Katka Koščová: Presvedčili sme ľudí, že nehráme len karaoke

Odohrá stovku koncertov ročne a svojej hudbe verí nielen ona, ale aj fanúšikovia, ktorí ju podporujú vo všetkých kútoch Slovenska.

Bez víťazstva v SuperStar by sa hudbe zrejme nevenovala, napriek tomu ju šoubiznis nezlákal. Speváčka Katka Koščová sa rozhodla ísť vlastnou cestou bez popových hitov a bez nekonečných večierkov. Oplatilo sa.

Stali ste sa víťazkou historicky prvého ročníka populárnej šou Slovensko hľadá SuperStar. Hlavnému prúdu ste sa však krátko nato otočili chrbtom a začali ste odznova ako speváčka menšinových žánrov. Prečo ste sa tak rozhodli?

Nebola som spokojná s tým, čo sa okolo mňa dialo, s tým, čo sa odo mňa očakávalo, ani s tým, ako som si neplnila to, čo som od seba očakávala sama. Bola som, skrátka, zamotaná v niečom, čo mi nevyhovovalo a ani ma to nebavilo. Spievala som pesničky, ktoré neboli napísané pre mňa. Jednoducho som im neverila. A keď neveríte tomu, čo robíte, nefunguje to.

Čo ste museli spraviť preto, aby ste sa z toho „vymotali“?

Pripadalo mi to, paradoxne, veľmi jednoduché. Povedala som si, že sa buď začnem živiť niečím iným, ako je hudba, alebo ju budem robiť tak, ako ja chcem – bez kompromisov. V tom čase, to bolo pár mesiacov od vydania druhého albumu, mi môj klávesák a kapelník Maťo Husovský povedal, že už nebude stíhať moju kapelu, lebo sa začalo dariť jeho kapele Komajota.

Našiel mi teda iného klaviristu – Dana Špinera a to celé spustilo nový tvorivý proces, keďže Dano mal rád tie štýly, ktorým som sa chcela venovať. Začali sme si písať vlastné pesničky a uverili sme im. No a vtedy sa zároveň stala ďalšia nesmierne dôležitá vec, bez ktorej by som sa asi naozaj venovala niečomu inému – začal nás manažovať môj muž.

Ako okolie vnímalo vaše nezvyčajné rozhodnutie?

Moji blízki ma v tom veľmi podporovali, najmä môj muž, ktorý veril nášmu potenciálu a celý čas sa ne­smierne snažil. Prestal sa venovať svojej práci a naplno sa pustil do roboty pre našu kapelu. Už je to skoro 10 rokov a odvtedy nepoľavil. Myslím, že keby nebolo jeho, tak to nezvládneme. Absolútne a oddane dôveruje našej vízii, smerovaniu.

Pri tejto hudbe to aj musí robiť niekto oddaný, je okolo toho omnoho viac roboty, ako keď vás hrajú v rádiách. Vtedy môžete čakať, kto všetko vám zavolá, aby ste prišli niekam vystúpiť. Stretla som sa však aj s nepochopením verejnosti. Dokonca s takým čudným majetníckym názorom, že keď mi ľudia posielali hlasy, mala by som robiť to, čo odo mňa očakávajú.

S odstupom času považujete účasť v SuperStar za výhodu alebo nevýhodu?

Ja si stále myslím, že nebyť SuperStar, dnes sa hudbe asi nevenujem. Dostali sme neskutočný mediálny priestor, čiže moje meno v ľuďoch stále istým spô­sobom rezonuje. Na druhej strane to bývalo aj ťažké, lebo ma istý čas vnímali aj cez médiá ako niekoho, kto nesplnil očakávania, ako nejakého skrachovanca.

Museli sme si krok za krokom hľadať publikum, miesta, kde môžeme hrať, museli sme niekoľko rokov presviedčať, že máme čo ponúknuť, že nehráme stále len karaoke. Zároveň ma to však nakoplo k vlastnej tvorbe.

Ako vyzerali vaše začiatky na ceste za splnením vašej predstavy?

Rozpočet na jeden koncert pri našom treťom turné bol 5 000 korún. Kapela, cesty, všetko dokopy. Ale chceli sme to robiť, nebola iná šanca, ako to prelomiť. Hrali sme koncerty pre 12 ľudí. A potom sa to začalo lámať. Ľudia, ktorým sa koncerty páčili, dali vedieť ďalším a ďalším.

Vzali nás na niekoľko džezových festivalov, otvorili sa nám kluby, ktoré s nami dovtedy nepočítali. Postupne, pomaly. Myslím, že sme v konečnom dôsledku museli prejsť klasickú cestu ako bežné kapely, ktoré začínajú z ničoho, lebo SuperStar spľasla a my sme na tej spľasnutosti museli stavať niečo skutočné.

Teraz žijete, aspoň navonok, oveľa pokojnejším životom. Ale je to naozaj tak? Váš koncertný program býva celkom nabitý. 

Veľa hrávame, to je pravda, a je to aj obrovská radosť, že môžeme robiť to, čo nás baví. Robím si veci po svojom, s ľuďmi, s ktorými chcem, a presne tak, ako chcem, bez tých kompromisov. Postretli ma nesmierne krásne a vzácne spolupráce.

Myslím, že je to veľké privilégium rozhodovať o týchto veciach. Nie každý má túto možnosť. A síce odohráme okolo 100 koncertov ročne, ale stále mám čas aj na iné veci. Na rodinu, priateľov, knihy, výlety,…

„Robím si veci po svojom, s ľuďmi, s ktorými chcem, a presne tak, ako chcem.“

Takže život v Prešove vám vyhovuje? Mnoho spevákov sa z iných miest sťahuje do Bratislavy kvôli lepším kontaktom a príležitostiam.

Mám Prešov veľmi rada. Síce už nebývame priamo v meste, ale kúpili sme si dom v dedinke Kukovej. Aj tak sme však v meste každý deň – to bola podmienka. Prešov je pre nás akurát, je to miesto, kde sú naši priatelia, rodina, kde máme všetko, čo potrebujeme.

Pri našej práci je jedno, kde bývame. Tak či tak cestujeme po celom Slovensku. Okrem toho je Prešov mesto, kde stále žije veľa slovenských muzikantov a interpretov – Katka Knechtová, Komajota, Chiki Liki Tu-a,… Je nám tu dobre.

Uživí vaše spievanie celú rodinu?

Zatiaľ, chvalabohu, áno (smiech). Ale určite to nie je mojou zásluhou. Nebyť nadšenia môjho muža, nič z toho by nebolo.

So sestrou Veronikou ste nahrali aj CD Uspávanky. Plánujete ešte nejakú rodinnú hudobnú spoluprácu?

S Veronikou sa každoročne stretávame na našich vianočných koncertoch, pozývam si ju ako hosťa. Ale na viac ako toto nie je čas. Veronika je na plný úväzok zamestnaná v Divadle Jonáša Záborského. Sme rady, keď sa stretneme na dvore, keďže máme na jednom spoločnom postavené domy.

Kedy prišiel ten moment, že hudba sa stala prioritou vo vašom živote?

Keď som mala šestnásť rokov, kamaráti ma v Prahe zobrali na predstavenie Jesus Christ SuperStar. Neskutočne ma to stvárnenie dostalo a povedala som si, že chcem spievať. Našla som si učiteľku spevu a chcela som ísť študovať do Brna muzikálové herectvo. Skúsila som to trikrát.

Raz som postúpila do druhého kola, čo som považovala za obrovský úspech. Časom sa však s muzikálmi roztrhlo vrece a mňa tie produkcie už neoslovovali tak ako ten Jesus. Prestalo ma to baviť. Plus ma neprijali na JAMU, a tak som vyštudovala filozofiu a estetiku v Prešove.

 

Kararína Koščová
Kararína Koščová
Kararína Koščová a klavirista
Kararína Koščová a klavirista

Vyštudovali ste filozofiu, teraz vyučujete spev. Prečo ste sa rozhodli ísť aj touto cestou?

Minulý rok ma oslovilo vedenie Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša v Prešove, či by som neučila hercov. Tak som to po dlhom rozmýšľaní prijala. Mám piatich žiakov iba na pár hodín do týždňa, celé je to na začiatku.

Riešime úplne základné veci, sama sa musím v tejto úlohe učiť veľa nového, lebo každý žiak potrebuje niečo iné. Po rokoch sa opäť trochu vraciam k technike, čo je dobré. Ale keďže sme tento polrok naozaj veľa hrali, tak som to jemne zanedbávala. Budem to doháňať od januára. (smiech)

Škola však o mojich koncertných povinnostiach vie. Vedia, že je to mojou prioritou, čiže sa dajú vždy individuálne dohodnúť náhradné hodiny, čo je veľmi fajn.

Aké je to dnes s mladými nádejnými umelcami? Čo sa im snažíte vštepiť, naučiť ich?

Nemám veľmi prehľad o tom, aké je to dnes s mladými umelcami. Pracujem so vzorkou piatich ľudí. Navrhujem im piesne, ktoré podľa mňa majú slušnú umeleckú úroveň. Snažím sa im vysvetliť, že je dobré ísť po texte. Že je pre interpretáciu veľmi dobré, ak text nie je plochý, plný fráz, ale je, naopak, zo všetkých stránok plnokrvný.

Nevravím im, čo je dobré a čo zlé. Nezakazujem. Som ochotná robiť s nimi aj na piesňach, ktoré mi nie sú po chuti, nech skúšajú. Zároveň by som ich rada naučila vnímať rozdiel medzi tým, čo má trvalú hodnotu, a tým, čo je hodnotné na tri dni.

Bavíme sa však o vkuse. Je veľmi subjektívnou záležitosťou, čiže sa so mnou dá v mnohom nesúhlasiť.

Ako vyzerá proces vašej tvorby? Čakáte na inšpiráciu alebo jednoducho makáte?

Raz som za inšpiráciou išla do Paríža, že tam budem písať. A nič z toho nebolo, len fakt pekný výlet. Mne nevychádza nútiť sa. Prvotná inšpirácia prichádza často s nejakým konkrétnym momentom, s riadkami v knihe, ktorú čítam, niečo si všimnem, je to dostatočne životaschopné a mne napadne verš alebo refrén, alebo jedna sloha.

Takže nový album neplánujete?

Plánujeme, ale posledné mesiace nie som v stave písať pesničky. Nejako som sa zasekla. Myslím, že znovu vzniknú z potreby spievať nové veci, tak ako naposledy. A ak mi to nepôjde, skúsim texty Silvie Kaščákovej, ktorá píše krásne. Síce ma baví byť aj autorom, ale ak to nefunguje, nutne to robiť nemusím.

Čo by ste v hudbe ešte chceli dokázať? Máte nejaké nesplnené sny?

Ja mám pocit, že sa mi splnili aj také sny, ktoré som sa ani neodvážila snívať. Spolupráca s Neřež, Michalom Horáčkom, spoločná pesnička s Vojtom Dykom, krásne turné, ktoré sme mali nedávno s Geišbergovcami,…

Ja som za tieto spolupráce nesmierne vďačná. Ani neviem, čo viac si priať, len nech nás to stále baví a teší.

A čo v osobnom živote? Ako si predstavujete svoj ideálny život o pár rokov?

Predstavujem si ho obklopená svojou rodinou a priateľmi. Predstavujem si, že budem žiť v prostredí, kde ľudia budú mať záujem o verejné veci, o verejný priestor, že budú vedieť žiadať, čo je pre nich dobré, a spoluutvárať lepšie a kvalitnejšie miesto pre život, že budú slušní, zábavní, tolerantní k inakosti, láskaví, že sa zlepší úroveň vzdelania, miera sebareflexie, že ľudia budú vedieť kriticky a zodpovedne pristupovať ku skutočnosti. No, ale späť na zem.

Myslíte si, že k takému stavu viete prispieť aj vy ako súčasť mesta, jeho komunity?

Ja si myslím, že občiansky aktivizmus je veľmi dôležitý. Myslím si, že v nás aktivuje spätosť s prostredím, s komunitou, potvrdzuje to, že niekam patríme, že sa niekde cítime doma. A zrazu máme potrebu ten priestor, či už fyzický alebo sociálny, nejakým spôsobom zveľaďovať, starať sa oň rovnako prirodzene, ako sa staráme o rodinu.

Nemôžeme sa všetci zabarikádovať vo svojich bytoch a nevnímať, čo sa deje okolo. Myslím, že každý z nás má možnosť urobiť zmenu, na prvý pohľad bezvýznamnú, ale v skutočnosti je tá zmena veľmi dôležitá. My sme v Prešove napríklad začali sadiť kvety do opustených mestských kvetináčov. Niekto si poťuká po čele alebo si povie, čo už je toto za pomoc svetu.

No toto je niečo, čo nás baví, skrášľuje náš verejný priestor, tvorí komunitu podobne zmýšľajúcich ľudí. Drobnosť, ale teší nás.

Katarína Koščová je slovenská speváčka. Do širšieho povedomia sa dostala víťazstvom v talentovej súťaži Slovensko hľadá SuperStar (2005). Venuje sa najmä džezu, šansónu a folku. Spolupracovala so skupinou Neřež, spevákom Vojtěchom Dykom či so skladateľom Michalom Horáčkom. Vydala päť albumov, ostatné CD s názvom Oknom vyšlo v roku 2014. Je vydatá za svojho manažéra Michala Pivovara, s ktorým má syna Adama. Jej sestrou je speváčka a herečka Veronika Husovská.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Matej Tóth: Doprajte svojim deťom prirodzený pohyb a s výberom športu radšej počkajte

Olympijský víťaz a zakladateľ O2 Športovej akadémie Mateja Tótha odporúča nechať deťom radšej viac voľnosti na preliezačkách, ako im už v ranom detstve plánovať športovú kariéru.

Patríte medzi rodičov, ktorí túžia mať zo svojho dieťaťa ďalšieho Hamšíka alebo Cháru? Alebo práve hľadáte spôsob, ako deti priviesť k tomu, aby sa viac hýbali a pohyb ich tešil? S olympionikom Matejom Tóthom sme sa porozprávali o tom, ako u detí budovať zdravý vzťah k pohybu a zbytočne ich nepreťažovať.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvite si spolu s nimi podľa O2 Telesnej na doma

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako deti motivovať na pohyb,
  • čo okrem kondície môže dieťa získať vďaka športu,
  • kedy je dieťa pripravené na športový krúžok,
  • ako deťom kompenzovať presedený deň.

Ešte pred zhoršením aktuálnej situácie a sprísnením opatrení si Matej Tóth pre Sódu zapózoval aj so svojimi dcérami Emmkou a Ninkou.


Hýbu sa dnešné deti málo?

V minulosti sa rozhodne hýbali viac. Dnešné deti majú viac stimulov, ktoré ich lákajú, a to zapríčiňuje, že majú pohybu menej ako kedysi. Možností síce neubudlo, ale na deti číha omnoho viac lákadiel vo forme technológií.

Aké sú hlavné dôvody, prečo by mali rodičia viesť deti viac k pohybu a športu?

Pevne verím, že nie je nutné vysvetľovať, že pohyb a šport patria k zdravému vývoju dieťaťa. Nie každý však vie, že pravidelný šport pomáha aj v rozvoji osobnosti. Ja som začínal s organizovaným športom ako desaťročný a teraz viem s istotou povedať, že mi pomohol aj s rozvojom osobnosti. Vďaka športu a výchove svojich rodičov som nadobudol úžasné schopnosti.

Od ľudí z personálnych agentúr dokonca viem, že pri výbere zamestnanca často uprednostnia bývalého profesionálneho športovca. Vedia totiž, že disponuje cieľavedomosťou, zodpovednosťou a najmä schopnosťou rozhodovať sa. To sú dnes veľmi cenené vlastnosti.

Ako by mali s pohybom začínať škôlkari? Stačí, keď sa hrajú na preliezačkách alebo je dobré ich už zapísať na nejaký krúžok?

Škôlka je výborná v tom, že deti v nej ešte nesedia väčšinu dňa za stolom a nepíšu. Majú teda viac priestoru hýbať sa. Dobré materské školy zvyknú mať vypracovaný aj pohybový program.

Aj my v O2 Športovej akadémii Mateja Tótha ponúkame materským školám cvičenia podľa našej metodiky, ale často stačí vnímavá pani učiteľka, ktorá robí s deťmi každý deň nejakú pohybovú činnosť.

„Pevne verím, že nie je nutné vysvetľovať, že pohyb a šport patria k zdravému vývoju dieťaťa. Nie každý však vie, že pravidelný šport pomáha aj v rozvoji osobnosti.“

V škôlke je pohyb ešte prirodzený. Zlom nastáva pri prechode zo škôlky do školy, keď deti začínajú viac sedieť. Škôlkarov by som preto ešte nezaťažoval výraznejšou aktivitou.

Samozrejme, sú aj krúžky ako gymnastika a plávanie, s ktorými sa začína oveľa skôr, pretože deťom raný tréning môže pomôcť v budúcej športovej kariére.

Ak vidíme u dieťaťa pohybový talent, oplatí sa rozmýšľať už v predškolskom veku nad výberom konkrétneho športu?

Z môjho pohľadu je v takomto veku na rozvíjanie športovej špecializácie veľmi skoro. Ak vidíme, že dieťa sa rado hýbe, je dobré ho v pohybe podporovať a vymýšľať mu rozmanité aktivity.

Dieťa ešte nedokáže posúdiť, či chce byť futbalista, cyklista, tenista alebo sa chce venovať inému športu. Vníma však, že pohyb ho baví, v čom ho treba podporovať. Dôležité je aj to, aby sa hýbalo vtedy, keď chce a má chuť.

Ak je dieťa pohybovo veľmi aktívne a rodičia nemajú čas sa mu v tomto smere venovať, dal by som mu možnosť vyskúšať si gymnastiku, atletiku alebo plávanie. V žiadnom prípade by som však neplánoval dopredu vychovať z predškoláka Hamšíka alebo Sagana.

Niektorí rodičia veria, že ak nedajú dieťa na gymnastiku alebo atletiku už ako štvorročné, neskôr nebude stíhať za deťmi, ktoré trénujú od raného veku. Čo by ste poradili rodičom, ktorí majú podobné ambície?

Aj gymnastika sa dá riešiť v rámci všeobecnej pohyblivosti, napríklad lezením po strome či na preliezačkách alebo skákaním na trampolíne. To je v zásade gymnastika, ktorá dieťaťu v tomto veku úplne stačí.

Skorým zaradením do krúžku by sme mohli dieťa aj odradiť. Ja som zástanca prirodzenej prípravy na športovú kariéru.

Deti v predškolskom veku sa rady hýbu a rodičia sa preto o ne často boja. Sú tieto obavy oprávnené alebo je dobré dať deťom viac voľnosti?

Je to veľmi individuálne. Spomínam si, aké neposedné boli v tomto období naše deti. Moje dcéry majú teraz desať a dvanásť rokov a dnes si skôr vravím, že by som ich spätne povzbudzoval na preliezačkách a nabádal k vymýšľaniu ešte viac. (smiech)

Rozumiem, že je niekedy na nevydržanie pozorovať, čo deti stvárajú, ale považujem to za dôležitú súčasť detstva, keď je dieťa aktívne a formuje si pohybový základ, z ktorého sa potom odvíja všetko ostatné.

„Skorým zaradením do krúžku by sme mohli dieťa aj odradiť. Ja som zástanca prirodzenej prípravy na športovú kariéru.“

Hovorili ste, že problém nastáva vtedy, keď dieťa začne chodiť do školy. V čom je ten zlom? 

V škôlke sa dieťa hrá, lozí po koberci a chodí každý deň na prechádzku alebo na dvor. A zrazu príde do školy, kde od ôsmej do jednej až na krátke prestávky v podstate sedí. Je to zlomový bod, keď pohyb treba suplovať alebo nahrádzať poobednou aktivitou.

V minulosti bolo prirodzené ísť po príchode zo školy von, kde deti liezli po stromoch, hrali futbal, hokejbal, a tak si pohyb nahrádzali. Nemali veľa možností, čo by mohli robiť. V televízii boli dva programy a smartfóny, počítače ani tablety ešte neboli.

V súčasnosti príde dieťa zo školy domov a väčšinou si unavené ľahne pred televízor alebo vezme do ruky tablet, nevykoná teda kompenzáciu sedenia. Preto je dôležité nahrádzať mu to organizovane.

Dnes sa vonku zídu možno dve-tri deti, ktoré majú ambíciu športovať, ale nevytvoria ani futbalový tím. Tu je vhodnejšie nahradiť prirodzený pohyb organizovaným, najmä ak ani rodič nestíha pre svoje povinnosti.

Treba deťom organizovať pohyb? Čo môže spôsobiť nedostatok pohybu u školákov? 

Väčšina detí má správne pohybové vzory geneticky dané a nepotrebuje dozor. Ak však neustálym sedením zaťažujú chrbticu, pohybové vzory začnú strácať. Chrbtica sa postupne zakrivuje, poskytuje telu nesprávnu oporu, v dôsledku čoho sa zaťažujú nesprávne svaly a tieto chyby spôsobujú skoliózu, krivú chrbticu alebo poruchy kĺbov.

Je niečo, čo by sa malo zmeniť v školách?

Ideálne by bolo, keby sa deti mohli viac hýbať. Ak je však v triede na 25 detí jedna pani učiteľka, nie je to reálne. Ak nie je iná možnosť, mali by sa aspoň počas prestávky poprechádzať a prebehnúť po dvore, aby telo dostalo nejakú kompenzáciu. To však na zachovanie pohybových vzorov, samozrejme, nestačí.

„Väčšina detí má správne pohybové vzory geneticky dané a nepotrebuje dozor. Ak však neustálym sedením zaťažujú chrbticu, pohybové vzory začnú strácať.“

Keby ste mali vytvoriť ideálnu školu zameranú nielen na šport, ako by to v nej vyzeralo? Bola by v nej veľká telocvičňa?

Telocvičňa by určite nechýbala. (smiech) Súčasťou vyučovania by boli každý deň aj pohybové aktivity. Počas dňa by deti trávili niekoľko hodín učením sa teórie a striedali by to s praxou vonku na vzduchu. Rozložil by som to tak, aby deti nesedeli štyri alebo päť hodín na jednom mieste.

Spomínali ste, že malé deti by sa ešte nemali špecializovať na šport. Od akého veku to už má zmysel? 

Už na prvom stupni základnej školy je vhodné zapojiť športovú aktivitu, ale mala by byť skôr všeobecná než špecializovaná. Neznamená to, že dieťa by nemalo navštevovať krúžok zameraný na konkrétny šport. Dôležitú úlohu tu zohráva tréner, ktorý by mal dbať na všeobecné danosti a rozvoj dieťaťa a nebazírovať na výkone u sedem- či osemročného dieťaťa.

Lenže nie každý tréner to tak robí. Aj preto sme sa rozhodli založiť O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, ktorej cieľom je dať deťom práve všeobecný základ. Snažíme sa prilákať deti k športu a ukázať im, že to môže byť aj zábavné.

V Akadémii sú aj deti, ktoré už nejaký športový krúžok navštevujú, a my im ponúkame chýbajúci všeobecný a kondičný základ. Veľa detí chodí napríklad dvakrát do týždňa na futbal a dvakrát k nám. Povedať však dieťaťu, že z neho vyrastie futbalista, je v tomto veku stále priskoro.

V akom veku sa už dá posúdiť, na ktorý šport má dieťa predpoklady? Čo ak dieťa chodí na futbal, ale viac by sa hodilo na tenis?

Vek 10 rokov je hranica, keď prichádza čas na konkrétnejšiu špecializáciu. V rámci Akadémie sa okrem iného snažíme aj odhaliť, na ktorý šport má dieťa predpoklady, čo uľahčuje jeho ďalšie smerovanie.

Ak má dieťa dobrý základ a na tréningoch sa venovali aj všeobecnej príprave, netreba mať obavy z toho, keď sa v tomto veku rozhodne, že ho futbal prestal baviť a chcelo by vyskúšať iný šport.

V tomto veku je už dieťa rozumné a vie posúdiť, čo ho baví. Výnimkou sú už spomínané športy ako gymnastika a atletika, kde deti vo veku desať rokov už pomaly dosahujú vrcholové výkony.

Koľko by sa malo dieťa na prvom stupni základnej školy denne hýbať?

Malo by sa hýbať každý deň. Svetová zdravotnícka organizácia odporúča, aby sa deti a dospievajúca mládež vo veku od 5 do 17 rokov hýbali minimálne 60 minút denne.

Do toho sa počíta aj telesná výchova dva- či trikrát do týždňa, samozrejme, nie v tejto výnimočnej situácii, cesta do školy na bicykli alebo pešo i prechádzka so psom. Osobne som zástanca práve takýchto aktivít, ktoré dokážu odbremeniť aj rodiča.

„Dieťa by sa malo hýbať každý deň. Svetová zdravotnícka organizácia odporúča, aby sa deti a dospievajúca mládež vo veku od 5 do 17 rokov hýbali minimálne 60 minút denne.“

Dieťa by malo prirodzene chcieť tráviť čas hrou vonku. Svoju úlohu tu zohráva aj rodič, ktorý by mu mal byť vzorom a ísť sa s ním bicyklovať, korčuľovať alebo vybehnúť na kolobežku.

Čo robiť, ak dieťa už robí šport systematicky a darí sa mu, ale zrazu príde vek, keď sa mu prestane chcieť alebo ho niektoré veci na tréningu nebavia? Ako nájsť hranicu medzi tým, keď dieťa ešte máme motivovať, a tým, keď už nemá význam ďalej ho trápiť?

Má to rôzne úrovne. Pri prvej negatívnej skúsenosti netreba hneď dieťaťu povedať, aby skončilo. Naopak, treba ho podržať a hľadať cestu, ako problém vyriešiť. Či už porozprávať sa s trénerom, alebo sa pokúsiť niečo zmeniť v prístupe. Ak sa to však po týždňoch či mesiacoch nezlepšuje a dieťa stále cíti odpor, už by som to nesilil.

Práve vo veku 13-14 rokov sa vo väčšine športov začína reálne makať. A v tomto momente to veľa detí vzdá, lebo si uvedomia, že šport, ktorý brali ako zábavu, je odrazu makačka. Dieťa musí byť samo presvedčené, že robí to, čo ho baví. Zároveň by malo byť schopné obetovať niektoré aktivity, ktoré robia jeho spolužiaci či kamaráti.

Treba si uvedomiť, že z každého dieťaťa nemusí vyrásť športovec. Samozrejme, podporovať pohyb ako lyžovanie či plávanie je výbornou náhradou organizovaného športu. Je dobré motivovať dieťa aspoň na hobby šport.

Nevadí, ak sa dieťa nerozhodne pre kariéru profesionálneho športovca, dôležité je, že športovalo a robilo niečo pre svoje zdravie a rozvoj osobnosti. Aj keď rodičia možno mali predstavu, že z ich dieťaťa vyrastie úspešný športovec, vynaložený čas a peniaze určite dobre investovali do jeho zdravia a rozvoja.


Aktuálna situácia ovplyvnila aj športové aktivity detí. O2 Športová akadémia Mateja Tótha preto prichádza už s 2. sériou projektu Telesná na doma a chce prispieť k tomu, aby sa na pohyb detí nezabúdalo ani v tomto náročnom období. Videá, v rámci ktorých deti k pohybu motivujú populárni slovenskí športovci, nájdete na stránke akademia.o2.sk/telesna-na-domana YouTube kanáli O2 Slovakia

Matej Tóth

Je profesionálny chodec, majster sveta a olympijský víťaz z Ria de Janeiro v roku 2016. Preteká za klub VŠC Dukla Banská Bystrica a šesťkrát zvíťazil v ankete Atlét roka. V roku 2017 rozbehol v spolupráci s O2 projekt O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorý má za cieľ priviesť deti k pohybu. Krúžok pod vedením skúsených trénerov doteraz absolvovalo viac ako 5 000 detí.


Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac

6 smartfónov, s ktorými si môžete pohodlne krátiť čas aj náročnejšími hrami

Čítaj viac

6 dôvodov, pre ktoré sa stále oplatí spoľahnúť na repasovaný iPhone 7

Čítaj viac