Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Kristína Tormová: Často sa zamýšľam, ako sa ľudia, ktorí vypisujú hejty, správajú k svojej rodine

Edukácia vo virtuálnych svetoch je dnes dôležitejšia ako inokedy, hovorí Kristína Tormová.

Kristína Tormová je jednou z tvárí kampane, ktorá upozorňuje na nebezpečenstvo hoaxov a na potrebu zodpovedného dátovania. Na Instagrame má vyše stotisíc followerov, s ktorými rada otvára aj náročnejšie témy. Rozprávali sme sa o sile sociálnych sietí, radosti zo zvedavosti, ale aj o konšpiráciách a nenávistných reakciách ľudí v online svete.

V rozhovore sa ďalej dozviete: 

  • ktorý hoax ju naposledy zaskočil,
  • ako reaguje na nenávistné komentáre, 
  • prečo otvára aj náročné témy,
  • ktoré profily na sociálnych sieťach jej robia radosť.

Komunikácia na internete vie byť obohacujúca, ale aj vyčerpávajúca. Ako momentálne sociálne siete pôsobia na teba? 

Na mňa pôsobia výborne, pretože si sama vyberám, čo chcem sledovať, a nikto ma nenúti sledovať to, čo sa mi nepáči. Nie je hanba dať unfollow. A navyše si viem aj z vecí, ktoré sa mi nepáčia, upliesť bič.

Internet je pre mňa miestom, kde môžem s ľahkosťou publikovať a prezentovať svoje nápady, článočky, úvahy, blogy a nepotrebujem k tomu kopírku a tony papiera. Vždy som vydávala nejaké školské časopisy, takže internet je pre mňa sloboda.

Zároveň si uvedomujem, že internet je miesto, kde sa môžu diať nebezpečné veci, a preto som presvedčená o tom, že edukácia vo virtuálnych svetoch je dnes dôležitejšia ako inokedy. Nebudem preháňať, ak poviem, že za posledný rok a pol ide často aj o život. Nemali by sme podceňovať silu internetu ani konšpirácie a hoaxy.

Si tvárou kampane, ktorá poukazuje na to, že online priestor môže mať aj negatívny vplyv. Aký je tvoj vzťah k internetu a celkovo k technológiám?

Ešte od čias T602 a Pascalu milujem technológie. Internet od jeho prvopočiatkov. Neskutočne ma vždy bavilo učiť sa narábať s technológiami, počítačmi, nachádzať nové a zaujímavé veci. A hlavne vypisovať na internet kadečo možné. To vypisovanie a kadečo možné sa vlastne stalo mojou prácou.

Technológie a internet ma bavia stále vášnivo. A v konečnom dôsledku aj tie negatíva s nimi spojené. Veľa som sa vďaka nim naučila a ešte sa aj naučím. Chvalabohu, som veľmi zvedavá. A ak sa mi niečo, čo čítam, čo i len trošku nezdá, pátram po ďalších informáciách.

Komunikuješ aktívne na Instagrame, na tvojich príspevkoch vidno, že s ľuďmi vedieš diskusie v komentároch, často sa témy snažíš vysvetľovať. Je pre teba dôležité viesť diskusie aj s ľuďmi, ktorí s tebou nesúhlasia?

Áno, to s tým súvisí. Zaujímajú ma iné pohľady na vec, rada sa učím argumentovať, rada hľadám zdroje a kladiem otázky múdrym ľuďom, aby som mohla „vysvetľovať”. Väčšinou mi je to na dve veci, lebo diskusie o kontroverzných témach sa často končia tým, že mi niekto pošle grcajúceho smajlíka, ale zase sa pri nich veľa naučím.

Každý influencer to má inak. Niektorých sledovateľov iritujú náročnejšie témy a to, že sa furt v niečom šprtám, iných zase reklamy na kolagény.

A, samozrejme, aj od ľudí s iným názorom na banálne témy sa veľa učím, lebo vďaka nim objavujem nové svety. Aj keď to moje „egíčko“ občas zabolí, som vďačná.

Patríš k ľuďom, ktorí sú neustále online, alebo máš nastavené, koľko času na internete stráviš? 

Patrila som k ľuďom, ktorí sú neustále online, teraz patrím sebe. (smiech) Obmedzila som to, liezlo mi to na nervy. Smola je, že internet a telefón sú mojou kanceláriou, v ktorej niet pracovného času. Musela som však poľaviť. Mám presne vyhradené časy na prácu, a teda aj na túlanie po internetoch. Je sloboda mať pravidlá.

Čítajte aj: Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť

Nebojíš sa otvárať aj náročnejšie témy. Vnímaš, že je to zodpovednosť influencerov, resp. ľudí, ktorí majú viac sledovateľov a väčší dosah? 

Milujem náročné témy. Na základnej škole som čítala Dostojevského, ja si prosto potrebujem komplikovať život. (smiech) Každý influencer to má inak. Niektorých sledovateľov iritujú náročnejšie témy a to, že sa furt v niečom vŕtam, iných zase reklamy na kolagény.

Ja to zas vnímam tak, že pokiaľ mám priestor a toľko sledovateľov, bolo by škoda nevyužiť to občas aj na niečo múdre alebo aspoň zaujímavé. Navyše ma to baví. Sama sledujem hlavne profily, ktoré sa venujú múdrym veciam.

Na Instagrame máš 137k followerov. Predpokladám, že sa stretávaš s rôznymi reakciami od príjemných správ po nepríjemné komentáre. Dá sa na to zvyknúť?

Ako vravievam − v závislosti od periódy. Asi nedá, i keď niekedy je to lepšie, niekedy horšie. Človek si zvykne, ale je to také zvláštne, že aj v záplave pozitívnych komentárov jeden hejt zabolí.

Akosi som si už zvykla a hlavne ma to naučilo s tým vnútorným „nepríjemnom“, ktoré hejt prináša, pracovať a v konečnom dôsledku ma to vyformovalo do tej Kristíny, ktorou som dnes. Je to totiž skvelo aplikovateľné aj do offline života. Ak sa ma niečo dotkne, viem, že netreba reagovať, lebo skrátka normálny človek hejty po internetoch nevypisuje. 

Človek si zvykne, ale je to také zvláštne, že aj v záplave sto pozitívnych komentárov jeden hejt zabolí.

Často mi napadne, kde na to tí ľudia berú čas a energiu a ako sa asi cítia, keď majú v sebe toľko zlosti, a ako sa napríklad správajú k svojim deťom a rodine. Sama viem, že som hnusná k iným, keď sa necítim komfortne a potrebujem si „zaštekať“. Internetové diskusie však na to nevyužívam.

Pri hejtoch viem, že musím chvíľu počkať a zlý pocit odíde sám a ja zabudnem. Potrebujem na to čoraz menej času. A pokiaľ niekto píše extrémne škaredosti, profil bez mihnutia oka blokujem.

S ktorým hoaxom si sa naposledy stretla?

Hoaxy trochu vyhľadávam, lebo ma to zaujíma, ale top bolo, keď mi jedna ženská pod moju fotku po vakcinácii napísala, že sa takto nebudem škeriť, keď budem stáť nad rakvičkou svojho synčeka. Vysvetlené mi to bolo tak, že cez moje materské mlieko prejde do syna krvná zrazenina z vakcíny, ktorá ho zabije. Toto bol asi úplný strop.

Ako sa ti pracovalo na natáčaní deep fake videa ku kampani O2? 

Veľmi dobre, bol to pre mňa výborný úlet z mojich materských dní a zároveň som bola pyšná, že môžem byť súčasťou takej dôležitej kampane. Keďže mám spánkový deficit a všeobecne poruchu sústredenia, klasicky som sa stresovala z pripraveného textu.

Tento obsah nemôžeme zobraziť bez Vášho súhlasu s marketingovými cookies. Nastavenia cookies

Takýto text sa nedá prispôsobovať, treba ho povedať úplne presne do písmena. A na to ja moc nie som. Ale zvládli sme to. A veľmi ma potešilo, že napokon v O2 vybrali úplne posledný „take“, kde si dávam dole parochňu. To je podľa mňa silný moment. Juj a ešte boli na natáčaní dobré koláče. (smiech)

Internet môže mať obrovský silu aj v pozitívnom zmysle. Čo ťa naposledy vďaka online svetu potešilo? 

Stále niečo. Neustále objavujem múdre profily či lokálnych šikovných ľudí, ktorí vyrábajú či vymýšľajú krásna. To je moja pasia: vyhľadávať krásno. A humor. 

Je pre teba dôležité vzdelávať o online svete deti? Ako pristupuješ k používaniu technológií u svojich detí? 

Doma sa s deťmi bavíme takmer o všetkom veľmi otvorene, takže vedia aj o konšpiráciách, hejtoch, počúvajú nás, keď tieto témy preberáme s manželom. Naše deti vediem odjakživa k zvedavosti, lebo si myslím, že zvedavý človek nemôže byť hlúpy.

 Ľudia by mali sledovať to, čo ich baví a nie to, čo ich irituje, lebo to je potom veľmi sebadeštruktívny a toxický pobyt na internetoch.

Takže sa naše dievky stále vypytujú a nás veľmi baví objasňovať im všetky možné záhady. Vedia, že internet nemusí byť bezpečným miestom a že čítanie s porozumením a kritické myslenie sú veci, ktoré sú nesmierne dôležité. 

Čo ťa na internete teší ako používateľa? O ktorých témach rada čítaš, resp. o ktorých  témach by sa malo podľa teba viac hovoriť?

Mám veľa profilov, ktoré sledujem, a vždy sa teším, čo zase objavím. Keďže ma zaujíma veda a medicína, som sledovateľkou mnohých profilov s týmito témami a za posledný rok som sa z nich naozaj veľa naučila. Tiež sledujem rôzne psychologické profily, ktoré sú pre mňa veľkou inšpiráciou a školou. A bavia ma aj profily „spolumám“ či múdrych žien.

Môj Instagram je pre mňa mimo pracovného času silnou ženskou komunitou. Je to miesto, kde máme taký svoj svet a vzájomne sa inšpirujeme a držíme si palce. A v závislosti od periódy sa asi aj tichučko hejtujeme, zase si nenahovárajme, že sme jednorožce. (smiech) 

Určite by sa mali viac do popredia dostať profily, ktoré riešia dôležité témy. Je ich naozaj veľa a ja ich rada propagujem a zdieľam. A tiež by sa malo hovoriť o tom, aby ľudia sledovali to, čo ich baví, a nie to, čo ich irituje, lebo potom to je veľmi sebadeštrukčný a toxický pobyt na internetoch. A ten čas a energia sa dajú využiť zmysluplnejšie a ľúbivejšie. Nie je divné, že ľudia sami sebe robia tak zle?


Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Spoločnosť O2 sa preto v rámci platformy Dátuj zodpovedne rozhodla vrátiť rozum na internet. Pripravila množstvo zaujímavého obsahu, svedectiev aj praktických informácií, vďaka ktorým si lepšie uvedomíte, že internet nie sú len zlaté mačiatka a veselé memečka, ale aj lži a nenávistné prejavy. Pre viac informácií navštívte datujzodpovedne.o2.sk.

Kristína Tormová

Je vyštudovaná divadelná dramaturgička. Živí sa ako moderátorka, herečka, spisovateľka, dizajnérka ale najviac je trojnásobná mama. Založila značku Koláčová, v rámci ktorej navrhuje oblečenie a kryty na mobily. Je autorkou niekoľkých knižiek, v ktorých rozpráva o svojom materstve a deťoch. Svoje myšlienky a tvorbu pravidelne zdieľa na svojom blogu aj na Instagrame, kde má viac ako 137 000 sledovateľov.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.

„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.

Vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu či so skúsenosťou so závislosťou, veria, že každý človek si zaslúži rešpekt a druhú šancu.

V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:

  • aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
  • kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
  • akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
  • čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
  • kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny, 
  • čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.

Čo pre teba znamená prijatie samej seba?

Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.

Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.

Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“

Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.

Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené. 

Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.

Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.

Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.

Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.

Ako to myslíš?

To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“ 

Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?

Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.

V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.

Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.

Čo túto ženu charakterizuje?

Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“

V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.

Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.

V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.

Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.

Kto bol takým človekom pre teba?

Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.

Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.

Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.

Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.

Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?

Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde. 

Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.

Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.

A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie. 

Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?

Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.

Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.

Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.

Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.

Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?

Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.

Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.

Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.

Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.

Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.

O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?

Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.

Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.

Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.

Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.

Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.

Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?

Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.

Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.

Čo by to bolo?

Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.


Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, získala Liberty Cenu Inakosti 2026 za pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.

Liberty Blake Simon

Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.