Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Kristína Tormová: Často sa zamýšľam, ako sa ľudia, ktorí vypisujú hejty, správajú k svojej rodine

Edukácia vo virtuálnych svetoch je dnes dôležitejšia ako inokedy, hovorí Kristína Tormová.

Kristína Tormová je jednou z tvárí kampane, ktorá upozorňuje na nebezpečenstvo hoaxov a na potrebu zodpovedného dátovania. Na Instagrame má vyše stotisíc followerov, s ktorými rada otvára aj náročnejšie témy. Rozprávali sme sa o sile sociálnych sietí, radosti zo zvedavosti, ale aj o konšpiráciách a nenávistných reakciách ľudí v online svete.

V rozhovore sa ďalej dozviete: 

  • ktorý hoax ju naposledy zaskočil,
  • ako reaguje na nenávistné komentáre, 
  • prečo otvára aj náročné témy,
  • ktoré profily na sociálnych sieťach jej robia radosť.

Komunikácia na internete vie byť obohacujúca, ale aj vyčerpávajúca. Ako momentálne sociálne siete pôsobia na teba? 

Na mňa pôsobia výborne, pretože si sama vyberám, čo chcem sledovať, a nikto ma nenúti sledovať to, čo sa mi nepáči. Nie je hanba dať unfollow. A navyše si viem aj z vecí, ktoré sa mi nepáčia, upliesť bič.

Internet je pre mňa miestom, kde môžem s ľahkosťou publikovať a prezentovať svoje nápady, článočky, úvahy, blogy a nepotrebujem k tomu kopírku a tony papiera. Vždy som vydávala nejaké školské časopisy, takže internet je pre mňa sloboda.

Zároveň si uvedomujem, že internet je miesto, kde sa môžu diať nebezpečné veci, a preto som presvedčená o tom, že edukácia vo virtuálnych svetoch je dnes dôležitejšia ako inokedy. Nebudem preháňať, ak poviem, že za posledný rok a pol ide často aj o život. Nemali by sme podceňovať silu internetu ani konšpirácie a hoaxy.

Si tvárou kampane, ktorá poukazuje na to, že online priestor môže mať aj negatívny vplyv. Aký je tvoj vzťah k internetu a celkovo k technológiám?

Ešte od čias T602 a Pascalu milujem technológie. Internet od jeho prvopočiatkov. Neskutočne ma vždy bavilo učiť sa narábať s technológiami, počítačmi, nachádzať nové a zaujímavé veci. A hlavne vypisovať na internet kadečo možné. To vypisovanie a kadečo možné sa vlastne stalo mojou prácou.

Technológie a internet ma bavia stále vášnivo. A v konečnom dôsledku aj tie negatíva s nimi spojené. Veľa som sa vďaka nim naučila a ešte sa aj naučím. Chvalabohu, som veľmi zvedavá. A ak sa mi niečo, čo čítam, čo i len trošku nezdá, pátram po ďalších informáciách.

Komunikuješ aktívne na Instagrame, na tvojich príspevkoch vidno, že s ľuďmi vedieš diskusie v komentároch, často sa témy snažíš vysvetľovať. Je pre teba dôležité viesť diskusie aj s ľuďmi, ktorí s tebou nesúhlasia?

Áno, to s tým súvisí. Zaujímajú ma iné pohľady na vec, rada sa učím argumentovať, rada hľadám zdroje a kladiem otázky múdrym ľuďom, aby som mohla „vysvetľovať”. Väčšinou mi je to na dve veci, lebo diskusie o kontroverzných témach sa často končia tým, že mi niekto pošle grcajúceho smajlíka, ale zase sa pri nich veľa naučím.

Každý influencer to má inak. Niektorých sledovateľov iritujú náročnejšie témy a to, že sa furt v niečom šprtám, iných zase reklamy na kolagény.

A, samozrejme, aj od ľudí s iným názorom na banálne témy sa veľa učím, lebo vďaka nim objavujem nové svety. Aj keď to moje „egíčko“ občas zabolí, som vďačná.

Patríš k ľuďom, ktorí sú neustále online, alebo máš nastavené, koľko času na internete stráviš? 

Patrila som k ľuďom, ktorí sú neustále online, teraz patrím sebe. (smiech) Obmedzila som to, liezlo mi to na nervy. Smola je, že internet a telefón sú mojou kanceláriou, v ktorej niet pracovného času. Musela som však poľaviť. Mám presne vyhradené časy na prácu, a teda aj na túlanie po internetoch. Je sloboda mať pravidlá.

Čítajte aj: Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť

Nebojíš sa otvárať aj náročnejšie témy. Vnímaš, že je to zodpovednosť influencerov, resp. ľudí, ktorí majú viac sledovateľov a väčší dosah? 

Milujem náročné témy. Na základnej škole som čítala Dostojevského, ja si prosto potrebujem komplikovať život. (smiech) Každý influencer to má inak. Niektorých sledovateľov iritujú náročnejšie témy a to, že sa furt v niečom vŕtam, iných zase reklamy na kolagény.

Ja to zas vnímam tak, že pokiaľ mám priestor a toľko sledovateľov, bolo by škoda nevyužiť to občas aj na niečo múdre alebo aspoň zaujímavé. Navyše ma to baví. Sama sledujem hlavne profily, ktoré sa venujú múdrym veciam.

Na Instagrame máš 137k followerov. Predpokladám, že sa stretávaš s rôznymi reakciami od príjemných správ po nepríjemné komentáre. Dá sa na to zvyknúť?

Ako vravievam − v závislosti od periódy. Asi nedá, i keď niekedy je to lepšie, niekedy horšie. Človek si zvykne, ale je to také zvláštne, že aj v záplave pozitívnych komentárov jeden hejt zabolí.

Akosi som si už zvykla a hlavne ma to naučilo s tým vnútorným „nepríjemnom“, ktoré hejt prináša, pracovať a v konečnom dôsledku ma to vyformovalo do tej Kristíny, ktorou som dnes. Je to totiž skvelo aplikovateľné aj do offline života. Ak sa ma niečo dotkne, viem, že netreba reagovať, lebo skrátka normálny človek hejty po internetoch nevypisuje. 

Človek si zvykne, ale je to také zvláštne, že aj v záplave sto pozitívnych komentárov jeden hejt zabolí.

Často mi napadne, kde na to tí ľudia berú čas a energiu a ako sa asi cítia, keď majú v sebe toľko zlosti, a ako sa napríklad správajú k svojim deťom a rodine. Sama viem, že som hnusná k iným, keď sa necítim komfortne a potrebujem si „zaštekať“. Internetové diskusie však na to nevyužívam.

Pri hejtoch viem, že musím chvíľu počkať a zlý pocit odíde sám a ja zabudnem. Potrebujem na to čoraz menej času. A pokiaľ niekto píše extrémne škaredosti, profil bez mihnutia oka blokujem.

S ktorým hoaxom si sa naposledy stretla?

Hoaxy trochu vyhľadávam, lebo ma to zaujíma, ale top bolo, keď mi jedna ženská pod moju fotku po vakcinácii napísala, že sa takto nebudem škeriť, keď budem stáť nad rakvičkou svojho synčeka. Vysvetlené mi to bolo tak, že cez moje materské mlieko prejde do syna krvná zrazenina z vakcíny, ktorá ho zabije. Toto bol asi úplný strop.

Ako sa ti pracovalo na natáčaní deep fake videa ku kampani O2? 

Veľmi dobre, bol to pre mňa výborný úlet z mojich materských dní a zároveň som bola pyšná, že môžem byť súčasťou takej dôležitej kampane. Keďže mám spánkový deficit a všeobecne poruchu sústredenia, klasicky som sa stresovala z pripraveného textu.

Takýto text sa nedá prispôsobovať, treba ho povedať úplne presne do písmena. A na to ja moc nie som. Ale zvládli sme to. A veľmi ma potešilo, že napokon v O2 vybrali úplne posledný „take“, kde si dávam dole parochňu. To je podľa mňa silný moment. Juj a ešte boli na natáčaní dobré koláče. (smiech)

Internet môže mať obrovský silu aj v pozitívnom zmysle. Čo ťa naposledy vďaka online svetu potešilo? 

Stále niečo. Neustále objavujem múdre profily či lokálnych šikovných ľudí, ktorí vyrábajú či vymýšľajú krásna. To je moja pasia: vyhľadávať krásno. A humor. 

Je pre teba dôležité vzdelávať o online svete deti? Ako pristupuješ k používaniu technológií u svojich detí? 

Doma sa s deťmi bavíme takmer o všetkom veľmi otvorene, takže vedia aj o konšpiráciách, hejtoch, počúvajú nás, keď tieto témy preberáme s manželom. Naše deti vediem odjakživa k zvedavosti, lebo si myslím, že zvedavý človek nemôže byť hlúpy.

 Ľudia by mali sledovať to, čo ich baví a nie to, čo ich irituje, lebo to je potom veľmi sebadeštruktívny a toxický pobyt na internetoch.

Takže sa naše dievky stále vypytujú a nás veľmi baví objasňovať im všetky možné záhady. Vedia, že internet nemusí byť bezpečným miestom a že čítanie s porozumením a kritické myslenie sú veci, ktoré sú nesmierne dôležité. 

Čo ťa na internete teší ako používateľa? O ktorých témach rada čítaš, resp. o ktorých  témach by sa malo podľa teba viac hovoriť?

Mám veľa profilov, ktoré sledujem, a vždy sa teším, čo zase objavím. Keďže ma zaujíma veda a medicína, som sledovateľkou mnohých profilov s týmito témami a za posledný rok som sa z nich naozaj veľa naučila. Tiež sledujem rôzne psychologické profily, ktoré sú pre mňa veľkou inšpiráciou a školou. A bavia ma aj profily „spolumám“ či múdrych žien.

Môj Instagram je pre mňa mimo pracovného času silnou ženskou komunitou. Je to miesto, kde máme taký svoj svet a vzájomne sa inšpirujeme a držíme si palce. A v závislosti od periódy sa asi aj tichučko hejtujeme, zase si nenahovárajme, že sme jednorožce. (smiech) 

Určite by sa mali viac do popredia dostať profily, ktoré riešia dôležité témy. Je ich naozaj veľa a ja ich rada propagujem a zdieľam. A tiež by sa malo hovoriť o tom, aby ľudia sledovali to, čo ich baví, a nie to, čo ich irituje, lebo potom to je veľmi sebadeštrukčný a toxický pobyt na internetoch. A ten čas a energia sa dajú využiť zmysluplnejšie a ľúbivejšie. Nie je divné, že ľudia sami sebe robia tak zle?


Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Spoločnosť O2 sa preto v rámci platformy Dátuj zodpovedne rozhodla vrátiť rozum na internet. Pripravila množstvo zaujímavého obsahu, svedectiev aj praktických informácií, vďaka ktorým si lepšie uvedomíte, že internet nie sú len zlaté mačiatka a veselé memečka, ale aj lži a nenávistné prejavy. Pre viac informácií navštívte datujzodpovedne.o2.sk.

Kristína Tormová

Je vyštudovaná divadelná dramaturgička. Živí sa ako moderátorka, herečka, spisovateľka, dizajnérka ale najviac je trojnásobná mama. Založila značku Koláčová, v rámci ktorej navrhuje oblečenie a kryty na mobily. Je autorkou niekoľkých knižiek, v ktorých rozpráva o svojom materstve a deťoch. Svoje myšlienky a tvorbu pravidelne zdieľa na svojom blogu aj na Instagrame, kde má viac ako 137 000 sledovateľov.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Valentína Sedileková z organizácie Chuť žiť: „V neistom svete sa jedlo stáva nástrojom kontroly.“

Žijeme v turbulentnej dobe, ktorá na nás vyvíja obrovský tlak. Jedlo sa vtedy stáva bežným spôsobom, ako sa snažíme stabilizovať svoj vnútorný svet.

Jedlo dnes vnímame najmä cez kalórie, váhu a zdravé či nezdravé potraviny. V skutočnosti však náš vzťah k jedlu odráža oveľa viac – emócie, spoločenské tlaky aj spôsob, akým premýšľame o vlastnom tele. „Je v poriadku, keď sa naše emócie spájajú s jedlom. Problém nastáva až vtedy, keď jedlom regulujeme emócie príliš často a opakovane,“ hovorí Valentína Sedileková, zakladateľka organizácie Chuť žiť, ktorá pomáha nielen ľuďom s poruchami príjmu potravy, ale aj ich blízkym.

V rozhovore s Valentínou sa dozviete:

  • prečo je jedlo pre mnohých ľudí nástrojom na zvládanie stresu,
  • aké rôzne podoby môže mať narušený vzťah k jedlu,
  • ako kult štíhlosti, diéty a tzv. healthismus ovplyvňujú náš pohľad na telo,
  • čo je binge eating disorder a prečo toto ochorenie podceňujeme,
  • kde je hranica medzi bežným jedením zo stresu a varovným signálom.

Náš vzťah k jedlu často prezrádza, ako sa cítime vo svojom vnútri. Čo všetko pre nás jedlo znamená okrem toho, že nás zasýti?

Je to veľmi dôležitá téma. V súčasnosti sa nám s jedlom spája ľahká dostupnosť potravín, nárast obezity či porúch príjmu potravy. O jedle sa zvykne hovoriť ako o nejakom palive. Podľa môjho názoru sa pri týchto debatách často zabúda na psychosociálny kontext.

Jedlo je neoddeliteľnou súčasťou nášho sociálneho života. Keď sa chceme stretnúť s priateľmi, ideme na kávu či koláč; v zahraničí často spoznávame kultúru cez lokálnu gastronómiu… Množstvo pekných spomienok a dôležitých životných udalostí je spojených práve s jedlom. 

Jedlo je prirodzene prepojené s naším životom, s radostnými, no niekedy aj so smutnými udalosťami. Je preto kľúčové, aby sme o ňom nehovorili len technicky, ale vnímali aj jeho sociálnu funkciu. 

Pre mnohých ľudí je jedlo jedným zo spôsobov, ako regulujú emócie. Je to v poriadku?

Prepájanie jedla a emócií má často negatívny nános. Ľudia si pod tým hneď predstavia prejedanie alebo niečo, za čo by sa mali hanbiť. Ja si však myslím, že by mal zaznieť aj ten opačný rozmer, že je v poriadku, keď sa naše emócie spájajú s jedlom. 

Problém nastáva vtedy, keď jedlom regulujeme emócie príliš často a opakovane a chýbajú nám, resp. nevieme použiť iné spôsoby zvládania.

Ako sa v tom má vyznať bežný človek? Na jednej strane je prirodzené, že si jedlo chceme vychutnávať. Zároveň žijeme v spoločnosti, kde na nás zo všetkých strán útočia silné odkazy o tom, ako by sme mali jesť a vyzerať.

Presne tak. Žijeme v prostredí, kde sú vysoko spracované potraviny dostupnejšie než kedykoľvek predtým. Neustále počúvame o nadváhe a obezite, ale aj tom, že musíme jesť plnohodnotne, kvalitne, nesmieme jesť cukor a musíme si strážiť váhu. 

Tento apel má svoj historický vývoj. Keď začal stúpať výskyt obezity, verejné zdravotníctvo začalo rámcovať hmotnosť človeka ako ľahko viditeľný a merateľný ukazovateľ zdravia, čo sa posúvalo do médií, odporúčaní a kampaní. Ich cieľom bolo zjednodušiť komunikáciu, ale toto zjednodušovanie prinieslo aj vedľajšie účinky.

Okolo tejto témy výrazne narástol diétny, fitness a wellness trh. Regály sú plné nízkotučných, bezcukrových či proteínových výrobkov. Tlak na to, aby sme sa stravovali „čisto“ a „zdravo“, je niekedy až extrémny. Strach z priberania alebo potreba chudnúť sa tak dostáva aj k ľuďom, ktorí nemajú žiadne zdravotné ťažkosti. Dopadom môže byť, že si začnú viac strážiť telo, báť sa priberania alebo spájať štíhlosť s hodnotou či zdravím.

Paradoxom je, že rastie aj citlivosť voči poruchám príjmu potravy, no popritom stále pretrváva silný kultúrny tlak na štíhlosť a „dokonalé“ telo. 

Veľkú úlohu tu zohráva aj tzv. healthismus. 

Čo znamená healthismus?

Ide o naratív, ktorý pripisuje zodpovednosť za zdravie a hmotnosť výhradne jednotlivcovi. Ak má niekto vyššiu váhu, spoločnosť to vníma ako jeho osobné zlyhanie alebo chybu. Pri obezite aj pri poruchách príjmu potravy však vidíme, že ide o chronické stavy, kde nejde len o individuálnu vôľu, ale o obrovské množstvo iných faktorov.

Vo všeobecnosti je súčasný pohľad na jedlo veľmi zúžený a prísne zacielený na manažment hmotnosti. Je to obrovská škoda, pretože jedlo v našich životoch napĺňa oveľa viac funkcií.

„Tému jedla dnes príliš zužujeme len na stráženie váhy. Jedlo pritom v našom živote napĺňa oveľa viac funkcií.“

Aké rôzne podoby môže mať narušený vzťah k jedlu?

Rada to vysvetľujem ako priamku s tromi hlavnými časťami. Na jej začiatku stojí zdravý životný štýl, ktorý je definovaný slobodou a flexibilitou. Ide o prirodzené stravovanie a pohyb, pri ktorých jedlo nie je zdrojom stresu.

Postupne sa na priamke môžeme posunúť k narušenému vzťahu k jedlu, kde sa objavujú vzorce správania, ktoré nám už neprospievajú. Môže ísť napríklad o emočné jedenie ako spôsob zvládania náročných situácií, neustále cyklenie sa v diétach alebo takzvané ortorektické správanie, teda prehnanú fixáciu na „čisté“ a nutrične hodnotné potraviny. 

Hoci sa tu ešte nedá hovoriť o klinickej diagnóze, takéto nastavenie nás už môže obmedzovať, vyvolávať výčitky a negatívne vplývať na celkovú pohodu.

Na konci tejto priamky stoja samotné poruchy príjmu potravy (PPP), ktoré zasahujú do všetkých oblastí života. Patria sem diagnózy zamerané na štíhlosť, ako anorexia či bulímia, ale aj porucha ARFID. Pri nej nejde o postavu, ale o extrémne selektívne jedenie spôsobené napríklad strachom z dusenia alebo citlivosťou na textúru jedla.

Na druhej strane porúch príjmu potravy sú tendencie prejedať sa, tzv. binge eating disorder. Práve táto časť spektra PPP je dnes najviac podceňovaná a stigmatizovaná, pretože ju spoločnosť vníma len ako zlyhanie vôle či disciplíny. 

V ľuďoch to následne vyvoláva obrovskú hanbu, pre ktorú sa boja vyhľadať pomoc.

Prečo sa jedlo často stáva odpoveďou na tlak, bolesť, neistotu či dlhodobé preťaženie?

Žijeme v neistom, turbulentnom svete, ktorý na nás vyvíja obrovský tlak. V takomto prostredí je zameranie sa na jedlo jedným z najbežnejších spôsobov, ako sa snažíme získať stratenú kontrolu alebo stabilizovať svoj vnútorný svet. 

Určite je to spojené aj s dopamínom. Keď pociťujeme nepokoj, distres, úzkosť alebo inú emočnú záťaž, podvedome hľadáme niečo, čo nás rýchlo vráti do stavu harmónie (homeostázy). Jedlo v tomto smere funguje ako okamžitý regulátor emócií, prináša rýchle uspokojenie a krátkodobú úľavu.

Dôležité však je poznať svoju mieru, presnejšie povedané, mať široké a flexibilné portfólio nástrojov, ktorými sa vieme upokojiť. Ak je jedlo naším jediným nástrojom, nastáva problém.

Ľudia s poruchami príjmu potravy majú často problém porozumieť vlastným emóciám alebo ich cítiť. Nie sú v kontakte so svojím telom, nevedia vyjadriť napríklad hnev a obracajú ho proti sebe alebo majú ťažkosti s reguláciou impulzov. 

Svoju rolu tu zohrávajú aj naše vrodené danosti, štruktúra mozgu či osobnostné predispozície. Jednoducho povedané, niekto má biologicky silnejšiu tendenciu siahať po jedle ako po nástroji na zvládanie stresu. 

Ktorá forma porúch príjmu potravy je dnes najčastejšia?

Je to práve spomínané prejedanie – binge eating disorder. Pre absenciu kompenzačných mechanizmov a sprievodnú hanbu však zostáva často nepochopené a neliečené. Naráža totiž na hlboko zakorenené stereotypy, ktoré si so sebou nesieme.

Štíhlosť je v dnešnom svete hodnotou a symbolom bohatstva. Naopak, keď vidíme človeka s obezitou, okamžite sa zjavujú rôzne morálne hodnotenia. Podvedome ho označíme za lenivého, niekoho, kto sa o seba nevie postarať a komu chýba pevná vôľa. 

Práve tieto predsudky robia tému prejedania takou náročnou.

Skúsme si opísať, čo sa deje v človeku, ktorý týmto prechádza. Okolie má totiž často pocit, že je to jednoduché, že si stačí povedať dosť a prestať. Prečo to tak nie je?

Mechanizmus porúch príjmu potravy funguje v niekoľkých prepojených rovinách. Prvou je neurobiologická rovina. Každý máme inú genetickú výbavu – niekto má prirodzene vyššiu tendenciu ku kontrole a rigidite (typické pre anorexiu), iný má vyššiu impulzivitu a silnejšiu potrebu okamžitej odmeny. 

U impulzívnejších ľudí dochádza k momentu, keď sa prísny režim jednoducho „zlomí“ do záchvatu prejedania. Tu nastupuje kognitívna rovina, kde je sebahodnota človeka nezdravo prepojená so štíhlosťou. Ak veríte, že vaša identita závisí od kontroly váhy, akýkoľvek výkyv vnímate ako katastrofu. 

Keď po období reštrikcie príde záchvat, mozog zaplavia myšlienky typu: „Som neschopná, všetko som pokazila.“ Namiesto súcitu nastupuje trest v podobe ďalšieho hladovania alebo kompenzácie.

„Prejedanie, tzv. binge eating disorder, je dnes najviac podceňované a stigmatizované, pretože ho spoločnosť vníma len ako zlyhanie vôle. V ľuďoch to následne vyvoláva obrovskú hanbu a boja sa vyhľadať pomoc.“

Dostanete sa do bludného kruhu…

Presne tak, záchvat sa postupne stáva návykom a zvládacím mechanizmom. Je to ako krátkodobé „objatie“, útek pred sebanenávisťou a tlakom v hlave. Konkrétnemu človeku to môže priniesť aj dočasný pocit úľavy.

Zároveň má tento proces aj fyzické dôsledky. Známy je napríklad syndróm hladovania (starvation syndrome). Mení sa trávenie, dochádza k nafukovaniu, čo v skreslenom vnímaní chorého človeka vyvoláva pocit, že je „tučný“, a tak ide do ešte hlbšej reštrikcie. Samotný deficit je pre telo signálom ohrozenia, preto mu vzdoruje. Príkladom sú napríklad aj časté myšlienky na jedlo.

Je to komplexný systém, kde sa biologické potreby bijú s kognitívnymi skresleniami. 

Kde je hranica, keď sa z nevinného večerného zajedania únavy stáva varovný signál?

Myslím si, že kľúčové je sledovať, do akej miery nám vzťah k jedlu zasahuje do nášho bežného každodenného fungovania. Ak som pod tlakom a necítim sa dobre, prvým krokom k zmene je úprimné priznanie si tohto stavu.

Varovným signálom je často strata prirodzeného režimu. Ak sa jedlo stáva jediným kompenzačným mechanizmom a pravidlom či ak pravidelne do postele odchádzam s pocitom nepríjemne plného brucha a fyzického diskomfortu. 

Prejavuje sa to aj stratou kondície. Zrazu nevládzem to, čo predtým, cítim sa chronicky unavená a strácam kontakt so svojimi potrebami. Neznamená to hneď, že mám dramatický problém, ale je to akýsi signál, že sa niečo zmenilo a je vhodné sa na svoje fungovanie pozrieť. 

Je dôležité povedať, že váha neodráža žiadne morálne zlyhnie, len ukazuje, ako momentálne fungujeme. Ak dôjde k prudkému nárastu alebo k náhlemu schudnutiu, je to znamenie, že sa v našom živote niečo deje. 

Keď sa pozrieme na štatistiky, zdá sa, že počet ľudí s poruchami príjmu potravy rastie. Prečo je tento problém stále vypuklejší?

Áno, ten nárast je v porovnaní s obdobím pred pandémiou naozaj výrazný. Dôvody sú viaceré a navzájom sa prepletajú. Samotná pandémia pôsobila ako akcelerátor. Na jednej strane tu bol vírus a strach o zdravie, čo u mnohých viedlo k extrémnemu zameraniu na imunitu a zmenu životného štýlu.

Na druhej strane protipandemické opatrenia priniesli obrovský distres, neistotu, sociálnu izoláciu a stratu bežnej rutiny. Viedlo to k nárastu úzkostí, ktoré u detí a dospievajúcich podľa svetových štúdií vyústili k väčšiemu výskytu PPP až o 25 % či dokonca 40 % v porovnaní s predpandemickými trendami.

Dnes vidíme ešte jeden zaujímavý trend – výrazný nárast prípadov u chlapcov a mužov. Súvisí to s tým, že sa tejto téme konečne venujeme viac, financujeme výskum a dokážeme tieto problémy u mužov lepšie rozpoznávať. Nie je to teda len o tom, že by čísla rástli, ale aj o tom, že problémy vieme reálne pomenovať.

Okrem pandémie však hrajú obrovskú rolu sociokultúrne vplyvy. Neustále sme vystavovaní nerealistickému ideálu štíhlosti a krásy, ktorý je živený aj wellness fitnespriemyslom. 

A čo sociálne siete?

Sociálne siete nás nútia pozerať sa na seba oveľa častejšie, než na čo je náš mozog prirodzene zvyknutý. Neustále porovnávame svoju celistvú realitu s vyselektovaným, ultradokonalým obrazom niekoho iného, čo v konečnom dôsledku vždy vyústi do pocitu, že so mnou niečo nie je v poriadku.

Pozitívom však zostáva, že vďaka lepšej osvete a diagnostike dnes ľudia o probléme vedia skôr. Majú väčšiu tendenciu vyhľadať odbornú pomoc a aj my odborníci už rozumieme širšiemu spektru týchto ťažkostí, čo nám umožňuje adresovať ich oveľa empatickejšie a efektívnejšie.

V poslednom období sa v spoločnosti intenzívne riešia lieky na chudnutie, ako je napríklad Ozempic. Je to téma aj vo vašich poradniach?

Určite áno, v tíme o tom pravidelne diskutujeme. Nemáme na to čierno-biely názor, pretože vieme, že niektorým ľuďom môžu podobné lieky zachrániť či predĺžiť život. 

Odborná verejnosť sa však zhoduje v jednom: ich užívanie počas aktívnej liečby porúch príjmu potravy môže byť kontraproduktívne. Naším primárnym cieľom je najskôr stabilizovať samotnú poruchu a stravovací režim. Ak by sme sa počas aktívnej symptomatiky záchvatového prejedania alebo bulímie zamerali prioritne na redukciu hmotnosti, bolo by to s liečbou PPP nezlučiteľné.

Často vidíme, že ak sa podarí stabilizovať stravovanie, v priebehu času sa prirodzene upraví aj hmotnosť, ktorá je pre daného človeka zdravá a funkčná. Niekedy je však náročné zosúladiť to s túžbami klientov alebo odporúčaniami lekárov, ktorí tieto lieky predpíšu len na základe vysokého BMI, no „nepodchytia“ samotnú poruchu príjmu potravy.

„Dôležité je mať široké a flexibilné portfólio nástrojov, ktorými sa vieme upokojiť. Problém nastáva, ak je jedlo jediný spôsob, ako regulujeme stres.“ 

U dospievajúcich môže byť situácia ešte citlivejšia…

U dospievajúcich sa niekedy stretávame s tým, že rodič preferuje liek aj vo chvíli, keď dieťa napríklad aktívne vracia. V takýchto prípadoch musíme postupovať veľmi zodpovedne a niekedy aj spoluprácu odmietnuť, ak by to ohrozovalo zdravie dieťaťa. 

Liek by nikdy nemal stáť osamotene. Prirovnala by som to k antidepresívam – ak mám panickú poruchu, lieky mi pomôžu zmierniť úzkosť, ale aby som ich raz nemusela brať, potrebujem psychoterapiu, ktorá ma naučí s tou úzkosťou pracovať a zmení môj spôsob života.

Čo mám robiť, ak som sa v tomto rozprávaní našiel/našla? 

V prvom rade skúste k sebe pristupovať súcitne, nie hodnotiaco – namiesto „som slabá, zlyhala som“ pozrieť sa na vlastné prežívanie s väčším pochopením. Zároveň je dôležité nezostať v tom sám/sama a zdôveriť sa niekomu blízkemu. 

Dobré je tiež vyhľadať odbornú pomoc alebo sa aspoň poradiť, napríklad anonymne a bezplatne cez našu linku Chuť žiť (https://www.chutzit.sk/linka-pomoci/), 0800 221 080, poradna@chutzit.sk, čet) alebo osloviť psychológa na konzultáciu či pravidelné sedenia. 

Ak je stav vážny, napríklad sa objavujú aktívne symptómy alebo zhoršené zdravie, je na mieste kontaktovať psychiatra alebo všeobecného lekára. V extrémne vážnych prípadoch vyhľadať urgentnú pomoc. 

Vyliečenie sa z poruchy príjmu potravy je dlhodobý proces. Často už len tým, že sa snažíte porozumieť a vytvoriť si stabilné prostredie, robíte dôležitý krok. Aj bez formálnej diagnózy alebo prebiehajúcej liečby môžete využiť niektoré z našich podporných služieb, ktoré vám pomôžu zorientovať sa, získať nástroje a cítiť sa menej osamelo – napríklad podporné poradenstvo pre rodičov, konzultácie s odborníčkami alebo terapeutickú skupinu pre rodičov.

Ako môže pomôcť okolie?

  • byť empatické,
  • nehodnotiť a nediagnostikovať,
  • vyjadriť záujem a poukázať na zmeny, ktoré na blízkom človeku pozoruje,
  • používať JA-výrok (napr. „Mám o teba strach…“),
  • motivovať k vyhľadaniu odbornej pomoci,
  • vyhľadať si informácie o PPP,
  • poradiť sa s odborníkom (využiť sa dá aj anonymná a bezplatná linka Chuť žiť na čísle 0800 221 080).

Vytvárať prostredie, v ktorom telo prestane byť objektom neustáleho hodnotenia, môže každý z nás. Kde začať?

Môžeme urobiť malé aj veľké kroky. Prvým je zamyslieť sa nad tým, ako sa my sami dívame na svoje vlastné telo. Často sme zaplavení ideálmi krásy a trendami estetických zákrokov, ktoré spôsobujú, že ľudia strácajú svoju autentickosť. Pritom v dobe umelej inteligencie bude ľudská jedinečnosť a inakosť čoraz cennejšia. Keď si dovolíme vnímať krásu v rozmanitosti, je to nesmierne oslobodzujúce.

Prakticky môžeme začať tým, že vo svojom okolí nebudeme otvárať takzvané diet talks. Ak ideme na večeru, sústreďme sa na spoločný čas a zážitok, nie na kalórie. Rovnako dôležité je prestať so škaredými slovami na adresu vlastného tela, ktoré formujú náš vnútorný svet. 

Môžeme si upratať svoje sociálne siete – prestať sledovať a „lajkovať“ obsah, ktorý haní či posudzuje vzhľad iných. Ak vidíme, že je niekto pre svoj výzor šikanovaný, môžeme sa ho zastať alebo ho aspoň podporiť.

V závislosti od toho, akú máme v spoločnosti moc, môžeme robiť aj systémové zmeny. V školách môžeme prinášať témy prevencie a kritického myslenia, v politike meniť legislatívu a ako influenceri tvoriť obsah, ktorý podporuje diverzitu a sebaprijatie. 

Sebaláska nie je propagáciou obezity. Práve naopak – mať sa rád, vyvinúť si pozitívny vzťah k pohybu a flexibilné stravovanie sú kľúčové faktory chrániace pred rozvojom porúch príjmu potravy. Každý z nás môže zo svojej pozície urobiť aspoň niečo malé, aby sme vytvorili láskavejšie prostredie pre seba aj pre ostatných.


Férová nadácia O2 je od roku 2020 partnerom preventívnych aktivít programu Chuť žiť a jedným z hlavných partnerov prevádzkovania linky pomoci Chuť žiť. O2 Business Services bezodplatne poskytuje bezplatné číslo 0800 221 080, server a sieť na prevádzkovanie Linky pomoci Chuť žiť.

Valentína Sedileková

Je zakladateľkou Centra Chuť žiť zameraného na liečbu a prevenciu porúch príjmu potravy a narušeného stravovania. Má osobnú skúsenosť s uzdravením z porúch príjmu potravy, na základe ktorej pracuje aj ako peer konzultantka. Študuje psychológiu na Trnavskej Univerzite v Trnave. O svojej skúsenosti s anorexiou napísala knihu Chuť žiť.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.