Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Kristína Tormová: Často sa zamýšľam, ako sa ľudia, ktorí vypisujú hejty, správajú k svojej rodine

Edukácia vo virtuálnych svetoch je dnes dôležitejšia ako inokedy, hovorí Kristína Tormová.

Kristína Tormová je jednou z tvárí kampane, ktorá upozorňuje na nebezpečenstvo hoaxov a na potrebu zodpovedného dátovania. Na Instagrame má vyše stotisíc followerov, s ktorými rada otvára aj náročnejšie témy. Rozprávali sme sa o sile sociálnych sietí, radosti zo zvedavosti, ale aj o konšpiráciách a nenávistných reakciách ľudí v online svete.

V rozhovore sa ďalej dozviete: 

  • ktorý hoax ju naposledy zaskočil,
  • ako reaguje na nenávistné komentáre, 
  • prečo otvára aj náročné témy,
  • ktoré profily na sociálnych sieťach jej robia radosť.

Komunikácia na internete vie byť obohacujúca, ale aj vyčerpávajúca. Ako momentálne sociálne siete pôsobia na teba? 

Na mňa pôsobia výborne, pretože si sama vyberám, čo chcem sledovať, a nikto ma nenúti sledovať to, čo sa mi nepáči. Nie je hanba dať unfollow. A navyše si viem aj z vecí, ktoré sa mi nepáčia, upliesť bič.

Internet je pre mňa miestom, kde môžem s ľahkosťou publikovať a prezentovať svoje nápady, článočky, úvahy, blogy a nepotrebujem k tomu kopírku a tony papiera. Vždy som vydávala nejaké školské časopisy, takže internet je pre mňa sloboda.

Zároveň si uvedomujem, že internet je miesto, kde sa môžu diať nebezpečné veci, a preto som presvedčená o tom, že edukácia vo virtuálnych svetoch je dnes dôležitejšia ako inokedy. Nebudem preháňať, ak poviem, že za posledný rok a pol ide často aj o život. Nemali by sme podceňovať silu internetu ani konšpirácie a hoaxy.

Si tvárou kampane, ktorá poukazuje na to, že online priestor môže mať aj negatívny vplyv. Aký je tvoj vzťah k internetu a celkovo k technológiám?

Ešte od čias T602 a Pascalu milujem technológie. Internet od jeho prvopočiatkov. Neskutočne ma vždy bavilo učiť sa narábať s technológiami, počítačmi, nachádzať nové a zaujímavé veci. A hlavne vypisovať na internet kadečo možné. To vypisovanie a kadečo možné sa vlastne stalo mojou prácou.

Technológie a internet ma bavia stále vášnivo. A v konečnom dôsledku aj tie negatíva s nimi spojené. Veľa som sa vďaka nim naučila a ešte sa aj naučím. Chvalabohu, som veľmi zvedavá. A ak sa mi niečo, čo čítam, čo i len trošku nezdá, pátram po ďalších informáciách.

Komunikuješ aktívne na Instagrame, na tvojich príspevkoch vidno, že s ľuďmi vedieš diskusie v komentároch, často sa témy snažíš vysvetľovať. Je pre teba dôležité viesť diskusie aj s ľuďmi, ktorí s tebou nesúhlasia?

Áno, to s tým súvisí. Zaujímajú ma iné pohľady na vec, rada sa učím argumentovať, rada hľadám zdroje a kladiem otázky múdrym ľuďom, aby som mohla „vysvetľovať”. Väčšinou mi je to na dve veci, lebo diskusie o kontroverzných témach sa často končia tým, že mi niekto pošle grcajúceho smajlíka, ale zase sa pri nich veľa naučím.

Každý influencer to má inak. Niektorých sledovateľov iritujú náročnejšie témy a to, že sa furt v niečom šprtám, iných zase reklamy na kolagény.

A, samozrejme, aj od ľudí s iným názorom na banálne témy sa veľa učím, lebo vďaka nim objavujem nové svety. Aj keď to moje „egíčko“ občas zabolí, som vďačná.

Patríš k ľuďom, ktorí sú neustále online, alebo máš nastavené, koľko času na internete stráviš? 

Patrila som k ľuďom, ktorí sú neustále online, teraz patrím sebe. (smiech) Obmedzila som to, liezlo mi to na nervy. Smola je, že internet a telefón sú mojou kanceláriou, v ktorej niet pracovného času. Musela som však poľaviť. Mám presne vyhradené časy na prácu, a teda aj na túlanie po internetoch. Je sloboda mať pravidlá.

Čítajte aj: Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť

Nebojíš sa otvárať aj náročnejšie témy. Vnímaš, že je to zodpovednosť influencerov, resp. ľudí, ktorí majú viac sledovateľov a väčší dosah? 

Milujem náročné témy. Na základnej škole som čítala Dostojevského, ja si prosto potrebujem komplikovať život. (smiech) Každý influencer to má inak. Niektorých sledovateľov iritujú náročnejšie témy a to, že sa furt v niečom vŕtam, iných zase reklamy na kolagény.

Ja to zas vnímam tak, že pokiaľ mám priestor a toľko sledovateľov, bolo by škoda nevyužiť to občas aj na niečo múdre alebo aspoň zaujímavé. Navyše ma to baví. Sama sledujem hlavne profily, ktoré sa venujú múdrym veciam.

Na Instagrame máš 137k followerov. Predpokladám, že sa stretávaš s rôznymi reakciami od príjemných správ po nepríjemné komentáre. Dá sa na to zvyknúť?

Ako vravievam − v závislosti od periódy. Asi nedá, i keď niekedy je to lepšie, niekedy horšie. Človek si zvykne, ale je to také zvláštne, že aj v záplave pozitívnych komentárov jeden hejt zabolí.

Akosi som si už zvykla a hlavne ma to naučilo s tým vnútorným „nepríjemnom“, ktoré hejt prináša, pracovať a v konečnom dôsledku ma to vyformovalo do tej Kristíny, ktorou som dnes. Je to totiž skvelo aplikovateľné aj do offline života. Ak sa ma niečo dotkne, viem, že netreba reagovať, lebo skrátka normálny človek hejty po internetoch nevypisuje. 

Človek si zvykne, ale je to také zvláštne, že aj v záplave sto pozitívnych komentárov jeden hejt zabolí.

Často mi napadne, kde na to tí ľudia berú čas a energiu a ako sa asi cítia, keď majú v sebe toľko zlosti, a ako sa napríklad správajú k svojim deťom a rodine. Sama viem, že som hnusná k iným, keď sa necítim komfortne a potrebujem si „zaštekať“. Internetové diskusie však na to nevyužívam.

Pri hejtoch viem, že musím chvíľu počkať a zlý pocit odíde sám a ja zabudnem. Potrebujem na to čoraz menej času. A pokiaľ niekto píše extrémne škaredosti, profil bez mihnutia oka blokujem.

S ktorým hoaxom si sa naposledy stretla?

Hoaxy trochu vyhľadávam, lebo ma to zaujíma, ale top bolo, keď mi jedna ženská pod moju fotku po vakcinácii napísala, že sa takto nebudem škeriť, keď budem stáť nad rakvičkou svojho synčeka. Vysvetlené mi to bolo tak, že cez moje materské mlieko prejde do syna krvná zrazenina z vakcíny, ktorá ho zabije. Toto bol asi úplný strop.

Ako sa ti pracovalo na natáčaní deep fake videa ku kampani O2? 

Veľmi dobre, bol to pre mňa výborný úlet z mojich materských dní a zároveň som bola pyšná, že môžem byť súčasťou takej dôležitej kampane. Keďže mám spánkový deficit a všeobecne poruchu sústredenia, klasicky som sa stresovala z pripraveného textu.

Takýto text sa nedá prispôsobovať, treba ho povedať úplne presne do písmena. A na to ja moc nie som. Ale zvládli sme to. A veľmi ma potešilo, že napokon v O2 vybrali úplne posledný „take“, kde si dávam dole parochňu. To je podľa mňa silný moment. Juj a ešte boli na natáčaní dobré koláče. (smiech)

Internet môže mať obrovský silu aj v pozitívnom zmysle. Čo ťa naposledy vďaka online svetu potešilo? 

Stále niečo. Neustále objavujem múdre profily či lokálnych šikovných ľudí, ktorí vyrábajú či vymýšľajú krásna. To je moja pasia: vyhľadávať krásno. A humor. 

Je pre teba dôležité vzdelávať o online svete deti? Ako pristupuješ k používaniu technológií u svojich detí? 

Doma sa s deťmi bavíme takmer o všetkom veľmi otvorene, takže vedia aj o konšpiráciách, hejtoch, počúvajú nás, keď tieto témy preberáme s manželom. Naše deti vediem odjakživa k zvedavosti, lebo si myslím, že zvedavý človek nemôže byť hlúpy.

 Ľudia by mali sledovať to, čo ich baví a nie to, čo ich irituje, lebo to je potom veľmi sebadeštruktívny a toxický pobyt na internetoch.

Takže sa naše dievky stále vypytujú a nás veľmi baví objasňovať im všetky možné záhady. Vedia, že internet nemusí byť bezpečným miestom a že čítanie s porozumením a kritické myslenie sú veci, ktoré sú nesmierne dôležité. 

Čo ťa na internete teší ako používateľa? O ktorých témach rada čítaš, resp. o ktorých  témach by sa malo podľa teba viac hovoriť?

Mám veľa profilov, ktoré sledujem, a vždy sa teším, čo zase objavím. Keďže ma zaujíma veda a medicína, som sledovateľkou mnohých profilov s týmito témami a za posledný rok som sa z nich naozaj veľa naučila. Tiež sledujem rôzne psychologické profily, ktoré sú pre mňa veľkou inšpiráciou a školou. A bavia ma aj profily „spolumám“ či múdrych žien.

Môj Instagram je pre mňa mimo pracovného času silnou ženskou komunitou. Je to miesto, kde máme taký svoj svet a vzájomne sa inšpirujeme a držíme si palce. A v závislosti od periódy sa asi aj tichučko hejtujeme, zase si nenahovárajme, že sme jednorožce. (smiech) 

Určite by sa mali viac do popredia dostať profily, ktoré riešia dôležité témy. Je ich naozaj veľa a ja ich rada propagujem a zdieľam. A tiež by sa malo hovoriť o tom, aby ľudia sledovali to, čo ich baví, a nie to, čo ich irituje, lebo potom to je veľmi sebadeštrukčný a toxický pobyt na internetoch. A ten čas a energia sa dajú využiť zmysluplnejšie a ľúbivejšie. Nie je divné, že ľudia sami sebe robia tak zle?


Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Spoločnosť O2 sa preto v rámci platformy Dátuj zodpovedne rozhodla vrátiť rozum na internet. Pripravila množstvo zaujímavého obsahu, svedectiev aj praktických informácií, vďaka ktorým si lepšie uvedomíte, že internet nie sú len zlaté mačiatka a veselé memečka, ale aj lži a nenávistné prejavy. Pre viac informácií navštívte datujzodpovedne.o2.sk.

Kristína Tormová

Je vyštudovaná divadelná dramaturgička. Živí sa ako moderátorka, herečka, spisovateľka, dizajnérka ale najviac je trojnásobná mama. Založila značku Koláčová, v rámci ktorej navrhuje oblečenie a kryty na mobily. Je autorkou niekoľkých knižiek, v ktorých rozpráva o svojom materstve a deťoch. Svoje myšlienky a tvorbu pravidelne zdieľa na svojom blogu aj na Instagrame, kde má viac ako 137 000 sledovateľov.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Prečo nevieme vyhodiť veci, ktoré nepoužívame? Profesionálna organizátorka o „obezite vecí“ a tipoch na jarné oživenie domácnosti

Skutočná zmena neprichádza s usporiadaním skriniek, ale s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať.

Žijeme v zahltenom svete. V práci nás zahlcujú povinnosti, na obrazovkách správy a sociálne siete a doma prebytok vecí, ktoré často ani nepotrebujeme. Ako si zlepšiť život vďaka upratovaniu a dobre zorganizovanému priestoru? Návod poskytne Zuzana Mrázová, certifikovaná konzultantka KonMari metódy, ktorá sa zaoberá estetickým organizovaním domácnosti a tzv. declutteringom.

V rozhovore so Zuzanou sa dozviete:

  • prečo si nechávame veci, ktoré nevyužívame,
  • aký vplyv má na nás jarné upratovanie a decluttering,
  • ako čo najefektívnejšie triediť veci v domácnosti,
  • prečo sa predaj drobností v bazároch zväčša nevyplatí a kedy je lepšie veci darovať,
  • prečo nás nákup organizérov nezachráni a kedy sa z nich stáva len ďalší zbytočný odpad.

Čo hovoríte na koncept jarného upratovania? Má to pre nás v dnešnej dobe ešte zmysel?

Jarné upratovanie je skvelé. Keď vyjde prvé silné slnko, zrazu jasne vidíme všetok ten prach a mastnotu. Je to v nás zakorenené, potrebujeme vyliezť z pomyselných zimných „brlohov“ a všetko vymiesť. Milujem spomienky na éru našich babičiek, keď sa dom doslova obrátil naruby, koberce sa vyniesli von na slnko a nábytok sa odtiahol.

Dnes takýto radikálny proces zvládne málokto. Máme totiž toľko vecí, že ich fyzicky nemáme kam posunúť, aby sme mohli takto hĺbkovo upratať. Keby ste dnes vyložili obsah všetkých skríň naraz na podlahu, nastal by totálny „sajgon“. Preto dnes upratujeme skôr po fázach a zónach.

Keď sa dnes pozriete na bežnú domácnosť, čo je podľa vás hlavný problém?

Počas rokov, čo sa venujem tejto práci, som zistila, že problémom nie je neschopnosť zorganizovať si priestor, ale obrovské množstvo vecí, ktorými sme zahltení. Ľuďom zvyknem hovoriť: „Pripustime si, že žijeme na budúcich smetiskách. Skončí tam každá vec, ktorú si prinesieme domov.“

Súvisí to podľa vás aj s tým, aký máme k veciam vzťah?

Určite. Čím ďalej, tým menej nám na konkrétnych veciach záleží. Dnes si túžbu po niečom dokážeme splniť okamžite a instantne. Či už luxusná verzia, alebo lacná alternatíva, všetko je dostupné na pár klikov online. Stratil sa aj ten moment „tešenia sa“, keď sme si cestu do obchodu museli naplánovať, čo nám prirodzene dávalo čas si nákup v hlave ešte premyslieť. Dnes vybavíme všetko pohodlne z gauča.

Najväčšie uspokojenie pocítime v momente samotného nákupu. Keď však veci dorazia domov v krabiciach, radosť vystrieda praktická starosť. Musíme ich vybaliť, odstrihnúť visačky, oprať a nájsť im miesto v skrini. V tom momente sa pôvodné nadšenie často rozplynie a nastupuje pocit zahltenia. Ak na to nemáme kapacitu, vec niekam odložíme „na potom“. 

Keď sa tento cyklus opakuje, priestor sa postupne plní predmetmi, ku ktorým sme si vlastne ani nestihli vytvoriť vzťah.

„Kľúčová otázka znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď nie, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.“

No hoci k mnohým veciam nemáme vzťah a nevyužívame ich, predsa si ich nechávame. Prečo je to tak? 

Dôvodov je celé spektrum. Historicky v nás zostalo zakorenené, že bez vecí neprežijeme. Máme podvedomý pocit, že ich potrebujeme na prežitie alebo na to, aby nám bolo lepšie. Brzdí nás strach z toho, čo bude zajtra, ale aj silné puto k minulosti.

Veľkou témou sú, samozrejme, peniaze. Keď sa chceme niečoho vzdať, nastupuje náročná konfrontácia so sebou samým a s investíciou, ktorú sme nevyužili. Povieme si: „Stálo to tristo eur, predsa nie som taký márnotratný človek, aby som to teraz vyhodil.“ Typickým príkladom je starý digitálny fotoaparát – kedysi stál majland, dnes ho už nikto nepoužíva, no zbaviť sa ho je pre mnohých priam nepredstaviteľné.

Okrem peňazí v tých veciach vidíme aj svoju vlastnú históriu, spomienky na blízkych či dokonca náš osobnostný a partnerský vývoj. Vidíme tam však aj svoje nákupné prešľapy a chyby, čo vyvoláva extrémne výčitky svedomia. 

Mám pocit, že v tých veciach sa často schovávajú naše „dávne osobnosti“. Ľudia, ktorými sme boli kedysi a s ktorými je náročné sa rozlúčiť.

Tá psychológia za tým je náročná. Nerodíme sa každý rok do nového života, nezačíname od nuly. Minulosť si nesieme so sebou. Sú momenty, keď ju dokážeme pustiť zásadnejšie, rozchod či sťahovanie detí, ale väčšinou to všetko ťaháme so sebou.

To isté sa týka nakupovania. Nakupujeme pre verziu seba, ktorou by sme chceli byť, nie pre tú, ktorou reálne sme. Myslíme si, že cez tie veci to pôjde jednoduchšie. Chceme začať behať, tak si hneď nakúpime celú výbavu – tenisky na asfalt, trail, špeciálne ponožky, výživové doplnky… 

Reklama je silný nástroj a je ťažké jej odolať. Predáva nám verziu života, ktorú by sme chceli žiť, a my nakupujeme v naivnej viere, že tie veci nám pomôžu stiahnuť náskok nášho ideálneho ja.

Takže je to z veľkej časti spoločenský, nielen individuálny problém?

Žijeme v dobe, ktorá nás do zahltenia doslova tlačí. Je jednoduché podľahnúť tomu impulzu. Reklama je vedecky postavená tak, aby nás presvedčila, že každú vec nutne potrebujeme k šťastiu. Nie je to o tom, že by sme boli „mimo“, ale že sme v tom tlaku konzumu stratili vedomý prístup.

Keď tento problém s vecami presiahne únosnú mieru, nastáva paralýza. Zrazu stojíte pred obrovskou kopou predmetov a netušíte, kde a ako začať. Často sa stáva, že sa do toho aj pustíte, ale výsledok sa nedostavuje, čo vás len viac znechutí. Je to začarovaný kruh.

Posun nespočíva v jednom zázračnom upratovaní. Skutočná zmena prichádza s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať. 

Mení nás tento proces aj zvnútra?

Minimálne nás núti položiť si základné otázky: Kto som dnes? Čo skutočne potrebujem pre svoj aktuálny život? Kam smerujem? Ide o postupné odpútanie sa od minulosti, na ktorej zbytočne lipneme, a vytvorenie si priestoru pre aktuálny život. Organizovanie priestoru je v tomto zmysle proces „sprítomnenia“ – návratu k realite a tomu, kde sa práve nachádzame. 

Predstavme si, že som konečne nabrala motiváciu vytriediť veci v byte. Kde odporúčate začať?

Neexistuje univerzálne pravidlo, ale zvyčajne začíname tam, kde to človeka najviac trápi. Ideálne s niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky. Niečo hmatateľné, čo vás na začiatku nepoloží. 

A potom by som postupovala po jednotlivých kategóriách v domácnosti. Teda oblečenie, knihy, dokumenty, potraviny… Samostatnou sekciou sú sentimentálne predmety.

Prečo je lepšie postupovať po kategóriách a nie po jednotlivých miestnostiach? Upratovať izbu po izbe pôsobí intuitívnejšie.

Pretože ak idete po miestnostiach, otvárate ten istý problém niekoľkokrát. Oblečenie nemáte len v spálni – niečo je v predsieni, niečo v garáži, niečo v sezónnom odkladisku. To isté platí pre potraviny alebo čistiace prostriedky. Keď ich zhrniete z celého domu na jedno miesto, až vtedy zistíte, koľko toho reálne máte. 

Človek nemá prehľad, kým je to roztrúsené. Navyše, kategórie sú menšie sústa. Ak sa pustíte do celej izby, rýchlo sa vyčerpáte a skončíte v polovici.

S ktorou kategóriou zvyknú mať ľudia najväčší problém?

To je individuálne. Pre niekoho je to kozmetika – niektoré ženy chcú všetko vyskúšať a zrazu sa im to nikam nezmestí. Pre iných je to oblečenie alebo kuchyňa plná vecí na jeden konkrétny recept. No a potom sú tu knihy. Človek neodolá a prinesie si ich desať, hoci vie, že nemá čas ich čítať. Ale hovorí si: „Raz si ich prečítam.“ Je to túžba po ideálnej verzii seba. 

Vy často ľudí delíte na „vyhadzovačov“ a „zberačov“. V čom sa ich prístup k veciam najviac odlišuje?

Ide o dve skupiny, ktoré si navzájom často vôbec nerozumejú. Vyhadzovači okolo seba nepotrebujú veľa vecí a neviažu sa na ne. Sú to zväčša racionálne a analytické typy, ktoré prikladajú predmetom nízku dôležitosť. Bez mihnutia oka vytriedia skriňu a ani by im nenapadlo odkladať si drobnosti. Keď im vysvetľujem, čomu sa pracovne venujem, nechápu, prečo by s tým mal niekto potrebovať pomoc. Vyhodiť nepotrebné je pre nich prirodzené.

Na opačnom spektre sú zberači. To sú často umeleckejšie založení ľudia, ktorí za každou vecou vidia príbeh a emóciu. Nedokážu sa rozlúčiť s ničím: od starého telefónu až po prečítaný časopis, v ktorom bol jeden zaujímavý recept. Všetko sa predsa raz zíde. 

Spomínaní „zberači“ zrejme potrebujú hlbšie pracovať so svojím nastavením a postojom k veciam…

Niekedy len potrebujú počuť jasnú odpoveď na otázku, čo s danou vecou urobiť. Často sa totiž „zacyklíme“ pri veciach, ktoré majú nulovú hodnotu. Platí to aj pre predaj cez bazáre ako Vinted. Ľudia sa snažia predať kúsky za 5 či 10 eur, no ja ich brzdím otázkou: „Aká je tvoja hodinová sadzba v práci? Ak je to napríklad 30 € a tú vec nepredáš do hodiny aspoň za túto sumu, tak sa ti to ekonomicky nevyplatí robiť.“

Málokto si uvedomuje tú skrytú logistiku – vec musíte nafotiť, komunikovať so záujemcom, zabaliť ju a odniesť na poštu. To je investovaný čas, ktorý vám nikto nevráti.

Človek má však často pocit, že tie veci „stále niečo stáli“, a chce tie peniaze aspoň sčasti dostať späť. Ako sa s týmto mentálnym blokom vyrovnať?

Pravda je taká, že peniaze, ktoré ste za tie veci zaplatili na začiatku, už neexistujú. Sú dávno minuté a ich hodnota v skrini nerastie. Ak v tých veciach stále vidíte nejaký úžitok, radšej ich darujte. Zbavte sa ich čo najrýchlejšie a posuňte ich ďalej, kým sú ešte funkčné a moderné. Pre bežného človeka je predaj drobností po bazároch väčšinou len časová strata. 

„Triedenie začnite niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky.“

Čo by sme sa mali sami seba pýtať, aby sme sa vedeli úprimne rozhodnúť, či má daná vec pre mňa skutočnú hodnotu alebo si len hovorím, že „sa to môže zísť“?

Treba sa na to pozrieť veľmi prakticky a položiť si pár priamych otázok: Naozaj túto vec potrebujem? Používam ju reálne alebo len hypoteticky v nejakých predstavách? Skúste sa zamyslieť nad tým, čo by ste robili, keby ste tú vec nemali. Vždy totiž existujú alternatívy. Ak napríklad riešite rýchlovarnú kanvicu, ktorú takmer nevyužívate – keby ste ju nemali, vodu si jednoducho zohrejete na sporáku.

Kľúčová otázka však znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď „nie“, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.

Úplne inou kategóriou je sentiment. Ak k nejakej veci niečo cítite, hoci je nepraktická, je to legitímny dôvod na diskusiu. Ak vám prináša úsmev alebo peknú spomienku, nechajte si ju. Skutočným problémom sú tie predmety, ktoré nemajú praktický úžitok a zároveň k nim nič necítite. Sú tam len preto, že tam „proste sú“. Práve tie musia ísť preč ako prvé.

Čo s vecami, ktoré sme si kúpili kvôli novému hobby, ale po čase nás omrzeli? Prípadne ich vytiahneme len raz za rok a zvyšok času nám doma zavadzajú?

Je to opäť o úprimnosti k sebe samému. Kto som dnes a ako často túto vec reálne využijem? Ak si napríklad kúpite lyžiarsku súpravu za 1 500 eur a na svah sa dostanete trikrát za sezónu, jedno lyžovanie vás vyjde poriadne draho. Ekonomicky by bolo v takomto prípade oveľa výhodnejšie si výstroj jednoducho požičať.

Vlastná výbava totiž prináša aj mnohé skryté náklady, ktoré si pri kúpe málokto uvedomí – zrazu potrebujete väčšie auto alebo strešný box, musíte riešiť servis a najmä priestor, kde to budete celý rok skladovať. Minulý rok v Chorvátsku mala takmer každá rodina vlastný paddleboard z Decathlonu. Všetci ich premiestňovali cez pol Európy, hoci na pláži bola požičovňa za pár eur. 

Moja rada znie: dajte každému novému hobby čas. Najprv si veci párkrát požičajte a až v momente, keď si budete istí, že vás to skutočne baví a napĺňa, investujte do vlastných. Vyhnete sa tak nielen zbytočným výdavkom, ale aj ďalšej kope vecí, ktoré vám doma budú len uberať drahocenný priestor.

Máte ešte nejakú užitočnú radu o triedení vecí?

Všetko, čo vyradíte, musí ísť okamžite preč z domu. Nenechávajte vrecia v predsieni ani v garáži. Tie krabice majú totiž zázračnú schopnosť „vrátiť sa späť do obehu“. Nevytvárajte si doma žiadne „čierne diery“ s prísľubom, že to vyriešite neskôr. Ak ste niečo nepoužili rok, s vysokou pravdepodobnosťou to už nepotrebujete.

Takže tá modrá taška z Ikey s oblečením, ktorú mám v skrini už dva roky, musí ísť preč?

Presne tak. Len tak vám reálne ubudne v priestore, ale najmä v hlave. Mojím cieľom je učiť ľudí hľadať v domove jednoduchosť, nie nedosiahnuteľnú dokonalosť. Ak niekam odložíte napríklad playstation, musí byť jednoduché to znova nájsť a zapojiť. Neexistuje univerzálna rada, že táto vec patrí „vždy doprava“. Každý domov má svoju vlastnú logiku a cestičku.

A na záver ešte jedno varovanie: nevykladajte veci na voľné plochy. Malá kopa si pýta viac. Jedny rifle pohodené na stoličke znamenajú, že o dva dni tam máte „Mount Everest“. Čisté plochy sú základom vizuálneho pokoja. Keď ich raz narušíte, neporiadok sa začne nabaľovať.

Pravidlo 5 vecí vyhodím, 5 vecí si môžem kúpiť. Funguje to tak?

V reálnom živote takéto pravidlo veľmi nefunguje. Je to skôr taký „spotrebný mindset“, ktorý nás v kolotoči hromadenia udržiava. Ak si povieme, že za päť vyhodených vecí máme „povolenku“ na päť nových, náš vzťah k vlastníctvu sa nemení, len meníme starý obsah skrine za nový.

V živote prirodzene prichádzajú obdobia, keď potrebujeme nakúpiť viac, a inokedy zasa fázy, keď sa musíme vo veľkom zbavovať nepotrebného. Cieľom by mala byť skôr celková rovnováha medzi tým, čo do domácnosti prichádza a čo z nej odchádza. Netreba sa otrocky upínať na presné čísla, ale skôr na vedomé rozhodovanie o každej jednej veci, ktorú si do svojho priestoru vpustíme.

V čom ľudia najčastejšie zlyhávajú, keď sa pustia do declutteringu?

Je toho na nich priveľa. Neuvedomujú si, koľko času a energie to zožerie. Často sú to hodiny preberania, dvíhania vecí a boja s výčitkami. Človek v polovici stratí nadšenie, lebo nevidí okamžitý úspech. Potom sú tu emocionálne bloky – vypratávanie domu po rodičoch alebo babičke je jedna veľká emócia, ktorá vás vie úplne paralyzovať. 

Čo sa vám ešte osvedčilo pri organizácii priestoru? Sú nejaké „vychytávky“ alebo konkrétne „odkladače“, ktoré fungujú?

Kúpiť si organizéry automaticky neznamená, že budete zorganizovaní. Na to, aby akýkoľvek systém fungoval, potrebujete v prvom rade voľný priestor. Paradoxne samotné krabičky niekedy zaberú viac miesta než veci, ktoré do nich chcete schovať. Nespoliehajte sa teda na ne ako na záchranné koleso. Základom je nechať si poruke to, čo reálne používate, a zvyšok uložiť tak, aby ste o tom mali prehľad, no zároveň vám to nezavadzalo.

Najväčšou chybou je kúpiť si organizéry dopredu a až potom pre ne v byte hľadať miesto. Skúste to opačne: mám tu tento konkrétny priestor a presne sem by sa mi hodili tri krabičky. Ak vám to po vyskúšaní dáva zmysel a pomáha vám to udržať systém, pokračujte v tom. Ale nenoste ich domov dvadsať naraz.

Väčšinou totiž ľudia, ktorí cítia nutkavú potrebu všetko „zakrabičkovať“, v skutočnosti bojujú s tým, že na tie krabičky už nemajú v byte žiadne voľné miesto.

Zuzana Mrázová

Takmer 20 rokov pôsobila v medzinárodných finančných inštitúciách, po narodení detí však potrebovala kariérnu zmenu. Dnes sa Zuzana Mrázová živí organizovaním domácností podľa Marie Kondo. Je certifikovanou konzultantkou KonMari metódy a na sociálnych sieťach je známa ako @simplist.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.