Tomáš Maštalír: Rád sa vraciam k tichu

Tomáš Maštalír je iný človek, ako sú roly, ktoré stvárnil v seriáloch. Hĺbavejší, premýšľajúci, hľadajúci správny význam slov aj toho, čo v jeho živote predstavujú. Žije prítomným okamihom, ale to, čo sa za tým skrýva, nie je bohémstvo.

Tomáš Maštalír je iný človek, ako sú roly, ktoré stvárnil v seriáloch. Hĺbavejší, premýšľajúci, hľadajúci správny význam slov aj toho, čo v jeho živote predstavujú. Žije prítomným okamihom, ale to, čo sa za tým skrýva, nie je bohémstvo.

Prečo nerád dávate rozhovory?

Väčšinou sú rozhovory smerované na vašu osobu a chcú, aby ste prezradili niečo o sebe. Ja mám pocit, že všetko, čo som už o sebe povedať chcel, som povedal.

Nie som mimoriadne zhovorčivý človek. Ďalšia vec je, že už som trošku vysadený na otázky typu ako som sa dostal k herectvu, či cvičím, kam chodím na dovolenku.

A keď to má byť len rozhovor pre rozhovor, tak mám pocit, že človek už trepe. Nie som veľmi extrovertný.

Toto o sebe tvrdia mnohí, ktorí vystupujú pred ľuďmi. Že nie sú extroverti. Ako sa s tým dá žiť, keďže vaším džobom je byť na očiach a odhaľovať svoje vnútro?

Hoci herectvo sa berie ako exhibicionizmus, pri ktorom sa človek istým spôsobom odhaľuje, ja si nemyslím, že je to odhaľovanie sa. Vystupujete pred ľuďmi a áno, ponúkate im niečo zo svojho vnútra.

Vtip je však v tom, že to nie sú vaše osobné emócie. Idú síce z vás, sú vaše, ale v tom momente patria postave, ktorú hráte. Nie ste na javisku za seba.

Preto je iné stáť na javisku pred ľuďmi a potom vystúpiť v súkromí za seba. Jednoducho som interpret. A mojím predmetom záujmu je postava, ktorú sa vlastnými pocitmi a možno emóciami snažím oživiť.

Tomáš Maštalír

Berie vám hranie energiu alebo dáva?

Keďže mám svoju prácu veľmi rád, nevysáva zo mňa energiu ako niečo, čo človeka nebaví. Samozrejme, ak ste na veľkom javisku pred šesťsto ľuďmi tri hodiny, tak energetický výdaj je veľký.

Energiu síce fyzicky odovzdávate, ale ak ľudia berú vašu robotu, podarilo sa vám spojiť ich s príbehom, sú schopní ho nasledovať a dokonca sa im to aj páči, tak ich energia spätnej väzby príde k vám. Výmena energií medzi javiskom a hľadiskom existuje.

Niekedy, keď je výdaj energie počas predstavenia veľký, som po predstavení natoľko nabudený, že potrebujem istým spôsobom pomaličky vychladnúť a vyhasnúť. Nedá sa vyzliecťsi kostým, osprchovať sa a zaspať.

Je náročné odpojiť sa od postavy, ktorú hráte?

Odpájanie nie je možno ten pravý výraz toho, čo zažívam po predstavení. Ten emocionálny výdaj počas predstavenia tam totiž skutočne je. Mnohokrát veľký.

Niekedy si musíte na javisku navodiť emócie, na ktoré v ten večer nemáte chuť, možno vám v danej chvíli ani nie sú blízke. No napriek tomu sa na to pokúšate tri hodiny vedome naprogramovať. Po predstavení sa preto musím postupne vrátiť do svojho normálu.

Ten dojazd je teda aj u mňa. Ale či je to ťažké? Poznám to, odkedy som začal robiť herectvo, takže mi to pripadá prirodzené.

Potrebuje byť herec vnímavý voči iným ľuďom?

Ak ma niekto zaujme, nemôžem z neho spustiť oči a berie si celú moju pozornosť. Od detstva som rád pozoroval ľudí. Všetkých okolo seba. Ako sa správajú, čo robia, ako sa prejavuje to, ako sa cítia.

Aké prejavy sú typické pre jednotlivé stavy, ktoré prežívajú. Rovnaké je to pri herectve. Presne takýmito detailmi sa snažíme oživovať postavy. Spoznám charakter a potom to vnútro – možno pocitové, možno emocionálne – jej prepožičiavam ja.

Snažím sa ľuďom priblížiť pri každej postave jej spôsob myslenia. Lebo ten je jednou zo základných vecí, ktorými sa odlišujeme.

Dávate si ciele?

Nie, nedávam si ciele. Samozrejme, máme túžby, a máme chcenia, ale nedokážeme si naplánovať, ako čo bude. Veľké plány vytvárajú očakávania niečoho lepšieho, ako je to, čo máme teraz.

A keď na nich lipneme a nevyjdú, prinášajú sklamanie. Myslím si, že sme zodpovední za vývoj našich životov a našej situácie, ale nemyslím si, že môžeme riadiť všetko. A hlavne nie všetko, čo chceme. V sekunde môže byť všetko preč.

Máte strach z budúcnosti?

Nemyslím si, že to, čo cítim, je strach. Ale nie preto, že by som sa cítil silný a nič v budúcnosti ma už neprekvapí. Skôr je to tak, že príde, čo má prísť. A s tým sa musíme vyrovnať. Učím sa dokázať rešpektovať a prijať to, čo prichádza.

Čo je pre vás najväčšou istotou?

Som presvedčený, že istota neexistuje.

Lenže k niečomu sa potrebujete vracať, keď si napríklad potrebujete doplniť energiu a dostať sa do pohody.

Asi je to pokoj. Ticho. A čas so samým sebou a dostatok spánku. Veľmi u seba vnímam, že môj pohľad na veci podlieha fyzickému stavu. Niekedy, keď už je toho naozaj veľa a som vyčerpaný, môj pohľad na veci je skreslený a nemyslím si, že dobrým smerom.

To znamená, že veľa vecí pod dojmom únavy a vyčerpania získava temnejšie tóny, a keď som odpočinutý a mám čas aj sám na seba, zrazu tú vec vidím úplne inak. Mal som obdobia, keď som si myslel, že sa to dá potlačiť alebo oklamať. Ale nedá.

Takže si strážite čas, ktorý trávite prácou?

Snažím sa o to. Nie vždy sa mi to darí. Ale možno aj preto, že nemám k práci alternatívu v podobe nejakého hobby. Niečo, na čo by som sa tešil, keďdopracujem. Myslím, že mám šťastie, keď môžem povedať, že práca je zároveň aj mojím hobby.

Určite je však niečo, čo vás teší aj mimo herectva.

Autá a motorky ako také. Tie ma zaujímali vždy. Vytvárajú fascinujúci svet, ktorý mi poskytuje absolútnu prítomnosť. A predstavte si, ako celoživotný odporca zimy som sa úplne otočil a pred štyrmi rokmi som si zamiloval lyžovanie.

Vnímavosť a priznané emócie idú ruka v ruke s charizmou. Je to črta typická od detstva alebo sa u vás vyvinula spolu s herectvom a s popularitou?

Nevidím na sebe žiadnu charizmu. Čo sa mienky o sebe týka, som veľký skeptik.

Aká emócia podľa vás prevláda v spoločnosti? Keby sme Slovensko zobrali ako človeka, čo by ste o ňom povedali?

Myslím, že jedným zo spoločných menovateľov pre súčasnú náladu v spoločnosti je slovo nespokojnosť. Veľa ľudí žije naozaj na hranici chudoby. Hoci majú prácu, je to skutočne pracujúca chudoba. Prakticky to vyzerá, že sú zamestnaní.

Lenže fakt, že si tí ľudia odpracujú mesiac a dostanú za to nejaké peniaze, neznamená, že dokážu plnohodnotne žiť. V podstate vnímam, že čoraz menej veríme tomu, že tým, ktorí rozhodujú a riadia, na nás záleží.

Je aj medzi slovenskými hercami túžba presadiť sa v zahraničí?

Neviem, ako je to medzi hercami, jediný, za koho môžem hovoriť, som ja. :)

Dobre, je teda vo vás taká túžba?

Nemám primárne túžbu opustiť túto krajinu s vidinou práce niekde v zahraničí. Jedinou motiváciou na prácu v zahraničí je prekročiť limit, ktorý máme tu na Slovensku. Sme naozaj malý trh, je nás päť miliónov.

To znamená, že akýkoľvek produkt aj v našom fachu je istým spôsobom formovaný aj dotovaný dopytom. A ten je, samozrejme, menší ako v zhruba 60-miliónovom Taliansku či v iných veľkých krajinách. Preto by človek možno rád zažil produkciu, kde je dostatok možností a priestoru robiť niečo lepšie. Ani nie v divadle, pretože to je veľmi citlivé na jazyk.

Ale čo sa týka filmu, to je trochu iné.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac