Komerčný riaditeľ O2 Milan Morávek: Na rozhodnutie zabehnúť maratón musíte dozrieť, ja som svoj prvý zvládol v tridsaťdeviatke

Ako nás môže pravidelná športová aktivita naučiť väčšej trpezlivosti v súkromnom aj pracovnom živote?

Zabehnúť maratónsku vzdialenosť 42,195 km na jedno sústo si vyžaduje veľké fyzické aj psychické úsilie. No aj keď poctivo a dobre trénujete, na preteku môže byť nakoniec všetko inak. O nepredvídateľnosti maratónskych pretekov nám porozprával aj maratónec a riaditeľ komerčného úseku O2 Milan Morávek, ktorý svoj prvý maratón zabehol, keď mal 39 rokov. Dnes už má v bežeckom portfóliu aj prestížnu sériu maratónov – Veľkú šestku (Six Majors).

FK Kozmos má fanúšikov, ktorí nenadávajú a nosia dúhové vlajky. Ako to môže vyzerať na futbale v 6. lige?

V rozhovore s rekreačným bežcom a maratóncom Milanom Morávkom sa ďalej dočítate:

  • kedy je človek pripravený odbehnúť maratónsky beh,
  • prečo sa nedá pripraviť na prvý maratón na sto percent a čo vás môže prekvapiť,
  • ktorý zo šiestich prestížnych maratónov bol preňho najťažší,
  • ako sa na Six Majors dostať,
  • čo sa počas maratónov naučil o svojom tele,
  • a aj to, prečo by sa mal človek nútiť k veľkým výkonom vo voľnom čase, ak musí podávať veľké výkony v práci.

Bol beh vždy vašou vášňou?

Behať som začal, aby som sa hýbal. Mal som 35 rokov, sedavé zamestnanie a žiadnu inú ambíciu, len schudnúť, a tak som sa pridal k priateľom, ktorí už behali rekreačne. Postupne sme sa skúšali prihlasovať na bežecké desiatky, Night Run, Národný beh Devín a neskôr sme sa odhodlali na polmaratóny. A potom aj na maratóny.

Maratóny sú však omnoho náročnejšie na vytrvalosť – profesionálom trvá zabehnúť maratón viac ako 2 hodiny a drvivá väčšina rekreačných bežcov beží maratón okolo 4 až 5 hodín. Ako ste zistili, že ste už pripravený na maratón?

Áno, pri maratóne potrebujete mať väčšiu disciplínu, mať lepšiu štruktúru tréningu a behať viac. No podľa mňa každý, kto si dá túto výzvu, môže zabehnúť maratón – niekto rýchlejšie, niekto pomalšie, závisí to od odhodlania a tréningu.

Mňa napríklad vytrápil aj prvý polmaratón, ktorý som bežal v Budapešti. Trval mi až dve a pol hodiny, a hoci bol október, teplota stúpla na 39 stupňov. No zakrátko som si dal predsavzatie, že do svojej štyridsiatky zabehnem aj prvý maratón. Podarilo sa mi to, keď som mal 39 rokov.

Knižky hovoria, že prvý maratón treba len zabehnúť a užiť si ho, netreba riešiť čas. Je to nepredvídateľný pretek, musíte si ho vyskúšať, aby ste vedeli, čo vás čaká a na čo si dať pozor druhýkrát.

Čo znamená nepredvídateľnosť pri maratóne?

Maratón si vyžaduje veľké fyzické a duševné úsilie počas dlhého času. Pri správnom tréningu sa telo síce stretne s únavou a rôznymi výzvami, ale na preteku môže byť všetko inak.

Počasie zohráva v maratóne významnú úlohu. Extrémne teploty, vysoká vlhkosť, silný vietor či neočakávané zmeny počasia môžu ovplyvniť tempo vášho behu, hladinu hydratácie a celkový komfort pri behaní. Môžete pravidelne trénovať pri priemerných 20 °C, ale počas pretekov vás môže prekvapiť 35 °C a to situáciu mení.

Ďalšou vecou, na ktorú sa neviete úplne pripraviť, je profil trate, lebo každá trať je iná. Výškové rozdiely môžu ovplyvniť vašu spotrebu energie, svalovú únavu aj celkové tempo.

Okrem toho počas maratónu riešite, kedy a koľko vody piť a čo zjesť, lebo nechcete byť hladný ani smädný, ale zároveň sa nechcete zdržiavať na toaletách.

Maratón si vyžaduje opatrné tempovanie a strategické rozhodovanie, preto je voľba správnej stratégie kľúčová. Ešte pred štartom musíte rozmýšľať o tom, ako začať, ako pokračovať a ako pretek dokončiť za 4 hodiny, lebo nechcete začať príliš pomaly, ale ani príliš rýchlo, aby ste si udržali tempo počas celého preteku. Samozrejme, musíte myslieť aj na všetky kopce a prevýšenia, ktoré vás čakajú.

Maratón je aj mentálne náročný, po dvoch hodinách behania vám môže všetko prekážať. Ste spotený, cítite sa slabý a stále ste len v polovici trate. Rozčúli vás aj šnúrka na teniskách, derúce tričko alebo skákajúci opasok s gélmi.

Dôležitú úlohu zohrávajú aj fyziologické faktory bežca či bežkyne, lebo na maratóne musíte čerpať z tukových zásob. Po 33 kilometroch vám dôjdu všetky zásoby cukrov a musíte ísť na rezervu – aj preto sa hovorí, že na 33. kilometri narazíte na stenu. A samozrejme, pri maratóne sa chcete vyhnúť kŕčom.  

Nič z tohto pred prvým pretekom neviete, ale aj tak sa to dá v pohode zvládnuť, len si treba preteky užiť.

Môže sa stať, že kondícia dosahuje vrchol, no potom príde jedna choroba, jeden úraz a celé vám to pokazí.

Vo svojom bežeckom portfóliu máte aj známu sériu maratónov, tzv. Veľkú šestku (Six Majors). Zaujali vás tieto maratóny kvôli prestíži?

Na prvý maratón z nich sme sa s kamarátmi prihlásili v Berlíne, keď sme si všimli logo Six Majors. Veľmi sme to nepoznali, ani sme tomu nevenovali veľkú pozornosť. Keď sme však dobehli, na večernej oslave sme sa hecovali, čo bude ďalej, a dohodli sme sa, že zabehneme všetkých šesť, keď už jeden z nich máme.

V tom čase ju malo zabehnutú asi osem Slovákov. Motivovala nás kolektívna súhra, kamarátstvo, doťahovanie sa medzi sebou aj súperenie. Postupne sme si vyberali, na ktorý ďalší maratón pôjdeme, spoločne sme sa hecovali, trénovali, rozširovali skupinu o ďalších bežcov. Kedysi nás spájala práca pre rovnakú spoločnosť, dnes je to beh.

V čom sa Six Majors odlišuje od iných maratónov?

Na svete je okolo 800 maratónov, ale len šesť z nich má titul Six Majors: tokijský, bostonský, londýnsky, berlínsky, chicagský a newyorský. Tieto maratóny patria medzi najprestížnejšie a najvyhľadávanejšie na svete, keďže amatérski aj elitní atléti bežia spolu 42,195 km v najslávnejších mestských uliciach na zemi.

Veľa bežcov chce zabehnúť aspoň jeden takýto maratón, ale nájdu sa aj takí ako my, ktorí túžia nielen po medaile za samotný pretek, ale aj po jednej za všetky – medaile Six Star Finisher.

Všetkých šesť maratónov zabehlo podľa najnovších údajov 8-tisíc ľudí. Je náročné ich dokončiť?

Je to podobne náročné ako dokončiť akýchkoľvek iný maratón. Keďže však ide o svetové a prestížne maratóny s históriou, je ťažké sa na ne dostať. Aby ste sa kvalifikovali, musíte mať priam atletický čas, ktorý rekreačný bežec len veľmi ťažko dosiahne.

Ak sa vám teda nepodarilo kvalifikovať, zaradia vás do žrebovania, v ktorom máte však len malú šancu, lebo je prihlásených približne 50-tisíc ľudí a vyžrebujú len 5- až 10-tisíc z nich.

Niektoré cestovné kancelárie ponúkajú účasť na týchto maratónoch formou zájazdu, prípadne môžete prispieť na charitu a získať tak kvalifikáciu. Ak ich chcete odbehnúť, nevzdávajte sa – treba skúšať všetky možnosti, pokusy opakovať, aj keď to nevyšlo na prvýkrát. 

Dnes už viem, že keď som príliš unavený a nevyspatý, je lepšie dať si deň voľna, lebo potom som omnoho pozornejší.

Bežný vek pretekárov, ktorí dokončili Veľkú šestku, je 51 rokov. Myslíte si, že to je vek, v ktorom sa človek vytrénuje do vrcholnej kondície? Je to zaujímavé, čakal by som nižší.

Toto číslo podľa mňa reflektuje skôr vrchol mentálnej kondície a celkovú zrelosť, nie fyzickú kondíciu. Na rozhodnutie zabehnúť maratón musíte dozrieť. Máloktorý dvadsiatnik má takýto cieľ či sen, hoci kondíciu možno áno. Určite v tom zohráva úlohu aj fakt, že zabehnúť šesť maratónov, na ktoré je komplikované sa dostať, trvá niekoľko rokov, počas ktorých starneme.

Stalo sa, že vám počas maratónu došli sily? Predsa, pri každom behu sa človek môže cítiť inak, môže sa aj zle vyspať alebo je po chorobe či úraze.

New York bol pre mňa extrémne náročný. Aj keď má spomedzi šiestich maratónov najlepšiu atmosféru, ja som ho zabehol v zlej kondícii. Bol som ťažký a po prekonaní niekoľkých chorôb, takže som mal výrazne narušenú prípravu. Môže sa stať, že kondícia dosahuje vrchol, no potom príde jedna choroba, jeden úraz a celé vám to pokazí, ale už máte vytúžený lístok, tak tam idete. To sa proste neodmieta.

Okrem toho som sa maratónu v New Yorku zúčastnil v čase, keď bol najteplejším maratónom za posledné polstoročie. V Európe bolo vtedy v novembri 8 °C, a keď som vystúpil z lietadla, obarila ma horúčava 29 °C. Newyorský maratón je navyše kopcovitý, má veľa mostov, niektorí bežci išli nadoraz a doslova odpadávali od tepla. Ja som šiel zas veľmi pomaly, len aby som došiel. Bol to piaty maratón v poradí, chýbal nám len posledný v Tokiu, na ktorý sme mali s partiou už kúpený lístok, tak som nič neriskoval a dokončil som ho v čase 4:50.

Ako s behom začať a kedy je lepšie nahradiť beh chôdzou? S trénerkou Andreou Ballovou odpovieme na rôzne otázky o behu

Na jednej strane ovplyvňujú prípravu na maratón externé faktory ako spomínaná choroba, no na druhej strane je asi vhodné mať aj špeciálny režim, aby ste boli na maratón čo najlepšie pripravený. Na čo si dávate pozor?

Strava, tréning a spánok. Najdôležitejší je balans medzi tréningom a regeneráciou. Človek musí mať aj disciplínu. Keď vie, že ráno beží, tak si pôjde ľahnúť do postele v primeranom čase. A, samozrejme, žiadna konzumácia alkoholu. Alkohol má veľký vplyv na spánok a telo sa nedokáže dostatočne zregenerovať.

Tipy na maratónsky deň od Milana Morávka

  1. Človek musí vedieť odhadnúť, ako si najlepšie rozložiť sily, hlavne neprepáliť štart.
  2. Fľašu si so sebou na pretek nenoste, na občerstvovacích zastávkach máte zabezpečený pitný režim. Tam však odporúčam vypiť len tak deci vody (ak je normálne počasie), viac len keď je naozaj veľmi teplo.
  3. Beriem na pretek svoj gél, ak aj majú na pretekoch gély pre bežcov, zväčša je to až na záver a nemusia vám sadnúť.
  4. Osobne behám bez hudby, na niektorých pretekoch ju dokonca zakazujú. Snažím sa totiž naplno si užiť atmosféru bez slúchadiel, je to jedinečné.
  5. Behám menej oblečený ako väčšina rekreačných bežcov. Termoregulácia je dôležitá a verte mi, pri behu vám zima nebude. Ak by bola, treba pridať.

Keď sa rozprávame o vytrvalosti, kedy je správne počúvať svoje telo a spomaliť, keď nevládze, a kedy prekročiť svoje hranice?

Keď som začínal, pri druhom maratóne som sa snažil dodržať tréningový plán na sto percent. Zabehol som všetky behy v tréningu, ani jeden deň som nevynechal, no pretek som potom nezvládol tak, ako som chcel, lebo som sa cítil príliš unavený. 

Dnes už viem, že keď som príliš unavený a nevyspatý, je lepšie dať si deň voľna, lebo potom som omnoho pozornejší. Aj vďaka športu som lepšie spoznal svoje telo a jeho funkcie si viem merať rôznymi spôsobmi. Treba sa riadiť tým, ako sa cítite, a je v poriadku tréning vynechať, ak ste unavený alebo v strese. No snažte sa, aby ste nevynechávali ťažký tréning, akým sú napríklad vytrvalostné behy.

Sme nútení k veľkým výkonom v práci, prečo by sme sa mali nútiť k veľkým výkonom aj vo voľnom čase?

Ja to vnímam inak. Myslím si, že sa tieto dve veci dopĺňajú. Ak chcete v práci podávať veľký výkon, nikde inde si neviete tak dobre vydýchnuť a vypustiť paru ako pri rannom behu. Kolegovia mi dokonca vravia, že keď nebehám, som nervóznejší a nemám dobrú náladu. (smiech) 

Beh by ste si v prvom rade mali užiť, nemali by ste sa príliš prepínať a trénovať len toľko, na koľko sa cítite.

Je niečo, čo ste sa naučili pri behaní maratónov a preniesli ste si to do pracovného alebo súkromného života?

Maratóny ma naučili vytrvalosti. Ak človek na niečom systematicky pracuje, posúva sa k cieľu bližšie zo dňa na deň, výsledok sa dostaví. A tiež som pochopil, že čokoľvek si človek zaumieni, tak to dosiahne. Ako hovorí slogan jednej športovej značky – nič nie je nemožné.

Vnímate v behu aj nejaké ďalšie benefity?

Ráno ma beh naplní optimizmom, rozdýcham sa, okysličím si telo a deň je hneď krajší. Keď cestujete, spoznáte takto úžasné miesta skôr než ktokoľvek iný. Keď ideme s rodinou na dovolenku, už o ôsmej ráno po behu manželke zreferujem, čo si pôjdeme v meste pozrieť. Ako bežec vidíte ranný život v meste, vidíte, ako sa mesto zobúdza, to ma naladí na celý deň.

Nedávno som bol na štyri dni v Madride a väčšinu času sme strávili v kancelárii. Keby som každé ráno nebehal, ani by som nič z mesta nevidel. V lese má beh zasa úplne iný rozmer, ja si napríklad často chodím zabehať na Kamzík po lesných turistických chodníčkoch, tak si vyčistím hlavu.

Veľkú šestku ste zvládli. Máte nejaký iný podobný cieľ?

Ešte som ho nenašiel, no rozmýšľal som, že by som z cestného behu prešiel na trailový. Je to zdravšie na kolená a v lese uvidí človek krajšiu prírodu než na asfalte pri Dunaji.

Láka ma aj chodiť. Nedávno sme s kamarátmi prešli pešo púť 330 kilometrov z Ovieda do Santiaga de Compostela. Možno bude Veľká šestka v roku 2025 rozšírená aj o siedmy maratón, hovorí sa o Sydney alebo Juhoafrickej republike.

Milan Morávek

Je riaditeľom komerčného úseku operátora O2. Ako 21-ročný začínal ako predajca v spoločnosti Coca Cola, kde naštartoval svoju profesionálnu kariéru. Tu sa postupne vypracoval na obchodného manažéra a zrodila sa aj jeho bežecká partia, ktorá funguje dodnes. Do sveta technológií nastúpil v Telekome, kde pôsobil ako riaditeľ retailu. Neskôr prešiel do O2, kde prebral celý komerčný úsek a má na starosti všetko od vývoja až po predaj služieb. Miluje beh, prírodu a dobré jedlo.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac