Katka Koščová: Presvedčili sme ľudí, že nehráme len karaoke

Odohrá stovku koncertov ročne a svojej hudbe verí nielen ona, ale aj fanúšikovia, ktorí ju podporujú vo všetkých kútoch Slovenska.

Bez víťazstva v SuperStar by sa hudbe zrejme nevenovala, napriek tomu ju šoubiznis nezlákal. Speváčka Katka Koščová sa rozhodla ísť vlastnou cestou bez popových hitov a bez nekonečných večierkov. Oplatilo sa.

Stali ste sa víťazkou historicky prvého ročníka populárnej šou Slovensko hľadá SuperStar. Hlavnému prúdu ste sa však krátko nato otočili chrbtom a začali ste odznova ako speváčka menšinových žánrov. Prečo ste sa tak rozhodli?

Nebola som spokojná s tým, čo sa okolo mňa dialo, s tým, čo sa odo mňa očakávalo, ani s tým, ako som si neplnila to, čo som od seba očakávala sama. Bola som, skrátka, zamotaná v niečom, čo mi nevyhovovalo a ani ma to nebavilo. Spievala som pesničky, ktoré neboli napísané pre mňa. Jednoducho som im neverila. A keď neveríte tomu, čo robíte, nefunguje to.

Čo ste museli spraviť preto, aby ste sa z toho „vymotali“?

Pripadalo mi to, paradoxne, veľmi jednoduché. Povedala som si, že sa buď začnem živiť niečím iným, ako je hudba, alebo ju budem robiť tak, ako ja chcem – bez kompromisov. V tom čase, to bolo pár mesiacov od vydania druhého albumu, mi môj klávesák a kapelník Maťo Husovský povedal, že už nebude stíhať moju kapelu, lebo sa začalo dariť jeho kapele Komajota.

Našiel mi teda iného klaviristu – Dana Špinera a to celé spustilo nový tvorivý proces, keďže Dano mal rád tie štýly, ktorým som sa chcela venovať. Začali sme si písať vlastné pesničky a uverili sme im. No a vtedy sa zároveň stala ďalšia nesmierne dôležitá vec, bez ktorej by som sa asi naozaj venovala niečomu inému – začal nás manažovať môj muž.

Ako okolie vnímalo vaše nezvyčajné rozhodnutie?

Moji blízki ma v tom veľmi podporovali, najmä môj muž, ktorý veril nášmu potenciálu a celý čas sa ne­smierne snažil. Prestal sa venovať svojej práci a naplno sa pustil do roboty pre našu kapelu. Už je to skoro 10 rokov a odvtedy nepoľavil. Myslím, že keby nebolo jeho, tak to nezvládneme. Absolútne a oddane dôveruje našej vízii, smerovaniu.

Pri tejto hudbe to aj musí robiť niekto oddaný, je okolo toho omnoho viac roboty, ako keď vás hrajú v rádiách. Vtedy môžete čakať, kto všetko vám zavolá, aby ste prišli niekam vystúpiť. Stretla som sa však aj s nepochopením verejnosti. Dokonca s takým čudným majetníckym názorom, že keď mi ľudia posielali hlasy, mala by som robiť to, čo odo mňa očakávajú.

S odstupom času považujete účasť v SuperStar za výhodu alebo nevýhodu?

Ja si stále myslím, že nebyť SuperStar, dnes sa hudbe asi nevenujem. Dostali sme neskutočný mediálny priestor, čiže moje meno v ľuďoch stále istým spô­sobom rezonuje. Na druhej strane to bývalo aj ťažké, lebo ma istý čas vnímali aj cez médiá ako niekoho, kto nesplnil očakávania, ako nejakého skrachovanca.

Museli sme si krok za krokom hľadať publikum, miesta, kde môžeme hrať, museli sme niekoľko rokov presviedčať, že máme čo ponúknuť, že nehráme stále len karaoke. Zároveň ma to však nakoplo k vlastnej tvorbe.

Ako vyzerali vaše začiatky na ceste za splnením vašej predstavy?

Rozpočet na jeden koncert pri našom treťom turné bol 5 000 korún. Kapela, cesty, všetko dokopy. Ale chceli sme to robiť, nebola iná šanca, ako to prelomiť. Hrali sme koncerty pre 12 ľudí. A potom sa to začalo lámať. Ľudia, ktorým sa koncerty páčili, dali vedieť ďalším a ďalším.

Vzali nás na niekoľko džezových festivalov, otvorili sa nám kluby, ktoré s nami dovtedy nepočítali. Postupne, pomaly. Myslím, že sme v konečnom dôsledku museli prejsť klasickú cestu ako bežné kapely, ktoré začínajú z ničoho, lebo SuperStar spľasla a my sme na tej spľasnutosti museli stavať niečo skutočné.

Teraz žijete, aspoň navonok, oveľa pokojnejším životom. Ale je to naozaj tak? Váš koncertný program býva celkom nabitý. 

Veľa hrávame, to je pravda, a je to aj obrovská radosť, že môžeme robiť to, čo nás baví. Robím si veci po svojom, s ľuďmi, s ktorými chcem, a presne tak, ako chcem, bez tých kompromisov. Postretli ma nesmierne krásne a vzácne spolupráce.

Myslím, že je to veľké privilégium rozhodovať o týchto veciach. Nie každý má túto možnosť. A síce odohráme okolo 100 koncertov ročne, ale stále mám čas aj na iné veci. Na rodinu, priateľov, knihy, výlety,…

„Robím si veci po svojom, s ľuďmi, s ktorými chcem, a presne tak, ako chcem.“

Takže život v Prešove vám vyhovuje? Mnoho spevákov sa z iných miest sťahuje do Bratislavy kvôli lepším kontaktom a príležitostiam.

Mám Prešov veľmi rada. Síce už nebývame priamo v meste, ale kúpili sme si dom v dedinke Kukovej. Aj tak sme však v meste každý deň – to bola podmienka. Prešov je pre nás akurát, je to miesto, kde sú naši priatelia, rodina, kde máme všetko, čo potrebujeme.

Pri našej práci je jedno, kde bývame. Tak či tak cestujeme po celom Slovensku. Okrem toho je Prešov mesto, kde stále žije veľa slovenských muzikantov a interpretov – Katka Knechtová, Komajota, Chiki Liki Tu-a,… Je nám tu dobre.

Uživí vaše spievanie celú rodinu?

Zatiaľ, chvalabohu, áno (smiech). Ale určite to nie je mojou zásluhou. Nebyť nadšenia môjho muža, nič z toho by nebolo.

So sestrou Veronikou ste nahrali aj CD Uspávanky. Plánujete ešte nejakú rodinnú hudobnú spoluprácu?

S Veronikou sa každoročne stretávame na našich vianočných koncertoch, pozývam si ju ako hosťa. Ale na viac ako toto nie je čas. Veronika je na plný úväzok zamestnaná v Divadle Jonáša Záborského. Sme rady, keď sa stretneme na dvore, keďže máme na jednom spoločnom postavené domy.

Kedy prišiel ten moment, že hudba sa stala prioritou vo vašom živote?

Keď som mala šestnásť rokov, kamaráti ma v Prahe zobrali na predstavenie Jesus Christ SuperStar. Neskutočne ma to stvárnenie dostalo a povedala som si, že chcem spievať. Našla som si učiteľku spevu a chcela som ísť študovať do Brna muzikálové herectvo. Skúsila som to trikrát.

Raz som postúpila do druhého kola, čo som považovala za obrovský úspech. Časom sa však s muzikálmi roztrhlo vrece a mňa tie produkcie už neoslovovali tak ako ten Jesus. Prestalo ma to baviť. Plus ma neprijali na JAMU, a tak som vyštudovala filozofiu a estetiku v Prešove.

 

Kararína Koščová
Kararína Koščová
Kararína Koščová a klavirista
Kararína Koščová a klavirista

Vyštudovali ste filozofiu, teraz vyučujete spev. Prečo ste sa rozhodli ísť aj touto cestou?

Minulý rok ma oslovilo vedenie Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša v Prešove, či by som neučila hercov. Tak som to po dlhom rozmýšľaní prijala. Mám piatich žiakov iba na pár hodín do týždňa, celé je to na začiatku.

Riešime úplne základné veci, sama sa musím v tejto úlohe učiť veľa nového, lebo každý žiak potrebuje niečo iné. Po rokoch sa opäť trochu vraciam k technike, čo je dobré. Ale keďže sme tento polrok naozaj veľa hrali, tak som to jemne zanedbávala. Budem to doháňať od januára. (smiech)

Škola však o mojich koncertných povinnostiach vie. Vedia, že je to mojou prioritou, čiže sa dajú vždy individuálne dohodnúť náhradné hodiny, čo je veľmi fajn.

Aké je to dnes s mladými nádejnými umelcami? Čo sa im snažíte vštepiť, naučiť ich?

Nemám veľmi prehľad o tom, aké je to dnes s mladými umelcami. Pracujem so vzorkou piatich ľudí. Navrhujem im piesne, ktoré podľa mňa majú slušnú umeleckú úroveň. Snažím sa im vysvetliť, že je dobré ísť po texte. Že je pre interpretáciu veľmi dobré, ak text nie je plochý, plný fráz, ale je, naopak, zo všetkých stránok plnokrvný.

Nevravím im, čo je dobré a čo zlé. Nezakazujem. Som ochotná robiť s nimi aj na piesňach, ktoré mi nie sú po chuti, nech skúšajú. Zároveň by som ich rada naučila vnímať rozdiel medzi tým, čo má trvalú hodnotu, a tým, čo je hodnotné na tri dni.

Bavíme sa však o vkuse. Je veľmi subjektívnou záležitosťou, čiže sa so mnou dá v mnohom nesúhlasiť.

Ako vyzerá proces vašej tvorby? Čakáte na inšpiráciu alebo jednoducho makáte?

Raz som za inšpiráciou išla do Paríža, že tam budem písať. A nič z toho nebolo, len fakt pekný výlet. Mne nevychádza nútiť sa. Prvotná inšpirácia prichádza často s nejakým konkrétnym momentom, s riadkami v knihe, ktorú čítam, niečo si všimnem, je to dostatočne životaschopné a mne napadne verš alebo refrén, alebo jedna sloha.

Takže nový album neplánujete?

Plánujeme, ale posledné mesiace nie som v stave písať pesničky. Nejako som sa zasekla. Myslím, že znovu vzniknú z potreby spievať nové veci, tak ako naposledy. A ak mi to nepôjde, skúsim texty Silvie Kaščákovej, ktorá píše krásne. Síce ma baví byť aj autorom, ale ak to nefunguje, nutne to robiť nemusím.

Čo by ste v hudbe ešte chceli dokázať? Máte nejaké nesplnené sny?

Ja mám pocit, že sa mi splnili aj také sny, ktoré som sa ani neodvážila snívať. Spolupráca s Neřež, Michalom Horáčkom, spoločná pesnička s Vojtom Dykom, krásne turné, ktoré sme mali nedávno s Geišbergovcami,…

Ja som za tieto spolupráce nesmierne vďačná. Ani neviem, čo viac si priať, len nech nás to stále baví a teší.

A čo v osobnom živote? Ako si predstavujete svoj ideálny život o pár rokov?

Predstavujem si ho obklopená svojou rodinou a priateľmi. Predstavujem si, že budem žiť v prostredí, kde ľudia budú mať záujem o verejné veci, o verejný priestor, že budú vedieť žiadať, čo je pre nich dobré, a spoluutvárať lepšie a kvalitnejšie miesto pre život, že budú slušní, zábavní, tolerantní k inakosti, láskaví, že sa zlepší úroveň vzdelania, miera sebareflexie, že ľudia budú vedieť kriticky a zodpovedne pristupovať ku skutočnosti. No, ale späť na zem.

Myslíte si, že k takému stavu viete prispieť aj vy ako súčasť mesta, jeho komunity?

Ja si myslím, že občiansky aktivizmus je veľmi dôležitý. Myslím si, že v nás aktivuje spätosť s prostredím, s komunitou, potvrdzuje to, že niekam patríme, že sa niekde cítime doma. A zrazu máme potrebu ten priestor, či už fyzický alebo sociálny, nejakým spôsobom zveľaďovať, starať sa oň rovnako prirodzene, ako sa staráme o rodinu.

Nemôžeme sa všetci zabarikádovať vo svojich bytoch a nevnímať, čo sa deje okolo. Myslím, že každý z nás má možnosť urobiť zmenu, na prvý pohľad bezvýznamnú, ale v skutočnosti je tá zmena veľmi dôležitá. My sme v Prešove napríklad začali sadiť kvety do opustených mestských kvetináčov. Niekto si poťuká po čele alebo si povie, čo už je toto za pomoc svetu.

No toto je niečo, čo nás baví, skrášľuje náš verejný priestor, tvorí komunitu podobne zmýšľajúcich ľudí. Drobnosť, ale teší nás.

Katarína Koščová je slovenská speváčka. Do širšieho povedomia sa dostala víťazstvom v talentovej súťaži Slovensko hľadá SuperStar (2005). Venuje sa najmä džezu, šansónu a folku. Spolupracovala so skupinou Neřež, spevákom Vojtěchom Dykom či so skladateľom Michalom Horáčkom. Vydala päť albumov, ostatné CD s názvom Oknom vyšlo v roku 2014. Je vydatá za svojho manažéra Michala Pivovara, s ktorým má syna Adama. Jej sestrou je speváčka a herečka Veronika Husovská.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Vytvorte si názor na Nežnú revolúciu cestovaním v čase

Projekt V_elvet R_evolution vás prenesie do štylizovaného bytu z konca 80. rokov, v ktorom vám dobové zariadenie a médiá porozprávajú príbeh Nežnej revolúcie.

Pri každoročných spomienkach na Nežnú revolúciu netreba zabúdať, že zmena nenastala zo dňa na deň. Udalosti zo 17. novembra 1989 naštartovali proces oslobodzovania, ktorý by sme nemali redukovať iba na jeden dátum. Poukazujú na to aj autori projektu V_elvet R_evolution. Celistvý obraz o našej minulosti chcú ponúknuť cestovaním v čase prostredníctvom virtuálnej reality. 

Čo bolo pre November 89 typické? Spoznajte jeho symboly a príbehy ľudí, ktorí prispeli k zmene, vďaka cyklu Fetiše Nežnej revolúcie.

Prenesú vás do štylizovanej obývačky z konca 80. rokov, v ktorej sa priebežne obmieňajú rôzne spomienkové predmety, spotrebiče či ústrižky z novín. Môžete sa po byte prechádzať a interakciou so zariadením a dobovými médiami spoznávať míľniky Nežnej revolúcie.

„Nechceme vytvárať pocit nostalgie. Naším cieľom je, aby si každý človek vytvoril názor sám na základe toho, čo vidí,” tvrdí projektový manažér V_elvet R_evolution Peter Bacílek.

„Niekto bude možno namietať, že sme zaujatí, ale objektívna realita je, že bývalý režim bol veľmi problematický. Nebudeme sa sústrediť na niečo, čo by malo byť z hľadiska ľudských práv dnes už všetkým jasné.”

Chceme využiť fascináciu detí digitálnou dobou

Virtuálnej realite sa členovia tímu venujú profesionálne už niekoľko rokov – vytvárajú v nej architektonické vizualizácie pre firmu, v ktorej všetci pracujú. Už dlhšie uvažovali nad vlastným projektom, čím by popri práci rozvinuli svoje portfólio a priblížili sa hernému priemyslu.

Vďaka grantu Sloboda nie je samozrejmosť od Férovej nadácie O2 sa vývojárom naskytla príležitosť rozvinúť svoje pôsobenie z komerčnej do edukatívnej roviny.

„Dnes je v záplave informácií náročné osloviť a zaujať mladých ľudí. Ak sa už o Nežnej revolúcii učili, pamätajú si ju len heslovite ako zmenu k lepšiemu alebo štrnganie kľúčmi. Deti často nechápu, aký vplyv mala zmena režimu na prostredie, v ktorom žijú. Médium virtuálnej reality nám prišlo ako prospešné využitie ich fascinácie digitálnym vekom,” vysvetľuje dizajnér Dávid Kurinec, ktorý má ako pedagóg na základnej umeleckej škole na starosť edukatívnu stránku projektu.

„Keďže dnes dochádza k dezinterpretáciám minulosti, rozhodli sme sa projekt V_elvet R_evolution uchopiť formou, ktorá si vyžaduje kritické myslenie.“

V_elvet R_evolution by si ľudia nemali predstavovať ako hru, pretože ide o interaktívny zážitok. Virtuálna realita zároveň podľa tvorcov presahuje zážitok zo sedenia za monitorom a hraním sa počítačovej hry.

„Hry by mali mať podľa definície aj nejaký spôsob bodovania a možnosť prehrať. O niečo v tej hre musí ísť. Keby sme hodnotili, ako človek skúma náš simulovaný priestor, tak by sme zabíjali ducha celého projektu,” dodáva Peter, ktorý spolupracuje aj na dizajne a mechanike projektu.

Vzdelávanie, ktoré kladie dôraz na kritické myslenie

Aj keď je zážitok z V_elvet R_evolution primárne určený mladšej generácii, bude prístupný všetkým vekovým kategóriám. Starším ľuďom umožní zaspomínať si, mladších zase oboznámi s historickými reáliami.

Po nasadení VR headsetu sa ocitáte v zariadenom byte, no netušíte, čo sa deje vonku. V obývačke vidíte televízor, rádio, noviny, pohľadnice, albumy či gramofón s platňami. Príbeh nemá ľudského rozprávača a sú to práve rôzne médiá, ktoré vám umožnia cestovať v čase a presúvať sa z jedného momentu do druhého.

Dávkovanie informácií z rôznych zdrojov kladie dôraz na kritické myslenie. V štátnej televízii napríklad uvidíte reportáž, ktorá vykresľuje inú verziu udalostí ako vysielanie Hlasu Ameriky, ktoré počujete z rádia. Mladí ľudia si tak musia sami pospájať útržky vedomostí do komplexného obrazu.

„Dnes dochádza k dezinterpretáciám minulosti, preto sme sa náš projekt rozhodli uchopiť formou náročnou na kritické myslenie,” hovorí dizajnér Adam Šišulák, ktorý prišiel s pôvodným nápadom tohto projektu.

„Niekto bude možno namietať, že sme zaujatí, ale objektívna realita je, že bývalý režim bol veľmi problematický.“

Keďže ide o edukačný projekt, pre autorov je extrémne dôležité nezavádzať. Pri vývoji sa opierajú o odborný výskum a zdroje konzultujú aj s historikmi Múzea mesta Bratislavy. Pri výbere objektov a spotrebičov spolupracujú s Marošom Schmidtom, riaditeľom Slovenského múzea dizajnu, ktorý sa venuje československému dizajnu a pozná aj príbehy jednotlivých predmetov, ktoré v byte uvidíte.

Konzultácie s odborníkmi umožňujú vývojárom vyladiť detaily a vytvoriť čo najautentickejšie prostredie. Napríklad model rádia, ktoré si budete môcť v byte pustiť, bol za socializmu veľmi cenný. Väčšina rádií vyrobených vo východnom bloku malo rozsah do 77 MHz.

Vo V_elvet R_evolution nájdete model, ktorý zachytával aj frekvencie do 104 MHz, na ktorých ste vedeli naladiť západné stanice ako Slobodná Európa či Hlas Ameriky. Podľa vývojárov by nebolo správne, keby vysielanie týchto staníc púšťali cez rádio, ktoré to v skutočnosti neumožňovalo.

Nežná revolúcia je krásnym symbolom ľudskej spolupráce

Ak máte hardvér pre virtuálnu realitu, budete môcť obývačku V_elvet R_evolution navštíviť aj z pohodlia tej vašej. Stačí vám smartfón a kartónový headset. Ambíciou autorov je však osloviť vzdelávacie organizácie, múzeá a galérie, kde by mohli svoju prácu prezentovať naživo a lepšie oboznámiť ľudí s kontextom projektu.

Aj keď sa tvorcovia zážitku snažia preniesť ľudí do čo najvernejšej simulácie minulosti, žiť za totality by nechceli. Cieľom projektu je však dobu približovať a nedémonizovať, pretože aj za socializmu sa ľudia snažili žiť svoj život dobre aj napriek nepriaznivým podmienkam. Nemali by sme nesprávne vykresľovať bývalý režim, aby sme vedeli rozoznať, keby nám niečo podobné v budúcnosti hrozilo.

„Nemyslím si, že dnes v spoločnosti neexistujú problémy, no demokracia je vždy lepšia. Veď kto by chcel žiť v diktatúre?” pýta sa Peter, ktorý vyzýva na spoločné riešenie problémov a nespoliehať sa na autoritu, ktorá ich vyrieši za nás.

„Koniec koncov aj Nežná revolúcia je krásnym symbolom našej schopnosti priniesť zmenu aj bez veľkého krviprelievania,” uzatvára.

Spoločnosť O2 a Férová nadácia O2 prostredníctvom svojej grantovej výzvy podporili pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie inšpiratívne projekty, ktoré mladým ľuďom približujú hodnoty slobody a demokracie a oživujú odkaz Novembra 89. Časť z nich vám postupne predstavujeme v Sóde.

Viete, aké boli fetiše Nežnej revolúcie? Alebo ako sa šírili informácie bez mobilov a internetu? To všetko a oveľa viac prezrádza dokumentárny cyklus Fetiše Nežnej revolúcie. Chcete vedieť viac? Prečítajte si náš článok

Spoznajte príbeh herných nadšencov z projektu Vivat Sloboda. Tí vytvorili počítačovú hru, ktorá približuje atmosféru v uliciach Bratislavy počas Nežnej revolúcie.

V_elvet R_evolution

Projekt je dielom piatich kamarátov. Peter Bacílek projekt vedie a spolu s dizajnérmi Adamom Šišulákom a Dávidom Kurincom sa stará o jeho grafickú podobu. Súčasťou tímu je aj programátor Andrej Štuller a priestorový dizajnér a architekt Matej Hoppan. Projekt V_elvet R_evolution podporila Férová nadácia O2.


Zachyťte krásne farby prírody. Vybrali sme najlepšie zariadenia jesene

Čítaj viac

Vyhrajte Playstation 4 alebo robotický vysavač s kartou O2 Voľnosť

Čítaj viac

Ušetrite pri nákupe nového Samsungu. Opäť máte šancu vymeniť starý za nový

Čítaj viac