Katka Koščová: Presvedčili sme ľudí, že nehráme len karaoke

Odohrá stovku koncertov ročne a svojej hudbe verí nielen ona, ale aj fanúšikovia, ktorí ju podporujú vo všetkých kútoch Slovenska.

Bez víťazstva v SuperStar by sa hudbe zrejme nevenovala, napriek tomu ju šoubiznis nezlákal. Speváčka Katka Koščová sa rozhodla ísť vlastnou cestou bez popových hitov a bez nekonečných večierkov. Oplatilo sa.

Stali ste sa víťazkou historicky prvého ročníka populárnej šou Slovensko hľadá SuperStar. Hlavnému prúdu ste sa však krátko nato otočili chrbtom a začali ste odznova ako speváčka menšinových žánrov. Prečo ste sa tak rozhodli?

Nebola som spokojná s tým, čo sa okolo mňa dialo, s tým, čo sa odo mňa očakávalo, ani s tým, ako som si neplnila to, čo som od seba očakávala sama. Bola som, skrátka, zamotaná v niečom, čo mi nevyhovovalo a ani ma to nebavilo. Spievala som pesničky, ktoré neboli napísané pre mňa. Jednoducho som im neverila. A keď neveríte tomu, čo robíte, nefunguje to.

Čo ste museli spraviť preto, aby ste sa z toho „vymotali“?

Pripadalo mi to, paradoxne, veľmi jednoduché. Povedala som si, že sa buď začnem živiť niečím iným, ako je hudba, alebo ju budem robiť tak, ako ja chcem – bez kompromisov. V tom čase, to bolo pár mesiacov od vydania druhého albumu, mi môj klávesák a kapelník Maťo Husovský povedal, že už nebude stíhať moju kapelu, lebo sa začalo dariť jeho kapele Komajota.

Našiel mi teda iného klaviristu – Dana Špinera a to celé spustilo nový tvorivý proces, keďže Dano mal rád tie štýly, ktorým som sa chcela venovať. Začali sme si písať vlastné pesničky a uverili sme im. No a vtedy sa zároveň stala ďalšia nesmierne dôležitá vec, bez ktorej by som sa asi naozaj venovala niečomu inému – začal nás manažovať môj muž.

Ako okolie vnímalo vaše nezvyčajné rozhodnutie?

Moji blízki ma v tom veľmi podporovali, najmä môj muž, ktorý veril nášmu potenciálu a celý čas sa ne­smierne snažil. Prestal sa venovať svojej práci a naplno sa pustil do roboty pre našu kapelu. Už je to skoro 10 rokov a odvtedy nepoľavil. Myslím, že keby nebolo jeho, tak to nezvládneme. Absolútne a oddane dôveruje našej vízii, smerovaniu.

Pri tejto hudbe to aj musí robiť niekto oddaný, je okolo toho omnoho viac roboty, ako keď vás hrajú v rádiách. Vtedy môžete čakať, kto všetko vám zavolá, aby ste prišli niekam vystúpiť. Stretla som sa však aj s nepochopením verejnosti. Dokonca s takým čudným majetníckym názorom, že keď mi ľudia posielali hlasy, mala by som robiť to, čo odo mňa očakávajú.

S odstupom času považujete účasť v SuperStar za výhodu alebo nevýhodu?

Ja si stále myslím, že nebyť SuperStar, dnes sa hudbe asi nevenujem. Dostali sme neskutočný mediálny priestor, čiže moje meno v ľuďoch stále istým spô­sobom rezonuje. Na druhej strane to bývalo aj ťažké, lebo ma istý čas vnímali aj cez médiá ako niekoho, kto nesplnil očakávania, ako nejakého skrachovanca.

Museli sme si krok za krokom hľadať publikum, miesta, kde môžeme hrať, museli sme niekoľko rokov presviedčať, že máme čo ponúknuť, že nehráme stále len karaoke. Zároveň ma to však nakoplo k vlastnej tvorbe.

Ako vyzerali vaše začiatky na ceste za splnením vašej predstavy?

Rozpočet na jeden koncert pri našom treťom turné bol 5 000 korún. Kapela, cesty, všetko dokopy. Ale chceli sme to robiť, nebola iná šanca, ako to prelomiť. Hrali sme koncerty pre 12 ľudí. A potom sa to začalo lámať. Ľudia, ktorým sa koncerty páčili, dali vedieť ďalším a ďalším.

Vzali nás na niekoľko džezových festivalov, otvorili sa nám kluby, ktoré s nami dovtedy nepočítali. Postupne, pomaly. Myslím, že sme v konečnom dôsledku museli prejsť klasickú cestu ako bežné kapely, ktoré začínajú z ničoho, lebo SuperStar spľasla a my sme na tej spľasnutosti museli stavať niečo skutočné.

Teraz žijete, aspoň navonok, oveľa pokojnejším životom. Ale je to naozaj tak? Váš koncertný program býva celkom nabitý. 

Veľa hrávame, to je pravda, a je to aj obrovská radosť, že môžeme robiť to, čo nás baví. Robím si veci po svojom, s ľuďmi, s ktorými chcem, a presne tak, ako chcem, bez tých kompromisov. Postretli ma nesmierne krásne a vzácne spolupráce.

Myslím, že je to veľké privilégium rozhodovať o týchto veciach. Nie každý má túto možnosť. A síce odohráme okolo 100 koncertov ročne, ale stále mám čas aj na iné veci. Na rodinu, priateľov, knihy, výlety,…

„Robím si veci po svojom, s ľuďmi, s ktorými chcem, a presne tak, ako chcem.“

Takže život v Prešove vám vyhovuje? Mnoho spevákov sa z iných miest sťahuje do Bratislavy kvôli lepším kontaktom a príležitostiam.

Mám Prešov veľmi rada. Síce už nebývame priamo v meste, ale kúpili sme si dom v dedinke Kukovej. Aj tak sme však v meste každý deň – to bola podmienka. Prešov je pre nás akurát, je to miesto, kde sú naši priatelia, rodina, kde máme všetko, čo potrebujeme.

Pri našej práci je jedno, kde bývame. Tak či tak cestujeme po celom Slovensku. Okrem toho je Prešov mesto, kde stále žije veľa slovenských muzikantov a interpretov – Katka Knechtová, Komajota, Chiki Liki Tu-a,… Je nám tu dobre.

Uživí vaše spievanie celú rodinu?

Zatiaľ, chvalabohu, áno (smiech). Ale určite to nie je mojou zásluhou. Nebyť nadšenia môjho muža, nič z toho by nebolo.

So sestrou Veronikou ste nahrali aj CD Uspávanky. Plánujete ešte nejakú rodinnú hudobnú spoluprácu?

S Veronikou sa každoročne stretávame na našich vianočných koncertoch, pozývam si ju ako hosťa. Ale na viac ako toto nie je čas. Veronika je na plný úväzok zamestnaná v Divadle Jonáša Záborského. Sme rady, keď sa stretneme na dvore, keďže máme na jednom spoločnom postavené domy.

Kedy prišiel ten moment, že hudba sa stala prioritou vo vašom živote?

Keď som mala šestnásť rokov, kamaráti ma v Prahe zobrali na predstavenie Jesus Christ SuperStar. Neskutočne ma to stvárnenie dostalo a povedala som si, že chcem spievať. Našla som si učiteľku spevu a chcela som ísť študovať do Brna muzikálové herectvo. Skúsila som to trikrát.

Raz som postúpila do druhého kola, čo som považovala za obrovský úspech. Časom sa však s muzikálmi roztrhlo vrece a mňa tie produkcie už neoslovovali tak ako ten Jesus. Prestalo ma to baviť. Plus ma neprijali na JAMU, a tak som vyštudovala filozofiu a estetiku v Prešove.

 

Kararína Koščová
Kararína Koščová
Kararína Koščová a klavirista
Kararína Koščová a klavirista

Vyštudovali ste filozofiu, teraz vyučujete spev. Prečo ste sa rozhodli ísť aj touto cestou?

Minulý rok ma oslovilo vedenie Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša v Prešove, či by som neučila hercov. Tak som to po dlhom rozmýšľaní prijala. Mám piatich žiakov iba na pár hodín do týždňa, celé je to na začiatku.

Riešime úplne základné veci, sama sa musím v tejto úlohe učiť veľa nového, lebo každý žiak potrebuje niečo iné. Po rokoch sa opäť trochu vraciam k technike, čo je dobré. Ale keďže sme tento polrok naozaj veľa hrali, tak som to jemne zanedbávala. Budem to doháňať od januára. (smiech)

Škola však o mojich koncertných povinnostiach vie. Vedia, že je to mojou prioritou, čiže sa dajú vždy individuálne dohodnúť náhradné hodiny, čo je veľmi fajn.

Aké je to dnes s mladými nádejnými umelcami? Čo sa im snažíte vštepiť, naučiť ich?

Nemám veľmi prehľad o tom, aké je to dnes s mladými umelcami. Pracujem so vzorkou piatich ľudí. Navrhujem im piesne, ktoré podľa mňa majú slušnú umeleckú úroveň. Snažím sa im vysvetliť, že je dobré ísť po texte. Že je pre interpretáciu veľmi dobré, ak text nie je plochý, plný fráz, ale je, naopak, zo všetkých stránok plnokrvný.

Nevravím im, čo je dobré a čo zlé. Nezakazujem. Som ochotná robiť s nimi aj na piesňach, ktoré mi nie sú po chuti, nech skúšajú. Zároveň by som ich rada naučila vnímať rozdiel medzi tým, čo má trvalú hodnotu, a tým, čo je hodnotné na tri dni.

Bavíme sa však o vkuse. Je veľmi subjektívnou záležitosťou, čiže sa so mnou dá v mnohom nesúhlasiť.

Ako vyzerá proces vašej tvorby? Čakáte na inšpiráciu alebo jednoducho makáte?

Raz som za inšpiráciou išla do Paríža, že tam budem písať. A nič z toho nebolo, len fakt pekný výlet. Mne nevychádza nútiť sa. Prvotná inšpirácia prichádza často s nejakým konkrétnym momentom, s riadkami v knihe, ktorú čítam, niečo si všimnem, je to dostatočne životaschopné a mne napadne verš alebo refrén, alebo jedna sloha.

Takže nový album neplánujete?

Plánujeme, ale posledné mesiace nie som v stave písať pesničky. Nejako som sa zasekla. Myslím, že znovu vzniknú z potreby spievať nové veci, tak ako naposledy. A ak mi to nepôjde, skúsim texty Silvie Kaščákovej, ktorá píše krásne. Síce ma baví byť aj autorom, ale ak to nefunguje, nutne to robiť nemusím.

Čo by ste v hudbe ešte chceli dokázať? Máte nejaké nesplnené sny?

Ja mám pocit, že sa mi splnili aj také sny, ktoré som sa ani neodvážila snívať. Spolupráca s Neřež, Michalom Horáčkom, spoločná pesnička s Vojtom Dykom, krásne turné, ktoré sme mali nedávno s Geišbergovcami,…

Ja som za tieto spolupráce nesmierne vďačná. Ani neviem, čo viac si priať, len nech nás to stále baví a teší.

A čo v osobnom živote? Ako si predstavujete svoj ideálny život o pár rokov?

Predstavujem si ho obklopená svojou rodinou a priateľmi. Predstavujem si, že budem žiť v prostredí, kde ľudia budú mať záujem o verejné veci, o verejný priestor, že budú vedieť žiadať, čo je pre nich dobré, a spoluutvárať lepšie a kvalitnejšie miesto pre život, že budú slušní, zábavní, tolerantní k inakosti, láskaví, že sa zlepší úroveň vzdelania, miera sebareflexie, že ľudia budú vedieť kriticky a zodpovedne pristupovať ku skutočnosti. No, ale späť na zem.

Myslíte si, že k takému stavu viete prispieť aj vy ako súčasť mesta, jeho komunity?

Ja si myslím, že občiansky aktivizmus je veľmi dôležitý. Myslím si, že v nás aktivuje spätosť s prostredím, s komunitou, potvrdzuje to, že niekam patríme, že sa niekde cítime doma. A zrazu máme potrebu ten priestor, či už fyzický alebo sociálny, nejakým spôsobom zveľaďovať, starať sa oň rovnako prirodzene, ako sa staráme o rodinu.

Nemôžeme sa všetci zabarikádovať vo svojich bytoch a nevnímať, čo sa deje okolo. Myslím, že každý z nás má možnosť urobiť zmenu, na prvý pohľad bezvýznamnú, ale v skutočnosti je tá zmena veľmi dôležitá. My sme v Prešove napríklad začali sadiť kvety do opustených mestských kvetináčov. Niekto si poťuká po čele alebo si povie, čo už je toto za pomoc svetu.

No toto je niečo, čo nás baví, skrášľuje náš verejný priestor, tvorí komunitu podobne zmýšľajúcich ľudí. Drobnosť, ale teší nás.

Katarína Koščová je slovenská speváčka. Do širšieho povedomia sa dostala víťazstvom v talentovej súťaži Slovensko hľadá SuperStar (2005). Venuje sa najmä džezu, šansónu a folku. Spolupracovala so skupinou Neřež, spevákom Vojtěchom Dykom či so skladateľom Michalom Horáčkom. Vydala päť albumov, ostatné CD s názvom Oknom vyšlo v roku 2014. Je vydatá za svojho manažéra Michala Pivovara, s ktorým má syna Adama. Jej sestrou je speváčka a herečka Veronika Husovská.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac