Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Futbal má silu spájať. FK Kozmos to dokazuje fanúšikmi, ktorí nenadávajú a nosia dúhové vlajky

A k tomu žiaden tvrdý alkohol, rešpekt voči ostatným a chorály (aj) o rovnosti na každom zápase.

Keď hovoríme o futbale na Slovensku, väčšinou si predstavíme dymovnice, pokriky na rozhodcu, alkohol aj násilie. Mačistické obrazy v našich mysliach však tvorí len fanúšikovská menšina, ktorá je príliš hlučná a svojím krikom odrádza slušných ľudí. Futbal má v prevažnej väčšine „normálnu“ podobu – príkladom je aj prvý fanúšikmi vlastnený futbalový klub na Slovensku FK Kozmos.

Hudba má vo futbale špeciálne miesto. Ktoré pesničky nás na zápasoch bavili najviac?

Prvé písmená v názve nereprezentujú skratku futbalový klub, ale futbalovú komunitu, ktorá Kozmos dokonale vystihuje. Podiely v kluboch vlastnia samotní fanúšikovia, ktorí demokraticky hlasujú o rôznych otázkach klubu – napríklad či prijať alebo neprijať sponzora.

Na Slovensku je to nezvyčajné, no bežné to nie je ani vo svete – kluby väčšinou vlastnia oligarchovia, ktorí skupujú najlepších svetových hráčov za astronomické sumy.

Vybrali sme sa na posledný domáci zápas Kozmosu v sezóne, aby sme zistili, ako funguje klub, ktorý sa vymedzuje proti homofóbii, fašizmu, rasizmu – a, naopak, otvára témy rodovej rovnosti nielen v športe.

Fotografie sú aj zo zápasu, aj z tréningu FK Kozmos.  

300 fanúšikov na šiestej lige

FK Kozmos hrá proti Športovému klubu obce Miloslavov. Parkujeme pred bratislavským štadiónom na Pasienkoch, a kým chvíľu zmätene pozeráme, kadiaľ ísť na zápas, smer nám ukáže rodinka s deťmi, ktoré majú namaľované dúhové vlajočky na lícach. Na prvý pohľad sa to možno nezdá, no všetci máme rovnaký cieľ – ideme na futbal.

Kozmos hrá na skromnom ihrisku, ktoré má len jednu tribúnu. Fanúšikov je však viac ako sedadiel, ktoré sa naplnili do 15 minút, a preto vidíme rôznych skalných s nabalenými dekami, ktorí sa usadia na trávniku vedľa tribúny. Padol rekord – je tu až 300 ľudí. 

Na druhej strane tribúny sú už nastúpení kozmosácki „ultras“, ktorí aktívne povzbudzujú a spievajú chorály. Slovo ultras si možno spájame s negatívnym podtónom, no bitky či rasistické pokriky tu nehrozia.

Jedným zo slušných ultrafanúšikov je aj Daniel Feranec, ktorý nám vysvetľuje, ako ho komunita úplne pohltila, len čo sa o Kozmose dopočul: „Kozmos má také dve skupiny fanúšikov – prvá sú angažovaní futbaloví fanúšikovia, ktorí sa aj nejako podieľajú na organizácii klubu.

Potom je tu druhá skupina, ktorá nikdy vo svojom živote futbal neriešila, pretože ho vnímala ako príliš vulgárny. Neskôr však spoznali Kozmos a chodia na zápasy každý víkend. Deti sa tu zahrajú, rodičia sa zabavia a všetci sú šťastní,“ hovorí Daniel, ktorý počas zápasu spieva každý jeden chorál.

Tímy nastupujú za melódie piesne Go West od Pet Shop Boys, pričom v refréne spievajú Kozmooos, takmer najlepší, Kozmooos, srdce poteší, Kozmooos, hráme pre radosť… Kým dáva rozhodca pokyny hráčom, moderátor číta mená na hráčskej súpiske. Po každom mene hráča z Kozmosu zaznie hlasný potlesk a burácanie, no po dočítaní sa moderátor prizná, že mal s menami čítať aj čísla hráčov: „Prepáčte, tak ešte raz aj s číslami,“ na čom sa smeje celá tribúna.

Pekne spievajú a nenadávajú, asi sú za to platení…

Hneď dvakrát v úvode zápasu pri šanciach Kozmosu mával rozhodca ofsajd, ktorý sa však kozmosákom nepozdával. Fanúšika, ktorý sedel vedľa nás, to poriadne nahnevalo, no celú situáciu zhodnotil len rozčúleným komentárom „To ako seriózne?!“, hoci by sme po zle odpískanom ofsajde čakali iné slová. Tu nepadli ani raz za zápas. 

Na jednom zápase asi nezmeníme celý svet, no každým zápasom vonku meníme zmýšľanie ľudí, ktorí na dúhové vlajky pozerajú pohŕdavo. 

V 13. minúte sa atmosféra zmenila, keď Daniel Duranka, útočník FK Kozmos, gólom otvoril zápas a diváci začali mávať svojimi kozmosáckymi šálmi. Štyridsaťročný futbalista totiž strelil 99. ligový gól kariéry, diváci preto burácali ešte o niečo hlasnejšie.

Práve fanúšikovia sú dôvod, prečo sa Daniel Duranka ku Kozmosu pridal. „Môj príbeh je skoro až taký hollywoodsky,“ začína rozprávať. Futbal hráva celý život, Kozmos spoznal počas svojho pôsobenia v bratislavskom klube Slávia Ekonóm.

„Hrali sme domáci zápas proti Kozmosu a čudoval som sa, čo je to za slabé mužstvo. Nakoniec nás porazili, no najviac ma zarazilo, akých mali fanúšikov. Hovoril som si, že za takéto povzbudzovanie snáď musia byť platení, veď to nie je možné – pekne spievajú, nenadávajú a sú veľmi milí, ľudskí. Prešli dva týždne a nedalo mi to – zavolal som ich trénerovi, že k nim chcem prestúpiť. Vraj sa tomu hovorí láska na prvý pohľad,“ smeje sa.

Daniel za svoju kariéru odohral už viac než 18-tisíc minút, na trávniku prežil celý život, no takúto srdečnú atmosféru zažil až v Kozmose. Fanúšikovia na zápase dokonca spievali chorál len o ňom. 

„Veľmi ma nabudia, mám rád, keď povzbudzujú, no ešte viac ma hreje pocit, že sú to slušní ľudia a nebudú nadávať súperovi, rozhodcom či ľuďom okolo. Teší ma hrať pre takých divákov,“ hovorí Dano. Vie, že na jeho zápas môže prísť aj jeho manželka s deťmi a nemusí im zapchávať uši.

Divákov si pochvaľuje aj tréner mužstva Jozef Daniel: „Chcem, aby náš mužský tím hral tak kvalitne, akých kvalitných máme fanúšikov. Tých však máme aj na prvú ligu, často ich musíme na ihrisku dobiehať,“ smeje sa tréner.

Dúhové vlajky na dedinskom futbale

Kozmosákov počuť celý zápas. Známu taliansku pesníčku Sarà perché ti amo pretvorili na chorál, v ktorom spievajú: „To ani vo sne, zbláznili sme sa isto! Vraj nie je možné hrať futbal bez fašistov. No my si poďme spievať o svete inom, lietať si v kozme s takmer najlepším tímom…“

Podobné slová spievajú počas zápasu viackrát, z celého zápasu je jasné, že (nielen) futbalový extrémizmus má u nich dvere zavreté. Dúhové vlajky neostali len na lícach malých fanúšikov a fanúšičiek, farebný symbol nosia ľudia na tričkách aj na šiltovkách. Výnimkou nie sú ani hráči – aj kapitánov čierno-biely dres dopĺňa dúhová kapitánska páska.

„Tým, že sme taký špeciálny klub, priťahujeme aj určitý typ hráčov. Keď je niekto napríklad agresívny alebo homofóbny, o nás ani nezakopne. A to je super, lebo ani my takých nechceme,“ hovorí tréner Jožko. 

Fanúšik Daniel Feranec stojí pri dúhovej vlajke na každom zápase, symbol kvír komunity majú fanúšikovia pripnutý na plote, ktorý lemuje futbalové ihrisko, aby vlajku každý videl. No jedna vec je, keď sa spieva o svete inom doma, medzi svojimi, a iné je to v rôznych dedinách pri Bratislave.

Predsudky o dúhovej komunite pomáhajú odbúravať hlavne osobné skúsenosti, vysvetľuje aktivista Roman Samotný

„Keď prídeme na ‚tradičný dedinský futbal‘ s dúhovou vlajkou, vždy je to zaujímavé. Občas má niekto hlúpe poznámky, no potom spravíme takú atmosféru, akú ľudia v 6. lige zažijú len málokedy. A zrazu za nami prídu po zápase a pýtajú sa, ako fungujeme a tak ďalej,“ hovorí Daniel.

Futbal má podľa neho silu spájať ľudí. „Je fajn, že sa o rasizme, agresivite a homofóbii hovorí v nejakých kaviarňach, na besedách a v knižniciach, ale mne pripadá veľmi prospešné, že prídeme niekam, kde nálada voči ‚inému‘ nie je otvorená. Nehovorím, že zrazu zmeníme svet, no každým zápasom vonku trošku zmeníme zmýšľanie ľudí, ktorí sú spočiatku zamračení a neskôr sa usmievajú,“ vysvetľuje Daniel.

Bezpečné miesto na Pasienkoch

„Na zápasy chodí viacero ľudí z kvír komunity. Pamätám si, že som raz s kolegom vyberal vstupné a jedna pani nám dala 20 eur. Bola na zápase so svojimi deťmi, jedno z nich prešlo tranzíciou,“ hovorí Michal Riečanský, jeden z troch zakladateľov Kozmosu. Spoločne sa ďalej zhovárame o ľuďoch, ktorí boli „odjakživa“ fanúšikmi futbalu, no po coming-oute len ťažko nájdu na štadiónoch svoje miesto.

„Sme šťastní, že sa u nás všetci bez rozdielu môžu cítiť bezpečne,“ hovorí.

A tak fanúšikovia pokračujú vo vytváraní bezpečnej atmosféry a ďalej v zápase skandujú, že hrajú za všetky farby a za všetkých kvír. Tesne pred polčasom, keď sa už zbiehajú rady v bufete na bryndzové strapačky aj špeciálne hotdogy, sa strelec Anton Štajer fanúšikom odpláca za ich podporu a strieľa krásny druhý gól.

Kopanie do lopty na ihrisku nemá nič spoločné s rodom. Keď si to neskôr premietnete na rôzne situácie v živote, pochopíte, že to nedáva zmysel ani na iných miestach. 

Pre všetkých a pre všetky

V zápasovej pauze sa odohráva ďalšie derby – deti si postavili futbalové bránky a naháňajú sa za loptou. Chlapci aj dievčatá bez rozdielu.

Rovnako je to aj v Kozmose, futbalová komunita má aj ženský tím, viaceré hráčky sem prišli podporiť svojich kolegov. Jednou z nich je Zuzana Šplhová, ktorá je súčasťou Kozmosu od založenia ženstva v roku 2020. Pred dvoma rokmi sa dala partia dievčat dokopy a dnes každý týždeň bojujú na zápasoch v druhej ženskej lige.

Zuzka hovorí, že od začiatku čelia nedostatku hráčok. Majú aj skúsené hráčky, no niektoré dievčatá nemajú takú prax, lebo začali hrať futbal len pred troma rokmi, zatiaľ čo chlapci kopú do lopty od detstva. „Niekedy dostaneme aj 13 gólov, no futbal nám prináša veľkú radosť. My dokážeme osláviť aj prehru ako nikto,“ smeje sa Zuzka.

Aj na ich zápasy chodí mnoho fanúšikov, súperky sa hráčok zvyknú pred zápasom pýtať, či prídu aj tí ich, s bubnami. Atmosféru si pochvaľujú všetky, Zuzka však dodáva, že niekedy sa stretávajú aj s nepochopením – aj v 21. storočí musia vysvetľovať, že žena môže hrať futbal.

„Podľa mňa z každej futbalistky musí vyrásť feministka. Len si zoberte, že kopanie do lopty na ihrisku fakt nemá nič spoločné s nejakým rodom. Keď si to neskôr premietnete na rôzne situácie v živote, pochopíte, že delenie na chlapčenské a dievčenské vlastne nikde nedáva zmysel,“ hovorí hráčka. Je rada, že fanúšikovia Kozmosu majú spoločné hodnoty, lebo sa vďaka nim cíti bezpečne.

Iný vesmír

„Keď Kozmos hrá, svet je perfektný a ja ho fakt nemám dosť, stále chcem Kozmos,“ ozýva sa z fanúšikovskej základne.

Druhý polčas sledujeme už z deky, prisadli sme si k rodinám s deťmi. Dievčatá vedľa nás si na zápas doniesli ceduľky, na ktoré farebnými fixkami napísali Kozmos. V 56. minúte, keď padá do bránky Kozmosu prvý gól od Martina Neumana, však futbal nesledujú. Zmenu skóre si ani nestihnú všimnúť, už o minútu neskôr, v 57. minúte, triafa bránu Matúš Kostroš z Kozmosu.

Pri pozornom sledovaní drámy na ihrisku nás vyrušia dvaja páni z organizačného tímu. Hoci sme už dávno za polovicou zápasu, do „šporkasy“ zbierajú dobrovoľné vstupné 2 eurá. Vstupné je skôr symbolické, len jednu deku od nás sedí spolumajiteľka klubu. A vedľa nej možno ďalší spolumajiteľ. Jedného sme stretli aj v bufete a ďalší spieva chorály.

Na zápasy chodí viacero ľudí z kvír komunity. Sme šťastní, že sa u nás všetci bez rozdielu môžu cítiť bezpečne.

Spolumajiteľov FK Kozmos je naozaj veľa a môže sa k nim pridať každý, kto zdieľa hodnoty Kozmosu a prispeje poplatkom minimálne 30 eur na rok, cena pre nepracujúcich, študentov či dôchodcov je polovičná. „Ak je aj to pre teba veľa, tak sa nám aj tak ozvi,“ píše sa na webe.

V Kozmose neexistuje hierarchická línia predsedov a podpredsedov klubu. Futbalovú komunitu založili Mišo, Ivan a Viktor, ktorí v roku 2018 prišli s nápadom na samosprávny klub. Podľa vzoru tímov z Anglicka a kamarátov s obdobným klubom v Záhrebe sa teda pustili do práce. 

Vznikli stanovy, manifest a postupne sa nabaľovalo viac a viac ľudí. „Veľmi som chcel, aby v Bratislave vznikol klub, ktorý by fungoval aj na nejakých skutočných hodnotách,“ hovorí Mišo. Keď povie, že prvé nápady vznikli pred Starou tržnicou v Bratislave, usmievame sa. „Kde inde by vznikol taký hipsterský nápad,“ bavíme sa spoločne.

Viac než športový zážitok

Kozmos vyhráva zápas 4 : 1, v 81. minúte k tomu prispeje ešte Marian Hajdák. Po rozhodcovskom hvizde sa na plochu rozbehnú deti, viaceré sa prišli pozrieť na svojich ocinov.

Pred odchodom do šatne hráčom diváci ešte poriadne zatlieskajú a tlieskajú aj samotní hráči fanúšikom. Tí sa pochvália aj sami, ako inak, ak nie spevom: „Allez, allez, allez, allez, allez, FK Kozmos, FK Kozmos má najkrajšie chorále ozýva sa štadiónom.

Fanúšikovia a fanúšičky spievali prakticky celý zápas, po dvoch hodinách preberie štafetu Lasky, spevák z kapely Para, ktorý sa postará o skvelý pozápasový koncert. Nikto teda neodchádza, ľudia sa ďalej rozprávajú, spievajú a zabávajú sa aj deti.

Celý čas ide o viac než „len“ o futbal. Futbalom sa to nezačína a futbalom sa to nekončí. „Kozmosu som pomáhal k vzniku, pretože som si chcel vyformovať svet okolo seba taký, aký ho chcem,“ dopovedá Mišo, jeden zo zakladateľov. Dúhový svet plný tolerancie, rovnosti a rešpektu. A keď nešlo vyformovať celý svet, tak si fanúšikovia a hráči spoločne vytvorili svoj vesmír.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Sociológ Roman Džambazovič: Zabúdame, že nerovnosťami v spoločnosti aj odriekame slobodu ľuďom, ktorých sa to týka

Ak si chceme lepšie rozumieť, musíme najskôr pochopiť, že nemáme rovnaké príležitosti.

Ako sa k nám bude správať naše okolie a aké budeme mať šance, aký budeme mať prístup ku vzdelaniu, pracovným príležitostiam aj možnostiam v súkromnom živote, sa často rozhodne už pri narodení. So sociológom a vedúcim katedry sociológie Romanom Džambazovičom sme sa rozprávali o Slovensku, na ktorom sa pracovné pozície stále delia na ženské a mužské, no aj o Slovensku, ktoré je každý deň bližšie k zmene k lepšiemu. 

Menštruácia sa vás nepýta, či na ňu máte peniaze. O menštruačnej chudobe nepočujeme často, a predsa sa nás týka

V rozhovore so sociológom Romanom Džambazovičom sa dočítate aj o tom:

  • čo je to fenomén zlých adries,
  • ako je možné, že ľudia, ktorí sú „krajší“, majú lepšie príležitosti,
  • prečo chlapcov vychovávame inak ako dievčatá,
  • ako nahliadame na ženy a mužov v práci
  • a kedy sa prelomí stigma okolo otcovskej dovolenky.

Ako by ste ako sociológ opísali Slovensko z pohľadu sociálnych nerovností?

Ako krajinu s hlbokými nerovnosťami v rozvrstvení spoločnosti. Skúsme si to povedať na príklade. Ideálne rozvrstvenie si väčšina z nás predstaví ako šišatú loptu na rugby – najširšia časť je stredná vrstva a bohatá aj chudobná vrstva je tá menšia, zúžená. Ak rozvrstvenie spoločnosti pripomína iný útvar a vnímame to ako nespravodlivé a odstrániteľné, tak ide o výrazný sociálny problém. Stredná vrstva u nás v prípade straty práce, dlhotrvajúcej choroby, nutnosti starostlivosti o niekoho v rodine môže mať výrazné finančné problémy.

Aj na Slovensku je bohatším pridané a chudobným aj to málo odobrané. Bohatí idú míľovými krokmi dopredu a chudobných nechávajú ďaleko za sebou.

Ako to vplýva na našu spoločnosť?

Tak, že sa prehlbujú ďalšie nerovnosti. Vidíme napríklad nerovný prístup k vzdelaniu alebo nerovnosť z hľadiska veku, keď trh práce znevýhodňuje ľudí nad 45 rokov. Vidíme aj feminizáciu chudoby – ženy sa dožívajú vyššieho veku, po úmrtí partnera zostávajú samy, v dôsledku rozvodu či zmeny na partnerskom trhu samy vychovávajú dieťa a z malého príjmu či dôchodku nedokážu vyžiť.

Na Slovensku je viditeľná aj etnická nerovnosť, napríklad pri rómskej etnicite, ale máme aj znevýhodnenie vo vzťahu k priestoru. Voláme to fenomén „zlých adries“. Je totiž rozdiel, či sa narodíte do časti obce či mesta so zlou infraštruktúrou a s kumuláciou sociálnych problémov. Veľkou otázkou je aj rodová nerovnosť.

Ďalšou z nerovností je takzvaný lookizmus, teda nerovnosť na základe vzhľadu. Ešte stále majú v spoločnosti lepšie postavenie tí, ktorí sa čo najviac približujú k ideálom krásy. Efekt vzhľadu má pritom jednoznačné ekonomické dôsledky. Keď sme „pekní“, rýchlejšie získame partnera či partnerku, ale aj prácu na pohovore.

Sociálne nerovnosti existujú v každej spoločnosti, neexistuje miesto, kde by neboli.

Predpokladám, že toľko nerovností prispieva aj k polarizácii v spoločnosti.

Ak časť spoločnosti vníma nerovnosť ako nespravodlivú, teda ako niečo, čo sa dá odstrániť, vtedy narastá aj polarizácia. Je to taký paradox. Vnímame to ako nespravodlivé, chceme, aby to štát riešil, ale na druhej strane stigmatizujeme obeť. Naša solidarita je podmienená. Sme ochotní dať, no len ľuďom, ktorí plnia nami zadané podmienky.

Máme nastavené spoločenské normy, vplyvom ktorých majú muži vyšší plat. Takže sa mužovi oplatí ísť do práce a žene zostať doma na materskej – to však nie je slobodné rozhodnutie.

Popritom však zabúdame, že nerovnosťami časti spoločnosti odriekame slobodu. Keď som chudobný, nemôžem si slobodne zvoliť, čo budú moje deti jesť alebo do akej školy ich dám. Nemám slobodnú voľbu v tom, ako si zariadim svoj život, keď sa stanem matkou alebo otcom, lebo tu máme nastavené nejaké spoločenské normy a štruktúry, vplyvom ktorých majú napríklad muži vyšší plat – takže mužovi sa oplatí ísť do práce a žene zostať doma a už to nie je o slobodnom rozhodnutí. Tlačí nás nutnosť naplniť očakávania živiteľa rodiny a strážkyne domáceho krbu.

Nie je to naša slobodná voľba, dotlačil nás do nej systém fungovania spoločnosti.

Z toho predsa nemôže benefitovať ani systém.

Nerád hovorím o ekonomických dôsledkoch, lebo je hrozné, že sociálne následky, ktoré som vymenoval, ako argument nestačia. Malo by záležať najmä na životoch ľudí.

Ak napríklad vyčleníme starších, ženy či etnické skupiny z trhu práce, tak na to doplatíme všetci. Využívanie ľudského potenciálu znamená obrovské ekonomické plus pre každú spoločnosť.

Prečo teda tolerujeme nerovný prístup?

Často sme ochotní privrieť zrak a zvoliť pštrosiu stratégiu – nás sa to netýka, dokonca obviňujeme samotné obete, zľahčujeme a ironizujeme ich ujmu. Aj dáta hovoria jasne – napríklad v dosiahnutí rodovej rovnosti sme dlhodobo podpriemerní. Z hľadiska Indexu rodovej rovnosti sme v rámci Európskej únie štvrtí od konca.

Všimla som si prieskum o polarizácii v spoločnosti, kde sa Slovákov a Sloveniek okrem iného pýtali, či súhlasia, že medzi mužmi a ženami na Slovensku je nerovnosť v neprospech žien a treba to zmeniť. Na téme rodovej nerovnosti sa zhodla väčšia časť spoločnosti.

Je to problém merateľný cez rôzne ukazovatele. Napríklad či majú ženy a muži rovnaké ekonomické prostriedky alebo ako je rozdelená platená a neplatená práca v domácnosti. Ako som spomínal, Slovensko je dlhodobo horšie, ako je priemer krajín EÚ.

Samotný pojem neplatená práca nám napovedá o probléme – s takouto formuláciou to totiž ľudia vnímajú ako menej dôležité. Neplatenú prácu častejšie vykonávajú ženy a takéto vnímanie sa na ne prenáša. Naopak, muž s platenou prácou je chápaný ako živiteľ a chlebodarca. Tieto postavenia nie sú rovnocenné. Rozdelenie neplatenej práce je jedna dimenzia rodovej rovnosti hodná skúmania, no aj platená práca má ďaleko od rovného postavenia.

Ženy na Slovensku majú o 16,6 % nižšie platy ako muži.
Rozdiel v dôchodkoch medzi mužmi a ženami je 10,7 % v neprospech žien.
(dáta za rok 2021)

Na Slovensku je napríklad prítomná nielen vertikálna nerovnosť, teda že vysoké manažérske posty zastávajú muži, ale aj horizontálna nerovnosť, teda horizontálna segregácia na trhu práce. To znamená, že istý typ práce zastávajú väčšinou iba muži alebo iba ženy. Napríklad na Slovensku máme väčšiu prevahu učiteliek, dentálnych hygieničiek, sestričiek a podobne. A to isté platí aj naopak, muži zastávajú istý typ povolaní.

V roku 2021 bolo na manažérskych postoch len 34,7 % žien.

Študentom často hovorím takýto príklad: Predstavte si kanceláriu, v ktorej je pracovný stôl, na ktorom je množstvo papierov. Keď poviem, že ide o stôl muža, napadne nám, že má chudák veľa práce. Žena je, naopak, bordelárka, ktorá si nestíha robiť svoju prácu. Muž nie je pri pracovnom stole? Asi išiel na nejaké dôležité stretnutie. Žena klebetí pri káve alebo si išla nakúpiť.

Tieto stereotypy sú zakorenené hlboko v nás a ženy musia v zamestnaní a na vyšších pozíciách neustále dokazovať, že na to majú.

Aj hudba môže byť hlasom spravodlivosti. Tieto piesne prispeli k rovnoprávnosti

Čím to je spôsobené? Vychádza to zo socializmu a z obdobia neslobody?

Nie, to určite nie. Počas socializmu sa vybojovali také veci, ktoré v západnej Európe trvali feministickému hnutiu výrazne dlhšie. Rodové stereotypy sú v nás kultúrne zakorenené a prejavujú sa v tradičnom vymedzení postavenia mužov a žien a zároveň v očakávaniach, ako bude medzi nimi vyzerať deľba práce vo verejnom aj v súkromnom priestore.

Súvisí to aj so spôsobom, akým vychovávame deti?

Určite áno. Od raného veku máme odlišné očakávania smerom k deťom odlišného pohlavia. Dokonca si dovolím povedať, že už v brušku, keď sa rodičia dozvedia pohlavie dieťaťa. Stačí, keď dieťa kopne – chlapcovi povieme, že kope ako futbalista, a dievčatku, že tancuje v brušku. Pritom je to rovnaký pohyb.

Takéto správanie potvrdzujú aj výskumy – ak máte chlapca, ľudia sa k nemu prihovárajú ako k silnému valibukovi, zatiaľ čo dievčatko je krásna a jemná bábika. Aj knihy a hračky nakupujeme a vyberáme rozdielne, podľa pohlavia.

Pociťujú nejaké znevýhodnenia aj muži?

Vo veľkej väčšine ide o znevýhodnenie žien. No medzi „mužské“ príklady patrí napríklad chápanie roly otca. Keď chce muž zostať na rodičovskej dovolenke, ešte stále nesie v spoločnosti stigmu, že je „pod papučou“ alebo že nedokáže zabezpečiť starostlivosť o dieťa či domácnosť ako matka a žena.

Vnímate však, že sa napriek tejto stigme zvyšuje záujem o otcovskú dovolenku?

Áno, no na Slovensku túto skutočnosť znepríjemňuje nastavenie verejných politík. Jednak vidíme odklad rodičovstva, ktorý zapríčiňuje ekonomická situácia, no na druhej strane je odchod matky zo zamestnania finančne výhodnejší. Často to nie je to slobodné, ale racionálne rozhodnutie.

Pomaličky však prichádza zmena. I keď ešte vždy muži hovoria o tom, že pomáhajú v domácnosti. Prečo hovoria o pomoci a nie o plnohodnotnom zapojení sa do výchovy, domácich prác, starostlivosti o chorých? Obaja partneri majú participovať rovnakým dielom, ak je to možné.

Často uvažujem, či si vôbec muži uvedomujú, čo všetko ženy na materskej musia vedieť zabezpečiť a ako to determinuje ich budúce možnosti na trhu práce.

Muž je obetavý, lebo pomáha, a ženu prirovnávame ku karieristke.

Áno, toto je jeden z najčastejších stereotypov. Často uvažujem, či si vôbec muži uvedomujú, čo všetko ženy na materskej a rodičovskej musia vedieť zabezpečiť a ako to determinuje ich budúce možnosti na trhu práce. Napríklad ak majú 2-3 deti a sú 6 rokov mimo pracovného trhu, ide pri  nastavení našej spoločnosti o znevýhodňujúcu situáciu, ktorá sa často nedá dobehnúť. Prejavuje sa v nerovnostiach z hľadiska platu, možnostiach pracovného postupu, neskôr vo výške dôchodku a podobne.

Najlepší príklad je akademické prostredie. Je tu mnoho žien odborných asistentiek, no čoraz menej ich je docentiek či profesoriek, pretože počas rodičovskej dovolenky nepublikujú a nerobia výskum. Tie roky im chýbajú. Nie je to pravidlo, no je to silná forma nerovnosti.

Spoločnosť na ženy pozerá inak. Političiek sa v rozhovoroch často pýtajú, ako stíhajú svoju prácu a súčasne deti alebo domácnosť. V rozhovore s politikom som túto otázku nikdy nepočul.

Je to taký dvojaký meter. Asi by sa inak pozeralo na predsedníčku parlamentu, ktorá by mala 12 detí s rôznymi mužmi, a inak sa pozeráme na muža.

Áno, je to úplne odlišné. Žena má byť v jednom stabilnom vzťahu a viac partnerstiev, aj keď sériovo monogamných, by ju stigmatizovalo a v očiach verejnosti znevýhodnilo. V prípade muža je to dôkaz jeho sily, mužnosti a moci.

Vnímate v téme rodovej nerovnosti aj nejaké zlepšenie?

Samozrejme, keď si porovnáme len posledné 3 desaťročia, vidíme posun. Spoločenská klíma sa mení veľmi pomaly, ale mení sa. Začíname byť citlivejší na prejavy nespravodlivosti. Kým donedávna sme prejavy rodovej nerovnosti vnímali ako individuálny problém, dnes sa stáva problémom, ktorý riešime naprieč celou spoločnosťou. Citlivo reagujeme na prejavy domáceho násilia, sexuálneho obťažovania, na prejavy diskriminácie spojené s vekom, národnosťou, sexuálnou orientáciou. 

Rodová nerovnosť je tak hlboko v nás, že si to niekedy ani neuvedomujeme.

Rodová rovnosť je ideálny stav. V podstate to znamená, že si v živote môžem vyberať z možností bez obmedzenia, či som sa narodila ako žena alebo ako muž. Ak ste vo vzťahu, skúste porozmýšľať, kto vyberá film, keď idete do kina.

U čích priateľov oslavujete Silvestra? Rozprávali ste sa, kto zostane doma, keď dieťa ochorelo, alebo to bolo automaticky na partnerke? Kto sa postará o vašich zostarnutých rodičov? Kto spraví večeru, nakúpi, uprace, zoberie auto do opravy? Robíte neustále ústupky alebo komunikujete o týchto rozhodnutiach so svojou polovičkou?

Každý vzťah má svoje spôsoby fungovania, no nikto by nemal byť automaticky v nevýhode len pre svoje pohlavie.

doc. Roman Džambazovič

Docent Roman Džambazovič je sociológ a vedúci Katedry sociológie na FiF UK v Bratislave. Medzi hlavné oblasti jeho záujmu patria sociálne nerovnosti, sociálna stratifikácia a mobilita, rodina, intimita, sexualita, subkultúry mládeže aj dospievanie. O týchto témach napísal niekoľko kníh a množstvo vedeckých štúdií. Ako riešiteľ spolupracuje na mnohých vedeckých grantoch a projektoch.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.