Kristína Tormová: Často sa zamýšľam, ako sa ľudia, ktorí vypisujú hejty, správajú k svojej rodine

Edukácia vo virtuálnych svetoch je dnes dôležitejšia ako inokedy, hovorí Kristína Tormová.

Kristína Tormová je jednou z tvárí kampane, ktorá upozorňuje na nebezpečenstvo hoaxov a na potrebu zodpovedného dátovania. Na Instagrame má vyše stotisíc followerov, s ktorými rada otvára aj náročnejšie témy. Rozprávali sme sa o sile sociálnych sietí, radosti zo zvedavosti, ale aj o konšpiráciách a nenávistných reakciách ľudí v online svete.

V rozhovore sa ďalej dozviete: 

  • ktorý hoax ju naposledy zaskočil,
  • ako reaguje na nenávistné komentáre, 
  • prečo otvára aj náročné témy,
  • ktoré profily na sociálnych sieťach jej robia radosť.

Komunikácia na internete vie byť obohacujúca, ale aj vyčerpávajúca. Ako momentálne sociálne siete pôsobia na teba? 

Na mňa pôsobia výborne, pretože si sama vyberám, čo chcem sledovať, a nikto ma nenúti sledovať to, čo sa mi nepáči. Nie je hanba dať unfollow. A navyše si viem aj z vecí, ktoré sa mi nepáčia, upliesť bič.

Internet je pre mňa miestom, kde môžem s ľahkosťou publikovať a prezentovať svoje nápady, článočky, úvahy, blogy a nepotrebujem k tomu kopírku a tony papiera. Vždy som vydávala nejaké školské časopisy, takže internet je pre mňa sloboda.

Zároveň si uvedomujem, že internet je miesto, kde sa môžu diať nebezpečné veci, a preto som presvedčená o tom, že edukácia vo virtuálnych svetoch je dnes dôležitejšia ako inokedy. Nebudem preháňať, ak poviem, že za posledný rok a pol ide často aj o život. Nemali by sme podceňovať silu internetu ani konšpirácie a hoaxy.

Si tvárou kampane, ktorá poukazuje na to, že online priestor môže mať aj negatívny vplyv. Aký je tvoj vzťah k internetu a celkovo k technológiám?

Ešte od čias T602 a Pascalu milujem technológie. Internet od jeho prvopočiatkov. Neskutočne ma vždy bavilo učiť sa narábať s technológiami, počítačmi, nachádzať nové a zaujímavé veci. A hlavne vypisovať na internet kadečo možné. To vypisovanie a kadečo možné sa vlastne stalo mojou prácou.

Technológie a internet ma bavia stále vášnivo. A v konečnom dôsledku aj tie negatíva s nimi spojené. Veľa som sa vďaka nim naučila a ešte sa aj naučím. Chvalabohu, som veľmi zvedavá. A ak sa mi niečo, čo čítam, čo i len trošku nezdá, pátram po ďalších informáciách.

Komunikuješ aktívne na Instagrame, na tvojich príspevkoch vidno, že s ľuďmi vedieš diskusie v komentároch, často sa témy snažíš vysvetľovať. Je pre teba dôležité viesť diskusie aj s ľuďmi, ktorí s tebou nesúhlasia?

Áno, to s tým súvisí. Zaujímajú ma iné pohľady na vec, rada sa učím argumentovať, rada hľadám zdroje a kladiem otázky múdrym ľuďom, aby som mohla „vysvetľovať”. Väčšinou mi je to na dve veci, lebo diskusie o kontroverzných témach sa často končia tým, že mi niekto pošle grcajúceho smajlíka, ale zase sa pri nich veľa naučím.

Každý influencer to má inak. Niektorých sledovateľov iritujú náročnejšie témy a to, že sa furt v niečom šprtám, iných zase reklamy na kolagény.

A, samozrejme, aj od ľudí s iným názorom na banálne témy sa veľa učím, lebo vďaka nim objavujem nové svety. Aj keď to moje „egíčko“ občas zabolí, som vďačná.

Patríš k ľuďom, ktorí sú neustále online, alebo máš nastavené, koľko času na internete stráviš? 

Patrila som k ľuďom, ktorí sú neustále online, teraz patrím sebe. (smiech) Obmedzila som to, liezlo mi to na nervy. Smola je, že internet a telefón sú mojou kanceláriou, v ktorej niet pracovného času. Musela som však poľaviť. Mám presne vyhradené časy na prácu, a teda aj na túlanie po internetoch. Je sloboda mať pravidlá.

Čítajte aj: Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť

Nebojíš sa otvárať aj náročnejšie témy. Vnímaš, že je to zodpovednosť influencerov, resp. ľudí, ktorí majú viac sledovateľov a väčší dosah? 

Milujem náročné témy. Na základnej škole som čítala Dostojevského, ja si prosto potrebujem komplikovať život. (smiech) Každý influencer to má inak. Niektorých sledovateľov iritujú náročnejšie témy a to, že sa furt v niečom vŕtam, iných zase reklamy na kolagény.

Ja to zas vnímam tak, že pokiaľ mám priestor a toľko sledovateľov, bolo by škoda nevyužiť to občas aj na niečo múdre alebo aspoň zaujímavé. Navyše ma to baví. Sama sledujem hlavne profily, ktoré sa venujú múdrym veciam.

Na Instagrame máš 137k followerov. Predpokladám, že sa stretávaš s rôznymi reakciami od príjemných správ po nepríjemné komentáre. Dá sa na to zvyknúť?

Ako vravievam − v závislosti od periódy. Asi nedá, i keď niekedy je to lepšie, niekedy horšie. Človek si zvykne, ale je to také zvláštne, že aj v záplave pozitívnych komentárov jeden hejt zabolí.

Akosi som si už zvykla a hlavne ma to naučilo s tým vnútorným „nepríjemnom“, ktoré hejt prináša, pracovať a v konečnom dôsledku ma to vyformovalo do tej Kristíny, ktorou som dnes. Je to totiž skvelo aplikovateľné aj do offline života. Ak sa ma niečo dotkne, viem, že netreba reagovať, lebo skrátka normálny človek hejty po internetoch nevypisuje. 

Človek si zvykne, ale je to také zvláštne, že aj v záplave sto pozitívnych komentárov jeden hejt zabolí.

Často mi napadne, kde na to tí ľudia berú čas a energiu a ako sa asi cítia, keď majú v sebe toľko zlosti, a ako sa napríklad správajú k svojim deťom a rodine. Sama viem, že som hnusná k iným, keď sa necítim komfortne a potrebujem si „zaštekať“. Internetové diskusie však na to nevyužívam.

Pri hejtoch viem, že musím chvíľu počkať a zlý pocit odíde sám a ja zabudnem. Potrebujem na to čoraz menej času. A pokiaľ niekto píše extrémne škaredosti, profil bez mihnutia oka blokujem.

S ktorým hoaxom si sa naposledy stretla?

Hoaxy trochu vyhľadávam, lebo ma to zaujíma, ale top bolo, keď mi jedna ženská pod moju fotku po vakcinácii napísala, že sa takto nebudem škeriť, keď budem stáť nad rakvičkou svojho synčeka. Vysvetlené mi to bolo tak, že cez moje materské mlieko prejde do syna krvná zrazenina z vakcíny, ktorá ho zabije. Toto bol asi úplný strop.

Ako sa ti pracovalo na natáčaní deep fake videa ku kampani O2? 

Veľmi dobre, bol to pre mňa výborný úlet z mojich materských dní a zároveň som bola pyšná, že môžem byť súčasťou takej dôležitej kampane. Keďže mám spánkový deficit a všeobecne poruchu sústredenia, klasicky som sa stresovala z pripraveného textu.

Takýto text sa nedá prispôsobovať, treba ho povedať úplne presne do písmena. A na to ja moc nie som. Ale zvládli sme to. A veľmi ma potešilo, že napokon v O2 vybrali úplne posledný „take“, kde si dávam dole parochňu. To je podľa mňa silný moment. Juj a ešte boli na natáčaní dobré koláče. (smiech)

Internet môže mať obrovský silu aj v pozitívnom zmysle. Čo ťa naposledy vďaka online svetu potešilo? 

Stále niečo. Neustále objavujem múdre profily či lokálnych šikovných ľudí, ktorí vyrábajú či vymýšľajú krásna. To je moja pasia: vyhľadávať krásno. A humor. 

Je pre teba dôležité vzdelávať o online svete deti? Ako pristupuješ k používaniu technológií u svojich detí? 

Doma sa s deťmi bavíme takmer o všetkom veľmi otvorene, takže vedia aj o konšpiráciách, hejtoch, počúvajú nás, keď tieto témy preberáme s manželom. Naše deti vediem odjakživa k zvedavosti, lebo si myslím, že zvedavý človek nemôže byť hlúpy.

 Ľudia by mali sledovať to, čo ich baví a nie to, čo ich irituje, lebo to je potom veľmi sebadeštruktívny a toxický pobyt na internetoch.

Takže sa naše dievky stále vypytujú a nás veľmi baví objasňovať im všetky možné záhady. Vedia, že internet nemusí byť bezpečným miestom a že čítanie s porozumením a kritické myslenie sú veci, ktoré sú nesmierne dôležité. 

Čo ťa na internete teší ako používateľa? O ktorých témach rada čítaš, resp. o ktorých  témach by sa malo podľa teba viac hovoriť?

Mám veľa profilov, ktoré sledujem, a vždy sa teším, čo zase objavím. Keďže ma zaujíma veda a medicína, som sledovateľkou mnohých profilov s týmito témami a za posledný rok som sa z nich naozaj veľa naučila. Tiež sledujem rôzne psychologické profily, ktoré sú pre mňa veľkou inšpiráciou a školou. A bavia ma aj profily „spolumám“ či múdrych žien.

Môj Instagram je pre mňa mimo pracovného času silnou ženskou komunitou. Je to miesto, kde máme taký svoj svet a vzájomne sa inšpirujeme a držíme si palce. A v závislosti od periódy sa asi aj tichučko hejtujeme, zase si nenahovárajme, že sme jednorožce. (smiech) 

Určite by sa mali viac do popredia dostať profily, ktoré riešia dôležité témy. Je ich naozaj veľa a ja ich rada propagujem a zdieľam. A tiež by sa malo hovoriť o tom, aby ľudia sledovali to, čo ich baví, a nie to, čo ich irituje, lebo potom to je veľmi sebadeštrukčný a toxický pobyt na internetoch. A ten čas a energia sa dajú využiť zmysluplnejšie a ľúbivejšie. Nie je divné, že ľudia sami sebe robia tak zle?


Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Spoločnosť O2 sa preto v rámci platformy Dátuj zodpovedne rozhodla vrátiť rozum na internet. Pripravila množstvo zaujímavého obsahu, svedectiev aj praktických informácií, vďaka ktorým si lepšie uvedomíte, že internet nie sú len zlaté mačiatka a veselé memečka, ale aj lži a nenávistné prejavy. Pre viac informácií navštívte datujzodpovedne.o2.sk.

Kristína Tormová

Je vyštudovaná divadelná dramaturgička. Živí sa ako moderátorka, herečka, spisovateľka, dizajnérka ale najviac je trojnásobná mama. Založila značku Koláčová, v rámci ktorej navrhuje oblečenie a kryty na mobily. Je autorkou niekoľkých knižiek, v ktorých rozpráva o svojom materstve a deťoch. Svoje myšlienky a tvorbu pravidelne zdieľa na svojom blogu aj na Instagrame, kde má viac ako 137 000 sledovateľov.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac