Sedemdesiat rokov mieru: Pozrite si stručnú históriu EÚ vysvetlenú v 12 bodoch

Žijeme na území slobôd, ochrany ľudských práv a mieru. Nie všade vo svete to je takou samozrejmosťou ako u nás.

21. 6. 2017; Autor: Sóda, Foto: Shutterstock

Od čias neskorého stredoveku sa v Európe vojenské konflikty odohrávali takmer nepretržite. Neskôr síce celoeurópsky mier ľudia poznali, nestihli si však naň nikdy poriadne zvyknúť – každá generácia, žiaľ, poznala vojnu.

Nepretržité obdobie mieru v Európe je výsledkom spoločného úsilia. Odkazuje na desaťročia mravenčej práce ľudí, ktorí prispeli svojou prácou nielen k lepšiemu životu Európanov, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo voľne cestovať či pracovať v celej EÚ, ale aj k väčšej spravodlivosti a bezpečnosti na území EÚ.

Nestalo sa tak však zo dňa na deň. Pozrite sa, aké míľniky EÚ zaznamenala, aby sa dostala do súčasnej podoby a aby nám umožnila využívať výhody, ktoré dnes ponúka.

1950 – Francúzi navrhli Európske spoločenstvo uhlia a ocele

Prvým krokom, ktorý viedol k integrácii EÚ, bola Schumanova deklarácia. Francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman vo svojom prejave navrhol založenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO). Tento prejav sa odohral 9. mája v roku 1950, a na jeho základe tento deň oslavujeme ako Deň Európy.

1952 – Založenie ESUO znamenala koniec rivality

Kto v minulosti kontroloval výrobu uhlia a ocele, ten bol schopný viesť vojnu. Preto sa niekdajší úhlavní nepriatelia dohodli, že sa budú o spoločnú produkciu týchto surovín deliť.

Práve spolupráca namiesto rivality v týchto odvetviach viedla k tomu, že zjednotená Európa sa začala uberať cestou mieru.

Zakladajúcimi štátmi Európskeho spoločenstva boli Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko, ktoré medzi sebou podpísali takzvanú Parížsku zmluvu. Jej cieľom bolo zabezpečiť diplomatickú, a tým pádom aj hospodársku stabilitu v západnej Európe po druhej svetovej vojne, čo umožnilo krajinám zamerať sa na rast zamestnanosti a prosperity.

1957 – Vznik Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS)

Podpisom takzvaných Rímskych zmlúv už spomínaných 6 zakladajúcich členov založilo Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európa sa otvorila myšlienke budovania colnej únie. Začali sa vytvárať podmienky pre voľný pohyb tovarov, práce, služieb a kapitálu medzi členskými štátmi.

Rímske zmluvy znamenali začiatok spolupráce aj v iných oblastiach ako uhlie a oceľ. Pribudlo poľnohospodárstvo, doprava, vznikol Európsky sociálny fond a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom).

Touto zmluvou sa odštartoval skutočný proces európskej integrácie, vďaka ktorej si dnes môžeme hľadať prácu kdekoľvek a dovážať takmer čokoľvek z ktorejkoľvek krajiny patriacej do EÚ.

1968 – Európa bez cla

Clá medzi členskými štátmi prestali existovať. Vďaka tomu sa z EÚ neskôr mohol stať najväčší obchodný blok na svete.

Dnes každú minútu do EÚ vojde 4 200 ton tovarov. Jednotný colný systém zjednodušuje pohyb v rámci Európy, zamedzuje pohybu nebezpečných tovarov či bojuje proti aktivitám organizovaného zločinu a podvodom.

V súčasnosti colná únia vyzerá takto:

1986 – EÚ má svoju oficiálnu identitu

Pred budovou Európskej komisie bola za tónov Ódy na radosť z Beethovenovej 9. symfónie vztýčená európska vlajka.

Vlajka symbolizuje EÚ a tiež spoločnú identitu a jednotu Európy. 12 zlatých hviezd na modrom podklade zosobňuje ideál jednoty, solidarity a harmónie medzi Európanmi (počet hviezd nesúvisí s počtom členských štátov Únie, je to zvolený fixný počet symbolizujúci jednotu).

1993 – Vznik Európskej únie a kritériá pre vstup nových členov

Európske spoločenstvá sa oficiálne premenovali na EÚ a zároveň boli zadefinované kritériá (tzv. Maastrichtské kritériá), ktoré musí každá krajina splniť, ak sa chce stať jej súčasťou.

Dobudovaný bol aj jednotný trh – začala platiť voľnosť pohybu tovarov, služieb, osôb a kapitálu.

1995 – Schengenská dohoda vstúpila do platnosti

Schengenská dohoda, na ktorej sa krajiny dohodli už v roku 1985, vstupuje o 10 rokov neskôr do platnosti. Vďaka tomu mohli obyvatelia Francúzska, Nemecka, Belgicka, Holandska, Luxemburska, Španielska a Portugalska slobodne cestovať. Postupne sa pridali ďalšie členské štáty, Slovensko v roku 2007.

Vďaka tomu dnes cestujeme do krajín EÚ bez čakania na hraničných priechodoch a iba s občianskym preukazom.

2002 – Euro sa stáva oficiálnou menou 12 členských krajín

Franky, guldeny, marky a ďalšie lokálne meny krajín eurozóny zmizli z obehu. O sedem rokov neskôr, v roku 2009, vstupuje do eurozóny aj Slovensko. Tým pádom máme stabilnejšiu menu a nemusíme riešiť výmenné kurzy pri cestovaní do krajín eurozóny.

2004 – Slovensko pristupuje k Európskej únii

Spolu s ďalšími 9 štátmi, prevažne z bývalého východného bloku, vstúpilo do EÚ aj Slovensko.

2009 – Lisabonská zmluva vstupuje do platnosti

Lisabonská zmluva upravila vnútornú organizáciu Európskej únie a má za cieľ urobiť EÚ demokratickejšou, jednotnejšou a transparentnejšou s globálnym zásahom.

2012 – EÚ získala Nobelovu cenu za mier

Vyše šesť desaťročí mieru, demokracie a ochrany ľudských práv.

2016 – historicky prvé predsedníctvo Slovenska

Každý polrok vedie Európsku úniu iný členský štát. Dňa 1. 7. 2016 prevzalo Slovensko svoje historicky prvé polročné predsedníctvo v Európskej únii. Počas šiestich mesiacov bolo Slovensko tvárou a hlasom EÚ v rôznych oblastiach politky.

2019 – Voľby do Európskeho parlamentu

V roku 2019 sa môžete aj vy vyjadriť k budúcnosti v Európe priamym hlasovaním v celoeurópskych parlamentných voľbách. Budeme voliť 13 zástupcov, ktorí budú reprezentovať Slovensko v Európskom parlamente na ďalších 5 rokov.

Vyberať si môžete spomedzi Slovákov na kadidátkach slovenských politických strán. Okrem výberu strany môžete, rovnako ako v národných voľbách, využiť preferenčný hlas na podporu konkrétneho kandidáta, ktorého by ste chceli vidieť v Európskom parlamente. Viac o inštitúcii Európskeho parlamentu sa dozviete na tejto webstránke.

Pokoj a sloboda nie sú samozrejmosť

Európska únia stojí v súčasnosti pred mnohými výzvami, s ktorými sa bude musieť vysporiadať. Je to však spolok krajín, ktorý už má za sebou výborné výsledky a je dostatočné silný a fungujúci na to, aby na dianie vo svete nie len reagoval, ale ho naďalej formoval.

EÚ je najväčšia ekonomika sveta, ktorá je zároveň jedným z „ostrovov” vysokej životnej úrovne a mieru. To všetko dnes berieme ako samozrejmosť, ale všetko mohlo byť inak, nebyť kontinuálnej ľudskej snahy počas desiatok rokov.

Rozhovor

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

3. 5. 2021; Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
prečo je mediálna výchova dôležitá,
aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.

Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém.

Sedemdesiat rokov mieru: Pozrite si stručnú históriu EÚ vysvetlenú v 12 bodoch

1950 – Francúzi navrhli Európske spoločenstvo uhlia a ocele

1952 – Založenie ESUO znamenala koniec rivality