Miro Žbirka: Technológie sa menia, melódia a text majú šancu pretrvať

S Mirom Žbirkom sme sa porozprávali o receptoch na nadčasové skladby, ale aj o tom, akú hudbu rád počúva a kde najradšej skladá piesne.

Iba hŕstka spevákov sa môže pochváliť tým, že ich hity si spievajú celé generácie. Ešte menej je takých, ktorí sa popri tom dokážu posúvať v tvorbe ďalej. To je aj prípad Mira Žbirku, s ktorým sme sa porozprávali o vývoji v hudbe, o tom, ako vznikajú nadčasové pesničky, ale aj o zážitkoch z nahrávania v Abbey Road, kde nahrávali aj samotní The Beatles. 

Nedávno ste sa stali tvárou „nadčasovej“ kampane spoločnosti O2. Zažili ste éru bigbítu, normalizáciu, uvoľnenie pomerov a aj príchod internetu do hudobného biznisu. Čo znamenalo robiť hudbu vtedy a teraz?

Pre mňa sa určité veci nezmenili. Najradšej skladám, je to ako keby melódie odniekadiaľ “prileteli”, hrám na klavíri alebo gitare a zrazu príde song. Stále si myslím, že je to skôr o nápade ako o produkcii. V dobách normalizácie nám prepisovali texty, takže napríklad Biely kvet bol povodne čierny, ale to bolo pre vtedajších „schvaľovačov“ príliš depresívne. S každým textom som sa triasol, či prejde.

Tak to sa, našťastie, zmenilo. Čo sa zmenilo radikálne, sú technické možnosti, a to si veľmi užívam. Rád počúvam hudbu, a to aj tú súčasnú, prejdem britské aj americké rebríčky a kúpim si online skladbu alebo CD, aké chcem.

To je úžasné v porovnaní s časom, keď som sedel pri magnetofóne Sonet Duo a čakal na rozhlasovú reláciu „Vysielame pre magnetofóny“, aby som si niečo nahral (smiech). Taktiež, spolupracovníkov na albume môžem mať v Londýne aj v USA, nahrajú či zmixujú skladbu na druhej strane zemegule a ja ju o pár minút počúvam v obývačke. To je pre mňa raj.

Miro Žbirka

Je niečo, čo by ste z tých období preniesli do súčasnosti? O 60. rokoch sa napríklad často hovorí, že to bolo v mnohých ohľadoch zlaté obdobie, nielen v hudbe. Bolo to, s odstupom času, naozaj tak?

Určité ideály „sixties“, ako láska a mier, by sa nám hodili aj teraz. Pre hudbu to bolo inšpiratívne obdobie, kedy vznikli diela a skladby, ktoré sa hrávajú dodnes a stali sa základnými piliermi pop rockovej kultúry. 

Pamätáte si skladbu alebo moment, ktorý vás motivoval chytiť do ruky gitaru a naučiť sa hrať? 

Boli to moji starší bratia Jason a Tony, ktorí doma hrávali na gitaru a spievali, ja som robil tretí hlas. Tony ma potom naučil prvé akordy, a to ma posunulo ďalej. O tom, že budem muzikantom, rozhodla asi kapela The Beatles.

Ktorí umelci vás vtedy najviac inšpirovali? 

Od bratov som poznal aj staršiu generáciu umelcov ako Elvis Presley alebo Everly Brothers, ale pre mňa to boli The Beatles. Film Hard Days Night som videl asi tridsaťkrát. Neskôr to bola skupina The Kinks a Rolling Stones.

Pamätáte si ešte na svoje prvé skladby? O čom boli?

Jedna z prvých skladieb, ktoré som zložil, sa volala I wonder a neskôr som ju nahral s Ivanom Králom na album Meky. Môj prvý autorský, povedzme hit, bola pieseň Zažni z roku 1978.

Kedy ste zistili, že sa hudbou dokážete uživiť? Nemali ste niekedy nutkanie vsadiť na istotu, a venovať sa nejakej stabilnejšej profesii?

Ja som nemal čas takto uvažovať, stále sa niečo valilo, prichádzali nápady a nové plány. Ani neviem, ako to ubehlo, a ja stále držím v rukách gitaru, ako pred rokmi na lavičke na Račianskom mýte.

Aké sú podľa vás „ingrediencie“ nadčasovej skladby, ktorá nevybledne ani po rokoch? 

Myslím, že to je o nápade a o melódii. Všetky produkcie po čase zostarnú tak, ako sa menia technické možnosti pri nahrávaní. Melodický nápad alebo kvalitný text má šancu pretrvať.

Doteraz sa v rádiách hrávajú vaše pesničky, sólové, s Modusom alebo s Limitom. Poniektoré majú za sebou už niekoľko dekád. Dá sa vôbec nad takouto „dlhovekosťou“ hitov uvažovať už pri skladaní?

Takto určite neuvažujem. U mňa inšpirácia prichádza najčastejšie, keď cvičím na nástroj a zrazu ma zaujme nejaký prechod alebo akord. Občas ma vedie text, ale častejšie vznikne najskôr anglický text a až potom slovenský. O rádiách a hranosti v takej chvíli nerozmýšľam. Iné je to, keď sa z albumu vyberá singel, tam už sa zamýšľam, či je takzvane „radio-friendly“ (skladba vhodná do rádia, pozn. red.), alebo sa jedná o albumovú skladbu.

Vedeli ste si niekedy, keď ste dokončili skladbu, že toto bude hit?

Pri niektorých skladbách som to vedel – napríklad Biely kvet alebo Atlantída. Niektoré som nahral a myslel som si, že je to taká „albumovka“, ktorú nevytiahneme, ale ľudia si ju začali sami pýtať. To bol prípad Čo bolí to prebolí. A niektoré skladby, ako 22 dní, sa stali známe až po rokoch. Celé roky sme ju na koncertoch nehrali, až som zrazu zistil, že je to hit.

Stalo sa vám, že ste nejakú skladbu zahodili do koša?

Mám plnú zásuvku skladieb, ktoré sa nenahrali, pretože boli uprednostnené iné. Ale nezahadzujem ich, možno ich raz nejako špeciálne vydáme.

Fanúšikovia, ale aj kritiky hovoria o tom, že sa v tvorbe dokážete neustále posúvať ďalej, čoho dôkazom je aj najnovší album. Ako hľadáte inšpiráciu a čo je na tom najťažšie?

Ako som už predtým povedal, rád počúvam novú hudbu, a to robím každý deň. Baví ma to. Tiež rád skúšam nové spolupráce a v dnešnej dobe je to možné robiť ozaj v medzinárodnom meradle. To je veľmi inšpiratívne a nakopáva ma to. V každom takom posune je určitý risk, ale ja by som nemohol prešľapovať dlho na jednom mieste. 

Počas kariéry ste získali celý rad ocenení. Dokáže to človeka potom ešte motivovať? Čo je hnacím motorom vašej tvorby?

Ocenenia sú príjemné a nijako ich nezatracujem, ale to nebolo to, čo ma hnalo dopredu. Teší ma, keď na koncertoch vidím celé generácie, ako sa spolu zjednotia a spievajú. Keď zložím skladbu, chcem ju nahrať a potom ju chcem počuť z rádia. A tak to ide stále dokola. 

Máte nejaké obľúbené miesto, kde skladáte hudbu?

Rád skladám v kuchyni, má perfektný „hall“ – také inšpiratívne echo. Niekoľko piesní som tiež zložil v Tatrách, napríklad pieseň Mám rád. Ani neviem, ako mi napadol pri pohľade na tatranské zasnežené hory text „len tak ležať na Floride, v tom sa vyznám ,to mi ide …“ (smiech)

Má pre vás nejaká z vašich skladieb osobitý význam? Dôvod, prečo vznikla alebo nejaký odkaz medzi riadkami?

Takých skladieb je, samozrejme, viacero a na všetky si nespomeniem. Napríklad, v piesni Katka, ktorú som zložil pre svoju priateľku a neskôr manželku, tam je takých odkazov veľa. Alebo pieseň Vzpomínky, kde som zakódoval moje spomienky na rozstrieľaný „Václavák“ v Prahe v roku 1968 po sovietskej invázii. 

Ste veľkým fanúšikom The Beatles, ktorých stopu už asi nikto nevymaže a ťažko vôbec niekto prekoná. V čom je pre vás ich hudba výnimočná, nadčasová?

U nich sa stretla neuveriteľná invenčnosť, a to melodická, ako aj textová, taktiež novátorstvo v oblasti obrazového stvárnenia hudby, inštrumentálne výkony a experimentovanie. Bol to veľký a pomerne krátky tresk, ktorý nás muzikantov dodnes prekvapuje. Ich hudba postupne presiahla hranice popu, keď zaujala napríklad Leonarda Bernsteina a iných majstrov z oblasti klasickej hudby.

Pre zaujímavosť, ktorých interpretov ešte rád počúvate a čo sa vám na nich páči?

Mám rád Rolling Stones, Kinks alebo Boba Dylana, zo súčasných interpretov je to Ed Sheeran, James Bay alebo Twenty One Pilots. Oceňujem vždy určitú originalitu a invenciu. 

Nahrávanie v Abbey Road, kde nahrávali aj Beatles, se dostali ako dar k narodeninám. Aké to bolo nahrávať album na miestach, kde si kľučky podávajú najlepšie skupiny sveta?

Darčekom k narodeninám bola len jedna pesnička Love Shines. Počas tohto nahrávania som sa zblížil s tamojším producentom Robom Cassom. Stále sme sa stretávali a stali sa z nás priatelia. Keď som po roku dostal návrh napísať pieseň do filmu Fair Play, oslovil som opäť Roba a on navrhol, aby som tam nahral aj celý album. Povedal som, že by som musel mať nejaké anglické texty. On prišiel s myšlienkou osloviť Peta Browna – textára kapely Cream.

Triasol som sa, lebo som vedel, že Pete textuje len to, čo sa mu páči a nerobí pre peniaze. Ale po pár dňoch mi Rob volal, že je Pete nadšený z mojich skladieb a ide do toho. A ja som zrazu nahrával v Abbey Road a zabudol som sa spýtať, koľko to bude stáť. No a vo firme ani doma ma nepochválili (smiech). Navyše, rozmaznal som sa tam tak, že neviem, či si to v budúcnosti nezopakujem.

Je niekto, s kým by ste si chceli, povedzme, že v Abbey Road, zahrať? Kto by to bol, ak by ste mali možnosť si vybrať?

Už sa mi podarilo dostať na album Miro môjho obľúbeného Manfreda Manna a Rob, môj producent, si občas spomenie na kadekoho, kto by nám mohol na albume zahrať. Ja by som si samozrejme rád zahral s Paulom McCartneym, ktorého považujem za skvelého hudobníka. Už sme sa stretli pred koncertom v Prahe a aj mi zahral svoju novú skladbu. Spýtal sa ma, čo si myslím a ja som sa zmohol iba na: „Dobré akordy, Paul.“ (smiech)

Spolupracovali ste s viacerými umelcami a aj so symfonickým orchestrom. Vedeli by ste spomenúť tie, ktoré vás najviac bavili a čím boli zaujímavé?

Každý projekt, ktorý ma niekam posúva, ma baví. So symfonickým orchestrom to bola zaujímavá spolupráca, natočili sme album, absolvovali niekoľko turné a čas od času si ju zopakujem. Naučil som sa od nich veľa vecí, najmä od dirigenta Adriana Kokoša, s ktorým dodnes rád diskutujem o hudbe.

Akustické turné majú zasa svoje čaro možnosti improvizácie a kontaktu s publikom. Teraz sa chystáme na halové koncerty v rámci Road To Abbey Road Tour, kde opäť zažijem niečo nové – k mojej kapele sa pridajú anglickí muzikanti, ktorí nahrávali album Miro. Našu ponuku prijal aj Blair Cunnigham, bubeník, ktorý hrával s Pretenders alebo práve s Paulom McCartneym. Navyše, po mnohých rokoch sa objavím na pódiu s Marikou Gombitovou, ktorá bude na tomto turné ako hosť. Tým sa akoby kruh uzavrel, ale neprestal sa točiť.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Z mála vedeli urobiť veľa. Tieto recepty sú dôkazom nápaditosti starých mám

Chutné, sýte a nenáročné ľudové recepty, ktoré sa skvelo hodia tesne pred výplatou.

Na bežnej slovenskej dedine boli často na každodenné použitie dostupné iba základné suroviny ako zemiaky, kapusta a múka. Gazdiné museli často improvizovať a variť chutne z toho, čo bolo k dispozícii.

O tom, že naše staré mamy boli naozaj vynaliezavé, svedčí zachované ľudové dedičstvo v podobe širokej palety receptov, ktoré sú zostavené len z jednoduchých ingrediencií. Napriek tomu, alebo aj vďaka tomu, sú tieto jedlá naozaj lahodné, sýte a navyše nenáročné na financie.

Mačanka

Tradičné ľudové jedlo zo severovýchodného Slovenska, ktoré sa robí zo šťavy z kyslej kapusty, múky a pridávajú sa do neho huby. Vznike hustá kaša, prípadne polievka. Niektoré varianty receptu sú aj so zemiakmi.

Mačanka je svojim spôsobom slovenské fondue. Je sa totiž podobne ako slávna švajčiarska syrová pochúťka. Kúsky chleba sa natrhajú a namáčajú sa do hotovej omáčky. A od slova máčať pochádza aj názov tohto jedla.

Suroviny:

100 g sušených húb
0,5 l šťavy z kyslej kapusty
voda
mlieko
5 strúčikov cesnaku
3-4 lyžice hladkej múky
bobkový list
30 g masla
čierne korenie

Postup:

Šťavu z kyslej kapusty zriedime s vodou, aby nebola taká kyslá. Pridáme do hrnca sušené huby, osolíme a dáme spolu variť. Po uvarení húb si na panvičke na masle osmažíme na drobno nakrájaný cesnak a pridáme spolu s bobkovým listom do hrnca s hubami. Ešte chvíľku varíme podľa potreby.

V hrnčeku spolu s mliekom rozmiešame hladkú múku. Zátrepku pridáme do hubovej polievky a miešame do zhustnutia. Nakoniec to celé na tanieri zalejeme rozpraženým maslom a ochutíme čiernym korením a soľou.

Podávame s chlebom.

Džatky (alebo aj fučka, zamyšky)

Tento tradičný spišský pokrm bol typickým jedlom chudobných. Dokonca aj samotný názov pochádza z nárečového výrazu pre chudákov – džadov. Dnes sa už robievajú so slaninkou, poriadne omastené, no v minulosti bola slanina skôr vzácnosť. Ženy v domácnosti si museli vystačiť len s múkou (väčšinou vyrobenej z pomletého ovsa aj s otrubami) a zemiakmi a možno s troškou opraženej cibuľky.

Suroviny:

10 stredne veľkých zemiakov
150 g slaniny
2 hrnčeky hrubej múky
maslo
cibuľa
soľ

Postup:

Zemiaky očistíme, pokrájame na kocky a dáme variť do osolenej vody. Pred dovarením zlejeme tak, aby časť vody zostala v hrnci. Pridáme hrubú múku a necháme približne päť minút prevrieť.

Masu rozmixujeme do hladka a z cesta rukami formujeme väčšie šúľance alebo guľky. Na záver podávame poliate roztopeným maslom a s opraženou cibuľkou a slaninou.

Šusterka (alebo aj šterc)

Podobné jedlo ako džatky, ale robievalo sa na Záhorí a juhu Slovenska a v Čechách.

Suroviny:

200 g krupice
50 g masti
soľ
800 g zemiakov

Postup:

Zemiaky pokrájame na kocky a dáme variť. Krupicu opražíme na masti, osolíme a zalejeme horúcim vývarom zo zemiakov. Podusíme ju do mäkka a zmiešame so zemiakmi.

Šterc v niektorých domácnostia podávali s makom či s kompótom so sušených sliviek, inde na slano s oškvarami a osmaženou cibuľkou.

Bobaľky (alebo aj opekance či pupáky)

Na východnom Slovensku je to typické sviatočné jedlo na vianočný alebo novoročný stôl, ale nesklame ani v inom ročnom období. Je to jedno z najstarších sviatočných jedál, ktoré má pôvod v tradičných posúchoch.

Suroviny na cesto:

200 g  hrubá múka
200 g  múka polohrubá
250 ml  mlieko
30 g  cukor
20 g  droždie čerstvé
štipka soli

Suroviny:

mlieko (na precedenie)
100 g mak
100 g med
80 g maslo

Postup:

Do misky vysypeme obe múky, soľ, droždie, cukor a mlieko. Všetko dobre premiesime a necháme kysnúť. Po vykysnutí vyformujeme tenké dlhé valčeky a z nich nakrájame asi 2 cm dlhé kúsky. Poukladáme na plech a necháme ešte dokysnúť. Pečieme na 150°C dvanásť minút.

Odstáte bobáľky prelejeme vriacim mliekom a okamžite scedíme (preliať sa môže i vriacou vodou).  Polejeme medom, roztopeným maslom a posypeme pomletým makom. Na záver stačí už len premiešať a jedlo sa môže podávať.

Ktoré jedlo od starej mamy ste mali najradšej?

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


O2 má hovory za 10 centov. Tu je spôsob, ako si ich aktivujete

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové