, že šťastie nie je len o tom, čo robím pre seba, ale aj o tom, čo robím pre druhých alebo čo robím s druhými, aby som bol šťastný.

Budovanie kvalitných vzťahov so sebou aj so svojím okolím je teda najzásadnejšou vecou na dosiahnutie spokojnosti. Čo ďalšie ovplyvňuje pocit šťastia?

Je toho viac. Určite by som zdôraznil aj nejaké namáhavé aktivity – teda niečo, pričom sa učíme, posúvame svoje hranice a zisťujeme, čoho všetkého sme schopní. To je jedna z vecí, ktorá sa mi páčila vo výskume psychológa Mihályho Csíkszentmihályia.

S kolegami sledoval tzv. optimálne prežívanie. Zameral sa na umelcov a skúmal, v čom spočíva ich tvorivosť. Tanečníci napríklad potvrdili, že keď začnú na pódiu s choreografiou, ktorú predtým dlho trénovali, tak stratia pojem o čase, prestanú vnímať publikum a stanú sa pohybom. Keď sa to celé skončí, tak cítia hlboké uspokojenie. Prepojenie medzi ponorením sa do činnosti a hlbokým šťastím psychológ nazval pojmom flow.

Takže aj práca a sústredenosť môžu prinášať spokojnosť.

Keď je niečo ľahké, tak je to nuda, a keď je niečo príliš ťažké, tak je to strašný stres. Z toho vyplýva, že treba mať rovnováhu medzi zručnosťami a náročnosťou práce.

No nemusí to byť len práca v pravom zmysle slova, ale aj nejaká aktivita – šport, počítanie matematických príkladov alebo čokoľvek iné. Musí to byť činnosť, ktorá je do istej miery náročná a do ktorej sa vieme hlboko ponoriť. Vynorenie z tejto činnosti je potom sprevádzané hlbokým a dlhodobým uspokojením.

No ak hovoríme o práci v pravom zmysle slova, dnes si ňou často podmieňujeme svoje šťastie.

Hovorí sa, že ak urobíš dobrú kariéru, budeš šťastný. Zmysel však môžeme nachádzať vo veľmi rôznorodých aspektoch života, práca je iba jeden z nich a často sa preceňuje.

Britský spisovateľ Tom Hodgkinson je napríklad zástancom lenivosti – nehovorí, aby sme nepracovali, hovorí, aby sme nerobili zbytočne veľa a bez rozmyslu. Lebo naozaj netreba robiť zbytočnosti, ale podstatné veci.

V angličtine existuje fráza, ktorá sa mi páči – good enough. To znamená, že dobre, už som sa dosť snažil, toľko som urobil a stačí. Oproti tomu stoja perfekcionisti, ktorí veľmi veľa energie dávajú do toho, aby niečo vylepšili až na 110 %. Drenie im aj tak nakoniec neprinesie nič navyše a žijú nešťastné životy.

Akú úlohu v tom zohrávajú peniaze? Môžu nás urobiť šťastnými?

Peniaze sú dôležité, ale je dobré si uvedomovať, či robím niektoré veci len kvôli peniazom a nimi si potom kompenzujem nešťastie v práci, napríklad drahými dovolenkami. Musím sa vrátiť k Tomovi Hodgkinsonovi, ktorý tvrdí, že sme ochotní nudiť sa v robote za veľké peniaze, aby sme ich potom minuli na zábavu vo voľnom čase. To však nedáva žiadny zmysel.

Ľudia, ktorí berú sami seba s väčšou ľahkosťou, sú šťastnejší. Tí, ktorí sa berú príliš vážne, trpia ako kone.

Ja sa držím radšej toho, že by sme mali žiť taký život, z ktorého si nemusíme brať dovolenku ako kompenzáciu utrpenia v jeho ostatných oblastiach.

Robme radšej to, čo nás baví, a zarábajme menej, aby sme si pokryli základné veci. Niekedy je dôležitejšie rozmýšľať nad tým, ako žiť minimalistickejšie a spokojnejšie, než dávať energiu do rôznych činností, ktoré mi pokryjú nákladný život. To nemá konca-kraja.

Takže moju spokojnosť do veľkej miery ovplyvňuje moje nastavenie mysle a nezávisí až tak od externých okolností?

Nastavenie mysle je všeobecný pojem, pod ktorým sa dá predstaviť všeličo. Patrí sem aj postoj k úspechu a k neúspechu, postoj k sebe samému a k iným, ale aj to, do akej miery vnímam seba ako hodnotného človeka, a to nezávisle od vonkajších úspechov a vonkajších reakcií na moju osobu.

Ak som v niečom uspel, som spokojný a teším sa, že som si to „odrobil“. Zdravý vzťah k neúspechu spočíva v uznaní, že za niečo som zodpovedný ja a za niečo môžu okolnosti – jednoducho stalo sa, ale idem ďalej. To sa síce v ťažkých situáciách ľahšie hovorí, ako robí, ale naozaj sa ukazuje, že ľudia, ktorí berú samých seba s väčšou ľahkosťou, sú šťastnejší. Tí, ktorí sa berú príliš vážne, trpia ako kone.

A to by sa dalo nazvať ako nastavenie mysle. Aj výskumy potvrdzujú, že v 90 % je to o tom, ako sa staviame k veciam, ktoré sa nám dejú. Čiže postoj ovplyvňuje naše emócie.

Na Slovensku sme však súčasťou kultúry, v ktorej prevláda skôr „postoj sťažovateľa“. Môžem sa v takejto atmostére stále cítiť dobre alebo ma to neovplyvňuje?

Z pohľadu psychológie je sťažovanie sa pochopiteľné. Keď hovoríme, ako sme na tom zle a aké je všetko hrozné, tak to prináša istú formu uspokojenia, ale aj sťažovanie má hranice. Na otázku ako sa máme zvyčajne odpovedáme: „To keby si vedel! Ani sa radšej nepýtaj!“ Ak sa podelíme o nejaké trápenia či nespokojnosť, môžeme vyvolať ľútosť a ľahšie sa zblížime s druhými.

Treba sa chvíľku aj pomojkať, keď sa cítim ublížený. Je to ako vnútorné objatie.

Len škoda, že nás väčšinou nespája to, čo máme radi, na čo sa tešíme a čo nás baví. Týmto pohľadom na svet si sami zhoršujeme kvalitu šťastia a vyhodnocovania toho, aký máme život. Odporúčam nenechať sa odradiť frflaním a snažiť sa nájsť v rozhovore témy, ktoré majú tí druhí radi. Môžeme sa zamerať na deti, vnúčatá, ktoré nám robia radosť, alebo iné aktivity, ktoré nás bavia.

Veľký posun vnímam pri mladej generácii, ktorá cestovala a študovala v zahraničí, a zistila, že existujú aj iné verzie sveta. Ľahšie sa im potom nastavujú hranice v práci, kde sa dokážu postaviť za seba a odmietnu pracovať nadčasy. Keď sa im niečo nedarí, tak sú ochotní a schopní to zmeniť. Môžu sa odsťahovať, odísť z práce alebo čokoľvek iné, ale nezostanú len pri frflaní.

Aká je zdravá hranica ľútosti?

Keď sa cítime zle, vtedy je dobre sa aj poľutovať. Treba sa chvíľku pomojkať, je to také vnútorné objatie a uznanie toho, že sme zranení a že nám ublížili. V tomto prípade je sebaľútosť prejavom sebalásky a je liečivá.

Odmalička sme vychovávaní, aby sme boli ohľaduplní voči druhým, ale častokrát nie sme láskaví sami k sebe. Tento typ sebasúcitu je nevyhnutný, aby sme sa vedeli sami o seba postarať. Samostatnosť a kontrola nad tým, ako, kde a s kým trávim čas, naozaj zvýši pozitívne prežívanie spokojnosti. Vtedy berieme do úvahy seba a svoje potreby. Faktor slobody a autonómie je jedným zo zdrojov celkového šťastia v živote.

Keď prežívam ťažké obdobie, môže mi pomôcť cítiť sa lepšie aj niečo iné okrem ľútosti?

Keď sa cítime zle, sme ublížení, neistí alebo oslabení, naše telo sa prirodzene sťahuje. Aj zranená mačka sa schová do kúta. Je to síce intuitívne, ale z psychologického hľadiska nesprávne, lebo vtedy by sme mali radšej zavolať blízkym kamarátom, ísť s nimi von, začať sa hýbať alebo ísť do prírody. Vtedy sa nám zmení nálada aj fyzicky sa začneme cítiť inak. To má za následok premenu emocionálneho prežívania a zrazu si uvedomíme, že život nie je až taký zlý, aj keď sme sa chvíľku utápali v sebaľútosti.