Katka Koščová: Presvedčili sme ľudí, že nehráme len karaoke

Odohrá stovku koncertov ročne a svojej hudbe verí nielen ona, ale aj fanúšikovia, ktorí ju podporujú vo všetkých kútoch Slovenska.

Bez víťazstva v SuperStar by sa hudbe zrejme nevenovala, napriek tomu ju šoubiznis nezlákal. Speváčka Katka Koščová sa rozhodla ísť vlastnou cestou bez popových hitov a bez nekonečných večierkov. Oplatilo sa.

Stali ste sa víťazkou historicky prvého ročníka populárnej šou Slovensko hľadá SuperStar. Hlavnému prúdu ste sa však krátko nato otočili chrbtom a začali ste odznova ako speváčka menšinových žánrov. Prečo ste sa tak rozhodli?

Nebola som spokojná s tým, čo sa okolo mňa dialo, s tým, čo sa odo mňa očakávalo, ani s tým, ako som si neplnila to, čo som od seba očakávala sama. Bola som, skrátka, zamotaná v niečom, čo mi nevyhovovalo a ani ma to nebavilo. Spievala som pesničky, ktoré neboli napísané pre mňa. Jednoducho som im neverila. A keď neveríte tomu, čo robíte, nefunguje to.

Čo ste museli spraviť preto, aby ste sa z toho „vymotali“?

Pripadalo mi to, paradoxne, veľmi jednoduché. Povedala som si, že sa buď začnem živiť niečím iným, ako je hudba, alebo ju budem robiť tak, ako ja chcem – bez kompromisov. V tom čase, to bolo pár mesiacov od vydania druhého albumu, mi môj klávesák a kapelník Maťo Husovský povedal, že už nebude stíhať moju kapelu, lebo sa začalo dariť jeho kapele Komajota.

Našiel mi teda iného klaviristu – Dana Špinera a to celé spustilo nový tvorivý proces, keďže Dano mal rád tie štýly, ktorým som sa chcela venovať. Začali sme si písať vlastné pesničky a uverili sme im. No a vtedy sa zároveň stala ďalšia nesmierne dôležitá vec, bez ktorej by som sa asi naozaj venovala niečomu inému – začal nás manažovať môj muž.

Ako okolie vnímalo vaše nezvyčajné rozhodnutie?

Moji blízki ma v tom veľmi podporovali, najmä môj muž, ktorý veril nášmu potenciálu a celý čas sa ne­smierne snažil. Prestal sa venovať svojej práci a naplno sa pustil do roboty pre našu kapelu. Už je to skoro 10 rokov a odvtedy nepoľavil. Myslím, že keby nebolo jeho, tak to nezvládneme. Absolútne a oddane dôveruje našej vízii, smerovaniu.

Pri tejto hudbe to aj musí robiť niekto oddaný, je okolo toho omnoho viac roboty, ako keď vás hrajú v rádiách. Vtedy môžete čakať, kto všetko vám zavolá, aby ste prišli niekam vystúpiť. Stretla som sa však aj s nepochopením verejnosti. Dokonca s takým čudným majetníckym názorom, že keď mi ľudia posielali hlasy, mala by som robiť to, čo odo mňa očakávajú.

S odstupom času považujete účasť v SuperStar za výhodu alebo nevýhodu?

Ja si stále myslím, že nebyť SuperStar, dnes sa hudbe asi nevenujem. Dostali sme neskutočný mediálny priestor, čiže moje meno v ľuďoch stále istým spô­sobom rezonuje. Na druhej strane to bývalo aj ťažké, lebo ma istý čas vnímali aj cez médiá ako niekoho, kto nesplnil očakávania, ako nejakého skrachovanca.

Museli sme si krok za krokom hľadať publikum, miesta, kde môžeme hrať, museli sme niekoľko rokov presviedčať, že máme čo ponúknuť, že nehráme stále len karaoke. Zároveň ma to však nakoplo k vlastnej tvorbe.

Ako vyzerali vaše začiatky na ceste za splnením vašej predstavy?

Rozpočet na jeden koncert pri našom treťom turné bol 5 000 korún. Kapela, cesty, všetko dokopy. Ale chceli sme to robiť, nebola iná šanca, ako to prelomiť. Hrali sme koncerty pre 12 ľudí. A potom sa to začalo lámať. Ľudia, ktorým sa koncerty páčili, dali vedieť ďalším a ďalším.

Vzali nás na niekoľko džezových festivalov, otvorili sa nám kluby, ktoré s nami dovtedy nepočítali. Postupne, pomaly. Myslím, že sme v konečnom dôsledku museli prejsť klasickú cestu ako bežné kapely, ktoré začínajú z ničoho, lebo SuperStar spľasla a my sme na tej spľasnutosti museli stavať niečo skutočné.

Teraz žijete, aspoň navonok, oveľa pokojnejším životom. Ale je to naozaj tak? Váš koncertný program býva celkom nabitý. 

Veľa hrávame, to je pravda, a je to aj obrovská radosť, že môžeme robiť to, čo nás baví. Robím si veci po svojom, s ľuďmi, s ktorými chcem, a presne tak, ako chcem, bez tých kompromisov. Postretli ma nesmierne krásne a vzácne spolupráce.

Myslím, že je to veľké privilégium rozhodovať o týchto veciach. Nie každý má túto možnosť. A síce odohráme okolo 100 koncertov ročne, ale stále mám čas aj na iné veci. Na rodinu, priateľov, knihy, výlety,…

„Robím si veci po svojom, s ľuďmi, s ktorými chcem, a presne tak, ako chcem.“

Takže život v Prešove vám vyhovuje? Mnoho spevákov sa z iných miest sťahuje do Bratislavy kvôli lepším kontaktom a príležitostiam.

Mám Prešov veľmi rada. Síce už nebývame priamo v meste, ale kúpili sme si dom v dedinke Kukovej. Aj tak sme však v meste každý deň – to bola podmienka. Prešov je pre nás akurát, je to miesto, kde sú naši priatelia, rodina, kde máme všetko, čo potrebujeme.

Pri našej práci je jedno, kde bývame. Tak či tak cestujeme po celom Slovensku. Okrem toho je Prešov mesto, kde stále žije veľa slovenských muzikantov a interpretov – Katka Knechtová, Komajota, Chiki Liki Tu-a,… Je nám tu dobre.

Uživí vaše spievanie celú rodinu?

Zatiaľ, chvalabohu, áno (smiech). Ale určite to nie je mojou zásluhou. Nebyť nadšenia môjho muža, nič z toho by nebolo.

So sestrou Veronikou ste nahrali aj CD Uspávanky. Plánujete ešte nejakú rodinnú hudobnú spoluprácu?

S Veronikou sa každoročne stretávame na našich vianočných koncertoch, pozývam si ju ako hosťa. Ale na viac ako toto nie je čas. Veronika je na plný úväzok zamestnaná v Divadle Jonáša Záborského. Sme rady, keď sa stretneme na dvore, keďže máme na jednom spoločnom postavené domy.

Kedy prišiel ten moment, že hudba sa stala prioritou vo vašom živote?

Keď som mala šestnásť rokov, kamaráti ma v Prahe zobrali na predstavenie Jesus Christ SuperStar. Neskutočne ma to stvárnenie dostalo a povedala som si, že chcem spievať. Našla som si učiteľku spevu a chcela som ísť študovať do Brna muzikálové herectvo. Skúsila som to trikrát.

Raz som postúpila do druhého kola, čo som považovala za obrovský úspech. Časom sa však s muzikálmi roztrhlo vrece a mňa tie produkcie už neoslovovali tak ako ten Jesus. Prestalo ma to baviť. Plus ma neprijali na JAMU, a tak som vyštudovala filozofiu a estetiku v Prešove.

 

Kararína Koščová
Kararína Koščová
Kararína Koščová a klavirista
Kararína Koščová a klavirista

Vyštudovali ste filozofiu, teraz vyučujete spev. Prečo ste sa rozhodli ísť aj touto cestou?

Minulý rok ma oslovilo vedenie Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša v Prešove, či by som neučila hercov. Tak som to po dlhom rozmýšľaní prijala. Mám piatich žiakov iba na pár hodín do týždňa, celé je to na začiatku.

Riešime úplne základné veci, sama sa musím v tejto úlohe učiť veľa nového, lebo každý žiak potrebuje niečo iné. Po rokoch sa opäť trochu vraciam k technike, čo je dobré. Ale keďže sme tento polrok naozaj veľa hrali, tak som to jemne zanedbávala. Budem to doháňať od januára. (smiech)

Škola však o mojich koncertných povinnostiach vie. Vedia, že je to mojou prioritou, čiže sa dajú vždy individuálne dohodnúť náhradné hodiny, čo je veľmi fajn.

Aké je to dnes s mladými nádejnými umelcami? Čo sa im snažíte vštepiť, naučiť ich?

Nemám veľmi prehľad o tom, aké je to dnes s mladými umelcami. Pracujem so vzorkou piatich ľudí. Navrhujem im piesne, ktoré podľa mňa majú slušnú umeleckú úroveň. Snažím sa im vysvetliť, že je dobré ísť po texte. Že je pre interpretáciu veľmi dobré, ak text nie je plochý, plný fráz, ale je, naopak, zo všetkých stránok plnokrvný.

Nevravím im, čo je dobré a čo zlé. Nezakazujem. Som ochotná robiť s nimi aj na piesňach, ktoré mi nie sú po chuti, nech skúšajú. Zároveň by som ich rada naučila vnímať rozdiel medzi tým, čo má trvalú hodnotu, a tým, čo je hodnotné na tri dni.

Bavíme sa však o vkuse. Je veľmi subjektívnou záležitosťou, čiže sa so mnou dá v mnohom nesúhlasiť.

Ako vyzerá proces vašej tvorby? Čakáte na inšpiráciu alebo jednoducho makáte?

Raz som za inšpiráciou išla do Paríža, že tam budem písať. A nič z toho nebolo, len fakt pekný výlet. Mne nevychádza nútiť sa. Prvotná inšpirácia prichádza často s nejakým konkrétnym momentom, s riadkami v knihe, ktorú čítam, niečo si všimnem, je to dostatočne životaschopné a mne napadne verš alebo refrén, alebo jedna sloha.

Takže nový album neplánujete?

Plánujeme, ale posledné mesiace nie som v stave písať pesničky. Nejako som sa zasekla. Myslím, že znovu vzniknú z potreby spievať nové veci, tak ako naposledy. A ak mi to nepôjde, skúsim texty Silvie Kaščákovej, ktorá píše krásne. Síce ma baví byť aj autorom, ale ak to nefunguje, nutne to robiť nemusím.

Čo by ste v hudbe ešte chceli dokázať? Máte nejaké nesplnené sny?

Ja mám pocit, že sa mi splnili aj také sny, ktoré som sa ani neodvážila snívať. Spolupráca s Neřež, Michalom Horáčkom, spoločná pesnička s Vojtom Dykom, krásne turné, ktoré sme mali nedávno s Geišbergovcami,…

Ja som za tieto spolupráce nesmierne vďačná. Ani neviem, čo viac si priať, len nech nás to stále baví a teší.

A čo v osobnom živote? Ako si predstavujete svoj ideálny život o pár rokov?

Predstavujem si ho obklopená svojou rodinou a priateľmi. Predstavujem si, že budem žiť v prostredí, kde ľudia budú mať záujem o verejné veci, o verejný priestor, že budú vedieť žiadať, čo je pre nich dobré, a spoluutvárať lepšie a kvalitnejšie miesto pre život, že budú slušní, zábavní, tolerantní k inakosti, láskaví, že sa zlepší úroveň vzdelania, miera sebareflexie, že ľudia budú vedieť kriticky a zodpovedne pristupovať ku skutočnosti. No, ale späť na zem.

Myslíte si, že k takému stavu viete prispieť aj vy ako súčasť mesta, jeho komunity?

Ja si myslím, že občiansky aktivizmus je veľmi dôležitý. Myslím si, že v nás aktivuje spätosť s prostredím, s komunitou, potvrdzuje to, že niekam patríme, že sa niekde cítime doma. A zrazu máme potrebu ten priestor, či už fyzický alebo sociálny, nejakým spôsobom zveľaďovať, starať sa oň rovnako prirodzene, ako sa staráme o rodinu.

Nemôžeme sa všetci zabarikádovať vo svojich bytoch a nevnímať, čo sa deje okolo. Myslím, že každý z nás má možnosť urobiť zmenu, na prvý pohľad bezvýznamnú, ale v skutočnosti je tá zmena veľmi dôležitá. My sme v Prešove napríklad začali sadiť kvety do opustených mestských kvetináčov. Niekto si poťuká po čele alebo si povie, čo už je toto za pomoc svetu.

No toto je niečo, čo nás baví, skrášľuje náš verejný priestor, tvorí komunitu podobne zmýšľajúcich ľudí. Drobnosť, ale teší nás.

Katarína Koščová je slovenská speváčka. Do širšieho povedomia sa dostala víťazstvom v talentovej súťaži Slovensko hľadá SuperStar (2005). Venuje sa najmä džezu, šansónu a folku. Spolupracovala so skupinou Neřež, spevákom Vojtěchom Dykom či so skladateľom Michalom Horáčkom. Vydala päť albumov, ostatné CD s názvom Oknom vyšlo v roku 2014. Je vydatá za svojho manažéra Michala Pivovara, s ktorým má syna Adama. Jej sestrou je speváčka a herečka Veronika Husovská.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Psychológ Marek Madro: Najväčším problémom mladých ľudí je samota

Deti a mladí ľudia sú tlačení do výkonov doma, v škole aj vo vzťahoch. Keď zlyhajú, nemajú pri sebe nikoho, s kým by sa mohli porozprávať. Prečítajte si, ako môžu vyhľadať pomoc a čo pre nich môžeme urobiť, aby so svojimi problémami nezostali sami.

Psychológ Marek Madro v roku 2012 založil internetovú poradňu IPčko. Dodnes ju vedie a spolu s tímom 40 psychológov v nej pomáha deťom a mladým ľuďom, ktorí sa na nich obracajú v zložitých životných situáciách. 

V rozhovore s Marekom Madrom sa dozviete:

  • čo robiť, aby sa deti a mladí ľudia neutápali v samote,
  • prečo vyhľadávajú pomoc až v hraničných situáciách,
  • ako by rodičia mali budovať vzťah s deťmi v rôznych fázach ich života,
  • prečo by sa rodičia nikdy nemali tváriť, že na problémy zabudli.

Deti a mladí ľudia sa na vás obracajú s najrôznejšími problémami. Čo ich momentálne najviac trápi?

Od založenia linky v roku 2012 si robíme štatistiky, čo je primárnou témou rozhovoru. Odkedy linku prevádzkujeme, na prvom mieste je samota.

Sexuálne násilie na deťoch v online priestore by nemalo byť tabu. Osvetový web StalosaTO.sk, ktorý podporila Férová nadácia O2, prináša užitočné rady pre obete, ich rodičov aj učiteľov. Chcem vedieť viac

Mladí ľudia sa cítia sami, postupom času sa mení iba obsah témy. Keď dnes hovoria o samote, hovoria o tom, že sú aj vďaka sociálnym sieťam a technológiám obklopení obrovským množstvom ľudí, ale všade musia podávať výkon. V škole musia dosahovať dobré známky, v rodine musia plniť očakávania rodičov.

Špecifické je, že dnes musia dosahovať výkon aj medzi kamarátmi. To je niečo nové, čo tu predtým nebolo. Pre mladých ľudí napríklad nie je vhodné byť v kontakte s niekým, kto má problém a ťahá ich dole.

Preto keď mladí ľudia zlyhávajú, cítia sa sami. Majú pocit, že tu nie je nikto, s kým by mohli hovoriť na rovinu.

Samotu spájajú aj s inou témou – boja sa sklamať ľudí. Pred pár rokmi sme ešte sledovali, že sa báli osloviť rodičov, lebo mali strach z trestu. Dnes majú strach sklamať rodiča. V tomto znova vnímame obrovský tlak na výkon.

Čo okrem samoty trápi mladých ľudí?

Mladí ľudia nás kontaktujú v situáciách, keď už sú na hrane a nevedia ako ďalej. V takých chvíľach sa na nás obracajú s témou samovraždy a myšlienok na samovraždu.

Na online linku sa obrátia aj v situáciách, keď už nevyužijú iné spôsoby a toto je pre nich posledná záchrana. Nie je to typické len pre IPčko. Aj vo svete ľudia na online linkách riešia tie najzávažnejšie témy a najakútnejšie prejavy správania. Majú pocit, že si zachovávajú anonymitu a nič im nehrozí. Dúfajú, že ich nenájdeme a nezastavíme.

V takých situáciách mladí ľudia už totiž nemajú očakávania, že im niekto pomôže. Kontaktujú nás preto, aby neboli v posledných chvíľach sami. Chcú zažiť, že je tam niekto s nimi, že ich vníma, počúva.

Za minulý rok sme mali 25 000 kontaktov, z toho 3 000 súviselo s myšlienkami na samovraždu. Z nich 550 boli situácie, keď mladí ľudia stáli niekde na koľajniciach, v okne, na moste a plánovali umrieť.

Napriek tomu, že máme s touto témou veľa skúseností, robíme pohotovostné výjazdy a trénujeme policajných vyjednávačov, dvom ľuďom sa nám, žiaľ, už nepodarilo pomôcť.

Ako je možné, že to zájde až tak ďaleko? Prečo nevyhľadajú pomoc skôr, než sa dostanú do hraničnej situácie?

Práve preto, že majú pocit, že neexistuje nikto, u koho by tú pomoc mohli nájsť. My sa snažíme skrížiť im v takýchto chvíľach cestu. Vieme, že keď majú nejaký problém, googlia. Slovné spojenie „chcem sa zabiť“ zadáva na Slovensku do Googlu mesačne 1 600 mladých ľudí vo veku do 18 rokov.

„Špecifické je, že dnes musia deti dosahovať výkon aj medzi kamarátmi. To je niečo nové, čo tu predtým nebolo. Pre mladých ľudí napríklad nie je vhodné byť v kontakte s niekým, kto má problém a ťahá ich dole.“

Preto sme vytvorili portál chcemsazabit.sk a vyvíjame aj množstvo ďalších aktivít. Mladí ľudia sa takto doklikajú k IPčku a obrátia sa na nás.

Kontaktujú vás mladí ľudia aj pri problémoch a situáciách, ktoré nie sú až také vážne ako samovražda?

Treťou najčastejšou témou sú partnerské vzťahy. To je veľmi príjemná téma s krásnymi rozhovormi.

Ďalšou sú problémy doma. Opäť je to vážnejšia téma, pretože sa tu nachádza aj domáce násilie a sexuálne zneužívanie.

Deti a mladí ľudia sa na vás obracajú v ťažkých momentoch, keď je určite náročné získať si ich dôveru. Ako si ju budujete?

Naši psychológovia majú na stránke zverejnené mená a fotky. Zdá sa to triviálne, ale je to veľmi dôležité. Ľudia nekontaktujú anonymnú službu, ale kontaktujú napríklad Veroniku.

Keď jej porozprávajú svoj príbeh a ona im dá pocítiť, že je tam s nimi, že ich vníma a počúva, dostane možnosť hovoriť s nimi viackrát. Veronika je tá, ktorá pozná ich príbeh a prichádzajú za ňou opakovane.

Pri jednej ťažkosti nás mladí ľudia kontaktujú v priemere sedemkrát, a teda ich sprevádzame situáciou. Nemusíme hovoriť žiadne zázračné vety. Najmä sa sústredíme na zážitok z toho, že sme tu teraz spolu. Veľa pracujeme s nádejou.

Ako vyzerá komunikácia s človekom, ktorý sa na vás obráti?

Na vedenie rozhovoru využívame psychologický model krátkodobej terapie, orientovanej na riešenie. Znamená to, že už po prvom raze, máte predstavu, aký prvý krok máte urobiť, aby sa vaša situácia trochu zmenila.

Keď prídete na druhý kontakt, dostanete tip na ďalší krok a tak ďalej. Ak sa cítite bezmocní, vrátime vám prostredníctvom rozhovoru moc niečo v živote zmeniť.

V rámci našej každodennej reality učíme deti, ako majú hovoriť s dospelými. Keď majú problém, často netušia, ako majú prísť za mamou, kedy ju majú osloviť. Cez chat to vieme nasimulovať.

Mohli by ste nám povedať konkrétny príklad?

Príkladom komplikovanej situácie je, keď dieťa rieši na internete sex a stane sa pritom obeťou nátlaku alebo vydierania. Nevie si s tým dať rady.

Predstavte si, že máte 12 rokov. Hanbíte sa, že vôbec s niekým hovoríte o sexe a posielate mu nejaké fotky. My ako odborníci tomu dieťaťu povieme: „Choď za mamou a povedz jej to.“

S podporou Férovej nadácie O2 sme vytvorili projekt StalosaTO.sk, ktorý otvára práve tému sexuálneho zneužívania a radí deťom a mladým ľuďom, ako osloviť rodiča.

„Za minulý rok sme mali 25 000 kontaktov, z toho 3 000 súviselo s myšlienkami na samovraždu. Z nich 550 boli situácie, keď mladí ľudia stáli niekde na koľajniciach, v okne, na moste a plánovali umrieť.“

Deťom dáva do rúk nástroje, ako sa s takouto situáciou popasovať. To najdôležitejšie, čo dieťa musí v tej chvíli urobiť, je osloviť dospelého, ktorý ho situáciou prevedie.

Ako by sa teda deti a mladí ľudia mali zdôveriť rodičom?

V prvom rade je potrebné nájsť vhodný moment. V našich rodinách nie je úplne bežné, že sedíme s deťmi a rozprávame sa s nimi o tom, ako sa majú a čo prežívajú. Preto treba v životnom rytme rodičov nájsť príležitosť na rozhovor.

Ak už nastane vhodný moment, prvá veta by nemala byť: „Mami, stalo sa mi niečo hrozné.“ alebo „Niečo som urobila.“ Rodič má od dieťaťa očakávania a nie je vhodné ísť proti nim, lebo to môže spustiť negatívnu reakciu. Oveľa lepšie je povedať: „Mami, strašne sa bojím, neviem, čo mám urobiť, som úplne zúfalá.“ Vtedy rodič začne vnímať. Je to drobnosť, ale funguje to.

Prečítajte si: Ako ochrániť deti pred sexuálnymi predátormi? Základom je komunikácia

Druhá veta by mala definovať potreby dieťaťa. Napríklad: „Potrebujem, aby si ma pochopila, aby si mi pomohla. Potrebujem, aby si ma chvíľku počúvala, lebo sa naozaj bojím a viem, že bez tohto sa nedokážem posunúť ďalej. Prosím ťa, pomôž mi.“ Ak ide o vážnu vec, už pri tejto druhej vete vyhŕknu obom slzy a všetko ide jednoduchšie.

Až treťou vetou v poradí by malo byť zadefinovanie problému. V jednej vete povieme, čo sa stalo.

Zdá sa, akoby sme presúvali zodpovednosť za riešenie problémov na deti. Zodpovednosť za otváranie ťažkých tém by však mala byť na pleciach rodičov. Ako si môžeme doma vytvoriť podmienky, aby nemuselo dochádzať k situáciám, že sa dieťa nemá komu zdôveriť? 

Najväčšia prevencia pred všetkými zlyhaniami detí sú dobre fungujúce vzťahy v rodine.

Mám tri zjednodušené rady pre rodičov, aby doma vznikla platforma na rozhovor. Hovoria o tom, ako sa správať k deťom v rôznom období života – v období do 10 rokov, do 15 rokov a nad 15 rokov.

Čo je podľa vás najdôležitejšie v správaní sa k deťom do 10. roku ich života?

Vo veku do 10 rokov je dôležité, aby sa rodičia starali najmä o bezpečie detí. To by malo byť aj témou rozhovorov. Deti by mali vedieť, že v živote ich čakajú rôzne situácie, ale rodičia predstavujú bezpečie, za ktorým môžu kedykoľvek prísť.

Treba im prízvukovať, že u nich vždy nájdu pomoc a podporu, nech sa deje čokoľvek. Súčasťou bezpečia nie sú len slová, ale aj neverbálne správanie ako objatie, ochrana a celkové žitie rodiny.

To treba hovoriť deťom približne do 10 rokov života, teda predtým, ako príde puberta. Zaistiť pre dieťa bezpečie nie je samozrejmá vec, ktorá rodičom len tak padne do rúk, je to drina.

Na čo by mali rodičia myslieť, keď ich dieťa príde do puberty?

Vo veku od 10 do 15 rokov má byť rodič pre dieťa fanúšikom. Pre rodičov je veľmi ťažké predstaviť si, čo to vlastne znamená. Mali by sa zaujímať o životný štýl dieťaťa, o jeho kamarátov, ale nie preto, aby ho kontrolovali, ale aby ho podporili a stali sa súčasťou jeho sveta.

Ak vám prekáža, že dieťa je stále za počítačom, choďte si sadnúť k nemu. Ak vám vadí, že si robí selfie, choďte si ho urobiť s ním, aby ste pochopili, o čom to je. Podporujte ho v tom, čo ho zaujíma, baví.

„V rámci našej každodennej reality učíme deti, ako majú hovoriť s dospelými. Keď majú problém, často netušia, ako majú prísť za mamou, kedy ju majú osloviť. Cez chat to vieme nasimulovať.“

Určite tým nemyslím, aby ste s deťmi chodili na párty a komentovali ich TikTok videá. Dôležité však je, aby ste boli súčasťou ich sveta a povzbudzovali ich v tom, že to, čo robia, dáva zmysel, je to super a vy ste pri tom a tešíte sa z toho.

Niekedy vám správanie dieťaťa bude proti srsti. Bude sa búriť a tvrdiť vám, že ste trápni. Vytrvajte. Byť fanúšikom nie je vždy jednoduché, je to pre rodiča práca. Je dôležité, aby dieťa vedelo, že dokážete prekonať odpor, aby ste mohli byť s ním, a že tu budete preňho, nech sa deje čokoľvek. V podstate je to pokračovanie bezpečia, ale v inej forme.

Ako by sa mal rodič správať k dieťaťu staršiemu ako 15 rokov, keď už je vo veľkej miere samostatné? 

Dieťa, ktoré má 15 až 20 rokov, sa vracia späť k rodičom. Pre malé deti vo veku do 10 rokov je rodič životnou istotou a vzorom. V škole túto rolu neskôr preberá učiteľ alebo tréner. Vo veku od 10 do 12 rokov začína byť dôležitá partia a snaha zapadnúť. Deti sa snažia úplne sa oddeliť od rodiny – toto obdobie býva pre rodičov najťažšie.

Mladí ľudia vo veku od 15 do 20 rokov prehodnocujú hodnoty a postupne sa vracajú späť k rodine. Paradoxne sa začínajú starať o to, aby rodina fungovala. Dbajú na dodržiavanie rodinných rituálov, na ktoré medzičasom rodina zabudla.

Preto by v tomto období mal byť rodič partnerom. Pre mladého človeka už nie sú rodičia tí, vďaka ktorým spoznáva svet. Spoznávanie sveta im sprostredkúva ich partner, často už aj stabilný, alebo priateľstvo na celý život.

Téme sexuálneho zneužívania, násilia a vydierania detí a mladých ľudí na internete sa venuje osvetový web StalosaTO.sk. Jeho vznik podporila Férová nadácia O2. Zistite viac

Rodič tu však má opäť kopu práce. Mal by byť tým, kto tu stále je a dáva to najavo. Mal by ukazovať, na čom stojí rodina a aké sú jej hodnoty. Dieťa túto interakciu vyvoláva a rodič by mal byť schopný hrať túto rolu spolu s dieťaťom.

Rodič môže počas výchovy zlyhať a spraviť množstvo chýb. Ako sa s chybami vysporiadať a ako zamedziť, aby mali na dieťa markantný vplyv?

Samozrejme, že v napĺňaní potrieb detí nemusíme dosiahnuť dokonalosť. Rodič môže robiť chyby, je to normálna vec. Normálna vec je aj nezostať vo svojej chybe a ísť ďalej, pretože vždy existujú riešenia.

Nie je správne, ak sa tvárime, že sme na problémy zabudli – urobíme za nimi hrubú čiaru a žijeme ďalej, akoby sa nič nestalo. Tiež nie je ideálne, ak, naopak, zostaneme uväznení v probléme a ten sa stane dominantnou témou na celý život vrátane výčitiek a depresie, ktorú to prináša.

Rodina s chybami, zlyhaniami a problémami potrebuje pracovať. Potrebuje ich otvárať a rozprávať sa o nich. Potrebuje si to aj „odbolieť“, aj sa posúvať ďalej, uvažovať nad tým, čo teraz budeme robiť. Je normálne ísť ďalej.

Mladí ľudia prechádzajú náročným vývinovým obdobím. Prežívajú silné emócie a ešte nemajú skúsenosti, ktoré by im ukázali cestu. Nevedia ako ďalej pri problémoch, ktoré sú z pohľadu dospelých triviálne. O to viac je potrebné, aby z rodiny poznali, že je normálne popasovať sa s problémami. Je normálne žiť život s úspechmi aj s neúspechmi, s tým, že sa darí aj nedarí.

Doba je tak provýkonne orientovaná, že ľudia majú pocit, že musia ísť stále dopredu. Je dôležité vedieť, že aj ísť dozadu alebo stáť je v poriadku.

Tím internetovej poradne IPčko stojí za viacerými projektmi, ktoré pomáhajú deťom a mladým ľuďom. Na webe StalosaTO.sk otvára u nás tabuizovanú tému sexuálneho zneužívania v online prostredí a upozorňuje na to, že otázkam sexuality treba venovať pozornosť. Vznik projektu podporila Férová nadácia O2, ktorá prostredníctvom svojich aktivít pomáha mladým ľuďom a chce zlepšiť prostredie, v ktorom žijeme.

Marek Madro

Psychológ, ktorý v roku 2012 založil a dodnes vedie internetovú poradňu pre mladých IPčko. V poradni pracuje 40 psychológov, ktorí ročne riešia 25 000 kontaktov, pričom pracujú bez nároku na odmenu. Stojí za viacerými projektmi, ktoré sa snažia pomôcť deťom a mladým ľuďom v zložitých životných situáciách. Téme sexuálneho zneužívania, násilia a vydierania detí na internete sa venuje portál StalosaTO.sk. Jeho vznik podporila Férová nadácia O2. 


Tieto dva smartfóny stoja menej ako stovku a majú čím prekvapiť

Čítaj viac

Ako udržiavať bezpečnosť a hygienu smartfónu? Vyberte si z tohto príslušenstva

Čítaj viac

Férová nadácia O2 podporila online vzdelávanie žiakov a učiteľov sumou 60 000 €

Čítaj viac