Katka Koščová: Presvedčili sme ľudí, že nehráme len karaoke

Odohrá stovku koncertov ročne a svojej hudbe verí nielen ona, ale aj fanúšikovia, ktorí ju podporujú vo všetkých kútoch Slovenska.

Bez víťazstva v SuperStar by sa hudbe zrejme nevenovala, napriek tomu ju šoubiznis nezlákal. Speváčka Katka Koščová sa rozhodla ísť vlastnou cestou bez popových hitov a bez nekonečných večierkov. Oplatilo sa.

Stali ste sa víťazkou historicky prvého ročníka populárnej šou Slovensko hľadá SuperStar. Hlavnému prúdu ste sa však krátko nato otočili chrbtom a začali ste odznova ako speváčka menšinových žánrov. Prečo ste sa tak rozhodli?

Nebola som spokojná s tým, čo sa okolo mňa dialo, s tým, čo sa odo mňa očakávalo, ani s tým, ako som si neplnila to, čo som od seba očakávala sama. Bola som, skrátka, zamotaná v niečom, čo mi nevyhovovalo a ani ma to nebavilo. Spievala som pesničky, ktoré neboli napísané pre mňa. Jednoducho som im neverila. A keď neveríte tomu, čo robíte, nefunguje to.

Čo ste museli spraviť preto, aby ste sa z toho „vymotali“?

Pripadalo mi to, paradoxne, veľmi jednoduché. Povedala som si, že sa buď začnem živiť niečím iným, ako je hudba, alebo ju budem robiť tak, ako ja chcem – bez kompromisov. V tom čase, to bolo pár mesiacov od vydania druhého albumu, mi môj klávesák a kapelník Maťo Husovský povedal, že už nebude stíhať moju kapelu, lebo sa začalo dariť jeho kapele Komajota.

Našiel mi teda iného klaviristu – Dana Špinera a to celé spustilo nový tvorivý proces, keďže Dano mal rád tie štýly, ktorým som sa chcela venovať. Začali sme si písať vlastné pesničky a uverili sme im. No a vtedy sa zároveň stala ďalšia nesmierne dôležitá vec, bez ktorej by som sa asi naozaj venovala niečomu inému – začal nás manažovať môj muž.

Ako okolie vnímalo vaše nezvyčajné rozhodnutie?

Moji blízki ma v tom veľmi podporovali, najmä môj muž, ktorý veril nášmu potenciálu a celý čas sa ne­smierne snažil. Prestal sa venovať svojej práci a naplno sa pustil do roboty pre našu kapelu. Už je to skoro 10 rokov a odvtedy nepoľavil. Myslím, že keby nebolo jeho, tak to nezvládneme. Absolútne a oddane dôveruje našej vízii, smerovaniu.

Pri tejto hudbe to aj musí robiť niekto oddaný, je okolo toho omnoho viac roboty, ako keď vás hrajú v rádiách. Vtedy môžete čakať, kto všetko vám zavolá, aby ste prišli niekam vystúpiť. Stretla som sa však aj s nepochopením verejnosti. Dokonca s takým čudným majetníckym názorom, že keď mi ľudia posielali hlasy, mala by som robiť to, čo odo mňa očakávajú.

S odstupom času považujete účasť v SuperStar za výhodu alebo nevýhodu?

Ja si stále myslím, že nebyť SuperStar, dnes sa hudbe asi nevenujem. Dostali sme neskutočný mediálny priestor, čiže moje meno v ľuďoch stále istým spô­sobom rezonuje. Na druhej strane to bývalo aj ťažké, lebo ma istý čas vnímali aj cez médiá ako niekoho, kto nesplnil očakávania, ako nejakého skrachovanca.

Museli sme si krok za krokom hľadať publikum, miesta, kde môžeme hrať, museli sme niekoľko rokov presviedčať, že máme čo ponúknuť, že nehráme stále len karaoke. Zároveň ma to však nakoplo k vlastnej tvorbe.

Ako vyzerali vaše začiatky na ceste za splnením vašej predstavy?

Rozpočet na jeden koncert pri našom treťom turné bol 5 000 korún. Kapela, cesty, všetko dokopy. Ale chceli sme to robiť, nebola iná šanca, ako to prelomiť. Hrali sme koncerty pre 12 ľudí. A potom sa to začalo lámať. Ľudia, ktorým sa koncerty páčili, dali vedieť ďalším a ďalším.

Vzali nás na niekoľko džezových festivalov, otvorili sa nám kluby, ktoré s nami dovtedy nepočítali. Postupne, pomaly. Myslím, že sme v konečnom dôsledku museli prejsť klasickú cestu ako bežné kapely, ktoré začínajú z ničoho, lebo SuperStar spľasla a my sme na tej spľasnutosti museli stavať niečo skutočné.

Teraz žijete, aspoň navonok, oveľa pokojnejším životom. Ale je to naozaj tak? Váš koncertný program býva celkom nabitý. 

Veľa hrávame, to je pravda, a je to aj obrovská radosť, že môžeme robiť to, čo nás baví. Robím si veci po svojom, s ľuďmi, s ktorými chcem, a presne tak, ako chcem, bez tých kompromisov. Postretli ma nesmierne krásne a vzácne spolupráce.

Myslím, že je to veľké privilégium rozhodovať o týchto veciach. Nie každý má túto možnosť. A síce odohráme okolo 100 koncertov ročne, ale stále mám čas aj na iné veci. Na rodinu, priateľov, knihy, výlety,…

„Robím si veci po svojom, s ľuďmi, s ktorými chcem, a presne tak, ako chcem.“

Takže život v Prešove vám vyhovuje? Mnoho spevákov sa z iných miest sťahuje do Bratislavy kvôli lepším kontaktom a príležitostiam.

Mám Prešov veľmi rada. Síce už nebývame priamo v meste, ale kúpili sme si dom v dedinke Kukovej. Aj tak sme však v meste každý deň – to bola podmienka. Prešov je pre nás akurát, je to miesto, kde sú naši priatelia, rodina, kde máme všetko, čo potrebujeme.

Pri našej práci je jedno, kde bývame. Tak či tak cestujeme po celom Slovensku. Okrem toho je Prešov mesto, kde stále žije veľa slovenských muzikantov a interpretov – Katka Knechtová, Komajota, Chiki Liki Tu-a,… Je nám tu dobre.

Uživí vaše spievanie celú rodinu?

Zatiaľ, chvalabohu, áno (smiech). Ale určite to nie je mojou zásluhou. Nebyť nadšenia môjho muža, nič z toho by nebolo.

So sestrou Veronikou ste nahrali aj CD Uspávanky. Plánujete ešte nejakú rodinnú hudobnú spoluprácu?

S Veronikou sa každoročne stretávame na našich vianočných koncertoch, pozývam si ju ako hosťa. Ale na viac ako toto nie je čas. Veronika je na plný úväzok zamestnaná v Divadle Jonáša Záborského. Sme rady, keď sa stretneme na dvore, keďže máme na jednom spoločnom postavené domy.

Kedy prišiel ten moment, že hudba sa stala prioritou vo vašom živote?

Keď som mala šestnásť rokov, kamaráti ma v Prahe zobrali na predstavenie Jesus Christ SuperStar. Neskutočne ma to stvárnenie dostalo a povedala som si, že chcem spievať. Našla som si učiteľku spevu a chcela som ísť študovať do Brna muzikálové herectvo. Skúsila som to trikrát.

Raz som postúpila do druhého kola, čo som považovala za obrovský úspech. Časom sa však s muzikálmi roztrhlo vrece a mňa tie produkcie už neoslovovali tak ako ten Jesus. Prestalo ma to baviť. Plus ma neprijali na JAMU, a tak som vyštudovala filozofiu a estetiku v Prešove.

 

Kararína Koščová
Kararína Koščová
Kararína Koščová a klavirista
Kararína Koščová a klavirista

Vyštudovali ste filozofiu, teraz vyučujete spev. Prečo ste sa rozhodli ísť aj touto cestou?

Minulý rok ma oslovilo vedenie Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša v Prešove, či by som neučila hercov. Tak som to po dlhom rozmýšľaní prijala. Mám piatich žiakov iba na pár hodín do týždňa, celé je to na začiatku.

Riešime úplne základné veci, sama sa musím v tejto úlohe učiť veľa nového, lebo každý žiak potrebuje niečo iné. Po rokoch sa opäť trochu vraciam k technike, čo je dobré. Ale keďže sme tento polrok naozaj veľa hrali, tak som to jemne zanedbávala. Budem to doháňať od januára. (smiech)

Škola však o mojich koncertných povinnostiach vie. Vedia, že je to mojou prioritou, čiže sa dajú vždy individuálne dohodnúť náhradné hodiny, čo je veľmi fajn.

Aké je to dnes s mladými nádejnými umelcami? Čo sa im snažíte vštepiť, naučiť ich?

Nemám veľmi prehľad o tom, aké je to dnes s mladými umelcami. Pracujem so vzorkou piatich ľudí. Navrhujem im piesne, ktoré podľa mňa majú slušnú umeleckú úroveň. Snažím sa im vysvetliť, že je dobré ísť po texte. Že je pre interpretáciu veľmi dobré, ak text nie je plochý, plný fráz, ale je, naopak, zo všetkých stránok plnokrvný.

Nevravím im, čo je dobré a čo zlé. Nezakazujem. Som ochotná robiť s nimi aj na piesňach, ktoré mi nie sú po chuti, nech skúšajú. Zároveň by som ich rada naučila vnímať rozdiel medzi tým, čo má trvalú hodnotu, a tým, čo je hodnotné na tri dni.

Bavíme sa však o vkuse. Je veľmi subjektívnou záležitosťou, čiže sa so mnou dá v mnohom nesúhlasiť.

Ako vyzerá proces vašej tvorby? Čakáte na inšpiráciu alebo jednoducho makáte?

Raz som za inšpiráciou išla do Paríža, že tam budem písať. A nič z toho nebolo, len fakt pekný výlet. Mne nevychádza nútiť sa. Prvotná inšpirácia prichádza často s nejakým konkrétnym momentom, s riadkami v knihe, ktorú čítam, niečo si všimnem, je to dostatočne životaschopné a mne napadne verš alebo refrén, alebo jedna sloha.

Takže nový album neplánujete?

Plánujeme, ale posledné mesiace nie som v stave písať pesničky. Nejako som sa zasekla. Myslím, že znovu vzniknú z potreby spievať nové veci, tak ako naposledy. A ak mi to nepôjde, skúsim texty Silvie Kaščákovej, ktorá píše krásne. Síce ma baví byť aj autorom, ale ak to nefunguje, nutne to robiť nemusím.

Čo by ste v hudbe ešte chceli dokázať? Máte nejaké nesplnené sny?

Ja mám pocit, že sa mi splnili aj také sny, ktoré som sa ani neodvážila snívať. Spolupráca s Neřež, Michalom Horáčkom, spoločná pesnička s Vojtom Dykom, krásne turné, ktoré sme mali nedávno s Geišbergovcami,…

Ja som za tieto spolupráce nesmierne vďačná. Ani neviem, čo viac si priať, len nech nás to stále baví a teší.

A čo v osobnom živote? Ako si predstavujete svoj ideálny život o pár rokov?

Predstavujem si ho obklopená svojou rodinou a priateľmi. Predstavujem si, že budem žiť v prostredí, kde ľudia budú mať záujem o verejné veci, o verejný priestor, že budú vedieť žiadať, čo je pre nich dobré, a spoluutvárať lepšie a kvalitnejšie miesto pre život, že budú slušní, zábavní, tolerantní k inakosti, láskaví, že sa zlepší úroveň vzdelania, miera sebareflexie, že ľudia budú vedieť kriticky a zodpovedne pristupovať ku skutočnosti. No, ale späť na zem.

Myslíte si, že k takému stavu viete prispieť aj vy ako súčasť mesta, jeho komunity?

Ja si myslím, že občiansky aktivizmus je veľmi dôležitý. Myslím si, že v nás aktivuje spätosť s prostredím, s komunitou, potvrdzuje to, že niekam patríme, že sa niekde cítime doma. A zrazu máme potrebu ten priestor, či už fyzický alebo sociálny, nejakým spôsobom zveľaďovať, starať sa oň rovnako prirodzene, ako sa staráme o rodinu.

Nemôžeme sa všetci zabarikádovať vo svojich bytoch a nevnímať, čo sa deje okolo. Myslím, že každý z nás má možnosť urobiť zmenu, na prvý pohľad bezvýznamnú, ale v skutočnosti je tá zmena veľmi dôležitá. My sme v Prešove napríklad začali sadiť kvety do opustených mestských kvetináčov. Niekto si poťuká po čele alebo si povie, čo už je toto za pomoc svetu.

No toto je niečo, čo nás baví, skrášľuje náš verejný priestor, tvorí komunitu podobne zmýšľajúcich ľudí. Drobnosť, ale teší nás.

Katarína Koščová je slovenská speváčka. Do širšieho povedomia sa dostala víťazstvom v talentovej súťaži Slovensko hľadá SuperStar (2005). Venuje sa najmä džezu, šansónu a folku. Spolupracovala so skupinou Neřež, spevákom Vojtěchom Dykom či so skladateľom Michalom Horáčkom. Vydala päť albumov, ostatné CD s názvom Oknom vyšlo v roku 2014. Je vydatá za svojho manažéra Michala Pivovara, s ktorým má syna Adama. Jej sestrou je speváčka a herečka Veronika Husovská.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Psychologička: Ľudia hľadajú prostredníctvom technológií vzrušenie a pocit, že žijú

Patríte k ľuďom, ktorí neustále skrolujú najnovšie správy? Aj vám môžu technológie prerásť cez hlavu. Lenka Rušarová radí, ako si s nimi vybudovať zdravý vzťah.

Technológie sa stali súčasťou našich životov, nie každý však s nimi dokáže správne pracovať. So psychologičkou Lenkou Rušarovou sme sa pozreli na to, ako nájsť vo vzťahu k technológiám rovnováhu a predchádzať tomu, aby sa ich používanie stalo problémom. 

Prerastajú vám technológie cez hlavu? Máme pre vás 5 tipov na digitálny detox. Chcem vedieť viac

V rozhovore sa dočítate: 

  • ktoré potreby si napĺňame prostredníctvom technológií,
  • kedy už človek nemá používanie technológií pod kontrolou,
  • ako nastaviť hranice sebe aj v rámci vzťahov,
  • ako vyzerá etiketa narábania s mobilom.

Vplyv technológií na náš život je naozaj markantný. Dá sa zhrnúť, prečo sme si ich pustili k telu a dovolíme im zasahovať nám do života?

Technológie nám veľmi uľahčujú život, ale majú aj vedľajšie účinky. Vstupujú do výchovy a blízkych vzťahov. Nemyslím si, že priniesli niečo nové do ľudského prežívania, skôr sú javiskom, na ktorom sa odohrávajú staré drámy.

Aj predtým, než sme mali k dispozícii internet, smartfóny a tablety, sme hľadali naplnenie materiálnych, spoločenských, biologických aj duchovných potrieb. Technológie sú platformou, kam sa toto hľadanie presunulo a kde sa jeho časť dnes odohráva.

Ktoré potreby si bežne napĺňame práve prostredníctvom technológií?

Niektorí z nás túžia po potvrdení vlastnej hodnoty, iní hľadajú pozornosť alebo vzrušenie. Ak hľadáme validáciu, teda potvrdenie, môže sa to prejaviť napríklad tým, že na sociálne siete pridávame fotky a správy z úspešnejších častí svojho života.

Ukazujeme, akú máme skvelú rodinu, aké auto vlastníme, ako dobre vyzeráme či kde dovolenkujeme. Očakávame, že nám to cez lajky a komentáre prinesie sociálne potvrdenie, obdiv a uznanie.

„Na sociálnych sieťach ostatným ukazujeme, akú máme skvelú rodinu, ako dobre vyzeráme či kde dovolenkujeme. Očakávame, že nám to cez lajky a komentáre prinesie sociálne potvrdenie, obdiv a uznanie.“

Iní ľudia, najmä tí, ktorí sa zo spoločnosti cítia vynechaní, zase túžia po pozornosti. Práve oni môžu ľahko skĺznuť k vyhľadávaniu pozornosti v online svete. Často investujú množstvo času a energie, aby zaujali aj anonymné masy ľudí, môžu byť aj zbytočne konfrontační alebo šokujúci.

Veľa ľudí hľadá prostredníctvom technológií vzrušenie a pocit, že žijú. Stáva sa to, ak im ich život príde banálny, prázdny a sú s ním nespokojní. Online prostredie im umožňuje zažívať niečo, s čím reálny svet nemôže súťažiť.

Aké sú príznaky, že technológie nám príliš zasahujú do života?

Existuje viacero varovných signálov, že naše používanie technológií je už problematické.

Prvým varovným príznakom je tzv. centrované myslenie. Pozornosť človeka sa nedá od technológií odviesť – človek nedokáže myslieť na nič iné, nedá sa s ním o ničom inom diskutovať. Jediné, o čom hovorí, je, čo zažil pri počítačovej hre alebo v diskusii na sociálnej sieti, respektíve neustále skroluje najnovšie správy.

Druhým varovným príznakom je, keď používanie technológií zasahuje do bežného fungovania. Človek napríklad nie je schopný vyspať sa, lebo celú noc trávi online pokrom, nie je schopný nič ušetriť z výplaty, lebo ju minie na online nakupovanie. Dieťa si zase nesplní školské povinnosti, pretože neustále sleduje videá.

Ďalším zdvihnutým prstom je, keď narastá potreba bažiť. Ak je niekto závislý, potrebuje si zvyšovať dávky, aby bol spokojný. Podobné správanie môžeme sledovať aj pri problematickom používaní technológií u detí aj u dospelých. Už im nestačí bežný čas, napríklad hodina, ale sú z toho dve hodiny, potom tri, a stále nemajú dosť.

Kedy už má človek s technológiami a časom stráveným online naozaj problém?

Ľudia závislí od alkoholu zvyčajne tvrdia, že majú všetko pod kontrolou. Hovoria: „Viem s tým prestať. Keď budem chcieť, nebudem piť.“ Podobné výroky môžeme čakať aj od ľudí, ktorých vzťah k technológiám už prekročil rozumné medze.

V takom prípade už človek, ktorý chce dokázať, že všetko má pod kontrolou tak, že sa odpojí alebo vydrží nejaký čas offline, má s tým problém. Nevydrží to a vždy nájde zámienky, aby sa mohol pripojiť skôr.

Strata kontroly sa môže prejaviť v rôznych situáciách. Napríklad, keď sa partneri dohodnú, že večer nebudú pozerať do mobilu a strávia pekný spoločný čas aj s deťmi. Napriek tomu, že si to sľúbia, jeden z nich sa neovládne a odíde – začne hľadať zámienky, aby bol sám a mohol potajme kontrolovať mobil.

Veľa sa dnes hovorí o tom, že technológie spôsobujú problémy v medziľudských vzťahoch. Je to naozaj tak? 

V mojej praxi sa mi neukazuje, že by technológie boli prvotným problémom. Skôr vídavam, že problémy vo vzťahoch sa prejavujú aj prostredníctvom technológií.

Stáva sa, že na párovej terapii žena rozpráva niečo, čo je pre ňu zásadné, plače pri tom a muž vytiahne mobil, skroluje a čaká, kým ona dorozpráva – mobil je preňho únikom z emočne vypätej situácie.

Alebo žiarlivá žena kontroluje muža a nenechá ho dýchať – mobil a profil na Facebooku sú bránou, ako sa mu ešte viac nabúrať do súkromia. Ďalším príkladom je závislý partner, ktorý cez deň partnerku neustále bombarduje správami a vynucuje si, aby nonstop reagovala.

Ako si nastaviť hranicu používania technológií vo vzťahoch? 

Hranica často nie je vopred jasná, treba o nej diskutovať. V rovnocennom partnerskom vzťahu sa vyjednáva, vysvetľuje a skúša, čo funguje pre oboch. Trochu inak je to vo vzťahu s dieťaťom, ktoré síce musí byť rešpektované, ale zároveň nerozumie svetu ako dospelý – tu má predsa len rozhodnutie dospelého väčšiu váhu.

„Stáva sa, že na párovej terapii žena rozpráva niečo, čo je pre ňu zásadné, plače pri tom a muž vytiahne mobil, skroluje a čaká, kým ona dorozpráva – mobil je preňho únikom z emočne vypätej situácie.“

Špeciálnu oblasť tvoria dobré spôsoby a etiketa narábania s mobilom. Existujú relatívne univerzálne pravidlá a ich dodržiavanie je otázkou bazálnej slušnosti.

Ako vyzerá etiketa narábania s mobilom? 

Ak sa s niekým práve rozprávame a pristúpi k nám niekto tretí, nazvime ho Jozef, intuitívne slušné by bolo povedať: „Toto je Jozef.“ Alebo: „Jozef, počkaj chvíľku, prosím, teraz niečo riešime.“ Človeka uvedieme do diskusie alebo mu povieme, nech počká.

Takto by to mohlo fungovať, aj keď človeku príde správa na mobil. Buď počká, pretože náš rozhovor má teraz prioritu, alebo si chceme správu, ktorá nám prišla, prečítať. Napríklad čakáme na niečo dôležité alebo sme jednoducho iba zvedaví. V takom prípade si musíme s touto situáciou nejako sociálne poradiť.

Môžeme povedať: „Práve mi niečo prišlo, prepáč, pozriem sa, čo je to.“ Môžeme ísť ešte ďalej a okomentovať, aká správa nám prišla, ako keď uvedieme a zapojíme tretieho človeka do diskusie.

Niektorí ľudia presúvajú pozornosť k mobilu mimovoľne, akoby ani nevnímali, že ich aktívna prítomnosť začne ostatným chýbať. Napríklad sa dohodnú s deťmi, že si spolu pozrú film a oni síce sedia na gauči vedľa detí, sú tvárou nasmerovaní k obrazovke, ale dívajú sa do mobilu. A v tom je kvalitatívny rozdiel – nezdieľajú spoločný zážitok, sú tam len pro forma.

Čo robiť v situáciách, keď sme síce dodržali etiketu, ale partnerovo používanie technológií sa nás aj tak dotýka? Ako napríklad riešiť situáciu, keď partner visí na mobile a my musíme čakať, kým skončí?

Veľakrát si všímam páry v kaviarni alebo reštaurácii. Zvonku to vyzerá, že jeden sa díva do mobilu a druhý naňho čaká. Neexistuje pravidlo, ako túto situáciu riešiť, ale je fajn, ak sú k sebe otvorení a majú odvahu a slobodu povedať: „Tak čo, ideme si teraz obaja čítať správy alebo máš chuť sa o niečom rozprávať?“

Odpoveď na podobnú výzvu môže byť: „Nemali sme na seba celý týždeň čas, poďme sa porozprávať.“ Môže sa však stať, že jednoducho nie je o čom hovoriť.

Napríklad páry, ktoré spolu dlho fungujú a všetko dôležité si už pre ten moment povedali, môžu byť radi, že sú vedľa seba, ale zároveň by každý rád robil niečo iné. Niekto si chce čítať rozčítaný článok, druhý vybavovať e-maily. Ak si to otvorene, slušne a s rešpektom povedia, môžu spolu príjemne stráviť čas, aj keď sú obaja na svojich mobiloch.

Často sa stretávame s tým, že partner neskroluje ani nesleduje videá, ale na mobile pracuje – odpovedá na e-maily, niečo kontroluje. Čo odporúčate v takom prípade? 

Práce je vždy toľko, koľko je času. Niektorí ľudia sa tvária, že stále niečo neodkladné riešia – prácu alebo iné povinnosti. Často hovoria: „To sa inak nedá.“ V skutočnosti je to však ich rozhodnutie, že práca je na prvom mieste za každých okolností a toto rozhodnutie je pre nich často paradoxne ľahšia cesta.

Vďaka tomu môžu odsúvať to, čo sa deje v ich vnútri a zároveň nemusia čeliť nárokom „bežného“, napríklad venovať pozornosť deťom.

V každom vzťahu nastávajú situácie, keď sa jeden z partnerov necíti komfortne. Nastaviť si konsenzus tak, aby to všetkým zúčastneným vyhovovalo, je zložité – bez ohľadu na to, či do toho vstupujú technológie, alebo nie.

Technológie z môjho pohľadu nie sú dobré ani zlé. Majú svoje riziká, to však neznamená, že ich nemáme používať, veď nám výrazným spôsobom uľahčujú život. A okrem toho aj tak nemáme na výber, vyhnúť sa im nedá.


Vyvážený vzťah k technológiám je dôležitý nielen pre dospelých, ale aj deti, preto O2 spúšťa už 4. ročník O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, ktorá u detí buduje pozitívny vzťah k pohybu a učí ich, ako tráviť voľný čas aktívne. Do súťaže o Akadémiu môžete prihlásiť aj školu vašich detí. Všetky potrebné informácie nájdete na akademia.o2.sk

Lenka Rušarová

Je certifikovaná klinická psychologička a psychoterapeutka s viac ako 15-ročnou praxou. Pracuje v súkromnom zdravotníckom zariadení PsychoKonzult, kde sa venuje nielen deťom, ale aj párovej a individuálnej psychoterapii. Preložila viacero odborných publikácií a tlmočí v odbore.


Vyskúšali sme, či sa dá fungovať so smartfónom bez Google

Čítaj viac

Predobjednajte si novú PlayStation 5, ktorá predbehla evolúciu a prinesie novú éru hrania

Čítaj viac

Jeseň plná energie? Našich 6 obľúbených smartfónov vydrží na jedno nabitie aj dva dni

Čítaj viac