Happytarián Aleš Bednařík: Návod na šťastný život nehľadajte v motivačných citátoch. Radšej lepšie spoznajte seba samého a venujte čas svojím blízkym

Ľudia, ktorí sú vnútorne stotožnení sami so sebou a sú si vedomí svojich hodnôt, sú tí najšťastnejší.

Zrejme všetci túžime v živote po spokojnosti a hľadáme spôsoby, ako ju dosiahnuť. Náš mozog má však prirodzený sklon k negatívnemu hodnoteniu sveta vôkol nás – ľahko sa tak staviame do pozície obete a je pre nás oveľa náročnejšie urobiť zmenu, aby sme sa cítili lepšie. Happytariána a psychológa Aleša Bednaříka sme sa spýtali, či a ako sa dá dosiahnuť šťastný život a čo môžeme urobiť, aby sme sa cítili dobre.

Ako sa cítiť dobre v práci a nevyhorieť? Poradí vám psychológ Matúš Bakyta

V rozhovore s Alešom Bednaříkom, ktorý sa venuje pozitívnej psychológii, sa dozviete:

  • prečo je šťastie v našom živote dôležité,
  • čo je to optimálne prežívanie,
  • kedy sa dostávame do tzv. flow módu, ktorým si spúšťame spokojnosť,
  • ako sa vymaniť zo zlozvyku sťažovania sa,
  • ale aj to, kedy je sebaľútosť prospešná
  • a ako so spokojnosťou súvisí nastavenie mysle.

Ako by ste definovali šťastie?

Šťastie je abstraktný psychologický konštrukt, ktorý zastrešuje veľa rozličných vecí, a preto existuje aj viacero definícií. Ja pracujem s teóriou troch dimenzií, ktoré prinášajú šťastie.

Tak aké tri dimenzie prinášajú šťastie?

Prvá dimenzia je aktuálne šťastie – prežívané v prítomnosti. Býva sprevádzané pozitívnymi emóciami – vzrušujúcimi alebo upokojujúcimi. Môže to byť radosť, vďačnosť za nečakaný zážitok, vzrušenie z toho, že sa mi niečo podarilo urobiť, alebo nadšenie, že som niekoho príjemného stretol. Je dobré, ak takéto stavy zažívame počas dňa viackrát, pretože práve ich frekvencia má vplyv na našu úroveň prežívaného šťastia.

Druhý rozmer tvorí spokojnosť, čiže vyhodnocovanie toho, čo som zažil cez deň, počas minulého týždňa alebo dlhšieho obdobia. Pozerám sa do minulosti, všímam si aj náročné a nepríjemné chvíle, ale vnímam aj kvality – lebo aj keď sa mi niečo nepodarilo, viem sa z toho niečo naučiť.

Potom je tu tretí rozmer – zmysluplnosť. Môžeme mať ťažký projekt, pociťovať nervozitu, prežívať vnútorný boj a môže sa nám aj nedariť, no ďalej nás ťahá túžba niečo vytvoriť, lebo to pokladáme za dôležité. Môžeme byť aj dlhodobo frustrovaní, ale uvedomujeme si, že pri ukončení projektu si povieme, že sa to oplatilo, lebo to malo zmysel.

Hovorí sa, že každý je strojcom svojho šťastia. Stotožňujete sa s týmto tvrdením?

Nie. Toto je teória, ktorá sem prišla zo západu, podobne ako predstava, že šťastie je vecou rozhodnutia. No na to, aby sme boli šťastní, sa nestačí len rozhodnúť, začať sa usmievať a hovoriť si mantru hnutia pozitívneho myslenia. To je mylné presvedčenie, ktoré sa objavuje najmä v motivačnej literatúre.

Podľa nej sa nemôžeme na nikoho spoľahnúť, a preto nemáme brať do úvahy to, čo si myslia iní. Toto je iba cesta k egocentrizmu a k odpútaniu sa od ostatných, čo spôsobí len ďalšie nešťastie.

Od čoho teda závisí pocit môjho šťastia?

Výskumy potvrdzujú, že najdôležitejšia vec, ktorá ovplyvňuje mieru nášho šťastia, spokojnosti a pocitu zmysluplnosti v živote, je budovanie a udržiavanie si dobrých medziľudských vzťahov. Či už ide o vzťahy v rodine, s priateľmi, susedmi, kolegami v práci, s úplne cudzími ľuďmi alebo v komunitách, v ktorých sa pohybujeme.

Terapia je lepšia cesta ako hnev. Odborníčky vysvetľujú, ako budovať sebaprijatie a zdravé vzťahy

Môžu to byť ale aj náboženské skupiny, záujmové krúžky, mamičky s deťmi na pieskovisku, to je jedno. Preto vždy zdôrazňujem, že šťastie nie je len o tom, čo robím pre seba, ale aj o tom, čo robím pre druhých alebo čo robím s druhými, aby som bol šťastný.

Budovanie kvalitných vzťahov so sebou aj so svojím okolím je teda najzásadnejšou vecou na dosiahnutie spokojnosti. Čo ďalšie ovplyvňuje pocit šťastia?

Je toho viac. Určite by som zdôraznil aj nejaké namáhavé aktivity – teda niečo, pričom sa učíme, posúvame svoje hranice a zisťujeme, čoho všetkého sme schopní. To je jedna z vecí, ktorá sa mi páčila vo výskume psychológa Mihályho Csíkszentmihályia.

Ako rozumieť označeniu happytarián? 

Happytarián je človek, ktorý vedome a aktívne robí pre seba a pre druhých veci, ktoré jeho aj iných robia šťastnými.

Keď som raz išiel v električke a počul som slovo saleziáni, môj mozog začal sám od seba vytvárať slovné hračky: saleziáni, vegetariáni, happytariáni…

Kým vegetarián sa vedome vyhýba mäsu, zaoberá sa stravou a sústreďuje sa na zdravie, tak happytarián je človek, ktorý vedome a aktívne robí pre seba a pre druhých veci, ktoré jeho aj iných robia šťastnými.

S kolegami sledoval tzv. optimálne prežívanie. Zameral sa na umelcov a skúmal, v čom spočíva ich tvorivosť. Tanečníci napríklad potvrdili, že keď začnú na pódiu s choreografiou, ktorú predtým dlho trénovali, tak stratia pojem o čase, prestanú vnímať publikum a stanú sa pohybom. Keď sa to celé skončí, tak cítia hlboké uspokojenie. Prepojenie medzi ponorením sa do činnosti a hlbokým šťastím psychológ nazval pojmom flow.

Takže aj práca a sústredenosť môžu prinášať spokojnosť.

Keď je niečo ľahké, tak je to nuda, a keď je niečo príliš ťažké, tak je to strašný stres. Z toho vyplýva, že treba mať rovnováhu medzi zručnosťami a náročnosťou práce.

No nemusí to byť len práca v pravom zmysle slova, ale aj nejaká aktivita – šport, počítanie matematických príkladov alebo čokoľvek iné. Musí to byť činnosť, ktorá je do istej miery náročná a do ktorej sa vieme hlboko ponoriť. Vynorenie z tejto činnosti je potom sprevádzané hlbokým a dlhodobým uspokojením.

No ak hovoríme o práci v pravom zmysle slova, dnes si ňou často podmieňujeme svoje šťastie.

Hovorí sa, že ak urobíš dobrú kariéru, budeš šťastný. Zmysel však môžeme nachádzať vo veľmi rôznorodých aspektoch života, práca je iba jeden z nich a často sa preceňuje.

Britský spisovateľ Tom Hodgkinson je napríklad zástancom lenivosti – nehovorí, aby sme nepracovali, hovorí, aby sme nerobili zbytočne veľa a bez rozmyslu. Lebo naozaj netreba robiť zbytočnosti, ale podstatné veci.

V angličtine existuje fráza, ktorá sa mi páči – good enough. To znamená, že dobre, už som sa dosť snažil, toľko som urobil a stačí. Oproti tomu stoja perfekcionisti, ktorí veľmi veľa energie dávajú do toho, aby niečo vylepšili až na 110 %. Drenie im aj tak nakoniec neprinesie nič navyše a žijú nešťastné životy.

Akú úlohu v tom zohrávajú peniaze? Môžu nás urobiť šťastnými?

Peniaze sú dôležité, ale je dobré si uvedomovať, či robím niektoré veci len kvôli peniazom a nimi si potom kompenzujem nešťastie v práci, napríklad drahými dovolenkami. Musím sa vrátiť k Tomovi Hodgkinsonovi, ktorý tvrdí, že sme ochotní nudiť sa v robote za veľké peniaze, aby sme ich potom minuli na zábavu vo voľnom čase. To však nedáva žiadny zmysel.

Ľudia, ktorí berú sami seba s väčšou ľahkosťou, sú šťastnejší. Tí, ktorí sa berú príliš vážne, trpia ako kone.

Ja sa držím radšej toho, že by sme mali žiť taký život, z ktorého si nemusíme brať dovolenku ako kompenzáciu utrpenia v jeho ostatných oblastiach.

Robme radšej to, čo nás baví, a zarábajme menej, aby sme si pokryli základné veci. Niekedy je dôležitejšie rozmýšľať nad tým, ako žiť minimalistickejšie a spokojnejšie, než dávať energiu do rôznych činností, ktoré mi pokryjú nákladný život. To nemá konca-kraja.

Takže moju spokojnosť do veľkej miery ovplyvňuje moje nastavenie mysle a nezávisí až tak od externých okolností?

Nastavenie mysle je všeobecný pojem, pod ktorým sa dá predstaviť všeličo. Patrí sem aj postoj k úspechu a k neúspechu, postoj k sebe samému a k iným, ale aj to, do akej miery vnímam seba ako hodnotného človeka, a to nezávisle od vonkajších úspechov a vonkajších reakcií na moju osobu.

Ak som v niečom uspel, som spokojný a teším sa, že som si to „odrobil“. Zdravý vzťah k neúspechu spočíva v uznaní, že za niečo som zodpovedný ja a za niečo môžu okolnosti – jednoducho stalo sa, ale idem ďalej. To sa síce v ťažkých situáciách ľahšie hovorí, ako robí, ale naozaj sa ukazuje, že ľudia, ktorí berú samých seba s väčšou ľahkosťou, sú šťastnejší. Tí, ktorí sa berú príliš vážne, trpia ako kone.

A to by sa dalo nazvať ako nastavenie mysle. Aj výskumy potvrdzujú, že v 90 % je to o tom, ako sa staviame k veciam, ktoré sa nám dejú. Čiže postoj ovplyvňuje naše emócie.

Na Slovensku sme však súčasťou kultúry, v ktorej prevláda skôr „postoj sťažovateľa“. Môžem sa v takejto atmostére stále cítiť dobre alebo ma to neovplyvňuje?

Z pohľadu psychológie je sťažovanie sa pochopiteľné. Keď hovoríme, ako sme na tom zle a aké je všetko hrozné, tak to prináša istú formu uspokojenia, ale aj sťažovanie má hranice. Na otázku ako sa máme zvyčajne odpovedáme: „To keby si vedel! Ani sa radšej nepýtaj!“ Ak sa podelíme o nejaké trápenia či nespokojnosť, môžeme vyvolať ľútosť a ľahšie sa zblížime s druhými.

Treba sa chvíľku aj pomojkať, keď sa cítim ublížený. Je to ako vnútorné objatie.

Len škoda, že nás väčšinou nespája to, čo máme radi, na čo sa tešíme a čo nás baví. Týmto pohľadom na svet si sami zhoršujeme kvalitu šťastia a vyhodnocovania toho, aký máme život. Odporúčam nenechať sa odradiť frflaním a snažiť sa nájsť v rozhovore témy, ktoré majú tí druhí radi. Môžeme sa zamerať na deti, vnúčatá, ktoré nám robia radosť, alebo iné aktivity, ktoré nás bavia.

Veľký posun vnímam pri mladej generácii, ktorá cestovala a študovala v zahraničí, a zistila, že existujú aj iné verzie sveta. Ľahšie sa im potom nastavujú hranice v práci, kde sa dokážu postaviť za seba a odmietnu pracovať nadčasy. Keď sa im niečo nedarí, tak sú ochotní a schopní to zmeniť. Môžu sa odsťahovať, odísť z práce alebo čokoľvek iné, ale nezostanú len pri frflaní.

Aká je zdravá hranica ľútosti?

Keď sa cítime zle, vtedy je dobre sa aj poľutovať. Treba sa chvíľku pomojkať, je to také vnútorné objatie a uznanie toho, že sme zranení a že nám ublížili. V tomto prípade je sebaľútosť prejavom sebalásky a je liečivá.

Odmalička sme vychovávaní, aby sme boli ohľaduplní voči druhým, ale častokrát nie sme láskaví sami k sebe. Tento typ sebasúcitu je nevyhnutný, aby sme sa vedeli sami o seba postarať. Samostatnosť a kontrola nad tým, ako, kde a s kým trávim čas, naozaj zvýši pozitívne prežívanie spokojnosti. Vtedy berieme do úvahy seba a svoje potreby. Faktor slobody a autonómie je jedným zo zdrojov celkového šťastia v živote.

Keď prežívam ťažké obdobie, môže mi pomôcť cítiť sa lepšie aj niečo iné okrem ľútosti?

Keď sa cítime zle, sme ublížení, neistí alebo oslabení, naše telo sa prirodzene sťahuje. Aj zranená mačka sa schová do kúta. Je to síce intuitívne, ale z psychologického hľadiska nesprávne, lebo vtedy by sme mali radšej zavolať blízkym kamarátom, ísť s nimi von, začať sa hýbať alebo ísť do prírody. Vtedy sa nám zmení nálada aj fyzicky sa začneme cítiť inak. To má za následok premenu emocionálneho prežívania a zrazu si uvedomíme, že život nie je až taký zlý, aj keď sme sa chvíľku utápali v sebaľútosti.

Aleš Bednařík

Psychológ, rečník, tréner soft-skillových zručností a happytarián. Rád popularizuje vedecké výskumy súvisiace s poznaním človeka, ľudí, vzťahov a komunikácie. Prepája ich s praktickými zručnosťami, ako žiť lepší, zmysluplnejší a šťastnejší život.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Prevencia nepohody. Spoznajte miesta, na ktorých si užijete ticho a prírodu

Vymeňte na pár dní bežný život v kancelárii za prácu v záhrade. Inšpirujte sa farmami, na ktorých vás naučia žiť pokojnejšie.

Kedy naposledy ste odtrhli jablko zo stromu či kvet priamo na lúke? Alebo len tak pozorovali, ako plynie čas v prírode? Možno je to príliš pomalé na náš rýchly život,  a to aj napriek tomu, že na pracovných stretnutiach často skloňujeme balans medzi prácou a osobným životom. V dobe plnej podnetov je totiž náročné zastaviť sa a vypnúť hlavu, no slovenské farmy ponúkajú niekoľko riešení – pozývajú návštevníkov k sebe do sadov na samozber, workshopy či kempovanie v tichej prírode.

Na workshope o varení nájdete recept nielen na chutné jedlo, ale aj spomalenie. Palo a Lucia učia oveľa viac ako len variť

Porozprávali sme sa so zástupcami niekoľkých fariem, aby nám prezradili, čo sa skrýva za pokojným životom a ako si ho u nich môžete užiť.

Bylinková farma Herba Danubia v Kravanoch nad Dunajom
Pavol

Herba Danubia je rodinná farma, ktorá funguje už od roku 1925. Za socializmu bola zoštátnená, no ako prvým sa nám podarilo domôcť sa vrátenia. Na 150 hektároch pestujeme pšenicu, šípky a až 30 rôznych druhov liečivých rastlín, ako je levanduľa, rozmarín, šalvia, oregano, nechtík, rebríček a mnohé iné.

Všetko pestujeme bez herbicídov. Bez chémie je to síce prácnejšie, no vďaka prechodu na BIO systém sme si vytvorili čistejšie prostredie. Keďže naše šípky predávame aj do farmaceutického odvetvia, inak to ani nejde.

Život na farme je náročný a ťažký, no nemenil by som ho. Úprimne, už si neviem predstaviť, že by som pracoval v kancelárii, a to som vyštudoval informačné technológie. Každý deň je iný a práca rôznorodá – aj keď si naplánujete celý deň, počasie vám to môže prekaziť.

Niekedy sa nás pýtajú, či to za to vôbec stojí, no my si veľmi vážime to, čo začali generácie pred nami, a chceme v ich odkaze pokračovať. Vyrastali sme medzi včelami, vo vinohradoch, fóliovníku – prírodu máme v génoch a práve na farme sa cítime skutočne slobodní. Je skvelé, že tú slobodu môžeme ďalej prenášať na našich návštevníkov.

Keďže sme chceli našu farmu a naše produkty priblížiť ľuďom, prišli sme s možnosťou kempovania na našich lúkach. Turisti si u nás môžu oddýchnuť obklopení bylinkami, bicyklovať sa na našich cestičkách a môžu prísť aj so psíkmi. Musím priznať, že zatiaľ máme veľmi pozitívne ohlasy – návštevníci si pochvaľujú, že konečne niekde môžu vypnúť hlavu a byť v úplnej tichosti. Keď sa im už nechce leňošiť, môžu sa zapojiť aj do nášho samozberu – vždy je to taký príjemný pohľad, keď od nás odchádzajú ľudia s plnými košíkmi bylín.“

Kozia a kvetinová farma Medzi vinohrady v Horných Orešanoch
Laura

„Na začiatku sme chovali ovečky a pomaly sme prešli ku kozám. Dnes však máme na farme také netradičné spojenie – sme kozia a 2 roky už aj kvetinová farma. Presťahovali sme sa na nový pozemok, kde bola veľká lúka a môj tatino mal vždy sen, že by sa staral o kvety, tak si ho postupne začal plniť.

A tak si žijeme náš pomalý rodinný život – ráno polejeme kvety, podojíme a nakŕmime kozy, a podľa obdobia sejeme nové kvietky alebo vytrháme burinu. Deň končíme prechádzkou po farme a zbieraním úrody. Možno to znie gýčovo, ale je to oáza pokoja.

Ja som na farme popri inej práci, som živnostníčka, a naozaj si tu úplne oddýchnem, je to taká psychohygiena. Človek pri zvieratkách úplne vypne, koľkokrát sa pristihnem, že som na farme strávila hodiny namiesto plánovaných minút. Je to taký relax prácou.

Myslím si, že ľudia sú jednoducho šťastnejší, keď sú obklopení záhradou a zvieratami, aj preto sme radi, že môžeme takúto psychohygienu ponúkať verejnosti. Farma je skvelým miestom, kde sa vám úplne podarí vypnúť hlavu.

Nájdete u nás zážitkové kurzy keramiky, ktoré prebiehajú priamo v záhrade medzi kvetmi a zvieratkami – tak si aj oddýchnete a ešte si aj niečo vyrobíte. Prvý týždeň modelujeme hlinu a druhý týždeň glazujeme. Ľudia často vravia, že to nie je ani tak ich vysnený kurz ako skôr vysnený život – tiež by chceli žiť na farme, v prírode, s úplne inými starosťami, ako bežne riešia. 

A práve to bolo naším cieľom – ukázať pomalší život a naše krásne slovenské dedičstvo. Prezradím, že ešte stále máme jeden nezrealizovaný sen. Radi by sme u nás v Horných Orešanoch urobili múzeum o našom dedičstve. Niekedy si možno ani neuvedomujeme, koľko krásneho je okolo nás, a takéto múzeum by pomohlo zachovať naše orešianske tradície.“ 

Ovocná farma Bioplant v Ostraticiach
Jozef

Bioplant je štvrtá najväčšia ovocinárska firma na Slovensku. Pracujeme naozaj s obrovským množstvom ovocia, ktoré chodí anonymne do supermarketov, no stoja za ním ozajstní ľudia, ktorí milujú svoju prácu. Naša farma má svoju históriu, viacerí pracovníci si ma pamätajú ešte ako dieťa. Fungujeme ako jedna rodina, aj keď je nás každý rok viac a viac.

Postupne sme sa chceli viac priblížiť k ľuďom, a tak sme sa rozhodli, že začneme so samozberom. Po úspešnom zbere jahôd si k nám môžete prísť aj po jablká. Situácia s nimi je totiž náročná – okolité štáty majú nižšie náklady, no napriek tomu k nám chodia ľudia radi – najmä preto, že si zo stromu odtrhnú rôzne staršie odrody jabĺk, ktoré často už v obchodoch nenájdete. Navyše, keď si jabĺčko sami odtrhnete, tak chutí lepšie.

Často k nám chodia rodiny s deťmi, aby im ukázali, ako jablkový sad funguje. Pri zbere jabĺk pracujete, no je to práca iná, akú majú naši mestskí zákazníci, takže veľakrát hovoria, že si u nás oddýchnu.

Záleží nám na tom, aby deti vedeli, ako sa jabĺčko, ktoré im rodičia kupujú, dostane do obchodu. Robíme rôzne exkurzie, ukazujeme im naše sady, tiež dodávame zdravé jablká do 160 škôl so zhruba 25 tisícmi detí.

Tešíme sa, keď u nás v sadoch počuť úprimný detský smiech. Stalo sa nám napríklad, že k nám prišli škôlkári po daždi. Povedali sme im, nech naraz vyskočia a pri doskoku pozorne počúvajú syčanie pôdy, lebo to sa nadychujú dážďovky. Táto milá aktivita nám prerušila celú exkurziu – všetky deti sa rozbehli po sade hľadať dážďovky (smiech).

Keďže nás baví vymýšľať nové veci, v budúcnosti by sme chceli spustiť samozber čerešní a máme aj dopyt po firemných teambuildingoch. Naša práca je fyzicky náročná, niekedy sme naozaj prekvapení, že k nám chcú chodiť veľké korporáty trhať burinu a oberať ovocie. No pre nich je to zábava a nový zážitok, my sme veľmi radi, že sa im u nás páči.“

Sociálna farma u Felixov v Horných Mladoniciach
Anna

Farma u Felixov je kozia farma, na ktorej vyrábame najmä syry. Pred piatimi rokmi sa nám narodila dcérka s Downovým syndrómom, odvtedy sme aj sociálnou farmičkou. Na Slovensku síce sociálne farmy nie sú veľmi rozšírené, no v zahraničí je ich mnoho. Poskytujú prácu zdravotne znevýhodneným ľuďom a väčšinou na takýchto farmách nájdete aj terapie. Presne tam by sme sa chceli dostať aj my. V budúcnosti by sme radi spolupracovali s psychológmi aj inými odborníkmi, aby sa u nás venovali terapiám.

Život na farmách je osobitý a výchova s rešpektom k prírode má množstvo benefitov (nielen) pre deti

Na našej farme sme si aj tak vytvorili taký svet, aký sa nám páči. Stretávame sa s inými rodinami, ktoré majú detičky s Downovým syndrómom, robíme si spoločné syrárske dielne a v rámci muzikoterapie spolu hráme na nástroje. Sme radi, keď do tohto nášho sveta môžeme privítať aj ďalších ľudí.

Mnohí návštevníci k nám chodia kempovať a celý večer dokážu presedieť pri malých kozičkách. Na náš svet máme od návštevníkov krásne ohlasy, asi aj preto, lebo u nás nájdu úplné ticho a komorné prostredie. Sme teda taká prevencia vyhorenia. Často hostíme aj rodiny s deťmi, ktoré majú poruchy autistického spektra, a veľmi si to tu užívajú.

A nielen deti chodia k nám, ale aj my k nim – pripravujeme napríklad workshopy v škôlkach, kde sa trošku viac rozprávame o zvieratkách. Okrem týchto momentov však máme na farme takú bežnú prácu – podojiť kozičky a pracovať v syrárni.

Niekedy je to drina skĺbiť farmu a rodinu, ale nemenili sme za nič. Chovanie kôz bol náš sen ešte v čase, keď sme o nich nič nevedeli, skoro sme ani nevedeli, ako vyzerajú (smiech). Tým chcem odkázať všetkým ostatným – je skvelé realizovať svoje sny, aj keď na začiatku môžu znieť šialene.“

Ak nemáte možnosť stráviť čas na farmách, skúste sa vybrať aspoň na farmárske trhy. 

Lucia a Palo, ktorí s farmármi spolupracujú, odporúčajú:

„Zájdite na trhy. A skúste sa pozrieť ďalej za suroviny. Na ľudí, ktorí ich pestujú, chovajú a prinášajú na trh. Zastať. Sprítomniť sa. Otvoriť. Porozprávať. Nakupujte od nich pravidelne. A zrazu to nebude o paradajkách, ktoré ste kúpili na trhu, ale o tom, že ich máte od Romana z Družstva, a to mäso je od Robka Góru zo Salky, tá nátierka od Zdenky Levickej z Levíc. 

A presne budete vedieť, kto sú, prečo robia, čo robia, ako to robia a s rešpektom voči nim sa bude zrazu diať aj rešpekt voči surovinám a iné nahliadanie na varenie. Tie vzťahy a čas, ktorý do nich vložíte, vám to nakoniec určite vrátia. A trh bude miestom, kde si nakúpite, ale dostanete pri tom oveľa viac.

Naše tipy na trhy s poctivými farmármi pod strechou Slow Food Pressburg, ktoré iniciuje a vedie platforma Našich TRHOV: 

  • pravidelný sobotný potravinový Trh Piac Markt v bratislavskej Starej tržnici
  • každú sobotu Slow Food Trh Zeme v Bátovciach (v levickom okrese)
  • a ešte novovznikajúci trh v Kravanoch nad Dunajom (v okrese Komárno), zatiaľ 1x mesačne. 
Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac