Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Kristína Tormová: Často sa zamýšľam, ako sa ľudia, ktorí vypisujú hejty, správajú k svojej rodine

Edukácia vo virtuálnych svetoch je dnes dôležitejšia ako inokedy, hovorí Kristína Tormová.

Kristína Tormová je jednou z tvárí kampane, ktorá upozorňuje na nebezpečenstvo hoaxov a na potrebu zodpovedného dátovania. Na Instagrame má vyše stotisíc followerov, s ktorými rada otvára aj náročnejšie témy. Rozprávali sme sa o sile sociálnych sietí, radosti zo zvedavosti, ale aj o konšpiráciách a nenávistných reakciách ľudí v online svete.

V rozhovore sa ďalej dozviete: 

  • ktorý hoax ju naposledy zaskočil,
  • ako reaguje na nenávistné komentáre, 
  • prečo otvára aj náročné témy,
  • ktoré profily na sociálnych sieťach jej robia radosť.

Komunikácia na internete vie byť obohacujúca, ale aj vyčerpávajúca. Ako momentálne sociálne siete pôsobia na teba? 

Na mňa pôsobia výborne, pretože si sama vyberám, čo chcem sledovať, a nikto ma nenúti sledovať to, čo sa mi nepáči. Nie je hanba dať unfollow. A navyše si viem aj z vecí, ktoré sa mi nepáčia, upliesť bič.

Internet je pre mňa miestom, kde môžem s ľahkosťou publikovať a prezentovať svoje nápady, článočky, úvahy, blogy a nepotrebujem k tomu kopírku a tony papiera. Vždy som vydávala nejaké školské časopisy, takže internet je pre mňa sloboda.

Zároveň si uvedomujem, že internet je miesto, kde sa môžu diať nebezpečné veci, a preto som presvedčená o tom, že edukácia vo virtuálnych svetoch je dnes dôležitejšia ako inokedy. Nebudem preháňať, ak poviem, že za posledný rok a pol ide často aj o život. Nemali by sme podceňovať silu internetu ani konšpirácie a hoaxy.

Si tvárou kampane, ktorá poukazuje na to, že online priestor môže mať aj negatívny vplyv. Aký je tvoj vzťah k internetu a celkovo k technológiám?

Ešte od čias T602 a Pascalu milujem technológie. Internet od jeho prvopočiatkov. Neskutočne ma vždy bavilo učiť sa narábať s technológiami, počítačmi, nachádzať nové a zaujímavé veci. A hlavne vypisovať na internet kadečo možné. To vypisovanie a kadečo možné sa vlastne stalo mojou prácou.

Technológie a internet ma bavia stále vášnivo. A v konečnom dôsledku aj tie negatíva s nimi spojené. Veľa som sa vďaka nim naučila a ešte sa aj naučím. Chvalabohu, som veľmi zvedavá. A ak sa mi niečo, čo čítam, čo i len trošku nezdá, pátram po ďalších informáciách.

Komunikuješ aktívne na Instagrame, na tvojich príspevkoch vidno, že s ľuďmi vedieš diskusie v komentároch, často sa témy snažíš vysvetľovať. Je pre teba dôležité viesť diskusie aj s ľuďmi, ktorí s tebou nesúhlasia?

Áno, to s tým súvisí. Zaujímajú ma iné pohľady na vec, rada sa učím argumentovať, rada hľadám zdroje a kladiem otázky múdrym ľuďom, aby som mohla „vysvetľovať”. Väčšinou mi je to na dve veci, lebo diskusie o kontroverzných témach sa často končia tým, že mi niekto pošle grcajúceho smajlíka, ale zase sa pri nich veľa naučím.

Každý influencer to má inak. Niektorých sledovateľov iritujú náročnejšie témy a to, že sa furt v niečom šprtám, iných zase reklamy na kolagény.

A, samozrejme, aj od ľudí s iným názorom na banálne témy sa veľa učím, lebo vďaka nim objavujem nové svety. Aj keď to moje „egíčko“ občas zabolí, som vďačná.

Patríš k ľuďom, ktorí sú neustále online, alebo máš nastavené, koľko času na internete stráviš? 

Patrila som k ľuďom, ktorí sú neustále online, teraz patrím sebe. (smiech) Obmedzila som to, liezlo mi to na nervy. Smola je, že internet a telefón sú mojou kanceláriou, v ktorej niet pracovného času. Musela som však poľaviť. Mám presne vyhradené časy na prácu, a teda aj na túlanie po internetoch. Je sloboda mať pravidlá.

Čítajte aj: Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť

Nebojíš sa otvárať aj náročnejšie témy. Vnímaš, že je to zodpovednosť influencerov, resp. ľudí, ktorí majú viac sledovateľov a väčší dosah? 

Milujem náročné témy. Na základnej škole som čítala Dostojevského, ja si prosto potrebujem komplikovať život. (smiech) Každý influencer to má inak. Niektorých sledovateľov iritujú náročnejšie témy a to, že sa furt v niečom vŕtam, iných zase reklamy na kolagény.

Ja to zas vnímam tak, že pokiaľ mám priestor a toľko sledovateľov, bolo by škoda nevyužiť to občas aj na niečo múdre alebo aspoň zaujímavé. Navyše ma to baví. Sama sledujem hlavne profily, ktoré sa venujú múdrym veciam.

Na Instagrame máš 137k followerov. Predpokladám, že sa stretávaš s rôznymi reakciami od príjemných správ po nepríjemné komentáre. Dá sa na to zvyknúť?

Ako vravievam − v závislosti od periódy. Asi nedá, i keď niekedy je to lepšie, niekedy horšie. Človek si zvykne, ale je to také zvláštne, že aj v záplave pozitívnych komentárov jeden hejt zabolí.

Akosi som si už zvykla a hlavne ma to naučilo s tým vnútorným „nepríjemnom“, ktoré hejt prináša, pracovať a v konečnom dôsledku ma to vyformovalo do tej Kristíny, ktorou som dnes. Je to totiž skvelo aplikovateľné aj do offline života. Ak sa ma niečo dotkne, viem, že netreba reagovať, lebo skrátka normálny človek hejty po internetoch nevypisuje. 

Človek si zvykne, ale je to také zvláštne, že aj v záplave sto pozitívnych komentárov jeden hejt zabolí.

Často mi napadne, kde na to tí ľudia berú čas a energiu a ako sa asi cítia, keď majú v sebe toľko zlosti, a ako sa napríklad správajú k svojim deťom a rodine. Sama viem, že som hnusná k iným, keď sa necítim komfortne a potrebujem si „zaštekať“. Internetové diskusie však na to nevyužívam.

Pri hejtoch viem, že musím chvíľu počkať a zlý pocit odíde sám a ja zabudnem. Potrebujem na to čoraz menej času. A pokiaľ niekto píše extrémne škaredosti, profil bez mihnutia oka blokujem.

S ktorým hoaxom si sa naposledy stretla?

Hoaxy trochu vyhľadávam, lebo ma to zaujíma, ale top bolo, keď mi jedna ženská pod moju fotku po vakcinácii napísala, že sa takto nebudem škeriť, keď budem stáť nad rakvičkou svojho synčeka. Vysvetlené mi to bolo tak, že cez moje materské mlieko prejde do syna krvná zrazenina z vakcíny, ktorá ho zabije. Toto bol asi úplný strop.

Ako sa ti pracovalo na natáčaní deep fake videa ku kampani O2? 

Veľmi dobre, bol to pre mňa výborný úlet z mojich materských dní a zároveň som bola pyšná, že môžem byť súčasťou takej dôležitej kampane. Keďže mám spánkový deficit a všeobecne poruchu sústredenia, klasicky som sa stresovala z pripraveného textu.

Takýto text sa nedá prispôsobovať, treba ho povedať úplne presne do písmena. A na to ja moc nie som. Ale zvládli sme to. A veľmi ma potešilo, že napokon v O2 vybrali úplne posledný „take“, kde si dávam dole parochňu. To je podľa mňa silný moment. Juj a ešte boli na natáčaní dobré koláče. (smiech)

Internet môže mať obrovský silu aj v pozitívnom zmysle. Čo ťa naposledy vďaka online svetu potešilo? 

Stále niečo. Neustále objavujem múdre profily či lokálnych šikovných ľudí, ktorí vyrábajú či vymýšľajú krásna. To je moja pasia: vyhľadávať krásno. A humor. 

Je pre teba dôležité vzdelávať o online svete deti? Ako pristupuješ k používaniu technológií u svojich detí? 

Doma sa s deťmi bavíme takmer o všetkom veľmi otvorene, takže vedia aj o konšpiráciách, hejtoch, počúvajú nás, keď tieto témy preberáme s manželom. Naše deti vediem odjakživa k zvedavosti, lebo si myslím, že zvedavý človek nemôže byť hlúpy.

 Ľudia by mali sledovať to, čo ich baví a nie to, čo ich irituje, lebo to je potom veľmi sebadeštruktívny a toxický pobyt na internetoch.

Takže sa naše dievky stále vypytujú a nás veľmi baví objasňovať im všetky možné záhady. Vedia, že internet nemusí byť bezpečným miestom a že čítanie s porozumením a kritické myslenie sú veci, ktoré sú nesmierne dôležité. 

Čo ťa na internete teší ako používateľa? O ktorých témach rada čítaš, resp. o ktorých  témach by sa malo podľa teba viac hovoriť?

Mám veľa profilov, ktoré sledujem, a vždy sa teším, čo zase objavím. Keďže ma zaujíma veda a medicína, som sledovateľkou mnohých profilov s týmito témami a za posledný rok som sa z nich naozaj veľa naučila. Tiež sledujem rôzne psychologické profily, ktoré sú pre mňa veľkou inšpiráciou a školou. A bavia ma aj profily „spolumám“ či múdrych žien.

Môj Instagram je pre mňa mimo pracovného času silnou ženskou komunitou. Je to miesto, kde máme taký svoj svet a vzájomne sa inšpirujeme a držíme si palce. A v závislosti od periódy sa asi aj tichučko hejtujeme, zase si nenahovárajme, že sme jednorožce. (smiech) 

Určite by sa mali viac do popredia dostať profily, ktoré riešia dôležité témy. Je ich naozaj veľa a ja ich rada propagujem a zdieľam. A tiež by sa malo hovoriť o tom, aby ľudia sledovali to, čo ich baví, a nie to, čo ich irituje, lebo potom to je veľmi sebadeštrukčný a toxický pobyt na internetoch. A ten čas a energia sa dajú využiť zmysluplnejšie a ľúbivejšie. Nie je divné, že ľudia sami sebe robia tak zle?


Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Spoločnosť O2 sa preto v rámci platformy Dátuj zodpovedne rozhodla vrátiť rozum na internet. Pripravila množstvo zaujímavého obsahu, svedectiev aj praktických informácií, vďaka ktorým si lepšie uvedomíte, že internet nie sú len zlaté mačiatka a veselé memečka, ale aj lži a nenávistné prejavy. Pre viac informácií navštívte datujzodpovedne.o2.sk.

Kristína Tormová

Je vyštudovaná divadelná dramaturgička. Živí sa ako moderátorka, herečka, spisovateľka, dizajnérka ale najviac je trojnásobná mama. Založila značku Koláčová, v rámci ktorej navrhuje oblečenie a kryty na mobily. Je autorkou niekoľkých knižiek, v ktorých rozpráva o svojom materstve a deťoch. Svoje myšlienky a tvorbu pravidelne zdieľa na svojom blogu aj na Instagrame, kde má viac ako 137 000 sledovateľov.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

  • prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
  • ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
  • v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
  • ako v japončine mizne ego,
  • prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
  • tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka. 

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“. 

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru. 

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje. 

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami. 

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál. 

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech). 

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie. 

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať. 

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady 

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

  • Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
  • Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
  • Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
  • Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

  • Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
  • Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
  • Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
  • Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu. 

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze. 

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší. 

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta. 

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry? 

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť. 

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.